Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/126/2015 z 12. 1. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 12. januára 2016, sp. zn. 13CoE/126/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6409200140.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13CoE/126/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6409200140.1 | 2016-01-12 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/74df7a0a-2867-4329-85fd-cbed7e6d05b9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6409200140.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/126/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6409200140
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6409200140.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
Advokátskou kanceláriou, Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich PhD.- advokát, proti povinnej:
E. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX H. č. XXX,právne zastúpená: JUDr. Ľudmila Petrušová,
advokátka, s.r.o., AK Žiar nad Hronom, ul. A. Dubčeka č. 386/10, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Rudolf Krutý, Exekútorský úrad, 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 12382/08, na
odvolanie oprávneného zo dňa 28. 05. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 13
Er 9/2009-23 zo dňa 15. 05. 2015 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 12382/08 za neprípustnú a zastavil ju (výrok 1.), odložil exekúciu do
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia (výrok 2.) a o trovách exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti
uznesenia (výrok 3.)

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. zo dňa 02.09.2008, sp. zn. SR 08518/08, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 32
500 Sk spolu s úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy 22 800 Sk od 24.05.2008 do zaplatenia a
nahradiť trovy konania v sume 8 057 Sk. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „súd“) poverením č.
5613 019861 zo dňa 21.01.2009 vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
PhD..

Tunajšiemu súdu bolo doručené podanie povinného, v ktorom navrhol exekúciu vyhlásiť za neprípustnú
a zastaviť. Ako dôvod povinný uviedol, že rozhodcovská doložka uvedená v zmluve o úvere je
neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a
výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, a preto sú splnené podmienky na
zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov.
Podľa §56 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“) aj bez
návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Podľa § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len „OSP“),
sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučného poriadku) použijú



ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.
Podľa § 103 OSP, súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).
Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.
Podľa § 41 ods. 1 EP, je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje
k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) EP, exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“) účinného do 31.12.2014
(1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh
účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1
písm. b) alebo c).
Podľa §57 ods. 2 EP, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo
osobitného zákona.
Z ust. § 45 ZRK účinného do 31.12.2014 vyplýva súdu možnosť a povinnosť preskúmať exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a zastaviť exekučné konanie, ak tento vykazuje definované
nedostatky, t.j. zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené,
alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c) ZRK.
Podľa prechodného ust. §243d ods. 2 EP, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, 4ead) a ktoré neboli ukončené k 1.
januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Medzi účastníkmi bola dňa 16.01.2008 uzatvorená zmluva o úvere č. 6730183, na základe ktorej
oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 14 000,00 Sk. Oprávnený sa domáhal svojich práv
z úverovej zmluvy pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou a.s. v
Bratislave. Rozhodcovský súd vyvodil svoju príslušnosť na rozhodovanie sporu z rozhodcovskej doložky,
ktorá bola dohodnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „o spotrebiteľských úveroch“)
účinného v čase podpisu zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou
sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1 o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; 3) v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Podľa § 3 ods. 2 o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 3 ods. 3 o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je povinný na miestach, na ktorých ponúka
spotrebiteľský úver, uverejniť základné informácie o poskytovaní spotrebiteľského úveru, najmä o výške
ročnej percentuálnej miere nákladov.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
(ďalej len „OZ“) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane



dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa §53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").
Podľa §53 ods. 2 OZ ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.
Podľa 53 ods. 4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods.1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa §54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.
Súd posúdil predmetnú zmluvu medzi oprávneným a povinným, ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože pre
posúdenie právneho vzťahu účastníkov zmluvy (Úverovej zmluvy) nie je rozhodujúce, ako je zmluva
označená, ale rozhodujúci je jej obsah, teda čí spĺňa zákonné podmienky pre právne posúdenie zmluvy
ako spotrebiteľského úveru. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný
vystupuje v zmluve, ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej,
alebo inej podnikateľskej činnosti. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, čí označenie zmluvy, ako
zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nie je prekážkou ustanovení o spotrebiteľských zmluvách.
Z úverovej zmluvy je evidentné, že táto je uzatvorená na pripravenom tlačive, do ktorého sú v písané
údaje o povinnom a výške úveru. Povinný nemal možnosť zmeniť obsah všeobecných podmienok
poskytovania úverov, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy. Povinný teda
mal možnosť len akceptovať, alebo neakceptovať zmluvu o úvere ako celok. Uvedený záver súdu
potvrdzuje množstvo obdobných vecí vedených na tunajšom súde, v ktorých oprávnený vystupuje.
Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti ale je sústredná do viacerých
právnych predpisov. Stručnejší výpočet zmluvných typov patriacich pod spotrebiteľské zmluvy podľa
§52 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, neznamená nemožnosť aplikácie ustanovení §53 OZ a
násl. na ďalšie typy zmlúv, ktoré sú zaradené pod charakter spotrebiteľských zmlúv na základe paralelne
existujúcej právnej úpravy. Keďže predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na posúdenie práv a
povinností z nej vyplývajúcich je treba aplikovať nielen ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
ale aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva nie je
samostatným typom zmluvy (aj keď je v OZ pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre
ktorú najmä OZ, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti
zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu
tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v
súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam
verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú OZ zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Ochrana, ktorú poskytuje OZ spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú
zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto
podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by
súdne konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy,
pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy.
Rozhodcovský súd vyvodil svoju príslušnosť na rozhodovanie sporu z rozhodcovskej doložky, ktorá bola
dohodnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy úvere. V
zmysle rozhodcovskej doložky sa všetky spory, ktoré vzniknú z úverovej zmluvy, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené:
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom
Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,



ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve možno pripustiť, len v prípade, že by garantovala
účastníkom spravodlivé konanie a rovné zaobchádzanie, čo v spotrebiteľskom vzťahu znamená
zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako
je formulovaná vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá
žalobu na rozhodcovský súd. Vybraný rozhodcovský súd pritom vôbec neaplikoval špecifickú úpravu
spotrebiteľských vzťahov. Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým
základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe
exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.
Dojednanie rozhodcovskej doložky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, pre spotrebiteľské zmluvy bola explicitne vyjadrená v
demonštratívnom výpočte neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách §53 ods. 4 písm.
r) OZ od 01.01.2008. Táto skutočnosť však nič nemení na neprijateľnosti predmetnej rozhodcovskej
doložky v zmluve o úvere a to splnením všetkých znakov definovaných v § 53 ods. 1 OZ. Uzatvorenou
rozhodcovskou doložkou došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah, čím napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky v zmysle §53 ods. 1 OZ a je v súlade s 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná.
Keďže rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť, a ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností
z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky
nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný. Súd preto v súlade s §57 ods. 2 EP v spojení s §45 ods.
1 a 2 ZRK exekúciu zastavil.
V súlade s vykonaným dokazovaním a už uvedenými závermi, súd povolil odklad exekúcie v zmysle
citovaného ustanovenia §56 ods. 2 EP, keďže existuje predpoklad, že na základe zákonom stanovených
skutočností dôjde k právoplatnému zastaveniu exekúcie.
Po právoplatnosti tohto uznesenia súd rozhodne o trovách exekúcie / § 200 ods. 2 EP /.

Proti uzneseniu podal oprávnený rozsiahle odvolanie v niekoľkých bodoch, ktoré v skutočnosti by
mohlo dobre slúžiť ako seminárne cvičenie na vysokej škole, ale nie ako podklad resp. odvolanie
proti konkrétnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Podané odvolanie sa totiž nezaoberá skutkovou
podstatou a právnym rozborom rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale používa výklad práva, ktorý je v
danej situácii šikanózny so zameraním zaťažiť odvolací súd nepodstatnými otázkami.

Navrhovateľ svojvoľne interpretujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa použil tvrdenie, že exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníkov v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Toto tvrdenie navrhovateľa vychádza buď z absolútneho nepochopenia podstaty rozhodnutia súdu
prvého stupňa, či už z nedostatku dispozícii, alebo ako už bolo vyššie naznačené zo snahy o šikanózny
postup voči odvolaciemu súdu.

Prvostupňový súd totiž vôbec neposudzoval vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej konal
rozhodcovský súd je z hľadiska posúdenia platného práva a zásad spravodlivosti, ako aj smerníc
európskej únie doložkou neplatnou a preto ako taká nezmocňovala rozhodcovský súd na vydanie
rozhodnutia vo veci a keď už takéto rozhodnutie bolo vydané nie je rozhodnutím, ktoré by mohlo byť
záväzné.

Odvolací súd považuje na tomto mieste za dôvodné zdôrazniť.



Rozhodnutie - decisio v občianskom súdnom konaní je výrok súdu, ktorý má záväzné právne následky
stanovené objektívnym právom.

Rozhodnutie z hľadiska možnosti spôsobiť ďalšie právne následky a teda viesť na jeho základe aj
exekúciu, treba skúmať, či nejde o decisio nullum (neplatné rozhodnutie), alebo non decisio (zdanlivé
rozhodnutie), teda decisio putatívum. V tomto prípade ide o zdanlivé rozhodnutie, teda rozhodnutie
neexistujúce.

Decisio nullum, k neplatnému rozhodnutiu dochádza iba na základe právoplatného súdneho
rozhodnutia, ktoré vyslovuje neplatnosť iného rozhodnutia (obyčajne rozhodnutie vyššieho súdu, ktorým
sa ruší rozhodnutie nižšieho súdu, prípadne pri inej revízií súdneho rozhodnutia).

Non decisio, teda putatívne rozhodnutie je zdanlivé rozhodnutie, teda rozhodnutie neexistujúce.

K zdanlivému rozhodnutiu prichádza všade tam, kde na vydanie riadneho rozhodnutia neboli splnené
všetky zákonom predpokladané a požadované podmienky a v takom prípade nemožno hovoriť o
rozhodnutí vôbec. Za takých podmienok, rozhodnutie nebolo vôbec vydané a preto nemožno skúmať
jeho správnosť.

Ide o rozlíšenie medzi decisio nullum (neplatným rozhodnutím), ktoré sa stane neplatným, len čo ho
právoplatne za neplatné vyhlási súd. Iná je situácia, ak ide o non decisio - decisio putatívum - (zdanlivé
rozhodnutie, teda neexistujúce rozhodnutie).

V predmetnom konaní súd prvého stupňa správne konštatoval z hľadiska všetkých okolností, že
rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodoval rozhodcovský súd a vydal rozhodnutie bola
neplatná. Rozhodcovský súd preto nemal oprávnenie, ani zmocnenie rozhodovať na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky. Ak napriek tomu rozhodol, je rozhodnutie vydané nespôsobilým orgánom a
rozhodnutie je iba zdanlivé a teda neexistuje.

Prvostupňový súd teda nerušil ani nemenil rozhodnutie, ktoré by bolo exekučným titulom, neskúmal jeho
správnosť, ale konštatoval, že takéto rozhodnutie neexistuje.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa uvádzal aj ďalšie dôvody.

Ako prvý dôvod uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Všeobecný súd založil
svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového
stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový
stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie,
ako by bol exekučný súd zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti
v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý
musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste
a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel
je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu



na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu, konkrétne uznesenie sp.
zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou
všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V súvislosti s plynutím
času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41
Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa
po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase
keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a
preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a
nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.. Všeobecný
súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní tak, ako akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v
rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o
rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka.
Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p..
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom
rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný
podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.
Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Poukázal na ustanovenie § 45 Zákona



o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského
rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu
svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky
uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby
spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná
možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť
voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s
názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe
spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil
ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. §
497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami
Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť
dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania,
dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je
neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko.
Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné
podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné
vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej
povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní
prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové
okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinná sa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k zaslanému odvolaniu vyjadrila podaním zo dňa
02.07.2015 a navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, ktoré bolo vydané súdom
prvého stupňa, preto sa v odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a
svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd navyše zdôrazňuje, že snaha dodávateľa použiť
pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník, naráža na prednosť ustanovení Občianskeho
zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy a vykonávacích predpisov k nemu. Túto zmluvu možno
považovať za spotrebiteľskú aj v zmysle 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného
v čase uzavretia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.



Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd nielen v
procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných
predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený a zároveň povinný
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené
stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp.zn. 6
Cdo 122/2011 zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či ide o
rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a
presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene
vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení
okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania, uznesením ktorým bola exekúcia zastavená,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 456¬/2011-19 zo 23.
novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v
tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.
Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej



poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani
predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí
preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva
z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, judikačná prax ale vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo
tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a
exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti
oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa
s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú,
štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text a text pripojených Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
Občianskeho zákonníka.

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 16. 01. 2008 (č.l. 19 spisu) vyplýva, že oprávnený
poskytol povinnej úver vo výške 14 000,- Sk (vtedy platnej mene). V zmluvných dojednaniach, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere si zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia
sporov - rozhodcovskú doložku (č.l. 20 spisu) tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.
so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou



doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská
doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa
nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej
zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju mohla prijať
ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť
ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby
v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§
53 ods. 4 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej
nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je
nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský
súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože odvolateľovi jednak
ušlo pozornosti, že okresný súd danými skutočnosťami ani nedôvodil (ohľadne neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania) a pretože vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenia
exekúcie nie sú právne relevantné.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Okresný súd ale musí ešte
rozhodnúť o náhrade trov exekúcie a to pred doručením uznesenia odvolacieho súdu (§ 166 ods. 1 OSP).

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.