Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/154/2019 z 23. 6. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 23. júna 2020, sp. zn. 24S/154/2019, ECLI:SK:KSBB:2020:6019200401.1 Krajský súd Banská Bystrica | 24S/154/2019 | ECLI:SK:KSBB:2020:6019200401.1 | 2020-06-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ff38376-37fc-45f6-9606-5b023b450f5e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6019200401.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/154/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200401
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200401.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Novotnej a členov senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej v právnej
veci žalobcu LEGATOs Recovery k.s., Mierová 650/56, 821 05 Bratislava, so sídlom kancelárie správcu
Bardejovské kúpele 30, 086 31 Bardejov, IČO: 47 256 184, č. správcu S 1755, správcu konkurznej
podstaty úpadcu ST OMEGA s.r.o., Nám. Gen. Štefánika 3, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 31 702 791
proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100736003/2019 zo dňa 26.marca 2019 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1.Správca dane Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u daňového subjektu ST OMEGA s.r.o. v
reštrukturalizácii daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január, február 2010,
apríl až december 2010, január, február, jún 2011 a apríl 2012. Daňová kontrola bola prerušená
rozhodnutím zo dňa 11.12.2014. Správca dane žalobcovi oznámením zo dňa 23.5.2017 oznámil, že
22.5.2017 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Počas daňovej kontroly bol
na žalobcu vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2R/1/2015, ktoré bolo
uverejnené v Obchodnom vestníku č. 8/2016 dňa 15.1.20216, správcom bol ustanovený žalobca, v
tom čase pod obchodným menom PERSPECTA Recovery, k.s.. Žalobca bol listom č. 101086171/2017
zo dňa 26.5.2017 oboznámený so zisteniami správcu dane v predmetnej daňovej kontrole s výzvou
na predloženie dôkazov v prípade, že žalobca nesúhlasí s týmito zisteniami. Správca dane Protokol
z daňovej kontroly č. 101141446/2017 zo dňa 30.5.2017 doručil spolu s výzvou na vyjadrenie sa k
zisteniam uvedeným v protokole žalobcovi dňa 5.6.2017. Na základe žiadosti žalobcu bola predĺžená
lehota na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole.
2. Správca dane rozhodol rozhodnutím č. 101765022/2017 zo dňa 15.8.2017 tak, že žalobcovi určil
rozdiel v sume nadmerného odpočtu 184 708,35 Eur, t. j. znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie
apríl 2010 zo sumy 255 378,03 Eur na sumu 70 664,68 Eur z dôvodu, že neboli splnené podmienky
oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.. Toto rozhodnutie správcu dane
bolo zrušené rozhodnutím žalovaného č. 100613235/2018 zo dňa 23.3.2018 a vec bola vrátená
správcovi dane na ďalšie konanie.
Prvostupňové administratívne rozhodnutie
3. Správca dane rozhodnutím č. 102432939/2018 zo dňa 3.12.2018 žalobcovi určil rozdiel v sume
nadmerného odpočtu 184 708,35 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2010. Znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2010 zo sumy 255 373,03 Eur na
sumu 70 664,68 Eur. Správca dane prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tým, že v kontrolovanom



zdaňovacom období apríl 2010 si žalobca uplatnil oslobodenie od dane dodávok tovaru do
Maďarskej republiky pre odberateľa AGRA-VEGA KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KOLÁTOLT
FELELOSSÉGU TÁRSASÁG, „FELSZÁMOLÁS ALÁTT“, 9200 MOSON MAGYARÓVÁR FO UTCA 22,
IĆ DPH: 14336351 (ďalej “AGRA-VEGA“), pričom uviedol zoznam faktúr, z ktorých tak urobil, tovar mal
byť prepravený vozidlami evidenčných čísiel, ktoré uviedol v tomto zozname a dopravcom X. D. a K.
B.. Správca dane vykonal preverovanie na strane odberateľa, prostredníctvom medzinárodnej výmeny
informácií. Týmto preverovaním sa nepotvrdilo dodanie, pretože Maďarská daňová správa uviedla, že
spoločnosť AGRA-VEGA nepodala daňové priznania v roku 2010. Správca dane preveroval aj dopravcu
K. B., I. XXX a X. D., W., J. XXX. Ďalej popísal pohyb motorových vozidiel, ktoré podľa údajov, ktoré
poskytla NDS zaznamenané s popísaním EVČ vozidla k danej faktúre a popísaním trasy s tým, že
vozidlá neopustili územie SR. Teda vozidlá, ktorými mal byť tovar podľa prepravných listov prepravený
J., J., J. a J., neopustili územie SR. Správca dane z toho vyvodil, že nebolo preukázané, že tovar bol
fyzicky prepravený do Maďarskej republiky napriek tomu, že žalobcovi táto povinnosť vyplýva z ust. §
43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. a tým došlo k porušeniu § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z..
4. Správca dane ďalej v odôvodnení uviedol, že žalobca si uplatnil oslobodené dodanie tovaru do
Maďarskej republiky v predmetnom zdaňovacom období aj pre spoločnosť BIO FACÉLIA KORLÁTOLT
FELELO SSÉG U TÁRSASÁG „FELSZÁMOLÁS ALATT“, 1156 BUDAPEST SÁRFÚ UTCA 3, FSZT. 1/
A, (ďalej „BIO FACÉLIA“) z faktúr, ktorých zoznam v odôvodnení uviedol, s uvedením dopravu NAGY
KERESKEDELMI BT. a evidenčného čísla vozidla, ktorým mal byť tovar z faktúr prepravený. Správca
dane vykonal šetrenie na strane odberateľa prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií, pričom
v odpovedi Maďarská daňová správa uviedla, že odberateľ za II. štvrťrok 2010 nepodal žiadne daňové
priznanie ani súhrnné výkazy a ide o spoločnosť, ktorá je kvalifikovaná ako zmiznutý obchodník -
neplatič. Ide o spoločnosť, ktorá nemá žiadne priestory a miesto vykonávania podnikateľskej činnosti
nebolo preto zistené. Správca dane preveroval aj dodanie na strane dopravcu, ktorá mala byť podľa
predložených medzinárodných prepravných listov Maďarská spoločnosť NAGY KERESKEDELMI. Na
základe odpovede Maďarskej daňovej správy správca dane zistil, že podala posledné daňové priznanie
obsahujúce obraty za I. štvrťrok 2010. Jej hlavnou obchodnou činnosťou bol veľkoobchod s obilím,
nespracovaným tabakom, semenami a krmivom, pričom činnosť v oblasti prepravy a zabezpečovania
prepravy nemala uvedené medzi činnosťami spoločnosti. Správca dane z toho vyvodil, že žalobca
nepreukázal, že tovar bol fyzicky prepravený do Maďarskej republiky, teda že opustil územie Slovenskej
republiky. Napriek tomu, že túto povinnosť mu ukladá § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty. Tým porušil § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.
5. Správca dane ďalej rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca si uplatnil oslobodené dodanie aj z
faktúr pre odberateľa TALLÉR-BAU ÉPÍTOIPARI ÉS SZOLGÁLTATÓ KOLÁTOLT FELELOSSÉGU
TÁRSASÁG, 6000 KECSKEMÉT, PÁZMÁNY P U.4/A, 16 (ďalej „TALLÉR-BAU“). K faktúram boli
priložené medzinárodné prepravné listy, na ktorých boli uvedené EČV motorových vozidiel aj s názvom
dopravcu. Dopravcom bola spoločnosť KATEX Kft. BUDAPEST. Správca dane preveroval dodávku na
strane odberateľa prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a z odpovede Maďarskej
daňovej správy zistil, že spoločnosť odberateľa nepodala žiadne daňové priznanie za zdaňovacie
obdobie roku 2009, 2010 a 2011. Preverovaním na strane dopravcu Maďarská daňová správa uviedla
vyhlásenie konateľa dopravcu p. D. M. Z., ktorý vyhlásil, že nepozná žalobcu a nemal s ním žiadny
obchodný kontrakt. Tiež uviedol, že meno a pečiatka spoločnosti boli v roku 2010 a 2011 niekým zneužité.
Nikdy nevykonával obchod s obilím ani prepravné služby. Predmetom podnikania bol veľkoobchod s
oblečením a obuvou a evidenčné čísla vozidiel sú pre konateľa neznáme. Táto spoločnosť nebola
ani v žiadnom kontakte so spoločnosťou TALLÉR-BAU. Správca dane preveroval vykonanie prepravy
aj prostredníctvom Národnej diaľničnej spoločnosti, ktorá uviedla, že nemá žiadnu evidenciu pohybu
motorových vozidiel uvedených na CMR na území Slovenskej republiky a to vozidiel EVČ D., P., P. a
P.. Pokiaľ ide o vozidlo EVČ D. nebolo evidované na území Slovenskej republiky v dňoch 1.4.2010
a 6.4.2010. V ostatných dňoch bol pri tomto motorovom vozidle zaznamenaný pohyb mýtnou bránou,
ale nebol zaznamenaný pohyb nakládky v Y. A. alebo v iných skladovacích priestoroch žalobcu.
Správca dane tieto skutočnosti vyhodnotil tak, že nebolo preukázané, že tovar bol fyzicky prepravený
do Maďarskej republiky a že opustil územie Slovenskej republiky. Žalobca porušil § 43 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z. z..
6. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol svoje stanovisko k vyjadreniu žalovaného k
zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly. K námietke, že išlo o predaj na parite EXW podľa
medzinárodnej dohody INCOTERMS správca dane uviedol, že táto doložka predstavuje minimálny
záväzok predávajúceho, pretože jeho povinnosťou je dať len tovar podľa zmluvy k dispozícii kupujúcemu
na dohodnutom mieste a čase (dátum) a nie je povinný ho nakladať do dopravného prostriedku, ktorý



si musí zaistiť pre odber kupujúci a ani zaplatiť náklady s tým súvisiace. Je povinnosťou kupujúceho
prevziať tovar v závode predávajúceho a zabezpečiť prevoz tovaru na vlastné náklady a riziká. Tento
spôsob je pre kupujúceho výhodný najmä preto, že si môže sám dojednať prepravu a má tak pod
kontrolou prepravné náklady i ďalšie aspekty prepravy. Takto dohodnuté podmienky prepravy však
platiteľa nezbavujú povinnosti preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane v súlade s
ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a to, že tovar je prepravený do iného
členského štátu - t. j. tovar fyzicky opustil územie SR. Žalobca nepredložil žiadne doklady o úhrade,
žiadne zmluvy a ani doklady o preprave tovaru vykonávaného prepravcom a ani žiadne účtovníctvo.
Nepredložil žiadne obchodné zmluvy, v ktorých by sa konatelia zaviazali, že tovar vyvezú za hranice SR.
Taktiež uvedenie prepravcu na medzinárodnom prepravnom liste CMR (väčšinou je to iba pečiatka bez
bližšieho určenia, kto tovar v skutočnosti prevzal, nedeklaruje, že tovar bude vyvezený mimo územia SR.
To, že za prepravu tovaru zodpovedajú jednotliví vodiči (na vážnych lístkoch boli uvedené ich mená bez
bližšej identifikácie), je nepostačujúce. Musí dôjsť k naplneniu materiálnej podstaty veci a tovar opustiť
územie SR, čo žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal.
7. K vyjadreniu žalobcu týkajúceho sa dokladov a realizácie obchodných prípadov a ich
evidencie správca dane uviedol, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nepredložil žiadne doklady,
ktoré boli požadované v oznámení o daňovej kontrole zo dňa 31.12. 2013, výzvou na predloženie
dokladov zo dňa 12.3.2014, zo dňa 20.3.2014, zo dňa 5.5.2014, opakovanou výzvou na predloženie
dokladov zo dňa 10.6.2014 a zo dňa 14.7.2014. Doklady neboli predložené ani vtedy, keď sa správca
dane dostavil do sídla spoločnosti ST OMEGA s.r.o. v reštrukturalizácii, o čom bol spísaný úradný
záznam zo dňa 27.6.2014. Tvrdenie žalobcu, že predložil všetky doklady v originálnej forme, že predložil
aj pomocnú evidenciu, a že bol súčinný s pracovníkmi správcu dane, je nepravdivé a zavádzajúce. Na
základe poskytnutých informácií, že v spoločnosti sa nachádza iba časť dokladov, pričom ostatné sú
na polícii, správca dane požiadal prezídium PZ NAKA Košice o nahliadnutie do účtovných dokladov
a vyhotovenie fotokópií. Správca dane vychádzal pri výkone daňovej kontroly z prvotných podkladov,
ktoré mu boli dané k dispozícii pri nazretí do vyšetrovacieho spisu NAKA Košice, z ktorého si vyhotovil
fotokópie - záznamy DPH, odberateľské faktúry zahraničné, a ak boli k dispozícii tak CMR a vážne lístky,
dodávateľské faktúry. Nakoľko na faktúrach boli uvedené ev. čísla motorových vozidiel a na CMR bola
uvedená pečiatka spoločnosti, ktorá zabezpečovala prepravu bez bližšieho určenia, kto tovar prevzal
- v niektorých prípadoch bolo na váhovom lístku uvedené iba meno bez bližšej identifikácie, správca
dane vykonávajúci daňovú kontrolu za účelom zistenia objektívnej pravdy, vykonal ďalšie šetrenie a to
žiadosťami v rámci MVI Maďarskej daňovej správe. Predmetom, ktorej bolo preverenie predmetných
obchodov. Preprava bola preverená tiež takýmito žiadosťami, ak dopravu zabezpečoval zahraničný
dopravca.
8. Správca dane ďalej k týmto námietkam uviedol, že obchodné prípady, ktoré žalobca považuje
za uskutočnené zdaniteľné plnenia, ku ktorým mal faktúru, medzinárodné nákladné listy, zmluvu,
prehlásenie o dodaní tovaru a vážne lístky, nespĺňajú atribúty pre oslobodené dodanie tovaru podľa ust.
§ 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, pretože tieto sú relevantnými dokladmi len ak je
nepochybné, že sú v nich uvedené údaje odrážajúce skutočne aj reálne plnenie. To, že má nejaký doklad
všetky náležitosti účtovného dokladu, nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si
oslobodené dodanie na základe takýchto dokladov. Nakoľko dodanie tovaru do štátov EÚ je podmienené
prepravou tovaru mimo územie SR, správca dane zaslal žiadosti OMVI nielen na dodávku tovaru ale
na prepravu tovaru, pokiaľ bol získaný doklad o prepravcovi. Pri niektorých faktúrach medzinárodné
prepravné listy chýbali, čo správca dane považoval za nesplnenie si dôkaznej povinnosti, týkajúcej sa
preukázania prepravy tovaru mimo územia SR a neuznal oslobodenie od dane. Faktúra, alebo CMR je
doklad, ktorým (ale na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť oslobodenie od dane.
V prvom rade musí prísť k dodaniu tovaru a dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ, t. j. musí
opustiť územie SR, aby došlo k naplneniu materiálnej podstaty veci. Dôkazy o reálnej preprave tovaru
uvedeného v predmetných faktúrach buď neexistovali alebo sa preukázali ako nepravdivé. Žalobca
nepredložil účtovníctvo ani bankové výpisy a tak nebolo možné zo strany správcu dane odsúhlasiť, že
faktúry boli zaúčtované a uhradené.
9. Správca dane k vyjadreniu žalobcu k protokolu, v ktorom namietal nezákonnosť daňovej kontroly z
dôvodu, že neboli splnené podmienky na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, uviedol, že v danom
prípade nešlo o opakovanú daňovú kontrolu podľa § 44 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového
poriadku ale o riadnu daňovú kontrolu. Vyjadrenie nebolo podložené žiadnym ustanovením zákona.
Skutočnosť, že správca dane nepokračoval v daňovej kontrole začatej zápisnicou zo dňa 7.12.2011 bola
žalobcovi oznámená oznámením č. 9700401/5/586680/2013/Se zo dňa 13.2.2012 z dôvodu, že táto



bola začatá v rozpore so zákonom č. 563/2009 Z. z.. Daňová kontrola, ktorá bola začatá v rozpore so
zákonom, ako keby nebola začatá vôbec.
10. Správca dane k námietkam týkajúcim sa dôkazov svedeckými výpoveďami uviedol, že nepovažoval
za potrebné vypočuť svedkov, či došlo v skutočnosti k nakladaniu tovaru, nakoľko z vykonaných zistení
neboli pochybnosti, že tovar nebol zo skladu vydaný. Poukázal tiež na to, že je na správcovi dane a na
jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým dôkazom dokazovanie doplní a ako hodnovernosť a dôkaznú silu
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí s prihliadnutím na
skutočnosti a dôkazy vyplývajúce z listiny, ktoré už mal k dispozícii.
Druhostupňové administratívne rozhodnutie
11. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že po preskúmaní rozhodnutia podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku zistil skutkový stav:
Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si v období apríl 2010 uplatnil oslobodené dodanie tovaru z
tuzemska do iného členského štátu Maďarsko maďarským spoločnostiam AGRA-VEGA v sume celkom
30 357,60 Eur, BIO FACÉLIA v sume celkom 878 030,37 Eur, TALLÉR-BAU v sume 248 469.-Eur na
základe faktúr, ktoré sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí.
12. Pri preverovaní opodstatnenosti uplatnenia oslobodenia od dane pri dodaní tovaru - kŕmna
kukurica spoločnosti AGRA-VEGA správca dane na základe odpovede na žiadosť o medzinárodnú
výmenu informácií Maďarskej daňovej správy zistil, že odberateľ nepodal daňové priznania v
roku 2010. Dopravu tovaru preveroval na základe zisťovania pohybu vozidiel prostredníctvom
Národnej diaľničnej spoločnosti podľa evidencie elektronického mýtneho systému poskytnutý Národnou
diaľničnou spoločnosťou. Správca dane zistil, že pohyb motorových vozidiel EVČ J., J. J. J. bol evidovaný
cez elektronický mýtny systém, avšak motorové vozidlá neopustili územie Slovenskej republiky. Pri
preverovaní skutočnosti uplatnenia oslobodenia od dane pri dodaní tovaru repka a slnečnica spoločnosti
BIO FACÉLIA správca dane od Maďarskej daňovej správy zistil, že táto nepotvrdila dodanie tovaru
tomuto subjektu. Išlo o subjekt, ktorý v II. štvrťroku 2010 nepodal žiadne daňové priznanie a išlo
o spoločnosť, ktorá je kvalifikovaná ako zmiznutý obchodník - neplatič, nemá žiadne priestory a
nebolo možné zistiť miesto vykonávania podnikateľskej činnosti. Správca dane takisto žiadosťou
o medzinárodnú výmenu informácií preveroval vykonanie prepravy tovaru maďarským dopravcom
uvedeným na medzinárodných nákladných listoch, pričom z odpovede z Maďarskej daňovej správy zistil,
že dopravca NAGY KERESKE-DELMI BT. podal posledné daňového priznanie obsahujúce obraty za I.
štvrťrok 2010. Predmetom činnosti tejto spoločnosti bol veľkoobchod s obilím, nespracovaným tabakom,
semenami a krmivom a prepravu medzi činnosťami spoločnosti nemal uvedenú. Správca dane tiež
preveril dodávky repky maďarskej spoločnosti TALLÉR-BAU prostredníctvom medzinárodnej výmeny
informácií od Maďarskej daňovej správy zistil, že táto nepotvrdila dodanie tovaru tejto spoločnosti,
pričom išlo o spoločnosť, ktorá nepodala daňové priznania za zdaňovacie obdobie rokov 2009, 2010 a
2011. Správca dane preveroval aj vykonanie prepravy na základe medzinárodných prepravných listov
priložených k faktúram, podľa ktorých prepravcom mala byť spoločnosť KATEX Kft. BUDAPEST. Z
odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií od Maďarskej daňovej správy zistil, že konateľ
tejto spoločnosti D. M. Z. uviedol, že žalobcu nepozná a nemá s ním žiadny obchodný kontrakt. Tiež,
že pečiatka jeho spoločnosti bola niekým zneužitá a nezákonne použitá v roku 2010 a 2011. Že ide
o spoločnosť, ktorá nikdy neobchodovala s obilím a ani nevykonávala prepravné služby týkajúce sa
obchodovania s obilím. Predmetom podnikateľskej činnosti bol veľkoobchod s oblečením a obuvou
a evidenčné čísla motorových vozidiel boli pre konateľa neznáme. Spoločnosť nebola v kontakte
so žalobcom a prepravné služby neboli poskytované ani spoločnosti odberateľa. Národná diaľničná
spoločnosť na výzvu správcu dane uviedla, že neeviduje pohyb motorových vozidiel s EVČ D. P. P. P.
na území Slovenskej republiky. V prípade vozidla s EVČ D. evidovala pohyb motorového vozidla cez
elektronický mýtny systém, avšak vozidlo neopustilo územie Slovenskej republiky. Správca dane tiež
preveril dodávky repky maďarskej spoločnosti TALLÉR-BAU prostredníctvom medzinárodnej výmeny
informácií, od Maďarskej daňovej správy zistil, že táto nepotvrdila dodanie tovaru od tejto spoločnosti,
pričom išlo o spoločnosť, ktorá nepodala daňové priznania za zdaňovacie obdobie rokov 2009, 2010 a
2011. Správca dane preveroval aj vykonanie prepravy na základe medzinárodných prepravných listov
priložených k faktúram, podľa ktorých prepravcom mala byť spoločnosť KATEX Kft. BUDAPEST. Z
odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií od Maďarskej daňovej správy zistil, že konateľ
tejto spoločnosti D. M. Z. uviedol, že žalobcu nepozná a nemá s ním žiadny obchodný kontrakt. Tiež,
že pečiatka jeho spoločnosti bola niekým zneužitá a nezákonne použitá v roku 2010 a 2011. Že ide
o spoločnosť, ktorá nikdy neobchodovala s obilím a ani nevykonávala prepravné služby týkajúce sa
obchodovania s obilím. Predmetom podnikateľskej činnosti bol veľkoobchod s oblečením a obuvou
a evidenčné čísla motorových vozidiel boli pre konateľa neznáme. Tiež, že prepravné služby neboli



poskytované ani spoločnosti odberateľa TALLÉR-BAU. Národná diaľničná spoločnosť na výzvu správcu
dane uviedla, že neeviduje pohyb motorových vozidiel s EVČ D. P. P. P. na území Slovenskej republiky.
V prípade vozidla s EVČ D. evidovala pohyb motorového vozidla cez elektronický mýtny systém, avšak
vozidlo neopustilo územie Slovenskej republiky. Správca dane z týchto zistení došiel k záveru, že
tovar nebol fyzicky prepravený do Maďarskej republiky a neopustil územie Slovenskej republiky, a teda
žalobca nesplnil podmienky oslobodenia od dane uvedené v § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty. Žalovaný ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou § 19 ods. 1, § 43 ods. 1
a § 43 ods. 5, § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní, Daňového poriadku a to konkrétne § 3 ods. 1, 3, 6, § 7 ods. 1, § 24 ods. 1, 2, 4, § 44 ods. 3, 4
a § 46 ods. 1..
13. K odvolacej námietke nepríslušnosti prvostupňového orgánu uviedol, že podľa § 44 ods. 3 zákona
č. 563/2009 Z. z. daňovú kontrolu môže správca dane vykonať u daňového subjektu, ktorému je príslušný
iný správca dane. To znamená, že ak daňovú kontrolu vykonal v danom prípade Daňový úrad Banská
Bystrica, postupoval tak v súlade s týmto ustanovením Daňového poriadku a bol oprávnený na výkon
predmetnej daňovej kontroly. Zároveň aj napadnuté rozhodnutie vydal príslušný správca dane, pretože
podľa § 68 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2017 vyrubovacie konanie
po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá
správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, teda Daňový úrad Banská Bystrica. Námietku vyhodnotil
ako neopodstatnenú.
14. Žalovaný ďalej v odôvodnení k námietke nesplnenia podmienok pre opätovnú daňovú kontrolu
uviedol, že Krajský súd v Prešove zakázal rozsudkom sp. zn. 1S/57/2012-109 zo dňa 12.12.2012
pokračovať vo výkone daňovej kontroly u žalobcu, začatej na základe zápisnice o začatí daňovej kontroly
DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2010 zo dňa 7.12.2011 a daňovej kontroly začatej
na základe zápisnice o začatí daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január 2011, február 2011 a
jún 2011 zo dňa 7.12.2011. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že daňový subjekt bol ukrátený na
svojich právach a právam chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý
spočíval v nezákonnom začatí a vykonaní daňových kontrol DPH za uvedené zdaňovacie obdobia z
toho dôvodu, že ku dňu ich začatia, t. j. 7.12.2011 nebolo rozhodnuté o žalobcovej námietke zaujatosti
vznesenej voči zamestnancom a riaditeľovi Daňového úradu Stará Ľubovňa U.. O.U.. Podľa právneho
názoru vysloveného v predmetnom rozsudku Krajského súdu v Prešove bolo začatie daňových kontrol
na základe uvedených zápisníc ako aj ich vykonávanie nezákonné. Daňový úrad Prešov na základe
tohto výkon daňových kontrol zastavil, ktorú skutočnosť žalobcovi oznámil oznámením, ktoré mu bolo
doručené 15.2.2013 a zároveň listom z 25.2.2013 boli žalobcovi vrátené prevzaté účtovné záznamy.
Takéto daňové kontroly nemôžu byť preto považované za zákonne začaté a nemohli byť ani vykonané
a ukončené. Námietka, že v tomto prípade bolo správcovi dane rozsudkom zakázané pokračovať vo
výkone daňovej kontroly, a tým bola kontrola ukončená, je neopodstatnená. Súd rozsudkom zakázal
pokračovať vo výkone daňovej kontroly pre nezákonný postup správcu dane pri jej začatí a vykonávaní,
avšak z tohto rozsudku súdu nemožno vyvodiť taký záver, že daňová kontrola bola vykonaná a
ukončená, ako presadzuje v odvolaní žalobca. Z tohto je zrejmé, že 31.1.2014 nebola začatá opätovná
daňová kontrola, pretože tú možno vykonať u toho istého daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie
obdobie, za ktoré už bola vykonaná. V danom prípade však v čase začatia daňovej kontroly žiadna
daňová kontrola vykonaná v predchádzajúcom období nebola.
15. Žalovaný ďalej v odôvodnení k námietke, že dôkazy získané od prevádzkovateľa cestného mýtneho
systému sú nezákonné, pretože obsahujú údaje osobnej povahy a irelevantné, pretože žalobca prepravu
nezabezpečoval, žalovaný uviedol, že dôkazy obsahujúce údaje osobnej povahy už v princípe nemôžu
byť nezákonnými dôkazmi. Ak ide o údaje, ktoré by mali povahu osobnej povahy, každý orgán, ktorý nimi
disponuje vie, za akých okolností ich môže poskytovať. A to, či tieto dôkazy niečo preukazujú alebo nič
nepreukazujú, správca dane posudzuje spôsobom ich hodnotenia v zmysle zásady uvedenej v § 3 ods.
3 Daňového poriadku s tým, že aj tento dôkaz ako každý iný vo vzťahu k uplatnenému právu daňového
subjektu posudzuje osobitne aj vo vzájomných súvislostiach.
16. Žalovaný k žalobnej námietke, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny daňových
informácií nie sú dôkazmi a nepreukazujú splnenie podmienok uviedol, že išlo o neopodstatnenú
námietku. Poukázal na znenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého ako dôkaz možno použiť
všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pre správcu dane je
odpoveď na MVDI listinným dôkazom, ktorého obsahom sú zistenia orgánov zahraničnej daňovej správy,
v danom prípade maďarskej, získané v súlade so zákonom (zákon č. 442/2012 Z.z., Nariadenie Rady
EÚ č. 904/2010).Vyhodnotením všetkých zistených skutočností dospel k záveru, že pri deklarovaných



dodaniach tovaru do iného členského štátu nebolo preukázané, že tovar bol prepravený do Maďarskej
republiky a že opustil územie tuzemska, a preto bolo neoprávnené uplatnenie oslobodeného dodania
podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z..
17. K námietke presunu dôkazného bremena daňového subjektu žalovaný uviedol, že z § 43
zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu, tzv. intrakomunitárne dodanie tovaru, predávajúcim
alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v
inom členskom štáte. Oslobodené dodanie môže platiteľ dane uplatniť vtedy, ak tovar bol dodaný osobe
identifikovanej pre daň v inom členskom štáte (táto osoba nadobudla právo nakladať s tovarom ako
vlastník), tovar bol fyzicky prepravený z tuzemska do iného členského štátu a predaj bol uskutočnený za
protihodnotu. Platiteľ bol povinný preukázať, že boli splnené podmienky oslobodeného dodania podľa
§ 43 ods. 1 až 4 zákona č. 222/2004 Z. z. a zároveň je povinný preukázať dodanie tovaru do iného
členského štátu kópiou faktúry a keď prepravu tovaru zabezpečil odberateľ, písomným vyhlásením
odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, a keď prepravu
tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom
o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia (§ 43 ods. 5, písm. a) a c) zákona č. 222/2004 Z. z.). V
súlade s tým správca dane preveroval, či žalobca uplatnil oslobodené dodanie oprávnene, a na základe
získaných dokladov dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane.
Správca dane v predmetnej veci uskutočnil dostatočne rozsiahle dokazovanie. Formou medzinárodnej
výmeny informácií preveroval dodanie tovaru do iného členského štátu u odberateľov v Maďarsku,
preveroval uskutočnenie prepravy tovaru formou medzinárodnej výmeny informácií, ako aj dožiadaním
u deklarovaných prepravcov a požiadal aj Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. o detailný výpis mýtnych
transakcií. Správca dane v konaní získal relevantné dôkazy preukazujúce, že tovar nebol prepravený do
iného členského štátu. Správca dane mal síce k dispozícii faktúry, ako aj prepravné doklady vyžadované
zákonom, avšak tieto doklady sa vzhľadom na vykonané dôkazy, ukázali ako nepravdivé. Preto tieto
doklady nemožno považovať za relevantné dôkazy preukázania prepravy tovaru tak, ako je na nich
uvedené a ako vyžaduje ustanovenie § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
a ani za dôkazy, že k dodaniu tovaru spojeného s prepravou tovaru došlo v zmluvnom vzťahu medzi
žalobcom a maďarskými odberateľmi. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a zisťovať
skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby platiteľ mohol v konaní uplatniť nároky na zníženie
daňovej povinnosti, priznanie odpočítania dane, oslobodenie od dane a pod.. Povinnosťou správcu dane,
pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto preverovať, umožniť platiteľovi ich existenciu z právne
významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi, pričom sám má zabezpečiť len také dôkazy,
ktoré podľa zákona nemá predložiť platiteľ. Povinnosť správcu dane uvedená v § 3 ods. 3 a 6 zákona č.
563/2009 Z. z. uplatnenie tejto zásady nenarušuje, predovšetkým nemení dôkaznú povinnosť daňového
subjektu podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z..
18. Žalovaný poukázal na rozsudok ESD vo veci C-184/05 Twoh International BV bod 23, podľa
ktorého pokiaľ ide o podmienky, za ktorých sa uplatní oslobodenie dodávky tovaru v rámci spoločenstva
v zmysle článku 28a A písm. a) prvého odseku šiestej Smernice, je potrebné zdôrazniť, že Súdny
dvor uviedol v bode 42 svojho už citovaného rozsudku Teleos a.i., že na tento účel je potrebné, aby
právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na nadobúdateľa, keď dodávateľ preukáže, že tento
tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu, a že v dôsledku tohto vývozu alebo
tejto prepravy, fyzicky opustil územie členského štátu dodania. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že
v daňovom konaní platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia. Správca dane z úradnej povinnosti
nemusí vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by mohli podkladom k tomu, aby platiteľ mohol v konaní
uplatniť nároky na zníženie daňovej povinnosti, priznanie odpočítania dane, oslobodenie od dane a pod..
Povinnosťou správcu dane je nároky uplatnené platiteľom prerokovať a umožniť mu ich existenciu, z
právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi, pričom sám zabezpečuje len tie dôkazy,
ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ. Povinnosť správcu dane uvedená v § 3 ods. 3
až 6 zákona č. 563/2009 Z. z. nemení dôkaznú povinnosť daňového subjektu uvedenú v § 24 ods. 1
zákona č. 563/2009 Z. z.. Je v právomoci správcu dane posúdiť vierohodnosť jednotlivých predkladaných
dôkazných prostriedkov a tieto vyhodnotiť.
19. Žalovaný ďalej v odôvodnení uviedol, že žalobca poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ
rozsudku C-492/13 Traum, C-277/14 PPUH Stehcemp, C-131/13, C-163/13 a C-164/13
Italmoda a uvádza, že podľa citovaných rozhodnutí ESD nie je možné požadovať od daňového subjektu
overovanie fungovania obchodných partnerov nad rámec obvyklej starostlivosť, že daňový subjekt ako
súkromnoprávna osoba nedisponuje vyšetrovacími kompetenciami ako správca dane a zo žiadnych
vykonaných dôkazov v tomto konaní nevyplýva, že by daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že



táto transakcia by mala byť súčasťou akéhokoľvek podvodu alebo protiprávneho konania. Žalovaný
uviedol, že posúdená vec nebola v rozpore so záväznou judikatúrou ESD, na ktorú žalobca odkazoval.
Odvolávajúci sa vzhľadom na to, aké body týchto rozsudkov citoval, zrejme presadzoval, že predmetné
transakcie by mali byť súčasťou podvodu, pričom z vykonaných dôkazov v tomto konaní nevyplýva, že
by o tomto podvodnom konaní vedel alebo mal vedieť. Žalovaný k tomu uviedol, že správca dane zistené
skutočnosti nevyhodnotil v tom zmysle, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že predmetnými transakciami
sa podieľal na podvode v oblasti dane z pridanej hodnoty, ku ktorému došlo v reťazci dodaní.
Preto aplikovať uvedené rozsudky v danej veci nebolo opodstatnené. Odvolací orgán ďalej vyhodnotil
námietku žalobcu, že počas daňovej kontroly mu bolo znemožnené, aby uplatnil všetky dôkazy ako
neopodstatnené, nakoľko z priebehu daňovej kontroly vyplýva, že žalobca napriek opakovaným výzvam
správcu dane nepredložil daňovej kontrole žiadne doklady ani dôkazy a to ani na výzvu správcu dane
na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole.
20. Žalovaný uzavrel, že sa stotožnil so závermi správcu dane, že žalobca nepreukázal vierohodnými,
úplnými a pravdivými dokladmi splnenie podmienok na oslobodenie od dane v zmysle ustanovení
§ 43 ods. 1 až 5 zákona č. 222/2004 Z. z., čo má za následok, že žalobcovi vznikla v súlade s §
19 ods. 1 daňová povinnosť, ktorú je povinný platiť podľa § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.,
pretože sú podložené jednoznačnými dôkazmi získanými v konaní zákonným spôsobom, správne a
logicky vyhodnotené. Správca posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov
a vyhodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane
sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a uviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov.
Žalovaný vyhodnotil odvolacie námietky ako neopodstatnené.
Žalobné body
21. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj
prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca uviedol, že
napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné v celom rozsahu a tvrdil, že ním bol ukrátený na svojich
právach. Dôvody nezákonnosti uplatnil nasledovne:
1/ Nezákonnosť daňovej kontroly - nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca tvrdil, že daňová
kontrola, ktorá predchádzala vydaniu napadnutého rozhodnutia sa týkala toho istého zdaňovacieho
obdobia, pre ktoré už bola raz vykonávaná daňová kontrola. Predchádzajúca daňová kontrola bola na
základe právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/57/2012 zo dňa 12.decembra
2012 ukončená, keď týmto rozhodnutím bolo správcovi dane zakázané pokračovať v jej výkone. Krajský
súd v Prešove zakázal výkon daňovej kontroly, ale nenariadil jej zrušenie, preto sa táto zakázaná daňová
kontrola musí považovať za riadnu daňovú kontrolu aj keď nebola zavŕšená protokolom z daňovej
kontroly. Skutočnosť, že bolo zakázané rozhodnutím súdu pokračovať vo vedení daňovej kontroly, bola
dôsledkom závažného procesného pochybenia na strane správcu dane. Takéto pochybenie nemôže
byť pripočítané a vykladané na ťarchu práv žalobcu. Pre určenie, či bola daňová kontrola začatá, je
rozhodné oznámenie správcu dane o jej začatí. V prípade, že neboli splnené podmienky pre vedenie
daňovej kontroly, nemal správca dane daňovú kontrolu začínať a vyčerpať tak právo na vedenie riadnej
daňovej kontroly. Žalobca uviedol, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že na prvú daňovú kontrolu sa
neprihliada, keďže bola nezákonným zásahom. Takýto právny názor žalobca považoval za nesprávny.
Podstatné je, že Krajský súd v Prešove prvú daňovú kontrolu nezrušil, len zakázal jej pokračovanie,
a preto na ňu je potrebné prihliadať ako na riadnu daňovú kontrolu. Nemá žiadny právny význam,
že nebola zakončená protokolom z daňovej kontroly. Na vedenie opakovanej daňovej kontroly neboli
splnené podmienky, pretože v oznámení o jej začatí nebol uvedený žiadny zákonný dôvod ustanovený
v § 44 ods. 4 Daňového poriadku a ani nemohol byť, pretože neexistoval. Dôvodom nezákonnosti
opakovanej daňovej kontroly je nezákonné aj napadnuté rozhodnutie, resp. prvostupňové rozhodnutie,
pretože vychádzajú zo zistení nezákonnej daňovej kontroly.
2/ Dokazovanie - absolútne dôkazné bremeno žalobcu. K tomuto žalobnému bodu žalobca uviedol,
že z odôvodnení napadnutého a prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že podľa správcu dane daňový
subjekt je povinný dokázať všetky okolnosti skutkového stavu veci a ak niektoré nepreukáže, nesie z
toho dôsledky. Otázkou charakteru dokazovania sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci
7Sž/124/01, 7Sž/131-137/01, ktorý žalobca z tohto rozhodnutia odcitoval a zdôraznil, že objasnenie
všetkých otázok, okolností, či vyvrátenia pochybností nemožno podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť
daňového subjektu. Tento výklad je vzhľadom na identickú úpravu zákona č. 511/1992 Zb. v § 29 ods. 8
a aplikovaného § 24 ods. 1 Daňového poriadku, aplikovateľný aj na právny stav po účinnosti Daňového
poriadku. Žalobca ďalej odcitoval z rozhodnutia 3Sžf/1/2011 časť z odôvodnenia, že ak je nesporná
existencia nakúpeného materiálneho plnenia a toto je štandardne preukázané prijatou faktúrou s



podrobnými prílohami od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.
Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností,
ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú
núdzu správca dane. Je nevyhnuté rozlišovať okruh dôkazov, ktoré má povinnosť daňový subjekt
štandardne archivovať od následného nadštandardného vyšetrovania (forenzného dokazovania).
3/ Žalobca namietal, že prvostupňový orgán nevykonal dôkazy navrhované žalobcom, hoci sa jednalo
o výsluchy svedkov, ktorí prichádzali do prvého kontaktu s nakupovaným a predávaným tovarom, ktorí
hodnoverne mohli dosvedčiť oprávnenosť a realitu obchodov v realizovaných skladoch.
4/ Žalobca tvrdil, že v súlade s § 43 zákona o DPH preukázal dodanie tovarov z tuzemska do iného
členského štátu, a preto došlo k preneseniu dôkazného bremena na správcu dane a žalovaného. V
prípade akýchkoľvek nezrovnalostí na strane dopravcov alebo odberateľov tovarov od žalobcu platí, že
žalobca nevedel a ani nemohol vedieť o týchto problémoch, keď žalobca konal s obvyklou starostlivosťou
a za tovar dostal na základe vyjadrení konateľov úpadcu, riadne zaplatené. Platobný styk bol vykonávaný
cez bankové účty, ktoré mal žalobca vedené v bankách. Správca dane nepreukázal, že by žalobca
mal, alebo objektívne mohol mať vedomosť o prípadnom protiprávnom alebo podvodnom konaní na
strane kupujúceho. Po vyčerpaní dôkazných prostriedkov na strane žalobcu bolo následkom prenesenie
dôkazného bremena na správcu dane. Akékoľvek zotrvávanie na prejednacej zásade pri dokazovaní
po vyčerpaní dôkazných prostriedkov v rukách žalobcu, je šikanózny postup zo strany správcu dane a
žalovaného, pretože len on má potrebné kompetencie na zabezpečenie všetkých relevantných dôkazov.
Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že konatelia sa vyjadrili, že predložili všetky doklady v originálnej forme
podľa evidencie, podľa zákonných ustanovení ako aj pomocnej evidencie a postupovali v súčinnosti s
pracovníkmi správcu dane.
5/ Nezákonnosť dôkazov - nezákonné sledovanie a nedostatočné zistenie skutkového stavu. K tomuto
žalobnému bodu žalobca namietal, že dôkazy získané od prevádzkovateľa cestného mýtneho systému
sú nezákonné, pretože ide o údaje osobnej povahy, ktoré podľa zákona o osobných údajoch nebolo
možné použiť. Zisťovaním trasy motorových vozidiel došlo k nezákonnému a neodôvodnenému
sledovanie osôb - šoférov a sledovaniu činnosti prepravcov. Správca dane nemá právny základ na
spracovanie a zverejnenie týchto údajov. Žalobca nezabezpečoval prepravu tovaru, a preto nemôže
niesť zodpovednosť za to, či šofér prešiel alebo neprešiel cez mýtne brány. Ide o irelevantný dôkaz
aj preto, že vývoz nie je obmedzený lehotou. Správca dane potvrdil pohyb vozidiel blízko maďarskej
hranice. Nie je zrejmé, ktoré dni boli autá sledované, či boli zohľadnené povinné prestávky vodičov a
obmedzenie počas dní pracovného voľna, sviatkov. Žalovaný vyhodnotil žalobcom predkladané dôkazy
za nepravdivé na základe takýchto údajov, a teda použil nezákonné dôkazy, v dôsledku čoho nebol
zistený skutkový stav úplne, resp. správne. Žalobca nenesie zodpovednosť ani za to, že odberatelia
alebo dopravcovia už neexistovali, alebo boli nekontaktní.
6/ Nezákonnosť dôkazných prostriedkov. Informácie získané v rámci MVDI nie sú dôkazmi ako takými
a nepreukazujú splnenie podmienok, ktoré požaduje legislatíva na oslobodenie operácie od dane. Ich
účelom je len zistiť správnosť vymerania výšky dane, čo potvrdzuje aj rozsudok ESD vo veci Twoh
International BV bod 35 a 36 a vo veci Vertergaard body 26 a 28. Prvostupňový správny orgán vychádzal
z odpovedí na MVI. Smernica a nariadenie o administratívnej spolupráci sa netýkajú právomoci orgánov
určiť, či sú splnené podmienky, ktoré požaduje legislatíva na oslobodenie operácie od dane. Preto ide o
nezákonné dôkazy, ktoré nesmú byť použité, pričom rozhodnutia z nich vychádzajú. Prerušenie daňovej
kontroly práve tiež z tých dôvodov sú bez právneho dôvodu. Tvrdenie správcu dane a žalovaného o
prípustnosti týchto dôkazov je postihnuté vadou nesprávneho právneho posúdenia, ktoré vyúsťuje v
závažné procedurálne pochybenia - použitie nezákonných dôkazných prostriedkov.
7/ Vada konania - neuskutočnenie vytýkacieho konania. Daňový poriadok v § 46 ods. 5 ukladá správcovi
dane povinnosť, ako má postupovať pri výkone daňovej kontroly. Ide o záväzný postup. Ak mal správca
dane pochybnosti, mal tieto uviesť a vyzvať úpadcu na vyjadrenie alebo predloženie dôkazov a nie
svojvoľne zisťovať rôznymi dožiadaniami skutočnosti, ktoré vôbec nebolo potrebné zisťovať. Správca
dane postupoval nezákonne a zbytočne spôsobil prieťahy v konaní a žalobcovi bolo znemožnené vyjadriť
sa k jeho pochybnostiam správcu dane. V dôsledku takéhoto nezákonného postupu je nezákonná celá
daňová kontrola. Konštatovanie žalovaného, že žalobca mal dostatočný priestor na vyjadrenie je účelové
z dôvodu, že žalobca nemohol odstrániť pochybnosti správcu dane, ak ich nepoznal. Správca konkurznej
podstaty sa o uskutočnení daňovej kontroly dozvedel až v momente, keď mu bol doručený protokol
o daňovej kontrole a na priebeh daňovej kontroly nemal žiadny vplyv. Lehota na vyjadrenie k daňovému
protokolu bolo nedostatočné z dôvodu, že všetky relevantné doklady úpadcu boli zaistené NAKA a sú
uložené v rámci vyšetrovacieho spisu v Prešove. Vyhľadávanie a spracovanie dokladov bolo časove
náročné, keďže protokol o kontrole sa týkal 15-tich zdaňovacích období a množstva transakcií.



8/ Nesprávna aplikácia zákona o DPH - žalobca namietal, že konštatovanie žalovaného, že judikatúra
uvedená v rámci odvolania žalobcom voči prvostupňovému rozhodnutiu je neaplikovateľná z dôvodu,
že správca dane a ani žalovaný netvrdia, že došlo k podvodom, je nelogické, nesprávne a mylné.
Odmietnuť právo na oslobodené dodanie možno jedine v prípade, že osoba uplatňujúca právo na
oslobodené dodanie vedela, alebo mohla vedieť o tom, že sa podieľa na podvode. Poukázal na rozsudok
SDEVT vo veci Teleos bod 50, bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, aby členský štát, ktorý
upravil podmienky uplatnenia oslobodenia od DPH na základe dodania v rámci spoločenstva tak, že
okrem iného stanovil zoznam dokumentov, ktoré je potrebné predložiť príslušným orgánom, ktorý najprv
dokumenty predložené dodávateľom prijal ako dôkazy odôvodňujúce nárok na oslobodenie od dane,
mohol neskôr nútiť tohto dodávateľa, aby zaplatil DPH vzťahujúc sa na toto dodanie, ak sa ukáže,
že najmä z dôvodu spáchania podvodu nadobúdateľom, o ktorom dodávateľ nevedel a ani nemohol
vedieť, dotknutý tovar v skutočnosti neopustil územie členského štátu dodania. Žalobca tiež vyjadril
nesúhlas s tým, že žalovaný v rozhodnutí uviedol, že žalobca v rámci preskúmavaných obchodov,
konal v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, z čoho titulu mu neprináleží právna ochrana.
Podľa žalobcu takéto stanovisko je neaplikovateľné medzi ním a správcom dane. Obsahom zásady
poctivého obchodného styku nie je povinnosť štatutára preveriť si obchodného partnera, preto výklad
uplatnený žalovaným je ad absurdum. Žalobca nevyužil svoje postavenie podnikateľa na podnikanie
nepoctivým spôsobom práve naopak, je obeťou nepoctivého výkonu práv a šikany zo strany odberateľov.
Pokiaľ žalovaný uvádzal v rozhodnutí, že správca dane získal dôkazy o tom, že tovar nebol fyzicky
prepravený do iného členského štátu, tieto nekonkretizoval, a preto nie je isté, čo má na mysli, čo
spôsobilo nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Odcitoval tiež z rozsudku vo veci Mecsek-Gabona body 49 a
51, podľa ktorého hoci v takejto situácii zjavne neexistuje žiadny hmatateľný dôkaz, ktorý by umožňoval
dospieť k záveru, že dotknutý tovar bol prepravený mimo územia členského štátu dodania, skutočnosť,
že sa zdaniteľné osobe uloží povinnosť poskytnúť takýto dôkaz, nezaručuje správne a jednoduché
uplatňovanie oslobodení od DPH. Práve naopak, táto povinnosť stavia zdaniteľnú osobu do situácie
neistoty vo vzťahu k možnosti uplatniť si oslobodenie od dane na dodanie tovaru v rámci spoločenstva
alebo vzťahu k potrebe zahrnúť DPH do predajnej ceny. Ďalej poukázal na rozsudky C-492/13 Traum,
C-277/14-PPUH, Stehcemp sp. j. L. S., O. S., O. S.alej rozsudok ESD C-131/13, C-163/13 a C-164/13
Italmoda. Žalobca ďalej tvrdil, že v rámci kúpnych zmlúv s jeho odberateľmi bolo dohodnuté miesto
určenia dodania tovaru a to v Maďarskej republike a súčasťou bolo dohodnutý spôsob dodania zo
závodu („EXW“), čo znamená, že žalobca bol povinný poskytnúť odberateľom tovar v sklade na území
SR a odberateľ zodpovedal za pokračovanie prevozu do dohodnutého miesta dodania v inom členskom
štáte. V prípade, že si predávajúci splnil všetky povinnosti týkajúce sa preukázania dodávky v rámci
spoločenstva a nadobúdateľ si nesplnil svoju povinnosť odoslať alebo prepraviť predmetný tovar mimo
územia členského štátu dodania, je nutné za osobu povinnú zaplatiť DPH v tomto členskom štáte
považovať práve toho nadobúdateľa. Tak je to aj v preskúmavanom prípade a je na to aplikovateľný
rozsudok ESD vo veci Teleos body 66, 67, Eurotyre Holding bod 38 a Mecsek-Gabona bod 43.
Ďalej žalobca tvrdil, že je nespochybniteľné, že žalobca aj nadobúdatelia boli zdaniteľnými osobami,
žalobca konal v dobrej viere a nebola spochybnená ani existencia tovaru a reálnosť jeho dodania
nadobúdateľovi. Potom je zjavné, že vec bola posúdená v rozpore so skutkovým stavom a platnou
právnou úpravou a záväznou judikatúrou ESD. Podľa judikatúry ESD nemožno požadovať od žalobcu
overovanie fungovania obchodných partnerov nad rámec obvyklej starostlivosti. Žalobca ako súkromno-
právna osoba nedisponuje vyšetrovacími kompetenciami ako správca dane. Zo žiadnych vykonaných
dôkazov v tomto konaní nevyplýva, že by žalobca vedel, alebo mal vedieť, že táto transakcia by mala
byť súčasťou akéhokoľvek podvodu alebo protiprávneho konania.
9/ Nepreskúmateľnosť - žalobca namietal, že ani z napadnutého rozhodnutia a ani z prvostupňového
rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa správca dane a žalovaný vysporiadali s dôkazmi predloženými
žalobcom a to najmä, ako vyhodnotili tieto dôkazy.
Vyjadrenie žalovaného
22. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe konštatoval, že žalobca zotrval na dôvodoch odvolania, ktorými
sa žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal, na čom zotrváva. K námietke, že
informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií (MVDI) nie sú dôkazmi a
nepreukazujú splnenie podmienok na oslobodenie od dane, navyše uviedol, že správca dane za
účelom správneho určenia dane, eliminácie daňových únikov a vyhýbania sa daňovej povinnosti využil
spoluprácu s príslušnými orgánmi členských štátov prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií.
Boj proti podvodom, vyhýbaniu sa daňovej povinnosti a prípadným zneužitiam, je cieľom, ktorý je
uznávaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty. Zákonným spôsobom získané odpovede na MVDI, ktorých obsahom sú zistenia



orgánov zahraničnej daňovej správy, použil správca dane v súlade s § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.
z., podľa ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Navyše, rozhodnutia nie sú založené len na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z MVDI, ale majú
oporu aj v iných zákonne vykonaných dôkazoch.
23. Žalovaný k námietke absencie vytýkacieho konania uviedol, že správca dane v zmysle § 46 ods. 5
zákona č. 563/2009 Z. z. oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami a vyzval ho, aby sa k zisteniam
a k spôsobu ich zistení vyjadril, a aby predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
24. V súvislosti s námietkami, že žalobca konal v dobrej viere pri posudzovaných obchodných
transakciách, žalovaný poukázal na to, že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti je to, že štatutárny orgán musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorým
naplňuje definičné znaky pojmu „podnikanie“, ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí. Ak
takéto vedomosti štatutárnemu orgánu evidentne chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý
nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Výkon práva v rámci obchodných
vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Žalobca
nepreukázal, že by sa týmito zásadami riadil a vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na
zabezpečenie správneho uplatňovania zákona o dani z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru do iného
členského štátu.
25. Žalovaný uzavrel, že vo vzťahu k žalobným námietkam trvá na tom, že správca dane uskutočnil
dostatočne rozsiahle dokazovanie. Preveroval dodanie tovaru do iného členského štátu u odberateľov
v Maďarsku, uskutočnenie prepravy tovaru formou dožiadaní u deklarovaných dopravcov a požiadal
aj Národnú diaľničnú spoločnosť o detailný výpis mýtnych transakcií. Správca dane získal relevantné
dôkazy preukazujúce, že tovar nebol prepravený do iného členského štátu, a teda nedošlo k dodaniu
tovaru, pri ktorom by mohol daňový subjekt uplatniť oslobodenie od dane.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
26. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal
bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP a po preskúmaní veci dospel k záveru,
že žaloba nebola dôvodná.
27. Podľa § 3 ods. 1, 3, 6 zákona 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok) (1) Pri správe
daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a
dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny
úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského
dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je
obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol
daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
28.Podľa § 24 ods. 1, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
29. Podľa § 44 ods. 1 a 4 Daňového poriadku (1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo
preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných
predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej
účelu.
(4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať
u toho istého daňového subjektu aj opätovne,
a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním,



b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35)
c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva,
d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní alebo orgánov Policajného zboru.
30. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku (5) Ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich
uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho,
aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil
alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
31. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku 5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento
zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
32. Podľa § 43 ods. 1 až 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v roku
2010 (1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do
iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je
osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
(2) Oslobodené od dane je dodanie nového dopravného prostriedku, ktorý je odoslaný alebo prepravený
z tuzemska do iného členského štátu kupujúcemu predávajúcim alebo kupujúcim alebo na ich účet.
(3) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je predmetom spotrebnej dane, odoslaného alebo
prepraveného z tuzemska do iného členského štátu kupujúcemu predávajúcim alebo kupujúcim alebo na
ich účet, ak kupujúci je zdaniteľnou osobou podľa práva iného členského štátu, ktorá nie je identifikovaná
pre daň, alebo právnickou osobou, ktorá nie je zdaniteľnou osobou podľa práva iného členského štátu a
nie je identifikovaná pre daň, a ak povinnosť platiť spotrebnú daň vzniká kupujúcemu v členskom štáte,
v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.
(4) Oslobodené od dane je premiestnenie tovaru zdaniteľnej osoby z tuzemska do iného členského štátu
na účely jej podnikania ( § 8ods. 4), ak by dodanie tohto tovaru pre inú osobu bolo oslobodené od dane
podľa odseku 1.
(5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí
platby za tovar.
33. V zmysle § 2 ods. 1 SSP správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam a právom
chráneným záujmom osôb v oblasti verejnej správy. Právo domáhať ochrany svojich práv má každý, kto
tvrdí, že jeho práva boli činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené alebo priamo
dotknuté a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Je teda na každom, ako svoje
právo na ochranu pred nezákonnosťou postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy využije. Správny
súdny poriadok stanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé,
z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za
nezákonné. Správne súdy nepredstavujú ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní a konanie pred
správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby, pričom je pre neho rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
z obsahu administratívneho spisu vyhľadávať a ani v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti
podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať. Rozsah a obsah súdneho prieskumu
zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho postupu orgánu verejnej správy,
ktorý jeho vydaniu predchádzal, je striktne daný žalobnými dôvodmi. Výnimku z tohto pravidla obsahuje
znenie § 134 ods. 2 SSP. Predmet súdneho prieskumu je teda daný a vymedzený dôvodmi nezákonnosti
uplatnenými v žalobe, v rámci ktorých potom správny súd skúma, či si správny orgán vecne príslušný
na konanie a rozhodnutie zadovážil dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil skutočný stav
veci, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, či obsahovalo náležitosti stanovené zákonom, teda či bolo vydané v
súlade s hmotnoprávnymi a procesnými predpismi.



34. Správny súd z obsahu podanej žaloby zistil, že žalobca dôvody nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia uplatnil len všeobecne bez uvedenia, z akých konkrétnych skutkových dôvodov a právnych
dôvodov považoval žalobca rozhodnutie žalovaného za nezákonné. Všeobecne uplatnené námietky
neumožňujú správnemu súdu vykonať prieskum zákonnosti, keďže správny súd sám nie je oprávnený
všeobecné dôvody nezákonnosti uvedené v žalobe podľa obsahu správneho spisu konkretizovať na
daný prípad, alebo dôvody nezákonnosti zo správneho spisu vyhľadávať a tak za žalobcu dopĺňať. Preto
takýmto námietkam nebolo možné vyhovieť.
35. Ad 21/1. Žalobná námietka nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu, že v danom prípade mohlo
ísť len o daňovú kontrolu opakovanú, nebola dôvodná. V preskúmavanej veci Daňový úrad Stará
Ľubovňa začatím a vykonávaním daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za jednotlivé mesiace roku
2010, ktorú začal na základe zápisnice zo dňa 7.12.2011 o začatí daňovej kontroly dňom 7.12.2011,
nezákonne zasiahol do práv žalobcu. Krajský súd v Prešove na základe žaloby úpadcu ST OMEGA
s.r.o. zakázal Daňovému úradu v Starej Ľubovni v pokračovaní daňovej kontroly rozsudkom sp. zn.
1S/57/2012 zo dňa 12.12.2012. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Sporné bolo ich
právne posúdenie. Žalobca argumentoval tým, že uvedený nezákonný zásah bol daňovou kontrolou a
je právne bezvýznamné, či daňová kontrola bola zakončená zostavením protokolu alebo nie, pretože
bola ukončená rozhodnutím súdu, ktorý správcovi dane zakázal pokračovať v jej výkone. Žalovaný
argumentoval, odvolávajúc sa na právny názor vyslovený Krajským súdom v Prešove v rozsudku
1S/57/2012 zo dňa 12.12.2012, podľa ktorého bolo začatie daňovej kontroly na základe zápisnice zo
dňa 7.12.2011 za zdaňovacie obdobie január až december 2010 a začatie daňovej kontroly, ako aj jej
vykonávanie nezákonné. Daňový úrad Prešov výkon týchto daňových kontrol zastavil, o čom bol spísaný
úradný záznam a čo bolo oznámené daňovému subjektu. Takáto daňová kontrola teda nemôže byť
považovaná za zákonne začatú a nemohla byť ani vykonaná a ukončená.
36. Z predmetného rozsudku súdu nemožno vyvodiť taký záver, aký urobil žalobca, že daňová kontrola
bola vykonaná a ukončená. Možno súhlasiť so žalobcom, že u neho bola začatá a vykonávaná
daňová kontrola na DPH za mesiace január až december 2010 na základe vyššie uvedenej zápisnice,
o jej začatí. Úkony správcu dane reálne prebehli a nemožno ich považovať za také, ktoré sa nestali.
Daňová kontrola bola Krajským súdom v Prešove posúdená ako nezákonný zásah z dôvodu, že riaditeľ
Daňového úradu Stará Ľubovňa dňa 6.12.2011 poveril zamestnancov Daňového úradu Prešov na výkon
daňovej kontroly u žalobcu v čase, kedy ešte nebolo rozhodnuté o námietke jeho zaujatosti a následne
títo zamestnanci začali výkon daňovej kontroly. Tiež uznal za dôvodnú námietku, že daňovú kontrolu
vykonávali zamestnanci DÚ Prešov, hoci miestne príslušným správcom dane bol DÚ v Starej Ľubovni.
Krajský súd v Prešove zakázal Daňovému úradu v Starej Ľubovni v daňovej kontrole pokračovať. To bol
dôvod, pre ktorý nebola daňová kontrola vykonaná v rozsahu potrebnom pre správne určenie dane a
nebola ani ukončená postupom podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb., ktorým sa riadila.
37. Podľa § 44 ods. 4 Daňového poriadku daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie,
za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne, ak
sú splnené podmienky uvedené pod písmenom a) až d). Pri výklade tohto ustanovenia je potrebné
vychádzať systematicky zo zákonného vymedzenia inštitútu daňovej kontroly, ktorým podľa § 44 ods.
1 Daňového poriadku je zisťovanie a preverovanie skutočností rozhodujúce pre správne určenie dane,
ktoré sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu. Ďalej z úpravy
priebehu a ukončenia daňovej kontroly obsiahnutej v § 46 Daňového poriadku, ktorý upravuje pravidlá
postupu v rámci daňovej kontroly a zároveň ukončenie daňovej kontroly. V preskúmavanom prípade
sa na predchádzajúcu daňovú kontrolu vzťahoval zákon č. 511/1992 Zb., a preto pre posúdenie je
potrebné vychádzať z obdobných ustanovení obsiahnutých v § 15 tohto predpisu. Podľa § 15 ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje, alebo preveruje základ dane, alebo iné
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je
nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu tohto zákona alebo osobitného predpisu. Podľa odseku 13
tohto ustanovenia daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým
subjektom alebo jeho zástupcom. Ustanovenie § 44 ods. 4 Daňového poriadku obsahuje jednoznačný
text nepripúšťajúci iný gramatický výklad ako ten, že opakovať možno len takú daňovú kontrolu, ktorá
už bola vykonaná. Pri výklade toho, čo znamená vykonaná daňová kontrola je potrebné systematicky
vychádzať z vymedzenia inštitútu daňovej kontroly obsiahnutého v Daňovom poriadku. Daňová kontrola
podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb., vzťahujúceho sa k predchádzajúcej daňovej kontrole ale aj podľa
súčasnej právnej úpravy predstavuje jeden celok. Tento celok je vymedzený úkonom začatia daňovej
kontroly a úkonom ukončenia daňovej kontroly. Len v prípade naplnenia tohto obsahu možno hovoriť
o vykonanej daňovej kontrole. Právne významnými skutočnosťami sú, že síce u žalobcu bola začatá
daňová kontrola za rovnaké zdaňovacie obdobie ale tiež, že bola nezákonným zásahom, a preto



správcovi dane bolo zakázané v nej pokračovať skôr, ako mohla byť zákonom stanoveným spôsobom
ukončená. Mýli sa preto žalobca, keď tvrdí, že daňová kontrola v predmetnom prípade bola ukončená
rozhodnutím súdu, a preto ju možno považovať za vykonanú, nakoľko takéto námietky nemajú oporu vo
výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/57/2012 (súd zakázal pokračovať v kontrole), ani
v právnej úprave daňovej kontroly obsiahnutej v § 15 zákona č. 511/1992 Zb. a ani v súčasne platnom
Daňovom poriadku. Tým, že Daňový úrad Prešov splnil povinnosť uloženú súdom a nepokračoval v
daňovej kontrole, nedošlo k jej ukončeniu v zmysle Daňového poriadku, ale k upusteniu od vykonávania
nezákonného zásahu, ktorým v tomto prípade bola nezákonne začatá a teda aj vykonávaná daňová
kontrola. Z uvedeného vyplýva, že v prípade neukončenej daňovej kontroly, ktorej pokračovanie bolo
zakázané rozhodnutím súdu, nemožno tento právny stav nezákonnej daňovej kontroly vyhodnotiť inak
ako daňovú kontrolu, ktorá síce bola vykonávaná, avšak nebola vykonaná. Potom nebola naplnená
hypotéza právnej normy obsiahnutá v § 44 ods. 4 Daňového poriadku a to, že je to daňová kontrola tej
istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná.
38. Ad 21/2. V časti žaloby označenej ako „Dokazovanie - absolútne dôkazné bremeno žalobcu“ žalobca
poukazoval na právnu úpravu a výklad, ktorý poskytol v iných konaniach Najvyšší súd SR bez toho,
aby tieto svoje poukazy konkretizoval na prejednávanú vec, takže na základe takejto námietky správny
súd žiadny prieskum zákonnosti vykonať nemohol. Žalobca namietal, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že daňovník musí preukázať všetky rozhodné skutočnosti ale s poukazom na
rozhodnutia najvyššieho súdu dôkazné bremeno žalobcu nie je absolútne. Žalobca teda nekonkretizoval,
ktorá rozhodná skutočnosť nespadala pod dôkazné bremeno žalobcu a napriek tomu žalovaný žalobcu
dôkazným bremenom na jej preukázanie zaťažil. Správca dane vykonal verifikáciu údajov uvedených
na žalobcových daňových priznaniach a faktúrach pre odberateľov so sídlom v Maďarsku na strane
týchto odberateľov a tiež na strane maďarských dopravcov. Vykonaným preverovaním sa žalobcom
tvrdené skutočnosti nepodarilo potvrdiť. To neznamená, že správca dane zaťažil žalobcu povinnosťou
preukazovať skutočnosti na strane svojich odberateľov. Správca dane takýmto preverovaním dôkazné
bremeno nikam nepresunul. Bolo na žalobcovi, aby predložil hodnoverné dôkazy o tom, že boli splnené
podmienky oslobodeného dodania do iného členského štátu. Povinnosť preukaznosti zakotvená v
zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 43 ods. 5) zaťažuje daňovníka. V prípade, že daňovník dôkaz
o splnení podmienok pre oslobodené dodanie tovaru dôkazom nedisponuje, nie je oprávnený si
oslobodené dodanie v daňovom priznaní uplatniť.
39. Ad 21/3. Žalobca namietal, že prvostupňový orgán nevykonal dôkazy navrhované daňovým
subjektom, hoci sa jednalo o výsluchy svedkov, ktorí prichádzali do prvého kontaktu s nakupovaným
a predávaným tovarom a mohli dosvedčiť realitu obchodov, a teda ich výpovede boli relevantné. Táto
námietka má tiež len všeobecný charakter, žalobca neuviedol, vypočutie ktorej konkrétnej osoby, na
akú konkrétnu tvrdenú skutočnosť navrhol, potom správny súd nemohol posúdiť, či argumentácia
správcu dane, že nepovažoval za potrebné vypočúvať svedkov, či došlo v skutočnosti k nakladaniu
tovaru, nakoľko nemal pochybnosť, že tovar nebol zo skladu vydaný, bola postačujúca na zdôvodnenie
nevykonaného dokazovania.
40. Ad 21/4 a 8. Žalobca v žalobe tvrdil, že preukázal dodanie v súlade s § 43 zákona o DPH. Takéto
tvrdenie ale nestačí na to, aby súd mohol preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Takéto
tvrdenie bez konkretizácie na daný prípad, a teda bez poukazu na to, ktoré konkrétne dôkazy predložil
na preukázanie týchto skutočností a súčasne bez námietok o nesprávnosti úvah, ktorými správca dane
žalobcom predkladané listiny vyhodnotil, teda bez uvedenia, v čom sa správca dane pri hodnotení toho
ktorého konkrétneho dôkazu odchýlil od ich obsahu alebo v čom je hodnotenie správcu dane v rozpore so
zásadami logického myslenia, je len vlastným a to všeobecným hodnotením predložených listín, a teda
vyjadrením nesúhlasu s tým, ako boli jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach vyhodnotené žalovaným
a z toho vychádzajúcim rozhodnutím. Nesúhlas daňovníka nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť
k tomu, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom. Správny súd je, ako bolo vyššie uvedené,
viazaný tak skutkovou ako aj právnou argumentáciu, teda dôvodmi žaloby uplatnenými žalobcom. V
tomto bode žaloby žalobca tvrdil, že konatelia sa vyjadrili o tom, že poskytovali súčinnosť a predložili
dôkazy. Z obsahu správneho spisu je zrejmé, že nejde o pravdivé tvrdenie, ako to správca dane a aj
žalovaný presne špecifikoval, v odôvodneniach rozhodnutí. Počas daňovej kontroly konatelia žalobcu
neposkytovali súčinnosť správcovi dane a napriek mnohonásobným výzvam správcu dane, požadované
doklady nepredložili. Ani tvrdenie o preukazovaní platieb žalobca ničím nepodložil. Ako je uvedené v
odôvodnení rozhodnutia správcovi dane nebolo poskytnuté účtovníctvo žalobcu, a preto nebolo možné
overiť takéto informácie z podkladov, ktoré správcovi dane mali byť k dispozícii na základe nazretia
do vyšetrovacích spisov NAKA. Takéto doklady neboli k dispozícii. Možno uzavrieť, že poukaz žalobcu



na nepravdivé vyhlásenia konateľov úpadcu, nemá žiadny právny význam vo vzťahu k posudzovaniu
zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
41. Žalobcova námietka, že preukázal dodanie v súlade s § 43 zákona o DPH, predstavuje podstatnú
námietku žalobcu, ktorá je základom všetkých jeho právnych argumentov uvedených v jednotlivých
bodoch žaloby. Žalobca svoje námietky založil na tom, že preukázal v súlade s § 43 zákona o DPH
dodanie tovaru do iného členského štátu, opierajúc sa o vyjadrenie konateľov žalobcu, že predložili
všetky doklady a pomocnú evidenciu (príjemky, výdajky, rozborové lístky kvality tovaru, vážne lístky,
prehlásenie o vývoze tovarov, bankové výpisy). Tiež o tvrdenie, že v rámci kúpnych zmlúv, ktorými
sa predával tovar, bolo dohodnuté miesto určenia v Maďarskej republike a bol dohodnutý spôsob
dodávky zo závodu EXW, čo znamená, že odberateľ zodpovedá za prevoz dodaného tovaru do miesta
určenia. Tvrdil tiež, že bolo splnené, že nadobúdateľ v členskom štáte dodania bol oprávnený nakladať
s tovarom ako vlastník, kedy podľa rozsudku ESD Eurotyre Holding bod 37 a Mecsek-Gabona bod
42 treba zohľadniť skutočnosť, že dôkaz ktorý je predávajúci schopný predložiť, závisí najmä od
informácií, ktoré dostane na tento účel od nadobúdateľa. Ďalej tvrdil, že konal v dobrej miere a nebola
spochybnená ani existencia tovaru a reálnosť jeho dodania nadobúdateľovi. Všetky tieto námietky sú len
všeobecné tvrdenia, ktoré žalobca ničím nepreukazoval. Správca dane a žalovaný vyhodnotili žalobcom
predkladané (resp. z vyšetrovacieho spisu získané) doklady, pričom z vykonaného dokazovania dospeli
k skutkovému záveru, že neboli predložené doklady vyžadované v § 43 ods. 5 zákona o DPH. Žalobca
nemal žiadne doklady o preprave tovaru alebo tie, ktoré predkladal, obsahovali údaje, z ktorých bolo
zrejmé, že ide o doklady nepravdivé. Sú na nich dopravca, ktorý ale nemá v predmete činnosti prepravu
tovaru a nepotvrdil jej vykonanie, chýbajúce miesto určenia, alebo bolo zistené, že preprava bola
vozidlami vykonaná len na území SR. Nie je pravdivé ani to, že boli predkladané zmluvy a ani to, že boli
predkladané dôkazy o vykonaných platbách, teda doklady vyžadované v § 43 ods. 5, písm. d) zákona
č. 222/2004 Z. z., výdajky zo skladu, t. j. interné doklady žalobcu bez údajov o tom, komu bol tovar
vydaný a vážne lístky (nečitateľný podpis vodiča), nemajú obsah, z ktorého by bolo možné objektívne
dospieť k tomu, že tovar bol vyvezený do Maďarska. Žalobca tvrdil, že bolo dohodnuté dodanie tovaru
zo závodu EXW, ale na takéto tvrdenie nepredložil žiadny dôkaz a ani v žalobe neuviedol, čím konkrétne
by vedel takéto tvrdenie preukázať vo vzťahu k jednotlivým obchodom. Žalobca tiež tvrdil, že odberateľ
nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, ale ani na takéto tvrdenie počas daňovej kontroly
a ani v daňovom konaní nepredkladal žiadne dôkazy a ani v žalobe neuviedol, akými dôkazmi bolo
takéto jeho tvrdenie preukázané. Tvrdil, že za prepravu zodpovedal odberateľ, avšak takéto tvrdenie
ničím nepreukazoval. Nemal dôkazy o tom, že odberateľovi odovzdal tovar vo svojom sklade ani o
tom, že dohodol s odberateľom, že odberateľ sám zabezpečí prepravu tovaru. Netvrdil ani len to, že by
skutočnosť o tom, že odosielateľom tovaru bol odberateľ, vyplývala z nejakého dokladu. Správca dane
doklady, ktoré boli k dispozícii vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach a výsledok hodnotenia
uviedol v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia aj žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí a to, že
prepravné doklady neboli dôkazom o odoslaní tovaru nadobúdateľovi do iného členského štátu, pretože
neboli pravdivé a tiež, že neboli predložené doklady vyžadované zákonom o DPH v § 43 ods. 5. Žalobca
žiadne námietky voči úvahám správcu dane pri hodnotení týchto dôkazov nevzniesol okrem námietky
nezákonnosti dôkazov získaných prostredníctvom MVI a od národnej diaľničnej spoločnosti, ku ktorým
viď bližšie bod 46 a 47 tohto rozsudku. Aj doklady, ktoré predkladal vo vyrubovacom konaní prepravné
listy, nemajú všetky náležitosti vyžadované ako podstatné náležitosti v dohovore o prepravnej zmluve
v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR). Správca dane spochybnil ich pravdivosť zistením
z vykonaného preverovania. Žalobca nenamietal, že hodnotenie dokladov bolo v rozpore s obsahom
týchto listín alebo s logickým uvažovaním. Potom jeho tvrdenie, že preukázal vyvezenie tovaru do
Maďarska, je len vyjadrením nesúhlasu s tým, ako boli doklady vyhodnotené správcom dane, čo nestačí
na to, aby správny súd mohol zistiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
42. Správny súd z protokolu daňovej kontroly a obsahu správneho spisu zistil, že žalobca si v
zdaňovacom období apríl 2010 uplatnil oslobodené dodanie tovaru pre maďarských odberateľov AGRA-
VEGA, BIO FACÉLIA, TALLÉR-BAU, pričom ako dôkazy o splnení podmienok na oslobodené dodanie
predložil len faktúry a medzinárodné prepravné listy. Nepredložil ani obchodné zmluvy, ani doklady o
zaplatení tovaru a ani iné doklady v zmysle § 43 ods. 5, písm. d) zákona o dani z pridanej hodnoty.
Vážne lístky a výdajky zo skladu bez potvrdenia o tom kto tovar prevzal nemajú obsah s vypovedacou
schopnosťou o tom, že išlo o intrakomunitárny obchod) Správca dane preveroval vykonanie dopravy,
pričom z informácií od Medzinárodnej diaľničnej spoločnosti bolo zistené, že motorové vozidlá, ktorými
mali vykonať prepravu dopravcovia X. D. a K. B. neopustili územie Slovenskej republiky. Maďarský
dopravca NAGY KERESKEDELMI nemal v predmete činnosti vykonávanie prepravy, išlo o spoločnosť
vykonávajúcu veľkoobchod s obilím, nespracovaným tabakom, semenami a krmivom. Ďalší dopravca



KATEX Kft. nemal žiadne doklady o tejto preprave a nepotvrdil, resp. poprel obchodné vzťahy so
žalobcom alebo s jeho odberateľom. Podľa údajov z Národnej diaľničnej spoločnosti nebol zaevidovaný
pohyb časti vozidiel uvedených v prepravných dokladoch na území Slovenskej republiky ani pohyb
nakládky v žalobcových skladovacích priestoroch. Správca dane tak účinne spochybnil pravdivosť
faktúr a predkladaných prepravných dokladov. Žalobca žiadne iné dôkazy na splnenie podmienok
oslobodeného dodania nepredložil. Žalobca bol pritom povinný preukázať, že boli splnené podmienky
uvedené v § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., a to dokladmi podľa § 43 ods. 5 tohto predpisu účinného
v čase vykonania predmetných obchodov, ktoré spĺňajú nevyhnutnú podmienku pravdivosti. Z toho
vyplýva, že žalobca nedisponoval dokladmi, ktorými by bolo možné preukázať rozhodné skutočnosti
pre oslobodené dodanie tovaru.
43. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu žalobca založil svoju právnu argumentáciu o prenesení
dôkazného bremena a o nesprávnom právnom posúdení veci, keď nebolo preukázané, že žalobca bol
účastný alebo vedel o podvode odberateľa na svojom nepravdivom tvrdení, že v daňovom konaní bolo
preukázané, že boli splnené podmienky na oslobodené dodanie od dane z pridanej hodnoty. Teda na
tom, že žalobca predal tovar maďarskému odberateľovi, ktorému vzniklo právo nakladať s tovarom ako
vlastník a tovar bol odoslaný alebo prepravený do Maďarska, keďže nič také v daňovom konaní ani v
predchádzajúcej daňovej kontrole preukázané nebolo. Potom celá ďalšia právna argumentácia nemôže
za takejto skutkovej situácie obstáť. Žalobca sa domáhal aplikácie rozhodnutí Súdneho dvora Európskej
únie vo veciach, v ktorých bol Súdnym dvorom podaný výklad práva únie (smernice o DPH) za odlišných
skutkových okolností, ako boli zistené v preskúmavanej veci. Žalovaný preto správne na odvolaciu
námietku v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že práve z dôvodu odlišných skutkových
okolností je požiadavka žalobcu neopodstatnená. Žalobca to považuje za absurdné, pretože ignoruje
fakt, že v preskúmavanej veci nebolo preukázané vecné a materiálne splnenie podmienok oslobodeného
dodania a tiež žalobca nepredložil dôkazy vyžadované v § 43 ods. 5 zákona o DPH.
44. Správny súd nie je súdom skutkovým. Vychádza zo skutkového stavu zisteného v administratívnom
konaní. Nie je pochybnosť o tom, že v prípadoch, kedy žalobca nemal žiadne iné doklady okrem faktúry,
dôkazné bremeno o splnení podmienok na oslobodené dodanie nezvládol. V prípadoch, v ktorých okrem
faktúr predložil CMR, dôkazná sila tejto dokumentácie bola správcom dane vyvrátená. Možno súhlasiť
s tým, že takéto doklady, ktorými bol platiteľ povinný preukazovať splnenie podmienok oslobodenia od
dane uvedenými v § 43 ods. 5, písm. b), d) zákona č. 222/2004 Z. z. žalobca nepredložil. Nepredložil
také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru do
iného členského štátu tak, ako bolo deklarované vo faktúrach.
45. Žalobca svoju argumentáciu založil v podstate na tom, že dôkazné bremeno zvládol tým, že predložil
doklady (neuvádza, akými predkladanými dôkazmi dôkazné bremeno zvládol). Zo správneho spisu
nevyplýva, že žalobca predkladal doklady podľa § 43 ods. 5, písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. ako
tvrdil, zmluvy a doklady o zaplatení faktúr. Pri niektorých dodávkach predložil doklady podľa § 43 ods. 5,
písm. a) v znení účinnom pre preverované zdaňovacie obdobia. Tieto doklady boli ďalším preverovaním
správcu dane spochybnené a to ich pravdivosť, pričom žalobca toto spochybnenie už v ďalšom
konaní nevyvrátil. Je to práve daňovník, ktorý zodpovedá za hodnovernosť a pravdivosť predkladaných
dokladov. Žalobca sa nemôže dovolávať splnenia svojej dôkaznej povinnosti predložením dokladov,
ktoré neboli úplné a ktorých materiálna stránka bola preverovaním správcu dane účinne spochybnená,
keď následne na základe výzvy správcu dane, aby predložil ďalšie dôkazy, na túto výzvu nereagoval. Z
uvedeného možno vyvodiť, že sa ocitol v dôkaznej núdzi (nezvládol dôkazné bremeno) na preukázanie
rozhodných skutočností pre oslobodené dodanie tovaru.
46. Ad 21/5. Námietka nezákonnosti dôkazov získaných od prevádzkovateľa cestného mýtneho systému
z dôvodu, že ide údaje osobnej povahy, ktoré podľa zákona o ochrane osobných údajov nebolo možné
použiť, keďže na tomto základe boli sledovaní vodiči - fyzické osoby, okrem toho, že je nekonkrétna,
je aj nezrozumiteľná. Prevádzkovateľ mýtneho systému na požiadanie správcu dane poskytol pre účely
daňovej kontroly informácie o pohybe vozidiel, a to na základe údajov z mýtnych brán. Žalobca
neuviedol, ktoré osobné údaje a koho osobné údaje mali byť spracované v rozpore so zákonom o
ochrane osobných údajov, ani v čom malo spočívať použitie osobných údajov v rozpore so zákonom.
Neuvádza ani to, ktoré ustanovenie zákona o ochrane osobných údajov bolo porušené a ani kým a
akým konaním. Z takto nekonkrétne a nezrozumiteľne formulovanej námietky nebolo možné dospieť k
záveru, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zákonom.
47. Ad 21/6. Žalobná námietka, že odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií
nie sú dôkazmi a žalovaný napriek tomu z nich vychádzal, takisto nebola konkretizovaná k jednotlivým
zisteným skutočnostiam. Žalobca v žalobe neuviedol, ktoré konkrétne skutkové zistenie správca dane
založil na ktorej konkrétnej informácii získanej z odpovedí Maďarskej daňovej správy. Z obsahu



odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane preveroval žalobcom tvrdené
skutočnosti na strane odberateľov a dopravcov aj prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií, pričom získanými informáciami nebolo potvrdené vyvezenie žalobcom fakturovaného tovaru
maďarským odberateľom do Maďarska. Týmto preverovaním teda nebolo potvrdené žalobcove
tvrdenie, že boli splnené podmienky na oslobodené dodanie z dôvodu vývozu zdaniteľného plnenia do
iného členského štátu EÚ. Bolo na žalobcovi, aby splnenie podmienok preukázal, tak ako to platiteľovi
ukladá vyššie citovaný § 43 ods. 5 zákona o DPH.
48. Ad 21/7. Námietky týkajúce sa tvrdenia o tom, že správca dane pochybil, keď žalobcovi neoznámil
svoje pochybnosti, nebola dôvodná, pretože nemá oporu v obsahu administratívneho spisu. Správca
dane žalobcovi zaslal listom z 26.5.2017, ktorý žalobca prevzal 5.6.2017, oboznámenie s kontrolnými
zisteniami za všetky kontrolované zdaňovacie obdobia v predmetnej daňovej kontrole, vyhodnotením
týchto kontrolných zistení, z ktorých je zrejmé, v čom spočívajú pochybnosti správcu dane a s výzvou, že
v prípade, že žalobca nesúhlasí s týmito zisteniami, môže predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia
a to do ukončenia daňovej kontroly. Ani námietka nedostatočnej lehoty na vyjadrenie k protokolu nebola
dôvodná, nakoľko žalobca požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie k protokolu o 30 dní, pričom
správca dane rozhodnutím č. 101542860/2017 zo 13.7.2017 jeho žiadosti vyhovel.
49. Ad 21/9. Žalobná námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia takisto nebola dôvodná
pre svoju nekonkrétnosť. Podľa žalobcu z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa správca dane
vysporiadal s dôkazmi predloženými daňovým subjektom a ako ich vyhodnotil, avšak žalobca v žalobe
neuviedol, ktorý dôkaz predložený žalobcom nebol správcom dane vyhodnotený, resp. s ktorým sa
správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal. Správny súd z obsahu odôvodnení
napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia zistil, že odôvodnenie má náležitosti vyžadované
vyššie citovaným § 63 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane v odôvodnení uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového
subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitia právnych predpisov, podľa ktorých sa
rozhodovalo. Navyše, čiastkové chyby odôvodnenia nemôžu spôsobiť nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď chýbajú dôvody skutkové a ich právne posúdenie veci.
Napadnuté rozhodnutie obsahuje skutočnosti, na základe ktorých bolo rozhodnuté a aj to, ako boli
právne posúdené. Viď aj rozhodnutie NS SR 6Sžf 1/2009, podľa ktorého „Nedostatok dôvodov znamená
jednak absolútny nedostatok odôvodnenia ale aj to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli
správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na
nedostatku dôvodov skutkových, nie však na dielčích nedostatkoch odôvodnenia. Musí ísť pritom o
vady skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za také vady možno považovať
prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch
získaných v rozpore so zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní
vykonané“.
50. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z uplatnených dôvodov nezákonnosti dospel
k záveru, že žaloba nebola dôvodná, pretože z dôvodov nezákonnosti tak, ako boli uplatnené v žalobe,
nebolo možné dospieť k záveru, že rozhodnutie je v rozpore so zákonom. Správny súd preto žalobu
podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
51. Správny súd o trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, podľa ktorého správny
súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca v tomto konaní nebol úspešný,
preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.
52. Toto rozhodnutie prijal senát počtom hlasov 3:0.