Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoE/127/2015 z 10. 4. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 10. apríla 2016, sp. zn. 14CoE/127/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6314207255.2 Krajský súd Banská Bystrica | 14CoE/127/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6314207255.2 | 2016-04-10 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 50 ods. 1 EP, § 50 ods. 2 zákona č. 244/1998 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/05f15a7d-0ec3-4265-bd4e-124f829f4b07 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6314207255.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/127/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6314207255
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6314207255.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: PRO-LOGOS, spol. s r.o., so sídlom 186
00 Praha 8 - Karlín, Prvního pluku 169/10, IČ: 654 14 772, Česká republika, proti povinným: v 1. rade:
S. S., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX S., E. XXX/XXX, v 2. rade: S. I., narodený XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX I. XXX, na vymoženie pohľadávky vo výške 9 200,- Kč s príslušenstvom a zmluvnej pokuty
vo výške 30 498,- Kč, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jurajom Kašinským, so
sídlom Exekútorský úrad 974 01 Banská Bystrica, Kukučínova 18 pod spisovou značkou Ex 105/2014,
o odvolaní oprávneného a odvolaní povinnej v 1. rade proti uzneseniu Okresného súdu Brezno číslo
konania 3Er/2365/2014-113 zo dňa 21.05.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výrokoch I./ a III./ p o t v r d z u j e .

Vo výroku II./ uznesenie okresného súdu zostáva n e d o t k n u t é .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd vyhovel námietkam povinnej 1/ v časti vymáhanej zmluvnej
pokuty vo výške 30.498,- Kč a trov exekúcie vo výške 222,30 eur, vo zvyšku súd námietky povinnej
1/ a námietky povinnej 1/ voči trovám exekúcie zamietol s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1, 2
českého Občianskeho zákonníka, § 50 ods. 1 písm. a/ a odsek 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní a súčasne zamietol návrh povinnej 1/ na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1
písm. a/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). V
odôvodnení uznesenia súd konštatoval, že povinná 1/ po začatí exekúcie podala včas námietky voči
exekúcii, ako aj námietky voči trovám exekúcie. Namietala platnosť rozhodcovskej doložky na podklade
ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v danej exekúcii, obsiahnutej
v nájomnej zmluve, ktorú uzatvorili oprávnený s povinnými 1/ a 2/ dňa 28.10.2011. Namietala, že
sa jedná o spotrebiteľský vzťah a rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 15 bode 3 Záverečných
ustanovení nájomnej zmluvy spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán a je tak neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Súd posudzoval spotrebiteľský vzťah podľa právnej
úpravy spotrebiteľských zmlúv podľa ustanovenia § 52 ods. 1 a 2 českého Občianskeho zákonníka a
konštatoval, že zistil z obchodného registra Českej republiky, že predmet podnikania oprávneného nie
je prenájom nehnuteľností. V danom prípade teda je sporné, či sa v prípade predmetného zmluvného
vzťahu, ktorý vyplýva z nájomnej zmluvy, jedná o spotrebiteľský zmluvný vzťah, nakoľko súd nemal
preukázané, že prenajímanie predmetnej nehnuteľnosti je aj súčasťou podnikania oprávneného. Súd
však ďalej uviedol, že, ak by aj vychádzal zo skutočnosti, že v danom prípade, a vzhľadom na závery
rozhodcovského rozsudku - exekučného titulu, sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd usúdil, že predmetná
rozhodcovská doložka obsiahnutá v nájomnej zmluve zo dňa 28. 10. 2011 je uzavretá v súlade sa vtedy
platným zákonom č. 216/1994 Sb., pretože § 3 ods. 3 tohto zákona, na ktorý povinná 1/ v námietkach
poukazuje, bol účinný až na základe novely č. 19/2012 Sb., pričom v zmysle prechodných ustanovení
tejto novely rozhodcovské zmluvy, ktoré boli uzavreté pred účinnosťou tejto novely sa posudzujú podľa
zákona číslo 216/1994 Sb. v znení účinnom v čase uzavretia nájomnej zmluvy. Súd tak konštatoval, že



rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou nájomnej zmluvy, bola uzavretá v súlade s právnym poriadkom
Českej republiky a teda bola daná aj právomoc predmetného rozhodcovského súdu, aby rozhodoval
v danom spore. Súd sa však zaoberal podľa ustanovenia § 50 ods. 2 zákona číslo 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, či uznanie a výkon predmetného rozhodcovského rozsudku by nebol v rozpore s
verejným poriadkom Slovenskej republiky. Súd vychádzal zo skutočnosti, že rozhodcovským rozsudkom
boli povinní v 1. a 2. rade zaviazaní okrem dlžného nájomného vo výške 9200,- Kč spolu s poplatkom
z omeškania vo výške 2,5 promile denne, aj na zmluvnú pokutu vo výške 30 498,- Kč. Súd dospel
k názoru, že táto zmluvná pokuta síce neodporuje zákonu, avšak toto dojednanie o zmluvnej pokute
odporuje verejnému poriadku Slovenskej republiky, hlavne ustanoveniam Občianskeho zákonníka o
dobrých mravoch. Rozhodca priznal oprávnenému voči povinným v 1. a 2. rade zmluvnú pokutu vo
výške 182,5 % ročne. Za dobré mravy možno považovať všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré
predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti. Skutočnosť, že rozhodcovský súd zaviazal
povinných v 1. a 2. rade na plnenie zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % denne, čo predstavuje v podstate
skoro 200 % istiny, z ktorej sa ráta táto zmluvná pokuta, je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a
spôsobuje nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech povinných
v 1. a 2. rade. Exekučný súd preto nemôže uznať výkon rozhodnutia predmetného rozhodcovského
rozsudku vydaného v Českej republike a to ohľadom zmluvnej pokuty vo výške 30 498,- Kč, nakoľko
je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, s dobrými mravmi a preto súd v tejto časti
vyhovel námietkam povinnej 1/. Vzhľadom na to, že súd považoval exekúciu za neprípustnú ohľadom
zmluvných pokút vo výške 30.498 ,- Kč, súd vyhovel aj námietkam povinnej 1/ ohľadom trov exekúcie
a ohľadom odmeny exekútora z tejto sumy vo výške 222,30 eur. Vo zvyšnej časti námietky povinnej 1/
ako nedôvodné zamietol, ako aj námietky povinnej 1/ voči trovám exekúcie. Súčasne tiež súd zamietol
aj návrh povinnej 1/ na zastavenie exekúcie ako celku, nakoľko bol nedôvodný. Exekučný titul je
riadne vykonateľný, pričom ak uvádza povinná 1/, že momentálne je nemajetná, v tomto štádiu konania
sa táto skutočnosť ešte nedá konštatovať, nakoľko exekútor ešte nevykonal potrebné dokazovanie
ohľadom majetku povinných v 1. a 2. rade. V závere uznesenia potom súd zhrnul, že exekúcia sa
bude ďalej vykonávať len voči istine vo výške 9.200,- Kč spolu s poplatkom z omeškania, voči trovám
predchádzajúceho konania a voči trovám exekúcie, pričom odmena exekútora bude vychádzať len zo
sumy, ktorá je znížená o zmluvnú pokutu vo výške 30 498,- Kč, keďže súd v tejto časti námietkam
povinnej 1/ vyhovel.

Proti uzneseniu okresného súdu ohľadom výroku III./ uznesenia podala povinná 1/ v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Opätovne poukázala na to, že exekúcia prebieha na základe
rozhodcovského rozsudku aj napriek tomu, že rozhodcovskému súdu na konanie chýbala právomoc.
V čase rozhodovania povinná 1/ (občan Slovenskej republiky) ako aj povinný 2/ (občan Slovenskej
republiky) mali trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a zdržiavali sa na území Slovenskej republiky
a preto rozhodcovský súd nebol oprávnený vo veci konať. Poukázala na ustanovenia § 2 ods. 1, §
3 ods. 1 prvá veta a § 3 ods. 3 zákona č. 216/1994 Sb. o rozhodčím řízení a uviedla, že nájomná
zmluva medzi oprávneným a povinnými v 1. a 2. rade v článku 15, bod 3 záverečných ustanovení
obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorú nie je ochotná akceptovať, pretože táto rozhodcovská doložka
nebola medzi nimi dohodnutá, ale bola jej výslovne nanútená. Predmetný vzťah je spotrebiteľský, na
ktorý je nutné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Trvá preto na názore, že rozhodcovská
doložka nebola dohodnutá v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 216/1994 Sb. o rozhodčím
řízení a je preto neplatná. Povinná 1/ uviedla, že od počiatku sa domáhala, aby v predmetnej veci
nerozhodoval rozhodcovský súd, pretože mala za to, že ju poškodí. Oprávnený v tejto exekúcii žiada od
nej uhradiť istinu (nájomné) s príslušenstvom za obdobie, kedy v Českej republike v byte prenajímateľa
nebývala. Dňa 3. 12. 2011 osobne oznámila konateľovi oprávneného, že z Českej republiky odchádza,
pretože jej pracovný pomer u vtedajšieho zamestnávateľa skončil v skúšobnej dobe s ohľadom na jej
Y.. Konateľ oprávneného pri ich osobnom stretnutí túto skutočne zobral na vedomie a súhlasil s ňou.
Namiesto nej v predmetnom byte ubytoval inú osobou - Y. H. a byt v nasledujúcom období obývali ďalšie
osoby spolu s povinným 2/ - jej bývalým priateľom, ktorí mali podľa tvrdenia povinnej 1/ s oprávneným
uzavretú nájomnú zmluvu. Napriek tomu oprávnený podal na rozhodcovskom súde žalobu proti nej a jej
bývalému priateľovi za nedoplatok na nájomnom a žiadal, aby vzniknutý nedoplatok uhradili spoločne a
nerozdielne. Povinná 1/ však od 5. 12. 2011 nastúpila do zamestnania na Slovensku a v spornom byte
preto v danom období nebývala. Cíti sa rozhodnutím rozhodcovského súdu poškodená. Z toho dôvodu
aj podala na súd v Českej republike návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, avšak táto žaloba bola
vinou pošty podaná oneskorene. Keďže nevie preukázať, že podala návrh na zrušenie rozhodcovského
rozsudku na pošte včas (nemá doklad o zaslaní zásielky), zobrala návrh na zrušenie rozhodcovského



rozsudku nakoniec späť. Exekúcia je však podľa jej názoru vedená voči jej osobe neoprávnene. Celú
situáciu zavinil jej bývalý priateľ a otec jej dieťaťa a z uvedených dôvodov žiada súd, aby exekúciu voči
povinnej 1/ zastavil.

Voči uzneseniu exekučného súdu v časti výroku I./, ktorým súd námietkam povinnej 1/ vyhovel, podal v
zákonnej lehote odvolania oprávnený. Oprávnený namieta konštatovania exekučného súdu o rozpore
dojednania ohľadom zmluvnej pokuty s verejným poriadkom Slovenskej republiky a argumentuje,
že súd neuviedol podrobnejšie zdôvodnenie, kde sú špecifikované takzvané všeobecne uznávané
pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti, ktorý zákonodarca
Slovenskej republiky považuje za tak významné, že ich zakomponoval do občianskeho práva Slovenské
republiky. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Co 172/2007, v
ktorom sa vyjadroval k otázke výšky zmluvnej pokuty v spojitosti s dobrými mravmi. Najvyšší súd
Slovenskej republiky konštatoval, že maximálna výška zmluvnej pokuty (koľko % je primeraných a
platných s prihliadnutím na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka Slovenskej republiky) nie je v
obchodnom ani občianskom zákone uvedená. Najvyšší súd tiež konštatoval, že zmluvná pokuta vo
výške 1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je primeraná a v súlade s dobrými mravmi, pričom
oprávnený v danom exekučnom konaní sa domáha plnenia zmluvnej pokuty, ktorá je vo výške 0,5 %
z dlžnej čiastky za každý deň z omeškania, teda o 50 % menej než bolo vyjadrené v predmetnom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Oprávnený taktiež poznamenal, že povinná si bola dobre vedomá
následkov plynúcich z neplnenia povinností, ktoré boli dohodnuté v zmluve o nájme bytu a zmluvná
pokuta bola uzatvorená a dohodnutá písomne, a nie ústne. Rozhodnutím okresného súdu, ktorým
vyhovel námietkam povinnej 1/ v časti o vymoženie zmluvných pokút, sa cíti byť oprávnený poškodený a
to tak finančne, ako je morálne vo vzťahu k Slovenskej republike a slovenskej justícii, kde oprávnený je v
postavení veriteľa z jedného členského štátu Európskej únie. Oprávnený tomu rozumie tak, že okresný
súd chce maximálne ochrániť občana Slovenskej republiky a to aj napriek skutočnosti, že porušil zákony
iného členského štátu Európskej únie. Oprávnený taktiež poznamenal, že povinný 2/ uznal svoj dlh na
nájomnom a to písomne vo svojom vyjadrení zo dňa 10. 3. 2014, adresovaného rozhodcovskému súdu.
Oprávnený sa preto domnieva, že exekučný súd vec nesprávne právne posúdil a navrhuje preto, aby
odvolací súd zrušil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhovel námietkam povinnej 1/ a ďalej
potvrdil uznesenie okresného súdu v časti, ktorým súd návrh povinnej 1/ na zastavení exekúcie zamietol.

Oprávnený sa taktiež vyjadril k odvolaniu povinnej 1/ smerujúcemu voči výroku III./ uznesenia okresného
súdu a uviedol, že povinná 1/ sa snaží akýmkoľvek spôsobom obštruovať či preťahovať - oddialiť výkon
exekúcie. O odklad exekúcie sa snaží od počiatku a oprávnený sa preto obáva, aby nešlo o účelové
naťahovanie súdneho konania zo strany povinnej 1/, ktoré by malo za následok prevod prípadného
majetku vo vlastníctve povinnej 1/ na tretiu osobu. Rozhodcovská doložka medzi prenajímateľom -
oprávneným a nájomcami - povinnými v 1. a 2. rade bola uzavretá plne v súlade s českým právom, čo
konštatoval aj Okresný súd v Brezne.

V dôsledku podaných odvolaní krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2
O.s.p. a uznesenie okresného súdu v odvolaniami napadnutých výrokoch I./ a III./ podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

V súlade s ustanovením § 50 ods. 1 Exekučného poriadku (zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších
zmien a doplnkov), povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od
doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu
nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo
ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený
alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť
odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil
od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo
námietkam, je prípustné odvolanie (§ 50 ods. 4 Exekučného poriadku).

V zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, uznanie
a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh účastníka konania, proti
ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, len vtedy, ak tento účastník konania preukáže súdu
príslušnému na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, že nemal spôsobilosť



uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom,
podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo takáto
dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku štátu, kde bol rozhodcovský rozsudok vydaný,

Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka
konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní, alebo by jeho uznanie a
výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.

Návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 22.08.2014 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na
základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozhodčí nález Rozhodčího
soudu při Hospodářské komoře České republiky a Agrární komoře České republiky spisovej značky :
Rsp 1992/13 zo dňa 15.05.2014. Po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor doručil
povinným upovedomenie o začatí exekúcie, voči ktorému povinná 1/ vzniesla procesným podaním
datovaným dňa 10.10.2014 v zákonom stanovenej lehote námietky proti exekúcii, námietky proti trovám
exekúcie a súčasne z dôvodov, pre ktoré vzniesla námietky voči exekúcii, aj žiadala o zastavenie
exekúcie voči jej osobe podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. V námietkach
spochybňovala legitimitu vydania exekučného titulu a to s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 3 zák. č.
216/1994 Sb. o rozhodčím řízení a o výkonu rozhodčích nálezů (ďalej český Zákon o rozhodcovskom
konaní), v znení ktorého rozhodcovská zmluva pre riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv musí byť
zjednaná samostatne a nie ako súčasť podmienok, ktorými sa riadi zmluva hlavná, inak je neplatná.
Povinná 1/ sa v námietkach dovolávala tejto zo zákona vyplývajúcej neplatnosti rozhodcovskej doložky,
ktorá v konkrétnom prípade bola obsiahnutá v Smlouve o nájmu bytu uzatvorenej medzi oprávneným,
ako prenajímateľom a povinnými 1/ a 2/ ako nájomcami dňa 28.10.2011 a to v čl. 15 bode 3. Záverečných
ustanovení tejto zmluvy. Exekučný súd vzneseným námietkam voči exekúcii vyhovel len sčasti, keď
konštatoval, že v danom prípade je s poukazom na listinný dôkaz obsiahnutý v spise - výpis z
obchodního rejstříka vedeného Městským soudem v Praze, oddíl C, vložka 44952 zo dňa 26.01.2016, z
obsahu ktorého exekučný súd mal preukázané, že predmetom podnikania oprávneného nie je prenájom
nehnuteľností. Následne súd s poukazom na právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv platnú v Českej
republike v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy konštatoval, že nejde v danom prípade o spotrebiteľský
charakter nájomnej zmluvy, pretože s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1 a 2 českého Občianskeho
zákonníka, je dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy jedná v rámci svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a preukázateľne predmetom podnikateľskej činnosti oprávneného
nie je prenájom nehnuteľností. Odvolací súd, preskúmaním obsahu spisu konštatuje správnosť tohto
záveru prijatého súdom prvého stupňa. Z obsahu uvedeného listinného dôkazu - výpisu z obchodného
registra príslušného registrového súdu, vzťahujúceho sa na subjekt oprávneného, je zrejmé, že predmet
podnikania oprávneného je kúpa tovaru za účelom jeho ďalšieho predaja, s výnimkou tovaru uvedeného
v prílohe zák. č. 455/91 Sb. Odvolací súd taktiež z obsahu nájomnej zmluvy zo dňa 28.10.2011
konštatuje, že oprávnený v danom zmluvnom vzťahu vystupoval ako prenajímateľ z právneho titulu
vlastníka prenajímanej nehnuteľnosti - bytu a nebola tak jednoznačne naplnená legálna definícia
dodávateľa, ako druhej zmluvnej strany v spotrebiteľskej zmluve. Exekučný súd naviac v odôvodnení
svojho uznesenia na dôvažok poznamenal, že aj keby súd eventuálne uvažoval o spotrebiteľskom
vzťahu, neboli by argumenty povinnej 1/ o neplatnosti zmluvného dojednania obsiahnutého v nájomnej
zmluve s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 3 zák. č. 216/1995 Sb. dôvodné, pretože v zmysle
prechodných ustanovení tejto osobitnej právnej normy upravujúcej rozhodcovské konanie v Českej
republike sa toto zákonné ustanovenie v čase uzatvorenia nájomného vzťahu ešte na daný zmluvný
vzťah aplikovať nemohlo, pretože tento právny vzťah sa spravuje právnou úpravou účinnou v čase jeho
uzatvorenia. Aj s poukazom na právnu úpravu platnú a účinnú v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy a
teda aj rozhodcovskej doložky v nej obsiahnutej, bola táto uzatvorená v súlade s právnym poriadkom
Českej republiky. Odvolanie povinnej 1/ voči uzneseniu súdu, ktorý jej návrh na zastavenie exekúcie
voči jej osobe z dôvodu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zamietol ako
nedôvodný, nakoľko nebolo preukázané, že v danej veci sa exekúcia začala a rozhodnutie sa dosiaľ
nestalo vykonateľným, je preto nedôvodné. Odvolací súd len pre úplnosť potom konštatuje, že zmluvný
vzťah vyplývajúci z nájomnej zmluvy medzi oprávneným, ako prenajímateľom a vlastníkom prenajímanej
nehnuteľnosti a povinnými 1/ a 2/, ako nájomcami, nie je možné právne kvalifikovať ako spotrebiteľský
vzťah a pokiaľ priamo v danej zmluve bola písomne medzi zmluvnými stranami dojednaná rozhodcovská
doložka, je nutné ju považovať za platnú a spôsobilú založiť legitimitu rozhodcovského súdu na konanie



a rozhodnutie. Z hľadiska platnosti rozhodcovskej doložky dojednanej v nájomnej zmluve je bez právnej
relevancie, že povinná 1/ údajne v určitom čase, na ktorý sa vzťahovala nájomná zmluva, ktorej platnosť
nebola ničím spochybnená, už fyzicky nebývala. Jej obsahom boli zmluvné strany viazané, pokiaľ nebol
zmluvný vzťah platne a právne účinne niektorou zo zmluvných strán zrušený či inak modifikovaný.
Len samotným oznámením štatutárnemu zástupcovi oprávneného povinnou 1/, že odchádza z Českej
republiky a v danom byte už bývať nebude, nedošlo súčasne aj k zrušeniu, resp. ukončeniu platnosti
nájomnej zmluvy. Napokon- o tom by musela povinná 1/ produkovať hodnoverný listinný dôkaz.

Odvolací súd následne, po konštatovaní nedôvodnosti odvolania povinnej 1/ voči výroku uznesenia,
ktorým súd zamietol jej návrh na zastavenie exekúcie, následne preskúmal správnosť uznesenia
exekučného súdu ohľadom oprávneným namietaného výroku, ktorým súd vyhovel sčasti námietkam
povinnej 1/ a to v časti vymáhania zmluvnej pokuty vo výške 30 498,- Kč a trov exekúcie v tejto časti vo
výške 222,30 eur. Odvolací súd sa stotožňuje aj v tejto časti s odôvodnením uznesenia prvostupňového
súdu a podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť právnych úvah a dôvodov, na základe
ktorých súd rozhodol.

Aj napriek tomu, že nemožno vzhľadom na právne postavenie oprávneného kvalifikovať právny vzťah
medzi oprávneným a povinnými ako vzťah spotrebiteľský, vyplýva slovenskému súdu povinnosť,
pokiaľ sa oprávnený domáha vykonania exekúcie na podklade cudzieho rozhodcovského rozsudku,
preskúmať, či existujú podmienky na jeho uznanie a výkon tak, ako mu to ukladá zákon, konkrétne podľa
zákonných kritérií obsiahnutých v ustanoveniach § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ a § 50 ods. 2 zák. č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z ustanovenia § 50 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní,
súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a
výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí
rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno
predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným
poriadkom.

Odvolací súd v súvislosti s argumentom oprávneného, ktorý namieta, že nie je nikde v slovenskom
právnom poriadku obsiahnuté, resp. nie je legálna definícia pojmu „rozpor s dobrými mravmi“, konštatuje,
že aj napriek tomu, že slovenský právny poriadok v žiadnej norme expressis verbis nedefinuje tento
pojem, je nutné vychádzať z určitej definície prijatej právnou teóriou, ako - vo všeobecnosti - určité
morálne hľadiská, ktoré sú všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti. Dobré mravy možno
stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť,
nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov
občianskoprávnych vzťahov). Dobré mravy sú posudzované vždy vzhľadom k danému času, danému
miestu a s prihliadnutím na všetky okolnosti a povahu konkrétneho prípadu a preto, keďže sa jedná
o tzv. výkladové pravidlo, definícia pojmu „dobré mravy“ v zmysle pevne a rigidne stanových kritérií
výkladu tohto pojmu vo všeobecnosti tak, aby obsiahol všetky možné varianty jeho eventuálnej aplikácie,
ani v zákone nie je dosť dobre možná. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho
charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná
slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Definícia dobrých mravov vyplýva aj zo súdnych
rozhodnutí, ktoré dobré mravy chápu ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti,
ktoré sú trvalou a nemennou súčasťou ľudskej spoločnosti a spolu so spoločnosťou podliehajú
vývoju. Každý konkrétny potenciálny rozpor s dobrými mravmi je potrebné hodnotiť individuálne, avšak
pohľadom objektivizovaným opierajúcim sa o celospoločensky akceptovaný postoj (štandardy noriem
slušného chovania), v závislosti od konkrétnej okolnosti a situácie a do popredia teda nevystupuje ani
tak subjektívny názor účastníka, ako spoločenské objektivizované hodnotenie konania súladného s
„dobrými mravmi“. Pokiaľ okresný súd prijal definíciu tohto pojmu v znení, „Dobrými mravmi sú pravidlá
správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho
hodnotového poriadku, odvolací súd konštatuje, že exekučný súd vychádzal z jeho definície prijatej a
vyslovenej uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011-19 zo dňa 24.02.201, ktorý možno
považovať z hľadiska autority, ktorá ho definovala, za dostatočne kompetentný orgán z hľadiska prijatia
jeho definície ako výkladového pravidla, z ktorého následne súd vo svojom rozhodnutí aj vychádzal.

Pokiaľ potom exekučný súd, postupujúc v súlade s ustanovením, § 50 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní zistil, že na podklade cudzieho rozhodcovského rozsudku sa vymáha plnenie, ktorého výkon
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky by bol v rozpore s verejným poriadkom, pričom pod pojem



verejný poriadok je nutné subsumovať predovšetkým slovenský právny poriadok, postupoval potom
správne, pokiaľ vyhovel námietkam povinnej 1/ v časti vymáhanej zmluvnej pokuty v sume 30 498,-
Kč. Zmluvná pokuta, ako zabezpečovací právny inštitút, nesmie byť v zjavnom nepomere k hlavnému
záväzku, vyplývajúcemu z právneho vzťahu, na ktorý sa zmluvná pokuta vzťahuje. Dlžné nájomné je
vo výške 9 200 Kč, zmluvná pokuta bola vyčíslená v sume 30 498,- Kč, čo je v zjavnom nepomere.
Zmluvná pokuta dojednaná vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy, čomu zodpovedá zmluvná pokuta vo
výške 182,5% ročne, dosahuje už intenzitu úžery a nemôže preto požívať právnu ochranu. Jej priznanie
v takto dojednanej výške by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore so slovenským právnym
poriadkom, konkrétne s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení ktorého výkon práv
a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do
práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu plnenie,
ktorého sa v rámci svojho nároku oprávnený domáha v rozsahu zmluvnej pokuty vo výške 30 498,- Kč, je
s poukazom na citované ustanovenia § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka dojednaním neplatným
a jeho výkon preto nemožno uznať za súladný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Exekučný súd správne vyhodnotil výšku zmluvnej pokuty obsiahnutú v exekučnom titule za neprimerane
vysokú a považoval ju za rozpornú s verejným poriadkom Slovenskej republiky a s poukazom na
ustanovenie § 50 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v tejto časti námietkam povinnej
1/ ako dôvodným vyhovel. Odvolací súd preto podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. uznesenie
exekučného súdu aj vo výroku I/ napadnutého uznesenia ako vecne správne potvrdil.

Vo výroku II./ zostáva uznesenie exekučného súdu nedotknuté.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.