{"guid": "f2268e62-7d01-4f76-9e92-d4fcd098196c:3abd56c8-6e30-48aa-9296-ff2779767ec1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6209200197.1", "spisova_znacka": "6CoE/175/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 6CoE/175/2015 z 27. 1. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 27. januára 2016, sp. zn. 6CoE/175/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6209200197.1", "identifikacne_cislo": "6209200197", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Klátik", "sudca_id": 714, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-klatik-714", "datum_vydania": "2016-01-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 109 ods. 1 písm. b) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-109"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-109"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3abd56c8-6e30-48aa-9296-ff2779767ec1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6209200197.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6209200197.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6209200197.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/175/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209200197
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Rudolf Ďurta
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6209200197.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX L. č. XX, o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 606,78 eur (18 280,- Sk) a
príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom Exekútorského
úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava pod spisovou značkou EX 12275/08, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er/144/2009-22 zo dňa 13.06.2012, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b), písm. c) O.s.p  z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu v prvom výroku p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú s poukazom na  ust. § 57 ods.
1, písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a zastavil ju (prvý výrok). O trovách exekúcie rozhodol tak,
že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur v lehote do
3 dní od právoplatnosti uznesenia (druhý výrok).

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom v prebiehajúcej exekúcii je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s. sp. zn. SR 07886/08 zo dňa 20.08.2008. Základný právny vzťah medzi oprávneným a povinným
vznikol na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.11.2007, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Okresný súd po zvážení a zohľadnení všetkých okolností uzavretia zmluvy o úvere medzi oprávneným
a povinným hodnotil ich vzájomný právny vzťah ako spotrebiteľský s poukazom na ust. § 2 písm. a),
písm. b) a § 3 ods. 1, ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., preto na tento právny vzťah aplikoval právne normy
na ochranu spotrebiteľa, predovšetkým ust. § 52 a nal. zák. č. 40/1960 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Občiansky zákonník“). V zmysle poslednej judikatúry a zákonných ustanovení na ochranu
spotrebiteľa okresný súd v rámci svojej právomoci preskúmal exekučný titul, na podklade ktorého
je exekúcia vedená, pričom exekučný titul posudzoval predovšetkým z toho hľadiska, či bola daná
právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť, čo dáva exekučnému titulu jeho legitimitu.

V tejto súvislosti konštatoval, že rozhodcovská zmluva bola zmluvnými stranami uzavretá vo forme
rozhodcovskej doložky inkorporovanej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú jej
súčasťou. Rozhodcovskú doložku posúdil predovšetkým s ohľadom na ust. § 53 ods. 1  a nasl.
Občianskeho zákonníka, či v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). S



poukazom na uvedené zákonné ustanovenia konštatoval, že rozhodcovská doložka bola pripravená
ako súčasť formulárovej zmluvy o úvere včlenením do Všeobecných obchodných podmienok a  je
spôsobilá zákonom predpokladaných následkov značnej nerovnováhy medzi zmluvnými stranami v
neprospech spotrebiteľa, pretože bráni uplatneniu jeho práv voči oprávnenému tým, že je nútený
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a znemožňuje mu voľbu dosiahnuť rozhodovanie
sporu pred všeobecným súdom. V predmetnom prípade povinný nemal inú možnosť, ako podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu, keďže na predloženú zmluvu o úvere vrátane jej súčastí nemal vplyv
a mohol ju, vrátane všeobecných obchodných podmienok, prijať alebo odmietnuť len ako celok.
Praktickým dôsledkom takto koncipovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi je odopretá
možnosť relevantne sa brániť proti návrhu veriteľa. Alternatíva, že z rozhodcovskej doložky vyplýva
aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní, neodstraňuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože možnosť výberu poskytuje
spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor. Vychádzajúc z povahy zmluvy o úvere
je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským
a civilným súdom bude takmer vždy veriteľ (oprávnený), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej
strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka (povinného), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v
tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Oprávnený takýmto
koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval od počiatku to,  aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy
tieto boli vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho
nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na
značnú vzdialenosť miesta konania, ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemal možnosť
relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. zúčastniť sa konania pred rozhodcovským
súdom alebo pred všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy
o úvere, obsahom ktorej je aj rozhodcovská doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu
či už z nevedomosti alebo z nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu
neprijateľné.

Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský
súd odvodil svoju právomoc vec rozhodnúť, je neprijateľnou podmienkou v zmluve o úvere, ktorá je
podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, čo
má za následok, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom,
na podklade možno viesť exekúciu. Preto na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom
splnomocneného zástupcu odvolanie, v ktorom uviedol, že podáva odvolanie proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu v celosti. Navrhol v ňom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia
§ 205 ods. 2 písm. b), f), a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. a v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. e) O.s.p.).

Zároveň namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, pretože súd nevykonal náležité dokazovanie.

V úvode odvolania poukázal na aktuálnu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, napr. aj rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp.zn.. 13CoE/44/2012 zo dňa 24.05.2012, v zmysle ktorého ak exekučný súd
už raz vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných
fázach posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie.
Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázal ďalej na to, že vnútroštátny súd musí
informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium
výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskej únie, je to súčasť jeho  koncepcie
neprijateľných podmienok.

Oprávnený navrhol, aby bolo konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) prerušené a aby boli Súdnemu dvoru
Európskej únie predložené prejudiciálne otázky  :

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje



rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdnemu
dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej  doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a)
pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca, eventuálne ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Uviedol,  že okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom
exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd
založil svoje rozhodnutie na  aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto  aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky  sp. zn. IV. ÚS 95/2010 týkajúci sa aj výkladu komunitárneho práva a
na viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ v súvislosti s postupom a rozhodnutím všeobecných súdov
štátov Európskej únie pri predložení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Uplatnenie
Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená
dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní, všetko v
zmysle článku  47 Charty základných práv Európskej únie.

V danom prípade si exekučný súd nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo
veci výkladu  čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, pretože  výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1
Smernice  93/13/EHS musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu,
používania terminológie a právnych pojmov  komunitárneho práva, vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie
komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným
súdom členských štátov. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov
členských štátov Európskej únie. Z uvedených rozhodnutí  je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť
záver, že  súdy týchto členských krajín Európskej únie  pristupujú k výkladu článku  3 ods. 1 Smernice
93/13/EHS zásadne odlišne ako  pristupuje k tejto problematike exekučný súd.

Podľa názoru odvolateľa všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho
názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že
k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte,
nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k
zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam,
kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde
ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v
danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného)
na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,  sp. zn. I. ÚS
331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v



znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby
sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd  nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou  interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby
všeobecný súd  postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.  prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na  konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva  v právny poriadok.

Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto  rozhodnutia len na návrh
účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je  však exekučný súd pri revízii  rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40  a
nasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, tak aj zásadu  začatia konania na
návrh (v danom prípade  neexistovalo  zákonom stanovené  oprávnenie adresované súdu začať konanie
z úradnej  povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Poukazuje ďalej na to, že  zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny  proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon
a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom
konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti
podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Uviedol, že okrem
iného došlo v rámci práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu práva na kontradiktórne konanie,
keďže oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd opätovne vedie
konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov,
tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení.

Ďalej uviedol, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou
bolo ustanovenie § 40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku - interpretoval  ústavne nesúladným  spôsobom. Exekučný súd teda vydal rozhodnutie bez
aplikácie  relevantnej právnej normy, bez  vykonania  ústavne súladnej  interpretácie aplikovaných
právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.

Súd prvého stupňa porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok
zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho
prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j.
odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné
rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil  a vec vrátil súdu
prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými



dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle
okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť.
Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to,
či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru
rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský
súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej
zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v
zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval
ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná
náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to,
že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo
forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie
o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o
úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %
za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z
omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní
úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa
účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo
zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499
Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v
bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú
upomienku vo výške 1,99 eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom, a teda, či sa exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, už raz súd posudzoval a už
raz o nej právoplatne rozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že exekučný súd v exekučnom konaní
nie je oprávnený z úradnej moci vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného
a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.
Keďže od vydania exekučného titulu  ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť z zmene postoja súdu, vzhľadom na vyššie uvedené
považoval rozhodnutie súdu o neprípustnosti exekúcie za nezákonné.

Vyjadrenie povinného k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Veľký Krtíš. Zákonný sudca odvolaniu nemienil
vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na
rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací v dôsledku preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods.1 O.s.p.,
postupom podľa ust. § 214 ods. 2, § 219 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b) a c) O.s.p. nie je dôvod
vyhovieť a napadnuté uznesenie okresného súdu v prvom výroku potvrdil.

Okresný súd otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii, teda otázku platnosti a
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu zodpovedal presvedčivo a svoje závery
podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s jeho právnym názorom i objektívne presvedčivo zdôvodnil a
žiadna z námietok uplatnených oprávneným v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.



Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
okresným súdom a ním zvoleného postupu, ktorý exekúciu v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a následne postupom podľa § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku exekúciu aj bez návrhu zastavil. Pre správnosť a objektívnu presvedčivosť dôvodov a
zákonný postup pri zastavení exekúcie, ktorý predstavuje vecný rozsah napadnutého rozhodnutia,
je postačujúcim, aby sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov okresného
súdu s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však obsahom odvolania
je opakovane podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávneného s dôvodmi zastavenia exekúcie,
odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami oprávneného, ktoré
neboli prejednané a doplniť dôvody na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. odvolací
súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje
použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie
prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr.
Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní
sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa §
56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa 10.07.2013.

Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie o predložení návrhu na
zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či  všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,  neprináleží účastníkom konania, ale len (predkladajúcemu)
súdu, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej
veci potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s
Ústavou Slovenskej republiky prvostupňový súd, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky
neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd, pred ktorým bol návrh oprávneného
opätovne vznesený. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať
relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd
zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky).

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd uvádza, že úlohou
Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Európskej únie (výkladu zmlúv; platnosti a
výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový
stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru Európskej únie
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať
o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) vyplýva, že rozhodnutie
o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre
vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade úniového práva. Odvolací súd uvádza, že
tak ako pri navrhovanom prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., aj v tomto prípade
„pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci)
súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s úniovým právom konformné rozhodnutie potrebuje
interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie
je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť
prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
zo dňa 06. 10. 1982  vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka
je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória acte
éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Európskej únie také jednoznačné, že nepripúšťa
nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným



predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je
daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu  zastavil z dôvodu, že predmetný
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským súdom na
základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd rozhodcovskú
doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený
skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na
základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či
sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici,
resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka.

Treba zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci
Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu Smernice 93/13/EHS z 05.04.1993 malo význam
len to, že okresný súd v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo smernicu, ale na smernicu len odkázal s
tým, že zmyslom a cieľom Smernice je  poskytnúť  spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom
štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany, ako stanovuje predmetná Smernica.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie
je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrhy na prerušenie konania z dôvodov
podľa ustanovenia  § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. zamietol.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 31. 12. 2008, doručenou okresnému súdu dňa 12.01.2009, požiadal exekučný súd o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému U. A.,  nar. XX. XX. XXXX, bytom L.
č. XX, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 20.08.2008 sp. zn. SR 07886/08
(č.l. 3-4 spisu). Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku oprávneného, ktorý
si uplatnil na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX  zo dňa 23.11.2007 uzavretej medzi oprávneným a
povinným (č.l. 18 spisu) a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému)
sumu 18 280,- Sk (606,78 eur) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 18 040,- Sk (598,82
eur) od 20.03.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 5 261,- Sk (174,63 eur), všetko v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V texte úverovej zmluvy sú oprávneným vopred predtlačené
viaceré prehlásenia žiadateľa o úver mimo iného o tom, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto
zmluvy o úvere a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej časti
tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Text rozhodcovskej doložky
sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa
zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred
Stálym rozhodcovským súdom  zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok).  Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o
rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade



s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného (č.l. 19 spisu).

Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ
súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným
treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné
podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne vzhľadom na ust. § 2 písm. b) zákona č.
258/2001 Z. z. a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení zákonov účinných v čase uzavretia
zmluvy o úvere, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a
že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej
obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský
vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd
ďalej uvádza, že pre aplikáciu noriem na ochranu spotrebiteľa je podstatná existencia právneho vzťahu
medzi dodávateľom a spotrebiteľom, preto prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo
označenie zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka nie je žiadnou
prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,
za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej
(vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn.
3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo                        23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou



podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 ZRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul,  uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho
exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia  len na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax  zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za
„slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a súdny exekútor dbať
o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
Občianskeho zákonníka.

V danej veci bol preto plne opodstatnený záver okresného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá bola
dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
tak, ako to vyplýva z ust. § 53 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka
ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom, a
preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku).
Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) jednoznačne preferuje
riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže zvoliť rozhodnutie sporu
rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne
dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, ale
výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere), lebo spotrebiteľovi sa
nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo
spotrebiteľskej zmluvy.

Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve              o úvere
zo dňa 23. 11. 2007, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci,
je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka.



Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými
skutočnosťami rozhodnutie nedôvodil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému
dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia                                  §
219 ods. 1  O.s.p. ako vecne správne v prvom výroku potvrdil.

Pokiaľ ide o druhý výrok odvolaním napadnutého uznesenia, oprávnený uviedol, že podáva odvolanie do
celého uznesenia, avšak ohľadom druhého výroku rozhodnutia žiadne konkrétne argumenty neuviedol.

V súvislosti s touto časťou rozhodnutia prvostupňového súdu však odvolací súd považuje za potrebné
uviesť, že dňa  01. 11. 2013 nadobudol účinnosť zák. č.  299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý sa dotkol aj ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného poriadku
upravujúceho do 31. 10. 2013 prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutiach
podľa § 57 Exekučného poriadku. Od 01. 11. 2013 Exekučný poriadok prípustnosť odvolania proti
rozhodnutiam o náhrade trov konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku výslovne
neupravuje, preto podľa § 203 ods. 1 O.s.p. potom platí, že ak o trovách exekúcie pri jej zastavení
podľa § 57 Exekučného poriadku rozhodol sudca, odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie nie
je prípustné.

Z  ustanovenia § 243b ods. 1, 2,  3 Exekučného poriadku vyplýva, že o odvolaní podanom pred
01.11.2013 v exekučnej veci, v ktorej exekučný súd zastavil exekúciu podľa § 57 Exekučného poriadku
a sudca nemienil postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaniu proti trovám exekúcie v celom rozsahu
vyhovieť a vec predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníka exekučného konania
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o trovách exekúcie, odvolací súd nerozhoduje. Podľa
názoru odvolacieho súdu pojem „odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o
ktorom doposiaľ nerozhodol sudca“ v zmysle § 243b ods. 3 časť za bodkočiarkou Exekučného poriadku
nemožno stotožniť s postupom sudcu okresného súdu, ktorý nevyhovel podanému odvolaniu a vec
predložil odvolaciemu súdu v zmysle § 374  ods. 4 O.s.p., pretože tento postup sudcu nie je rozhodnutím.
S účinnosťou od 01. 11. 2013 teda stratil krajský súd funkčnú príslušnosť na rozhodnutie o odvolaní proti
výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom vyšším súdnym úradníkom. Krajský súd rozhoduje len o
odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom sudcom, ak odvolanie bolo podané do
31. 10. 2013. Pre posúdenie funkčnej príslušnosti krajského súdu na rozhodnutie je rozhodujúci dátum
podaného odvolania, pretože prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 11. 2013 predloženiu
spisu odvolaciemu súdu nepripisujú žiadny právny význam. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti
odvolací súd o odvolaní oprávneného do tretieho výroku rozhodnutia už nie je oprávnený rozhodovať.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Er/144/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:50c89a83-7b86-4f5d-8f91-e6f546c4b156", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 355, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50c89a83-7b86-4f5d-8f91-e6f546c4b156"}, {"guid": "ussr:e1ac1b01-a88a-4b28-a149-907b4688fe16", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010 z 12. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-12", "citacie_n": 229, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e1ac1b01-a88a-4b28-a149-907b4688fe16"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 212/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/06 z 28. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-28", "citacie_n": 539, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0"}, {"guid": "a2931995-eacb-4561-b44e-e13d5a12f1ce:5112d18c-1ce7-4492-b4ac-f6e5248bde7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/144/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5Er/144/2009 z 23. 8. 2013", "sud": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "datum_vydania": "2013-08-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a2931995-eacb-4561-b44e-e13d5a12f1ce:5112d18c-1ce7-4492-b4ac-f6e5248bde7a"}], "citovane_v": []}