Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12CoE/91/2016 z 18. 8. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 18. augusta 2016, sp. zn. 12CoE/91/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6809200114.1
Krajský súd Banská Bystrica | 12CoE/91/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6809200114.1 | 2016-08-18 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c317de4f-8a83-4147-91d2-dd3a80fdb99e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6809200114.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/91/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809200114
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6809200114.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v exekučnej veci oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému Y. D., nar. XX.
XX. XXXX, trvalý pobyt V. XXX, XXX XX E., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD.,
Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 11107/08, o vymoženie
606,78 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k.
5Er/13/2009-22 zo dňa 15. 02. 2016, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (prvý výrok) a vo výroku o
zastavení exekúcie (druhý výrok)   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Revúca ako exekučný súd (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „exekučný súd“)
uznesením zo dňa 15. 02. 2016 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (prvý výrok) a zastavil ju (druhý
výrok) podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal (tretí výrok).
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskou rozhodcovskou, a.
s., sp. zn. SR 08586/08 zo dňa 12. 09. 2008. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy
o úvere č. XXXXXXX  uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 14. 02. 2008. Exekučný súd
konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola s povinným individuálne dojednaná, lebo povinný ju nemal
možnosť žiadnym spôsobom meniť vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Jeho jedinou alternatívou bolo zmluvu ako celok odmietnuť alebo prijať návrh, a tým sa podrobiť
všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Ďalej konštatoval,
že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte
pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Ide teda o značnú nerovnováhu, keďže
sú obmedzené práva spotrebiteľa, resp. možnosť jeho obrany. Exekučný súd na základe uvedeného
dospel k záveru, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená
na neprijateľnej podmienke, ktorá nebola individuálne dojednaná, preto exekučný súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko súdny
exekútor nepredložil ich vyúčtovanie v súdom stanovenej lehote napriek tomu, že bol súdom vyzvaný
na uplatnenie trov exekúcie a bol taktiež riadne poučený o následkoch ich neuplatnenia.



2. Proti uvedenému uzneseniu exekučného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), f) a § 221 ods. 1 písm. e), d) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej  aj „O.s.p.”). Oprávnený vytýkal exekučnému súdu, že mu odňal možnosť
konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť
kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady č.
93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej iba Smernica),
musela byť táto  aplikácia založená na správnej  interpretácii, neodporujúcej interpretácii  Súdneho
dvora Európskej únie. Poukázal  na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11  zo dňa 21.02.2013
a v súvislosti s ním na to, že  uplatnenie Smernice č. 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom
„spravodlivého“ konania, čo znamená  dôsledné uplatňovanie kontradiktórnosti  tak v základnom, ako aj
v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku  47 Charty základných práv Európskej únie.
2.1 Podľa jeho názoru došlo činnosťou exekučného súdu k ústavne neakceptovateľnému porušeniu jeho
práv, pretože nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný súd si  nesplnil povinnosť
obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu  čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES, pretože
výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice  93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje
okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva vziať
na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je
rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti poukázal na  argumentáciu uvedenú
v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie. Z uvedených rozhodnutí  je možné podľa názoru
oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských krajín Európskej únie  pristupujú k výkladu článku
3 ods. 1 Smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako  pristupuje k tejto problematike exekučný súd.
2.2 Oprávnený uviedol, že ak exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal zastavenie exekúcie, ktoré je z takéhoto
dôvodu nezákonné. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie
neprijateľnosti - ide  o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom
Európskej únie, je to súčasť jeho  koncepcie neprijateľných podmienok.
2.3 V odôvodnení odvolania ďalej oprávnený uviedol, že ak všeobecný súd nehodlá akceptovať v
odvolaní uvedenú interpretáciu, navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky tohto znenia:
Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú ?
2.4. Všeobecný súd sa podľa ďalších odvolacích tvrdení postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží.
Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda jeho vmanévrovanie do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že
k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten istý orgán - všeobecný súd dotvárať svoje
rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uskutočnená v danej veci exekučným súdom je v priamom
rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny
proces. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 a
I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu
je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa
jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, sleduje účel  zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto
lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských
súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia



vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v
súlade s platnými predpismi. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
2.5 Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne  súladnou  interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby všeobecný súd  postupom podľa § 109 ods. 1 písm. ) O.s.p.
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2
veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva  v právny
poriadok.
2.6 Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade
rozhodcovského rozsudku len na návrh  účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je
exekučný súd pri revízii  rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou
interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť
sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
2.7 Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality aj zásadu začatia konania na
návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie
z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Poukazuje na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok aj na výkon a
ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom konaní
nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.
2.8 Exekučný súd neaplikoval na  zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo
ustanovenie § 40 a 43 ZoRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
- interpretoval  ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd teda vydal rozhodnutie bez aplikácie
relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem
a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.
2.9 Súd prvej inštancie porušil svojím rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo
obsiahnuté v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo
účinok  zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho
prejednania (§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013), právo sťažovateľa na
súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j. odňalo účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom. Preto je nutné, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie s poukazom na porušenie
základných práv a procesných zásad zrušil  a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie.
2.10 Oprávnený tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
(§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Ak by chcel zákonodarca umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia,
medzi taxatívne uvedené dôvody stanovené v ust. § 45 ZoRK by zahrnul aj ďalšie. Exekučný súd
podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený
riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru
rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský
súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením úverovej
zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle
ust. § 497 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako
podstatná náležitosť dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, nie však formou odloženej platby, ale vo forme splátok a klient má
možnosť zvoliť si podmienky splácania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z
omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým
v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná



a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z
vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Tento
úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Odvolateľ
ďalej poukázal na skutočnosť, že z právnych predpisov nie je možné v obchodných záväzkových
vzťahoch odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže
oprávnený má  v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj
odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zaviazal
uhradiť aj poplatok za každú zaslanú upomienku vo výške 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a
administratívy s tým spojenej.

2.11 Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu povinným podané nebolo.

4. Rozhodnutie exekučného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonná sudkyňa uviedla, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu
súdu.

5. Odvolanie oprávneného bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 07. 03. 2016, teda za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01.07.2016 zrušený zákonom
č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Civilný sporový poriadok v prechodnom
ustanovení, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Vzhľadom na skutočnosť, že odvolacie konanie prebieha
už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s
poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2  veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385
ods. 1, 2 CSP a contrario uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne
potvrdil.

7. K návrhu oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b)
a c) O.s.p., ktoré korešponduje s ust. § 162 ods. 1 a), b) a c) CSP odvolací súd uvádza:
Vzťah Exekučného poriadku a Civilného sporového poriadku je vzťahom špeciálneho právneho predpisu
k predpisu všeobecnému. Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Civilného sporového
poriadku umožňujúcich súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné
prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom
je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v
exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor
je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa 10.
07. 2013.

8. Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 162 ods. 1 a) a b) CSP rozhodnutie o predložení návrhu
na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,  nerobia strany, ale len (predkladajúci) súd, ak
dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej veci
potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou
Slovenskej republiky exekučný súd, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky neinicioval,
a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania
mal právomoc skúmať relevantnosť exekučného titulu aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky).

9. K návrhu na prerušenie konania podľa § § 162 ods. 1 c) CSP odvolací súd uvádza, že úlohou Súdneho
dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej



únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad komunitárneho práva (výklad zmlúv; platnosť a výklad aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie), a nie aplikácia práva na skutkový stav v konaní
vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových
otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo
uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

10. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení
prejudiciálnej otázky je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho
rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. Odvolací súd uvádza, že tak ako pri
navrhovanom prerušení konania podľa § 162 ods. 1 c) CSP, aj v tomto prípade „pánom“ rozhodnutia o
predložení prejudiciálnej otázky nie sú strany, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre
kvalifikované, s právom Únie konformné rozhodnutie, potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora
Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok,
Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto
súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 1982 vo veci
CILFIT, C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná
s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne
uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair).
Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne
relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu
dvoru EÚ.

11. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou, doručenou exekučnému súdu
dňa 12. 01. 2009, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech
oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava proti povinnému Y. D., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým
bydliskom V. XXX, E., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn.
SR 08586/08 zo dňa 12. 09. 2008. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel
nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX  zo dňa 14. 02.
2008 uzavretej medzi oprávneným a povinným a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi (oprávnenému) sumu 606,78 Eur s príslušenstvom. Text rozhodcovskej doložky sa nachádza
v pripojených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa zmluvné strany
„dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o
rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd
pripomína, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného a
neobsahujú ani podpis oprávneného.

12. Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu, a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia,
pokiaľ exekučný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú úverovú zmluvu uzavretú medzi
oprávneným a povinným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva
neobsahuje neprijateľné podmienky, považuje odvolací súd za vecne správne.

13. Pokiaľ odvolateľ namietal nemožnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku exekučným súdom,
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
že všeobecný súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom
stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd (ne)poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale
počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo



na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že
už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré je uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie ako exekučný titul, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné
po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13. 10. 2011, alebo sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Formálne vykonateľnosť sa
posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo rozhodnutie vydané. Z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov
práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna
vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného
konania, t.j. v každom štádiu konania, na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade
zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, nielen pred vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2.

14. Otázkou, či súd rozhodujúci v exekučnom konaní mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr.
aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 01. 1997
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

15. Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

16. Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje, vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky)
a či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul,  uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie,
bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je prekážkou res iudicatae, veci právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho
exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia  len na návrh účastníka.

17. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. V exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, overuje sa len existencia exekučného titulu. Tam, kde je povinným
spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax (v súlade s komunitárnym právom) jeho zvýšenú ochranu, lebo
spotrebiteľa považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné



súdy a exekútor dbať na to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva
a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce
oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, z ktorej je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu
formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a
prehľadný.

18. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý
správne zistil, že rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
Občianskeho zákonníka.

19. Exekučný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na
ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pri uzatváraní zmluvy možno časť jej
obsahu určiť aj odkazom na obchodné podmienky. Súčasťou obchodných podmienok tak môžu byť len
ustanovenia o časti tej-ktorej zmluvy. Rozhodcovská doložka nie je časťou zmluvy, ale ako samostatná
zmluva má vlastný právny osud. Preto nie je možné konštatovať, že bola platne uzatvorená len tým,
že je obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré, ako vyplýva z ich fotokópie
založenej v súdnom spise, neboli podpísané obidvoma zmluvnými stranami.

20. Rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka) a
ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§
41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže
zvoliť rozhodnutie sporu  rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva
obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo
všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda
neplatnú (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť
si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

21. Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere,
od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na
základe zmluvy na strane spotrebiteľa. Treba ju preto považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to,
či sa nachádza vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutom v prílohe k Smernici,
resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka.

22. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol ako celok vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

23. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože súd prvej
inštancie danými skutočnosťami rozhodnutie nezdôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému
posudzovanému dôvodu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie nie sú právne
relevantné.

24. S ohľadom na uvedené preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa
ustanovenia § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).



Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o
zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).