Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoP/70/2017 z 15. 1. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 15. januára 2018, sp. zn. 14CoP/70/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6917205256.2 Krajský súd Banská Bystrica | 14CoP/70/2017 | ECLI:SK:KSBB:2018:6917205256.2 | 2018-01-15 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 62 ods. 1 ZoR, § 62 ods. 2 ZoR, § 62 ods. 6 ZoR, § 75 ods. 1 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/130cf04d-eddc-4519-8154-eb51e9d3349f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6917205256.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoP/70/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6917205256
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6917205256.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
sudkýň JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, vo veci starostlivosti súdu o maloletého: K.
X., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko u matky, štátny občan SR, zastúpený Úradom práce sociálnych vecí a
rodiny v I. T., dieťa rodičov: matky - E. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. P. X/XX I. T., štátny občan SR
a otca - S.. L. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. I. L. XXXX/XX, I. T., štátny občan SR, o návrhu otca
na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti a určenie výživného, o odvolaní otca maloletého proti
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 15. 08. 2017, č. k. 7P/41/2017-29, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7P/41/2017 - 29 zo dňa 15. 08. 2017 v odvolaním
napadnutom výroku II. p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd ako súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom výrokom I. zveril maloletého
K. do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov s tým, že každý párny týždeň v mesiaci
nasledujúci po právoplatnosti rozsudku po dobu jedného týždňa bude maloletý v starostlivosti matky
a každý nepárny týždeň po dobu jedného týždňa v starostlivosti otca, čím došlo k zmene rozsudku
okresného súdu, sp. zn. 10P/4/2016-149, zo dňa 23. 08. 2016 v časti o úprave práv a povinností k
maloletému K. X., nar. XX. XX. XXXX.

2. Výrokom II. uložil otcovi maloletého povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 100 Eur
mesačne do rúk matky, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred počnúc právoplatnosťou rozsudku. Výrokom
III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o osobnej
starostlivosti o maloletého odôvodnil skutočnosťou, že obaja rodičia majú záujem o osobnú starostlivosť,
obaja sú spôsobilí maloletého vychovávať a ani u jedného z rodičov nebol zistený závažný nedostatok
v starostlivosti o maloletého, alebo v jeho výchove. Prihliadol pritom na záujem maloletého a jeho
prianie byť v starostlivosti obidvoch rodičov. Ďalej súd poukázal na zistenú skutočnosť, že majetkové
pomery rodičov nie sú rovnaké, a príjmové a majetkové pomery otca sú na vyššej úrovni, ako u matky.
Z tohto dôvodu rozhodol súd o povinnosti otca platiť výživné na maloletého do rúk matky, aby bola pri
striedavej osobnej starostlivosti zabezpečená rovnaká životná úroveň maloletého u oboch rodičov. Pri
určení výšky vyživovacej povinnosti vychádzal súd zo zisteného príjmu otca 2 800,64 Eur, keď príjem
matky predstavuje mesačne príjem 723,05 Eur. Sumu 100 Eur považoval okresný súd za primeranú
možnostiam a schopnostiam otca a tiež odôvodneným potrebám maloletého.

3. Proti rozsudku okresného súdu vo výroku II. - o uložení povinnosti prispievať výživným sumou
100 Eur mesačne podal otec maloletého v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Poukázal na to, že
pôvodne sa domáhal zmeny rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote zo dňa 23. 08. 2016, č. k.
10P/4/2016-49 vo výrokoch II. - XII. tak, že maloletý bude zverený do jeho osobnej starostlivosti, otec ho



bude zastupovať a spravovať jeho majetok, navrhol zaviazať matku platením výživného a navrhol upraviť
styk matky s maloletým. V záujme syna na pojednávaní súhlasil s moderáciou svojho návrhu tak, že
maloletý bude zverený do osobnej starostlivosti oboch rodičov. Od svojho pôvodného zámeru upustil po
dohode so synom. Poukázal na svoj prvoradý záujem vo vzťahu k synovi zabezpečiť mu také podmienky,
aby netrpel z dôvodu rozvodu rodičov, pričom sa zároveň snaží, aby mal rovnakú životnú úroveň ako
pre rozvodom. Poukázal na to, že počas roka strávil so synom minimálne 5 viacdňových výletov, zatiaľ
čo matka posledných 9 mesiacov so synom nestrávila spoločne ani jeden víkend. Okrem toho mu
zabezpečoval oblečenie bez nároku na kompenzáciu zo strany matky. V tejto starostlivosti je rozhodnutý
pokračovať aj naďalej. Požiadavka matky na platenie výživného aj počas striedavej starostlivosti je podľa
jeho názoru čisto zištná a nemôže byť v záujme práva syna na výživné. Poukázal na jeden prípad, keď
sa syn 10. 09. 2017 rozhodol dobrovoľne nocovať u matky, o čom ju informoval minimálne 2 hodiny pred
plánovaným príchodom. Ona jeho prianie odmietla s tým, že jej to nedal vedieť včas a nemá preňho
nič pripravené na desiatu do školy (bolo 19:00 hod.), po tomto sa syn rozhodol, že k matke nepôjde.
Otec má za to, že príjem matky je dostatočný pre naplnenie zákonného predpokladu výšky výživného
a jeho primeranosti odôvodneným potrebám maloletého. Poukázal na príslušné ustanovenia zákona
o rodine, ktoré citoval v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie. Vytýka súdu, že pri rozhodnutí o
zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti nevykonal pre odôvodnenie výroku II. potrebné
dokazovania. O povinnosti otca platiť výživné rozhodol súd bez zisťovania odôvodnených potrieb
maloletého a z hľadiska posúdenia možností a schopností pomerov oboch rodičov sa uspokojil s
čistým mesačným príjmom. Nepopiera, že jeho príjem je vyšší ako príjem matky, výživné však má
plniť výlučne potreby maloletého a nie zvyšovať životnú úroveň jeho matky. Po rozvode manželstva
pri zverení do osobnej starostlivosti matky plnil výživné na maloletého vo výške 175 Eur, pri zmene
osobnej starostlivosti na striedavú starostlivosť oboch rodičov uloženie povinnosti otcovi platiť mesačne
výživné vo výške 100 Eur nepovažuje za súladné so zákonom, vykonaným dokazovaním, ani v
súlade s odôvodnenými potrebami maloletého. Pretože súd prvej inštancie nevykonal žiadne dôkazy
pre objektívne posúdenie a vyhodnotenie reálnych, aktuálnych a odôvodnených potrieb maloletého,
nemohol správne zodpovedať otázku, čo zahrnul do oprávnených nákladov na dieťa a vôbec, okrem
vyhodnotenia príjmov oboch rodičov, neporovnával životnú úroveň syna a oboch rodičov. Nepopiera,
že jeho príjmy mu dovoľujú prispievať na maloletého výživným vo výške 100 Eur mesačne, avšak za
súčasného právneho stavu zrejme nie je možné priznať výživné vo vyššej výške, ako sú preukázané
náklady na dieťa, ktorou skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Súd prvej inštancie
sa podľa názoru odvolateľa od citovaných ustanovení zákona odchýlil, čím poprel ich účel a význam,
pokiaľ dôvodnosť priznania výšky výživného pri rovnakej osobnej starostlivosti oboch rodičov odôvodnil
len vyšším príjmom otca. Zo znenia § 62 ods. 6 zákona o rodine vyplýva jedna podmienka určenia
výživného pri zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti a tou je dĺžka striedavej starostlivosti
každého rodiča, pričom v tomto prípade je dĺžka osobnej starostlivosti každého rodiča rovnaká. Do
úvahy preto prichádzala možnosť rozhodnúť tak, že výživné určené nebude. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku nespĺňa povinnosti ustálené v § 220 ods. 2 CSP. Nevyplýva, akým spôsobom prvoinštančný
súd vyhodnotil odôvodnené potreby maloletého pri určení povinnosti otca prispievať na jeho výživu
sumou 100 Eur, pričom samotný odkaz na zabezpečenie rovnakej životnej úrovne syna u oboch rodičov
bez vykonaného dôkazu obstať nemôže. Výrok o povinnosti prispievať na výživu vyznel pre odvolateľa
prekvapujúco. V nadväznosti na rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote vyčíta napadnutému
rozsudku to, že napriek zmene výroku II. nedošlo k zmene rozhodnutia o tom, kto bude maloletého
zastupovať a spravovať jeho majetok. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie tak, že obaja rodičia
budú maloletého K. zastupovať a spravovať jeho majetok spoločne a vo výroku o výške výživného tak,
že súd výživné rodičom neurčuje.

4. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu Úrad práce sociálnych vecí a rodiny I. T., odbor
sociálnych vecí a rodiny, oddelenie sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately, ako opatrovník
maloletého uviedol, že pri dokazovaní a vyhlásení rozsudku súd prvej inštancie plne rešpektoval práva
rodičov, ako aj záujem maloletého. K súdom určenému výživnému vo výške 100 Eur mesačne uviedol,
že zodpovedá možnostiam a schopnostiam otca maloletého, nakoľko maloletý má právo podieľať sa
na životnej úrovni svojich rodičov a počas pojednávania nebolo preukázané, že by výživné stanovené
súdom ohrozovalo existenciu otca.

5. Matka maloletého vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasí s tvrdením otca maloletého, že jej požiadavka na
platenie výživného pre maloletého K. vyplýva z jej zištných záujmov. Rovnako ako bývalému manželovi,
tak aj jej, ide v prvom rade o ochranu záujmov maloletého a zabezpečenie vhodných podmienok pre



jeho starostlivosť a všestranný rozvoj primeraný veku a záujmom dieťaťa. Poukazuje na skutočnosť,
že odkedy sa maloletý K. začal dlhodobejšie zdržiavať v domácnosti otca, prestal bývalý manžel
počnúc mesiacom máj prispievať na výživu maloletého tak, ako to bolo určené rozsudkom okresného
súdu zo dňa 23. 08. 2016. Nesúhlasí s tvrdením, že všetky náklady na potreby maloletého uhrádzal
výlučne otec. Ako príklad uviedla zimnú dovolenku, ktorú maloletý strávil s otcom, kde všetko potrebné
zimné oblečenie na lyžovačku maloletému zabezpečila ona na vlastné náklady. Rovnako iné náklady
ako poplatky v škole, úhrada školských výletov vrátane vreckového platí matka. Rozdiel v príjmoch
rodičov bol preukázaný a je nespochybniteľný. Pokiaľ ide o ostatné majetkové pomery poukazuje na
skutočnosť, že od rozvodu manželstva bývalý manžel odmieta uzatvoriť dohodu o vyporiadaní BSM,
čím istým spôsobom „zadržuje“ majetok a odmieta bývalú manželku vyplatiť potenciálnym podielom na
nehnuteľnom a hnuteľnom majetku, čím ju dostáva vo veľmi nepriaznivej majetkovej (finančnej) situácie.
Okrem spoločného rodinného domu s pozemkom a zopár hnuteľných vecí nevlastní žiadny iný majetok,
rodinný dom opustila v decembri 2015 aj s dvoma deťmi a odvtedy tento užíva bývalý manžel. Ten
zároveň zdôrazňuje, že od jej zákonného podielu po uplynutí 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia o
rozvode odpočíta všetky náklady, ktoré po rozvode vynaložil na jej podiel (splátky hypotéky, náklady na
réžiu a údržbu domu), čím ju evidentne ukracuje na jej majetkových právach. Táto skutočnosť zhoršuje
jej postavenie voči otcovi maloletého a preto bola nútená požiadať o výživné. Nesúhlasí s tvrdením
otca, že uhrádza všetky náklady počas 9 mesiacov, ktoré maloletý odmieta bývať s matkou v jednej
domácnosti. Počas tohto obdobia maloletému K. uhrádzala matka účty za telefón, poplatky v škole a
úhradu školských výletov. Poukazuje na opakované prípady, že v čase, ktorý maloletý trávil u otca, v
nedeľu v skorých ranných hodinách kontaktoval staršieho brata R. alebo matku s požiadavkou, aby
mu prichystala raňajky, ktoré si zoberie na O.B., keďže sa maloletý venuje X.. Otec nebol schopný
privstať si a raňajky mu pripraviť. Uvádza, že synovi nikdy neodmietla pomoc a napriek všetkému sa
mu snaží zabezpečiť maximálny komfort. Uvádzaný incident zo dňa 10. 09. 2017 označuje za scestný
a vytrhnutý z kontextu celej situácie. Poukazuje na to, že z časového hľadiska nemohla pre maloletého
zabezpečiť požadovaný štandard, išlo o neplánovanú situáciu, keď celý víkend mal maloletý tráviť s
otcom. Na ďalší deň, keď mal ísť do školy, mu bolo potrebné zabezpečiť viac ako suchú stravu, pretože
sa maloletý nestravuje v školských zariadeniach. Nebol to jediný prípad, kedy otec maloletého bez
dostatočného časového predstihu maloletého nechal u matky, ktorá nemala možnosť sa na túto situáciu
riadne pripraviť. Pokiaľ ide o uvádzané výlety, tieto si ona zo svojich príjmov dovoliť nemôže, rovnako
si nemôže naplánovať s maloletým zahraničné a domáce lyžovačky. Neznamená to však, že nemá
záujem tráviť s maloletým synom čas. Mala záujem a aj zorganizovala dovolenku v A., kde chceli vziať
maloletého K. aj so starším synom, ktorý však odmietol tejto spoločnej dovolenky sa zúčastniť napriek
tomu, že matka vyvinula maximálne úsilie na to, aby spolu trávili čas počas letných prázdnin. Starší
syn R. žije v spoločnej domácnosti s matkou, začal študovať na K. Z. C. Q. v P., s čím sú spojené
nemalé náklady. Aj keď staršiemu synovi otec prispieva výživným sumou 250 Eur mesačne, táto suma
predstavuje iba časť jeho nevyhnutných mesačných nákladov, zvyšnú časť peňažných prostriedkov
hradí matka. Výživné na maloletého nepožaduje zo zištných dôvodov, je v záujme poskytnúť deťom
komplexnú starostlivosť a čo najlepšie podmienky pre ich osobný rozvoj. Zo svojho príjmu po odpočítaní
všetkých nevyhnutných nákladov jej ostane podstatne nižšia suma ako bývalému manželovi, a preto
svoj nárok na určenie vyživovacej povinnosti na maloletého K. považuje za opodstatnený. Napadnutý
rozsudok vo výroku II. navrhuje ako vecne správny potvrdiť.

6. V reakcii na podané vyjadrenie otec maloletého označil tvrdenia matky o zabezpečení oblečenia
výhradne z jej zdrojov za nepravdivé a zavádzajúce. Poukazuje na skutočnosť, že maloletý od matky
odišiel už 23. 12. 2016 a až do septembra 2017 strávil s matkou len dva spoločné víkendy, keď bol
otec odcestovaný v zahraničí. Počas celého pobytu v spoločnej domácnosti s otcom maloletý chodil
k matke len v najnevyhnutnejších prípadoch, počas služobných ciest otca, celkovo to bolo maximálne
10 nocí. Nikdy syna k bývalej manželke neodkladal. Počas tohto obdobia matka maloletého ani raz
nekontaktovala, neprejavila záujem tráviť s ním voľný čas. Všetky denné aktivity maloletého aj počas
letných mesiacov zabezpečoval výlučne otec. Rovnako matka nejavila záujem ani o prospech dieťaťa
v škole, pretože syn v čase, keď sa presťahoval k otcovi, mal prospech zhoršený. Na základe vlastnej
iniciatívy zabezpečil synovi doučovanie, neskôr ho prehovoril na navštevovanie K. ambulancie z dôvodu,
že má zanedbanú I. L.. Dôvodom odchodu syna zo spoločnej domácnosti má byť súčasný partner
matky, ktorého maloletý neakceptuje. Tohto maloletý neosočuje, ale matka stratila jeho dôveru, keď mu
niekoľkokrát nepovedala pravdu. Vyjadrenia matky o dôvodnosti prispievať na výživu maloletého pre
jej údajné zvýšené náklady na staršieho R. považuje za účelové. Tomuto pred nástupom na vysokú
školu zabezpečil nadštandardné bývanie v trojizbovom byte v centre P. za veľmi rozumnú cenu, ktorú



odmietol s odôvodnením, že chce bývať v byte, kde boli jeho priatelia. Aktuálne však už býva v byte,
ktorý mu zabezpečil otec pred nástupom do školy a jeho mesačný náklad sa tak znížil o viac ako 100
Eur. Staršiemu synovi prispieva mesačne sumou 250 Eur mesačne už od jeho štúdia na strednej škole,
keď žil v spoločnej domácnosti s matkou. Celé výživné odovzdával starší R. matke, pritom jeho reálne
náklady boli oveľa nižšie ako poskytnuté výživné. Napriek tomu si nemohol vytvoriť žiadnu finančnú
rezervu. Obom synom platí okrem výživného poistenie (staršiemu 16 Eur, mladšiemu 33 Eur mesačne).
Rovnako staršiemu synovi zabezpečuje plnú podporu a pomoc pri štúdiu aj pri jeho aktivitách, berie
ho na dovolenky a výlety. So synom komunikuje priamo, nie cez bývalú manželku, a keď to potrebuje,
zavezie ho napr. do P., príp. mu prenesie veci. Ani sám, ani so synmi nechodí na drahé dovolenky,
žije v štandardných pomeroch. Má záujem aktívne tráviť čas s maloletým, poznať jeho problémy, snaží
sa ho podporovať a povzbudzovať i v učení a viesť ho k športu, učí ho tiež technickým zručnostiam.
Kontinuálne mu obnovuje jeho športovú výstroj. Otec nikdy nečakal a nežiadal, aby maloletého matka
brala na dovolenky, jej postoje však dokazujú, že poskytované výživné nemôže a ani neslúži pre potreby
maloletého. Tiež nesúhlasí s vyjadrením matky o údajnej nevôli bývalého manžela dohodnúť sa na
vyporiadaní BSM po rozvode, tieto označil za účelové a nesúhlasí s tým, že ju dostáva do nepriaznivej
situácie. Nikdy nespochybnil podiel bývalej manželky na majetku nadobudnutom počas manželstva.
Doposiaľ však nepredložila žiadny návrh na vysporiadanie majetku. Spoločná nehnuteľnosť je pritom
zaťažená hypotékou, ktorá v čase, keď manželka opustila spoločnú domácnosť, bola vo výške približne
43 000 Eur, mesačné splátky 477 Eur uhrádza výlučne sám, maloletý žije uňho v predmetnom rodinnom
dome. Všetky základné potreby je nesporne matka maloletému schopná zabezpečiť aj bez toho, aby
otec uhrádzal výživné a tým jej dodatočne prispieval, sama má stabilné zamestnanie, žije v partnerskom
vzťahu a nežije vo finančnej núdzi, ani tiesni.

7. Nesúhlasí s vyjadrením kolízneho opatrovníka a rozporuje jeho tvrdenie, že súd prvej inštancie
vyniesol rozsudok po dôkladnom dokazovaní. Ani v pôvodnom konaní o rozvod manželstva a už vôbec
nie v konaní o zmene starostlivosti nebolo potrebné dokazovanie vykonané, súd len odkázal na možnosti
a schopnosti otca a právo syna podielať sa na životnej úrovni rodičov.

8. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
„CSP“) preskúmal vec v súlade s ustanovením § 65, § 66, § 67 zákona č. 161/2015 Z. z. - Civilného
mimosporovného poriadku (ďalej „CMP“) bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a
contrario. Napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 10P/4/2016
- 149 z 23. 08. 2016 bolo rozvedené manželstvo E. X. a S.. L. X., maloletý K. bol zverený do osobnej
starostlivosti matky s tým, že táto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Otcovi bola uložená
povinnosť prispievať na výživu maloletého výživným vo výške 175 Eur mesačne a ďalej bol upravený
styk otca s maloletým. Zo spisu Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 10P/4/2016, odvolací súd
zistil, že prítomní účastníci ako aj prítomní kolízny opatrovník maloletého sa vzdali práva podať odvolanie
proti uvedenému rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21. 09. 2016. Zo spisu je ďalej
zistené, že návrh na rozvod manželstva podala navrhovateľka (matka maloletého), právny zástupca
otca na pojednávaní uviedol, že navrhujú zveriť dieťa do starostlivosti matky s tým, aby bol upravený
styk otca s maloletým, hoci pôvodne vo vyjadrení k návrhu na rozvod manželstva navrhoval striedavú
osobnú starostlivosť o maloletého K.. V súdenej veci otec maloletého podal dňa 16. 05. 2017 návrh na
zmenu starostlivosti, tak, že maloletý bude zverený do jeho osobnej starostlivosti, v priebehu konania aj
vzhľadom na želanie maloletého K. súhlasil otec maloletého s tým, aby bol maloletý zverený striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov tak, ako v konečnom dôsledku súd prvej inštancie aj rozhodol.

10. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie nerozhodol pri zmene rozhodnutia o osobnej
starostlivosti o maloletého, kto bude spravovať jeho majetok a zastupovať maloletého, odvolací súd
považuje túto námietku za dôvodnú, avšak zároveň upozorňuje, že nejde o takú závažnú chybu, pre
ktorú by bol dôvod zrušovať napadnutý rozsudok a vracať vec súdu prvej inštancie, pretože vo veci
starostlivosti súdu o maloletých ide o rozsudky (o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive
maloletých a o priznaní, obmedzení alebo pozbavení rodičovský práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu), ktoré možno zmeniť, alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery ( § 121 CMP).
Ide teda o nenávrhové konanie a bude povinnosťou súdu prvej inštancie o tomto rozhodnúť tak, aby
v naznačenom smere nedochádzalo k žiadnym pochybnostiam. (Odvolací súd nepristúpil k zmene



rozhodnutia, pretože výrok súdu prvej inštancie takúto úpravu neobsahoval, a preto nemal odvolací súd
čo posudzovať.

11. Druhou podstatou odvolacou námietkou je otázka platenia výživného v prípade striedavej
osobnej starostlivosti, pričom odvolateľ vytýka nedostatočné vykonanie dokazovania a nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj nesprávne právne posúdenie s poukazom na
ustanovenie § 62 ods. 6 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine.

12. Odvolací súd síce konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je stručné, nevysporadúva sa
konkrétne s jednotlivými položkami, ktoré môžu predstavovať odôvodnené potreby maloletého, avšak
nesúhlasí s tým, že by vykonané dokazovanie bolo pre rozhodnutie nedostatočné a že by rozhodnutie
nespĺňalo náležitosti požadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Z obsahu spisu je zistené, že konajúca
sudkyňa mala k dispozícii potvrdenie o príjme otca maloletého zo dňa 07. 07. 2017, ako aj odpis
mzdového listu matky maloletého zo dňa 10. 07. 2017, z ktorých zistila výšku príjmu oboch rodičov tak,
ako sa to uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku (tzn. u otca 2 800,64 Eur, u matky 723 Eur).

13. Ak je zjavné z obsahu zápisnice na pojednávaní matka maloletého žiadala o určenie výživného
otcovi vzhľadom na rozdielnosť príjmov, kolízny opatrovník sa vyjadril tak, že suma 100 Eur mesačne
na dorovnanie životnej úrovne maloletého aj u matky je adekvátna.

14. K tejto odvolacej námietky odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 6 zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine, podľa ktorého ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov,
súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča, alebo súd
môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.

15. Odvolací súd nepovažuje za správny výklad tohto ustanovenia tak, ako k nemu pristúpil otec
maloletého, v zmysle ktorého jedinou podmienkou pre určenie výživného pri zverení maloletého dieťaťa
do striedavej osobnej starostlivosti je rozdielna dĺžka striedavej starostlivosti. Už samotné znenie tohto
ustanovenia takýto výklad vylučuje, zo znenia uvedeného ustanovenia je zrejmý opak a to, že súd
rozhoduje o výživnom aj pri striedavej starostlivosti, pričom prihliadne pri určení výživného na dĺžku
striedavej starostlivosti a ako možnosť sa uvádza, že počas trvania striedavej starostlivosti rodičov
súd výživné neurčí. Takéto neurčenie výživného prichádza do úvahy v prípade, že obaja rodičia majú
približne rovnaké pomery na oboch stranách a tiež dĺžka osobnej starostlivosti oboch rodičov je rovnaká.
V tomto prípade však majetkové (finančné) pomery oboch rodičov sú rozdielne, pričom otec má
niekoľkonásobne vyšší mesačný príjem ako matka. Práve z toho dôvodu, aby aj matka v čase, keď
je maloletý v jej osobnej starostlivosti, mohla mu zabezpečiť rovnaké podmienky ako v čase, keď je u
otca. Je správne, že súd prvej inštancie uložil otcovi maloletého povinnosť prispievať matke uvedeným
výživným. Pokiaľ otec maloletého namieta, že za súčasného právneho stavu nie je možné priznať
mesačné výživné vo vyššej výške ako sú preukázané náklady na dieťa, odvolací súd upozorňuje, že
takýto výklad je nesprávny. Poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o rodine, podľa ktorého
obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov, pričom zároveň dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov, ako aj ustanovenia §
75 ods. 1 zákona o rodine, v zmysle ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Práve ustanovenia § 62
ods. 2 treba vykladať tak, že aj keď obaja rodičia majú zákonnú vyživovaciu povinnosť voči deťom (ods.
1 tohto ustanovenia), odvíja sa táto od ich individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov.
Pokiaľ sú teda takéto pomery jedného z rodičov priaznivejšie, je povinný prispievať na výživu dieťaťa
vyššou sumou, tzn. podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov a zároveň treba mať
na pamäti, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. V danom prípade je nepochybne
mesačný príjem otca maloletého nadštandardný, matka má príjem nedosahujúci ani priemerný plat.
Pokiaľ ide o potreby maloletého, aj tieto musia byť prispôsobené možnostiam rodičov. Pokiaľ sú možnosti
rodičov (príp. jedného z rodičov) nadpriemerné a dieťa sa má podieľať na životnej úrovni rodičov, aj
odôvodnené potreby dieťaťa budú hodnotené inak, ako je to v prípade, keď sú pomery rodičov priemerné,
príp. aj podpriemerné. V takom prípade súd musí naozaj zvažovať aj jednotlivé položky, ktoré uzná za
odôvodnené pri určení výšky výživného. Naopak, pokiaľ je finančná situácia (najmä povinného) rodiča
priaznivá, môže súd pristúpiť aj k tvorbe úspor maloletého. V danom prípade však správne rozhodol súd
prvej inštancie, keď určil otcovi vyživovaciu povinnosť práve s prihliadnutím na značne nerovnomerný
príjem každého z rodičov. Pokiaľ ide o určenú výšku 100 Eur, považuje odvolací súd zhodne so súdom



prvej inštancie takúto sumu za primeranú na to, aby aj matka mohla maloletému v čase, keď je dieťa v
jej starostlivosti poskytnúť aspoň porovnateľnú životnú úroveň, akú mu môže poskytnúť otec. Samotný
otec poukazuje na to, čo všetko malému poskytol, aké výlety s ním absolvoval a aké zážitky preňho
plánuje a určite nemožno mať za správne a vhodné, aby dieťa starostlivosť svojich rodičov voči svojej
osobe hodnotilo cez možnosti, ktoré mu môže jeden alebo druhý rodič poskytnúť vzhľadom na svoje
zárobkové možnosti.

16. Odvolací súd v zmysle uvedeného uzatvára, že pokiaľ ide o rozhodnutie o určení vyživovacej
povinnosti otca vo výške 100 Eur mesačne, ktoré je otec povinný prispievať maloletému na obdobie,
ktoré maloletý trávi u matky, je vecne správne a v súlade s príslušnými vyššie citovanými ustanovenia
zákona o rodine ( § 62 ods. 1, 2, 6, § 75 ods. 1).

17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil. Pokiaľ ide o chýbajúce rozhodnutie o tom, kto a v akom rozsahu bude dieťa zastupovať
a spravovať jeho majetok, o tomto dodatočne rozhodne súd prvej inštancie, či už z vlastnej iniciatívy
alebo na návrh niektorého z rodičov (príp. kolízneho opatrovníka). O náhrade trov odvolacieho konania
odvolací súd nerozhodoval vzhľadom na ustanovenie § 57 CMP (podľa ktorého o povinnosti nahradiť
trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh).

18. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.



Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).