Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/6/2016 z 2. 2. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 2. februára 2016, sp. zn. 3To/6/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6214010042.1 Krajský súd Banská Bystrica | 3To/6/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6214010042.1 | 2016-02-02 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť Citované ustanovenia: § 321 ods. 1 písm. c) TP, § 321 ods. 1 písm. d) TP, § 321 ods. 1 písm. b) TP, § 322 ods. 1 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2c3be793-cce0-4a82-8d93-d530fd7b0960 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6214010042.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/6/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214010042
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavoj Sendecký
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6214010042.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slavoja Sendeckého a
sudcov JUDr. Alojza Palaja a JUDr. Jozefa Ryanta, v trestnej veci obžalovaného P. G., pre zločin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1,2 písm. d) Tr. zák. a iné, na neverejnom zasadnutí
dňa 3. februára 2016, o odvolaní obžalovaného ako aj okresného prokurátora, proti rozsudku Okresného
súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 07.12.2015 sp.zn. 8T/20/2014 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr.
por. vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 07.12.2015 sp.zn. 8T/20/2014 bol obžalovaný P.
G. uznaný za vinného, a to zo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1,2 písm. d)
Tr. zák. a z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,2 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že

02.01.2013 asi o 17.00 h telefonicky vylákal bývalú priateľku I. Z., nar. XX.XX.XXXX v obci X., aby
prišla pred miestny kostol a priniesla mu jeho CD nosiče, keď menovaná prišla, požiadal ju, aby sa s
ním prechádzala po obci, keď odmietla, chytil ju za odev a ruku, aby nemohla odísť, keď prišli pred
dom, v ktorom poškodená býva, tak sa obžalovanému vytrhla a chcela vbehnúť na dvor domu, pri
bráne ju obžalovaný chytil za ruku, nedovolil jej odísť, poškodená mala strach, preto sa nebránila,
keď poškodená chcela vybehnúť pred osobné vozidlo, ktoré prechádzalo náhodne okolo, obžalovaný
poškodenú sotil odzadu na zem, ležiacu poškodenú niekoľkokrát udrel rukou po chrbte a ramenách,
vyhrážal sa jej: ,,ak sa ešte raz o niečo také pokúsiš, zahluším ťa palicou“, pričom v ruke držal
baseballovú palicu, obžalovaný žiadal, aby poškodená s ním odišla do F., poškodená pod zámienkou
vošla do pohostinstva Buriš vo X., pracovníci pohostinstva privolali hliadku polície, ktorá zabránila
obvinenému v ďalšom protiprávnom konaní, poškodená neutrpela zranenia, ktoré by vyžadovali lekárske
vyšetrenie.

Za to mu bol uložený podľa § 183 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. a) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr.
zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 46 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
štyri roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaradený do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr.
zák. a § 74 ods. 1 Tr. zák. mu bolo uložené aj ochranné protialkoholické a protitoxikomanické liečenie
ambulantnou formou.

Naproti tomu obžalovaný v časti skutku, kde sa mu kladie za vinu, že dňa 02.01.2013 asi o 17.00 hod.
požiadal poškodenú, aby mu vydala svoj mobil, keď odmietla, vytiahol zo svojho odevu baseballovú
palicu a telefón poškodenej z vrecka nohavíc zobral, čím mal spáchať zločin lúpeže podľa § 188 ods.



1,2 písm. d), e) Tr. zák. bol podľa § 285 písm. a) Tr. por. v tejto časti spod obžaloby oslobodený, nakoľko
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie okresný prokurátor,
ako aj obžalovaný.

Okresný prokurátor v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že s rozhodnutím prvostupňového súdu
nemôže súhlasiť, nakoľko uvedený rozsudok považuje za nezákonný, pretože na jednej strane súd
prvého stupňa obžalovaného uznal vinným zo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 188 ods.
1,2 písm. d) Tr. zák. a z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,2 písm. b) Tr. zák. a
zároveň o tom istom skutku rozhodol, že obžalovaného oslobodzuje podľa § 285 písm. a) Tr. por. za
zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1,2 písm. d), e) Tr. zák. Okrem toho podľa § 36 písm. a) Tr. zák. priznal
obžalovanému aj poľahčujúcu okolnosť, lebo podľa jeho názoru páchateľ mal spáchať trestný čin v
ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení. Poznamenal, že obžalovaný v zápisnici o výsluchu uviedol
pred vyšetrovateľom, že po skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania, sa podrobil v priebehu roka
2013 liečenia na závislosť na drogy a alkohol v Psychiatrickej nemocnici v B., ďalej, že z drogových látok
užíval marihuanu, pervitín a hašiš a tiež látku herbal. Dodal, že obžalovaný sa priznal, že pred spáchaním
skutku užil marihuanu. Podľa názoru okresného prokurátora, v danom prípade uvedenú poľahčujúcu
okolnosť za daných okolností nemožno obžalovanému priznať.

Zdôraznil, že poškodená pri výsluchu uviedla, že obžalovaný sa nikdy pred tým agresívnym spôsobom
voči nej nesprával, a preto nemožno konštatovať, že by obžalovaný bol v čase skutku v silnom citovom
rozrušení, práve naopak, z dôkazov možno vyvodiť, že obžalovaný bol pod vplyvom návykových látok.

Okrem toho namietol aj právnu kvalifikáciu konania obžalovaného, keď v obžalobe bol skutok
kvalifikovaný v jednočinnom súbehu aj ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1,2 písm. b) Tr. zák. a
v napadnutom rozsudku je protiprávne konanie obžalovaného kvalifikované ako prečin nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1,2 písm. b) Tr. zák. Poukázal na výpoveď poškodenej, ktorá jednoznačne
uviedla, že obžalovaný sa jej vyhrážal baseballovou palicou a keď stala zo zeme, obžalovaný ju na zem
sotil. Podľa prvostupňového súdu obžalovaný sa zmocnil oboch telefónov poškodenej bez toho, aby sa
dopustil akéhokoľvek trestného činu, ale sám na hlavnom pojednávaní sa priznal, že ohmatával odev
poškodenej a takýmto spôsobom jej telefóny odcudzil. Poškodená pritom jednoznačne uviedla, že sa jej
vyhrážal zbraňou - baseballovou palicou, keď mu neodovzdá telefóny. Rovnako vypovedala svedkyňa
aj v priebehu prípravného konania. Vtedy uviedla, že obžalovaný vytiahol opäť baseballovú palicu a so
zbraňou v ruke sa jej vyhrážal a následne si telefóny zobral bez toho, že by mu ďalej bránila v odcudzení
telefónov.

Súčasne tiež poukázal aj na výpoveď svedkyne B. K., podľa ktorej mal obžalovaný požité nejaké
návykové látky, pretože v stave podnapitosti nebol a aj svedkyni sa vyhrážal zabitím so zbraňou v ruke,
ak zavolá políciu. Okrem toho mal v ruke baseballovú palicu.

Navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutý rozsudok ako nezákonný zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu podal aj obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu. V
písomných dôvodoch uviedol, že zotrváva na tom, ako vyhodnotil celý skutkový stav súd prvého stupňa.
Nesúhlasil však, že v konaní obžalovaného súd vzhliadol zločin obmedzovania osobnej slobody, t.j.,
chránenej osobe mal brániť užívať osobnú slobodu. Poznamenal, že právna teória nemá dostatočnú
definíciu, v čom spočíva užívanie osobnej slobody z hľadiska trestného práva, teda, či má ísť o
ľudské práva tak, ako vyplývajú z Deklarácie ľudských práv alebo osobnou slobodou z hľadiska
objektívnej stránky treba rozumieť slobodné rozhodovanie o svojom správaní sa za každých okolností. V
ďalších dôvodoch odvolania rozanalyzoval skutok z hľadiska bránenia užívania osobnej slobody, pričom
poukázal na to, že k udalosti došlo v podstate už vo večerných hodinách, keď je slnko zapadnuté,
teda je tma, avšak aj napriek tejto skutočnosti poškodená súhlasila s návrhom obžalovaného a vyšla z
priestorov svojho bytu von, ba dokonca na neho aj čakala, pričom malo podľa obžaloby ísť o telefonické
vylákanie, t.j. mala sa predstierať určitá verzia, ktorej poškodená uverila. X. osobu von s poznámkou, že
má priniesť obžalovanému CD nosiče, nemožno kvalifikovať slovom vylákať. Okrem toho poškodená vo
svojich výpovediach uviedla, že ju požiadal, aby sa prechádzali po obci, chytil ju za odev a ruku, avšak



neuvádza, akým spôsobom. Samotné chytenie za ruku je obojstranná záležitosť, pretože z výsledkov
dokazovania vyplynulo, že sa držali za ruky a prechádzali sa po dedine. Tiež jej nebránil v tom, aby
mohla odísť, i keď je pravdou, že mal záujem o poškodenú, najmä, o obnovenie ich predchádzajúceho
citovaného vzťahu, takže určité nahováranie, určité pôsobenie na city poškodenej boli z jeho strany
do istej miery pochopiteľné, ale takéto jeho konanie nedosahuje ani úroveň priestupku. Zdôraznil, že
nebránil poškodenej užívať osobnú slobodu, poškodenú nechytil za odev a ruku, aby nemohla odísť
a táto skutočnosť nie je ani jednoznačne preukázaná z výpovede poškodenej a ani z výpovede jeho
samotného. Namietal aj právnu kvalifikáciu prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,2
písm. b) Tr. zák., pretože on iného hrozbou násilia nenútil, aby niečo opomenul. S časťou rozhodnutia,
ktorým bol oslobodený zo zločinu lúpeže, tak v tejto súhlasil so závermi prvostupňového súdu.

Výrok prvostupňového rozsudku, ktorým mu bolo podľa § 73 ods. 2 a § 74 ods. 1 Tr. zák. uložené
ochranné protialkoholické a protitoxikomanické liečenie, odvolaním nenapáda.

K dôvodom odvolania okresného prokurátora sa obžalovaný aj písomne vyjadril s tým, že nie sú
v jeho prípade žiadne dôvody na to, aby bol odsúdený z trestného činu lúpeže, pretože pri tomto
zločine ide o kvalifikované násilie a jednoznačný úmysel, že toto násilie bude použité s úmyslom
zmocniť sa cudzej veci, avšak žiadne násilné konanie vo vzťahu k zmocneniu mobilných telefónov z
jeho strany nie je prezentované a tieto okolnosti nevyplývajú ani z výpovede poškodenej a dokonca
ani zo samotnej pôvodnej skutkovej vety obžaloby. V tomto smere považuje odvolanie prokurátora
za nedôvodné, nakoľko nenastala nezákonnosť rozsudku, a preto navrhol odvolanie prokurátora, ako
nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku trpí
podstatnou chybou, ktorú nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí a z tohto dôvodu rozhodol o
odvolaní okresného prokurátora, ako aj obžalovaného na neverejnom zasadnutí v zmysle § 326 ods.
1 písm. b) Tr. por. Na základe tohto postupu zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na
neúplnom skutkovom zistení, vyplývajúcom z nedostatočne vykonaného dokazovania. Vo veci bude
potrebné dôkazy opakovať, prípadne vykonať ďalšie dôkazy, ktorých vykonávanie pred odvolacím
súdom by znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 168 ods. 1 Tr. por., ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť
zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky.

Z týchto ustanovení Trestného poriadku možno vyvodiť, že každý výrok rozsudku, ktorý obsahuje
odôvodnenie, musí byť odôvodnený stručne, ale presvedčivo, aby rozhodnutie súdu bolo
preskúmateľné. Musí vychádzať z hodnotenia dôkazov v intenciách § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. podľa svojho
vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i



v ich súhrne, nezávisle od toho, či dôkazy obstaral súd, prokurátor, policajt, alebo obvinený, či jeho
obhajca.

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) d) Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok:

- pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
- ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
- ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

K pochybeniu zo strany prvostupňového súdu v danej trestnej veci došlo z týchto dôvodov:

Z ust. § 285 Tr. por. vyplýva, že súd môže obžalovaného oslobodiť z dôvodov tam citovaných pre
skutok, ktorý je uvedený v obžalobe. Skutok zahrnutý v tzv. skutkovej vete musí vyjadriť všetky skutkové
okolnosti významné z hľadiska použitej právnej kvalifikácie. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je
zachovaná jeho podstata, ktorá spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním
spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Podstata skutku teda spočíva v účasti
obžalovaného na určitej udalosti, vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej
vznikol následok uvedený v obžalobe. Tak účasť obžalovaného, ani následok, ktorý tým bol spôsobený,
nemusia byť úplne zhodné, stačí, ak sú aspoň z časti zachované v rozhodnutí súdu (na základe
výsledkov vykonaného dokazovania) v porovnaní s obžalobou. Podstata skutku preto nebude porušená,
ak sa zmenia okolnosti, týkajúce sa miesta a času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu
vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Súdu nič nebráni ani v tom, aby na základe
vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní buď upravil skutkovú vetu a na to nadväzujúcu
kvalifikačnú úpravu žalovaného činu v prospech obžalovaného, poprípade ho v zmysle ust. § 285 Tr.
por. oslobodil, ale nie je v súlade so zákonom, ak obžalovaného na jednej strane uzná za vinného a
na strane druhej z toho istého konania ho oslobodí. Súd totiž vždy musí rozlišovať medzi skutkom a
trestným činom. Skutok ako pojem procesného práva vyjadruje udalosť vo vonkajšom svete, vyvolanom
človekom. Trestný čin ako hmotnoprávny pojem je súhrnom skutočností, ktoré napĺňajú znaky skutkovej
podstaty konkrétneho trestného činu a podmieňujú trestnú zodpovednosť páchateľa činu.

Súd teda nemôže obžalovaného z časti skutku oslobodiť a zároveň ho uznať vinným ako v tomto prípade,
pretože po vecnej stránke ide o rozhodnutie zmätočné, vydané v rozpore s Trestným poriadkom.

Ďalším pochybením je znenie právnej vety prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,2 písm.
b) Tr. zák., pretože objektívna stránka tohto prečinu spočíva vo vyhrážaní sa inému smrťou, ťažkou
ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou, a to takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu.
Jedná sa teda o aktívne konanie páchateľa. Teória trestného práva opomenutie síce pripúšťa, avšak k
takémuto konaniu môže dôjsť len výnimočne (v praxi sa to vyskytuje veľmi vzácne), čo v danom prípade
neplatí, resp. čo nie je tento prípad.

Súd prvého stupňa na rozdiel od obžaloby konanie obžalovaného okrem iného prekvalifikoval zo zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1,2 písm. b) Tr. zák. na prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.
1,2 Tr. zák. aj s výkladom, čo ho viedlo k takémuto postupu.

Aj keď jeho rozbor konania zo strany obžalovaného v tomto smere je podrobný, súd v ňom opomenul
zvážiť základný rozdiel medzi týmto trestným činom, ktorý je, že páchateľ nesmie vyhrážkou požadovať
žiadne protiplnenie za to, ak svoju vyhrážku nezrealizuje. Vtedy totiž už nejde o menej závažný trestný čin
(prečin) nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zák., ale o závažnejší trestný čin (zločin) vydierania
podľa § 189 Tr. zák., resp. o niektorý iný trestný čin podľa druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona,
ktorý je vo vzťahu k trestnému činu vydierania vo vzťahu špeciality (viď aj R 25/1983).

Aj keď oslobodzujúca časť napadnutého rozhodnutia, ako je už vyššie uvedené, je zmätočná, odvolací
súd k tomuto uvádza nasledovné:



Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., zločinu lúpeže sa dopustí páchateľ, ktorý proti inému použije násilie, alebo
hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, pričom za takéto konanie sa potrestá
na trest odňatia slobody na tri roky až osem rokov.

Podľa ods. 2 predmetného ustanovenia, odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ
potrestá, ak spácha čin uvedený v ods. 1 písm. d), na chránenej osobe.

Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v použití násilia alebo hrozby bezprostredného násilia
ako prostriedku na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu napadnutej osoby. Pod násilím sa
rozumie použitie fyzickej sily na prekonanie alebo zamedzenie kladeného alebo očakávaného odporu.
Nie je podmienkou, aby napadnutý kládol odpor, napríklad, keď si je vedomý fyzickej prevahy útočníka
alebo útočníkov a z obavy pred ďalším násilím, odpor radšej vôbec neprejavuje a úplne sa podrobuje vôli
páchateľa. Násilie spravidla smeruje proti tomu, kto má vec pri sebe. Trestný čin lúpeže je oproti ostatným
trestným činom druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona špecifický v tom, že má kumulatívne dva
primárne objekty. Je tu chránená osobná sloboda v zmysle slobody rozhodovania a majetok, ktorého
sa páchateľ chce zmocniť.

Zmocnením sa veci treba rozumieť, ak páchateľ získa možnosť voľne s vecou nakladať s vylúčením toho,
kto mal vec doposiaľ vo svojej moci. O zmocnenie veci nejde len vtedy, ak ju páchateľ napadnutému
sám odníme, ale i vtedy, ak mu ju napadnutý pod vplyvom násilia alebo hrozby bezprostredného násilia
sám vydá. Pritom nie je rozhodujúce, či si páchateľ chcel vec privlastniť alebo ju len prechodne užívať,
poprípade inak s ňou naložiť, napríklad odniesť inej osobe, zničiť ju a podobne.

Násilie spravidla smeruje proti tomu, kto má vec pri sebe. Násilie proti osobe je predovšetkým útok
priamo proti telu napadnutého, aj keď nemá za následok ujmu na zdraví. Násilie však môže smerovať aj
proti inej osobe alebo veci, pokiaľ je prostriedkom nátlaku na vôľu poškodeného, hoci prípady spáchania
lúpeže použitím násilia na veci sa v praxi temer nevyskytujú. Z hľadiska naplnenia formálnych znakov
skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, intenzita násilia nerozhoduje.

Násilie alebo hrozba bezprostredným násilím musia byť uskutočnené pred zmocnením sa veci. Ak
sa páchateľ bezprostredne po zmocnení veci pokúša uchovať si túto vec násilím alebo hrozbou
bezprostredného násilia, nejde o lúpež, ale o krádež.

Súd prvého stupňa ako hlavný dôvod oslobodenia obžalovaného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1,2
písm. d), e) Tr. zák. argumentoval tým, že na jednej strane poškodená nepreukázala, že by obžalovaný
na jej osobu pôsobil násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia predtým, ako sa zmocnil mobilu a
na strane druhej pripustil, že obžalovaný sa dostal k jej mobilu takým spôsobom, že ju zvonku po šatstve
ohmatával, či má u seba mobil a keď zistil, že áno, tak jej ho zobral.

Z obsahu možno teda vyvodiť, že obžalovaný sa k mobilu poškodenej dostal protiprávnym konaním. Ak
takýmto konaním podľa názoru prvostupňového súdu nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu lúpeže
ešte neznamená, že jeho konanie nenapĺňa zákonné znaky iného trestného činu, napríklad trestného
činu krádeže podľa § 212 ods. 1,2 písm. c) Tr. zák.

Záverom odvolací súd poznamenáva, že poľahčujúcu okolnosť v zmysle ust. § 36 písm. a) Tr. zák. -
teda, že páchateľ páchal trestný čin v ospravedlniteľnom, silnom, citovom rozrušení, možno páchateľovi
pri ukladaní trestu priznať len vtedy a v takom prípade, ak takéto citové rozrušenie nemalo pôvod v
užití alkoholu alebo iných omamných alebo psychotropných látok predtým, ako došlo k protiprávnemu
konaniu.

Keďže odvolanie okresného prokurátora, ako aj obžalovaného, bolo v danej trestnej veci dôvodné a
rozsudok prvého stupňa v podstate nepreskúmateľný, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec
vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Po vrátení veci odvolacím súdom, prvostupňový súd opätovne vykoná dokazovanie v predmetnej trestnej
veci, odstráni nedostatky vyššie naznačené, vysporiada sa s argumentáciou tak okresného prokurátora,
ako aj obhajoby, vyhodnotí dôkazy v zmysle Trestného poriadku a následne vo veci rozhodne. Odvolací
súd zároveň upozorňuje na znenie ust. § 327 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého súd, ktorému vec bola vrátená



na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí
odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o vec väzobnú, a preto súd prvého stupňa je povinný konať
bezodkladne, to znamená bez zbytočných prieťahov.

Dôvody väzby u obžalovaného tak, ako to uzavrel súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zo dňa
18.08.2015 sp.zn. 8T/20/2014 existujú aj v tomto štádiu konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.