Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/399/2014 z 30. 3. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 30. marca 2016, sp. zn. 12Co/399/2014, ECLI:SK:KSBB:2016:6311200833.1 Krajský súd Banská Bystrica | 12Co/399/2014 | ECLI:SK:KSBB:2016:6311200833.1 | 2016-03-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 52 OZ, § 142 ods. 2 OSP, § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5b1732a7-52b5-4e2d-873c-4b35834130c3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6311200833.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/399/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6311200833
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6311200833.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a
členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľky D. X., nar.
XX. XX. XXXX, bytom G. A. X, XXX XX B., právne zastúpenej JUDr. Editou Sarvašovou, advokátkou,
Advokátska kancelária so sídlom Boženy Němcovej 1, 977 01 Brezno, proti odporcovi J&J FAKTORING,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 6, 811 09 Bratislava, IČO: 43 996 736, právne zastúpenému Mgr. Petrom
Kupkom, advokátom, so sídlom Hlavná 23, 917 01 Tmava, IČO: 42 402 417, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, o určenie neplatnosti právnych úkonov a o vzájomnom návrhu odporcu o zaplatenie
8.900,-Eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľky i odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Brezno č.k. 5C/49/2011-189 zo dňa 24. 01. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky o určenie neplatnosti
úverovej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľkou a odporcom dňa 19. 02. 2010 (III. výrok), v súvisiacom
výroku o trovách konania o nárokoch navrhovateľky o určenie vlastníckeho práva a o určenie neplatnosti
právnych úkonov (V. výrok), vo výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania o vzájomnom návrhu
odporcu (VIII. výrok) p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 24. 01.
2014 určil, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci, a to bytu
č. X na X. poschodí bytového domu v B. so súp. č XXXX na ulici G. A. v B., vchod č. X, ktorý
je zapísaný na LV č. XXXX v katastri nehnuteľností Okresného úradu Brezno, okres B., obec B.,
kat. úz. B. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a
spoluvlastníckeho podielu k pozemku parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX
m2 a parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2 vo veľkosti XXXX/XXXXXX
zapísaných na LV č. XXXX v katastri nehnuteľností Okresného úradu Brezno, pre okres B., pre obec
B., kat.úz. B. (ďalej len „nehnuteľnosť“, resp. „predmetná nehnuteľnosť“) zo dňa 19.02.2010 uzavretá
medzi odporcom spol. J&J FAKTORING, s.r.o. na jednej strane ako veriteľom a navrhovateľkou D.
X. na strane druhej ako dlžníčkou, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený Správou
katastra Brezno pod V XXX/XX zo dňa 08.03.2010, je neplatná (I. výrok). Ďalej Návrh navrhovateľky na
vyslovenie neplatnosti úverovej zmluvy zo dňa 19.02.2010 uzavretej medzi odporcom ako veriteľom a
navrhovateľkou ako dlžníčkou, zamietol (III. výrok). Taktiež zamietol návrh navrhovateľky na vyslovenie
neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26.06.2010 uzavretej medzi navrhovateľkou ako predávajúcou a
odporcom ako kupujúcim (IV. výrok). O trovách konania o nárokoch navrhovateľky o určenie vlastníckeho
práva a o určenie neplatnosti právnych úkonov rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania (V. výrok). O vzájomnom návrhu odporcu rozhodol tak, že navrhovateľke uložil
povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 8.219,50 Eur spolu s 1,5 % mesačným úrokom zo sumy 8.219,50 Eur



od 08.03.2010 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8.219,50 Eur od 20.06.2010
do zaplatenia, to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 80,- Eur, vždy do 25-teho dňa
v mesiaci k rukám odporcu, počnúc právoplatnosťou rozhodnutia s tým, že v prípade omeškania sa čo
i len s jednou splátkou stáva sa splatným celý dlh naraz (VI. výrok) a v prevyšujúcej časti vzájomný
návrh odporcu zamietol (VII. výrok). O trovách konania o vzájomnom návrhu odporcu rozhodol tak,
že navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom
poplatku za podaný vzájomný návrh vo výške 452,30 Eur a trovách právneho zastúpenia vo výške 175,48
Eur, k rukám právnej zástupkyne odporcu, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (VIII. výrok).
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že navrhovateľka sa svojím návrhom domáhala
určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, určenia neplatnosti zmluvy o úvere zo dňa
09.03.2009 a neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 09.03.2009, ktoré
uzavrela so spoločnosťou BENEFIT INVEST, s.r.o. (pôvodne v konaní vystupujúcou ako odporca v 1.
rade ), ako aj neplatnosti úverovej zmluvy zo dňa 19.02.2010, zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva k nehnuteľnosti zo dňa 19.02.2010 a kúpnej zmluvy zo dňa 26.06.2010, ktoré uzavrela so spol.
J&J FAKTORING, s.r.o. (pôvodne v konaní vystupujúci ako odporca v 2. rade 2, aktuálne už len ako
odporca) na tom skutkovom základe, že dňa 09.03.2009 uzavrela so spoločnosťou BENEFIT INVEST,
s.r.o. zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 500,- Eur s tým, že ho mala
vrátiť v pravidelných 24 mesačných splátkach po 78,75 Eur, spolu teda mala vrátiť sumu 945,-Eur.
Zároveň s úverovou zmluvou uzavrela so spoločnosťou BENEFIT INVEST, s.r.o. dňa 09.03.2009 aj
zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti v prospech spoločnosti BENEFIT INVEST, s.r.o. na
zabezpečenie celkovej pohľadávky vo výške 945,-Eur. V časti návrhu, ktorým navrhovateľka žiadala
určiť neplatnosť zmluvy o úvere zo dňa 09.03.2009 a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
zo dňa 09.03.2009, ktoré uzavrela so spoločnosťou BENEFIT INVEST, s.r.o. vzala navrhovateľka v
priebehu konania návrh späť a žiadala konanie ohľadom týchto nárokov voči pôvodnému odporcovi v 1.
rade - poločnosti BENEFIT INVEST, s.r.o. - zastaviť. Okresný súd preto uznesením č.k. 5C/49/2011-146
zo dňa 19.03.2013 konanie voči odporcovi v 1. rade, ako aj v časti o určenie neplatnosti úverovej
zmluvy zo dňa 09.03.2009 a zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 09.03.2009, ktoré navrhovateľka
uzavrela s odporcom v 1. rade zastavil. Ďalej sa navrhovateľka svojím návrhom domáhala určenia
neplatnosti úverovej zmluvy zo dňa 19.02.2010, ktorú uzavrela s odporcom, t.j. so spoločnosťou J&J
FAKTORING, s.r.o. Na základe tejto zmluvy jej odporca poskytol finančné prostriedky vo výške 8.900,-
Eur. Sumu jej poskytol tak, že časť sumy vo výške 2.182,52 Eur odporca vyplatil spoločnosti BENEFIT
GROUP a.s., časť sumy vo výške 2.141,97 Eur vyplatil Stavebnému bytovému družstvu Brezno, sumu
265,50 Eur mal vyplatiť navrhovateľke pri podpise zmluvy v hotovosti, suma 415,-Eur mala predstavovať
poplatok za zabezpečenie predmetného úveru a sumu vo výške 3.895,01 Eur jej mal vyplatiť na účet do
dvoch pracovných dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia príslušnej správy katastra o povolení vkladu. V
ten istý deň (19.02.2010) uzavrela s odporcom zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k predmetnej
nehnuteľnosti. V júni 2010 podpísala s odporcom kúpnu zmluvu na vyššie uvedenú nehnuteľnosť, ktorou
mala predmetnú nehnuteľnosť predať odporcovi za sumu 9.968,-Eur, teda sumu, ktorú mala na základe
úverovej zmluvy zo dňa 19.02.2010 vrátiť odporcovi. Navrhovateľka mala za to, že zmluva o úvere zo
dňa 09.02.2010, zmluva o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti zo dňa 19.02.2010 a kúpna
zmluva zo dňa 26.06.2010 sú absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, preto sa ich neplatnosti
domáha podaním predmetnej žaloby.
Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na to, že odporca podal vzájomný návrh, ktorým
sa domáhal, aby navrhovateľka bola zaviazaná k povinnosti zaplatiť mu 8.900,-Eur spolu s 1,5 % úrokom
mesačne zo sumy 8.900,-Eur od 08.03.2010 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 8.900,-Eur od 20.06.2010 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.
Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že „dňa 19.02.2010
navrhovateľka s odporcom uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej mal odporca poskytnúť
navrhovateľke finančné prostriedky vo výške 8.900,-Eur, a to tak, že sumu 2.182,52 Eur vyplatil
poločnosti BENEFIT GROUP a.s., sumu 2.141,97 Eur vyplatil Stavebnému bytovému družstvu Brezno,
sumu 265,50 Eur mal vyplatiť navrhovateľke pri podpise zmluvy v hotovosti, suma 415,- Eur mala
predstavovať poplatok za zabezpečenie predmetného úveru a sumu 3.895,01 Eur mal navrhovateľke
vyplatiť na účet do dvoch pracovných dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia príslušnej správy katastra
o povolení vkladu vlastníckeho práva na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva
k nehnuteľnosti. Poskytnutý úver mala navrhovateľka vrátiť v 4 splátkach z toho 3 splátky po 267,-
Eur, prvá splátka mala byť zaplatená do 19.03.2010 a poslednú splátku vo výške 9.167,-Eur mala
navrhovateľka zaplatiť dňa 19.06.2010. Zároveň toho istého dňa (19.02.2010) bola medzi účastníkmi
uzavretá aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva, na základe ktorej navrhovateľka dočasne



previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti (...) na odporcu.“ Ďalej mal okresný súd preukázané, že
„dňa 26.06.2010 bola medzi účastníkmi uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej navrhovateľka
odpredala odporcovi predmetnú nehnuteľnosť za dohodnutú kúpnu cenu 9.968,- Eur, na ktorú bola
okamihom uzavretia zmluvy započítaná pohľadávka odporcu voči navrhovateľke zo zmluvy o úvere,
ktorá bola zabezpečená zabezpečovacím prevodom práva. Ku vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností na základe tejto kúpnej zmluvy v prospech kupujúceho (odporcu) však nedošlo, pretože
návrh na vklad nebol podaný. Odporca preto oznámením zo dňa 07.10.2010 oznámil navrhovateľke
začatie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnosti.“
V súvislosti s rozhodnutím o návrhu navrhovateľky o určenie neplatnosti úverovej zmluvy zo dňa
19.02.2010 uzavretej medzi odporcom ako veriteľom a ňou ako dlžníčkou okresný súd uviedol, že tento
úver si u odporcu vybavila, pretože bola v zlej finančnej situácii. Následne konštatoval, že „finančné
prostriedky od odporcu prevzala, ale poskytnutý úver nesplácala. Zmluvu si pri podpise podľa je tvrdenia
neprečítala a až doma zistila, čo podpísala. Súd má za to, že navrhovateľka mala možnosť zmluvu
o úvere vôbec nepodpísať, resp. neskôr odstúpiť od zmluvy pokiaľ s jej obsahom nesúhlasila. Ako je
zrejmé z pôvodného petitu návrhu, doložených listín, ako aj výpovede samotnej navrhovateľky, táto
mala skúsenosti s úvermi, pretože úver od odporcu nebol prvým úverom, ktorým riešila svoje finančné
problémy. Súd má tiež za to, že ak by aj zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, nie
je to dôvod na vyhlásenie neplatnosti celej zmluvy. Nároky, ktoré by si odporca mohol uplatňovať
zo zmluvy o úvere majú hlavne sankčný charakter a postihujú dlžníka, ktorý si svoj záväzok nesplní
riadne a včas.“ V tejto súvislosti poukázal na to, že „odporca si vzájomným návrhom uplatnil svoje
nároky z predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 19.02.2010“ a ďalej uviedol, že z tohto jeho vzájomného
návrhu „je zrejmé, že odporca sa nedomáha zaplatenia žiadnych sankcií zo zmluvy okrem úroku z
úveru, na ktorý mu vznikol zákonný nárok a ktorý súd nepovažuje za neprimerane vysoký, pretože
podstatne neprevyšuje úrok, za ktorý sa poskytovali úvery v bankách, a zákonného úroku z omeškania
vo výške 9 % a nie dohodnutého 0,3 % úroku z omeškania denne, ako je uvedené v zmluve. Súd
má teda za to, že zmluva o úvere zo dňa 19.02.2010 je platným právnym úkonom a preto návrh
navrhovateľky v tejto časti zamietol. Navrhovateľka bola aj je plne spôsobilá na právne úkony, nebola
postihnutá žiadnou chorobou a nič jej nebránilo sa riadne oboznámiť so zmluvnými podmienkami.
Jej tvrdeniu, že až doma zistila čo podpísala, súd neuveril, pretože za daných okolností mohla hneď
odstúpiť od zmluvy a vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplatené na účet až 2
týždne po podpísaní zmluvy (08.03.2010). Tieto prostriedky však minula a neprejavila ani snahu ich
nejakým spôsobom odporcovi vrátiť, a to ani v priebehu súdneho konania, keď sama uviedla, že má
príjem, pracuje na dohodu, ale odporcovi nič nevrátila.“ Okresný súd ďalej uviedol, že „predmetnú
zmluvu o úvere zo dňa 09.02.2010 posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Odporca pri poskytovaní finančných prostriedkov
vystupoval ako dodávateľ, ktorého predmetom činnosti je aj poskytovanie úverov a pôžičiek. Pojem
spotrebiteľská zmluva má širší význam ako spotrebiteľský úver. Vzhľadom na splatnosť úveru v 4
splátkach v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov teda predmetná zmluva nespĺňa podmienky na to,
aby bola posudzovaná ako spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ale spĺňa
podmienky, aby bola posudzovaná ako spotrebiteľská zmluva. Navrhovateľka nemohla ovplyvniť jej
obsah, dostala na podpis už hotovú zmluvu, v ktorej nemohla robiť žiadne úpravy. Z týchto dôvodov
súd považuje predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú a vzhľadom na to, že Občiansky zákonník v § 53
ods. 7 (v znení účinnom od 01.11.2008) zakazuje zabezpečenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy
prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnosti, súd určil, že predmetná zmluva o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú uzavrela navrhovateľka s odporcom
dňa 19.02.2010, ktorou bola zabezpečená pohľadávka odporcu voči navrhovateľke vzniknutá na základe
zmluvy o úvere zo dňa 19.02.2010 zabezpečovacím prevodom práva k nehnuteľnosti (...) je neplatná a
určil, že navrhovateľka je vlastníčkou vyššie uvedených nehnuteľností.“
V súvislosti s rozhodnutím, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo
dňa 26.06.2010 uzavretej medzi ňou ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim okresný súd uviedol,
že „v článku VII. bod 3 kúpnej zmluvy zo dňa 26.06.2010 je uvedená rozväzovacia podmienka účinnosti
tejto zmluvy, podľa ktorej ak nebude vklad vlastníckeho práva na základe predmetnej zmluvy povolený
do 40 dní odo dňa jej uzavretia, zmluva stráca účinnosť a obnovuje sa stav platný ku dňu uzavretia
tejto zmluvy. Vzhľadom na túto rozväzovaciu podmienku má súd za to, že navrhovateľka nepreukázala
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Táto zmluva stratila účinnosť, pretože
návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra podľa tejto zmluvy nebol vôbec podaný, a preto súd
ohľadom určenia neplatnosti kúpnej zmluvy návrh zamietol.“



V súvislosti s rozhodnutím týkajúcim sa vzájomného návrhu odporcu okresný súd uviedol, že „v
konaní bolo preukázané, že navrhovateľka doteraz nevrátila odporcovi žiadne finančné prostriedky.
Z týchto dôvodov súd sčasti vyhovel vzájomnému návrhu odporcu a zaviazal navrhovateľku zaplatiť
mu sumu 8.219,50 Eur. Ohľadom zvyšnej časti požadovanej istiny súd návrh zamietol. Ako uviedla
právna zástupkyňa odporcu, suma 265,50 Eur nebola navrhovateľke vyplatená v hotovosti, pretože tieto
finančné prostriedky boli použité na kolky za návrh na vklad zabezpečovacieho prevodu práva. Preto
súd v tejto časti vzájomný návrh zamietol. Taktiež súd zamietol vzájomný návrh ohľadom sumy 415,-Eur,
ktorá mala predstavovať poplatok za zabezpečenie úveru. Podľa právnej zástupkyne odporcu mala táto
suma predstavovať náklady, ktoré vznikli odporcovi v súvislosti s vycestovaním do B., kde sa podpisovali
zmluvy. Súdu však nebola výška skutočných nákladov preukázaná. Súd má tiež za to, že za tento
poplatok nebola navrhovateľke poskytnutá žiadna preukázaná služba. Veriteľ má v zmysle Obchodného
zákonníka právo požadovať poplatok iba za dojednanie záväzku poskytnúť finančné prostriedky, nie
za zabezpečenie záväzku. V prípade, že sa tento poplatok mal vzťahovať na zabezpečenie formou
zabezpečovacieho prevodu práv, súd zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva vyhlásil
za neplatnú, a preto ani z tohto dôvodu nejde o opodstatnený poplatok. Súd tiež priznal odporcovi úrok
z úveru vo výške 1,5 % mesačne zo sumy 8.219,50 Eur, ktorý bol dohodnutý v zmluve a ktorý súd
nepovažuje za neprimerane vysoký, pretože podstatne neprevyšuje úrok, za ktorý sa poskytovali úvery v
bankách, a to od 08.03.2010, t.j. odo dňa poskytnutia poslednej platby úveru do zaplatenia.“ V súvislosti
s priznaným úrokom z omeškania k odporcovi priznanej istine okresný súd uviedol, že „navrhovateľka sa
nevrátením poskytnutých finančných prostriedkov dostala do omeškania, preto odporcovi vznikol nárok
na úrok z omeškania zo sumy 8.219,50 Eur od 20.06.2010 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho
po splatnosti poslednej splátky, ktorý súd priznal podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.“ Vzhľadom na
nepriaznivú finančnú situáciu odporkyne a vzhľadom na skutočnosť, že odporca súhlasil s možnosťou
splácania priznaného nároku v splátkach, okresný súd povolil navrhovateľke platiť odporcovi priznaný
nárok v mesačných splátkach po 80,- Eur, vždy do 25-teho dňa v mesiaci k rukám odporcu, počnúc
právoplatnosťou rozhodnutia s tým, že v prípade omeškania sa čo i len s jednou splátkou stáva sa
splatným celý dlh naraz.
Rozhodnutie o trovách konania o nárokoch navrhovateľky, ako i rozhodnutie o trovách konania o
vzájomnom návrhu odporcu odôvodnil okresný súd aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, pričom vychádzajúc z pomeru vzájomného úspechu a neúspechu v konaní rozhodol
v prvom prípade, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, a v druhom prípade
priznal odporcovi náhradu trov konania (v presne špecifikovanej výške a štruktúre), pretože jeho pomer
úspechu a neúspechu v tejto časti konania bol 84,70 %.

Proti rozsudku okresného súdu podali včas odvolanie navrhovateľka i odporca.

Navrhovateľka (prostredníctvom právnej zástupkyne) napadla rozsudok okresného súdu vo výroku,
ktorým zamietol jej návrh o určenie neplatnosti úverovej zmluvy uzavretej dňa 19. 02. 2010 (III. výrok), v
súvisiacom výroku o trovách konania o jej nárokoch o určenie vlastníckeho práva a o určenie neplatnosti
právnych úkonov (V. výrok), ďalej vo výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi na
základe vzájomného návrhu sumu 8.219,50 Eur s príslušenstvom v pravidelných mesačných splátkach
po 80,- Eur (VI. výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania o vzájomnom návrhu odporcu (VIII.
výrok).
Žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v III. výroku zmenil a určil, že predmetná úverová
zmluva zo dňa 19. 02. 2010 je neplatná a priznal jej náhradu prvostupňového i odvolacieho konania
(týka sa V. výroku). Ďalej žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok i v VI. výroku tak,
aby jej bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi na základe vzájomného návrhu sumu 8.219,50 Eur
v pravidelných mesačných splátkach po 50,- Eur a v VII. (súvisiacom) výroku tak, že odporcovi ako
úspešnému účastníkovi konania neprizná právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
V úvode odvolania uviedla, že ho odôvodňuje tým, že sa jej postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím sú dané dôvody tohto odvolania
podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), c) až f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku.
V ďalšej časti odôvodnenia odvolania v súvislosti s III. výrokom namietala, že okresný súd skonštatoval,
že zmluva o úvere zo dňa 19.02.2010 je platným právnym úkonom, avšak toto tvrdenie dostatočne



neodôvodnil. V tejto súvislosti uviedla, že s uvedeným právnym posúdením veci zo strany okresného
súdu nesúhlasí. Poukázala na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sa v roku 2009
dostala do ťaživej sociálnej a finančnej situácie. Odporca pri uzatváraní zmluvy o úvere vedel, že
nesplatila úver v spoločnosti BENEFIT GROUP a.s. v sume 2.182,52 Eur a že má nedoplatky za
služby spojené s užívaním bytu vo výške 2.141,97 Eur. Vedel o stave jej núdze a nijako nepreukázal,
že by ho zaujímala jej bonita a či dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Pokiaľ ide o určitú mieru
jej ľahkomyseľnosti zastáva názor, že aj ľahkomyseľnosť dlžníka je možné považovať za kvalifikačné
kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Má za to, že odporca ako veriteľ
využil takúto jej ľahkomyseľnosť a mal by niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si
jej bonity, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Aj keď podľa slovenskej právnej
úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje dobrým mravom a ustanoveniu § 39
Občianskeho zákonníka. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver poskytnutý pri zneužití tiesne
alebo aj ľahkovážnosti za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). Okresný súd správne predmetnú
zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, avšak ona zastáva názor, že predmetná zmluva o úvere má byť
posudzovaná ako spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Ďalej navrhovateľka poukázala na v úverovej zmluve dohodnutý úrok z úveru vo výške 1,5 % mesačne,
t. j. 18 % ročne zo sumy 8.900,- Eur, na paušálne dojednané náklady spojené s poskytnutím úveru vo
výške 1,5 % z istiny mesačne, čo predstavuje ročne sadzbu 18 %. Má zato, že dohodnutá výška úrokov
z omeškania a dohodnutá výška paušálne dojednaných nákladov spojených s poskytnutím úveru sa
prieči dobrým mravom, z dôvodu, že dohodnuté úroky a paušálne dojednané náhrady presiahli mieru
úrokov poskytovaných peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Poukázala i na dohodnutú zmluvnú
pokutu vo výške 0,25 % denne z dlžnej istiny, t. j. 91,25 % ročne, na dohodnutý úrok z omeškania vo
výške 0,3 % denne z dlžnej istiny, t. j. 109,5 % ročne, a taktiež na dojednané poplatky v bode V.4 zmluvy
o úvere, ktoré podľa jej názoru nie sú odporcom preukázané, sú nadsadené a znevýhodňujú ju. Má za
to, že predmetná zmluva o úvere je neplatná v celom rozsahu pre rozpor s viacerými ustanoveniami
Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z.Z. o spotrebiteľských úveroch
a s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Tiež zastáva názor, že pre úžeru je neplatný
celý úverový vzťah, nie len jeho časť. V súvislosti s odôvodnením odvolania do V. výroku uviedla, že v
prípade úspechu v spore žiada priznať náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania, vzniknutých
z titulu trov právneho zastúpenia.
V súvislosti s odvolaním do VI. výroku uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že predmetnú zmluvu
o úvere považuje za neplatnú, nesúhlasí s napadnutým výrokom, na základe ktorého je povinná
zaplatiť odporcovi sumu 8.219,50,- Eur spolu s 1,5 % mesačným úrokom a s 9 % ročným úrokom z
omeškania, v pravidelných mesačných splátkach vo výške 80,- Eur. Podľa jej názoru, na jej strane došlo
k bezdôvodnému obohateniu a odporcovi chce vrátiť sumu 8.219,50,- Eur v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 50,- Eur. Vzhľadom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu nie je reálne možné, aby
uvedenú istinu splácala v splátkach vo výške 80,- Eur.
V súvislosti s odvolaním do VIII. výroku uviedla, že v rozhodnutí, ktorým okresný súd priznal odporcovi
náhradu trov konania o jeho vzájomnom návrhu prvostupňový súd nezohľadnil dôvody hodné osobitného
zreteľa, spočívajúce v jej osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, napriek tomu, že boli v
spise zdokladované. Vzhľadom na jej sociálnu a finančnú situáciu považuje za nespravodlivé, aby
bola zaťažená náhradou trov konania úspešnému účastníkovi. Považuje za správne a spravodlivé,
aby v tomto prípade odvolací súd rozhodol o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania podľa
ustanovenia § 150 O.s.p. a teda, aby úspešnému účastníkovi náhradu trov konania, na ktorú by inak
mal nárok, nepriznal.
V závere odôvodnenia odvolania uviedla, že podľa § 138 ods. 1 O.s.p. žiada o oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov.

Odporca (prostredníctvom pôvodnej právnej zástupkyne) podal odvolanie do VI. výroku (ktorým mu bol
priznaný nárok zo vzájomného návrhu) a to len v časti v ktorej prvostupňový súd umožnil navrhovateľke
uhrádzať priznaný nárok v mesačných splátkach po 80,- Eur. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý výrok
v uvedenej časti zmenil a navrhovateľke uložil povinnosť uhradiť mu priznaný nárok v lehote 10 dní od
právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení odvolania uviedol, že z obsahu spisu je absolútne jasné, že navrhovateľka mala už pred
uzatvorením predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 19. 02. 2010 skúsenosti s uzatváraním úverových
zmlúv, na základe ktorých čerpala finančné prostriedky na svoju osobnú spotrebu. Na pojednávaní
konanom dňa 10. 01. 2014 sama potvrdila, že má viacero veriteľov, ktorých pohľadávky neuhrádza.



Zároveň potvrdila, že v čase uzatvárania predmetnej úverovej zmluvy bola nezamestnaná, mala viacero
pôžičiek a bez problémov uviedla aj jeho do omylu v tom, že bude poskytnutý úver riadne a včas
splácať a to s cieľom získať od neho finančné prostriedky. O uvedenom svedčí aj ten fakt, že nielenže
zotrvala v záväzkovom vzťahu vzniknutom na základe zmluvy o úvere z 19. 02. 2010, ale všetky
poskytnuté finančné prostriedky bez váhania spotrebovala a jemu nevrátila ani časť dlžnej čiastky
a dokonca nevykonala ani žiadny krok smerujúci k riešeniu vzniknutej situácie, okrem toho, že vo
svojej nevedomosti domnievajúc sa, že prehlásením všetkých zmlúv za neplatné sa vyhne plneniu
svojej zmluvne prevzatej povinnosti mu v tomto v zmysle napísala list zo dňa 17. 10. 2010. Vzhľadom
na absolútne nekorektný prístup navrhovateľky k plneniu svojich zmluvne prevzatých povinností, s
prihliadnutím na skutočnosť, že sama s cieľom vymámiť od neho finančné prostriedky ho uviedla do
omylu a v tomto omyle ho ponechala, má za to, že umožnenie splácania dlžnej sumy v splátkach po
80,- Eur mesačne nie je voči nemu spravodlivé, nakoľko len na splatenie istiny by musel čakať viac
ako 8 rokov. Poukázal na to, že on nedal výslovný súhlas so splátkami, len uviedol, že je schopný a
ochotný ako ústretový krok zvážiť aj plnenie v splátkach, avšak výlučne v závislosti od výšky splátky.
Súdom priznaná výška mesačnej splátky nebola na pojednávaní absolútne konzultovaná. On by so
súdom určenou výškou splátky nesúhlasil, pretože je pre neho diskriminačná.

Odporca (prostredníctvom pôvodnej právnej zástupkyne) v písomnom vyjadrení k odvolaniu
navrhovateľky uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu je vecne správne, súd dostatočne
zistil skutkový stav a dospel k správnym právnym záverom a preto žiadal, aby odvolací súd
rozsudok prvostupňového súdu zmenil len v rozsahu ním podaného odvolania a vo zvyšku rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil a navrhovateľku zaviazal k povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho
konania.
V súvislosti s argumentmi navrhovateľky uvedenými v odvolaní uviedol, že jej odvolanie je ťažko
kvalifikovať inak ako snahu vyhnúť sa plneniu svojej zmluvne prevzatej povinnosti. Poukázal na to, že
navrhovateľka neustále popisuje svoju tiesnivú životnú situáciu, avšak tieseň nie je dôvodom neplatnosti
vykonaných právnych úkonov a ani nezbavuje subjekt práva jeho zákonných alebo zmluvne prevzatých
povinností. Tieseň zakladá výlučne právo odstúpiť od zmluvy (§ 49 Občianskeho zákonníka).
Má za to, že absolútne nie je dôvod vyhlásiť celú úverovú zmluvu za neplatnú. Skutočnosť, že
navrhovateľka prevzala finančné prostriedky v súdom priznanej výške je nepochybne preukázaný fakt
a preto je povinná túto sumu vrátiť. Zmluvne dojednaný úrok vo výške 1,5 % nie je neprimeraným,
nakoľko 18 % ročný úrok zodpovedá bežnej úrokovej sadzbe pri spotrebných úveroch v bankách alebo
nebankových inštitúciách a preto nie je dôvod na prehlásenie tohto dojednania za neplatné. Úrok z
omeškania je zákonný nárok, ktorý nemusí byť ani dojednaný v zmluve a napriek tomu si ho môže
veriteľ v prípade omeškania dlžníka uplatniť a preto nevidí dôvod, aby súd zákonný úrok z omeškania
nepriznal. Pokiaľ ide o ustanovenia zmluvy o úvere o paušálne dojednaných mesačných nákladoch,
zmluvnej pokute alebo dojednanom 0,3 % úroku z omeškania, ktoré navrhovateľka namieta, má za to,
že pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že namietané ustanovenia sú neplatné, nemôže byť nimi dotknutá
platnosť úverovej zmluvy ako celku. Vzhľadom na to, že on si žiadny z týchto namietaných nárokov
neuplatňoval, nemalo by prehlásenie o ich neplatnosti vplyv na rozhodnutie o jeho nároku uplatnenom
vzájomným návrhom.

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu nevyjadrila.

Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“), vec
prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok
okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky o
určenie neplatnosti úverovej zmluvy uzavretej medzi ňou a odporcom dňa 19. 02. 2010 (III. výrok),
v súvisiacom výroku o trovách konania o nárokoch navrhovateľky o určenie vlastníckeho práva a o
určenie neplatnosti právnych úkonov (V. výrok), vo výroku, ktorým bola navrhovateľke uložená povinnosť
zaplatiť odporcovi na základe vzájomného návrhu sumu 8.219,50 Eur s príslušenstvom v pravidelných
mesačných splátkach po 80,- Eur (VI. výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania o vzájomnom
návrhu odporcu (VIII. výrok) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.



Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v súvislosti s odvolaním navrhovateľky do III. výroku (ktorým zamietol jej návrh o
určenie neplatnosti úverovej zmluvy uzavretej dňa 19. 02. 2010), po oboznámení sa s obsahom
spisu, okresným súdom vykonanými dôkazmi a odvolaním napadnutým rozhodnutím konštatuje, že
rozhodnutie okresného súdu je v tejto časti vecne správne. Odvolací súd sa (v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia,
ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné kritéria
odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia (v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie
aspekty, ktorými reaguje na argumenty navrhovateľky uvedené v odvolaní. V prvom rade odvolací súd
konštatuje, že okresný súd dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo predmetnú úverovú zmluvu
nepovažuje ako celok za neplatnú. Argumentačne sa vysporiadal i s tým, prečo považuje za platnú i tu
časť zmluvy, v ktorej bol dohodnutý úrok z úveru vo výške 1,5 % mesačne (t.j. 18 % ročne). Taktiež sa
náležite vysporiadal i s odôvodnením odporcovi priznaného zákonného úroku z omeškania z priznanej
istiny. Odvolací súd sa so závermi okresného súdu, týkajúcimi sa týchto aspektov plne stotožňuje.
Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní poukazovala na to, že odporca pri uzatváraní predmetnej úverovej
zmluvy „zneužil jej ľahkomyseľnosť“, tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ľahkomyseľnosť
navrhovateľky pri uzatváraní tohto právneho úkonu nemožno s ohľadom na širšie súvislosti a okolnosti
pripisovať na ťarchu odporcu (veriteľa), pretože, ako už poukázal i okresný súd, navrhovateľka pri
uzatváraní tohto právneho úkonu mala dostatočné skúsenosti s uzatváraním úverových vzťahov. Do
predmetného úverového vzťahu s odporcom vstupovala i napriek tomu, že v tej dobe nedokázala plniť
záväzok z iného úverového vzťahu a iné finančné záväzky. V prípade uzavretia predmetnej úverovej
zmluvy preto nemožno hovoriť len o jej „ľahkovážnosti“, ale jej konanie treba hodnotiť ako hrubú
nezodpovednosť, ktorej nemôže byť poskytnutá právna ochrana vo forme určenia neplatnosti právneho
úkonu podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní argumentovala tým, že úverovú zmluvu uzavrela v tiesni, tak v tejto
súvislosti odvolací súd súhlasí s vyjadrením odporcu k jej odvolaniu, kde poukázal na to, že tieseň
zakladá výlučne právo odstúpiť od zmluvy (§ 49 Občianskeho zákonníka). Navrhovateľka však po
uzavretí úverovej zmluvy od nej neodstúpila, naopak, prevzala od odporcu plnenie z nej vyplývajúce.
Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní poukazovala i na dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 0,25 % denne z
dlžnej istiny, t. j. 91,25 % ročne, na dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,3 % denne z dlžnej istiny,
t. j. 109,5 % ročne, a taktiež na dojednané poplatky v bode V.4 zmluvy o úvere, tak v tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že tieto dojednania nie sú spôsobilé vyvolať neplatnosť celej úverovej zmluvy.
Okrem toho, odporca si v rámci vzájomného návrhu neuplatňoval nárok, ktorý by vyplýval z týchto
zmluvných dojednaní.

V súvislosti s argumentom navrhovateľky uvedeným v odvolaní, že predmetná zmluva o úvere mala
byť posudzovaná ako spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
odvolací súd uvádza, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia dostatočne jasne vysvetlil, prečo
úverová zmluva nespĺňa podmienky na to, aby bola posudzovaná ako spotrebiteľský úver podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd sa s touto argumentáciou prvostupňového súdu plne
stotožňuje.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu v uvedenom (III.) výroku potvrdil.
Zároveň potvrdil i súvisiaci výrok o trovách konania o nárokoch navrhovateľky o určenie vlastníckeho
práva a o určenie neplatnosti právnych úkonov (V. výrok), ktorým okresný súd rozhodol, že žiadny z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania týkajúcich sa tejto časti konania, pretože ani u jedného
z účastníkov konania nemožno hovoriť o úplnom alebo aspoň o pomerom úspechu v konaní.

Odvolací súd považoval za vecne správny i výrok rozsudku prvostupňového súdu, ktorým bola
navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť odporcovi na základe vzájomného návrhu sumu 8.219,50 Eur
spolu s 1,5 % mesačným úrokom z uvedenej istiny od 08.03.2010 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom
z omeškania z uvedenej istiny od 20.06.2010 do zaplatenia, v pravidelných mesačných splátkach vo



výške 80,- Eur (VI. výrok), pretože z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že odporca na
základe predmetnej úverovej zmluvy uvedené finančné prostriedky navrhovateľke poskytol (časť priamo
a časť formou plnenia v jej prospech) a navrhovateľka ich odporcovi nevrátila. V súvislosti s odvolacou
námietkou navrhovateľky ohľadom odporcovi priznaného úroku a úroku z omeškania už odvolací súd
vo vyššie uvedenom odôvodnení poukázal na to, že prvostupňový súd sa náležite argumentačne
vysporiadal s tým, prečo považuje za platnú i tu časť úverovej zmluvy, v ktorej bol dohodnutý úrok z úveru
vo výške 1,5 % mesačne (t.j. 18 % ročne) a taktiež sa náležite vysporiadal i s odôvodnením odporcovi
priznaného zákonného úroku z omeškania z priznanej istiny. Odvolací súd sa so závermi okresného
súdu, týkajúcimi sa týchto aspektov plne stotožňuje.

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacím návrhom navrhovateľky v ktorom žiadala, aby jej bolo umožnené
odporcovi priznaný nárok uhrádzať v mesačných splátkach vo výške 50,- Eur. Okresný súd už tým, že
jej umožnil tento nárok uhrádzať v mesačných splátkach po 80,- Eur dostatočným spôsobom zohľadnil
jej (v konaní preukázanú) nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu. Už takto (pomerne nízko) určené
splátky dostávajú odporcu (ako veriteľa) do určitého nevýhodného postavenia súvisiaceho s tým, že k
uhradeniu jeho pohľadávky dôjde po pomerne dlhej dobe. Určitou kompenzáciou pre neho je to, že s
predĺžením doby uhrádzania pohľadávky dochádza na základe priznaného úroku a úroku z omeškania
k navýšeniu jeho pohľadávky. Uložiť navrhovateľke povinnosť uhrádzať uvedený nárok vo vyšších
splátkach však vzhľadom na jej nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu nebolo možné. Uvedeným
konštatovaním odvolací súd zároveň reaguje na odvolanie odporcu, ktorým sa dokonca domáhal, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu v uvedenom výroku zmenil tak, aby navrhovateľke bola uložená
povinnosť uhradiť mu priznaný nárok v lehote 10 dní od právoplatnosti ich rozhodnutia. Odvolací súd
však poukazuje na to, že ak navrhovateľka nebude odporcovi uhrádzať priznaný nárok v určených
splátkach riadne a včas (čo vzhľadom na jej doterajšiu platobnú disciplínu nemožno vylúčiť), celý
priznaný nárok sa stane zročným (splatným).

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu i v tomto výroku.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľky do súvisiaceho výroku o trovách konania o vzájomnom návrhu
odporcu (VII. výrok) odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd postupoval vecne správne, keď v súlade
s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške zodpovedajúcej
pomeru jeho úspechu v konaní (84,70 %). Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade na strane
navrhovateľky neexistujú také okolnosti, ktoré by mohli byť považované za dôvody hodné osobitného
zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p. na to, aby odporcovi, ktorý mal v tejto časti konania úspech v prevažnej
časti, nebola priznaná náhrada trov konania. Nepriaznivá finančná a sociálna situácia navrhovateľky by
v zásade mohla byť dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle uvedeného ustanovenia, avšak to len
v prípade ak by na strane navrhovateľky neexistovali iné relevantné (negatívne) okolnosti, konkrétne, ak
by vznik tohto sporu nezapríčinila svojou vyššie konštatovanou ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou,
a ak by v doterajšom priebehu konania preukázala aspoň minimálnu snahu splniť svoj záväzok voči
odporcovi (napr. uhrádzaním splátok v ňou deklarovanej výške 50,- Eur), čo však neurobila. Za týchto
okolností by bola aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k odporcovi nespravodlivá.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu i v tomto výroku.

Odvolaciemu súdu nie je zrejmé z akého skutkového alebo právneho dôvodu požiadala navrhovateľka
(resp. jej právna zástupkyňa) v odvolaní o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 ods.
1 O.s.p., keďže z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutím Centra právnej pomoci, Kancelária Banská
Bystrica zo dňa 13. 01. 2011 (č.l. 12 - 17 spisu) bol navrhovateľke priznaný nárok na poskytnutie právnej
pomoci a rozhodnutím Centra právnej pomoci, Kancelária Banská Bystrica zo dňa 25. 04. 2012 (č.l.
82 - 83 spisu) jej bola za zástupcu v konaní určená jej aktuálna právna zástupkyňa (advokátka JUDr.
Edita Sarvašová), a z ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov vyplýva, že od poplatku je oslobodený aj účastník, ktorému bol priznaný nárok na
poskytnutie právnej pomoci podľa osobitného predpisu, pričom z poznámky 4ab) k tomuto ustanoveniu
vyplýva, že týmto osobitným zákonom je zák. č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v
materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zák. č. 586 /2003 Z.z. o advokácii. Z uvedeného teda vyplýva,
že navrhovateľka už je osobne oslobodená od platenia súdneho poplatku a preto nebol dôvod, aby bolo
rozhodnuté o jej oslobodení od poplatku podľa § 138 ods. 1 O.s.p.



Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1 v
spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania, pretože ani u jedného z účastníkov konania nemožno hovoriť o úplnom alebo aspoň o pomerom
úspechu v odvolacom konaní.

Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvostupňového súdu ktorými určil, že zmluva o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti zo dňa 19.02.2010 je neplatná
(I. výrok), určil, že navrhovateľka je spoluvlastníčkou v podiele 1/1 predmetnej nehnuteľnosti (II. výrok),
zamietol návrh navrhovateľky na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26.06.2010 (IV. výrok)
a zamietol v prevyšujúcej časti vzájomný návrh odporcu (VII. výrok), zostali nedotknuté (§ 206 ods. 2
O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.