Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoPr/10/2015 z 13. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 13. septembra 2016, sp. zn. 15CoPr/10/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6114224348.1 Krajský súd Banská Bystrica | 15CoPr/10/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6114224348.1 | 2016-09-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 179 ods. 1 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7b4a4bfb-38e9-4841-bc58-5528f54deded Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6114224348.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoPr/10/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114224348
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114224348.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov
senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Mesto Banská
Bystrica, ČSA 26, Banská Bystrica, IČO: 00 313 271, proti žalovanému: K.. Y. K., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G. XXXX/XX, G. G., zastúpeného Malata, Pružinský, Hedegüš & Partners, s. r. o., so sídlom
Prievozská 4/B, Bratislava, IČO: 47 239 921, o náhradu škody 490,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 9Cpr/5/2014 - 283 zo 14.
10. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi
z titulu náhrady škody sumu 150,- eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej
časti žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 490,98 eur ako náhrady škody z dôvodu, že žalovaný pri skončení pracovného pomeru so
žalobcom nevrátil žalobcovi majetok evidovaný na žalovaného, a to digitálny fotoaparát Olympus v
hodnote 379,99 eur, pamäťovú kartu Olympus 2 GB v hodnote 19,99 eur a motocyklovú prilbu v hodnote
91,- eur. Okresný súd pri určení škody na veci vychádzal z ceny veci v čase vzniku škody v zmysle
§ 188 Zákonníka práce. Zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu posúdil podľa § 179 ods. 1
Zákonníka práce. Za nesporné považoval, že predmety existovali v čase vykonania inventúry v roku
2011 a pri vykonávanej inventúre k 31. 10. 2012 tieto veci už chýbali. Okamih vzniku škody ustálil ku dňu
31. 10. 2012. Strany konania vzhľadom na hospodárnosť nariadiť znalecké dokazovanie na hodnotu
veci nežiadali, a preto súd voľnou úvahou ustálil výšku škody vzhľadom ku predpokladanej amortizácii
na 50% nadobúdacej ceny, t. j. u fotoaparátu s pamäťovou kartou na 200,- eur a u prilby na 45,- eur ( s
poukazom na ust. § 136 O. s. p.). Po skúmaní miery zavinenia žalobcu ako zamestnávateľa v zmysle
ust. § 187 ods. 1, 2 Zákonníka práce, stanovil zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu v rozsahu
60%. V prevyšujúcej časti preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142
ods. 2 O. s. p.

2. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobca aj žalovaný.

3. Žalobca v odvolaní namietal úvahou súdu ustálenú výšku škody. Mal za to, že k amortizácii
majetku vzhľadom na to, že uvedené predmety neboli nikdy v používaní zamestnancov žalobcu
nedošlo, pričom žalobca požadoval od žalovaného škodu vo výške obstarávacej hodnoty chýbajúcich



predmetov. Namietol tiež posúdenie spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu v zmysle § 187
Zákonníka práce. Uviedol, že podľa jeho názoru žalovaný osobne zodpovedá za vzniknutú škodu
sám, v plnom rozsahu. V čase zakúpenia chýbajúcich predmetov nebola sporná ich existencia, tieto
boli riadne zaevidované do majetku žalobcu. Podriadení zamestnanci neboli zodpovední za to, kto
s príslušníkov mestskej polície bude zakúpený majetok užívať, zodpovedne a riadne si plnili svoje
povinnosti vyplývajúce im z popisu pracovných činností, a preto nemôžu znášať spoluzodpovednosť
za škodu, ktorú zapríčinil žalovaný, ich najvyšší nadriadený zamestnanec na útvare Mestskej polície
Banská Bystrica. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil s právnym záverom okresného súdu o naplnení obligatórnych
znakov všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca podľa ust. § 179
Zákonníka práce. Podľa jeho názoru sa okresný súd nevysporiadal s protiprávnosťou úkonu, príčinnou
súvislosťou, zavinením a vznikom škody. Pri vymedzení momentu vzniku škody okresným súdom ku
dňu 31. 10. 2012, okresný súd ustálil škodu na sumu 245,- eur. Vo vzťahu k spoluzodpovednosti
zamestnancov konštatoval zodpovednosť žalovaného v percentuálnom vymedzení 60%, pričom táto
spoluzodpovednosť súdom bližšie právne zdôvodnená nebola. Pri matematickom prepočte však 60% zo
sumy 245,- eur predstavuje sumu 147,- eur a nie 150,- eur, čo uviedol v enunciáte rozhodnutia. Žalovaný
sa nestotožnil ani s vymedzením dňa vzniku údajnej škody, ktorý mal byť ustálený na deň opustenia
pracoviska žalovaného dňa 15. 10. 2012, resp. na deň vykonania inventarizácie zamestnancami žalobcu
po odchode žalovaného z pracoviska dňa 17. 10. 2012. Žalovaný v odvolaní vzhľadom na uvedené
vzniesol námietku premlčania, nakoľko subjektívna dvojročná doba pri práve na náhradu škody, ktorého
sa domáha žalobca ku dňu podania žaloby uplynula. Žalovaný uviedol, že pracovisko opustil dňa 15.
10. 2012 s tým, že pri vykonaní fyzickej inventúry ku dňu 31. 10. 2012 mala byť žalobcovi známa škoda
a subjekt, ktorý toto spôsobil. Žalobca však žalobu podal až 18. 11. 2014, t. j. po uplynutí dvojročnej
premlčacej subjektívnej doby. Žalovaný tiež uviedol, že súd prvého stupňa v posudzovanej veci nemohol
svojvoľne zohľadniť skutočnosti žalobcom nepreukázané, pričom takýmto jeho postupom došlo k
narušeniu princípu kontradiktórnosti civilného procesu, ako aj odmietnutiu spravodlivosti. Rozsudok
okresného súdu žiadal zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho
konania.

5. Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu zastával názor, že zo strany žalobcu nebolo v
konaní unesené dôkazné bremeno, nakoľko tvrdenia žalobcu nemali reálny základ a boli bez akejkoľvek
opory v dôkazných prostriedkoch. Žalovaný je názoru, že údajná škoda vznikla žalobcovi titulom
neplnenia si prevenčných povinností priamo ním samotným, ako zamestnávateľom a zároveň titulom
nedbanlivostného konania zodpovedných zamestnancov. Jednotlivé miery účasti na vzniknutej škode
mali byť posúdené s ohľadom na závažnosť porušenia povinnosti zamestnancami žalobcu a povinnosti
žalobcu samostatne s tým, že rozsah škody mal byť ustálený vzhľadom na príčinnú súvislosť s konaním/
opomenutím jednotlivých subjektov. Žalovaný opätovne upriamil pozornosť, že žalobcom uplatnený
nárok titulom náhrady škody je premlčaný.

6. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného vo vzťahu k znakom všeobecnej zodpovednosti
za škodu je názoru, že boli v celom rozsahu naplnené. Názor súdu týkajúci sa momentu vzniku škody
(dňa 31. 10. 2012) považuje za nesprávny, nakoľko v tento deň síce bolo zistené, že dotknuté hnuteľné
veci patriace do majetku žalobcu chýbajú, a teda pravdepodobne vznikla žalobcovi škoda, avšak nebolo
jednoznačné, či škoda vôbec vznikla a už vôbec nebolo jasné, kto za prípadnú škodu zodpovedá.
Uvedené zistenia boli preukázané až následným zisťovaním, pričom k jednoznačnému záveru žalobca
dospel až po vykonaní inventúry a zároveň aj ukončení pracovného pomeru so žalovaným dňa 31. 12.
2012, kedy bolo zistené, že predmetné hnuteľné veci stále v evidencii hmotného majetku neeviduje, a
teda že žalovaný tieto veci ku dňu skončenia pracovného pomeru neodovzdal, hoci túto možnosť až
do skončenia pracovného pomeru mal. Na základe týchto skutočností považuje žalobca za moment
vzniku škody deň 31. 12. 2012, kedy bolo jednoznačné, že ku škode došlo a kto za ňu zodpovedá, a teda
boli súčasne naplnené predpoklady vyplývajúce z ust. § 106 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
považuje námietku premlčania nároku na náhradu škody vznesenú zo strany žalovaného za irelevantnú.

7. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorým bol zrušený zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“).



8. Podľa § 470 ods. 1 CSP Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, prejednal vec viazaný rozsahom odvolania (§ 379
CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

11. Odvolaním žalobcu aj žalovaného bol rozsudok okresného súdu napadnutý v celom rozsahu.

12. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že okresný súd (súd prvej inštancie) ustálil voľnou úvahou
výšku škody vzhľadom ku predpokladanej amortizácii na 50% nadobúdacej ceny, pričom k amortizácii
majetku vzhľadom na to, že uvedené predmety neboli nikdy v používaní zamestnancov žalobcu nedošlo,
odvolací súd uvádza, že s takouto odvolacou námietkou žalobcu sa nestotožňuje.

13. Podľa § 188 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, pri určení škody
na veci sa vychádza z ceny veci v čase vzniku škody. Pri určení výšky náhrady škody je smerodajný
čas, kedy došlo k poškodeniu alebo zničeniu veci. Pri nových veciach sa poskytuje celá náhrada, ale
u starších vecí je potrebné vychádzať z ich opotrebenia, pričom náhrada škody by mala byť vyjadrená
cenou veci v dobe vzniku škody. Okresný súd správne poukázal na citované ustanovenie Zákonníka
práce, ako aj správne odvodil cenu vecí z ich veku, nakoľko nešlo o nové veci. Už okresný súd uviedol, že
v čase vzniku škody bol fotoaparát starý 3 roky a 10 mesiacov a prilba 3,5 roka. Vzhľadom na predpoklad
ich opotrebovania a vek vecí, ustálil cenu vecí vzhľadom na ich amortizáciu na 50% nadobúdacej ceny,
t. j. u fotoaparátu a pamäťovej karty spolu na 200,- eur a u prilby na 45,- eur s poukazom na ust. §
136 O. s. p.

14. Podľa § 136 O. s. p., ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju
nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

15. Okresný súd poukázal na to, že účastníci konania nariadiť znalecké dokazovanie na hodnotu veci
nežiadali vzhľadom na nehospodárnosť takéhoto dokazovania, preto pokiaľ súd pristúpil k určeniu
výšky nároku žalobcu svojou úvahou, ktorá je logická a odôvodnená, nie je dôvod takúto súdnu úvahu
neakceptovať, prípadne spochybňovať. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s určením
výšky nároku žalobcu na základe úvahy súdu prvej inštancie.

16. Žalobca v odvolaní namietol aj okresným súdom posúdenú spoluzodpovednosť za vznik škody v
zmysle ust. § 187 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Ani túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažoval za
relevantnú. Okresný súd vyhodnotil zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu, ako zodpovednosť
riadiaceho zamestnanca, ktorý minimálne porušil svoju prevenčnú povinnosť upravenú v § 82 písm. f)
Zákonníka práce, ako aj základné povinnosti v zmysle § 81 písm. e) Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca
ako zamestnávateľ žalovaného mu umožnil nehospodárne nakladať s majetkom bez jeho náležitej
kontroly a bez toho, aby podriadení zamestnanci žalovaného vôbec upozornili svojho zamestnávateľa,
prípadne svojho priameho nadriadeného na takéto konanie žalovaného, je nepochybné, že na vzniku
škody sa žalobca podieľa aj svojím zavinením. Pri posudzovaní zníženej zodpovednosti zamestnanca
sa prihliadne aj na škodu spôsobenú porušením povinnosti zo strany zamestnávateľa bez ohľadu na to,
či k protiprávnemu konaniu došlo zavinene alebo nezavinene. Meradlom pomeru účasti na vzniknutej
škode je závažnosť porušenia určitých povinností zamestnanca alebo povinnosti zamestnávateľa a
rozsah spôsobenej škody v príčinnej súvislosti s konaním alebo opomenutím zamestnanca. Ak sa
na vzniku škody podieľa zamestnanec aj zamestnávateľ, rieši sa otázka miery spoluzodpovednosti
zamestnávateľa, a to v pomerenom percentuálnom vyjadrení. Pokiaľ okresný súd stanovil zodpovednosť
žalovaného za vzniknutú škodu v rozsahu 60% odvolací súd ani v tomto názore nemá dôvod súdnu
úvahu súdu prvej inštancie spochybňovať.



17. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s protiprávnosťou úkonu,
príčinnou súvislosťou, zavinením a vznikom škody.

18. Ak zamestnávateľ požaduje od zamestnanca náhradu škody z dôvodu zodpovednosti za stratu
zverených predmetov, je potrebné rozlíšiť, či ide o zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených
predmetov podľa § 185 Zákonníka práce, a to zverených na základe písomného potvrdenia , a ak
nedošlo k zvereniu predmetov na písomné potvrdenie, zamestnanec v takomto prípade zodpovedá za
škodu podľa všeobecnej zodpovednosti podľa § 179 Zákonníka práce tak, ako to ustálil aj okresný
súd. Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady,
medzi ktoré patrí protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a
vznikom škody, zavinenie zamestnanca, ako aj existencia pracovného pomeru s tým, že ku škode musí
dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Pokiaľ v konaní bolo
preukázané zverenie predmetov žalovanému, pri existencii pracovného pomeru žalovaného u žalobcu
a neodovzdanie zverených predmetov (bez ohľadu na to, či k zvereniu došlo na základe písomného
potvrdenia alebo bez písomného potvrdenia) ku škode došlo v priamej súvislosti s plnením pracovných
úloh. Už čo sa týka príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, okresný súd mal
za to, že je daná priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného, ako riadiaceho pracovníka, ktorý
mal k dispozícii tieto predmety (ktoré sa stratili na pracovisku), pričom nie je rozhodujúce, či túto škodu
spôsobil priamo žalovaný alebo len vytvoril situáciu, že tieto predmety nemohol vrátiť. Okresný súd
dostatočne poukázal na protiprávnosť úkonu, vznik škody ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym
úkonom a vznikom škody.

19. Pomerný princíp zodpovednosti zamestnanca (žalovaného) podľa miery svojho zavinenia v rozsahu
určenom súdom 60% nenarúša v číselnom vyjadrení uvedenie sumy 150,- eur (namiesto sumy 147,-
eur) keďže princíp výpočtu bol daný a konkretizovaný vo výroku rozsudku okresného súdu. Pokiaľ súd
vlastnou úvahou dôjde k miere zavinenia zamestnanca na spôsobenej škode a od miery zavinenia
odvodí pomernú časť škody, to však neznamená, že musí ísť o výlučne o presný matematický prepočet,
ale pomernú časť škody stanoví vo vzťahu k celkovej škode.

20. Žalovaný v odvolacom konaní vzniesol aj námietku premlčania z dôvodu že okresný súd ustálil
okamih vzniku škody ku dňu 30. 10. 2012, pričom žaloba na súd bola podaná až 18. 11. 2014, teda po
uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

21. Samotný pojem premlčania Zákonník práce neupravuje. Pre pracovno-právne vzťahy je treba
použiť v súvislosti s vymedzením tohto pojmu Občiansky zákonník. Občiansky zákonník v súvislosti
s premlčaním používa pojem premlčacej doby. Uplynutie premlčacej doby na jednej strane znamená
oslabenie jedného práva, ktoré sa premlčalo a vznik nového práva na strane povinného subjektu
práva vzniesť námietku premlčania. Aj pre oblasť pracovno-právnych vzťahov platí všeobecná trojročná
premlčacia lehota podľa Občianskeho zákonníka (§ 101 Občianskeho zákonníka). Predpokladom
úspešného dovolania sa premlčania je aj uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby. Právna
úprava pre určenie doby premlčania používa dva druhy lehôt označované ako subjektívna a objektívna
premlčacia doba. Dĺžka (trvanie) premlčacej doby je závislá na subjektívnych alebo objektívnych
skutočnostiach určujúcich uplatnenie práva v zákonom stanovenej dobe. Objektívna premlčacia doba
znamená určenie premlčacej doby, ktorej plynutie je nezávislé na správaní oprávneného subjektu a
ktorej začiatok je spravidla viazaný na skutočnosť, ktorá má za následok vznik práva (vznik škody), ktoré
podlieha premlčaniu. Pokiaľ okresný súd stanovil za okamih vzniku škody deň 31. 10. 2012, stanovil tak
začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby. Pre subjektívnu premlčaciu dobu je charakteristické, že
subjektívna premlčacia doba končí vždy najneskôr s uplynutím objektívnej premlčacej doby. Subjektívna
premlčacia doba sa v právnej úprave Občianskeho zákonníka vyskytuje práve aj pri zodpovednosti za
škodu. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu
na zdraví. Ustanovenie § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka je
predstaviteľom kombinovanej subjektívnej i objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba
je dvojročná (§ 106 ods. 1 OZ) a jej začiatok je daný dňom keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto
za škodu zodpovedá. Uvedené pojmy je treba v zmysle ustálenej judikatúry vykladať tak, že poškodený
vedel o tom, kto za škodu zodpovedá, o druhu spôsobenej škody a o rozsahu škody, a to do takej miery,



že to poškodenému umožňovalo uplatniť právo na súde. Vyžaduje sa teda preukázaná vedomosť. Pre
začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby preto nestačí iba domnienka tejto vedomosti. Objektívna
premlčacia doba je v tomto prípade trojročná a začína plynúť odo dňa udalosti z ktorej škoda vznikla.
Pokiaľ okresný súd ustálil okamih vzniku škody dňom 31. 10. 2012, ustálil začatie plynutia objektívnej
premlčacej doby, pričom subjektívna premlčacia doba mohla začať plynúť až dňom nielen keď sa
poškodený dozvedel o škode, ale aj o tom, kto za škodu zodpovedá. A táto okolnosť nemohla nastať
skôr, než došlo ku skončeniu pracovného pomeru žalovaného so žalobcom, teda dňa 31. 12. 2012,
pretože pokiaľ žalovanému boli zverené dané premety a bol vyzvaný na ich vrátenie, mal možnosť ich
vrátiť do skončenia pracovného pomeru. Až týmto dňom bolo jednoznačné, že ku škode došlo a kto za
ňu aj reálne zodpovedá. Nárok žalobcu preto odvolací súd nepovažuje za premlčaný.

22. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
ktoré ho zaťažovalo, a že súd prvej inštancie v posudzovanej veci svojvoľne zohľadňoval skutočnosti
žalobcom nepreukázané. Okresný súd vykonal dokazovanie v súlade s ust. § 122 a nasl. O. s. p. a
vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo ako aj v ich vzájomnej
súvislosti, pričom odvolací súd má za to, že prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli strany konania, čo vyplýva aj zo samotného rozhodnutia okresného súdu.

23. S prihliadnutím na uvedené okolnosti, odvolací súd považuje rozsudok okresného súdu za vecne
správny a preto ho potvrdil, a to aj v rozsahu náhrady trov konania s prihliadnutím na čiastočný úspech
účastníkov konania.

24. Odvolanie podal žalobca, ako aj žalovaný, pričom v odvolacom konaní ani jedna strana konania
nemala procesný úspech. Odvolací súd preto o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 196 ods. 1
CSP v nadväznosti na § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania.

25. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).