{"guid": "db4c01fe-b6f1-4a67-92c7-185c6d3a2123:9d38c999-c69b-470b-b421-06e94ab3b9b2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6714211187.2", "spisova_znacka": "16Co/255/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/255/2018 z 23. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 23. októbra 2018, sp. zn. 16Co/255/2018, ECLI:SK:KSBB:2018:6714211187.2", "identifikacne_cislo": "6714211187", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Tencer", "sudca_id": 10, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-tencer-10", "datum_vydania": "2018-10-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-33.odsek-1", "nazov": "§ 33 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-33.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-33"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-33"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9d38c999-c69b-470b-b421-06e94ab3b9b2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6714211187.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2018:6714211187.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2018:6714211187.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/255/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714211187
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6714211187.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu O.. Q. U., B.., miesto
podnikania T. XX, XXX XX T. T., IČO: 40 089 657, proti žalovanému JUDr. Jozefovi Ďuricovi, súdnemu
exekútorovi, so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, právne zastúpeného Mgr. Iankom Troiakom,
advokátom, Advokátska kancelária, so sídlom Dukelských hrdinov 34, 960 01 Zvolen, v konaní o
zaplatenie 1.473,40 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 10C/171/2014-97 zo dňa 14. 03. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e .

II. Žalobca   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal toho, aby súd
prikázal žalovanému, ktorého označoval ako povinný, zaplatiť mu pohľadávku vo výške 41.591,- Sk
v pôvodne platnej mene, teda 1.387,- EUR bez príslušenstva, úroky z omeškania 1 % ročne počas
deviatich rokov z istiny 68,80 EUR, spolu 44.166,- Sk v pôvodne platnej mene, teda 1.485,50 EUR.
Ako dôvod pre uloženie uvedenej povinnosti poukazoval na výzvu zo dňa 27. 11. 2013, ktorou vyzval
žalovaného na zaplatenie vyššie uvedenej sumy, ktorú žalovaný dobrovoľne nesplnil spolu s trovami
konania.

2. Po tom, ako bolo uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/171/2014-15 zo dňa 26. 02. 2015,
ktorým okresný súd podanie žalobcu zo dňa 23.07.2014 odmietol, zrušené (uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 30. 09. 2015 č. k. 16Co/386/2015-25)  a následne po tom, ako bol rozsudok
Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/171/2014-66 zo dňa 15. 06. 2016, ktorým žalobu zamietol, zrušený
(uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici 16Co/509/2016-82 zo dňa 19. 10. 2017), okresný súd
viazaný právnymi závermi uvedenými v uzneseniach odvolacieho súdu vykonal dokazovanie a dospel
k právnemu záveru, že žaloba nie je dôvodná.

3. Podľa okresného súdu medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný ako súdny exekútor
vykonával exekučné konanie vo veci žalobcu ako oprávneného, kde ako povinný vystupovala firma
VTÁČNIK s. r. o. a exekučným titulom bol platobný rozkaz Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa
21. 11. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 09. 12. 2005 č. k. 11Cb/79/2005-23
o vymoženie pohľadávky vo výške 41.591,- Sk v pôvodne platnej mene s príslušenstvom. Žalobca sa
uvedenou žalobou v súdenej veci domáhal zaplatenia sumy 1.571,90 EUR s príslušenstvom z titulu



náhrady škody, ktorú si uplatnil voči žalovanému ako súdnemu exekútorovi, keď tvrdil, že tento pochybil
pri výkone jeho exekučnej činnosti, v dôsledku čoho jemu ako žalobcovi vznikla škoda. Žalobca si nárok
uplatnil v zmysle § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
v texte „Exekučný poriadok“).

4. Okresný súd konštatoval, že je výlučne na poškodenom - žalobcovi, či sa bude náhrady škody
domáhať voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte „zákon č. 514/2003 Z. z.“) alebo či bude
predmet nároku uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, k čomu
došlo aj v konkrétnej prejednávanej veci. Následne preto okresný súd skúmal, či sú splnené zákonné
predpoklady vzniku zodpovednosti súdneho exekútora za škodu, ktorú spôsobil pri výkone činnosti
upravenej exekučným poriadkom, t. j. 1. protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody, 3. príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou.

5. Pokiaľ ide o protiprávny úkon, teda porušenie právnej povinnosti, okresný súd nemal z vykonaného
dokazovania preukázané, že by žalovaný porušil zákonnú povinnosť resp. zmluvnú povinnosť. Ak
žalobca tvrdil, že žalovaný mal porušiť svoju povinnosť pri výkone exekučnej činnosti tým, že
neexekuoval finančné prostriedky, ktoré boli povinnému vyplatené na jeho bankový účet zo zdrojov
Európskej únie prostredníctvom Pôdohospodárskej platobnej agentúry, v tejto súvislosti poukázal na
ustanovenie § 102, § 61a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017  ( podľa
ktorého exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa
osobitných predpisov nepodliehajú exekúcii, alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia
neprípustná), ako aj § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy, podľa ktorého výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov (napr. Exekučný poriadok)
nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie. Hnuteľný
majetok a nehnuteľný majetok obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu
Európskej únie nepodlieha výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov (napr. Exekučný poriadok),
s výnimkou výkonu rozhodnutia na majetok obstaraný z prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu
Európskej únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva alebo rozhodnutie (napr. § 12 a § 15 zákona č. 528/2008
Z. z. a § 16 a § 25 zákona č. 292/2014 Z. z.).

6. V konaní bolo preukázané, že listom zo dňa 15. 12. 2014 oznámila OTP Banka Slovensko, a. s.
žalovanému, že bankový účet, ktorý vedú povinnému Solkaris, s. r. o. (predtým VTÁČNIK s. r. o.),
IČO: 36 035 980 evidujú ako účet, na ktorý boli povinnému zasielané dotácie. Konkrétne sa jednalo
o účet č. XXXXXXX/XXXX. Tento list bol žalovanému doručený 08. 01. 2015. Pokiaľ teda žalovaný
podľa okresného súdu odblokoval predmetný bankový účet povinného, nielenže neporušil žiadnu svoju
zákonnú povinnosť, ale naopak postupoval v súlade s dotknutými ustanoveniami príslušných právnych
predpisov.

7. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný ako súdny exekútor porušil svoju povinnosť uspokojovať pohľadávky
veriteľov povinného podľa poradia, ktoré tieto pohľadávky mali. Z vykonaného dokazovania však okresný
súd nemal preukázané porušenie tejto zákonnej povinnosti žalovaného, pretože žalobca napriek tomu,
že bol na to súdom vyzvaný, tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom nešpecifikoval, konkrétne neuviedol,
o akých iných veriteľov sa malo jednať, resp. ktoré iné konkrétne pohľadávky mali byť takto prednostne
v rozpore so zákonom uspokojené a  tieto skutočnosti uvádzané žalobcom zostali len v rovine tvrdení.

8. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný ako súdny exekútor porušil svoje povinnosti pri výkone exekučnej
činnosti tým, že nevyužil všetky zákonné možnosti v zmysle Exekučného poriadku na vymoženie jeho
vymáhanej pohľadávky, keď tvrdil, že žalovaný urobil len jeden úkon, a to vydal exekučný príkaz do
OTP Banky. Žalobca však opäť tieto skutočnosti podľa okresného nijakým spôsobom nepreukázal a
ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz na preukázanie ním tvrdených skutočností, keď súd jednoznačne
zastáva názor, že takéto tvrdenia žalobcu by bolo možné preukázať výlučne pripojením príslušného
exekučného spisu vedeného žalovaným, čo však žalobca, hoci na ňom spočívalo dôkazné bremeno,
nenavrhol, ani do momentu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (rozsudku).

9. Vzhľadom na to, že súd nemal preukázané splnenie prvého predpokladu vyžadovaného na vznik
zodpovednosti za škodu, ktorá mala byť spôsobená žalovaným žalobcovi, a to porušenie právnej
povinnosti žalovaným, a na vznik tejto zodpovednosti sa vyžaduje naplnenie všetkých predpokladov



kumulatívne, z dôvodu hospodárnosti konania okresný súd neskúmal splnenie ďalších predpokladov
tejto zodpovednosti.

10. Okresný súd k námietke premlčania vznesenej v konaní žalovaným, uviedol, že ju nebolo možné
vyhodnotiť ako dôvodnú či nedôvodnú. Uvedené odôvodnil tým, že pre začiatok plynutia subjektívnej
dvojročnej lehoty je rozhodné, kedy sa poškodený teda žalobca dozvedel o vzniknutej škode a kto za
ňu zodpovedá, teda o zodpovednostnom subjekte. Žalobca však tieto skutočnosti vôbec neuviedol, a
to nielen v podanej žalobe, ale ani v priebehu celého konania až do vyhlásenia rozsudku, a to napriek
tomu, že bol na to zo strany súdu dopytovaný a zároveň nepredložil žiaden dôkaz ohľadne preukázania
týchto skutočností a ani v konaní nenavrhol žiaden takýto dôkaz vykonať ( vrátane pripojenia exekučného
spisu ). Súd preto nemohol zistiť relevantné skutočnosti potrebné na posúdenie dôvodnosti vznesenej
námietky premlčania.

11. Na záver okresný súd zdôraznil, že na pojednávaní dňa 14. 03. 2018 vyzval žalobcu v zmysle §
150 ods. 2 CSP, aby uviedol podstatné a rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie jeho nároku, čo však
žalobca nesplnil. Po právnom poučení o tom, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie končí, ani jedna zo strán
sporu žiadny návrh na doplnenie dokazovania nenavrhla.

12. O trovách konania rozhodol okresný súd § 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu vo veci v
spojení s § 262 CSP.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, nestotožnil sa s právnym záverom
okresného súdu, že nepreukázal existenciu pohľadávky voči žalovanému a jeho zodpovednosť podľa
§ 33 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože pohľadávka vznikla, žalovaný vykonal len jeden úkon, dal
exekučný príkaz do OTP Banky, ktorá z neznámych príčin mu nezaplatila, pričom mal v tom čase poradie
č. 4, ale boli platené aj s vyšším poradím. Rozhodnutie okresného súdu preto považuje  za právne
nesprávne, keď zodpovednosť prenáša na neho ako žalobcu a nezohľadnil trvanie tejto veci už od roku
2006, napriek tomu, že on požiadal žalovaného, aby peniaze vymohol, toto sa však nestalo, lebo vykonal
len jeden úkon do OTP Banky, ktorá bola v úpadku, a preto mu nebolo zaplatené. Pre iné subjekty
však exekútor peniaze vymohol. Okresný súd tak konal neobjektívne a jednoduchá vec dosiaľ nie je
rozhodnutá.

14. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že okresný súd rozhodol vecne správne v
súlade so zákonom, keď vykonal dôkazy navrhnuté sporovými stranami a na ich základe žalobu zamietol
v celom rozsahu, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ním tvrdené skutočnosti nevedel
preukázať. Žalobca ani v odvolaní neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, naopak uvádza tie isté tvrdenia, ktoré boli už v konaní
viackrát uvádzané, s ktorými sa súd vysporiadal. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom
rozsahu ako vecne správny a dostatočne odôvodnený potvrdil.

15. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej v
texte „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods.
1 CSP (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako v celom rozsahu
vecne správny.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v súlade s
pokynmi uvedenými v zrušujúcich uzneseniach odvolacieho súdu zo dňa 30. 09. 2015 (č. l. 25 spisu) a
zo dňa 19. 10. 2017 (č. l. 82 spisu) v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, dostatočné, preto sa odvolací súd obmedzil
na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), najmä v bode 12. Nad rámec
dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku okresného súdu sa odvolací súd zaoberal aj podstatnými
vyjadreniami žalobcu, ktoré boli obsahom jeho odvolania a k nim uvádza nasledovné:



17. Exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s
činnosťou podľa Exekučného poriadku, pričom predpokladmi tejto zodpovednosti je nielen vznik škody,
ale najmä protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora prípadne jeho zamestnanca súvisiace s
činnosťou podľa Exekučného poriadku, príčinná súvislosť medzi týmto konaním alebo opomenutím
a vznikom škody. Predpoklady vzniku zodpovednosti musí preukázať poškodený (viď aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 138/2008).

18. Zodpovednosť exekútora za škodu ním spôsobenú alebo jeho zamestnancami v súvislosti s
vykonávaním exekučnej činnosti podľa Exekučného poriadku je upravená v § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie. Podľa tohto ustanovenia preto
exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu je spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou
podľa tohto zákona.

19. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti zaplatiť
žalovaného ako súdnemu exekútorovi povinnosť nahradiť mu škodu z dôvodu, že žalovaný ako
súdny exekútor v exekučnom konaní sp. zn. EX 421/06 prednostne uspokojoval z vymoženej sumy
iných veriteľov, a nie žalobcu. Okresný súd sa preto dôvodne zaoberal tým, či na strane žalovaného
boli splnené všetky zákonom stanovené kumulatívne predpoklady pre vznik jeho zodpovednosti za
škodu, ktorá mala nastať v majetkovej sfére žalobcu. Prioritne skúmal, či na strane žalovaného ako
súdneho exekútora došlo k protiprávnemu úkonu pri výkone činnosti upravenej Exekučným poriadkom.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k tomu, že žalovaný neporušil pri výkone činnosti
upravenej Exekučným poriadkom svoju povinnosť, ktoré dôvody podrobne rozpísal na strane 13
a 14 napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd odkazuje. Ak teda okresný súd uzavrel, že
žalobca svoje tvrdenia všeobecného charakteru o porušení povinnosti žalovaného nepreukázal žiadnym
dôkazným prostriedkom, tento ani nenavrhol, a že zostali ním uvádzané skutočnosti len v rovine
tvrdenia, dospel k správnemu záveru. V konaní sa dostal žalobca sám do dôkaznej núdze, ak za
účelom preukázania  ním uvedených skutočností predložil len Oznámenie o poradí pohľadávky zo dňa
13.07.2006, upovedomenie o začatí exekúcie  Ex 421/06-4 zo dňa 23.03.2006, návrh na vykonanie
exekúcie zo dňa 09.01.2006 ( č.l.5 spisu ). Z uvedených listín nebolo možné dospieť k tomu, že žalovaný
porušil povinnosti vyplývajúce z Exekučného poriadku. Nepreukázali to ani listiny predložené v konaní
samotným žalovaným, a to príkaz na začatie exekúcie zo dňa 21.06.2006 a ani príkaz na odblokovanie
účtu zo dňa 04.07.2006 ( č.l. 40 až 42 spisu ). Naviac z písomného podania, ktoré bolo označené ako
Poskytnutie súčinnosti, vyplýva, že na účet, ktorý bol vedený voči spoločnosti Solkaris, s. r. o. eviduje
OTP banka  Slovensko a. s., ako účet, na ktorý boli povinnému zasielané dotácie.

20. Okresný súd však na základe vykonaného dokazovania dospel k tomu, že zo strany žalovaného
nedošlo k porušeniu povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku,
pretože pokiaľ žalovaný odblokoval bankový účet povinného, nielenže neporušil žiadnu svoju zákonnú
povinnosť, ale naopak postupoval v súlade s dotknutými ustanoveniami príslušných právnych predpisov.
21. Ak následne žalobca tvrdil, že žalovaný ako súdny exekútor uspokojoval pohľadávky veriteľov
povinného podľa poradia, ktoré tieto pohľadávky mali, resp. neuspokojoval pohľadávky veriteľov
povinného podľa poradia, porušenie tejto povinnosti zo strany súdneho exekútora žalobcom preukázané
nebolo. Žalobca poukazoval len tú skutočnosť, že jeho pohľadávka bola vedená pod č. 4, avšak
nekonkretizoval ktoré subjekty, na základe akých skutočností boli uspokojené mimo poradia, z obsahu
spisu nevyplýva, o akých iných veriteľov sa malo jednať, aké iné pohľadávky mali byť prednostne v
rozpore so zákonom uspokojené, kedy, akým spôsobom, preto aj tieto uvedené skutočnosti uvádzané
žalobcom zostali len v rovine tvrdení.

22. Žalobca ani v odvolaní neuvádzal žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili
pre neho priaznivé rozhodnutie. Osobitne nie je daný odvolací dôvod žalobcu spočívajúci v tom, že by
okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Naopak, súd vykonal všetky dôkazy predložené žalobcom i žalovaným. V
konaní sa okresný súd nedopustil vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutia a na ktorú by
musel odvolací súd prihliadnuť. Obsah odvolania žalobcu nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť
záverov napadnutého rozsudku okresného súdu z hľadiska odvolacích dôvodov, pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce právne skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok



zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých okresný súd
založil svoje rozhodnutie.

23. Tvrdenie žalobcu, že „vec trvá od roku 2006“ (žaloba bola podaná na okresný súd dňa 31. 07. 2014
- poznámka odvolacieho súdu) sama o sebe nespôsobuje vznik zodpovednosti žalovaného za škodu,
ktorá mala údajne v jeho majetkovej sfére nastať. Žalobca v odvolaní neuviedol, na základe čoho má
za to, že okresný súd koná neobjektívne, ak vo veci rozhodol aj na základe dôkazov predložených
žalobcom, ktoré však neboli pre posúdenie jeho nároku dostatočné. Odvolací súd tak poukazuje
na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako správne a to vrátane
výroku o náhrade trov konania (v súlade s platnou právnou úpravou), ktorú skutočnosť odvolací súd
uvádza napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi  rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo žalobcom
napadnuté, avšak ide o výrok závislý.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalobca nebol v odvolacom
konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol v odvolacom
konaní vo veci samej úspešný v celom rozsahu, preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie, ktoré uznesenie vydá súdny úradník v zmysle § 262
ods. 2 CSP.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,



c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/171/2014", "guid": "64e421b4-862c-4329-99e5-9653aab70f4a:2982651c-958b-41a6-a174-8c9835961fd0", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}