Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/561/2015 z 24. 2. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. februára 2016, sp. zn. 12Co/561/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6812207095.1 Krajský súd Banská Bystrica | 12Co/561/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6812207095.1 | 2016-02-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5ee6caa9-c1c1-4da4-8991-0c143906cb12 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6812207095.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/561/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812207095
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6812207095.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporcovi Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 4C/470/2012-77
zo dňa 21. 11. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd) zamietol návrh
navrhovateľa v celom rozsahu; odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom domáhal voči odporcovi
zaplatenia sumy 7086,86 Eur z titulu náhrady majetkovej škody a sumy 5905,72 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu Revúca), ktorý
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
Okresný súd mal preukázané, že navrhovateľ pred podaním návrhu požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
odporcom.
Z exekučného spisu exekučného súdu sp. zn. 4Er/408/2009 okresný súd zistil, žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci
oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému R. G., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu
dňa 03. 06. 2009) bola uznesením č.k. 4Er/408/2009-14 zo dňa 02. 06. 2010 zamietnutá podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej aj „EP“) po opakovaných
výzvach exekučného súdu na predloženie spisového materiálu rozhodcovským súdom. V predmetnej
exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
13133/2008 zo dňa 16. 01. 2009.
Okresný súd poukázal na to, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa osobitného
zákona (zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom do 31. 12. 2012 - ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“) musia byť splnené kumulatívne podmienky: 1.
nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody a 3. existencia príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.



Konštatoval, že 15-dňová lehota na preskúmanie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 EP nie je zákonom stanovená v prípade, ak exekučným titulom je
rozsudok rozhodcovského súdu. Ak exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v 15 dňovej
lehote, nedošlo z jeho strany k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že rozhodnutie nevydal v
zákonom stanovenej lehote.
Z rozhodovacej činnosti okresného súdu je známe, že navrhovateľ prostredníctvom súdnych exekútorov
niekoľko rokov opakovane zaťažuje exekučné súdy hromadnými žiadosťami o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcií, preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
exekučného súdu, ktorý o žiadosti súdneho exekútora rozhodol s určitým časovým odstupom (viď.
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 14. 12. 2012, č.k. IV. ÚS 606/2012-20). Podľa názoru okresného
súdu v danej veci lehotu, v ktorej exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora, možno
považovať za akceptovateľnú, nespôsobujúcu prieťahy v konaní.
Okresný súd ustálil, že exekučný súd ako štátny orgán v predmetnej exekučnej veci postupoval pri
posudzovaní žiadosti súdneho exekútora bez zbytočných prieťahov v konaní, súčasne neprekročil
žiadnu zákonom stanovenú lehotu na vydanie rozhodnutia, jeho postup v konaní z hľadiska rýchlosti
rozhodovania nemožno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, preto zo strany exekučného súdu
nedošlo k takému postupu alebo rozhodnutiu, ktoré by zakladalo nárok na náhradu škody alebo
nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na nesplnenie prvej podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody
sa splnením ďalších podmienok okresný súd nezaoberal.
Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods.
1, 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p.
Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a
súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v
návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Avšak na
túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť
pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva
odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,
že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom
exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment doručenia
riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). Okresný súd rozhodol bez toho, aby
mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k žalobe, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať



svoje stanoviská k skutkovým ale aj k právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným postupom a
výškou spôsobenej škody. Keď okresný súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne
rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa kontradiktórne
vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní
môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho
úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobe v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o žalobe
rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním
(žalobcom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol,
ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p. Okresný súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z
dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s
konaním dlžníka (povinného), pričom ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z
dôvodu udržiavania a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a
kontrola stavu konania na exekučnom súde), preto je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal
byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis muntandis nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I .ÚS 243/07 z 19. júna 2008). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne
rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ.
Pri dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať,
že okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak
by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v
danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy.
Z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal
dokazovanie ex offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že chce
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní návrhu, ktoré nemohol predložiť
spolu s návrhom a nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Okresný
súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval
okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej
lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom: 1/ aké spôsoby judikovania pohľadávky si
navrhovateľ zvolil , 2/ o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, 3/ o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od exekučného súdu.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z
nasledovných dôvodov:



Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú: a) územné samosprávne a správne celky, b)
záujmové, resp. profesijné (stavovské) samosprávy, c) verejnoprávne inštitúcie, d) fyzické osoby, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci (napr. činnosť notára alebo súdneho exekútora). Verejná moc teda
predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne (ústavou, príp.
zákonom) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „každý
má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci sa odškodnenia za nezákonné pozbavenie osobnej
slobody), ale aj čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci
sa odškodnenia za justičný omyl) a zák. č. 514/2003 Z. z..

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu
týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne
relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou
spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).
Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a/ nezákonným
rozhodnutím, b/ nesprávnym úradným postupom , c/ rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zák. č. 514/2003 Z. z.), d/ rozhodnutím
o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v § 18 zák. č.
514/2003 Z. z.).
Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.
Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaní alebo úradnom
postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak



škoda vznikla v dôsledku (ako priamy následok) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a
škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného
sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu (t. j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť).

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho
ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú za
nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah
do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v
rámci občianskoprávneho konania , trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne
možné (až na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci
(spravidla súd) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov
konaní“ je potom najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných
predpisov (napr. § 6 O. s. p.). Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti
konania, ktorá je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci
bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne
hľadisko, ktoré by dominovalo nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním
(napr. nad povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,
najmä v prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné).
Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom,
je možno preto považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá
zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách
vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v
konaní, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením zo strany
účastníkov konania, alebo ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a
v ich inštitucionálnom a organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom
na konkrétne okolnosti môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej
moci, ktorá je spojená s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní alebo v súvislosťou s ňou
došlo k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre jej výkon alebo k porušeniu poriadku,
ktorý je určený povahou alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že
podmienkou na aplikáciu ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je to, aby štát (prostredníctvom svojich
orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní.
Pre úplnosť je potrebné konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov škody
a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávny úradným postupom a vznikom
škody. Oprávneným subjektom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
môže byť každá (teda fyzická i právnická) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom.



Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku na
súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného prerokovania
nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde
len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho časť) do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z daného vyplýva,
že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú podmienku
procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom konaní. Pri
určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zák. č. 514/2003
Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých zodpovednostných vzťahoch
oprávnené konať za štát (§ 4). Vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky v prípade, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní nezákonným
rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Ak príslušný orgán neuspokojil nárok poškodeného
na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa ako oprávnený
orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená), môže domáhať uspokojenia
nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). Táto šesťmesačná
lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je v prvom rade potrebné zdôrazniť,
že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov
reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania okresnými súdmi SR v obdobných
veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas.
Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti
vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.
Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania) podľa
ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O. s. p., a preto navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní
svoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam
protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil konkrétne dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil
konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom, preto neobstojí námietka navrhovateľa, že
nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom a k tvrdeniam odporcu, s poukazom i na to, že mu bolo doručené
vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, ku ktorému sa nevyjadril.
Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne (v súlade
s ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, a teda okresný
súd svojím postupom neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok priznáva, t. j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.
Na pojednávaní okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa na prerušenie konania a následne rozhodol
vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne



ani fakultatívne podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p., preto
okresný súd postupoval správne, keď návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť,
že okresný súd na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhov na prerušenie konania a následne
rozhodol vo veci samej (vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú správnosť
rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) nemožno v žiadnom prípade
hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného súdu, ktorý
by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods.
1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením č. k. 4NcC/173/2012-9 zo dňa 12. 10. 2012, ktorým nebola z prejednávania
a rozhodovania vo veci vylúčená zákonná sudkyňa N.. W. C., pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré
by ju z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali. Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi
zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na to,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca
vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010
z 31. mája 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej
veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013,
sp. zn. 3Cdo 202/2013 z 12. septembra 2013).

Odvolací súd zhodne s právnym názorom okresného súdu konštatuje, že exekučný súd pred vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je povinný skúmať, či sú splnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa
ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). V
prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné
vychádzať okrem Exekučného poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými
stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce
z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, R 66/2013).

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.
2 EP.



K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe, že
navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný
súd väčším počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiu exekučného
súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd náležitým spôsobom
preskúmal exekučný titul [vrátane zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, návrhu na vykonanie exekúcie
i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho došlo k
zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda exekučný súd
adekvátnym spôsobom procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu na
vykonanie exekúcie navrhovateľa (v pozícii oprávneného)] a preto nie je možné stotožniť sa s tvrdením
navrhovateľa, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu (viď uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).

Pretože navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b)
vznik škody, c) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody, preto navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože okresný súd náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie
uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací
súd preukázaný ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.