Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/147/2017 z 24. 4. 2018
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 24. apríla 2018, sp. zn. 17Co/147/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6414209701.2
Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/147/2017 | ECLI:SK:KSBB:2018:6414209701.2 | 2018-04-24 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 písm. c) CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/760e01a3-d00c-43a7-b3cc-d63f1b1b412d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6414209701.2

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/147/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414209701
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6414209701.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana
Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobkyne
B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom v N., č. XXX, zastúpenej právnym zástupcom Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47234466, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 29, v mene ktorej
pred súdom koná JUDr. Peter Rybár, advokát a konateľ, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:
35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, o zaplatenie 1.252,91 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 12C/129/2014-122 zo dňa 06.10.2016,
ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť  žalobkyni sumu
1.252,91 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.252,91 € od 21.07.2014 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), vyhlásil zmluvnú podmienku v zmluve o
úvere č. 609600014 zo dňa 01.12.2009 uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným, v ktorej sa žalobkyňa
- spotrebiteľka zaviazala zaplatiť sumu 772,- € ako poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov za
neprijateľnú (druhý výrok) a žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnej výške (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého žalobkyňa a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere č. 609600014 zo dňa 01.12.2009, na základe
ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver v sume 800,- € s dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru
v sume 772,- € s tým, že žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanému spolu sumu 1.572,- € v 12
splátkach v sume 131,- € mesačne počnúc dňom 09.01.2010; žalobkyňa zaplatila žalovanému spolu
sumu 2.052,91 €; žalobkyňa je v úverovej zmluve označená okrem iného aj rodným číslom a súčasne
identifikačným číslom (IČO), pričom z úverovej zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky sú poskytnuté na
výkon podnikania; zmluva o úvere obsahuje len údaj o sume úveru, sume príslušného poplatku,  počte
a výške mesačných splátok, dátum od ktorého mala žalobkyňa začať so splácaním úveru a o účele
poskytnutia úveru; pri rozhodovaní prihliadol súd prvej inštancie aj na skutkové tvrdenie žalobkyne, podľa
ktorého „poskytnuté finančné prostriedky neslúžili na podnikanie, ale pre potreby domácnosti a rodiny“.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie „spornú úverovú zmluvu predložil
žalovaný na podpis žalobkyni ako formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohla žalobkyňa žiadnym
spôsobom ovplyvniť; žalobkyňa je v zmluve o úvere označená rodným číslom, ako aj identifikačným
číslom (IČO), pričom zmluva o úvere obsahuje aj vyhlásenie žalobkyne o tom, že finančné prostriedky
sú poskytnuté za účelom podnikania“; na základe charakteru formulárovej zmluvy a nemožnosti jej



individuálneho dojednania dospel súd prvej inštancie k záveru, že „žalobkyňa má v tejto zmluve
postavenie spotrebiteľa a to bez ohľadu na skutočnosť, že bola v úverovej zmluve označená aj
identifikačným číslom (IČO) a bez ohľadu na uvedený účel poskytnutia finančných prostriedkov“; podľa
súdu prvej inštancie „uvedenému záveru svedčí skutočnosť, že žalobkyni ako fyzickej osobe nebol
poskytnutý úver na výkon podnikania, tak ako je to označené v úverovej zmluve, ale úver čerpala pre
osobnú spotrebu; dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania
úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí túto výnimku, pričom táto skutočnosť zo strany žalovaného
preukázaná nebola; samotná skutočnosť, že žalobkyňa bola v čase podpísania úverovej zmluvy
živnostníkom a okrem rodného čísla bola v úverovej zmluve označená aj identifikačným číslom (IČO) s
uvedením účelu použitia finančných prostriedkov „na podnikanie“ automaticky neznamená, že v úverovej
zmluve nemá žalobkyňa postavenie spotrebiteľa, pretože sa jedná o úverovú zmluvu na predtlačenom
formulári, ktorej uzatvoreniu nepredchádzalo vzájomné rokovanie typické pre uzatváranie zmlúv medzi
podnikateľmi; úverová zmluva má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorej obsah spravidla
spotrebiteľ nemôže meniť; je potrebné poukázať aj na praktiky žalovaného, ktorý účel použitia finančných
prostriedkov „na podnikanie“ použil aj v iných zmluvách uzatváraných so svojimi dlžníkmi a to len s tým
zámerom, aby sa vyhol pri posudzovaní uzatvorených zmlúv použitiu právnych predpisov vzťahujúcich
sa na spotrebiteľské právne vzťahy“; podľa súdu prvej inštancie „v úverovej zmluve žalovaný vystupoval
ako dodávateľ v rámci predmetu podnikateľskej činnosti a žalobkyňa vystupovala ako spotrebiteľ,
pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej ani podnikateľskej činnosti; z
uvedeného dôvodu má preto úverová zmluva charakter spotrebiteľského úveru“; súd prvej inštancie
dospel k záveru, že „uzatvorená úverová zmluva spĺňa podmienku písomnej formy, avšak neobsahuje
viaceré obligatórne náležitosti spotrebiteľského úveru a to konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“, preto je
predmetný úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov; podľa súdu prvej inštancie nebolo
sporné, že žalobkyňa čerpala úver v hotovosti a žalovanému zaplatila spolu sumu 2.052,91 €, teda
nad rámec poskytnutého úveru zaplatila sumu 1.252,91 € (2.052,91 € mínus 800,- €), preto „prijatím
tohto plnenia  došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu z titulu prijatého plnenia bez právneho
dôvodu“; k vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku zo strany žalovaného súd prvej inštancie
uviedol, že „z ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je
rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre
uplatnenie tohto práva; rozhodujúcim je teda deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil; nie je rozhodujúce, že oprávnený subjekt mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť
už skôr, ako aj na plynutie subjektívnej lehoty nie je rozhodujúce, kedy k bezdôvodnému obohateniu
došlo; subjektívna dvojročná lehota však nemôže presiahnuť objektívnu trojročnú lehotu (v prípade
úmyselného bezdôvodného obohatenia objektívnu desaťročnú lehotu); žalobkyňa pôvodne uvádzala, že
o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela od svojho právneho zástupcu, ktorému predložila na posúdenie
predmetnú úverovú zmluvu a následne mu udelila plnomocenstvo, t.j. dňa 03.01.2014; na pojednávaní
06.10.2016 žalobkyňa oznámila, že o bezdôvodnom obohatení,  ako aj o tom, kto zaň zodpovedá sa
dozvedela už v mesiaci december 2013 od svojej kamarátky pri náhodnom stretnutí na ulici; následne
sa žalobkyňa obrátila na svojho právneho zástupcu so žiadosťou o riešenie veci; žaloba bola podaná
na súde dňa 04.08.2014; s prihliadnutím na uvedené za určujúci dátum pre začatie plynutia subjektívnej
lehoty treba považovať práve december 2013; keďže žaloba bola podaná na súde dňa 04.08.2014
bola podaná v subjektívnej premlčacej lehote, ktorá zároveň uplynula v rámci trojročnej objektívnej
lehote, ktorá by uplynula dňom 21.12.2014 a začala plynúť odo dňa vykonania poslednej splátky, teda
odo dňa 21.12.2011 a to z dôvodu, že uvedeného dňa bola zo strany žalobkyne vykonaná splátka v
sume 1.534,91 €, pričom uplatnený nárok je v sume 1.252,91 €; teda k samotnému obohateniu na
strane žalovaného došlo práve dňa 21.12.2011, kedy prijal plnenie bez právneho dôvodu; žalobkyňou
uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia preto nie je možné považovať za premlčaný;
žalobkyňa mala zato, že v danom prípade došlo na strane žalovaného k úmyselnému bezdôvodnému
obohateniu, vzhľadom k praktikám žalovaného, ktorý dlhodobo ignoroval zákonnú povinnosť uvádzať
ročnú percentuálnu mieru nákladov, čo je podľa žalobkyne nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie;
súd však nepovažuje bezdôvodné obohatenie žalovaného za úmyselné z dôvodu, že úmysel, či už
priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania
bezdôvodného obohatenia, nestačí len predpokladať, že žalovaný o bezdôvodnom obohatení musel



vedieť; dôkazné bremeno na preukázanie úmyselného konania žalovaného bolo na žalobkyni, ktorá
však v konaní úmysel žalovaného nepreukázala“.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods.
2 písm. g), h), i), j) v spojení s § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov, ďalej na ustanovenia § 53 ods. 1 a 5, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2 a § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z. z., ktorým sa  vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnej žalobkyni priznal plnú
náhradu trov konania.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 11.11.2016 (č.l. 133-139
spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu; uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.; vyjadril názor, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočne
odôvodnené, pretože sa súd nevysporiadal s jeho argumentáciou a iba nekriticky prevzal argumentáciu
žalobkyne, čím došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, ďalej, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nakoniec, že napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; poukázal na to, že spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania; dňa
01.12.2009 uzavrel so žalobkyňou ako podnikateľkou zmluvu o úvere č. 609600014, pričom žalobkyňa
bola v zmluve označená identifikačným číslom (IČO) 43406297; na predmetnú zmluvu o úvere preto
nie je možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, pretože o spotrebiteľa v tomto prípade
nejde a zmluvu treba posudzovať podľa Obchodného zákonníka, pretože bola uzavretá medzi dvoma
podnikateľskými subjektmi; spotrebiteľom je len fyzická osoba, ktorej bol ponúkaný alebo poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania; pokiaľ žalobkyňa
poukázala na absenciu podpisu pri účele zmluvy, nakoľko zmluva tvorí jeden celok, podpis žalobkyne
pod zmluvou znamená, že si bola plne vedomá toho, že si berie úver za účelom podnikania; poukázal
na to, že nie je povinný preukázať, na čo v skutočnosti žalobkyňa použila peniaze, ale len to, na aký
účel boli poskytnuté; súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel len o tvrdenie žalobkyne, že použila
peniaze na spotrebný účel, súd sa preto riadne nevysporiadal s predmetnou otázkou a len povrchne,
bez vykonania dokazovania sa priklonil k tvrdeniam žalobkyne; žalobkyňa si vzala úver za účelom
podnikania, čím bola vyňatá spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ, pretože o spotrebiteľa
ide jedine v tom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu, nie na účely podnikania, povolania
či zamestnania; sporná zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani inou spotrebiteľskou
zmluvou, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné
prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu; v zmysle § 501 ods.
2 Obchodného zákonníka, ak zmluva určuje, že úver možno použiť iba na určitý účel, môže veriteľ
obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov iba na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti
s týmto účelom; zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval žiadny všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý by stanovoval maximálnu prípustnú výšku úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov
do úvahy prichádza iba aplikácia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka; dôkazné bremeno v otázke
primeranosti odplaty pritom znáša žalobkyňa, ktorá musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy
išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými
subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, t.j. nielen bankami; z dôvodu vyššieho rizika
nemožno u nebankových subjektov obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného
bankami; v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce
poskytovať úver spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi; ako veriteľ mohol požadovať
v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku aj poplatok za jeho poskytnutie; rozsudok súdu prvej
inštancie považoval za nepreskúmateľný z dôvodu nepostačujúcej argumentácie súdu o neprijateľnosti
zmluvných podmienok; súd prvej inštancie len konštatoval, že v prípade spornej zmluvy o úvere sa
jedná o spotrebiteľskú zmluvu bez toho, aby to akokoľvek odôvodnil; žalobkyňa nepredložila jediný
dôkaz o tom, že by sa malo jednať o spotrebiteľský úver; súd prvej inštancie svoje závery neoprel o
žiadny dôkaz, v čom spočívajú aj nesprávne skutkové zistenia a následné nesprávne právne posúdenie
veci; vyjadril názor, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 Občianskeho zákonníka a z jeho strany nedošlo k bezdôvodnému obohateniu; poukázal



na to, že v priebehu konania dôvodne vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, a preto
súd prvej inštancie nemohol žalobkyni uplatnený nárok priznať; uplatnený nárok sa stal premlčaný v
subjektívnej premlčacej dobe dňa 21.12.2013, pričom na sumu 387,- € sa vzťahuje objektívna premlčacia
doba; žalobkyňa sa so žalobou o zaplatenie obrátila na súd až dňa 04.08.2014; plynutie subjektívnej
premlčacej doby začína v zásade v okamihu prvej  platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny;
navyše každá úhrada bola vykonávaná prostredníctvom exekučného konania, v ktorom sa nepripúšťa
navrátenie do predošlého stavu; zdôraznil, že nebola preukázaná možnosť uplatnenia desaťročnej
premlčacej doby; na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 24.01.2017 (č.l. 147-153 spisu) k odvolaniu žalovaného
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozsudkom súdu prvej inštancie; stotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade spornej
zmluvy o úvere ide o spotrebiteľský úver; poukázala na to, že znenie úverovej zmluvy nemohla
žiadnym spôsobom ovplyvniť, pretože bola vopred naformulovaná a v takomto znení bez možnosti
pripomienkovania jej bola predložená na podpis; postavenie zmluvných strán je potrebné posúdiť z
objektívneho hľadiska a nielen formálne ako to požaduje žalovaný; je bežnou praxou žalovaného, že
pri uzavieraní obdobných úverových zmlúv má snahu označiť povinného ako podnikateľský subjekt,
aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa; poukázala
na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší; spotrebiteľský charakter
spornej zmluvy o úvere preto nepovažovala za sporný; vyjadrila názor, že žalovaný sa snaží predmetný
vzťah účelovo podriadiť pod Obchodný zákonník v snahe vyhnúť sa prísnejším ustanoveniam na
ochranu spotrebiteľa; vyjadrila tiež názor, že podľa obsahu zmluvy ide v skutočnosti o zmluvu o
pôžičke z dôvodu reálneho odovzdania peňazí pri jej podpise ako to vyplýva aj z textu zmluvy;
nesúhlasila s tvrdením žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorého odôvodnenie
považovala za dostatočné; považovala za preukázané, že spornú zmluvu o úvere je nutné považovať
za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na jej chýbajúce
obsahové náležitosti, v dôsledku čoho nemal žalovaný právo na prijatie finančného plnenia nad rámec
poskytnutého úveru, pričom práve toto plnenie nad rámec úveru predstavuje bezdôvodné obohatenie
žalovaného; súčasne požadovaná odplata za poskytnutý úver je vzhľadom na svoju výšku v rozpore
s dobrými mravmi a teda dojednanie o odplate je absolútne neplatné; výška odplaty v posudzovanom
prípade dosahuje mieru 96 %, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, ako aj v rozpore s dobrými mravmi tým, že odplata podstatne prevyšuje odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch; na základe uvedeného
navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.3 Vyjadrenie žalobkyne doručil súd prvej inštancie žalovanému do vlastných rúk dňa 21.03.2017
prostredníctvom pošty (č.l. 157 spisu) s lehotou na vyjadrenie; žalovaný na výzvu súdu žiadnym
spôsobom nereagoval.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd žiadne dôkazy a bol viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.



4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

4.3 Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

4.4 Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky ako aj predchádzajúce konanie
spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že sú splnené zákonné
podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Z dôvodu, že odvolací súd je
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal
len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§
380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že právny vzťah
medzi žalobkyňou a žalovaným bol založený zmluvou o úvere č. 609600014 zo dňa 01.12.2009; v
zmluve je žalobkyňa okrem mena, priezviska a miesta trvalého pobytu označená aj rodným číslom,
číslom občianskeho preukazu, obchodným menom s identifikačným číslom (IČO) a číslom zápisu
v živnostenskom registri; podľa vyhlásenia žalobkyne v zmluve boli finančné prostriedky z úveru
poskytnuté na výkon podnikania, keď pri tomto vyhlásení sa nachádza podpis žalobkyne odlišný od
podpisu samotnej zmluvy o úvere; súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že sporná zmluva o úvere
predstavuje spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver v podstate s odôvodnením, že ide o
formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohla žalobkyňa ovplyvniť a súčasne, že podľa svojho vyjadrenia
poskytnuté finančné prostriedky nepoužila žalobkyňa na podnikateľské účely; sporná úverová zmluva
bola uzavretá v písomnej forme; je zrejmé, že žalobkyňa podniká na základe živnostenského oprávnenia
od 01.12.2006; odvolací súd síce súhlasí s názorom, že nie je vylúčené, aby žalobkyňa ako osoba
so živnostenským oprávnením mala postavenie spotrebiteľa, ale len za predpokladu, že poskytnutý
úver nepoužila na účely podnikania; údaje uvedené v písomnej zmluve o úvere zo dňa 01.12.2009
podpísanej samotnou žalobkyňou však nemožno vyvrátiť len jej samotným jednoduchým ústnym
vyhlásením na pojednávaní o tom, že tieto údaje nezodpovedajú skutočnosti; nepravdivosť údajov o
účele použitia úveru nemožno vyvodiť len zo samotnej skutočnosti, že text zmluvy pripravil žalovaný;
pokiaľ žalobkyňa tvrdila nepravdivosť údajov uvedených v zmluve, bola povinná toto svoje tvrdenie
preukázať (napr. predložením dokladov o nákupe tvrdených darčekov, resp. predložením peňažného
denníka na preukázanie, že suma úveru nebola použitá na podnikanie žalobkyne); súd prvej inštancie
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto smere nesprávne zaťažil dôkaznou povinnosťou
žalovaného, ktorý v rámci procesnej obrany namietal postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa; priznanie
postavenia spotrebiteľa žalobkyni v prejednávanom spore je preto predčasné a nezodpovedá skutkovým
zisteniam z vykonaného dokazovania; v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia súd prvej inštancie
nevykonal navrhované dôkazy na ustálenie postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa (§ 295 C.s.p.) a tento
nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní; na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nevyhnutné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

4.7 Konanie v prejednávanom spore začalo dňa 04.08.2014 doručením žaloby súdu (§ 82 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 470 ods. 2 prvá veta
C.s.p.); o žalobe žalobkyne rozhodol súd najskôr rozsudkom zo dňa 25.05.2015, ktorý odvolací súd zrušil
uznesením zo dňa 29.02.2016; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 06.10.2016 napadol
žalovaný opätovne odvolaním; napriek uvedenému dospel odvolací súd k záveru, že na toto konanie sa
nevzťahuje ustanovenie § 390 C.s.p., pretože napriek ustanoveniu § 470 ods. 1 C.s.p. o aplikácii novej
procesnej úpravy civilného sporového konania aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho



účinnosti so zachovaním právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 01.07.2016 (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.), so zrušením
predchádzajúceho rozsudku zo dňa 25.05.2015 zákon v tom čase nespájal účinky zákazu zrušenia
ďalšieho prípadného rozsudku zo strany odvolacieho súdu, ktorý zaviedlo neskoršie ustanovenie § 390
C.s.p., preto takýto účinok nemôže byť zachovaný ani po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového
poriadku dňa 01.07.2016; aplikácia ustanovenia § 390 C.s.p. preto prichádza do úvahy len v konaniach,
v ktorých došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie za účinnosti Civilného sporového poriadku.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a
v obsahu spisu identifikoval podstatné vyjadrenia strán, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal,
keď tieto boli aj dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku (bod 4.6 odôvodnenia).

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a tým, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h/ C.s.p.). Odvolacie námietky žalovaného ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci v dôsledku
nesprávne zisteného skutkového stavu vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné (bod 4.6 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd zrušil aj závislé výroky (§ 379 písm. a/ C.s.p.)
napadnutého rozsudku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky (druhý výrok) a o trovách konania
(tretí výrok). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.).

7.1 Podľa § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

7.2 V ďalšom konaní vytvorí súd prvej inštancie žalobkyni procesný priestor na preukázanie jej tvrdenia o
nesprávnosti údajov uvedených v spornej zmluve o úvere zo dňa 01.12.2009 o účele poskytnutia úveru
a postavení žalobkyne; v prípade nepreukázania tvrdených skutočností zo strany žalobkyne bude pri
rozhodovaní vychádzať z údajov uvedených v spornej zmluve o úvere zo dňa 01.12.2009.

7.3 V prípade preukázania spotrebiteľského charakteru prejednávaného sporu ako aj skutočnosti,
že sporný úver je bezúročný a bez poplatkov so záverom o bezdôvodnom obohatení na strane
žalovaného, bude súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti námietky premlčania uplatneného
nároku vznesenej žalovaným vychádzať zo skutočnosti, že na začatie plynutia subjektívnej premlčacej
doby na uplatnenie nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúce, kedy
sa oprávnený dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, t.j.
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia s tým, že prípadná vedomosť o právnom posúdení týchto
skutkových okolností nemá na plynutie subjektívnej premlčacej doby žiadny vplyv (pozri uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018 ako aj v ňom citované
rozhodnutia); svoje rozhodnutie súd prvej inštancie z vyššie uvedených hľadísk primeraným spôsobom
odôvodní.

8. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané                (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).