Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/462/2015 z 24. 1. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 24. januára 2016, sp. zn. 2CoE/462/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6413209755.1 Krajský súd Banská Bystrica | 2CoE/462/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6413209755.1 | 2016-01-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a30a8cfc-00ac-4f19-b17d-bbf08bf95a81 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6413209755.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/462/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413209755
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6413209755.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská
100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka,
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava,
proti povinnej: K. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. C. XXX, XXX XX R. C., o vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 180,27 Eur s príslušenstvom, vedenej pod sp. zn. EX 1081/2013 súdnym
exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Kálmana Mikszatha 268,
979 01 Rimavská Sobota, o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom
č.k. 10Er/670/2013-22 zo dňa 04. marca 2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10Er/670/2013-22 zo dňa 04. marca 2015 p o t v
r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č. k.
10Er/670/2013-22 zo dňa 04. marca 2015 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Exekučný
súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že poverením č. 5613 * 057853 zo dňa 16. augusta 2013
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnej na uspokojenie pohľadávky oprávneného
vo výške 180,27 Eur s prísl. na podklade právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s, sp.
zn. PV-A/1011/0014 zo dňa 25. januára 2013. Z predloženého exekučného titulu vyššie špecifikovaného
rozhodcovského rozsudku mal exekučný súd za preukázané, že dňa 12. júla 2006 bola medzi
právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s.) a povinnou uzatvorená Zmluva o úvere č.
XXXXXXXXXX (ďalej len ,,zmluva“), na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 331,94 Eur
(10.000,-Sk) s RPMN 25,57%. Podľa článku 9.2 Obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že
akékoľvek spory zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient príma
návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚa OP, vrátane
sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským
súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862
882, zapísaná v Obchodnom registri SR Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 3157/B
podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že
toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.
Exekučný súd v prvom rade skúmal samotnú úverovú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu
medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah
založený zmluvou je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Mal za to, že
medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu
nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z
tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral
predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné



aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej
zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli
už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre
veľký počet spotrebiteľov. Exekučný súd sa zaoberal tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej
zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť a dospel k záveru, že v danom prípade bola voľba riešenia
sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si
finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinná
vôbec pristúpila. Nekalú povahu má podľa názoru exekučného súdu aj samotné znenie rozhodcovskej
doložky, podľa ktorej všetky spory budú riešené rozhodcovským súdom. Daná zmluvná podmienka
nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania exekučný súd
videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade
veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru exekučného súdu je však
dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná
nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú
aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako
celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi
ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Existujúca, ale neplatná, rozhodcovská doložka nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na
vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti a to, že rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci
konať, s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný
titul, exekučný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g).

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal
odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e), a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému možnosť konať
pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Podľa oprávneného vzhľadom na to, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského
rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
uplatnil rozdielny procesný postup. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého
výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí aj v
prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu. Preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku
v súvislosti s úverovými zmluvami, je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z.. Rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná
zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka
spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Ďalej poukázal na to, že zákon č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval



povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom. Text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu
alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou „rozhodcovskej zmluvy“ v § 3
ods. 1 ZRK i s ustálenou praxou. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe
splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať (nevynímajúc zreteľ zo zásady
zákazu retroaktivity v právnom poriadku Slovenskej republiky) neprijateľnú podmienku. Oprávnený
poukázal ešte na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a na rozhodnutia iných
všeobecných súdov. Na základe uvedeného odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v
celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu oprávneného podal vyjadrenie právny zástupca povinnej, v ktorom si okrem iného uplatnil
náhradu trov právneho zastúpenia. Písomné plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo oprávnenie JUDr.
Petra Rybára, advokáta, ako právneho zástupcu za povinnú pred súdom konať sa v predloženom
spise nenachádza. Pritom povinná bola okresným súdom vyzývaná na jeho predloženie, no až do
rozhodnutia o podanom odvolaní plnomocenstvo na zastupovanie nepredložila, preto súd na také
podanie neprihliadol. Nad rámec pritom odvolací súd dodáva, že o náhrade trov právneho zastúpenia
rozhoduje okresný súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, prípadne samostatným uznesením.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., Bratislava, ktorým bola povinnej uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 180,27 Eur a úrok vo výške 15,68 % ročne zo sumy 180,27
Eur od 02.12.2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 180,27
Eur od 02.12.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu
započítania poslednej čiastočnej úhrady povinnej po splatnosti úveru vo výške 92,65 Eur, sumu dlžných
úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady
žalovaného po splatnosti úveru do dňa 01.12.2010 vo výške 39,67 Eur, sumu dlžných poplatkov vo
výške 26,09 Eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 33,19 Eur, náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 62,14 Eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodcovského
rozsudku. Rozsudok bol vydaný pod sp. zn. PV-A/1011/0014 zo dňa 25. januára 2013, pričom mal
vyznačenú právoplatnosť 08. marca 2013 a vykonateľnosť 12. marca 2013. Podľa odôvodnenia
rozhodcovského rozsudku rozhodcovská doložka bola dohodnutá medzi zmluvnými stranami v Zmluve o
úvere č. XXXXXXXXXX. Podľa Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného
(Poštová banka, a.s., Bratislava) a povinnou dňa 12. júla 2006, článku 9 bod 9.2 Obchodných podmienok
pre úver (verzia 2/2005) Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že „ že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ
a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie
vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť,
výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri
spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany
sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a
záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) a ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie



zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy na
účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so
záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzavrel dňa 12. júla 2006
právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ a povinná ako dlžník a
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 30 000,- Sk, je spotrebiteľskou zmluvou. Posúdenie,
či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu
zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Je nepochybné, že v danom prípade bol
poskytovateľom úveru právny predchodca oprávneného, ktorý ho poskytol v rámci svojho podnikania,
a to v rámci predmetu svojej činnosti. Druhou zmluvnou stranou bola fyzická osoba nepodnikateľ, ktorá
nemohla ovplyvniť znenie predmetnej zmluvy. Takýto vzťah medzi účastníkmi, keď na jednej strane
vystupuje podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a na strane druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba, je v zmysle § 2 písm. a) a § 3
ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nepochybne spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm.
a) cit. zákona sa na účely zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v
inej právnej forme. Odvolateľ nespochybňuje, že by v predmetnej zmluve nebolo dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy. Takisto boli splnené podmienky podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania a spotrebiteľom bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver, teda peňažné
prostriedky na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zákon o spotrebiteľských
úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa nevzťahuje. To
znamená, že vyníma zo svojej pôsobnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje v § 1 ods. 2
a 3. Úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou nie je ani jednou zo zmlúv uvedených
v § 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. To znamená, že je úverovou zmluvou, na ktorú sa
cit. Zákon o spotrebiteľských úveroch vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy sa v zmysle § 261
ods. 3 zák. č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) riadia Obchodným zákonníkom. Obchodný zákonník
neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské vzťahy v zmysle §
1 ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahujú predpisy občianskeho práva, tak Zákon o spotrebiteľských
úveroch, ako aj Občiansky zákonník. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi oprávneným
a povinnou ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj bez návrhu v
súlade s § 44 Exekučného poriadku a § 45 ZRK.

Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo
9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný
titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak
sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín.“



Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať,
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom,
pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh,
ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

Tvrdenie odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný
na základe platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je súladné s
citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní. Naopak, vyplýva
z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým
exekučný súd skúma, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a
či subjekty, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektmi
uvedenými v exekučnom titule. Prípadne skúma, či došlo k prechodu práva alebo povinností na inak
označený subjekt v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Námietka odvolateľa o nedostatku
kompetencie exekučného súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu neobstojí, pretože je v zrejmom
rozpore s cit. § 44 Exekučného poriadku. Takisto námietka, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom neobstojí.
Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa
ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému
súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd
ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je
pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu
zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy, dohodnutej či už



vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho
úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 9.2
Obchodných podmienok pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, exekučný súd
správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do
Obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania
napísané - a to drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom
- už sama o sebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v
takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá
zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle §
53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú
podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto
prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka
zapracovaná do Obchodných podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou formulárovej zmluvy. Spotrebiteľ
teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť,
než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na
tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku
dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom svojim
spotrebiteľom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým
značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi
bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia
zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom
nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Oprávnený
nijakým spôsobom povinného neupozornil, že je možné uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu aj
bez dohody o rozhodcovskej doložke. Z uvedených dôvodov rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o
akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012).

Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase
uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z.z., neznamená, že
banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa,
že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.z.
o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku.

Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd
preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.