Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/88/2019 z 11. 12. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 11. decembra 2019, sp. zn. 16Co/88/2019, ECLI:SK:KSBB:2019:6418201742.2
Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/88/2019 | ECLI:SK:KSBB:2019:6418201742.2 | 2019-12-11 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/224b3487-e9e5-4e88-9c56-568fa7b3de30
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6418201742.2

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/88/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6418201742
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6418201742.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu: G., proti žalovanému: E.
právne zastúpenému M., Y. v konaní o zaplatenie 1 094,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 20Csp/22/2018-71, zo dňa 19.07.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť pôvodnej žalobkyni D. K.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom S. X. č. XXX sumu 1 094,72 Eur s príslušenstvom (výrok I.) titulom vydania
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 a nasl. Občianskeho zákonníka.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že pôvodná žalobkyňa D. K. si
dôvodne uplatnila na okresnom súde nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný
sa o sumu 1 094,72 Eur s príslušenstvom obohatil tým, že prijal plnenie bez právneho dôvodu, ak úver
poskytnutý na základe zmluvy o hotovostnom úvere uzavretej dňa 06. 11. 2012 je nutné považovať za
bezúročný a bez poplatkov. Doplnil, že zmluva o hotovostnom úvere, na základe ktorej bol poskytnutý
úver vo výške 2 100,- Eur pôvodnej žalobkyni neobsahuje obligatórne  náležitostí uvedené v zákone č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov  v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej v texte „zák. č. 129/2010 Z.
z.“), v dôsledku čoho pôvodná žalobkyňa uhradila žalovanému  viac finančných prostriedkov ako mala,
a to sumu 1 094,72 Eur, ktorú je žalovaný povinný vydať.

3. Okresný súd konštatoval, že vyššie uvedená zmluva o hotovostnom úvere zo dňa 06. 11. 2012 (ďalej
v texte „zmluva o úvere“) nemusela a ani nemohla obsahovať  náležitosť podľa § 9 ods. 2  písm. c)
zák. č. 129/2010 Z. z., pretože nešlo o tzv. viazaný spotrebiteľský úver určený na nákup konkrétneho
tovaru alebo služby, kedy tento prvok v zmluve svoje opodstatnenie má. Zmluva však podľa názoru
okresného súdu v rozpore s § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. neobsahuje nielen konkrétnu
hodnotu RPMN, keďže obsahuje iba jej interval v rozmedzí 1,2 %, ale obsahuje aj nesprávny údaj o
celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Žalovaným použitý spôsob určenia RPMN k uzavretej
zmluve o úvere nezodpovedá účelu zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý sledoval to, aby spotrebiteľ mal už
pri vstupe do zmluvného vzťahu s dodávateľom vedomosť, ako výhodný je pre neho daný úver a
práve toho je ukazovateľom konkrétna hodnota RPMN. V tomto smere súd poukázal na rozhodnutia
senátu odvolacieho súdu, podľa ktorých určenie RPMN intervalom, nie je v zmluve o úvere prípustné.
Tak isto súd dodal, že podľa vedomostí súdu je žalovaný jedinou bankovou, či nebankovou inštitúciou
pôsobiacou na finančnom trhu v Slovenskej republike, ktorá v danom čase nedokázala určiť konkrétnu



hodnotu RPMN v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, z čoho súdu vyplýva, že nešlo o systémovú chybu
v zákone, ale o jeho nepochopenie, či nesprávny výklad zo strany žalovaného.

4. Pokiaľ ide o celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, žalovaný sa bránil tým, že na platenie
poistného  sa pôvodná žalobkyňa zaviazala dobrovoľne, a preto podľa § 2 písm. g), h) zák. č.
129/2010 Z. z. nie je možné ho zahrnúť do celkovej čiastky, resp. celkových nákladov spotrebiteľského
úveru. Okresný súd sa však s takýmto tvrdením žalovaného nestotožnil už len preto, že z obsahu
predloženej zmluvy o úvere predstavujúcej zmluvný formulár nemožno vyvodiť, že by pôvodná
žalobkyňa mala možnosť poistenie aj neuzavrieť na rozdiel od toho, ako bol dojednaný poplatok za
službu možnosti zmeny výšky a počtu splátok. „Dobrovoľnosť“ dojednania poistenia, okrem použitia
predtlačenej zmluvnej formulácie „poistenie výdavkov (dobrovoľné):“ nedokazuje nič ďalšie, práve
naopak, pripravená rubrika predznačuje, že poistenie bude každopádne dojednané, pretože len ďalej
nasledujúce predtlačené kolónky ohľadne iných služieb umožňujú zvoliť  bez ohľadu na to, či sa takéto
služby dojednávajú alebo nie, a v danom prípade si pôvodná žalobkyňa prvú službu zvolila a druhú už
nie. Z tohto dôvodu poistenie malo byť zahrnuté do celkových nákladov, ako aj do celkovej čiastky a
potom hodnota uvedená v zmluve o úvere je nesprávna a je v skutočnosti vyššia, nakoľko 60 splátok krát
64,56 Eur (v zmluve uvedená mesačná splátka 64,86 Eur - 0,30 Eur ako poplatok za zvolenú službu) je
spolu 3 873,60 Eur a nie len 3 599,50 Eur ako je uvedené v zmluve o úvere. V tejto súvislosti okresný
súd  ešte dodal, že ani poplatok za predmetnú službu 0,30 Eur nie je vyjadrený celkom určite, lebo nie
je zo zmluvného textu zrejmé, či ide o poplatok jednorazový, či o poplatok, ktorý sa platí každý mesiac.

5. Následne  okresný súd v odôvodnení rozhodnutia doplnil, že v zmluve o úvere absentuje  termín
konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý bol pôvodnej
žalobkyni poskytnutý vo výške 2 100,- Eur, pretože v bode 44 zmluvy sa hovorí len o lehote splatnosti
60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15 dňa v poslednom mesiaci, no naproti tomu nasledujúce
zmluvné ustanovenie hovorí o tom, že prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru.
To podľa okresného súdu znamená, že pokiaľ pôvodnej žalobkyni bol úver poskytnutý bezhotovostne
17. 11. 2012, nezhoduje sa lehota splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru s tým, ako bol vymedzený
termín  konečnej splatnosti úveru ďalej v zmluvnom texte. Konkrétne podľa bodu 44 zmluvy o úvere,
vychádza termín konečnej splatnosti  úveru pri počítaní 60 mesiacov od poskytnutia úveru na 17. 11.
2017, avšak podľa zmluvného textu ďalej uvedeného vychádza termín končenej splatnosti na deň 15.
11. 2017 a ešte k tomu žalovaným vystavený splátkový kalendár uvádza splatnosť druhej a ďalších
splátok na 25. deň v príslušnom mesiaci. Práve preto, aby spotrebiteľ jednoznačne zo zmluvy vedel,
kedy splatí celý dlh, zákon vyžaduje uvedenie  termínu konečnej splatnosti úveru. Táto náležitosť však
z predloženej zmluvy nevyplýva v takej podobe, aby nebola pre spotrebiteľa mätúca.

6. Keďže vyššie uvedené nedostatky okresný súd vyhodnotil tak, že spôsobujú bezúročnosť a
bezpoplatkovosť pôvodnej žalobkyni poskytnutého úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 129/2010
Z. z. doplnil, že pôvodná žalobkyňa zaplatila bez právneho dôvodu žalovanému  sumu o 1 094,72 Eur
vyššiu, než ktorú mala žalovanému vrátiť, a to sumu 2 100,- Eur, ak mu uhradila 3 194,72 Eur.

7. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa okresný súd riadil právnou úpravou úrokov
z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 02. 2013.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“).

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v zákonnom stanovenej lehote a rozsudok napadol
v celom rozsahu z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.  Nestotožnil sa s právnym
záverom okresného súdu, že by zmluva o úvere neobsahovala všetky povinné náležitosti upravené
zák. č. 129/2010 Z. z. Nepovažuje hodnotu RPMN  za neuvedenú nakoľko rozmedzie je zanedbateľné.
Zdôraznil, že z popisu jednotlivých položiek vzorca pre výpočet RPMN zohráva dôležitú úlohu aj presný
dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu finančných prostriedkov. Tvrdil, že z úpravy § 9 ods. 2 písm. j)
zák. č. 129/2010 Z. z. nevyplýva, že výška RPMN musí byť v zmluve uvedená konkrétnym číslom.

10. V súvislosti so sporným uzavretím poistenia  uviedol žalovaný v odvolaní, že v samotnej zmluve o
úvere je poistenie uvedené ako poistenie výdavkov dobrovoľné. Pokiaľ by pôvodná žalobkyňa o poistenie



záujem nemala, v príslušnej kolónke by bolo uvedené „bez poistenia“. Dojednané poistné preto nebolo
potrebné započítať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

11. Žalovaný sa v odvolaní nestotožnil ani s právnym záverom o nedostatku obligatórnej náležitosti v
zmluve o úvere, a to termínu konečnej splatnosti úveru. Aj keď zmluva o úvere neuvádza presný číselný
dátum ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ musel
vedieť aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého
úveru. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09. 11. 2016 vo veci C-42/15  a
na podporu svojich právnych záverom poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR.

12. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

13. Po podaní odvolania pôvodná žalobkyňa podala návrh na zmenu strany sporu na jej mieste v zmysle
§ 80 ods. 1 CSP. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/88/2019-107 zo dňa 22.
07. 2019 krajský súd  pripustil, aby  na miesto pôvodnej žalobkyne D. K., nar. XX. XX. XXXX vstúpil do
konania ako žalobca G.., so sídlom K. XXX, F.: XX XXX XXX.

14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1
CSP a contrario, rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

15. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel.
Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade                  s § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne a z uvedených dôvodov sa odvolací
súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti tohto
rozhodnutia argumentujúc na odvolacie námietky žalovaného uvádza nasledovné:

17. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa možnosti určenia RPMN v rozsahu „od - do“ neobstojí,
ak uvedená ročná percentuálna miera nákladov musí byť spotrebiteľovi známa v čase uzavretia
písomnej zmluvy. Okolnosť, kedy  a akým spôsobom budú finančné prostriedky  pripísané na účet
pôvodnej žalobkyne, nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a zo žiadneho právneho ustanovenia nevyplýva
oprávnenie žalovaného určiť RPMN v závislosti od dátumu  pripísania finančných prostriedkov na účet
spotrebiteľa. Je vylúčené, aby klientovi presnú výšku RPMN oznámil dodávateľ až po poskytnutí úveru
tak, ako to upravuje zmluva o úvere, podľa ktorej presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia
úveru, a preto klient súhlasil s tým, že presnú výšku RPMN mu dodávateľ oznámi až po poskytnutí
úveru.  Zo zák. č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu s tým, že každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenia v listinnej podobe alebo
na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Z uvedeného preto vyplýva, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
aj náležitosti uvedené v ods. 2 §-u 9 zákona č. 129/2010 Z. z. ku dňu uzavretia tejto zmluvy, a nie ku
dňu pripísania finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Je preto zrejmé, že RPMN je nevyhnutné
určiť ku dňu uzavretia zmluvy, a iný výklad zákon neumožňuje.

18. Ani dojednanie účastníkov zmluvy o úvere o tom, že presnú výšku RPMN oznámi spotrebiteľovi
dodávateľ až po poskytnutí úveru, nemožno považovať za dojednanie v súlade so zákonom. Počet
a výška splátok má vplyv na výpočet RPMN. Údaj o RPMN je dôležitým údajom  pre spotrebiteľa,
pretože sa na základe tohto údaju orientuje v ponukách o výhodnosti alebo nevýhodnosti úveru. Ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je povinný dodávateľ uviesť v



zmluve na základe zákona, ktorý mu neumožňuje vykladať jeho obsah v rozpore s jeho znením, či
účelom.

19. Pre správnosť rozhodnutia a záver súdu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo
postačujúce, ak súd zistil, že v zmluve o úvere chýba čo i len jedna z obligatórnych náležitostí
upravených v zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože citovaný zákon
nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v
ust. § 9 ods. 2 tohto zákona, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto
odvolací súd nepovažoval  za potrebné zaoberať sa i ďalšími odvolacími námietkami žalovaného
uvádzanými v odvolaní, týkajúcimi sa ďalších okresným súdom kvalifikovaných chýbajúcich náležitostí
zmluvy o úvere, ak tieto námietky žalovaného sú bez vplyvu na výsledok rozhodnutia  o tom, že úver
poskytnutý pôvodnej žalobkyni je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

20. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 09. 11. 2016 vo veci
Home Credit Slovakia, a. s., C-42/15,  v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadúvava  s
otázkou obligatórnych náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch uzatváraných v súlade so smernicou
Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, konkrétne s článkom
10 ods. 2 písm. h), a tiež z bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov skutočne vyplýva, že nie
je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na
konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50.). V prejednávanej veci však nedospel okresný súd k
záveru, podľa ktorého  je nutné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov len z dôvodu, že zmluva
neobsahuje splatnosť každej zo splátok. Nemožno opomenúť ani to, že spotrebiteľovi mala byť k
dispozícii výška RPMN až dodatočne a to po skutočnom poskytnutí úveru, teda až po tom, ako bola
zmluva uzavretá. Tým dochádza i k spochybneniu doby splácania a tým aj samotného počtu splátok,
ktorými má byť úver zo strany spotrebiteľa zaplatený. I keď zmluva o úvere obsahuje  počet splátok,
nemožno mať za to, že je daný  termín konečnej splatnosti v súlade so zákonom č. 129/2010 Z. z.,
nakoľko nie je povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve o úvere
uvedené, ak túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon.  Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že dátum splatnosti
poslednej splátky je termínom konečnej splatnosti, uvedené neobstojí, ak sám v odvolaní poukazuje na
to, že doba splatnosti bola určená počtom splátok, avšak uvedené tvrdenie spochybňuje sám žalobca
v odvolaní, ak súčasne konštatuje, že postupom s odbornou starostlivosťou v zmluve uviedol RPMN v
rozmedzí „od - do“ práve z dôvodu, že pri uzatvorení zmluvy nevedel, kedy budú peňažné prostriedky
z predmetného úveru pripísané na účet pôvodnej žalobkyne.  Z uvedeného potom nie je možné logicky
vyvodiť, ak  žalovaný pri uzatváraní zmluvy  nevedel, kedy budú peňažné prostriedky z predmetného
úveru poskytnuté-pripísané na účet pôvodnej žalobkyne, kedy začala pôvodná žalobkyňa úver splácať,
a teda aj v tomto prípade, by podľa výkladu samotného žalovaného bol určený termín konečnej splatnosti
úveru rôznymi údajmi odvodenými od rôznej doby  poskytnutia úveru, a teda aj rôznym začatím jeho
splácania.

21. Ak teda okresný súd považoval  úver poskytnutý pôvodnej žalobkyni žalovaným v zmysle zmluvy
o úvere za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. dospel k správnemu
právnemu záveru. Žalovanému preto dôvodne uložil povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré
prijal bez právneho dôvodu, a to prijatím plnenia nad rozsah istiny samotného úveru, ktorú predstavovala
žalovaná suma. V tejto súvislosti naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že zmluva o úvere je uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a že má naviac podobu štandardnej
formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a že spotrebiteľ jej
obsah spravidla nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Spotrebiteľ preto buď príjme podmienky
zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu podľa svojej predstavy naformuloval, alebo zmluvný vzťah
nevznikne. Uvedené sa vzťahuje aj k tzv. dobrovoľnému poisteniu. Nemali by byť tiež pochybnosti,
že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti  a vyjednávacej pozície slabšou stranou
zmluvného vzťahu.

22. Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to
s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.



Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania,
avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená
všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany,
a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených
záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu
dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké
právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov
spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v
nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že
slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane
(dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie
skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné
rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné
nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy
práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo
všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého
účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu
nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho
zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).

23. Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ak rozhodoval v
zmysle § 255 ods. 1 CSP, ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek tomu, že rozhodnutie o náhrade
trov konania nebolo konkrétnymi dôvodmi žalovaným v odvolaní napadnuté, avšak ide o výrok závislý
od rozhodnutia vo veci samej.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Úspešnou bola v odvolacom konaní žalobkyňa, ktorej však trovy odvolacieho konania nevznikli,
preto jej ich súd nepriznal. Ak strane podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17
Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na
náhradu trov konania neprizná (viď uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018).

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa                      (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).



Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).