Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoE/23/2016 z 27. 1. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 27. januára 2016, sp. zn. 43CoE/23/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6615204337.1 Krajský súd Banská Bystrica | 43CoE/23/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6615204337.1 | 2016-01-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5f033992-9771-4ec2-964e-3c28089d1595 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6615204337.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/23/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615204337
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615204337.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného Rapid Life životná
poisťovňa, a.s., Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904 proti povinnému T. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. II/XX, XXX XX L., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Jurajom Kovácsom, so sídlom Exekútorského úradu Hviezdoslavova 1, 979 01 Rimavská Sobota pod sp.
zn. EX 72/2015 o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 74,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 14Er/215/2015-19 zo dňa 29. júna 2015
v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 14Er/215/2015-19 zo dňa 29. júna 2015 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Juraja Kovácsa o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod. sp. zn. EX 72/2015.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C/1683/2012 zo dňa 19.01.2012, ktorý
bol vydaný na základe poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.06.2008, neoddeliteľnou súčasťou
ktorej sú aj Všeobecné poistné podmienky pre poistenie zjednané Prvou česko-slovenskou poisťovňou
Rapid, a.s.. Všeobecné podmienky za poslednou časťou XVII obsahujú Osobitné zmluvné dojednania č.
01/2007 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX, ktoré v bode 2 ustanovili vôľu zmluvných strán, že v prípade
vzniku akéhokoľvek sporu medzi nimi sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a
rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto Všeobecných podmienok, kde je
upravené rozhodcovské konanie.

Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že poistná zmluva uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom
a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok
je spotrebiteľskou zmluvou, čo vyplýva z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah
aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia poistnej
zmluvy upravujúce spotrebiteľské zmluvy.

Poukázal tiež na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej nekalé podmienky upravené v čl. 6 bod 1 a čl. 3 bod 1 sú
tie, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke dôvery spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, medzi ktoré
podľa Prílohy k nej, bod 1 písm. q) patrí aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne v rozhodcovskom konaní, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora,



podľa ktorej vnútroštátny súd je povinný posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky ex offo,
a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom
(rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C 244/98). Ochrana,
ktorú Smernica priznáva spotrebiteľom sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s
predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku zdrží namietania nekalej
povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený od
ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
C-473/00).

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka, od ktorej si rozhodcovský súd odvodil svoju
právomoc rozhodnutie sporu je v tomto prípade formulovaná ako neoddeliteľná súčasť Všeobecných
poistných podmienok. Jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o zmluve a o
povinnom, ako číslo zmluvy, meno, bydlisko a dátum narodenia. Poistiteľ tak mohol na základe tejto
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť
tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na
všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Sám veriteľ zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej podobe, pričom jednostranne určil, ktorému rozhodcovskému súdu
bude vec predložená. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z obsahu spisu nevyplýva,
že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný
zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu.
Predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej
zmluvy súd nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania.
Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993).

Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v prejednávanej veci je založená na absolútne
neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že
exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní namietal,
že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho ústavného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a tiež k porušeniu čl. 36 ods. 2 Listiny. Uviedol, že súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je pritom
oprávnený preskúmať, či rozhodcovský rozsudok má nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) a b)
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Šetrenie materiálnej stránky exekučného titulu nie sú
exekučnému súdu zverené. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-40/08 Asturcom, uviedol,
že skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, môže len súd členského
štátu EU, ktorý je na to zmocnený podľa vnútroštátnych procesných pravidiel, pričom Exekučný poriadok
takúto právomoc exekučnému súdu nepriznáva. Konajúci súd tak flagrantne prekročil svoje právomoci
priznané mu Exekučným poriadkom, čím porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd si nad rámec zákona vlastnou iniciatívou zabezpečil listinné
dôkazy (poistnú zmluvu a Všeobecné poistné podmienky s Osobitnými zmluvnými dojednaniami), a to
bez účasti oprávneného. Tieto vykonané dôkazy hodnotil a na ich základe sformuloval skutkový a právny
záver, pričom neumožnil oprávnenému sa k týmto skutkovým zisteniam vyjadriť, čím mu odňal možnosť
konať pred súdom a vyjadriť sa k dokazovaniu. Súd tak porušil právo oprávneného zakotvené v článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. K uvedenému na podporu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 20Cdo/1020/1999.

Tým, že okresný súd nepostupoval podľa judikatúry Súdneho dvora, ktorá ustanovuje presný postup
súdu, ak koná o neprijateľnosti podmienky ex offo, odňal oprávnenému možnosť konať a kontradiktórne
sa vyjadriť k neprijateľnej podmienke. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok súdneho dvora vo veci
C-472/11. Okresný súd nesprávne zistil skutkový stav a následne nesprávne rozhodol v merite veci.



Zároveň súd aplikoval nesprávny judikát ESD, ktorý vychádza z iného skutkového základu, nakoľko v
judikáte Oceáno Grupo Editorial išlo o odlišný skutkový stav, pretože išlo o zmluvnú podmienku, podľa
ktorej mal všetky spory rozhodnúť všeobecný súd, v územnej jurisdikcii, kde má dodávateľ sídlo namiesto
súdu, ktorý by mal byť miestne príslušný podľa vnútroštátneho zákona. V prejednávanej veci však nemal
rozhodovať všeobecný súd ale najprv rozhodcovský súd.

K tomu, aby súd mohol vysloviť, že v prípade rozhodcovskej doložky ide o neprijateľnú podmienku
podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí odôvodniť skutkov naplnenie všetkých predpokladov
hypotézy právnej normy. Ďalej musí ustáliť konkrétne ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa.

Okresný súd v rozpore s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky o demokratickom právnom štáte
navodil právnu domnienku, že oprávnený koná nedobromyseľne, pričom tieto úvahy súdu nie sú
podložené žiadnymi skutkovými zisteniami, ktoré by vyplynuli z vykonaného dokazovania. Súd však
môže formulovať závery o nedobromyseľnosti, až keď ich má podložené skutkovými zisteniami a
nemôže dobromyseľnosť oprávneného bez jej skutočného preukázania iba predpokladať, pretože podľa
Ústavy Slovenskej republiky platí domnienka, podľa ktorej orgány štátu musia uvažovať o občanoch pri
výkone svojich práv a povinností ako o konajúcich dobromyseľne, pokiaľ sa nepreukáže opak.

Ďalej namietal, že súd vec nesprávne posúdil, pretože napriek tomu, že súd usúdil, že povinný nemusel
Osobitné zmluvné dojednania podpísať, dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola individuálne
dojednaná. Podľa Európskych princípov zmluvného práva však platí, že k individuálnemu dojednaniu
dôjde, ak rozhodcovská doložka, bola predmetom rokovania, a k podpisu osobitných zmluvných
dojednaní došlo práve po osobitnom rokovaní o tejto podmienke, výsledkom ktorej bolo rozhodnutie
túto podmienku prijať. V prejednávanej veci mohol povinný rozhodcovskú doložku ovplyvniť tak, že
by ju nepodpísal, a v takom prípade by rozhodcovskú doložku odmietol. Poistná zmluva by platila
naďalej, aj bez podpísania Osobitných zmluvných dojednaní, preto je oprávnený toho názoru, že došlo
k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky. Zároveň priložil dôkaz - záznam o požiadavkách
a potrebách klienta, ktorý potvrdzuje, že povinný mal nielen možnosť sa s rozhodcovskou doložkou
oboznámiť, ale mu bola aj vysvetlená zo strany sprostredkovateľa poistenia.

Súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď pri rozhodovaní úplne a správne nezohľadnil
relevantný právny predpis, ktorým je smernica 93/13/EHS a nevykonal test primeranosti podľa článku
4 Smernice 93/13/EHS, pričom pri svojich úvahách o neprijateľnej rozhodcovskej doložke vychádzal
z nesprávneho prekladu prílohy 1 písm. q) Smernice 93/13/EHS. Odstavec 19. Smernice 93/13/EHS
ustanovuje, že poistné zmluvy sú za istých podmienok vyňaté spod posudzovania, či ide o neprijateľnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Rozhodcovská doložka teda v dôsledku priameho účinku smernice
nepodlieha súdnemu prieskumu, lebo je to v priamom rozpore so zámerom smernice.

Postupom exekučného súdu bolo oprávnenému odňaté právo oprávneného na zákonného sudcu,
pretože iba sudca je oprávnený vykonať dokazovanie, avšak v prejednávanej veci vykonal dokazovanie
a rozhodoval vyšší súdny úradník, ktorého činnosť pozostávala nielen z preskúmavania podkladov podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale aj z toho, že zhromaždil iné listinné dôkazy, a teda nanovo
konštatoval skutkový stav, na podklade vykonaného dokazovania. Vyšší súdny úradník tak prekročil
svoje právomoci zverené mu zákonom č. 549/2003 Z. z. o súdnych.

S poukazom na § 45 ods. 1, 2 ZoRK, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený preskúmavať
rozhodcovský rozsudok oprávnený uviedol, že z rozhodnutia exekučného súdu nie je zrejmý obmedzený
rozsah preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Napriek tomu, že exekučný
súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré
predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd prvého
stupňa tak v napadnutom uznesení činí, čo treba odmietnuť, ako neprípustné. Súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie
je v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami.

Exekučný súd riadne nezdôvodnil svoje zistenia o tom, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský
vzťah, a preto je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva aj v rámci exekučného konania,



v ktorom je okruh účastníkov vymedzený v § 37 Exekučného poriadku a niet dôvodu pre aplikáciu
Občianskeho súdneho poriadku, na báze akého zákonného ustanovenia, a akých dôkazov vyhodnotil
rozhodcovskú doložku ako neplatnú, ale ani okolnosti zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Oprávnený považoval absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia za porušenie
jeho základného práva na spravodlivý súdny proces a odňatie mu možnosti konať pred súdom. Na
záver uviedol, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu. Exekučný súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal. Tieto požiadavky podľa názoru oprávneného napadnuté
uznesenie exekučného súdu nespĺňa. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel oprávnený k záveru, že
odôvodnenie napadnutého uznesenia je nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva
oprávneného na spravodlivé súdne konanie a odňatie mu možnosti konať pred súdom.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu
oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že v prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, konajúceho prostredníctvom rozhodcu JUDr. Michal Škriab, vydaný
pod sp. zn. 3C/1683/2012 dňa 19.01.2012. Rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté o pohľadávke
žalobcu voči žalovanému titulom dlžného poistného, ktorá vznikla z poistenia uzatvoreného poistnou
zmluvou č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.06.2008, súčasťou ktorej boli Všeobecné poistné podmienky pre
poistenie zjednávané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid a.s. (ďalej len VPP).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle citovaného § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného
titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a
to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 Zák.
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre
exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Uvedeným postupom
exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, iba skúmal, či oprávneným
predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor, pričom skúmal aj platnosť dojednania rozhodcovskej doložky.
Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju posúdil rozhodcovský súd.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 29.06.2008 (ďalej Občiansky zákonník)
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na



prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa § 53 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa
týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 40a O.s.p., súdny úradník môže v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom vydávať
rozhodnutia a vykonávať iné úlohy súdu. Osobitný zákon ustanovuje, kedy môže súdny úradník konať
samostatne a kedy na základe poverenia vydaného sudcom.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, sudca môže písomne poveriť vyššieho
súdneho úradníka konaním a rozhodovaním vo vymedzenom okruhu vecí podľa rozvrhu práce, alebo
v určitej veci.

Podľa § 5 písm. g) cit. zákona, v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na
základe poverenia sudcu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu
súdom.

Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd súhlasí so záverom súdu
prvého stupňa o tom, že poistná zmluva uzavretá dňa 29.06.2008 medzi oprávneným ako veriteľom a
povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný
je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní poistnej zmluvy bol konal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v
rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za
spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj
s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Exekučný súd, a to nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
je oprávnený a zároveň povinný riešiť aj otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej ako aj materiálnej. Vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18. januára 2012 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011
zo dňa 9. februára 2012). Formálna stránka vykonateľnosti rozhodnutia sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z obsahových náležitostí rozhodnutia,
t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej



povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Z uvedených
dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd
prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť rozhodcovského rozsudku
so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd
konštatoval, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť“.

Všeobecné poistné podmienky, ktoré boli súčasťou poistnej zmluvy uzavretej s povinným majú 12 strán
a v závere sú podpísané poistníkom (povinným). Na poslednej, 12-tej strane VPP sa pod kolonkou
čitateľný podpis poistníka, teda pod podpisom povinného nachádzajú Osobitné zmluvné dojednania č.
01/2007 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX. Osobitné zmluvné dojednania majú 2 odseky, a to odsek
1: „Zmluvné strany sa v súlade s článkom 9 ods. 1 prvá veta II. časti VPP dohodli, že poistenie zanikne
aj tak, ak poistné za ďalšie poistné obdobie nebude uhradené do 2 mesiacov od jeho splatnosti; túto
lehotu možno písomnou dohodou predĺžiť. Poistenie zanikne uplynutím tejto lehoty. To isté platí, ak
bola zaplatená len časť poistného. Znenie ods. 2 týchto osobitných zmluvných dojednaní je nasledovné:
Poistník (poistený) a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim podpisom
samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto
súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle
XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“. Osobitné
zmluvné dojednania sú v závere podpísané povinným a oprávneným.

V časti XV. VPP je upravené „Rozhodcovské konanie“. Podľa textu tejto časti sa zmluvné strany okrem
iného dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom
konaní pred rozhodcovským súdom, ktoré sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní s výlukami a odchýlnou právnou úpravou vykonanou týmto článkom, štatútom rozhodcovského
súdu a jeho rokovacím poriadkom. Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením
alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd,
bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu 3 fyzickými osobami poverenými
na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto
vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok.

Oprávnený v odvolaní tvrdil, že v tomto prípade bola rozhodcovská doložka individuálne dohodnutá, a to
v Osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré povinný osobitne podpísal. Osobitné zmluvné dojednania
č. 01/2007 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX sú pripojené na str. 12 VPP hneď za rubrikou určenou
na dátum a podpis poistníka a sú obsiahnuté vo formulárovej predtlači oprávneného. Vychádzajúc z
textu formulárovej predtlače poistnej zmluvy povinný nemal možnosť tieto ovplyvniť, mohol len túto
časť zmluvy, v ktorej sú obsiahnuté dve dojednania, okrem rozhodcovskej doložky aj dojednanie
o ukončení poistenia neuhradením poistného, nepodpísať. Navyše, v ods. 2 Osobitných zmluvných
dojednaní, ktoré podľa predtlače chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku, je odkaz na
rozhodcovské konanie upravené v časti XV. VPP. V časti XV. VPP je upravené rozhodcovské konanie
celkovo v 8 bodoch. Len samotná skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania sú odčlenené
od VPP nadpisom a že ich povinný osobitne podpísal v ten istý deň, ako VPP ešte neznamená,
že tieto osobitné zmluvné dojednania, a v rámci nich pod bodom 2 aj rozhodcovská doložka, boli
individuálne dojednané. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá určuje, že
spory zo zmluvy budú riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná. Takéto dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich
dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Odvolací súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že rozhodcovská
doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná. Je potrebné uviesť, že v tomto prípade tak, ako to vyplýva z ods. 2
Osobitných zmluvných dojednaní na str. 12 VPP nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná.
Pod pojmom „individuálne dojednanie zmluvných ustanovení“ je potrebné rozumieť osobitne dohodnuté
práva a povinnosti zmluvných strán, čo znamená, že sa o právach a povinnostiach obsiahnutých
v jednotlivých ustanoveniach zmluvy, resp. v konkrétnom ustanovení zmluvy rokuje a obe zmluvné
strany, teda aj spotrebiteľ, majú možnosť obsah konkrétnych ustanovení ovplyvniť. Pokiaľ sú zmluvné



podmienky dodávateľom vopred pripravené, naformulované, pričom spotrebiteľ ich obsah ovplyvniť
nemôže, nejde o individuálne dohodnuté podmienky. Rozhodnutie rozhodcovského súdu, vydané na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, je rozhodnutím vydaným nepríslušným orgánom, a teda ide
o nulitný právny akt, ktorý nie je možné v exekúcii vykonať.

Pokiaľ oprávnený v súvislosti s dojednaním rozhodcovskej doložky pripisuje dôležitosť a odkazuje
na osobitný dokument nazvaný „Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách
klienta“, ktorého spísanie bolo podľa vyjadrenia oprávneného vyžadované zákonom a ktorý by mal
v tomto prípade potvrdzovať, že povinný mal vedomosť o obsahu poistenej zmluvy a potvrdzovať
možnosť uplatnenia eventuálnych výhrad povinným k obsahu poistnej zmluvy, že takéto výhrady (teda
ani k rozhodcovskej doložke) z tohto dôkazu nevyplývajú. Z dokumentu spísaného sprostredkovateľom
poistenia, ktorý oprávnený predložil súdu v odvolacom konaní, nemožno mať za preukázané, že
sprostredkovateľ poistenia upozornil resp. poučil povinného o možnosti výberu medzi štátnym a
súkromným súdom, o pravidlách rozhodcovského konania ako aj o dôsledkoch, ktoré má zmluvné
dojednanie o rozhodcovskej doložke.

Súd prvého stupňa nepreskúmaval vecnú správnosť predloženého rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu, ako to namieta oprávnený v odvolaní. Preskúmavanie exekučného titulu z hľadiska
jeho vecnej správnosti nie je v kompetencii exekučného súdu. Súd prvého stupňa ako exekučný súd
skúmal, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade so zákonom, teda na základe platne
dohodnutej rozhodcovskej doložky, pričom takýto postup je plne v súlade s citovaným § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, podľa ktorého súd preskúmava aj exekučný titul ex offo. Pokiaľ je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok zisťuje, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá rozhodcovská
zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve.

Odvolací súd nepovažoval ani za dôvodnú námietku oprávneného o porušení jeho ústavného práva na
zákonného sudu, tým že vo veci vykonal dokazovanie a rozhodol vyšší súdny úradník. Z ust. § 40a
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vyšší súdny úradník môže v rozsahu ustanovenom v zákone
č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch vydávať rozhodnutia. V exekučnom konaní tak v zmysle § 5
písm. g) môže robiť na základe poverenia sudcu, okrem rozhodnutia o schválení príklepu súdom. V
prejednávanej veci je zákonným sudcom JUDr. Miroslav Račko, ktorý v zmysle § 3 ods. 3 zákona č.
549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch preniesol časť svojej rozhodovacej právomoci na v rozvrhu práce
stanoveného vyššieho súdneho úradníka, ktorý vydal napadnuté uznesenie, a teda mal aj právomoc
vykonať v prejednávanej veci dokazovanie. Odvolací súd preto dospel k záveru, že právo oprávneného
na zákonného sudcu v prejednávanecj veci porušené nebolo.

Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa dostatočne a jasne zdôvodnil svoje rozhodnutie,
ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, pričom jeho skutkové a právne závery
nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd a s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/60/2013 zo dňa 22.05.2013, v ktorom Najvyšší súd vyslovil záver,
že „za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného“.

V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6
ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady
kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po
vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so
svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania,
treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku
skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym
záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia



uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na
opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne
zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s
jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

Námietka oprávneného ohľadom aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadná, nakoľko exekučný súd v
rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a
ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne poukázal na výklad danej
Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd sa námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že okresný súd na prejednávanú vec neaplikoval uvedené
ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila ustanovenie
§ 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto námietky za irelevantné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne správne podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.