Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/258/2016 z 11. 8. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 11. augusta 2016, sp. zn. 2CoE/258/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6315205104.1
Krajský súd Banská Bystrica | 2CoE/258/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6315205104.1 | 2016-08-11 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/488f5c06-5689-497e-9dbe-4615a0d5e6e5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6315205104.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/258/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6315205104
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6315205104.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov
senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v exekučnej veci oprávneného: oprávneného: PRO
CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., advokát, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnéj: B. X.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom, A. C., A. XXX, XXX XX V., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom
Gasperom, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, so sídlom Kálmana Mikszatha 268, 979 01
Rimavská Sobota, pod sp. zn. EX7302/15, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 307,78
Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Brezno č. k. 5Er/473/2015-18 zo
dňa 18. mája 2016 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Brezno č. k. 5Er/473/2015-18 zo dňa 18. mája 2016
p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Brezno (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č. k. Er/473/2015-18 zo
dňa 18. mája 2016 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte „Exekučný poriadok“).
Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, pod sp. zn. II/2013-2166
(ďalej len „exekučný titul“). Na základe tohto rozsudku bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému
pohľadávku vo výške 307,78 Eur s príslušenstvom. V zmysle ustanovenia Exekučného poriadku §
44 ods. 2 skúmal exekučný súd zákonnosť exekučného titulu rozhodcovského rozsudku Slovenskej
bankovej asociácie sp. zn. II/2013-2166 zo dňa 24. januára 2014 vydaného Mgr. Michalom Holým
rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu a dospel k záveru, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia nemožno vyhovieť z nasledovných skutočností: Z pripojených listinných dôkazov, najmä
Rozhodcovského rozsudku a Zmluvy o úvere zistil, že rozhodcovská doložka je upravená v bode 6
zmluvy o úvere, ktorá znie: „ Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov a jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany
konečné. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude
pre nich konečné a záväzné.“ Exekučný súd považoval Zmluvu o úvere uzatvorenú medzi veriteľom
a povinným zo dňa 5. septembra 2007 za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení platnom a účinnom v čase zavretia zmluvy, keď oprávnený pri uzatváraní zmluvy
vystupoval ako dodávateľ v zmysle § 52 ods. 3 OZ a povinný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako
dodávateľ v zmysle § 52 ods.4 OZ. Exekučný súd konštatoval, že pri posudzovaní rozhodcovskej doložky
zmluvy o úvere  nenašiel dojednanú rozhodcovskú doložku, ktorá by oprávňovala Stály rozhodcovský
súd Slovenskej bankovej asociácie konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi. Z uvedeného vyplýva, že
tu nebola platne založená ani právomoc rozhodcu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia,



ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Exekučný súd
po preskúmaní podmienok exekučného konania dospel k záveru, že právomoc rozhodcovského súdu
na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na neexistujúcom a absolútne neplatnom právnom úkone,
exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal
odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e), a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa  vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol  označiť alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému možnosť konať
pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Uvedeného sa podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd
dopustil prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia,
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V zmysle uvedeného ustanovenia exekučný súd nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, môže skúmať len žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej má za to, že rozhodnutie nie
je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle, ako súd dospel k záverom v ňom uvedeným. V predmetnom
prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd
konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej doložky
exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej veci. Exekučnému súdu nie je možné  priznať väčší
rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len
jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Odvolateľ
ďalej uviedol, že exekučný súd  prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného  titulu podľa § 45
ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z .z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZoRK“). Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom
určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného
uzavrela s povinným v súlade so ZoRK platnú rozhodcovskú doložku. Poukázal na to, že je tu prekážka
„res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Ďalej poukázal na to, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s., bol povinný postupovať
v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Poštová banka, a.s, ako jeho právny predchodca
postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú  ponuku. Uviedol tiež, že exekučný súd nesprávne aplikoval  § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery uvedené v
rozhodnutí. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právny názorom, ktorý  majú iné súdy tohto
istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný  postup. V prípade, ak
by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a
konanie by prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj
osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala  náležite naplánovať. Poukázal
ďalej na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný
senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere
predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné
fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky,
čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa
nevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZoRK neposkytuje žiadnu
oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako
súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad
rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Uviedol, že ak by prvostupňový súd zvažoval rozhodcovskú doložku
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť



o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou úniového
práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného
zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež nie je možné brať do úvahy
judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky
všeobecne alebo na rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom -
a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Ďalej ešte odvolateľ uviedol, že
teóriu o eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach
vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva  národná judikatúra  interpretačný priestor, a to
spôsobom, ktorý je zlúčiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku, ústavnými predpismi.
Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. Poukázal ďalej na to, že ide o
porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných
veciach v troch veciach poverenie vydajú alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane
zvýhodnil povinného na základe jeho postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal ešte na
súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a na rozhodnutia iných všeobecných
súdov. Na základe uvedeného odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3.  Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila

4. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorým bol v zmysle zrušovacieho ustanovenia § 473 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP,
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5.  Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom
ustanovením § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1(a contrario) CSP a
uznesenie okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., Bratislava, ktorým bola povinnému uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 307,78 Eur a úrok vo výške 0 % ročne zo sumy 307,78
Eur odo dňa  18. marca 2015 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 307,78 Eur
odo dňa 18. marca 2015 do zaplatenia, suma dlžných úrokov a úrokov z omeškania vo výške 117,86Eur,
dlžné poplatky vo výške 0 Eur, poplatok za rozhodcovské konanie vo výške 39,92 Eur, trovy právneho
zastúpenia v rozhodcovskom konaní vo výške 70,08 Eur, náhrada za zaplatený súdny poplatok za
podanie návrhu na vykonanie exekúcie vo výške 16,50 Eur trovy právneho zastúpenia v rozhodcovskom
konaní vo výške 50,02 Eur. Rozsudok bol vydaný pod sp. zn. II/2013-2166 zo dňa 24. januára
2014, pričom mal vyznačenú právoplatnosť 19. februára 2014 a vykonateľnosť 22. februára 2014.
Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku rozhodcovská doložka bola dohodnutá medzi zmluvnými
stranami v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXXv bode 6. Podľa Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym
predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) a povinnou dňa 5. septembra 2007 sa v
bode 6 zmluvy o úvere a v čl. 11 v bode 11.2., obchodných podmienkach pre úver sa zmluvné strany
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú
rozhodované pre Stálym rozhodcovským súdom pre ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,
a. s.,  rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné.

8. Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do               22.decembra 2015)
(1) exekútor, ktorému mu bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh



spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. (2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na Podľa § 52 ods.
1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom.

9. Podľa § 52 ods. 2 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 52 ods. 3 OZ spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

11. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy na
účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

12. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

13. Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

14. Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

15. Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX., ktorú uzavrel dňa
05. septembra 2007 právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ a
povinný ako dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 20 000,- Sk (2.655,51 Eur),
je spotrebiteľskou zmluvou. Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským
vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu.
Je nepochybné, že v danom prípade bol poskytovateľom úveru právny predchodca oprávneného, ktorý
ho poskytol v rámci svojho podnikania, a to v rámci predmetu svojej činnosti. Druhou zmluvnou stranou
bola fyzická osoba nepodnikateľ, ktorá nemohla ovplyvniť znenie predmetnej zmluvy. Takýto vzťah medzi
účastníkmi, keď na jednej strane vystupuje podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba,
je v zmysle § 2 písm. a) a § 3 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nepochybne spotrebiteľským
úverom. Podľa § 2 písm. a) cit. zákona sa na účely zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Odvolateľ nespochybňuje, že by v predmetnej zmluve nebolo
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy. Takisto boli splnené podmienky podľa
§ 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
úver, teda peňažné prostriedky na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zákon
o spotrebiteľských úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa
nevzťahuje. To znamená, že vyníma zo svojej pôsobnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje
v § 1 ods. 2 a 3. Úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným nie je ani jednou zo
zmlúv uvedených v § 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. To znamená, že je úverovou
zmluvou, na ktorú sa cit. Zákon o spotrebiteľských úveroch vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy
sa v zmysle § 261 ods. 3 zák. č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) riadia Obchodným zákonníkom.



Obchodný zákonník neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské
vzťahy v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahujú predpisy občianskeho práva, tak Zákon o
spotrebiteľských úveroch, ako aj Občiansky zákonník. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi
oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj
bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku.

16. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo
9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný
titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak
sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín.“

17. Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný
skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným
titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na
návrh, ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

18. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

19. Žiadna z uplatnených odvolacích námietok nekorešpondovala s obsahom odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. Súd preto takýmto odvolacím námietkam nemohol vyhovieť. Exekučný
súd vykonal prieskum predloženého titulu v rozsahu podľa § 44 exekučného poriadku. Exekučným
titulom malo byť rozhodnutie rozhodcom. Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov
účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom
v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie



priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v
rozhodcovskej zmluve. Exekučný súd zistil, že oprávnený nepredložil exekučný titul vydaný rozhodcom,
na ktorom sa strany dohodli v rozhodcovskej doložke uvedenej v bode 3 bod 6 zmluvy, ktorú uzatvorili
povinná s predchodcom oprávneného Poštovou bankou zo dňa 5. septembra 2007. Oprávnenej
predložil rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom bankovej asociácie bez toho
aby predložil rozhodcovskú zmluvu či už vo forme samostatnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve, ktorá
by oprávňovala tohto rozhodcu rozhodnúť predmetný spor. Exekučný súd preto správne konštatoval, že
mu nebol predložený exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné nariadiť exekúciu.

20. Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase
uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z.z., neznamená, že
banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa,
že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.
z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

22. Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

23. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia        odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne  (dovolacie dôvody)
a čoho  sa  dovolateľ domáha (dovolací návrh)  (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).