Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/152/2015 z 29. 6. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. júna 2016, sp. zn. 17CoE/152/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6810204776.1 Krajský súd Banská Bystrica | 17CoE/152/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6810204776.1 | 2016-06-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a67657e6-e91a-4e8d-a213-235cabd4129d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6810204776.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/152/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6810204776
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6810204776.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom ul. Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, v mene ktorej koná JUDr. Martin Máčaj, advokát a
konateľ a súčasne Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom ul. Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, v mene ktorej koná
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej L. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom
X. XXX, XXX XX L., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom
Záhradníča č. 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 8967/2010, pre vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 408 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.
k. 4Er/639/2010-31 z 24. 07. 2015,

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
a § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods.
1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) po tom, ako žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vyhovel. Súd konštatoval, že podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku bol povinný skúmať už v čase rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, či sú splnené podmienky na vyhovenie
tejto žiadosti. Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ale nepredstavuje prekážku pre skúmanie
zákonností exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania. K takémuto
názoru dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 09. 12. 2010 sp. zn. II ÚS 545/2010.
Z kópie Zmluvy o úvere č. 617400032 uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 28. 07. 2009 vyvodil
záver, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, a preto v súlade s ust. § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
skúmal, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Zistil, že rozhodcovská doložka,
od ktorej si rozhodcovský súd odvodil právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi, bola uvedená iba
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že nebola individuálne dojednaná.
Formálne rozhodcovská doložka umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom,
ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa podľa dojednanej rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, čo spôsobuje nerovné postavenie
spotrebiteľa voči dodávateľovi. Súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom
uvedeným v zmluve o úvere uzavretej medzi účastníkmi je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami
upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv a ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na základe neplatne dojednanej rozhodcovskej



doložky nebol rozhodcovský súd oprávnený konať a rozsudok rozhodcovského súdu nie je možné
vykonať.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p.), že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
d/ O. s. p. a § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237písm. f/ O. s. p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), ako aj to, že vec nesprávne
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS
499/2012-47 zo dňa
10. 07. 2013, ktorý upravuje do značnej miery dokonale zhodný rozhodovací mechanizmus všeobecných
súdov a priniesol zásadný prelom pri svojvoľnej paušalizácií ich rozhodnutí vo vecne zhodných
konaniach, kedy Ústavný súd judikoval, že postup všeobecných súdov bol
v rozpore so základnými procesnými právami oprávneného. Oprávnený sa odvolal aj
z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., že exekučný súd
neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s
neprijateľnosťou zmluvnej podmienky a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými
nedostatkami. Oprávnený je toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej Únie
vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej
musí spotrebiteľ riešiť spory
s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1
a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na
relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu v Českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia
čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný statným súdom členských štátov. Súd si podľa oprávneného túto povinnosť nesplnil. Uvedenú
argumentáciu podporujú podstatné rozhodnutia európskych súdov Spolkový súdny dvor v Nemecku,
rozsudok z 13. 01. 2005,
III ZR 265/03, Spolkový súdny dvor v Nemecku rozsudok z 19. 05. 2011, III ZR 16/11, Ústavný súd Českej
republiky, sp. zn. IV.ÚS 1281/12, uznesenie z 11. 10. 2012, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky,
sp. zn. II. ÚS 3057/10, z 05. 10. 2011. Oprávnený dôvodil, že ak exekučný súd už vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie
posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie.
Zastavenie exekúcie je podľa oprávneného z takého dôvodu nezákonné. Oprávnený konštatuje,
že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv. Poukázal na skutočnosť, že
exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov
exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať
možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej bol oprávnený toho
názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s
dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ,
v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou
podmienkou. Opätovne navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: Má sa
tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácií
alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť
jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Oprávnený



ďalej citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa
30. 11. 2012. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou
a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil
do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v
pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002
Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný
súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože
v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul
vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený
navrhol predmetné konanie prerušiť aj podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právne istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii
rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc
o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako
aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces
a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako
podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere.
Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť
prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne
postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach
exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený tiež uviedol, že
súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť.
Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž
daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.
V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy
o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom
úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba,
zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom
o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je
možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť
oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku
z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným
celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani
zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR, sp .zn.
3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov



z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti
znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil.
K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje
peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3
z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom,
a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval
a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd
povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a
platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.
Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania nepovažoval za dôvodné, a preto ich zamietol.

Oprávnený navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po
tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“.

Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože
má za to, že exekučný súd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v
spotrebiteľskom právnom vzťahu. K naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo
veci týkajúcej sa oprávneného, čiže oprávnený musí mať
o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa 16. 11. 2010 vo veci
C-76/2010 Pohotovosť s. r. o. proti U. D. uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu
súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného
bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve
o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom
a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto
posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné,
že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho
dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok
obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada oprávnený konanie prerušiť a predložiť
ju Súdnemu dvoru EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na
konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ. Pretože odvolací
súd nedospel k záveru, že
v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na
SD EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Exekučný poriadok ukladá súdu skúmať vykonateľnosť exekučného titulu nielen
v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj
v ďalších nadväzujúcich ustanoveniach, konkrétne v ustanovení § 57, v ktorom uvádza viaceré dôvody
na zastavenie exekúcie pre prípad, že bola (nesprávne) nariadená. S týmto názorom oprávnený
nesúhlasí a tvrdí, že súd by mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podať Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta)



Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky "pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok".

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého môže súdny exekútor podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku
vykonávať exekúciu. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku) vychádza súd z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi teda nepredstavuje rozhodnutie, ktoré by tvorilo
prekážku rozsúdenej veci pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a § 58 Exekučného poriadku.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Článok 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.) znie: Slovenská republika je
zvrchovaný demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská
republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,
ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Na prerušenie konania podľa citovaného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. účastník konania
nemá právny nárok (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/47/1996
zo dňa 22. 07. 1996 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R
53/1999) a neprerušením konania z tohto dôvodu nedochádza k odňatiu možnosti účastníka konania
konať pred súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/294/2008
zo dňa 06. 05. 2009) ani k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/127/2005 zo dňa 04. 05. 2005). Povinnosť prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. má súd v prípade, ak sám dospeje k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore ústavou, zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Podľa § 36 ods.5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Problematikou postupu všeobecného súdu pri prerušení exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O. s. p. za účelom predloženia návrhu ústavnému súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorý sa týka veci s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, sa plénum Ústavného súdu SR zaoberalo už vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS
16/02, kde v uznesení z 20. mája 2002 vyslovilo svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver, že :
Podľa § 254 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej
je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením,
ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 Občianskeho
súdneho poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad
zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno
prerušiť.
Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že navrhovateľ ako exekučný súd nemohol exekučné
konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku."

K odôvodneniu rozhodnutia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. PL. ÚS 16/02 je pripojené aj odlišné stanovisko Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia,
ktoré sa týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v znení : tým, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pre výkon svojej funkcie



a pri rozhodovaní viazaní na rozdiel od právneho stavu do 1. júla 2001 nielen zákonom, ale aj ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z odseku 2 cit. článku
priamo vyplýva oprávnenie súdu v prípade, že sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho
časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie prerušiť a podať návrh na
začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Iný záver ako vyššie uvedený by
podľa mňa bol neakceptovaním ústavnoprávneho princípu, ktorého uplatnenie nemôže byť limitované
zákonom, resp. každý zákon upravujúci procesný postup súdu musí rešpektovať tento ústavnoprávny
princíp, aj keď túto možnosť prerušenia konania výslovne neupravuje.

Odvolací súd rešpektuje názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn.
PL. ÚS 16/02, o nemožnosti prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b ) O. s. p.
z dôvodu pravidla zakotveného v § 36 ods.5 Exekučného poriadku, súčasne však v zhode
s odlišným názorom Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia unesenia PL. ÚS 16/02, ktoré sa
týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je toho
názoru, že ak by súd dospel k názoru o potrebe postupu podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v exekučnom konaní, mohol by Ústavnému súdu SR podať návrh na začatie konania na základe čl. 125
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Odvolací súd nedospel k záveru o rozpore ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravujúceho
spôsob rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky, preto neuplatňuje
postup podľa čl. 125 ods.1 Ústavy SR.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. b ) O. s. p.
v zmysle záverov ústavného súdu v uznesení PL. ÚS 16/02 nebol dôvodný a bolo potrebné ho zamietnuť.

Uznesenie okresného súdu preskúmal odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214 ods. 2 O. s. p. a potvrdil ho podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 146/2011 z 13. 10. 2011
(R 46/2012) vyslovil, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k
uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v
súlade so zákonom. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) je povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby
spotrebiteľ nebol neplatnou rozhodcovskou zmluvou (doložkou) viazaný.

Rozhodcovská doložka formulovaná v čl. 18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy aj podľa názoru odvolacieho súdu znemožňuje voľbu
povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto
dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože
výber rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemá spotrebiteľ možnosť ovplyvniť.
V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy neplatná. Následkom je
skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za
spôsobilý exekučný titul.

Oprávnený tiež namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť
kontradiktórne konanie. Podstatou princípu kontradiktórnosti je právo účastníkov konania reagovať na
argumenty a námietky protistrany a zachovať si tak vyváženú právnu možnosť zákonom prezumovaným
spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu. K naplneniu tohto princípu je potrebné, aby účastník mal k



dispozícii stanovisko protistrany, a zároveň aby mal možnosť a priestor podať k takémuto stanovisku
svoje vyjadrenie, ktoré dostane k dispozícii protistrana. Odvolací súd dodáva, že oprávnený mal možnosť
namietať rozhodnutie súdu
o zastavení exekúcie v riadnom opravnom prostriedku, a to v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého
stupňa. Túto možnosť oprávnený aj v plnom rozsahu využil, keď uviedol, z akých dôvodov nepovažuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a toto odvolanie bolo doručené aj povinnej. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných sťažností
oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013, v ktorých
Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch
v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade
prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné
nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom
krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty dodržaný,
čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu
(24. 09. 2015) neukladal Exekučný poriadok povinnosť súdu nariaďovať pojednávanie pri rozhodovaní
o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Exekučný súd mal možnosť, nie
povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľ jediným
dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska
platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky je listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva a jej
všeobecné podmienky), nie je potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver
možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež
zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky je právnou otázkou. Nariadenie
pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením
obsahu by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť odvolacieho konania, bolo zbytočné
a odporovalo zásade hospodárnosti konania.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.