Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/133/2015 z 29. 3. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. marca 2016, sp. zn. 16CoE/133/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6615204643.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16CoE/133/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6615204643.1 | 2016-03-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/efabcf23-0b45-4650-985b-ec1d67ba7f51 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6615204643.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/133/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615204643
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615204643.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného Rapid life životná poisťovňa, a. s., so
sídlom Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, proti povinnej M. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX
XX S. 3, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Mariánom Jurinom, Exekútorský úrad so sídlom Lučenec,
Št. Moyzesa 50, pod sp. zn. EX 205/2015, o vymoženie 86,12 EUR s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 4Er/239/2015-18 zo dňa 30. 6. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti na ustanovenia § 53 ods. 1,
4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako „OZ“). Zmluvný vzťah medzi
oprávneným a povinnou z poistnej zmluvy zo dňa 26. 2. 2008 (ďalej aj „Poistná zmluva“) posúdil
ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Poistnej zmluve nebola
dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných poistných podmienok pre
poistenie zjednávané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a. s. (ďalej aj „VPP“), ako súčasti
adhéznej formulárovej zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že oprávnený od počiatku takýmto
koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval to, aby v prípade vzniku sporov z Poistnej zmluvy
boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom
minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa, ktorý vzhľadom na
svoje majetkové pomery nemá možnosť relevantne sa voči návrhu navrhovateľa brániť. K závažnému
narušeniu rovnováhy pritom dochádza už len tým, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť v
prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie
na súde civilnom v mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ
sa tak podpisom Poistnej zmluvy, obsahom ktorej je takéto rozhodcovská doložka, reálne vopred
vzdáva svojho práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo z nemožnosti vplývať na
obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Na základe uvedeného mal
okresný súd za to, že rozhodcovská doložka v Poistnej zmluve už v čase jej uzavretia bola neprijateľná
zmluvná podmienka, a preto od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie
sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, exekučný súd považoval exekučný
titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vykonaniu exekúcie, a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Argumentoval, že exekučný súd mu v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie odňal
možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu ústavného práva oprávneného uvedeného v článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vo vykonávacom konaní je predmetom procesnej ochrany od
súdu požadovaný a súdom nariadený výkon subjektívneho práva z vykonateľného rozhodnutia, teda



práva už judikovaného. Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. S poukazom na predmetné ustanovenie oprávnený dôvodil, že exekučný súd je
oprávnený preskúmavať či rozhodcovský rozsudok má nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a/ a b/
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, no ďalšie dôvody šetrenia posudzujúce materiálnu
stránku exekučného titulu nie sú exekučnému súdu zverené. Ani z judikatúry Súdneho dvora EÚ
nemôže exekučný súd čerpať oprávnenie na taký postup, aký zvolil v napadnutom rozhodnutí. Exekučný
poriadok takúto právomoc exekučným súdom jednoznačne nepriznáva. Konajúci súd tak podľa názoru
oprávneného flagrantne prekročil svoju právomoc vyplývajúcu z Exekučného poriadku, čím porušil
článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Exekučný súd taktiež postupoval v rozpore s európskym
právom, pretože nevyzval oprávneného pred vydaním rozhodnutia, aby sa k ex offo prijatému názoru o
absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky v súlade s Občianskym súdnym poriadkom vyjadril. Tým
okresný súd zjavne porušil zásadu kontradiktórnosti konania a odňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom. Exekučný súd si vlastnou cestou zabezpečil listinné dôkazy, pričom oprávnenému neumožnil
k uvedeným dôkazom sa vyjadriť. Ako relevantný dôkaz o individuálnom dojednaní zmluvného vzťahu
medzi oprávneným a povinnou predložil oprávnený Záznam o potrebách a požiadavkách klienta,
t. j. dokument zaznamenávajúci a osvedčujúci priebeh predzmluvného rokovania sprostredkovateľa
poistenia s občanom o tom, či vôbec a kedy uzavrie poistenie. Podpisom na tomto zázname občan
potvrdzuje, že bol riadne, zrozumiteľne a vyčerpávajúcim spôsobom informovaný o všetkých aspektoch
poistenia, ako aj o možnosti mimosúdneho riešenia sporov. Exekučný súd dospel taktiež k nesprávnemu
právnemu záveru, keď tvrdí, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Oprávnený poukázal
na to, že osobitné zmluvné dojednania, ktoré obsahujú rozhodcovskú doložku, sú textom, ktorý sa
nachádza na rovnakej listine ako všeobecné poistné podmienky. Rozhodcovská doložka však nie je
súčasťou VPP, ide o očividne oddelený text so samostatným nadpisom. Rozhodcovská doložka nikdy
nebola súčasťou všeobecných poistných podmienok, ani a nimi nikdy nesplynula. Osobitné zmluvné
dojednania, ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka, sú jasne oddelené od VPP a vyžadujú si
osobitný podpis. Spotrebiteľ túto doložku na znak svojho súhlasu podpisom potvrdil. Oprávnený preto
tvrdí, že povinná mala možnosť rozhodcovskú doložku ovplyvniť a má za to, že táto bola individuálne
dojednaná. Osobitné zmluvné dojednania môže poistník prijať alebo aj neprijať, má teda k dispozícii
dve alternatívy a možnosť slobodnej voľby sa pre jednu z nich rozhodnúť. Neprijatie osobitných
zmluvných dojednaní, ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka, nemá za následok to, že poistný
vzťah nevznikne. Dôsledkom individuálnej voľby (výberu) poistníka z viacerých alternatív je individuálne
dojednaná zmluvná podmienka. Oprávnený sa taktiež domnieva, že exekučný súd svojim postupom
porušil zákon, pretože dokazovanie v konaní neprislúcha vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorý vydal
predmetné uznesenie. V závere odvolania oprávnený zhrnul, že má za to, že súd na základe nesprávne
zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnemu rozhodnutiu v merite veci, exekučný súd mu odňal
možnosť konať pred súdom a porušuje jeho ústavné práva. Na základe uvedeného potom oprávnený
navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“), postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :
Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah
a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie náležite
zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s
početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,



C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv
spotrebiteľa.
Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené
stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
zo dňa 9. februára 2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Vyslovený právny názor navyše zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte
Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj
vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice
93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný
touto podmienkou.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
skúmať či exekučný titul je v súlade so zákonom, je logické, že exekučný súd musí pri tomto skúmaní
posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského
súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za
následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný
súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu -
povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho
exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či
rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný
súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R
46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho
účinky paktu a nezakladajúceho prekážku rozhodnutej veci.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
(platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený



rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol
prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011
a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Uvedené oprávnenie, ako už bolo uvedené vyššie, vyplýva exekučnému súdu priamo z exekučného
poriadku. Preto sa odvolací súd nestotožnil so závermi oprávneným citovaných rozhodnutí všeobecných
súdov, ktorými rozhodnutiami navyše odvolací súd nebol ani viazaný.
Odvolací súd sa ďalej zaoberal správnosťou preskúmania rozhodcovskej doložky okresným súdom v
súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok
uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca VOP (XV. časť)
v danom prípade spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53
ods. l OZ).
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka je absolútne neplatnou a rovnako sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z
neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady ES 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, t. j. postarať sa o to, aby
spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri
preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom žiadosť o udelenie poverenia zamietne.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.
Odvolateľ sa s názorom okresného súdu, že v prejednávanom prípadne je dojednaná rozhodcovská
doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nestotožnil. Poukazoval pritom na to, že rozhodcovská
doložka bola individuálne dohodnutá, že povinná ju mohla aj nepodpísať, čo by nemalo žiadny vplyv
na platnosť samotnej poistnej zmluvy. S uvedenými tvrdeniami oprávneného sa však odvolací súd
nestotožnil. V prvom rade treba uviesť, že už bod 1 a 2 časti XV VOP stanovuje, že „poisťovňa
a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní....“ . „Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo
výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd,
bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami
poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas
s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto Všeobecných poistných podmienok“ V osobitných zmluvných
dojednaniach, nasledujúcich za VOP, sa ďalej potom píše, že „poistník (poistený) a poisťovňa týmto
vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku
akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa“ ........ „podrobia rozhodcovskému konaniu v
zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.“
Z citovaných ustanovení nesporne vyplýva, že už v časti XV. Všeobecných poistných podmienok
sa zmluvné strany „dohodli“ že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú riešiť v
rozhodcovskom konaní s tým, že poisťovňa buď poverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo
výberom stáleho rozhodcovského súdu, resp. zriadi stály rozhodcovský súd, alebo bude rozhodcovský
súd vytvorený osobami poverenými poisťovňou. Uvedené dojednanie nielen že nemožno považovať
za individuálne dojednané (nakoľko je súčasťou Všeobecných poistných podmienok, ktorých obsah
povinná ako spotrebiteľ nemohla ovplyvniť), ale svojim obsahom aj vytvárajúce značnú nerovnováhu v
postavení zmluvných strán, čím je v rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre súkromné právo zásadou



určujúcou. Toto ustanovenie je teda samostatnou rozhodcovskou doložkou, ktorá umožňuje poisťovni
zriadiť alebo vybrať si akýkoľvek stály rozhodcovský súd, prípadne oprávňuje na rozhodnutie sporu
rozhodcovský súd zložený z fyzických osôb poverenými poisťovňou. Ak teda poisťovňa na základe
uvedeného ustanovenia môže poveriť rozhodovaním sporu akýkoľvek rozhodcovský súd, môže zriadiť
rozhodcovský súd, prípadne môže poveriť výkonom funkcie rozhodcu vybranú osobu, paradoxne
potom vyznievajú jej tvrdenia, že podľa rokovacieho poriadku ňou určeného rozhodcovského súdu
nemala možnosť ovplyvniť miesto ani formu rozhodcovského konania a že poistník (spotrebiteľ) mal v
konaní pred rozhodcovským súdom rovnako silné postavenie. Navyše zmluvnými stranami „dohodnutá“
rozhodcovská doložka má povahu tzv. rozhodcovskej doložky výhradnej, ktorá úplne vylučuje možnosť
prejedať sporné nároky z poistenia pred všeobecným súdom. Zakotvenie „druhej“ rozhodcovskej
doložky do osobitných zmluvných dojednaní zaradených za Všeobecnými poistnými podmienkami,
odkazujúcej na rozhodcovskú doložku obsiahnutú už v časti XV. VOP, nič nemení na skutočnosti, že
aj keby spotrebiteľ tieto osobitné dojednania nepodpísal, opätovne by bola daná výlučne právomoc
rozhodcovského súdu na prejednanie sporu medzi poisťovňou a poistníkom, pretože sa na tom
zmluvné strany „dohodli“ v rámci rozhodcovskej doložky obsiahnutej časti XV. Všeobecných poistných
podmienok. Z uvedených dôvodov je argumentácia odvolateľa o tom, že spotrebiteľ mohol osobitné
zmluvné dojednania (obsahujúce rozhodcovskú doložku) nepodpísať, čím by nezmaril uzavretie poistnej
zmluvy, síce pravdepodobne správna, avšak, či už spotrebiteľ osobitné zmluvné dojednania podpísal
alebo nie, na riešenie jeho sporov s dodávateľom sa vzťahuje rozhodcovská doložka obsiahnutá v časti
XV. VOP, ktorú však už spotrebiteľ vylúčiť nemohol. Povedané inak, existencia osobitných zmluvných
dojednaní nemala žiaden vplyv na skutočnosť, že spotrebiteľovi bola zo strany poisťovne rozhodcovská
doložka nanútená už v rámci VOP. Rovnaké závery pritom vyplývajú z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21. 3. 2012, ktorý konštatoval, že „Z poistnej zmluvy uzavretej medzi
oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá
už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár)
Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá
v XV. časti týchto podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy
podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné
zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.“
Ak pritom oprávnený v súvislosti s dojednaním rozhodcovskej doložky pripisoval dôležitosť a odkazoval
na osobitný dokument nazvaný „Záznam o požiadavkách a potrebách klienta k PZ“, ktorého spísanie
bolo podľa vyjadrenia oprávneného vyžadované zákonom a ktorý by mal v tomto prípade potvrdzovať,
že povinná mala vedomosť o obsahu Poistnej zmluvy a potvrdzovať možnosť uplatnenia eventuálnych
výhrad povinnej k obsahu Poistnej zmluvy, odvolací súd uvádza, že takéto skutočnosti z predmetného
dôkazu nevyplývajú. Z dokumentu spísaného sprostredkovateľom poistenia, ktorý oprávnený predložil
súdu v odvolacom konaní, nemožno mať za preukázané, že sprostredkovateľ poistenia upozornil
resp. poučil povinnú o možnosti výberu medzi všeobecným a súkromným súdom pre riešenie
sporov z poistenia (ale len o možnosti riešenia sporov zo sprostredkovania poistenia), o pravidlách
rozhodcovského konania ako aj o dôsledkoch, ktoré má zmluvné dojednanie o rozhodcovskej doložke.

Pokiaľ oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom nebolo vedené kontradiktórne,
odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil dojednanie o rozhodcovskej
doložke ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj
prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Z úradnej činnosti odvolacieho súdu
je totiž zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe
rozhodcovských rozsudkov (vydaných totožným rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej
doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach adhéznej poistnej zmluvy) ako
exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného súdu i súdu odvolacieho
ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch. V
tejto súvislosti odvolací súd len príkladmo poukazuje na uznesenia Okresného súdu Lučenec, sp.
zn. 17Er/1101/2010, sp. zn. 14Er/1125/2010, sp. zn. 14Er/211/2015, sp. zn. 12Er/201/2015 ako aj
na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1CoE/171/2011, 13CoE/155/2015, sp. zn.
15CoE/15/2016, sp. zn. 16CoE/29/2012. Uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade
nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), a to priamo v návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39
ods. 1 Exekučného poriadku), v reakcii na výzvu, na základe ktorej zaslal okresnému súdu Poistnú
zmluvu a VOP, alebo kedykoľvek do rozhodnutia okresného súdu. Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj



prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno vykladať tak, že by
bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka na možnosť toto svoje právo využiť, ale zahŕňa len
povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak účastník konania mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a
pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom
vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej veci založil okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných
dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený (a nie na listinách poskytnutých od tretích osôb, ako
na to v odvolaní poukazoval oprávnený), stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu
je oprávnenému dlhodobo známa a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky
prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, možno záverovať, že zo strany okresného
súdu nedošlo k takému postupu, ktorý by predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.
Navyše v súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a o porušení zásady kontradiktórnosti konania, odvolací súd poukazuje aj na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v
ktorom najvyšší súd konštatoval, že „Ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný
aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od
oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že
platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za
zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu
vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom
odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením
rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov
konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality“. Záverom je k uvedenému potrebné uviesť, že pokiaľ sa
oprávnený dovoláva aplikovania nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 na
aktuálne posudzovanú vec, predmetné rozhodnutie možno považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak
konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, na čo poukázal ústavný súd napr. v uznesení sp. zn.
I. ÚS 14/2014 zo dňa 22.1.2014, keď konštatoval, že k opačnému názoru ako prezentovanom v náleze
sp. zn. II. ÚS 499/2012 ústavný súd dospel napr. v náleze sp. zn. I. ÚS 38/2013 a v mnohých ďalších
konaniach (vedených napr. pod sp. zn. I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012, II. ÚS
160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013 resp. III. ÚS 455/2013).
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku oprávneného o porušení jeho ústavného práva
na zákonného sudcu a to tým, že vo veci vykonal dokazovanie a rozhodol vyšší súdny úradník. Z
ustanovenia § 40a O. s. p. vyplýva, že vyšší súdny úradník môže v rozsahu ustanovenom v zákone
č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch vydávať rozhodnutia. V exekučnom konaní tak v zmysle § 5
písm. g) môže robiť na základe poverenia sudcu, okrem rozhodnutia o schválení príklepu súdom. V
prejednávanej veci je zákonným sudcom JUDr. Mikuláš Géczi, ktorý podľa § 3 ods. 3 zákona č. 549/2003
Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov preniesol časť svojej rozhodovacej právomoci
na vyššieho súdneho úradníka, ktorý vydal napadnuté uznesenie, čo vyplýva z rozvrhu práce okresného
súdu, a teda mal právomoc vykonať v prejednávanej veci aj dokazovanie.

Rovnako nedôvodná je aj námietka oprávneného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého
uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa dostatočne a jasne zdôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, pričom jeho skutkové a právne závery nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu
prvého stupňa spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s §
167 ods. 2 O. s. p.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn 6Cdo/60/2013 zo dňa 22.05.2013, v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, že „za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného“.
Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani
sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval okresný súd správne pokiaľ
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.



Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.