{"guid": "b6631abe-a993-4c3b-bdae-805b390405cb:7da73061-a867-4792-8b64-2c607818abb4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1", "spisova_znacka": "14Co/303/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/303/2017 z 24. 9. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. septembra 2018, sp. zn. 14Co/303/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1", "identifikacne_cislo": "6715201951", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Zdenka Reisenauerová", "sudca_id": 1011, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zdenka-reisenauerova-1011", "datum_vydania": "2018-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7da73061-a867-4792-8b64-2c607818abb4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/303/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715201951
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: Willard, s.r.o., so
sídlom Teplická 2293/68, 921 01 Piešťany, IČO: 44 906 960, právne zastúpeného Advokátska kancelária
JUDr. Eckmann, s.r.o., so sídlom Mierové námestie 14, 911 01 Trenčín, IČO: 47 241 110, proti žalovanej
Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. Z. XXXX/XX, XXX XX J., zastúpenej opatrovníčkou M. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. Z. XXXX/XX, XXX XX J., právne zastúpenou Advokátska kancelária Ulianko &
partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, o zaplatenie sumy 32.000,-
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/68/2015
- 266 zo dňa 08. 09. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok  Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/68/2015 - 266 zo dňa 08. 09. 2016 v prvom a treťom
výroku    p o t v r d z u j e.

II.  Odvolanie žalovanej proti druhému výroku rozsudku,  o d m i e t a .

III. Žalovaná   j e    p o v i n n á   zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho  konania v rozsahu 100 %
na účet právneho zástupcu v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.  Napadnutým rozsudok Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28 800,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5, 05 % ročne
zo sumy 28 800,- Eur od 01. 05. 2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok
rozsudku).  Osobitným výrokom súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 3 200,- Eur s úrokom z omeškania
vo výške 5, 05 % ročne zo sumy 32 000,- Eur od 20. 02. 2015 do 30. 04. 2015 a vo výške 5 , 05 % ročne
zo sumy  3200,- Eur od 01. 05. 2015 do zaplatenia zamietol (druhý výrok rozsudku). O trovách súd prvej
inštancie rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vo výške 80%.
V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 16.02.2015 domáhal voči
žalovanej zaplatenia sumy 32.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto
sumy od 20.02.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu
odôvodnil tým, že ako kupujúci na jednej strane uzavrel so žalovanou ako predávajúcou na strane
druhej dňa 31.03.2010 kúpnu zmluvu, na základe ktorej od žalovanej nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti - k bytu č. XX na X. poschodí vo vchode č. XX bytového domu na ul. E. Z.
vo J., súp. č. XXXX vrátane prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach. V súvislosti s touto kúpnou zmluvou žalovanej ako predávajúcej vo vzťahu
k označeným nehnuteľnostiam zaplatil kúpnu cenu pri uzavretí kúpnej zmluvy dňa 31.03.2010 sumu
32.000,- Eur v hotovosti. Rozsudkom Okresného súdu  Zvolen č.k. 6C/5/2011-203 zo dňa 16.01.2014,
ktorý nadobudol právoplatnosť čo do výroku vo veci samej, súd vo veci samej určil, že žalovaná je



výlučnou vlastníčkou predmetného bytu vrátane prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu. V rámci
vyriešenia tzv. prejudiciálnej otázky súd v tomto konaní vyhodnotil kúpnu zmluvu zo dňa 31.03.2010
ako absolútne neplatný právny úkon s poukazom najmä na ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
keďže žalovaná predmetnú kúpnu zmluvu uzatvorila  v čase duševnej poruchy, a teda reálneho zníženia
rozpoznávacej schopnosti svojho konania. Na kúpnu zmluvu sa preto hľadí, akoby tento právny úkon
nikdy neexistoval. Vo výške prijatého plnenia z kúpnej zmluvy v podobe obdržanej sumy kúpnej ceny,
t.j. vo výške 32.000,- Eur, tak vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, ktoré je mu povinná
vydať. Právne zdôvodnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na ust. § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že vychádzajúc zo skutkových
zhodných tvrdení strán sporu mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou došlo 31.03.2010 k
uzatvoreniu kúpnej zmluvy podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca kúpnu zmluvu uzatvoril
ako kupujúci, žalovaná uzatvorila kúpnu zmluvu ako predávajúca. Predmetom kúpnej zmluvy bol byt č.
XX nachádzajúci sa na  X. poschodí, vo vchode č. XX, bytového domu súp. č. XXXX, na ul. E. Z. vo J..
Z kúpnej zmluvy, z čl. VII. vyplýva, že kúpna cena bytu bola dohodnutá na sumu 32.000,- Eur a z čl.
VIII. kúpnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tom, že kupujúci (žalobca) uhradí kúpnu
cenu vo výške 32.000,- Eur v hotovosti do rúk predávajúceho (žalovanej) v deň podpisu kúpnej zmluvy.
Žalovaná ako predávajúca zároveň svojim podpisom na tejto zmluve v tomto čl. potvrdila prepočítanie a
prevzatie finančných prostriedkov vo výške 32.000,- Eur. Na základe tejto kúpnej zmluvy bol povolený
vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu ako kupujúceho bývalou Správou katastra Zvolen pod č.
Z dňa 27.04.2010, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná. Žalovaná sa v konaní vedenom pred OS
Zvolen pod sp.zn. 6C/5/2011 domáhala určenia vlastníctva k bytu                     s odôvodnením, že
kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010 je absolútne neplatným právnym úkonom. V uvedenom konaní súd
riešil ako prejudiciálnu otázku platnosť, či neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010 a rozsudkom č.k.
6C/5/2011-203 zo dňa 16.01.2014 okresný súd určil, že žalovaná, ktorá v tomto konaní vystupovala ako
žalobkyňa, je výlučnou vlastníčkou bytu. Konštatoval, že kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010 je absolútne
neplatným právnym úkonom s poukazom na ustanovenie § 38 ods. 2 OZ, pričom mal súd dokazovaním
za preukázané, že žalovaná uzatvárala kúpnu zmluvu,  ako aj úverovú zmluvu a iné právne dokumenty
v strese a v emočnom vypätí, reagovala skratovito, neuvedomujúc si v plnom rozsahu a dostatočne
dôsledok svojho správania a konania, nevedela si v plnom rozsahu uvedomiť  vážnosť a dôsledky, ktoré
boli s podpísaním týchto listín spojené. Uvedený právoplatný rozsudok č. k. 6C/5/2011-203 nadobudol
odraz i v katastri nehnuteľností, keď podľa aktuálneho výpisu z LV č. XXXX  zo dňa 01.07.2016 žalovaná
je zapísaná ako výlučná vlastníčka v celosti predmetného bytu. Ako z nespornej skutočnosti medzi
stranami sporu súd potom vychádzal z toho, že kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010 je absolútne neplatným
právnym úkonom. Z ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že kto sa na úkor
iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Z ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho
úkonu. V súdenej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia ako
majetkového prospechu získaného plnením  z neplatného právneho úkonu, ktorým je kúpna zmluva zo
dňa 31.03.2010. Z ustanovenia § 457 OZ vyplýva, že ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je
každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobca „nútene“ na základe
súdneho rozhodnutia z tejto absolútne neplatnej kúpnej zmluvy vrátil žalovanej vlastníctvo k bytu.
Žalovaná z tohto absolútne neplatného právneho úkonu, ktorým je kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010
je tiež povinná žalobcovi vrátiť to, čo podľa nej dostala, keď žalobca tvrdil, že žalovanej vyplatil kúpnu
cenu za byt v sume 32.000,- Eur a to podľa zásad o bezdôvodnom obohatení podľa § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Žalovaná popierala tvrdenie žalobcu, že podľa kúpnej zmluvy jej bola vyplatená
kúpna cena v sume 32.000,- Eur. Žalobca bol v konaní povinný preukázať, že žalovanej podľa kúpnej
zmluvy vyplatil kúpnu cenu v sume 32.000,- Eur. Žalobca odvodzoval svoj nárok na vyplatenie kúpnej
ceny z čl. VIII. kúpnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že k uhradeniu kúpnej ceny vo výške 32.000,- Eur
malo dôjsť v hotovosti do rúk žalovanej v deň podpisu kúpnej zmluvy, pričom táto svojim podpisom na
kúpnej zmluve mala potvrdiť prepočítanie a prevzatie týchto finančných prostriedkov.                    Na
podporu svojho tvrdenia, že k vyplateniu kúpnej ceny žalovanej došlo,  žalobca predložil výdavkový
pokladničný doklad zo dňa 31.03.2010, tiež podpísaný žalovanou,  a tiež potvrdenie o prevzatí fin.
prostriedkov zo dňa 31.03.2010, rovnako podpísané žalovanou, čo žalovaná nerozporovala. Uvedeným
žalovaná prehlásila, že dňa 31.03.2010 prevzala finančné prostriedky v sume 32.000,- Eur z kúpnej
zmluvy. Všetky uvedené doklady boli zo dňa 31.03.2010. Rozpoznávacie schopnosti konania žalovanej k
tomuto dňu boli posúdené znaleckým posudkom v konaní 6C/5/2011, keď zo znaleckého dokazovania v
tomto konaní vyplynulo, že kúpnu zmluvu dňa 31.03.2010 žalovaná uzatvorila v čase duševnej poruchy.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie neprihliadol na potvrdenie prevzatí finančných prostriedkov



zo dňa 31.03.2010, výdavkový pokladničný doklad zo dňa 31.03.2010, ale na okolnosť odovzdania
finančných prostriedkov vo výške 32.000,-Eur vykonal dokazovanie výsluchom svedkov M.. M. U. a Z.
B..  Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zhodne zo svedeckých výpovedí vyplýva, že svedok
U. peniaze v byte žalovanej položil na stôl, žalovaná peniaze následne podala Z. B. a po odčítaní určitej
sumy zvyšok peňazí odovzdala Z. B.. Odlišnosti vo svedeckých výpovediach podľa názoru súdu prvej
inštancie,  nevyvracajú tvrdenie žalobcu a preukázanie tvrdenia žalobcu, že k vyplateniu kúpnej ceny
žalovanej došlo. Podporne o tom svedčí potvrdenie spoločnosti Tatra credit, a.s. zo dňa 01.12.2015,
ktorá spoločnosť uviedla, že dňa 31.03.2010 bola v mieste bydliska žalovanej uhradená ich spoločnosti
v hotovosti suma vo výške 28.800,- Eur oproti príjmovému pokladničnému dokladu do rúk povereného
zamestnanca spoločnosti Z. B.. Bolo to na účel zaplatenia dlhu žalovanej z úverovej zmluvy č. XXX/XX,.
ktorú žalovaná uzatvorila so spoločnosťou S.O.S finance, s.r.o., ako dlžníčka, ktorý jej ako veriteľ na
základe tejto poskytol spotrebiteľský úver. Pohľadávka z tejto úverovej zmluvy bola veriteľom postúpená
spoločnosti Tatra credit dňa 01.12.2009, úverová zmluva bola uzatvorená dňa 24.07.2009. Spoločnosť
Tatra credit a.s. jednoznačne potvrdila, že záväzok žalovanej z tejto úverovej zmluvy je vyrovnaný.
Uzavretie úverovej zmluvy so spoločnosťou S.O.S. finance žalovaná nerozporovala, potvrdila, že k
uzavretiu tejto úverovej zmluvy došlo na výšku úveru 28.000,- Eur, keď fin. prostriedky nevyhnutne
potrebovala na zabezpečenie financovania štúdia svojho syna v zahraničí. Nakoľko spoločnosť Tatra
credit, a.s. potvrdila, že úver z úverovej zmluvy je žalovanou zaplatený, a nakoľko žalovaná nemala iné
finančné prostriedky na jeho zaplatenie, potom jednoznačne úver spoločnosti Tatra credit, a.s. musel
byť vyplatený z fin. prostriedkov z kúpnej ceny za byt vyplatenej žalobcom. Na základe vyhodnotenia
dokazovania mal potom súd za to, že žalobca preukázal vyplatenie kúpnej ceny žalovanej podľa kúpnej
zmluvy, avšak len v rozsahu 28.800,- Eur, keď spoločnosť Tatra credit, a.s. potvrdila vyplatenie tejto
čiastky na úver žalovanej. Jediným spoľahlivým dôkazom ohľadne výšky vyplatenej kúpnej ceny je
potvrdenie spoločnosti Tatra credit, a.s., keď táto spoločnosť uviedla, že jej bola zaplatená suma 28.800,-
Eur. Žalovaná tak prijala podľa kúpnej zmluvy na základe týchto skutkových zistení jednoznačne od
žalobcu sumu 28.800,- Eur, čím sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a podľa zásad o vydaní
bezdôvodného obohatenia musí toto obohatenie žalobcovi vydať ako plnenie z neplatného právneho
úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010.                    V zvyšujúcej časti čo do sumy 3.200,- Eur súd
žalobu žalobcu ako nepreukázanú zamietol.                  O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.
2 CSP  podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí. Uviedol, že žalobca mal v konaní väčší úspech než žalovaná (80 %, t. j. 28.800 ÷ 32.000 = 0,9,
t. j. 90 %, 3.200 ÷ 32.000 = 0,1, t. j. 10 %, rozdiel 90 % - 10 % = 80 %), preto žalobca má nárok voči
žalovanej na náhradu trov konania vo výške 80 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, pričom
uviedla, že rozsudok odvolaním napáda v celom rozsahu. Odvolanie zdôvodnila s poukazom na ust.
§ 365 ods. 1 písm. h), f), b), d) CSP. Uviedla, že namieta  hlavne tú skutočnosť, že konajúci súd
prvej inštancie žalobe vyhovel len z jediného dôvodu, a to,  že z  výpovede svedkov p. Z. B. a
M. U. považoval za dôveryhodné a smerodajné, pričom nedodržal jednu zo základných podmienok
nevyhnutne potrebných na úspešné priznanie vydania bezdôvodného obohatenia, a to nespornosť a
jednoznačnosť preukázania samotného vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor
žalobcu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010,  ako aj všetky
ostatné právne úkony vykonané zo strany žalovanej
v danom období sú absolútne neplatné , a preto sa  nemožno odvolávať, napr. na podmienky
splatnosti kúpnej ceny uvedené v predmetnej kúpnej zmluve, nakoľko táto z právneho pohľadu
neexistuje a nikdy neexistovala. V tejto súvislosti žalovaná považuje rozsudok za rozporuplný  a z toho
dôvodu aj nepreskúmateľný. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie by mal v prvom rade skúmať a
zaoberať sa reálnym odovzdaním / neodovzdaním plnenia z pohľadu tzv. inštitútu reálneho kontraktu
a nemôže sa opierať o skutočnosti uvedené v neplatnej zmluve s tým účelom, akoby boli skutočne
naplnené a akoby sa  právny úkon sa javil ako platný. Z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie
jednoznačne nevyplýva, že sa žalovaná na úkon žalobcu bezdôvodne obohatila. Z rozsudku,  ako
aj z celého konania ktoré mu predchádzalo, však možno nadobudnúť dojem, že súd prvej inštancie
konal a vychádzal z predpokladu, že k bezdôvodnému obohateniu došlo, a preto nepriamo preniesol
dôkazné bremeno, resp. jeho časť na žalovanú. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že konajúci súd vôbec
nezohľadnil celkom zjavné prepojenie svedkov a osoby žalobcu navzájom, keďže len konštatoval  v ods.
42 rozsudku, že prepojenosť svedkov a osoby žalobcu nespochybňuje vierohodnosť ich svedeckých
výpovedí. Toto rozhodnutie súd odôvodnil len jednou skutočnosťou, a to že svedkovia zložili sľub



vypovedať pravdu a nič nezamlčať a boli poučení o následkoch krivej výpovede. Vzhľadom na procesné
postavenej žalovanej v tomto konaní,
nemožno od nej rozumne očakávať, že bude v konaní produkovať dôkazy, ktoré
preukazujú neodovzdanie financií, nakoľko je len na žalobcovi v prípade, ak došlo
k spochybneniu vierohodnosti svedkov, ktorí svedčia v jeho prospech, aby dokázal aj ďalšími
dôkazmi, že ich výpovede sú vierohodné. Ďalej žalovaná namietala, že súd prvej inštancie podporne
použil ako dôkaz vyhlásenie o splatení úveru vystavené spoločnosťou TATRACREDIT.  avšak bez
náležitého posúdenia v ods. 39 na str. 17 rozsudku dôvodil, že toto vyplatenie uskutočnila jednoznačne
žalovaná, čo však nemusí byť pravdou a v súdnom konaní toto nebolo jednoznačne preukázané.  Bolo
potrebné po vyriešení otázky, či  v skutočnosti došlo k faktickému odovzdávaniu a prepočítavaniu
finančných prostriedkov v relutárnej forme alebo len dokladovo, tzv. na papieri, a v takom prípade, keď
by súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že k faktickému odovzdávaniu peňazí
došlo, bolo potrebné_posúdiť aj správanie sa zúčastnených osôb s ohľadom na všetky okolnosti s tým,
kto komu de facto peňažné prostriedky odovzdával a za akým účelom. V danom prípade by teda bolo
potrebné posúdiť aj to, či nešlo o plnenie v prospech iného v zmysle § 454 OZ, čím sa súd prvej inštancie
vôbec nezaoberal. Taktiež v nadväzností na logickosť rozsudku je podľa názoru žalovanej nesprávne
aj tvrdenie súdu uvedené v ods. 40 rozsudku o tom, že absencia úmyslu predať byt a prevziať peniaze
je bez právneho významu kvôli konaniu žalovanej v čase duševnej poruchy, nakoľko práve naopak,
by prípadná existencia úmyslu predať byt a prevziať peniaze bola z uvedeného dôvodu bez právneho
významu, avšak práve jeho nedostatkom by sa súd mal v rámci posúdenia veci zaoberať. V tomto smere
žalovaná podporne poukázala na podobné súdne konanie vedené na Okresnom súde v Novom Meste
nad Váhom, ktoré sa týka spoločnosti SOS Finance.  Uvedený súd v danej
veci skúmal hlavne nedostatok úmyslu predať byt a na základe tejto jedinej skutočnosti spolu
s rozpornými výpoveďami svedkov v konaní zhodnotil, že k odovzdaniu kúpnej  ceny nedošlo
a kúpna zmluva je neplatná. Navyše v ods. 41 Rozsudku súd prvej inštancie s prílišnou formálnosťou
nerešpektoval dôkazy predložené žalovanou, a to potvrdenia o vkladoch a o tom, že od žalovanej a jej
syna boli vymáhané peniaze aj po údajnom splatení úveru spoločnosti TATRACREDIT, pričom vzhľadom
na prepojenosť osoby p. V. na spoločnosť TATRACREDIT, ako už aj zjavnú zhodu v názvoch týchto
spoločností „Tatrica\" a „TATRACREDIT\" je dôvodné predpokladať, že ide o osoby
prepojené a spolupracujúce. Žalovaná je toho názoru, že súd prvej inštancie rozhodol
vyslovene formálne, bez náležitého odôvodnenia, nesprávne právne vec posúdil,
z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a riadne nezdôvodnil
z akých dôvodov dôkazy žalobcu výsluchmi svedkov prijal za vierohodné a z akých
objektívnych dôvodov dôkazy žalovanej neakceptoval, a preto považuje výkon spravodlivosti zo strany
konajúceho súdu prvej inštancie za subjektívny a arbitrárny. Žalovaná tiež považuje rozsudok súdu
prvej inštancie za zmätočný v časti subsumpcie danej veci pod príslušnú právnu normu s poukazom
na existujúce všeobecné a osobitné skutkové podstaty inštitútu bezdôvodného obohatenia tak, ako sú
upravené v zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.            Z rozsudku vôbec nie zrejmé,  pod
akú z existujúcich skutkových podstát súd prvej inštancie subsumoval celý prípad, nakoľko v rozsudku
vymenúva a spomína viaceré ustanovenia OZ, ktoré sa však medzi sebou vylučujú. Z rozsudku nie
je zrejmé, na základe akého konkrétneho ustanovenia OZ súd v danej veci konal a rozhodol, a preto
uvedená skutočnosť už sama o sebe zakladá aj nepreskúmateľnosť rozsudku. Žalovaná poukazuje
aj na možné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v tom, že v prípade, keby aj
išlo o skutkové vymedzenie vzájomnej reštitučnej povinnosti strán z neplatného právneho úkonu podľa
§ 457 OZ, tak by musela byť nielen v rozsudku, ale najmä v samotnej žalobe zo dňa 16.02.2015
táto vzájomnosť jednoznačne slovne vyjadrená v žalobnom petite. Uvedený nedostatok žaloby však
nemožno zhojiť tak, ako to vykonal súd prvej inštancie v rozsudku, a to vyslovením, že žalobca nútene
na základe súdneho rozhodnutia z tejto absolútne neplatnej kúpnej zmluvy vrátil žalovanej vlastníctvo
k bytu, nakoľko nielenže slovné spojenie „nútene vrátil\" je absolútne nelogické, ale čo je dôležitejšie,
k žiadnemu vráteniu de facto a de iure nedošlo, nakoľko predmetné súdne rozhodnutie, na ktoré sa
odvoláva rozsudok
okresného súdu bolo výsledkom súdneho konania o určenie,
či tu vecný právny vzťah je, alebo nie je, a vôbec nešlo o konanie o vydanie veci, čo nesporne znamená,
že dané súdne rozhodnutie len konštatuje faktický a skutočný stav, ktorý je
existujúci, t j. de iure, nikdy nedošlo k plneniu z neplatnej kúpnej zmluvy na strane žalovanej
a teda nikdy nedošlo k prevodu vlastníckeho práva „dochádza k obnove vlastníckeho práva so



spätným účinkom“. Vzhľadom na uvedené tiež žalovaná poukázala  na judikatúru a konštatovala, že v
uvedenom prípade, sa buď vôbec nemalo postupovať podľa                               § 457 OZ, alebo v
opačnom prípade, by mala byť žaloba zamietnutá z procesných dôvodov
nedostatku vyjadrenia synalagmatického vzťahu z plnenia obidvoch strán v žalobnom petite. Podporne
poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Odo/804/2005. Navrhla, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej
náhradu trov konania, alebo, event. ak by odvolací súd posúdil, že sú splnené podmienky pre zrušenie
rozhodnutia, aby postupom podľa § 389 ods. 1CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalovanej sa dňa 21. 12. 2016 vyjadril žalobca a uviedol, že  napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za vecne správny a zákonný
a odvolacie námietky žalovanej za celkom nedôvodné. Súd prvej  inštancie vykonal rozsiahle
dokazovanie za účelom zistenia reálnosti  odovzdania kúpnej ceny zo strany žalobcu žalovanej a je
nepochybné, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva,
na základe akých konkrétnych dôkazov a výsledkov vykonaného dokazovania považoval súd
nárok žalobcu v priznanej časti za dôvodný a preukázaný. Z obsahu súdneho spisu
je zrejmé, že súd  prvej inštancie sa naopak vôbec neuspokojil len s formálnym posúdením obsahu
príslušnej kúpnej zmluvy tak, ako sa žalovaná snaží prezentovať v podanom odvolaní, ale vykonával
riadne dokazovanie zamerané práve na objasnenie určujúcej otázky potrebnej pre rozhodnutie o podanej
žalobe žalobcu, a to ohľadne otázky skutočnej výšky odovzdanej kúpnej ceny žalovanej. Nielen listinnými
dôkazmi, ktoré mal v súvislosti s príslušnou
kúpnou zmluvou súd k dispozícii, ale aj ďalšími listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami v konaní
vypočutých svedkov bolo nad rámec akýchkoľvek pochybnosti preukázané, že zo strany žalobcu
došlo v súvislostí s príslušnou kúpnou zmluvou k riadnemu vyplateniu kúpnej ceny žalovanej, a
teda k následnému vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej titulom určenej absolútnej
neplatnosti dotknutej kúpnej zmluvy.  Ako s vecou nesúvisiace označil žalobca odvolacie námietky
žalovanej ohľadom spôsobu
uzatvárania príslušnej kúpnej zmluvy medzi jej osobou ako predávajúcou a žalobcom ako
kupujúcim. Predmetom konania v prejednávanej veci totiž nie je posúdenie platnosti,
či neplatnosti právneho úkonu, ale nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.
Uviedol, že žalovaná v odvolaní nesprávne uviedla okolnosti, ktoré nie sú v zhode so skutočným stavom
veci, keď : príslušná kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovanou nebola uzatváraná v domácnosti
žalovanej, ale na notárskom úrade, okolnosti zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a treťou osobou
spoločnosťou Tatra Credit a.s. nemajú ani s prejednávanou právnou vecou a ani so spoločnosťou
žalobcu akýkoľvek súvis a podľa názoru žalobcu žalovaná uvedené tvrdenia v podanom odvolaní
prednáša výlučne účelovo;  otázka hodnoty bytu, ako aj otázka sociálnych a rodinných pomerov
žalovanej rovnako
nemajú akýkoľvek súvis s prejednávanou právnou vecou, keď meritom veci je len posúdenie
nároku žalobcu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Žalovaná v konaní pred súdom prvej
inštancie neprodukovala ani jediný dôkaz, ktorý by reálne znižoval vierohodnosť svedeckých výpovedí.
Žalobca poukazuje i na to, že pri dôkaze výpoveďou svedka súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede
s prihliadnutím k viacerým kritériám. Súd prvej inštancie sa uvedenými kritériami pri vyhodnocovaní
obsahu všetkých v konaní vypočutých
svedkov dôsledne riadil a svedecké výpovede aj náležité riadne a komplexne vyhodnotil.
Pokiaľ ide o osobu E. V., ktorá nemá so spoločnosťou žalobcu nič spoločné,
táto osoba nebola v konaní pred súdom  prvej inštancie ani vypočutá, a preto žalobca nerozumie, na
základe akých poznatkov žalovaná v podanom odvolaní hodnotí uvedenú osobu a dokonca neváha
označovať jej konanie ako konanie rozporné s dobrými mravmi. Uvedené  nijakým spôsobom nesúvisí s
meritom veci, nakoľko označená osoba nebola žalobcom nikdy poverená na akýkoľvek úkon v súvislosti
s príslušnou kúpnou zmluvou a táto osoba nebola prítomná ani pri samotnom uzatváraní kúpnej zmluvy
a ani pri odovzdávaní  kúpnej ceny žalovanej. K súdnym rozhodnutiam, ktoré žalovaná priložila k
podanému odvolaniu, žalobca namieta, že priložené súdne rozhodnutia sa týkajú úplne odlišného
subjektu ako je spoločnosť žalobcu, a preto žalobca nepovažuje za potrebné sa k ich obsahu bližšie
vyjadrovať. V prípade, ak žalovaná namieta svoju údajnú nespôsobilosť na prevzatie kúpnej ceny
vzhľadom na jej zhoršený zdravotný stav, žalobca poukazuje na to, že z obsahu súdneho spisu je zrejmé,
že žalovaná vlastnoručne podpísala viacero listín, a to dokonca spôsobom, že mohlo dôjsť k osvedčeniu
pravosti jej podpisu na notárskom úrade. Na uvedenom faktickom stave nič nemení ani to, že príslušné



listiny boli z hľadiska právneho vyhodnotené ako absolútne neplatné. Obrana žalovanej v naznačenom
smere je tak priamo vylúčená listinami tvoriacimi súdny spis v prejednávanej veci. Podľa názoru žalobcu
súd  prvej inštancie bez možnosti inej interpretácie v odôvodnení
napadnutého rozsudku jasne a určito uviedol v zmysle akých zákonných ustanovení
Občianskeho zákonníka posúdil uplatnený nárok žalobcu (na strane 12, 17 a 19). Žalobca považuje
za celkom nelogické a nereálne, aby v petite navrhovaného rozsudku žalobca uviedol jeho vzájomnú
povinnosť voči žalovanej, nakoľko po opätovnom zápise vlastníckeho práva žalovanej k predmetnému
bytu nie je možné takýto petit s poukazom na základné procesné pravidlá vôbec formulovať. Je vylúčené,
aby žalobca v podanej žalobe vyjadroval synalagmatickosť vzájomného vzťahu za predpokladu, ak ešte
pred podaním žaloby došlo na základe skoršieho súdneho rozhodnutia k spätnému zápisu vlastníckeho
práva žalovanej do katastra nehnuteľností. V prejednávanej právnej veci s ohľadom na charakter tomuto
konaniu predchádzajúceho súdneho konania je nesporné, že na základe príslušnej kúpnej zmluvy došlo
k vzájomnému plneniu, a to vo forme prevodu vlastníckeho práva k príslušnej nehnuteľnosti zo žalovanej
na žalobcu oproti vyplateniu kúpnej ceny zo strany žalobcu žalovanej. Nad rámec vyššie uvedeného
žalobca namieta, že žalovaná nebola oprávnená na
podanie odvolania čo do výroku II. napadnutého rozsudku súdu  prvej inštancie, nakoľko týmto výrokom
bolo rozhodnuté v prospech žalovanej. Tým je voči uvedenému výroku napadnutého rozsudku vylúčená
možnosť podania odvolania zo strany žalovanej
s poukazom na § 359 Civilného sporového poriadku.  Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

4. K vyjadreniu žalobcu sa podaním zo dňa  01. 03. 2017 vyjadrila žalovaná. Uviedla, že jediné
skutočnosti svedčiace v prospech žalobcovho tvrdenia o údajnom odovzdaní finančných prostriedkov v
byte žalovanej, boli len výpovede dvoch svedkov a žiadne listinné dôkazy predložené žalobcom v tomto
konaní nepreukazujú ani prijatie, ani odovzdanie finančných prostriedkov žalovanou. V tejto súvislosti
žalovaná
uvádza, že vierohodnosť výpovedí svedkov v konaní spochybnila, a to poukázaním nielen na
ich osobné, ale aj pracovnoprávne a obchodné prepojenie, pričom miesto sídla spoločností je
len jednou z viacerých skutočnosti, ktoré až v celosti a vo vzájomnej súvislosti spochybňujú
vierohodnosť obidvoch vypočutých svedkov. Žalovaná v konaní tiež poukázala na to, že p. E. V. sa
pozná s manželkou p. Z. B., nakoľko spolu pôsobili v spoločnosti RUDIMENT, s. r. o. a Tatrica, s. r. o..
Navyše pokiaľ sa žalobca snaží spochybniť závery o faktickej fyzickej nemožnosti prevzatia - odovzdania
finančných prostriedkov v hotovosti žalovanou, nemôže sa odvolávať na podpisy žalovanej v listinách,
ktoré sú absolútne neplatné, od počiatku. Napriek uvedenému, žalovaná uvádza, tak ako už poukazovala
v konaní pred súdom prvej inštancie, že podpisy žalovanej nie sú súvislé a rovné ani vykonané jedným
ťahom, ale že jej podpis pozostáva z napísaného každého písmena oddelene a krivo, pričom už z prvého
pohľadu možno usúdiť, že podpisujúca osobu mala nesmieme ťažkosti pri
podpisovaní. Z uvedeného vyplýva, že nedošlo a ani nemohlo dôjsť za daného skutkového stavu k
nespornému a jednoznačnému preukázaniu samotného vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovanej na úkor žalobcu. Podľa názoru žalovanej to, že je nejaký úkon neplatný, ešte automaticky
neznamená, že fakticky k plneniu na základe takto neplatného úkonu došlo, ale práve naopak,  uvedené
skutočnosti je potrebné  preukázať v prípadnom   konaní  o vydaní bezdôvodného obohatenia.
Odhliadnuc od uvedeného je v danom prípade právne irelevantné, že podľa názoru žalobcu došlo k
spornému zápisu vlastníckeho práva, nakoľko na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy vlastnícke
právo nikdy prevedené na žalovaného nebolo a de iure došlo len k oprave chybného zápisu v KN.
Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala, aby odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v petite
odvolania.

5. Vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej zo strany žalobcu podané nebolo.

6. V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP vo prvom a závislom treťom výroku o trovách konania potvrdil ako
vecne správny. Keďže odvolanie proti rozsudku podala len žalovaná prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, odvolací súd musel postupom podľa § 386 písm. b) CSP odvolanie žalovanej proti druhému
výroku (o zamietnutí žaloby v časti sumy 3 200,- eur s úrokom z omeškania) odmietnuť ako odvolanie



podané neoprávnenou osobou, nakoľko uvedeným zamietajúcim výrokom bolo rozhodnuté v prospech
žalovanej.

7. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
8. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9.  Podľa  § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje                            s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Na základe podaného odvolania žalovaného, tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379
CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a
konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie náležite
odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.
S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní, odvolací
súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej,
ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd zároveň konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v
konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmania
veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

11. Na odvolaciu námietku žalovaného prednesenú v podanom odvolaní o tom, že súd prvej inštancie
mal v prvom rade skúmať a zaoberať sa reálnym odovzdaním/neodovzdaním plnenia z pohľadu tzv.
inštitútu reálneho kontraktu a nemá sa opierať o skutočnosti uvedené v neplatnej zmluve, k tejto odvolací
súd poukazuje na rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, ktorého závery sú obsiahnuté
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie na str. 15
ods. 32, kde sa osobitne uvedenou otázkou súd prvej inštancie zaoberal, keď uviedol : „Je pravdou a
treba prisvedčiť obrane žalovanej, že z týchto listinných dôkazov nemožno mať za preukázané, že k
vyplateniu kúpnej ceny došlo. Kúpna zmluva, výdavkový pokladničný doklad a potvrdenie o prevzatí
finančných prostriedkov žalovaná podpísala toho istého dňa, teda dňa 31.03.2010. Rozpoznávacie
schopnosti konania žalovanej k tomuto dňu boli posúdené znaleckým posudkom v konaní sp. zn.
6C/5/2011, keď zo znaleckého dokazovania v tomto konaní vyplynulo, že kúpnu zmluvu dňa 31.03.2010
žalovaná uzatvorila v čase duševnej poruchy a teda reálneho zníženia rozpoznávacej schopnosti svojho
konania. Nakoľko i výdavkový pokladničný doklad, ako i potvrdenie prevzatí finančných prostriedkov
boli podpísané žalovanou toho istého dňa ako kúpna zmluva, žalovaná ich podpísala v čase reálneho
zníženia rozpoznávacej schopnosti svojho konania, a teda nemohla jednoznačne posúdiť obsah týchto
listín, tak ako nemohla reálne posúdiť obsah kúpnej zmluvy. Preto týmito listinnými dôkazmi žalobca
nepreukázal svoje tvrdenia o vyplatení kúpnej ceny žalovanej“.  V dôsledku uvedeného, súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkov M.. M. U. a svedkom Z. B., ktorí sa vyjadrili na
okolnosti reálneho odovzdania finančných prostriedkov predstavujúcich kúpnu cenu za byt, ktoré mali
byť podľa zhodných výpovedí oboch vyššie uvedených svedkov reálne odovzdané žalovanej v jej
byte dňa 31.03.2010, t. j. toho dňa, kedy bola na notárskom úrade uzatvorená kúpna zmluva. Okrem
svedeckých výpovedí svedka Z. B. a M.. M. U. k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov svedčilo
i písomné potvrdenie spoločnosti TATRA CREDIT, a. s., z dňa 01.12.2015, ktorá spoločnosť potvrdila, že
dňa 31.03.2010 bola v mieste bydliska žalovanej uhradená ich spoločnosti v hotovosti suma 28.800,-Eur
oproti príjmovému pokladničnému pokladničného dokladu do rúk povereného zamestnanca spoločnosti
Z. B.. Uvedené bolo na účel zaplatenia dlhu žalovanej z úverovej zmluvy č. XXX/XX,. ktorú žalovaná
uzatvorila so spoločnosťou S.O.S. Finance, s. r. o. ako dlžníčka, ktorý jej ako veriteľ na základe
tejto poskytol spotrebiteľský úver. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nevychádzal z kúpnej
zmluvy zo dňa 31.03.2010, pokladničného výdavkového dokladu, ale na preukázanie okolností reálneho
odovzdania finančných prostriedkov vykonal i ďalšie dokazovanie (výsluchom svedkov a oboznámením
s obsahom listiny)  a na základe uvedeného dospel k opodstatnenému záveru o odovzdaní finančných



prostriedkov zástupcom žalobcu Q. M., avšak len do výšky 28.800,-Eur, a to práve s poukazom na
potvrdenie o úhrade úveru vystavené spoločnosťou TATRA CREDIT. Z uvedeného dôvodu odvolací
súd vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalovaného považoval za nedôvodnú, neopodstatnenú a
nemajúcu oporu v predchádzajúcom priebehu konania vykonaného pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ
žalovaný namieta, že súd prvej inštancie mal skúmať úmysel (žalovanej) skutočne byt predať, odvolací
súd dodáva, že takáto úvaha nie je na mieste, nakoľko predmetom prejednávanej veci je nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. toho, čo bolo plnené na základe právneho úkonu, o ktorom
súd v predchádzajúcom inom  rozhodol ako o neplatnom a teda v prejednávanej veci sám o platnosti/
neplatnosti daného právneho úkonu nerozhodoval. Detialne dokazovanie súd v prejednávanej veci
správne zameral na otázku či a v akej výške žalovaná zástupcovi žalobcu skutočne plnila a pokiaľ
mal túto otázku vykonaným dokazovaním ustálenú, správne rozhodol o povinnosti takéto plnenie
poskytnuté na základe neplatného právneho úkonu vrátiť.  Ak  žalovaný namieta, že súd prvej inštancie
rozhodol vyslovene formálne, bez náležitého odôvodnenia, nesprávne právne vec posúdil a riadne
nezdôvodnil, z akých dôvodov dôkazy žalobcu výsluchmi svedkov prijal za vierohodné, a preto žalovaný
považuje výkon spravodlivosti zo strany konajúceho súdu prvej inštancie za subjektívny a arbitrárny,
odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vypracované
veľmi precízne, odôvodnenie je detailné, zrozumiteľné a presvedčivé a v dôvodoch naň odvolací súd
poukazuje. Z napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti mal súd po vykonanom dokazovaní
za preukázané, ako vyhodnotil jednotlivé predložené dôkazy (ako žalobcom, tak aj žalovaným) súdu,
ktorými dôkazmi boli preukázané jednotlivé tvrdenia sporových strán. Z odôvodnenia rozsudku je tak
zrejmé čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného
útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne
vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil a tak
isto uviedol prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

12. Je potrebné podotknúť, že vyhodnocovanie dôkazov a to každého zvlášť, ako aj vo vzájomných
súvislostiach je výlučne v kompetencii konajúceho súdu. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci
sa vierohodnosťou svedkov a ich výpovedí zaoberal, hodnotil žalovanou namietanú personálnu
prepojenosť, avšak dospel k záveru, že neexistujú relevantné dôvody, pre ktoré by uvedených svedkov
B. a U. považoval na nedôveryhodných a na ich výpovede, ktoré sa navzájom obsahom popisovaných
okolností zhodujú a majú logický základ prihliadol, tieto v rámci komplexného hodnotenia dokazovania
vyhodnotil ako svedčiace žalovanému nároku žalobcu.  Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že právo na
spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero
samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.  Z práva na spravodlivý súdny proces, ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (viď. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS III./97,
II. ÚS 251/3.

13. Pokiaľ žalovaný považuje rozsudok okresného súdu o. i. za zmätočný, a to najmä z dôvodu
subsumpcie danej veci pod príslušnú právnu normu, pokiaľ namieta, že z rozsudku nie je zrejmé
pod ktorú z existujúcich skutkových podstát súd prvej inštancie subsumoval celý prípad, nakoľko v
rozsudku (ods. 13. až 26. a ods. 37.) vymenúva a spomína viaceré ustanovenia OZ, ktoré sa však
medzi sebou vylučujú, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne uviedol znenie príslušnej
právnej normy, jej konkrétneho ustanovenia, podľa ktorej vec právne posúdil, pod ktorú skutkový stav
právne subsumoval. V danom prípade, konkrétne pod ust. § 451 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje
bezdôvodné obohatenie, pričom v ust. § 451 ods. 2 OZ sú spoločne uvedené jednotlivé osobitné
skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia.  Rozsudku súdu prvej inštancie v žiadnom prípade
nemožno vytýkať neúplnosť, či dokonca zmätočnosť tak, ako namietal žalovaný v podanom odvolaní,
nakoľko súd zistený skutkový súd správne subsumoval pod ust. § 451 Občianskeho zákonníka, ktoré
ako jediné upravuje a obsahuje všetkých päť skutkových podstát bezdôvodného obohatenia (obsiahnuté
v § 451 ods. 2 OZ), pričom súd prvej inštancie zároveň na str. 17 v rozsudku v ods. 39 uviedol, že
„Žalovaná tak prijala podľa kúpnej zmluvy na základe týchto skutkových zistení jednoznačne od žalobcu



sumu 28.800,- Eur, čím sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a podľa zásad o vydaní bezdôvodného
obohatenia uvedený  v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, musí toto obohatenie žalobcovi vydať
ako plnenie z neplatného právneho úkonu, kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010“.  Z rozsudku súdu prvej
inštancie je tak absolútne zrejmá (správna) subsumcia skutkového stavu pod príslušnú právnu normu a
z rozsudku, jeho odôvodnenia vyplýva i záver, že uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil ako plnenie (na
ktoré je žalovaná povinná) z neplatného právneho úkonu - kúpnej zmluvy z 31.03.2010. Ustanovenia
Občianskeho zákonníka, na ktoré poukázal v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie, a ktorých
znenie i odcitoval, sa navzájom nevylučujú, ale pri konštatovaní bezdôvodného obohatenia titulom
plnenia z neplatného právneho úkonu je potom správny a na mieste odkaz na ust. § 457 Občianskeho
zákonníka, ktorý upravuje vzájomnú reštitučnú povinnosť pri konštatovaní neplatnosti zmluvy (tak, ako
tomu bolo v danom prípade). Reštitučná povinnosť má synalagmatickú, teda vzájomne podmienenú
povahu. Uvedené znamená, že domáhať sa plnenia záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto sám
svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že je pripravený ho splniť oproti plneniu
protistrany. V prejednávanej veci bolo preukázané, že zmluvné strany a to : spoločnosť Willard s.r.o., ako
pôvodný kupujúci na jednej strane a Q. M., ako pôvodný predávajúci, pôvodne uzavreli kúpnu zmluvu,
na základe ktorej bolo prevedené vlastnícke právo k bytu z Q. M. na spoločnosť Willard, s. r. o., za
peňažné protiplnenie (podľa kúpnej zmluvy suma 32.000,-Eur, podľa vykonaného dokazovania suma
28.800,-Eur). Vzhľadom na výsledok iného konania vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.
6C/5/2011 o určenie vlastníckeho práva bolo konštatované - rozsudkom (určené), že Q. M. je výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností vedených na Správe katastra J., pre obec a kat. úz. J., zapísaných na LV č.
XXXX, a to bytu č. XX  nachádzajúceho sa na X  poschodí vo vchode č. XX  bytového domu na Ul. E. Z.
vo J., so súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parc. registra „C“ č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X, parc. č.
XXXX/X, parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X. Na základe uvedeného rozsudku bolo určené vlastníctvo v
prospech Q. M., pôvodne predávajúcej z kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010, a teda v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie v konaní 14C/68/2015 svedčalo Q. M. jednak vlastníctvo k predmetnému bytu a
zároveň bolo v jej dispozícii poskytnuté plnenie v podobe kúpnej ceny, na základe kúpnej zmluvy zo dňa
31.03.2010, o ktorej  bolo súdom rozhodnuté ako o neplatnej. Z uvedeného dôvodu v skutočnosti došlo k
nerovnovážnemu stavu, kde Q. M. svedčí i vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti (k bytu) a zároveň má
doposiaľ vo svojej dispozícii i finančné plnenie, ktoré ako protihodnota za uvedený byt jej bolo vyplatené
v podobe kúpnej ceny. Nakoľko k faktickému plneniu - spätnému plneniu zo strany Q. M. už reálne došlo,
a to zápisom v katastri nehnuteľností na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/5/2011,
je teda namieste, aby došlo  k vzájomnému (spätnému)  plneniu zo strany Q. M., ktorá preukázateľne
prijala plnenie za prevod vlastníckeho práva k bytu  a aby táto vrátila pôvodnému kupujúcemu, ktorý
plnenie v podobe kúpnej ceny na základe kúpnej zmluvy poskytol. Súd prvej inštancie potom správne
daný skutkový stav vyhodnotil a správne subsumoval pod ust. § 451 Občianskeho zákonníka a rozhodol
o uložení povinnosti žalovanej Q. M. zaplatiť žalobcovi sumu 28.00,-Eur, nakoľko do uvedenej výšky
mal nárok uplatnený žalobou za preukázaný a dôvodný. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu vecnej správnosti postupom podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

14. Odvolací súd preskúmal i výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, nakoľko sa jedná
o závislý výrok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď s poukazom na ust.
§ 255 ods. 2 priznal žalobcovi nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vo výške 80%, keď od
úspechu žalobkyne v konaní odčítal čiastočný úspech žalovaného v konaní (90% úspech žalobkyne -
10% úspech žalovaného = 80% čistý procesný úspech žalobcu) . Rozsudok súdu prvej inštancie preto
ako vecne správny potvrdil i vo výroku o trovách konania.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP aplikujúc
ust. § 262 ods. 1 CSP a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešnou stranou
sporu v celom rozsahu, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 prináleží nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho  konania, resp. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100% na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote 3 dní
od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník ( § 262 ods. 2 CSP).

16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420  CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/68/2015", "guid": "a1a4f60f-ac7e-4379-b7aa-464ad0988db0:a175ca18-9caa-493c-ada9-19d102d46f90", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}], "citovane_v": [{"guid": "b6631abe-a993-4c3b-bdae-805b390405cb:c4bd2b27-1d00-42a1-8aec-ed8f91d705cf", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1", "spisova_znacka": "14Co/303/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/303/2017 z 24. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1"}]}