{"guid": "ca97949a-c5b9-4112-8676-20240c1a635d:44e3552a-0d31-4652-baf3-6ffeddf0c561", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6615211678.1", "spisova_znacka": "2CoE/39/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/39/2016 z 18. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 18. februára 2016, sp. zn. 2CoE/39/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6615211678.1", "identifikacne_cislo": "6615211678", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2016-02-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/44e3552a-0d31-4652-baf3-6ffeddf0c561", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6615211678.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6615211678.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6615211678.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/39/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615211678
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615211678.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská
100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka,
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava,
proti povinnej: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, XXX XX Y., zastúpená opatrovníkom H. F.,
zamestnancom Okresného súdu Lučenec, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 631,25 Eur
s príslušenstvom, vedenej pod sp. zn. EX 1717/2015 súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom,
PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, so sídlom Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota,
o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 11Er/649/2015-11 zo dňa 12.
novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 11Er/649/2015-11 zo dňa 12. novembra 2015     p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k.                11Er/649/2015-11
zo dňa 12. novembra 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej a.s., Bratislava sp.
zn. I-B/B061/0027 zo dňa          16. októbra 2014. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
Zmluvy o úvere                uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou
dňa 21. decembra 2007, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Obchodné podmienky pre úver, ktoré
v bode 11.2 ustanovili, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a obchodných podmienok, budú
riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Poštovej banky na riešenie
vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou a obchodnými podmienkami,
vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom
konaní pred Stálym rozhodcovským súdom pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej a.s., podľa
jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu Rozhodcovskej, arbitrážnej a
mediačnej, a.s. podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom
rozhodcovského konania je Bratislava. Exekučný súd dospel k záveru, že z povahy zmluvných strán,
predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na
strane druhej (§ 2 písm. b), § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Z uvedených dôvodov predmetný právny vzťah posudzoval
aj ako vzťah, ktorý sa riadi aj Smernicou Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, pričom nekalé podmienky sú podľa článku 6 ods. 1 a podľa článku 3 ods.
1 Smernice také, ktoré neboli individuálne dohodnuté a medzi ktoré podľa prílohy k nej bod 1, písm.
q) patrí aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu
brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Exekučný
súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne



vyplýva z jej zaradenia do Obchodných podmienok pre úver ako súčasti formulárovej zmluvy. Je zrejmé,
že oprávnený takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval, aby spory boli riešené na súde,
ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia
uplatnenia práv spotrebiteľa. Tým došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania, ako aj na svoje majetkové
a zárobkové pomery, sa dostal do zhoršeného postavenia. Exekučný súd mal za to, že rozhodcovská
doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už
od počiatku  neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným
titulom na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov exekučný súd považoval exekučný titul za
materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
vykonaní exekúcie. Na základe toho zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal
odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa  vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol  označiť alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému možnosť konať
pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Uvedeného sa podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd
dopustil prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia,
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V zmysle uvedeného ustanovenia exekučný súd nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, môže skúmať len žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej má za to, že rozhodnutie nie
je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle, ako súd dospel k záverom v ňom uvedeným. V predmetnom
prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako  súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo
súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej
doložky exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej veci. Exekučnému súdu nie je možné  priznať
väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia
len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Ďalej
odvolateľ uviedol, že exekučný súd prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZoRK“). Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom
určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky  rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného
uzavrela s povinným v súlade so ZoRK platnú rozhodcovskú doložku. Odvolateľ poukázal na to, že je
tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Poukázal ďalej na to, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s., bol povinný
postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Poštová banka, a.s, ako jeho právny
predchodca postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť
klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať
túto zákonom stanovenú ponuku. Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery
uvedené v rozhodnutí. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú
iné súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný postup.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala  náležite
naplánovať. Poukázal ďalej na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom



rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu
a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky
rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv
sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný
poriadok a ani ZoRK neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k
rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo
veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal ďalej na to,
že ak by prvostupňový súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie
je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko
tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy,
ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom
prípade nie interpretačný. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora,
nakoľko judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo na rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania -
bezprostredne záväzná. Ďalej ešte odvolateľ uviedol, že teóriu o eurokonformnom výklade právnych
noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre
to dáva  národná judikatúra  interpretačný priestor, a to spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými
požiadavkami právneho poriadku, ústavnými predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto
interpretačný priestor nedáva.  Poukázal ďalej na to, že ide o porušenie právnej istoty a legitímnych
očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných  veciach v troch veciach poverenie
vydajú alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane zvýhodnil povinného na základe
jeho postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky a na rozhodnutia iných všeobecných súdov. Na základe uvedeného odvolateľ
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., Bratislava, ktorým bola povinnej uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 631,25 Eur a úrok vo výške 23 % ročne zo sumy 631,25 Eur
od 02.04.2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 631,25 Eur
od 02.04.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu
splatnosti úveru vo výške 54,62 Eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo
dňa nasledujúceho po dni splatnosti úveru do dňa 01.04.2010 vo výške 300,41 Eur, sumu dlžných
poplatkov vo výške 38,17 Eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 33,19 Eur a
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 117,91 Eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodcovského rozsudku. Rozsudok bol vydaný pod sp. zn. I-B/B061/0027 dňa 16. októbra
2014, pričom mal vyznačenú právoplatnosť 19. decembra 2014 a vykonateľnosť 23. decembra 2014.
Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku rozhodcovská doložka bola dohodnutá medzi zmluvnými
stranami v Zmluve o úvere č. 2798673807. Podľa Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym
predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) a povinnou dňa 21. decembra 2007, článku
11 bod 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007) Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že „že
akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody
Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s
ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. (RAM)
podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že
toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“



Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) a ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzavrel dňa
21. decembra 2007 právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ a
povinná ako dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 20 000,- Sk (663,87 Eur),
je spotrebiteľskou zmluvou. Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským
vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu.
Je nepochybné, že v danom prípade bol poskytovateľom úveru právny predchodca oprávneného, ktorý
ho poskytol v rámci svojho podnikania, a to v rámci predmetu svojej činnosti. Druhou zmluvnou stranou
bola fyzická osoba nepodnikateľ, ktorá nemohla ovplyvniť znenie predmetnej zmluvy. Takýto vzťah medzi
účastníkmi, keď na jednej strane vystupuje podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba,
je v zmysle § 2 písm. a) a § 3 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nepochybne spotrebiteľským
úverom. Podľa § 2 písm. a) cit. zákona sa na účely zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Odvolateľ nespochybňuje, že by predmetom zmluvy nebolo
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy. Takisto boli splnené podmienky podľa
§ 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
úver, teda peňažné prostriedky na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zákon
o spotrebiteľských úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa
nevzťahuje. To znamená, že vyníma zo svojej pôsobnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje
v § 1 ods. 2 a 3. Úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným nie je ani jednou zo
zmlúv uvedených v § 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. To znamená, že je úverovou
zmluvou, na ktorú sa cit. Zákon o spotrebiteľských úveroch vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy
sa v zmysle § 261 ods. 3 zák. č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) riadia Obchodným zákonníkom.
Obchodný zákonník neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské
vzťahy v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahujú predpisy občianskeho práva, tak Zákon o
spotrebiteľských úveroch, ako aj Občiansky zákonník. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi



oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj
bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku a § 45 ZRK.

Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo
9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný
titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak
sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín.“

Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať,
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom,
pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh,
ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

Tvrdenie odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný
na základe platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je súladné s
citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní. Naopak, vyplýva
z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým
exekučný súd skúma, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a
či subjekty, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektmi
uvedenými v exekučnom titule. Prípadne skúma, či došlo k prechodu práva alebo povinností na inak



označený subjekt v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Námietka odvolateľa o nedostatku
kompetencie exekučného súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu neobstojí, pretože je v zrejmom
rozpore s cit. § 44 Exekučného poriadku. Takisto námietka, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom neobstojí.
Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa
ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému
súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd
ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je
pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu
zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy, dohodnutej či už
vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho
úkonu rozhodcovský rozsudok, trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 11.2
Obchodných podmienok pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, exekučný súd
správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do
Obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu
medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe
ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda
za absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že
rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do Obchodných
podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou formulárovej zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa
získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať.
Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne
dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje
svojim spotrebiteľom rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom tak, ako to vyplýva z
formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných
vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania
budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou,
bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá
by sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Oprávnený nijakým spôsobom povinnú neupozornil,
že je možné uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu aj bez dohody o rozhodcovskej doložke.
Z uvedených dôvodov rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak
nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného,
majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011,
uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012).

Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase
uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z. z., neznamená, že
banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa,
že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.
z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku.

Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd
preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.



Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/649/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "afc1cf09-4c7b-4506-bffd-936af83b02a1:f1f6798e-9131-40f9-866b-dbdd5e5aaa70", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Er/649/2015", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 11Er/649/2015 z 4. 12. 2015", "sud": "Okresný súd Veľký Krtíš", "datum_vydania": "2015-12-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/afc1cf09-4c7b-4506-bffd-936af83b02a1:f1f6798e-9131-40f9-866b-dbdd5e5aaa70"}], "citovane_v": []}