Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/405/2016 z 5. 12. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 5. decembra 2017, sp. zn. 17Co/405/2016, ECLI:SK:KSBB:2017:6116201701.1 Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/405/2016 | ECLI:SK:KSBB:2017:6116201701.1 | 2017-12-05 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy – neplatná podmienka vo výroku Citované ustanovenia: § 387 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b41b91a9-061a-4640-8921-8078591e96ac Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6116201701.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/405/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116201701
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6116201701.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty
Deákovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne
W. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Z. Z., W. XXXX/XX, XXX XX, právne zastúpenej JUDr. Jankou
Kmeťovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Banskej Bystrici, Prof. Sáru 44, 974 01, proti
žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne
zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho
16, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 16C/24/2016-30 zo dňa 25.05.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že „Zmluva o revolvingovom úvere č.
8200061257, poskytnutá žalovaným žalobkyni dňa 16.08.2013, je neplatná v časti ročnej úrokovej
sadzby úveru vo výške 70,03 % (prvý výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (druhý výrok) a účastníkom
náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia nepriznal (tretí výrok).
Okresný súd posúdil vec podľa §1 ods. 2, §497 zákona č.513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej
v texte aj „ObZ“), §34, §43c ods. 1, §44 ods. 1, 2, §46 ods. 1, §52 ods. 1,2, §53 ods. 1, §551 ods. 1,2
zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj „OZ), §9 ods. 1,2, §11 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch, §5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, §80 písm. c) zákona
č.99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2015 (ďalej v texte aj
„O.s.p.“). Konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že účastníci chceli uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, pretože predmetom zmluvy malo byť dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru
alebo revolvingu v zmysle §1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Na jednej strane tohto vzťahu je
dodávateľ a na druhej spotrebiteľ tak, ako to predpokladá ustanovenie §52 OZ. Spornými boli v konaní
skutočnosti, či zmluva o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere je platná.
Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na zneplatnení zmluvy o revolvingu, pretože vzhľadom na
neprijateľnú zmluvnú podmienku, týkajúcej sa neprimeranej výšky dohodnutých úrokov vzniká žalobkyni
ďalšími platbami škoda v reálnom úbytku majetku.
Súd pri skúmaní platnosti zmluvy konštatoval, že konanie navrhovateľa (správne žalovaného - pozn.
odvolacieho súdu) pri poskytovaní úverov (resp. revolvingových úverov) je v rozpore s dobrými mravmi
v časti dojednaných úrokov. Ohľadom dohody o výške úrokovej sadzby za poskytnutý úver už Najvyšší
súd Slovenskej aj Českej republiky uzavreli, že nie každá dohoda o úrokoch pri úvere je akceptovateľná
(porov. uznesenie NS SR sp.zn. 1MCdo 1/09, rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo 1484/2004). Okresný
súd nemal dôvod odkloniť sa od uvedenej judikatúry najvyšších súdov, ktoré okrem iného uvádzajú:
„Nemohou byt žádné pochybnosti o tom, že nepřiměřeně vysoké úroky sjednané při peněžité půjčce



jsou považovány za odporující obecně uznávaným pravidlům chování (NS ČR 21Cdo 1484/04).“ V
predmetnej veci ide o ročnú úrokovú sadzbu 70%; túto neprimeranú až úžernú zmluvnú podmienku za
úver považoval súd za dôvod neplatnosti predmetnej zmluvnej podmienky. Tak neprimeraná zmluvná
podmienka za úver ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto
úžerné protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii; z celospoločenského hľadiska sú takéto úverové
praktiky nebezpečné v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažením obyvateľstva. Pre porovnanie
nemecká judikatúra stabilizovala závery o úplnej neplatnosti úveru, ak boli dohodnuté úroky vyššie
ako 12 % nad priemer na trhu (BGR AZ: XI. ZR 252/89). Už len samotná skutočnosť, že cenu
úveru vyjadruje bezmála 70% navýšenie úveru, je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z
hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho úkonu. V súlade s dobrými mravmi je len taká výška úrokov,
ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny, teda ňou dôjde k
zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom. Podľa súdnej praxe je
v rozpore s dobrými mravmi spravidla taká výška úrokov, dojednaná v zmysle §658 ods. 1 OZ, ktorá
podstatne presahuje úrokovú mieru, obvyklú v čase ich dojednania, stanovenú najmä s prihliadnutím
na najvyššie úrokové sadzby, uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Súd na
internetovej stránke Národnej banky Slovenska zistil, že v čase poskytnutia úveru boli spotrebiteľské
úvery poskytované za úrok vo výške okolo 8% (ak išlo o domácnosti). Ročná úroková sadzba v
predmetnom konaní vo výške takmer 70% je niekoľkonásobne vyššia, čo je nepochybne v hrubom
rozpore s dobrými mravmi a táto časť zmluvy je v zmysle §39 a §53 ods. 5 OZ absolútne neplatná.
Z uvedeného dôvodu súd vyhovel neplatnosti zmluvy iba v časti dojednaných úrokov a v prevyšujúcej
časti vzhľadom na riadne dojednanie všetkých podstatných náležitostí zmluvy podľa §9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia §142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého žalovaný
aj žalobkyňa boli úspešní v časti; žalobkyňa si trovy neuplatnila. Z charakteru rozhodnutia, kedy súd
nevyslovil neplatnosť celej zmluvy, ale len jej časti, nie je možné špecifikovať výsledok úspechu, súd má
za to, že strany sporu mali polovičný úspech, a preto súd im náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalovaný. Súd prvého stupňa rozhodol, že úroková sadzba, dohodnutá v zmluve o
revolvingovom úvere je neplatná, pričom vychádzal z porovnávania s priemernými úrokovými sadzbami
bánk. Z rozhodnutia nevyplýva žiaden dôvod, pre ktorý má byť úroková sadzba neplatná v celom
rozsahu; nevyplýva žiaden záver, ktorý odôvodňuje neplatnosť úrokovej sadzby ako celku, ale len v
určitom rozsahu; poukázal na §502 obchodného zákonníka. Zmluva o revolvingovom úvere je úverovou
zmluvou a riadi sa ustanoveniami obchodného zákonníka a v otázkach, ktoré neupravuje obchodný
zákonník, ustanoveniami občianskeho zákonníka. Prednostné použitie občianskeho zákonníka na
spotrebiteľské vzťahy bolo totiž do občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z.,
účinným od 01.04.2015. Na uzavretú zmluvu sa preto môžu použiť len tie predpisy z občianskeho
zákonníka, ktoré v roku 2007 osobitne upravili otázky neregulované obchodným zákonníkom. Poukázal
na stanovisko útvaru dohľadu nad finančným trhom č.1/2015 k použitiu občianskeho zákonníka v
spotrebiteľských obchodných vzťahoch a v nadväznosti na ustanovenie §52 ods. 2 OZ. Odkázal na čl.
XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., ktorý upravuje účinnosť tohto zákona. Súd prvej inštancie mal postupovať
pri posudzovaní úroku podľa §502 obchodného zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že výrok súdu
zneplatňujúci dohodu je v rozpore s ustanoveniami zákona; nie je neplatné dojednanie o úroku, keď
zákon výslovne určuje, že žalobca má platiť úroky v najvyššej prípustnej výške; prvoinštančný súd
nepoužil vo veci správne ustanovenie zákona a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úrokovej
sadzby ako celku.
Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe akého zákonného ustanovenia súd za
porovnávacie kritérium používa priemernú úrokovú sadzbu bánk. Už z pojmu „priemerná“ je zrejmé, že
ide o strednú hodnotu, pričom nie každý klient banky dostane úver za takúto úrokovú sadzbu. Z rozsudku
nevyplýva ani to, prečo súd pri posudzovaní úrokovej sadzby nepoužil ustanovenie §53 ods. 6 OZ v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Dané ustanovenie predstavuje zákonom
upravený spôsob určovania odplaty. V danom ustanovení sa neuvádza, že by sa porovnávanie malo
uskutočniť podľa priemerných úrokových sadzieb bánk, ale podľa obvyklej odplaty na finančnom trhu s
prihliadnutím na výšku úveru, zabezpečenie, na osobu spotrebiteľa, rizikovosť a pod.. Z rozsudku nie je
preskúmateľné, na základe čoho súd vôbec priemernú úrokovú sadzbu bánk používa.
Nesprávnosť postupu súdu spočíva v tom, že vychádza z priemernej úrokovej sadzby za obdobie
kvartálu 2013, v ktorom bola uzatvorená zmluva. V čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere však
tento údaj nikdy zverejnený nebol a ani nemohol byť (určuje sa pozadu, po uplynutí príslušného obdobia).



Zmluvné strany teda pri uzatváraní zmluvy tento údaj nikdy vopred nepoznajú, preto sa ním objektívne
ani riadiť nemôžu.
Žalovaný napáda rozsudok aj preto, že súd sa vyjadrením žalovaného reálne nezaoberal, v dôsledku
čoho došlo k porušeniu jeho základného procesného práva na to, aby sa súd vyporiadal s argumentmi,
ním predloženými. Takýto procesný postup je v rozpore so zákonom.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na doplnenie dokazovania ohľadne najvyššej prípustnej úrokovej sadzby a na nové
rozhodnutie, alternatívne, aby zmenil rozsudok a po doplnení dokazovania a preukázaní najvyššej
prípustnej úrokovej sadzby rozhodol o neplatnosti úrokovej sadzby v zmluve o revolvingovom úroku len
v rozsahu, v akom prevyšuje takto preukázanú najvyššiu prípustnú úrokovú sadzbu.
Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok; podľa §470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania, začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa §470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

5. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa §34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalovaného podľa §379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa §380 ods. 1
C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Odvolací súd preskúmal podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie
spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Stotožňuje sa so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby na základe aplikácie ustanovení na ochranu
spotrebiteľa; súd prvej inštancie vec správne skutkovo a aj právne posúdil, jeho rozhodnutie zodpovedá
náležite zistenému skutkovému stavu, vyplývajúcemu z listín, doložených v súdnom spise a je
dostatočne odôvodnené. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, uvedené v odôvodnení
rozsudku, týkajúce sa právnej relevantnosti zmluvy o úvere v prejednávanom prípade, sú správne.
Právny vzťah účastníkov, založený na základe zmluvy o úvere, je potrebné posudzovať ako vzťah
spotrebiteľský v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., účinného v čase uzavretia
zmluvy, ako aj podľa §52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o zmluvu typovú a formulárovú,
keď žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako spotrebiteľ, keďže zo zmluvy nevyplýva, že
by túto uzatvárala za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania a žalovaný ako
dodávateľ, lebo predmetom jeho činnosti je okrem iného aj poskytovanie spotrebiteľských úverov.
Návrh spotrebiteľskej zmluvy je v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive (vrátane znenia
všeobecných obchodných podmienok), do ktorého sa len vpisujú požadované údaje; žalobkyňa
nemala možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných podmienok poskytnutia úveru, nemohla
vyjednávať, jedinou jej alternatívou bolo prijatie, resp. odmietnutie návrhu ako celku. V dôsledku
uvedeného je potom nutné právny vzťah medzi stranami konania považovať za spotrebiteľský a
na danú situáciu aplikovať ustanovenia, zaručujúce žalobkyni ako spotrebiteľovi ochranu jej práv
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a to ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o
spotrebiteľských úveroch.
Hoci ustanovenie §261 ods. 6 Obchodného zákonníka (pred novelou zákona č. 9/2013 Z.z ustanovenie §261 ods. 3) výslovne
uvádza, že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, v praxi má práve
povaha účastníkov zmlúv na podstatnú časť obsahu uvedených vzťahov značný vplyv. Pri
obchodnoprávnych záväzkových vzťahoch medzi podnikateľom (resp. v zmysle ustanovenia §52 ods.
3 OZ dodávateľom) a spotrebiteľom je potrebné vždy pamätať na znenie §52 ods. 2 Občianskeho



zákonníka , ktorý zakotvuje, že ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Ide o zakotvenie právnej úpravy, korigujúcej tvrdosti obchodnoprávnych noriem v prospech
spotrebiteľov.
V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na zákon č. 102/2014 Z.z. schválený
dňa 25.03.2014, ktorým došlo k novelizácii ustanovenia §52 ods. 2 OZ tak, že bolo doplnené vetou,
podľa ktorej: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Účelom
tohto zákona bolo okrem iného zvýšiť úroveň ochrany spotrebiteľa, ako aj odstrániť nedostatky súčasnej
úpravy, zistené aplikačnou praxou. Ide o zásadnú zmenu, ktorá má závažné dôsledky; ide o prelom v
pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Podľa tejto úpravy, účinnej
od 13.06.2014, je potrebné pre zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t.j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy,
použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné
strany písomne dohodli v zmysle §262 ObZ, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre
spotrebiteľské zmluvy to neplatí; uvedené neplatí ani pre tzv. absolútne obchody, upravené v §261 ods.
6 ObZ. Ak bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom
zákonníku upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jej podstatných náležitostí sa na
všetky ostatné časti zmluvy vzťahuje Občiansky zákonník. Ak sa podľa §262 ObZ dohodlo uzavretie
spotrebiteľskej zmluvy typu, ktorý upravuje Občiansky zákonník, tiež sa spravuje (okrem pojmového
vymedzenia a podstatných náležitostí) Občianskym zákonníkom.

8. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na správne posúdenie okresného súdu, že žalobkyňa
má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe v prejednávanom spore. V konaniach o určenie,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, vyžadoval Občiansky súdny poriadok, účinný v čase
začatia konania, v §80 písm. c) existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Hoci sa
súd prvej inštancie osobitne nevysporadúval s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu zo
strany žalobcu na požadovanom určení, len konštatoval jeho existenciu, správne posudzoval otázku ne/
platnosti právneho úkonu. V tomto smere je súdna prax jednotná a ustálená; možnosť podania takejto
žaloby síce nevyplývala priamo z §3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ale napriek tomu
takéto žaloby za účinnosti občianskeho súdneho poriadku súdy akceptovali, o čom svedčí napr. aj
uznesenie Ústavného súdu SR z 18.06.2013 sp.zn. I. ÚS 25/2014, ktorým bola odmietnutá sťažnosť
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave proti rozsudku Krajského súdu v Prešove,
potvrdzujúcom rozsudok Okresného súdu Humenné, ktorým súd určil, že poskytnutý úver je bezúročný
a bez poplatkov.

9. Z obsahu spisu a z dôvodov rozsudku vyplýva, že okresný súd preskúmal zmluvu o úvere a
zistil, že obsahovala informácie o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru v neprimeranej výške. Hoci
záver tohto prieskumu nenašiel adekvátnu odozvu v písomnom vyhotovení rozsudku, je dostatočným
podkladom pre konštatovanie neplatnosti zmluvy v časti dohodnutej odplaty v podobe úroku z dôvodu
jeho výšky. Okresný súd určil neplatnosť úverovej zmluvy v časti dohodnutej úrokovej sadzby úveru
pre jej neprimeranosť, čo odôvodnil. Zo skutkového stavu, zisteného vykonaným dokazovaním v
prejednávanom spore v podstate vyplýva, že žalobkyňa požiadala o úver vo výške 1.170 EUR so
splatnosťou v 42 splátkach po 62,69 Eur s tým, že celková suma úveru predstavovala 2.632,98 Eur
s predpokladanou RPMN 70,02% a ročnou úrokovou sadzbou úveru 70,02%; žalovaný jej žiadosti
vyhovel. Vzťah medzi stranami sporu je nepochybne vzťahom spotrebiteľským, keďže predmetom
zmluvy malo byť dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru alebo revolvingu v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch; na jednej strane je dodávateľ s predmetom činnosti poskytovanie
spotrebiteľských úverov a na druhej strane spotrebiteľ; všetko v súlade s ustanovením §52 Občianskeho
zákonníka. Odvolacia námietka žalovaného o potrebe prihliadať na výšku úveru, zabezpečenie, na
osobu spotrebiteľa, rizikovosť a pod. pri uzatváraní zmluvy a stanovovaní výšky úrokovej sadzby, ani
odvolacia námietka, že posudzovanie zmluvného vzťahu malo spadať ohľadom úroku pod ustanovenia
Obchodného zákonníka, neobstojí.

10. Nedôvodná je aj odvolacia námietka, že sa okresný súd nevysporiadal so všetkými námietkami
žalovaného; takáto povinnosť nevyplýva súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia ani občianskeho
súdneho ani civilného sporového poriadku.



11. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu z dôvodov
jeho vecnej správnosti potvrdil; okresný súd správne neprekročil rámec žaloby, hoci ide o spotrebiteľský
spor; ochrana spotrebiteľa (právne zastúpeného) súdom má svoje hranice. Žalobkyňa odvolanie voči
zamietajúcej výroku rozsudku nepodala, k odvolaniu žalovaného sa nevyjadrila.
V zmysle civilného sporového poriadku, ale aj občianskeho súdneho poriadku, je súd povinný rozhodnúť
o trovách konania v rozhodnutí, ktorým konanie končí. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania
správne; odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil aj v časti o trovách konania.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s §255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s §262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa bola v odvolacom
konaní v plnom rozsahu úspešná a preto jej odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§262 ods. 2 C.s.p.).

13. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa
§ 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva
v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na
určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).