{"guid": "9df6481d-f4f7-43d9-a6e6-21950a21305c:0b592aba-4dff-4ce8-8ebe-cf1d0d1edc5e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6019200453.3", "spisova_znacka": "24S/170/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/170/2019 z 5. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 5. februára 2020, sp. zn. 24S/170/2019, ECLI:SK:KSBB:2020:6019200453.3", "identifikacne_cislo": "6019200453", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "Mgr. Zuzana Antalová", "sudca_id": 717, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-zuzana-antalova-717", "datum_vydania": "2020-02-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0b592aba-4dff-4ce8-8ebe-cf1d0d1edc5e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6019200453.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6019200453.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6019200453.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/170/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200453
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200453.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov
senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Aleny Antalovej, v právnej veci žalobcu: BEST MEAT, s.r.o., Alejová
5, Košice - mestská časť Juh, 040 11, IČO: 46 645 217, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Juristi s.r.o., so sídlom Popradská 66, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100982557/2019 zo dňa 26. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Žalobu  z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane\") vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty
BEST MEAT, s.r.o., Alejová 5, Košice (ďalej len „žalobca\") daňovú kontrolu za obdobie február 2017, o
výsledku ktorej bol vyhotovený protokol z daňovej kontroly č. 101910307/2018 z 26.09.2018. Následne
správca dane vydal rozhodnutie                     č. 102644310/2018 z 19.12.2018, ktorým
žalobcovi vyrubil rozdiel v sume 206 697,83 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
február 2017, pričom vlastná daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní bola 5 495,89 Eur,
vlastná daňová povinnosť zistená správcom dane bola vo výške 212 193,72 Eur a rozdiel činil 206
697,83 Eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\"). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca
dane uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období február 2017 uplatnil právo na odpočítanie dane
z faktúr v sumárnej výške základu dane 1 033 489,11 Eur, z čoho 20% DPH činilo 206 697,83 Eur
od dodávateľa Borus Energy, s.r.o., Klincová 35, Bratislava, pričom sa jednalo o dodávky krmív pre
brojlerovú hydinu na farmy spoločnosti žalobcu. Ďalej správca dane uviedol, že s podporou analytických
prostriedkov, ktorými disponuje boli z podaní daňových subjektov, boli zistené identifikované vzájomné
obchodné vzťahy a prepojenia a vyhľadávacou činnosťou zistil, že za rovnaké zdaňovacie obdobia
február 2017 boli začaté daňové kontroly na dani z pridanej hodnoty aj u daňový subjektov Cofeed,
s.r.o., Obchodná 39, Bratislava a Borus Energy, s.r.o. Podľa zistení správcu dane obchody súvisiace
s obstaraním materiálu - krmiva prebiehali v reťazci spoločností. Výrobcom krmív a prvým predajcom
bola spoločnosť De Heus, a.s., Marefy 144, Bučovice, Česká republika a ďalším subjektom v reťazci
bola spoločnosť Cofeed, s.r.o., ktorá ako prvá spoločnosť zo Slovenska deklarovala nákup vo svojom
daňovom priznaní ako intrakomunitárne nadobudnutie tovaru z iných členských štátov. Spoločnosť
Cofeed, s.r.o. následne celý objem krmiva kúpeného v mesiaci február 2017 deklarovala ako predaj
v tuzemsku len jednému odberateľovi, a to spoločnosti Borus Energy, s.r.o., ktorá vystavila faktúry
za predaj žalobcovi. Krmivo bolo prepravované od výrobcu De Heus, a.s. priamo na jednotlivé farmy



žalobcu podľa objednávky. Keďže obchodovanie s krmivami podlieha predpisom v zmysle zákona č.
271/2005 Z.z. o výrobe, uvádzaní na trh a používaní krmív, požiadal správca dane Ústredný kontrolný a
skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave (UKSUP) ako príslušný orgán štátnej správy o informácie
o subjektoch žalobcu Borus Energy, s.r.o., Cofeed, s.r.o., Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o., Obchodná 39,
Bratislava. V odpovedi UKSUP uviedol, že spoločnosť Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o. nie je evidovaná
ako krmivársky podnik a ostatné 3 subjekty Cofeed, s.r.o., Borus Energy, s.r.o. a žalobca sú registrované
ako sprostredkovatelia krmív a nemajú povolenia na miešanie krmív. Na základe registrácie majú tieto
subjekty povolenie k obchodovaniu s krmivami na obdobie, ktoré je uvedené v osvedčení o registrácii
krmivárskych podnikov, pričom zo žiadosti o registráciu krmivárskych podnikov vyplýva, že ani jeden z
týchto subjektov nepožiadal o registráciu prepravy, preto by nemali vykonávať vlastnú prepravu krmív.
Z poskytnutých informácií a dokladov správcovi dane vyplynulo, že registráciu na UKSUP všetkých
subjektov riešil W.. A.. L.. O. O., A.. S., ktorý mal s každým z týchto subjektov podpísanú zmluvu
o spolupráci, ktorej predmetom bolo vykonávanie podnikateľského poradenstva so zameraním na
sprostredkovanie predaja kŕmnych zmesí a výživu hydiny a rovnako garantoval odbornú spôsobilosť
v zmysle krmivárskeho zákona a bol splnomocnený na zastupovanie týchto subjektov pri úkonoch
súvisiacich s registráciou. V zápisnici o výsluchu svedka L.. O. okrem iného uviedol, že spoločnosť
Coffed, s.r.o. nepozná jej konateľa B. U. O., ani bývalého konateľa a neskôr prokuristu G. D., G.
nepozná. Obdobne uviedol, že na Borus Energy, s.r.o. si spomína len v súvislosti s registráciou, ale
na bývalého konateľa R. N. O., ani bývalého konateľa a neskôr prokuristu O. F., S. si nespomína. Na
otázku, kto ho požiadal o registráciu na UKSUP vyššie uvedených subjektov a s kým komunikoval
ohľadne naplnenia predmetných zmlúv o spolupráci uviedol osobu O.. A. G.. Tiež uviedol, že žalobca
používal 4 druhy krmív od De Heus, a.s. úzko špecifických pre výkrm brojlerových kurčiat chovaných
na farmách. Krmivo sa dopravovalo vo viackomorových cisternách a z cisterien vyfúkaním priamo do
síl - zásobníkov na farmách, nakoľko na takýto spôsob naskladnenia je nastavená technológia. Krmivo
by nemalo byť prepravované voľne uložené, ale ani balené v big bagoch. Svedok O. F. uviedol, že v
období od 09.06.2016 do 21.09.2016 bol konateľ a následne od 04.07.2017 prokurista spoločnosti Borus
Energy, s.r.o. Obchody o dodávkach krmív od Cofeed, s.r.o. uzatváral s G. D.. Následný predaj pre
žalobcu uzatváral s O.. M. N. alebo s O.. A. G.. Tiež uviedol, že dostal objednávku od žalobcu, ktorú
posunul Cofeedu a oni krmivo doviezli kamiónmi do 25t priamo na farmu. V cene dodávky bola zahrnutá
aj doprava, pričom dodávali 8 až 9 druhov krmív, väčšinou balené v big bagoch. W.. A.. L.. O. O., A..
nepozná a nepozná ani spoločnosť De Heus, a.s.. Ďalej správca dane nahliadal do spisu z daňovej
kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie júl až december 2016 a január a marec 2017. Svedok O.. M.
N. bol konateľom žalobcu v období od 31.12.2012 do 30.02.2017 a vedúci hydinovej farmy v T.. Žalobca
mal podľa neho nakupovať krmivá len od spoločnosti De Heus alebo Cargill, ktoré boli dodávané vo
viackomorových cisternách kamiónmi označenými logami spoločnosti De Heus alebo Cargill. Krmivo sa
z cisterien do sila prepravovalo fúkaním vzduchom a iný spôsob prepravy nebol možný. Ako vedúci farmy
v T. zasielal objednávky na dodanie krmiva priamo do De Heus alebo Cargill, zároveň viedol evidenciu
skladu krmív, ktorá bola mesačne odovzdávaná do učtárne v G.. Nepoznal spoločnosť Borus Energy,
s.r.o. ani O. F., či R. N., ani spoločnosť Cofeed, s.r.o., G. D. či B. U.. Ďalej uviedol, že žalobca nenakupoval
krmivá priamo od výrobcu De Heus, a.s., ale od spoločnosti Borus Energy, s.r.o. a o takomto postupe
pravdepodobne rozhodol O.. G.. Na otázku kto reálne viedol spoločnosť žalobcu uviedol, že reálne
spoločnosť viedol pán G., ktorý rozhodoval o všetkom a riadil aj Podtatranskú hydinu, a.s. a rovnako aj
bitúnok v G., ktorý spadal pod Hydina Slovensko, s.r.o. Takisto mal dosah aj na riadenie v Hydina SK,
s.r.o. U. O. bol konateľ spoločnosti žalobcu v období od 13.02.2017 do 28.07.2017 a uviedol, že nikoho
nepoveril riadením spoločnosti, pričom pán G. bol v spoločnosti zamestnaný a všetko zabezpečoval
on. Nevedel však odpovedať na otázky správcu dane, akým spôsobom bolo krmivo na jednotlivé farmy
prepravené, aké parametre a podmienky museli spĺňať dopravné prostriedky na prepravu krmív, kde sa
nachádzajú doklady o príjme a evidencii krmív a nepoznal ani O. F., R. N., G. D., B. U., ani spoločnosti
Borus Energy, s.r.o. a Cofeed, s.r.o. Ďalej bola vypočutá V. P., bytom G. ako zamestnanec spoločnosti
Podtatranská hydina, a.s., Kežmarok, ktorá bola vedúca na hydinovej farme vo S. a uviedla, že krmivá
im dodával De Heus, a.s. a objednávala ich telefonicky priamo u neho. Osobu U. O. nepozná a O.. M. N.
pozná ako kolegu a vedúceho farmy v T.. Ako svojho nadriadeného uviedla O.. G., ktorý tiež usporadúval
a viedol porady vedúcich hydinových fariem, ktoré bývali v budove Podtatranskej hydiny v Kežmarku.
Z uvedených skutočností správca dane dospel k záveru, že osoby, ktoré boli v zdaňovacom období
február 2017 konateľmi spoločnosti žalobcu nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou
a do funkcie boli ustanovený formálne. Vedenie spoločnosti vykonávali na základe pokynov a dohôd
dosiahnutých inou osobou. Nepoznali podstatného dodávateľa komodity akou je krmivo potrebné pre
vlastnú výrobu, ani osoby ktoré boli zástupcami tohto dodávateľa, s ktorými by inak pri riadnej obchodnej



činnosti prišli do styku. Podľa výpovedi svedkov sa reálne na riadení spoločnosti podieľal O.. A. G.,
ktorý spolu s O.. M. N. mal aj dispozičné oprávnenie k podnikateľskému účtu žalobcu v danom období,
z ktorého prebiehali aj platby. Prvostupňový orgán zistil, že toto dispozičné oprávnenie pre O.. G. trvá
do súčasnosti. Ďalej uviedol, že všetky obchody súvisiace s obstaraním materiálu - krmív prebiehali
výlučne spôsobom priamej dodávky od prvého dodávateľa - výrobcu, ku konečnému odberateľovi -
spotrebiteľovi. Ostatné subjekty v obchodnom reťazci boli v pozícii sprostredkovateľov. Správca dane
následne požiadal o medzinárodnú výmenu informácií (MVI) na preverenie dodávok krmív spoločnosti
De Heus, a.s. v období februára 2017, na základe ktorej bola daňová kontrola prerušená od 04.05.2017.
Dňa 12.09.2018 bola správcovi dane doručená konečná odpoveď, z ktorého vyplynuli zistenia, že faktúry
za dodanie krmív vo februári 2017 boli spoločnosťou De Heus, a.s. vystavené na Coffed, s.r.o., v
celkovej sume 1 192 662,40 Eur. Podľa otlačkov razítok na dodacích listoch bolo krmivo dodávané v
špeciálnych cisternách priamo na jednotlivé farmy žalobcu a prijatie bolo označené razítkom žalobcu.
Prepravu vykonávala spoločnosť De Heus, a.s. vlastnými vozidlami, alebo prepravnými spoločnosťami
LK Logistik, s.r.o. Kilešovice alebo VAPAS, a.s. Hrušovany nad Jevišovkou. Krmivo bolo objednávané
zástupcami jednotlivých fariem telefonicky prípadne emailom priamo cez zákaznícky servis De Heus
v zmysle s podmienkami rámcovej zmluvy uzavreté medzi De Heus, a.s.  a Cofeed. s.r.o. De Heus,
a.s. údajne nevedel, že príjemcom tovaru bol žalobca. Rámcová zmluva bola uzatvorená s Cofeed,
s.r.o. a všetky dodávky boli riadne uhradené z jej účtu. Ďalej správca dane uviedol, že podľa všetkých
evidencia výkazov jemu dostupných spoločnosť Cofeed, s.r.o. vykázala za február 2017 nadobudnutie
tovaru z iných členských štátov v sume 1 192 662,40 Eur. Podľa údajov z kontrolných výkazov toto
nadobudnutie bolo od jediného dodávateľa - De Heus, a.s.  z čoho vyplýva, že bol uskutočnený nákup
4 121,3 t krmív za priemernú nákupnú cenu cca 289,- Eur/1t. Za rovnaké obdobie vykázala dodanie
v tuzemsku jedinému odberateľovi - Borus Energy, s.r.o. v sume základu dane 1 027 773,74 Eur z
čoho činila 20% DPH sumu 205 554,75 Eur. Obdobne bolo deklarované prijatie zdaniteľných plnení v
tuzemsku a uplatnenie odpočítania dane z týchto deklarovaných plnení od dodávateľa Bordeaux Tech
Slovakia, s.r.o. v sume základu dane 1 022 471,61 Eur, 20% DPH 204 494,31 Eur. Podľa evidencie a
výkazov dostupných správcovi dane spoločnosti Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o. v období február 2017
nevykázala žiadnu ekonomickú činnosť, nie to dodanie zdaniteľných plnení. Ďalej správca dane zistil,
že z podnikateľského účtu Cofeed, s.r.o. v období február 2017 ani v nasledujúcich obdobiach do júna
2017 neboli vykonané žiadne platby v prospech účtu spoločnosti Bordaux Tech Slovakia. Obdobne bolo
zistené, že na bankovom účte Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o. vedenom v T. v roku 2017 do jeho zrušenia
01.03.2017 nebol evidovaný žiadny pohyb okrem bankových poplatkov. Spoločnosť Borus Energy, s.r.o.
deklarovala predaj celého objemu krmív nakúpených vo februári 2017 jedinému odberateľovi, a to
žalobcovi v sume základu dane 1 033 489,11 Eur, 20% DPH - 206 697,83 Eur, z čoho vyplýva, že bol
uskutočnený nákup 4 121,3 t krmív za priemernú cenu cca 250,- Eur/1t. Zapojením spoločnosti Cofeed,
s.r.o. a Borus Energy, s.r.o.  do obchodného reťazca spoločností podieľajúcich sa na dodávke toho
istého tovaru - krmiva od výrobcu De Heus, a.s. pre konečného odberateľa, ktorým bol žalobca, ktorý
ho použil na produkciu svojich produktov - jatočná hydina, bola vytvorená situácia, keď žalobca tieto
krmivá nakúpil za cenu 1 033 489,11 Eur, čo je o 159 173,29 Eur menej ako keby mal tento tovar nakúpiť
za ceny priamo od výrobcu De Heus, a.s. Navyše žalobca si z takýchto transakcií uplatnil odpočítanie
dane z pridanej hodnoty vo výške 206 697,82 Eur. Vznik tejto situácie mohol byť umožnený tým, že
Cofeed, s.r.o. nadobudol tovar v tuzemsku z iného členského štátu v sume 1 192 662,40 Eur, túto sumu
použil ako protihodnotu, t.j. základ dane a daň a pri predaji tovaru Borus Energy, s.r.o. fakturoval v
sume stanoveného základu dane zvýšeného o svoju obchodnú prirážku cca 3,4%, t.j. 1 027 773,72
Eur. DPH z týchto transakcií bola vo výške 205 554,75 Eur, ktorú mal Cofeed, s.r.o. v zmysle § 69
ods. 1 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o DPH\"). Zároveň si uplatnil odpočítanie 20% DPH z fiktívnych faktúr od Bordeaux Tech Slovakia,
s.r.o. vo výške 204 494,31 Eur. Podľa správcu dane, ak by žalobca tento istý tovar nakupoval priamo
od výrobcu De Heus, a.s., ako sa to dialo iné zdaňovacie obdobia, nadobúdal by ho v zmysle § 11
zákona o DPH v tuzemsku z iného členského štátu v sume 1 702 662,40 Eur, t.j. v cene cca 289,-
Eur/1t. V zmysle § 69 ods. 6 zákona o DPH by žalobca bol povinný odviesť DPH z nadobudnutého
tovaru vo výške 238 532,48 Eur, ktorú by si po splnení podmienok v zmysle § 49 ods. 2 písm. c/ a
§ 51 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH mohol odpočítať vo výške 238 532,48 Eur. Správca dane ďalej
uviedol, že vykonal rozsiahle dokazovanie, pri ktorom nevychádzal iba z predložených dokladov, ale
zo zásady preferovania skutočného obsahu právneho úkonu pred jeho formálnym prejavom, pretože
o vierohodnosti a pravdivosti dokladov predložených daňovým subjektom na preukázanie práva na
odpočítanie mal správca dane pochybnosti. V daňovom konaní boli podľa jeho názoru získané také
dôkazy, ktorými sa nepotvrdili, resp. vyvrátili skutočnosti, ktoré deklaroval daňový subjekt - žalobca



vo veci práva na odpočítanie DPH. Správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly v súlade
s platnými predpismi. Aj napriek tomu, že daňový subjekt predložil doklady preukazujúce nárok na
odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr so všetkými formálnymi náležitosťami v súlade so zákonom
o DPH, faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce
skutočnosť, čo bolo v danom prípade podľa správcu dane spochybnené.  To, že doklady formálne
spĺňajú všetky náležitosti a sú riadne zaúčtované v účtovníctve ešte nie je splnením zákonnej podmienky,
resp. podmienok oprávnenosti na uplatnenie odpočítania DPH. Splnenie týchto podmienok preukazuje
platiteľ, pričom ich splnenie nespočíva len vo formálnej deklarácii a predložení dokladov s predpísaným
obsahom, ale doklady musia mať povahu faktúr a musia byť vystavené na materiálnom podklade a
ako právna skutočnosť aj preukázané. Zo zistení správcovi dane vyplynulo, že žalobca mohol vedieť,
alebo vedel o pohybe tovaru, kto je jeho výrobcom a dodávateľom, podieľal sa na tvorbe a uskutočnení
obchodnej schémy, ktorej výsledkom bolo získanie výhod v podobe nižšej nadobúdacej ceny výrobných
vstupov a odpočítania DPH.

2. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný\")
rozhodnutím č. 100982557/2019 z 26.04.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie\"). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že preskúmaval
odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie, pričom uviedol aj obsah odvolania žalobcu proti
prvostupňovému rozhodnutiu. Ďalší obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvorí zistený skutkový
stav, ktorý žalovaný zistil z obsahu prvostupňového rozhodnutia. Ďalším obsahom odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia sú vyjadrenia žalovaného k odvolacím  námietkam žalobcu. Žalovaný
argumentoval, že overenie oprávnenosti  odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností,
ktoré umožňuje prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo
všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takému
záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne
náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj deklarujú predmetnú skutočnosť. Faktúra
predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej
hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká právo na odpočítanie dane. Preto
k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nestačí
len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť
aj iné dôkazy. Poukázal na to, že ako dôkaz možno v zmysle § 24 ods. 4 zákona       č. 563/2009 Z.z.
o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len  „Daňový poriadok\") použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré
nie sú získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi. Žalovaný z predloženého spisového
materiálu zistil, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade s § 3 ods. 6 a v súlade s § 24
ods. 4 Daňového poriadku. Postup, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky bol podľa jeho názoru
plne v súlade s procesnoprávnymi normami a výsledky šetrenia bolo možné použiť ako dôkazy v súlade
s       § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo
ako aj v ich vzájomnej súvislosti, hlavne z hľadiska ich pravdivosti, pričom prihliadal na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo a dospel k záveru, že k dodaniu fakturovaných tovarov nedošlo tak, ako
je to deklarované na predmetných faktúrach od spoločnosti Borus Energy, s.r.o. K tvrdeniu žalobcu,
že nemôže niesť zodpovednosť za konanie subjektov zapojených v obchodnom reťazci (rozsudok
5Afs/60/2017) a že správca dane žiadnymi dôkazmi nepreukázal vedomú účasť na podvode žalobcu
uviedol, že podmienky uvedené v § 49 a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy
a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady faktúry a ani pri dobromyseľnosti platiteľa
prijímajúceho zdaniteľný obchod. Správca dane postupoval vo vzťahu k daňovému subjektu v prvom
rade kontrolou jeho prvotných dokladov, následne komplexným preverovaním dodávateľov daňového
subjektu, čím došlo k zisteniu fakturačného reťazca spoločnosti. Podľa právneho názoru Najvyššieho
súdu SR v rozsudku sp.zn. 3Sžf/24/2012 je správca dane oprávnený v prípade pochybností preverovať
celý obchodný reťazec. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa práva na odpočet DPH
upraveného Šiestou smernicou podľa žalovaného vyplýva, že vnútroštátnym orgánom a súdom prináleží
zamietnutie uplatnenia tohto práva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že dotknutá
osoba sa tohto práva dovolala podvodne alebo zneužívajúcimi spôsobom. Z predloženého spisového
materiálu a odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia bolo žalovanému zrejmé, že v procese   daňovej
kontroly bolo viacerými priamymi a nepriamymi dôkazmi preukázané, že žalobca mohol vedieť, že sa
zúčastnil podvodného konania. Poukázal ďalej na to, že na základe vykonaného dokazovania správca
dane zistil a v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia podrobne popísal, že k dodaniu predmetu



uvedeného na faktúrach od spoločnosti Borus Energy, s.r.o. Pre žalobcu bol vytvorený fakturačný
reťazec spoločnosti: De Heus, a.s. (ČR) - Cofeed, s.r.o. (SK) - Borus Energy, s.r.o. (SK) - žalobca.
Výrobcom krmív a prvým predajcom bola spoločnosť De Heus, a.s. a prvým slovenským subjektom v
reťazci bola spoločnosť Cofeed, s.r.o., ktorá deklarovala nákup vo svojom daňovom priznaní za február
2017 ako intrakomunitárne nadobudnutie tovarov z iných členských štátov v sume 1 192 662,40 Eur (4
121,30 ton krmív za priemernú nákupnú cenu cca 289,- Eur/1t) a následne celý objem krmiva kúpeného
v mesiaci február 2017 deklaroval ako predaj v tuzemsku spoločnosti Borus Energy, s.r.o. v sume 1
027 773,74 Eur. Spoločnosť Borus Energy, s.r.o. deklarovala predaj celého objemu krmív nakúpených
vo februári 2017 žalobcovi, základ dane 1 033 489,11 Eur, DPH 206 697,83 Eur (4 121,30 ton krmív
za priemernú nákupnú cenu cca 250,- Eur/1t). Spoločnosť Cofeed, s.r.o. v kontrolnom výkaze DPH
za február 2017 deklarovala okrem nadobudnutia tovaru v iných členských štátov od dodávateľa De
Heus, a.s. aj prijatie zdaniteľných plnení v tuzemsku a uplatnila odpočítanie dane z týchto deklarovaných
plnení od dodávateľa Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o. v sume základu dane 1 022 471,61 Eur, DPH 204
494,31 Eur. Podľa vykonaného dokazovania mal za preukázané, že spoločnosť Bordeaux Tech Slovakia,
s.r.o. v období  2017 nevykázala žiadnu ekonomickú činnosť a plnila úlohu nekontaktnej spoločnosti v
obchodnom reťazci, bola do obchodného reťazca zapojená umelo, slúžila len na vystavovanie faktúr pre
reťazec spoločnosti Cofeed, s.r.o., Borus Energy, s.r.o. a žalobca.  Spoločnosť Cofeed, s.r.o. nadobudla
tovar v tuzemsku z iného členského štátu v sume 1 192 662,40 Eur, fakturovala spoločnosti Borus Energy
v sume 1 027 773,72 Eur, daň z týchto transakcií bola 205 554,74 Eur, ktorú mala v zmysle § 69 ods. 1
zákona o DPH platiť. Zároveň si uplatnila odpočítanie dane z fiktívnych faktúr od Bordeaux Tech, s.r.o.
vo výške 204 494,31 Eur. Zapojenie spoločnosti Cofeed, s.r.o. a Borus Energy, s.r.o. do obchodného
reťazca spoločností podieľajúcich sa na dodávke toho istého tovaru pre žalobcu bola vytvorená situácia,
keď daňový subjekt tieto krmivá nakúpil o 159 173,129 Eur menej, ako keby tento tovar nakupoval za
ceny priamo od výrobcu a naviac si z takých transakcií uplatnil odpočítanie DPH v sume 206 697,82 Eur.
Ak by žalobca tento istý tovar nakúpil priamo od výrobcu De Heus, a.s. ako to robil  v iných zdaňovacích
obdobiach, nadobúdal by tento tovar v zmysle § 11 zákona o DPH v tuzemsku z iného členského
štátu v sume 1 192 662,40 Eur, t.j. v cene 289,- Eur za tonu. V zmysle § 69 ods. 6 zákona o DPH
by žalobca bol povinný odviesť daň z nadobudnutého tovaru vo výške 238 532,48 Eur, ktorú by si po
splnení podmienok mohol odpočítať v tejto výške. Po vyhodnotení všetkých dokladov jednotlivo, ako aj
vo vzájomnej súvislosti   žalovaný podľa jeho názoru preukázal, že spoločnosti Cofeed, s.r.o. a Borus
Energy, s.r.o. boli do obchodného reťazca so žalobcom zapojené účelovo. Deklarovanými transakciami
s uvedenými spoločnosťami dochádzalo k podvodu na DPH. K ďalším námietkam žalovaný uviedol, že
je zrejmé, že O.. A. G., ktorý bol zamestnancom a splnomocneným zástupcom žalobcu sa zúčastňoval
na transakciách spoločností popísaných vo fakturačnom reťazci a riadil ich. W.. A.. L.. O. O., A.., ktorý
vo svojej výpovedi uviedol,  že  pri registrácii komunikoval s O.. A. G. ohľadom naplnenia predmetu
zmlúv a nepozná spoločnosti Cofeed, s.r.o. a Borus Energy, s.r.o. ani ich zástupcov. O. F. konateľ
spoločnosti Borus Energy, s.r.o. v čase registrácie uviedol, že nepozná L.. O. a nepozná ani spoločnosť
De Heus, a.s., ani nevedel uviesť podmienky prepravy a nakladania s krmivami, ktoré boli riešené v
dokumentoch prikladaných v žiadosti o registráciu, a ktoré mal Borus Energy, s.r.o. dodržiavať. O.. M.
N. konateľ žalobcu do 13.02.2017 uviedol, že žalobca nakupoval krmivá len od spoločnosti De Heus,
a.s. alebo Cargill a nepozná spoločnosť Borus Energy, s.r.o. a Cofeed, s.r.o. ani ich zástupcov, nevie
kto dohodol spoluprácu s Borus Energy, s.r.o. a myslí si, že pravdepodobne pán G., ktorý rozhodoval o
všetkom, riadil aj Podtatranskú hydinu, a.s., rovnako aj bitúnok v G., ktorý spadal pod Hydina Slovensko,
s.r.o. a tak isto mal dosah na riadenie aj v Hydina SK, s.r.o. O.. A. G. pri ústnom pojednávaní potvrdil,
že výrobcu De Heus, a.s. pozná už od roku 2009. Žalobca predtým ako začal nakupovať od Borus
Energy, s.r.o. aj po ukončení spolupráce s ním nakupoval od De Heus, a.s. priamo. Ďalej žalovaný
uviedol, že spoločnosti Cofeed, s.r.o., ako aj Borus Energy, s.r.o.  boli zapísané do obchodného
registra v roku 2016, kedy začínali aj v obchode s krmivami pôsobiť, a ich jediným odberateľom bol
žalobca, ktorý od nich začal odoberať tovar v objemoch aké predtým nakupoval od výrobcu. Aj keď sa
spoločnosti Cofeed, s.r.o., Borus Energy, s.r.o. a žalobca formálne javia ako personálne a ekonomicky
nezávislé osoby, zo svedeckých výpovedí reálne riadenie spoločností žalobcu, dohodnutie obchodnej
spolupráce a kontraktov medzi spoločnosťami, zabezpečenie odborného dohľadu, vybavenie registrácie
na UKSÚP reálne vykonával O.. A. G. a konatelia spoločností zabezpečovali formálnu stránku  činností.
Obchodná činnosť Cofeed, s.r.o. predstavuje len reakciu na požiadavku spotrebiteľa, ktorým bol žalobca
vo formálnom prijatí dodávky krmiva a dokladov a následnej fakturácii, predaju jedinému odberateľovi
Borus Energy, s.r.o., ktorý konal obdobne a mal tiež len jediného odberateľa. Spätne inkasovali platby za
dodané krmivo a Cofeed, s.r.o. vyplácal výrobcu. Žiadnu inú činnosť v súvislosti s realizáciou dodávok
krmiva tieto spoločnosti nevykonávali a nemali iných obchodných partnerov, neprevádzkovali reálny



sklad, potrebu objednania krmiva i samotné objednávanie vykonávali pracovníci na farmách žalobcu
priamo u výrobcu. Prepravu riešil samotný výrobca priamo na farmy žalobcu a naskladnenie krmiva riešili
pracovníci na farmách žalobcu, obdobne evidenciu krmiva a odoberanie vzoriek pre prípadné dodatočné
veterinárne šetrenie. Potvrdenie prevzatia dodávok krmiva na prepravných dokladoch, dodací list k
CMR, kde bol uvedený výrobca De Heus, a.s. a ako zákazník Cofeed, s.r.o. vykonali pracovníci fariem
žalobcu. To bolo potvrdené dokladmi priloženými v odpovedi na žiadosť MVI. Z uvedeného žalovanému
vyplynulo, že spoločnosti Cofeed, s.r.o. a Borus Energy, s.r.o. nemajú v obchodných transakciách iné
opodstatnenie, len účasťou na obchode znížiť cenu, ktorá bola O.. G. podľa jeho vyjadrenia ponúknutá
O. F. a bola nižšia aj viac ako o 5% oproti cenám výrobcu. O.. G. už predtým vybavoval registráciu
uvedených spoločností na UKSUP na sprostredkovanie predaja kŕmnych zmesí aby nakladanie s
krmivami bolo v súlade so zákonom. Následne bol kontrakt doporučený konateľovi žalobcu v tom
čase O.. M. N., ktorý v svedeckej výpovedi uviedol, že O. F., ani N. I., s.r.o. nepozná, že krmivá
nakupovali od spoločnosti De Heus a Cargill. Okrem týchto spoločností im žiadne iné spoločnosti
krmivá nedodávali.   O.. A. G. uviedol, že  O.. N. vo februári 2017 pre žalobcu už nevykonával
žiadnu činnosť, túto ukončil koncom roku 2016. Od 13.02.2017 sa formálne stal konateľom pán O.,
ktorý podpisoval aj zmluvy na jeho odporúčanie. Žalovaný skonštatoval, že z predloženého spisového
materiálu a z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že obchody riadil O.. A. G., ktorý bol
zamestnancom a splnomocneným zástupcom žalobcu, a preto záver správcu dane podrobne popísaný
v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, že žalobca zastúpený touto osobou musel mať vedomosť
o pochybnom charaktere transakcií je opodstatnený. K nezákonnej daňovej kontrole žalovaný uviedol,
že daňová kontrola bola začatá dňa 07.06.2017 na základe oznámenia z 10.05.2017 a bola ukončená
dňa 27.09.2018 doručením protokolu z daňovej kontroly z 26.09.2018 spolu s výzvou na vyjadrenie
k zisteniam uvedeným v protokole. Z predloženého spisového materiálu podľa žalovaného vyplýva,
že daňová kontrola bola prerušená od 04.05.2018 do 12.09.2018 na základe rozhodnutia o prerušení
daňovej kontroly doručeného daňového subjektu dňa 07.05.2018. Podľa žalovaného správca dane pri
prerušení daňovej kontroly postupoval v súlade s daňovým poriadkom. Žalobca v čase prerušenia
daňovej kontroly, ani v priebehu daňovej kontroly správcovi dane neoznámil, že tento stav považuje za
nezákonný a nevykonal u správcu dane ani na príslušnom súde žiadne podanie, na základe ktorého
by bolo zrejmé, že považuje prerušenie predmetnej daňovej kontroly za nezákonný stav. Daňová
kontrola, ako aj jednotlivé úkony v jej priebehu vykonávané boli vykonávané zákonným spôsobom a
v takom rozsahu, aby správca dane čo najpresnejšie a čo najobjektívnejšie zistil skutočnosti potrebné
pre splnenie účelu daňovej kontroly. Žalovaný ďalej skonštatoval, že prerušenie daňovej kontroly bolo
vykonané v súlade so zákonom a námietku žalobcu, že protokol je potrebné považovať za nezákonný pre
nezákonné prerušenie daňovej kontroly považoval za neopodstatnenú. Daňová kontrola bola ukončená
v zákonom stanovenej lehote, pretože počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú. Odpovede
na otázky, ktoré boli predmetom žiadosti MVI boli rozhodujúce pre preverenie skutočností týkajúcich
sa preverovaných obchodov, preto správca dane v záujme objektívneho vyhodnotenia okolností
zdaniteľných obchodov až do doručenia príslušných informácií nemohol pokračovať vo výkone daňovej
kontroly a daňovú kontrolu z týchto dôvodov prerušil. Podľa § 46 ods. 10 v nadväznosti na § 61 ods. 1
písm. b/ Daňového poriadku poukázal na to, že správca dane môže  daňové konanie prerušiť aj vtedy,
ak je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je MVI podľa článkov 7,
15, 17 a 25 - 27 nariadenia 904/2010 EÚ. Skutočnosť, že je potrebné získať informácie podľa osobitného
predpisu správca dane preukázal podanými žiadosťami o MVI. Žalovaný v súvislosti s námietkami
žalobcu poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/1/2014 a 8Sžf/33/2014, podľa ktorých:
„Pokiaľ žalobca namietal dĺžku daňovej kontroly, túto námietku najvyšší súd považoval za nedôvodnú.
Vo vzťahu k odkazu na článok 8 nariadenia Rady ES č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v
oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie EHS č. 218/92, najvyšší súd poukazuje,
že tam upravená lehota sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií, nie na výkon daňovej kontroly
podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. MVI je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého
lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v prejednávanej veci a teda
daňová kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty\".  Ďalej poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR IV. ÚS 116/2013 z 28.02.2013, podľa ktorého: „Podľa čl. 8 nariadenia o spolupráci dožiadaný
orgán poskytuje informácie uvedené v čl. 5 a 7 tak rýchlo ako je to len možné, najneskôr 3 mesiace
po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ dožiadaný orgán už uvedenú informáciu má sa časová lehota znižuje na
maximálne 1 mesiac. Podľa článku 9 nariadenia  o spolupráci v určitých zvláštnych skupinách prípadov
môžu byť medzi dožiadaným a dožiadajúcim orgánom dohodnuté iné časové lehoty ako sú uvedené v
článku 8. Podľa článku 10 nariadenia o spolupráci pokiaľ dožiadaný orgán nie je schopný odpovedať na
žiadosť do konečného termínu, písomne okamžite informuje dožiadaný orgán o dôvod prečo tak neurobil,



pričom uvádza, kedy podľa neho bude pravdepodobne schopný odpovedať\". Ústavný súd SR podľa
žalovaného poukázal na to, že zo samotného nariadenia o spolupráci síce vyplývajú lehoty na vykonanie
určitého úkonu, ale nariadenie zároveň výslovne predpokladá, že vybavenie dožiadania môže trvať
dlhšie ako sú ustanovené lehoty, a preto nevybavenie žiadosti v danej lehote nemôže byť pripisované
na ťarchu žiadajúceho orgánu a prekročenie lehoty nemôže mať vplyv na prerušenie daňovej kontroly.
K porušeniu § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku žalovaný uviedol, že správca dane pri výkone
daňovej kontroly využil informácie zo spisu z daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie
obdobia júl až december 2016, január a marec 2017 a vyhotovil si kópie a odpisy z dokumentov. V
rámci tejto kontroly boli ako svedkovia vypočutí U. O. - bývalý konateľ žalobcu, V. P. - vedúca a správca
v jednej z hydinových fariem žalobcu, O.. M. N. - bývalý konateľ žalobcu bezprostredne pred U. O..
O dátume, čase a mieste konania výsluchu svedkov a v akej súvislosti sa výsluch konal bol žalobca,
resp. jeho splnomocnený zástupca riadne a včas upovedomený. Pri všetkých výsluchoch svedkov okrem
výsluchov O.. M. N. bol prítomný splnomocnený zástupca žalobcu, resp. ním poverená splnomocnená
osoba. Správca dane svoje zistenia a závery nevyvodzoval len zo svedeckých výpovedí, ale od svedkov
žiadal ich relevantné vysvetlenie k preverovaným veciam. Svedkovia boli dopytovaní na skutočnosti a
súvislosti za širšie obdobie ako február 2017, ale ich vplyv pôsobil aj v tomto období. Ďalej žalovaný
uviedol, že správca dane daňovou kontrolou preveroval dodržanie jednotlivých ustanovení zákona o
DPH, a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke a aj z dôvodu pochybností, keďže len na
základe predložených listín a dokladov daňových subjektov nemohol uznať odpočítanie dane tak ako si
žalobcu uplatnil. Správca dane neobral žalobcu o žiadne jeho práva, keď preveroval ďalšie skutočnosti
obchodnej transakcie, ale chránil záujmy štátu, čo je jeho prvoradou činnosťou. Podľa žalovaného boli
námietky v odvolaní prevažne všeobecného charakteru, nekonkrétne a bez akýchkoľvek dôkazov, ktoré
by preukázali tvrdenia žalobcu. Z predloženého materiálu mu bolo zrejmé, že žalobca ani počas výkonu
daňovej kontroly, ani v odvolacom konaní nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia.

Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body

3. Proti napadnutému rozhodnutiu žalobca podal správnu žalobu, kde namietal, že výkon daňovej
kontroly u žalobcu prekročil zákonnú lehotu jedného roka odo dňa jej začatia, vrátane lehoty 3 mesiacov
na každé jej prerušenie v zmysle nariadenia Rady EÚ 904/2010, čím došlo zo strany správcu dane
k závažnému porušeniu princípu proporcionality pri výkone daňovej kontroly. Poukázal na to, že
predmetná daňová kontrola u žalobcu bola začatá na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa
10.05.2017, ktoré bolo doručené žalobcovi 15.05.2017, pričom správca dane následne rozhodol o
prerušení daňovej kontroly rozhodnutím zo 04.05.2018. Správca dane pokračoval v daňovej kontrole
od 12.09.2018 a daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu dňa 27.09.2018, teda po uplynutí
zákonnej lehoty jedného roka odo dňa jej začatia vrátane lehoty troch mesiacov na každé jej prerušenie
v zmysle nariadenia Rady EÚ 904/2010. Poukázal ďalej na to, že nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo
07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktoré je
priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch zakotvuje pre členské štáty lehotu na poskytovanie
informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií tak, že táto lehota je najskôr 3 mesiace po dni
prijatia žiadosti, pričom takto ustanovená lehota na poskytovanie informácií sa má chápať ako maximálna
lehota, ktorá sa nemá prekračovať. Na základe ustanovení vnútroštátnych predpisov SR v spojitosti s
označeným nariadením vyplýva podľa žalobcu pre správcu dane povinnosť vykonať daňovú kontrolu v
lehote najviac jeden rok odo dňa jej začatia, pričom v prípade jej prerušenia z dôvodu potreby získať
informácie podľa tohto nariadenia môže prerušiť výkon daňovej kontroly, avšak informácie, ktorých
získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly musia byť poskytnuté v maximálnej lehote troch
mesiacov odo dňa podania žiadosti. Skutočnosť, že správca dane tieto lehoty nedodržal spôsobuje
nezákonnosť celého postupu výkonu daňovej kontroly. Daňová kontrola tak nebola vykonaná v súlade so
zákonom a výsledný protokol má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nie je možné
ho v daňovom konaní použiť, pretože spôsobuje zaťaženie daňového konania vadou nezákonnosti a
napadnuté rozhodnutie vydané na základe takého protokolu je rovnako nezákonné. Žalobca poukázal
na to, že nariadenie Rady EÚ               č. 904/2010 je priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch,
zakotvuje pre členské štáty lehotu na poskytovanie informácií v rámci MVI tak, že táto lehota je najskôr
3 mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom takto ustanovená lehota na poskytovanie informácií sa má
chápať ako maximálna lehota, ktorá sa nemá prekračovať. Žalobca tak dospel na základe uvedeného k
záveru, že na základe vnútroštátnych predpisov v spojitosti s označeným nariadením vyplýva správcovi
dane povinnosť vykonať daňovú kontrolu v lehote najviac jeden rok odo dňa jej začatia, pričom v
prípade jej prerušenia z dôvodu potreby získať informácie - MVI môže prekročiť výkon daňovej kontroly,



avšak informácie, ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly musia byť poskytnuté
maximálne v lehote troch mesiacov odo dňa podania žiadosti. Skutočnosť, že správca dane tieto lehoty
nedodržal spôsobuje nezákonnosť celého postupu výkonu daňovej kontroly. Žalobca mal za to, že ak
daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom, sú všetky právne akty vydané v rámci tejto
daňovej kontroly, ako aj všetky úkony nezákonné.  Žalobca ďalej namietal porušenie povinností správcu
dane podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní
boli zistené čo najúplnejšie, namietal porušenie povinností správcu dane v protokole vyhodnotiť dôkazy
podľa § 47 písm. h/ Daňového poriadku, ako aj porušenie svojho práva vyjadrovať sa v priebehu daňovej
kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo práva navrhnúť, aby v protokole boli
uvedené jeho vyjadrenia k nim podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku. Podľa žalobcu nie sú
správne závery správcu dane po daňovej kontrole že zo zistení vyplýva, že žalobca ako kontrolovaný
daňový subjekt mohol vedieť alebo vedel o pohybe tovaru, kto je jeho výrobcom a dodávateľom,
podieľal na tvorbe a uskutočnení obchodnej schémy, ktorej výsledkom bolo získanie výhod v podobe
nižšej nadobúdacej ceny výhodných vstupov a odpočítania DPH. S poukázaním na argumentácie
uvedené v rozsudkoch Európskeho súdneho dvora C - 439/04 a C - 440/04, z ktorých vyplýva, že
prináleží odmietnutie priznania odpočet tomu platiteľovi dane, u ktorého sa preukáže, že dodávka bola
uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na
plnení, ktoré je súčasťou podvodu a z tohto dôvodu podľa názoru žalobcu žalovaný a správca dane
sa snaží vzbudiť dojem, že došlo k takémuto preukázaniu, že žalobca sa vedome priamo zúčastnil na
zdaniteľných obchodoch poznačených podvodom, čo sa nezakladá na pravde. Ďalej namietal závery
správcu dane, že využil obchodné vzťahy tretích subjektov absolútne nesúvisiace s obchodným vzťahom
žalobcu a jeho dodávateľa Borus Energy, s.r.o., dokonca nesúvisiace ani s obchodným vzťahom medzi
spoločnosťami Borus Energy a Cofeed, s.r.o. a ani medzi De Heus, a.s. a Cofeed, s.r.o. Žalobca
považoval toto tvrdenie správcu dane za absolútne neprimerané a nepreukázané, pretože či boli
naplnené znaky trestného činu podvodu ako ho definuje trestný zákon nie je v žiadnom prípade na
správcovi dane, ktorý nemôže suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Je podľa neho
nemysliteľné, aby štátny orgán použil na odôvodnenie svojho rozhodnutia konštatovanie o realizácii
trestnej činnosti, ktorá nebola právoplatne rozhodnutá súdom. Podľa žalobcu boli všetky skutočnosti
zistené v priebehu daňovej kontroly daňovými orgánmi hodnotené výlučne z toho uhla pohľadu, pričom
skutočnosti, ktoré nezodpovedali tomuto hodnoteniu daňové orgány nijako nehodnotili iba ich ignorovali.
Žalobca v danom prípade nebol prepojený so žiadnym subjektom, ktorý sa mal podľa správcu dane
dopustiť podvodného konania. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný v odvolacom konaní sa vyjadril k
námietkam žalobcu len okrajovo v zmysle potvrdenia názoru správcu dane a k niektorým námietkam
sa nevyjadril vôbec a nepreskúmal tým prvostupňové rozhodnutie v rozsahu, ktorý požadoval žalobca.
Napadnuté rozhodnutie  je tým v rozpore s       § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku a bolo vydané
bez odstránenia pochybností a bez úvah o dôkazoch, ktoré preukazujú tvrdenia žalobcu a ktoré vyplývajú
z právnych noriem a vykonaných úkonov správcu dane ako štátneho orgánu. Namietal aj arbitrárnosť
napadnutého rozhodnutia, nakoľko žalovaný ako odvolací orgán dospel bez akéhokoľvek vysvetlenia,
či zdôvodnenia k protichodnému právnemu záveru ako preukazujú vykonané dôkazy a právne normy,
na základe čoho mal aj za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Žalobca ďalej vyslovil
podozrenie, že orgánom, ktorý nezákonne koordinuje celý postup desiatok kontrol je práve žalovaný
a úvahy správcu dane sú vlastne úvahami žalovaného, čím bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania a žalobca tým bol hrubo poškodený na svojich právach. Žalobca ďalej argumentoval, že
žalovaný ako aj správca dane porušili prejednávaciu zásadu a porušili právo kontrolovaného žalobcu
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a zisťovaným skutočnostiam, a teda ani neuniesli
dôkazné bremeno ohľadne skutočností v neprospech žalobcu. Žalobca zdôraznil, že keď sa zástupcovia
spoločností v rámci daňovej kontroly vyjadrovali (boli vypočutí) k skutočnostiam dôležitým pre výkon
daňovej kontroly u žalobcu majúcich pre neho význam, išlo podľa právnej praxe o výsluch svedka.
Žalobca mal právo byť prítomný pri vypočutí svedkov, mal právo klásť svedkom otázky a mal záujem
tieto svoje práva využiť, čo mu ale konaním správcu dane bolo znemožnené, čím boli porušené jeho
práva vyplývajúce z ustanovení § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku.  Ďalej poukázal žalobca na
skutočnosť, že aj počas tejto daňovej kontroly boli tieto úkony vykonávané nad rámec toho čo zákon
umožňuje, pričom výsledkom bolo potvrdenie všetkých obchodov deklarovaných daňovým subjektom.
Mal za to, že žalovaný, ako aj správca dane svojím konaním okrem iného porušili článok 2 ods. 2 Ústavy,
§ 3 ods. 1 a ods. 3 Daňového poriadku, § 24 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Prerušenie
daňovej kontroly podľa neho prinieslo také zistenia, ktoré preukazujú to, že spoločnosť Cofeed, s.r.o. bola
odberateľom spoločnosti De Heus, a.s. objednanej zamestnancami, a preto nemožno konštatovať, že sa
jednalo o spoločnosť, ktorá vykonáva reálnu ekonomickú činnosť. Žalobca ďalej nesúhlasil so záverom,



že jeho zástupcovia mohli vedieť alebo vedeli o pohybe tovaru, kto je jeho výrobcom a dodávateľom
a podieľali sa na tvorbe a uskutočnení obchodnej schémy, ktorej cieľom bolo získanie výhod v podobe
nižšej nadobúdacej ceny výrobných vstupov a odpočítania dane z pridanej hodnoty. Mal za to, že na
základe uvedených skutočností vyvrátil tvrdenia žalovaného a správu dane, rovnako tak poukázal na
to, že štátnemu rozpočtu konaním žalobcu ani jeho dodávateľa nevznikla žiadna škoda a v prípade, že
zistenia o podvodnom konaní medzi spoločnosťami Cofeed, s.r.o. a Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o. sú
pravdivé, nemajú žiadny dopad na preverované obchodné vzťahy žalobcu. Namietaal, že žalovaný ani
správca dane navyše nielenže nepreukázali prepojenie medzi subjektami, dokonca ho ani netvrdili a
žiadnymi inými dôkazmi nepreukázali vedomú účasť na podvode žalobcu. S poukázaním na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs 60/2017 z 30.01.2018 bol toho názoru, že ak došlo k porušeniu
povinností u iných subjektov, zodpovednosť by mala byť výlučne na týchto subjektoch a zároveň by
nemal byť žalobca penalizovaný len z dôvodu, že sa to javí správcovi dane ako najefektívnejšia cesta
ako to podľa názoru žalobcu vyplýva zo spôsobu vykonávania dokazovania voči žalobcovi, nakoľko mu
je dokonca pričítané konanie mimo rámec jeho obchodnej činnosti u subjektov, s ktorými neprichádza
do obchodného styku. Žalovaný ďalej namietal, že žalovaný ako aj správca dane nepochybne v
rámci dokazovania a predložených zistení konštatovali zistenia rozporuplných informácií a svedeckých
výpovedí, tieto však vzájomne nekonfrontovali a vyvodili z nich záver, ktorý nie je podložený relevantnými
dôkazmi. Navyše tieto výsluchy svedkov boli podľa názoru žalobcu použité v rámci vykonanej kontroly
nezákonným spôsobom. Žalobca ďalej dôvodil, že správca dane svoje zistenia založili na základe
výpovede U. O., V. P., O. P. a poukázal na to, že tieto výpovede boli vykonané v rámci kontroly
vykonávanej za zdaňovacie obdobie júl až december 2016, Január až február 2017, a teda v rámci
inej kontroly vykonávanej v inom zdaňovacom období. Z daňového poriadku vyplýva okrem iného právo
daňového subjektu alebo zástupcu byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť mu otázky. Namietal, že
správca dane musí o výsluchu svedka písomne informovať daňový subjekt alebo jeho zástupcu, pričom
ak by tak neurobil alebo by tak nerobil v dostatočnom časovom predstihu, došlo by k porušeniu práva
daňového subjektu klásť svedkovi otázky, a teda došlo by k porušeniu základného procesného práva
daňového subjektu v rámci dokazovania, čo by mohlo mať dopad na zákonnosť rozhodnutia v prípade,
ak by takýto dôkaz bol podkladom pre rozhodnutie. V danom prípade však tieto výpovede svedkov boli v
rámci samotných predvolaní a následných zápisníc uvedených výsluchov označené a vykonané v rámci
daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl až december 2016, január a marec 2017, a teda odlišných
od zdaňovacieho obdobia február 2017, čím podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu jeho práva na
zachovanie riadnej prípravy a účasti v záujme riadneho uplatnenia všetkých práv v rámci takéhoto úkonu
v rámci vykonávanej daňovej kontroly. Na základe uvedeného bol žalobca toho názoru, že nie je možné
neprihliadať na výpovede týchto svedkov. V časti správnej žaloby označenej ako materiálna stránka
žalobca namietal, že z celého záveru, ktorý správca dane získal v rámci MVI vyplýva, že obchodný
vzťah de facto prebehol presne tak ako ho deklaroval žalobca. Správca dane však vykonal kontrolu
spoločnosti Cofeed, s.r.o., pričom poukázal na to, že spoločnosť Cofeed, s.r.o. si uplatnila odpočítanie
20% DPH z fiktívnych faktúr od spoločnosti Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o.  k čomu uviedol, že mu
neprináleží hodnotiť výkon daňovej kontroly ani fungovanie tretích subjektov, avšak tieto závery správcu
dane sú podľa jeho názoru absolútne nesúvisiace s obchodným vzťahom žalobcu a jeho dodávateľa
Borus Energy, s.r.o., dokonca nesúvisia ani s obchodným vzťahom medzi spoločnosťami Borus Energy,
s.r.o. a Cofeed, s.r.o. a ani medzi De Heus, a.s. a Cofeed, s.r.o. V prípade, že došlo k uplatneniu
fiktívnych faktúr z dôvodu uplatnenia odpočítania dane medzi spoločnosťami Cofeed, s.r.o. a Bordeaux
Tech Slovakia, s.r.o., tieto sa nijakým spôsobom nedotýkajú obchodného vzťahu žalobcu. Ďalej žalobca
vyjadril myšlienku, že obsah protokolu, rozhodnutia a samotného výkonu kontroly iného subjektu má
podľa jeho názoru slúžiť len na to, aby vzbudil dojem o podvodnom konaní žalobcu, resp. o nutnosti
vedomosti jeho účasti na takomto konaní. S poukázaním na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Maks
Pen EOOD C-18/13 žalobca uviedol, že v prípade ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo možnosť
ex offo vzniesť právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to urobiť vo
vzťahu k záväznému pravidlu práva únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje, aby vnútroštátne orgány
a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne
skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto
vnútroštátnym súdom podľa názoru žalobcu prináleží po posúdení podvodného alebo zneužívacieho
charakteru tohto nároku na odpočet dane vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na
znenie a účel smernice 2006/112 s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje aby urobili
všetko čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy
ním uznané. V zmysle ustanovení smernice 2006/112/EÚ ako aj rozsudku SDEÚ vo veci Collée č. C -
146/05 je členským štátom umožnené prijať opatrenia, ktorých účelom je zabezpečiť správne vyberanie



dane a predchádzať podvodom, a to najmä pod podmienkou, že tieto opatrenia nepôjdu nad rámec toho,
čo je potrebné na dosiahnutie takýchto cieľov, pričom sa nesmú používať spôsobom spochybňujúcim
neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH a vyžaduje aby právo na
odpočítanie bolo priznané ak sú splnené základné požiadavky, hoci určité formality boli zdaniteľnými
osobami opomenuté a nie je to inak ani v prípade, ak porušenie takýchto formálnych požiadaviek
malo za následok nemožnosť predložiť jasný dôkaz o tom, že základné požiadavky splnené boli avšak
pod podmienkou, že nedošlo k zámernej účasti na daňovom podvode, ktorý by ohrozil fungovanie
spoločného systému DPH. Členské štáty sú pri výkone svojich právomocí povinné dodržiavať všeobecné
právne zásady, ktoré sú súčasťou právneho poriadku EÚ akými sú najmä zásada právnej istoty a
proporcionality, z čoho žalobcovi vyplynulo, že len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí
práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania a len vnútroštátny súd môže
rozhodnúť o tom, či došlo k zámernej účasti spoločnosti, ktorá uplatňuje právo na odpočítanie dane na
daňovom podvode. Prijatie takýchto záverov v daňovom konaní správcom dane na základe takýchto
záverov nepriznanie práva na odpočítania dane bez vysporiadania sa s inými predloženými dôkazmi
je prekročením kompetencií správcu dane a je to postup, ktorý je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR. Žalobca skonštatoval, že jediným ekonomickým dôvodom rozhodnutia žalobcu pre nákup kŕmnej
zmesi prostredníctvom spoločnosti Borus Energy, s.r.o. bola skutočnosť, že táto spoločnosť ponúkla
žalobcovi lepšie cenové podmienky (nákupné ceny), čo vyplýva aj z výpovede O.. A. G.. Spôsob akým
táto spoločnosť dosahovala nižšiu predajnú cenu nemal žalobca možnosť reálne zistiť ani v prípade, že
táto spoločnosť za týmto účelom využila podvodné konanie a následné uplatnenie tvrdených fiktívnych
faktúr od žalobcu neznámeho subjektu. Poukázal ďalej na to, že v obchodnej praxi je bežným zvykom,
že každý subjekt dostáva iné cenové podmienky na základe času objednávky, množstva tovaru a
pod. a nie vždy platí to, že dlhodobí obchodný partner dostane lepšiu cenovú ponuku, napríklad v
prípade snahy prilákania nových subjektov zo strany výrobcu. Aj z tohto dôvodu nemožno konštatovať
vedomosť žalobcu na podvodnom konaní tretích osôb, dokonca mimo obchodného vzťahu žalobcu.
Žalovaný ďalej uviedol, že nesúhlasí s konštatovaním žalovaného ako aj správcu dane, že s výsluchom
svedkov a informácií poskytnutých UKSUP vyplývajú zistenia, že osoby, ktoré boli v zdaňovacom
období február 2017 konateľmi žalobcu, nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a
do funkcie boli ustanovený formálne, pričom vedenie spoločnosti mali vykonávať formálne na základe
pokynov a dôvodov dosiahnutých inou osobou. Tieto tvrdenia boli založené predovšetkým na tom,
že plno vyjadrení konateľa spoločnosti nepoznali podstatného dodávateľa komodity akou je krmivo
potrebné na vlastnú výrobu, ani osoby, ktoré boli zástupcami dodávateľa, s ktorými by inak pri jarnej
činnosti prišli do styku. Pri tomto poukázal žalobca na ustanovenia z § 135 Obchodného zákonníka
ako aj na iné ustanovenia obchodného zákonníka a uviedol, že povinnosť zabezpečiť riadne vedenie
predpísanej evidencie a účtovníctva môže byť osobne zabezpečené aj inými tretími osobami, pričom toto
ich nezbavuje povinností zodpovednosti za škodu voči spoločnosti pri plnení tejto povinnosti. Povinnosť
viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti. Toto ustanovenie
neukladá konateľom povinnosť pravidelne informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti, avšak
v zmysle ustanovenia § 122 ods. 2 Obchodného zákonníka sú konatelia povinný tak urobiť vždy
na požiadanie spoločníkov. Žalobca následne konštatoval, že v kontrolovanom zdaňovacom období
nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti zo strany konateľa spoločnosti, a preto žalobca v
zásade nesúhlasil s konštatovaním žalovaného a správcu dane o formálnom ustanovení do funkcie.
Poukázal na to, že konateľ vykonával všetky svoje povinnosti, zabezpečoval riadny chod spoločnosti.
Konateľ spoločnosti poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami v obchodnom styku, v žiadnom
prípade nemôže byť podkladom na určenie záveru, že v spoločnosti bolo ustanovenie len formálne,
práve naopak, zabezpečoval všetky zákonom vyžadované povinnosti a s odbornou starostlivosťou
poveril výkonom činnosti zodpovednú osobu. K výpovedi L.. A.. O. O., A.. uviedol, že táto osoba
sama potvrdila skutočnosť, že jednou z jej aktivít je práve registrácia ako zodpovednej osoby na
UKSUP, a preto podľa názoru žalobcu skutočnosť, že práve táto osoba bola registrátorom žalobcu
ako aj spoločnosti Borus Energy, s.r.o. a Cofeed, s.r.o. nemôže zakladať predpoklad o podvodnom
konaní žalobcu. Výpoveď O.. A. G. naopak preukazuje to, že všetky obchodné vzťahy v preverovaných
obdobiach sa uskutočnili tak, ako to vyplýva z predložených dokladov, vyjadrenie výrobcu tovaru a
zistený v rámci O.. O.. G. podľa jeho názoru jasne a bez pochybností objasnil hlavný ekonomický dôvod
obchodovať so spoločnosťou Borus Energy, s.r.o. na základe odporúčaní ako skúseného obchodníka
v danej oblasti. V závere tejto časti žalobca uviedol, že z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že v
kontrolovanom zdaňovacom období obchodný vzťah prebehol presne tak, ako ho deklaroval žalobca,
nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti zo strany konateľa spoločnosti. V ďalšom bode
správnej žaloby žalobca namietal, že žalovaný ako aj správca dane nepochybne v rámci dokazovania



a predložených zistení konštatovali zistenie rozporuplných informácií a svedeckých výpovedí, tieto
však vzájomne nekonfrontovali a vyvodili z nich záver, ktorý nie je podložený relevantnými dôkazmi.
Navyše tieto výsluchy svedkov boli podľa jeho názoru použité v rámci vykonanej kontroly nezákonným
spôsobom. Podľa jeho názoru v napadnutom rozhodnutí a rovnako aj v prvostupňovom rozhodnutí
nie je vyjadrené z akých skutočností žalovaný a správca dane vychádzali, keď uviedli, že: „zo zistení
vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt mohol vedieť alebo vedel o pohybe tovaru, kto je jeho
výrobcom a dodávateľom, podieľal sa na tvorbe a uskutočnení obchodnej schémy, ktorej výsledkom bolo
získanie výhod v podobe nižšej nadobúdacej ceny výrobných vstupov a odpočítania dane z pridanej
hodnoty\" rovnako oni tvrdenie, že: „z predloženého spisového materiálu a z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že obchod riadil O.. A. G., ktorý bol zamestnancom a splnomocneným zástupcom
daňového subjektu, a preto záver správcu dane podrobne popísaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, že daňový subjekt zastúpený touto osobou musel mať vedomosť o pochybnom charaktere
transakcií, je opodstatnený\". Ďalej uviedol, že podľa ustanovenej judikatúry sa za podvodné správanie
zdaniteľnej osoby, ktoré môže vo vzťahu k nej viesť k zamietnutiu práva upraveného šiestou smernicou
považuje nie len situácia, keď sa daňového podvodu okamžite dopustí sama táto zdaniteľná osoba
svojim vlastným konaním, ale aj situácia, keď zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že vykonaným
nadobudnutím alebo dodaním sa zúčastňovala transakcie zapojenej do podvodu v oblasti DPH, ktorého
sa dopustil hospodársky subjekt, ktorý na vstupe alebo výstupe zasiahol do reťazca dodania. Žalobca
je toho názoru, že žalovaný ako aj správca dane sa svojim odôvodnením snaží iba navodiť dojem
o podvodnom konaní, resp. vedomosti o účasti žalobcu na takomto konaní. Poukázal na judikatúru
SD EÚ vo veciach C-43904, C-440/04 a uviedol, že k tomu, že zodpovedá daňovým subjektom za
neodvedenú daň ich obchodnými partnermi je možné aplikovať výlučne v prípade preukázania toho,
že daňový subjekt sa zúčastnil podvodu z DPH, resp., či vedel alebo vedieť musel, pričom dôkazné
bremeno nesie správca dane. V danom prípade nebolo preukázané ani to, či došlo k podvodu DPH a
vôbec nie vedomosť žalobcu o takomto konaní. Záverom žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie ako aj
prvostupňové rozhodnutie.

Vyjadrenie žalovaného

4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že u žalobcu vykonal daňovú kontrolu DPH za
zdaňovacie obdobie 2017, ktorá bola začatá 07.06.2017, bola prerušená od 04.05.2018 do 12.09.2018 a
ukončená bola dňa 27.09.2018, doručením protokolu z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa
k zisteniam v ňom uvedeným. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou správca
dane vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane spôsobom uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí.
Uviedol, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy ja zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým
vznikne povinnosť platenia dane za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch
upravujúcich jednotlivé druhy daní tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú
časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR konajú na základe
ústavy v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu,  daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správnej určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie,
či si daňový subjekt vo svojej zákonom stanovenej povinnosti splnil. Nárok na odpočet DPH nevniká
len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukázať a za
správnosť ktorých zodpovedá. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane
uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre nárok na odpočítanie dane stanovené
zákonom. Žalovaný v súlade s § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté
prvostupňové rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo a pritom sa vysporiadal s námietkami
uvedenými v odvolaní, ktoré korešpondujú aj so žalobnými bodmi. Rozhodnutie správcu dane, ako
aj žalovaného je podľa neho v súlade s ustanovením § 63 Daňového poriadku a v odôvodneniach
obidvoch rozhodnutí sú uvedené všetky skutočnosti, ktoré boli ich podkladom, vysporiadanie sa s
návrhmi a námietkami daňového subjektu - žalobcu ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov podľa ktorých sa rozhodovalo. Z dôvodu, že žaloba neobsahuje žiadne
konkrétne námietky, ktoré by sa týkali zistení skutočností zistených správcom dane pri preverovaní
opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane, žalovaný skonštatoval, že správca dane vykonaným
dokazovaním dospel k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak,
ako bolo uvedené v preverovaných faktúrach. Z predloženého spisového materiálu mal za zrejmé, že
správca dane získal relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, zaoberal sa



skúmaním jednotlivých skutočností, faktúr, vyjadrení ktoré hodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných
súvislostiach, a pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Ďalej argumentoval
obdobne, ako v napadnutom rozhodnutí, pričom navrhol žalobu zamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný
podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, a po prejednaní veci na nariadenom
pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná.

6. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené
inak.

7. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

8. Podľa § 11ods. 1, 2 zákona o DPH (1)  na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným
majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na
ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje
aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa
v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného
členského štátu s oslobodením od dane.
(2) Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
a/ nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom
štáte, a
b/ dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a
okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

9. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

10. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

11. Podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je
povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa§ 11 a § 11a.

12. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

13. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny



úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského
dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je
obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol
daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

14. Podľa § 24 ods. 1, 2, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

15. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov
fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas
podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je zmysle §
134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Správny súd na základe
uvedeného preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia
predchádzalo z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobcom podanej správnej žalobe.

16. Žalobca v podanej správnej žalobe bez bližšieho spresnenia namietal porušenie povinnosti správcu
dane dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie,
porušenie povinnosti v protokole vyhodnotiť dôkazy ako aj porušenie práva vyjadrovať sa v priebehu
daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a spôsobu ich zistenia, porušenie práva navrhnúť, aby
v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia podľa § 24 ods. 2, 45 ods. 1 písm. f/ a § 47 písm. h/
Daňového poriadku. Mal zato, že legalizovať takto vykonanú daňovú kontrolu by bolo možné len jej
vykonaním zákonným spôsobom, resp. nezákonnú daňovú kontrolu zastaviť a začať novú daňovú
kontrolu. S poukázaním na závery uvedené v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ C-439/04 a C-440/04
sa podľa jeho názoru žalovaný snaží vzbudiť dojem, že došlo k preukázaniu, že žalobca sa zúčastnil
na zdaniteľných obchodoch poznačených podvodom, čo sa nezakladá na pravde. Všetky skutočnosti
zistené v priebehu daňovej kontroly boli daňovými orgánmi podľa žalobcu hodnotené výlučne z tohto
uhla pohľadu, pričom skutočnosti, ktoré nezodpovedali tomuto hodnoteniu nijako nehodnotili, iba ich
ignorovali. Po skúsenostiach z iných daňových kontrol žalobca zdôraznil, že snaha o spochybnenie
obchodov medzi fungujúcimi obchodnými spoločnosťami výlučne na prepojení týchto spoločností je
bežným postupom správcu dane, ktorý hľadá takéto prepojenia. V danom prípade však žalobca nie je
ani podľa správcu dane prepojený so žiadnym subjektom, ktorý sa mal dopustiť podvodného konania.
Žalobca v súvislosti s namietaným odopretím práva byť prítomný výsluchu svedkov zdôraznil, že počas
daňovej kontroly boli tieto úkony vykonávané nad rámec zákona, pričom výsledkom bolo potvrdenie
všetkých deklarovaných obchodov, a mal zato, že žalovaný a správca dane svojim konaním okrem
iného porušili čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a ustanovenia § 3 ods. 1, 3, § 24 ods. 2 Daňového poriadku.
Žalobca namietal, že žalovaný a správca dane v rámci dokazovania konštatovali zistenie rozporuplných
informácií a svedeckých výpovedí, tieto však vzájomne nekonfrontovali a vyvodili z nich záver, ktorý nie
je podložený relevantnými dôkazmi.  Obsah protokolu mal podľa názoru žalobcu slúžiť len na to, aby
vzbudil dojem a podvodnom konaní žalobcu, resp. o jeho vedomej účasti na takomto konaní. Obdobne
bol aj toho názoru, že žalovaný a správca dane sa svojimi odôvodnením snaží iba navodiť dojem o
podvodnom konaní, resp. vedomosti žalobcu na takomto konaní, pričom s poukázaním na judikatúru
Súdneho dvora EÚ vo veciach C-439/04 a C-440/04 (Kittel a Recolta Recykling) uviedol, že dôkazné
bremeno na preukázanie, že žalobca sa vedome zúčastnil podvodu nesie správca dane. K výpovedi L..
A.. O. O., A.. uviedol, že táto osoba sama potvrdila skutočnosť, že jednou z jej aktivít je práve registrácia
ako zodpovednej osoby na UKSUP, a preto podľa názoru žalobcu skutočnosť, že práve táto osoba
bola registrátorom žalobcu ako aj spoločnosti Borus Energy, s.r.o. a Cofeed, s.r.o. nemôže zakladať



predpoklad o podvodnom konaní žalobcu. V danom prípade podľa neho nebolo preukázané ani to, či
došlo k podvodu s DPH a už vôbec nie vedomosť žalobcu o takomto konaní.

17. Tieto a iné obdobné tvrdenia, vyhlásenia, konštatovania žalobca urobil bez toho, aby ich
konkretizoval a vysvetlil, čo znamenajú vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, resp. z
akých dôvodov vyvracajú závery žalovaného o rozhodných skutočnostiach, na ktorých bolo napadnuté
rozhodnutie založené. Ide len o všeobecné tvrdenia žalobcu, bez zmienky o tom, aký majú mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia a relevantné závery žalovaného. Žalobca teda v podstatnej časti
podanej správnej žaloby (mimo v iných bodoch tohto rozsudku pertraktovaných žalobných námietok v
podstate v celom zvyšnom obsahu) prezentoval svoje vlastné názory, závery a presvedčenia na spôsob
interpretácie a aplikácie použitej právnej úpravy, na vyhodnotenie podstatných aj menej podstatných
skutkových okolností a všeobecné konštatovania, vlastné názory a domnienky týkajúce sa niektorých
záverov uvedených odôvodnení prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia. Samotný fakt, že
tieto závery nie sú v súlade s jeho názormi však nepreukazuje ich nezákonnosť. Uvedené konštatovania
a názory žalobcu na nastolené otázky sú len vyjadrením všeobecného nesúhlasu s posúdením, aké
žalovaný vykonal v napadnutom rozhodnutí, resp. nepodloženými tvrdeniami. Námietky žalobcu neboli
bližšie skutkovo a právne ozrejmené spôsobom, ktorý by ich individualizoval pre daný prípad, čo
správny súd za žalobcu urobiť nemohol. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok
so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil a z akých
dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú
tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením
žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých
námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy nestačí na to, aby súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ teda žalobca vo väčšine textu správnej žaloby len viedol určitú polemiku s odôvodnením
prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, bez toho aby vyjadril konkrétny dopad jeho záverov na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tieto skutočnosti nemajú potrebnú relevanciu a nie je možné ich
brať v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v úvahu a ďalej sa nimi zaoberať. Takto
uplatnené žalobné dôvody neumožňovali súdny prieskum zákonnosti, pretože žalobné námietky sú
nekonkrétne a všeobecné.

18. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických
osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov.
Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde
správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania,
predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v
konaní žalobca.  Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou.
Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi
nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Súd nie je oprávnený dôvody
nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené
dôvody konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných
bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve
rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný.
19. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či  orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo
veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal
v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy
vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu
verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho
vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza  zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods.
1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len
také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je



obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie
je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).
Nakoľko žalobca v podstatnej časti podanej správnej žaloby dostatočne nekonkretizoval v čom sa
žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore s logickým uvažovaním, v rámci preskúmania
napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola
formulovaná, nebolo možné na niektoré časti žaloby prihliadať.

20. Žalobca primárne namietal nezákonnosť daňovej kontroly vykonanej správcom dane u žalobcu
za zdaňovacie obdobie február 2017, ktorej výsledok (protokol) bol podkladom prvostupňového
rozhodnutia, na tom základe, že daňová kontrola bola ukončená po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty,
vrátane lehoty troch mesiacov na každé jej prerušenie v zmysle priamo a prednostne aplikovateľného
čl. 10 Nariadenia rady EÚ              č. 904/2010, ktorú lehotu správca dane pri prerušení konania
za účelom medzinárodnej výmeny informácií (MVI) nedodržal. Vzhľadom na to namietal, že protokol z
daňovej kontroly tým získal povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nebolo možné ho
v daňovom konaní použiť, čo zaťažilo daňové konanie vadou nezákonnosti a napadnuté rozhodnutie
vydané na jeho základe je nezákonné. Žalobca však v rámci argumentácie pri presadzovaní svojho
právneho názoru opomenul zohľadniť čl. 11 a najmä čl. 12 Nariadenia rady EÚ č. 904/2010, ktoré
na čl. 10 nadväzujú. Časové obmedzenie poskytnutia informácií v rámci MVI podľa čl. 10 citovaného
nariadenia nemožno vnímať izolovane od čl. 11 a12, z ktorých vyplýva, že trojmesačná lehota na
poskytnutie informácií nie je lehotou prepadnou, bez možnosti predĺženia a už vôbec nie je lehotou,
nedodržaním ktorej by bez ďalšieho vznikol následok v podobe nezákonne získaného podkladu daňovej
kontroly, ktorý by mohol spôsobiť nezákonnosť daňovej kontroly ako celku. Podľa čl. 12 Nariadenia rady
EÚ               č. 904/2010 pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote,
okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedenie, kedy
bude pravdepodobne schopný odpovedať. V danom prípade žiadaný orgán českej republiky zachoval
postup podľa uvedeného článku nariadenia keď úkonom z 16.07.2018 (č.l. 158 administratívneho spisu)
informoval žiadajúci orgán (správcu dane) o tom, že ako požiadaný orgán nebude schopný poskytnúť
odpoveď v rámci stanovenej lehoty troch mesiacov, pričom určil pravdepodobný termín odpovede na
03.10.2018. Uplatnením nariadením predpokladaného postupu nemohlo súčasne dôjsť k postupu, ktorý
by ho porušoval, na základe čoho námietka nezákonnosti daňovej kontroly založená na jeho porušení
nemohla byť dôvodná.

21. Ďalej žalobca namietal porušenie prejednacej zásady a práva žalobcu vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom a zisťovaným skutočnostiam a neunesenie dôkazného bremena ohľadne
skutočností v neprospech žalobcu (nekonkretizoval akých skutočností). Zdôraznil, že keď sa zástupcovia
spoločnosti vyjadrovali ku skutočnostiam dôležitým pre výkon daňovej kontroly išlo o výsluch svedka a
žalobca mal byť prítomný pri výsluchu týchto svedkov, mal právo klásť im otázky, pričom využitie tohto
práva mu bolo postupom správcu dane znemožnené, čím boli porušené jeho práva podľa § 45 ods.
1 písm. e/ Daňového poriadku.  Žalobca poukázal na to, že výpovede U. O., V. P., O. P. (v spise ani
v napadnutom rozhodnutí nie je zmienka o svedeckej výpovedi O. P.), na ktorých správca dane svoje
zistenia postavil, boli vykonávané v rámci inej daňovej kontroly žalobcu za iné zdaňovacie obdobie,
čím došlo k porušeniu jeho práva na zachovanie riadnej prípravy a účasti v rámci daňovej kontroly. Na
uvedenom základe podľa neho nebolo možné prihliadať na výpovede týchto svedkov. Uvedené námietky
žalobcu boli už obsahom ním podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými sa
žalovaný v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľnom obsahu vyjadril na str. 17 napadnutého rozhodnutia
(ako aj s námietkami týkajúcimi sa nezákonnosti daňovej kontroly pre nedodržanie jednoročnej lehoty).
Pokiaľ žalobca opätovne namietal tieto ním tvrdené pochybenia žalovaného a neuviedol nič, čím by
sa pokúsil vyvrátiť alebo spochybniť závery, ktoré žalovaný k nim už zaujal, tieto žalobné námietky
(ako väčšina námietok v podanej správnej žalobe) predstavujú len nesúhlas so žalovaným, ktorý na
záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia nestačí. Čo sa týka svedeckých a iných výpovedí
získaných inými správcami dane je potrebné poukázať napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Sžf/14/2015, podľa ktorého tieto v daňovom konaní je možné použiť za predpokladu, že s týmito
výpoveďami správca dane oboznámi kontrolovaný daňový subjekt a umožní mu k nim sa vyjadriť.
Obdobne z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok C-419/14 zo dňa 17.12.2015) vyplýva, že
správca dane môže použiť svedecké výpovede z trestného konania (o to viac z iného daňového konania),
ak boli získané zákonne a ak bol kontrolovaný daňový subjekt s výpoveďami počas daňovej kontroly,
resp. počas daňového konania oboznámený. V preskúmavaných prípadoch nebolo zistené, že by



predmetné výpovede neboli získané v súlade so zákonom (nezákonnosť ich vykonania v rámci iných
daňových kontrol žalobca nenamietal). Tieto svedecké výpovede zaznamenané v zápisniciach z ústnych
pojednávaní sú súčasťou administratívneho spisu a žalobca bol s ich obsahom oboznámený a mal
možnosť sa k nim vyjadriť čo vplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 26.09.2018, z protokolu z
daňovej kontroly 26.09.2018 a z výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam z daňovej kontroly z 27.09.2018
(č.l. 605, 615, 626 administratívneho spisu). Preto nebola dôvodná ani námietka žalobcu, že mu bolo
odňaté právo v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku - právo klásť svedkom otázky pri ústnom
pojednávaní, keďže predmetné výsluchy svedkov neboli vykonané správcom dane v rámci ním vedenej
daňovej kontroly za mesiac február 2017, t.j. správca dane v tomto prípade nevykonával dokazovanie
výsluchom svedkov na ústnom pojednávaní v zmysle ustanovení Daňového poriadku a právo žalobcu v
zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku v spojení s § 3 ods. 1 Daňového poriadku teda nemohlo
byť porušené. Z ust. § 3 ods. 1 až 5 a najmä z ust. § 24 ods. 2 až 4 Daňového priadku vyplýva, že
nič nebráni správcovi dane využiť v daňovej kontrole dôkazy (výsluchy svedkov do zápisníc z ústneho
pojednávania) ním zabezpečené pri iných daňových kontrolách správcu dane u daňového subjektu -
žalobcu. Z uvedeného dôvodu postupom uplatneným správcom dane nedošlo k porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.

22. Po ozrejmení princípov odvolacieho konania žalobca namietal, že žalovaný nepreskúmal
prvostupňové rozhodnutie v požadovanom rozsahu, k odvolacím námietkam sa vyjadril len okrajovo
v zmysle potvrdenia názoru správcu dane a k niektorým námietkam sa nevyjadril vôbec. Napadnuté
rozhodnutie je podľa žalobcu vydané bez odstránenia pochybností a bez úvah o dôkazoch, ktoré
preukazujú tvrdenia žalobcu a ktoré vyplývajú z právnych noriem a vykonaných úkonov. Nakoľko
žalovaný dospel bez vysvetlenia či zdôvodnenia k protichodnému právnemu záveru považoval
napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a nepreskúmateľné. Žalobca namietal aj to, že žalovaný a správca
dane konštatovali zistenie rozporuplných informácií a svedeckých výpovedí, tieto však vzájomne
nekonfrontovali a vyvodili z nich záver, ktorý nie je podložený relevantnými dôkazmi. Nie je podľa
neho zrejmé, z akých skutočností žalovaný a správca dane vychádzali, keď uviedli, že: „zo zistení
vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt mohol vedieť, alebo vedel o pohybe tovaru, kto je jeho
výrobcom a dodávateľom, podieľal sa na tvorbe a uskutočnení obchodnej schémy, ktorej výsledkom bolo
získanie výhod v podobe nižšej nadobúdacej ceny výrobných vstupov a odpočítania dane z pridanej
hodnoty\".  Rovnako sa to podľa neho vzťahuje k tvrdeniu, že: „z predloženého spisového materiálu a
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že obchody riadil O.. A. G., ktorý bol zamestnancom
a splnomocneným zástupcom daňového subjektu a preto záver správcu dane podrobne popísaný v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že daňový subjekt zastúpený touto osobou musel mať vedomosť
o pochybnom charaktere transakcií je opodstatnený\".  Nenáležité odvodnenie rozhodnutia je podľa
žalobcu dôvodom na jeho zrušenie, pretože je nepreskúmateľné.

23. Žalobná námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia rovnako nebola dôvodná.
Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre
nedostatok dôvodov. Možno poukázať na odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v
ktorom sa tento zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel
k nasledovnému: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu
SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne
správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú
prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto
bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu
patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich
skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť\". ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny
nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán
k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku
dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať
prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch
získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní
vykonané\". Preskúmavané napadnuté rozhodnutie takýmito vadami netrpí, pretože obsahuje zákonom
stanovené náležitosti. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádza, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný
uviedol, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (z obsahu správnej žaloby nie je zrejmé



ku ktorým odvolacím námietkam sa žalovaný mal vyjadriť len okrajovo alebo sa nevyjadril vôbec) a
skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho
nezákonnosť (z dôvodu ich nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu
s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných
názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Pre úplnosť správny
súd uvádza, že ani prípadné čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy
nespôsobujú ich nezákonnosť, pokiaľ nemajú vplyv na zrozumiteľnosť rozhodnutia ako celku.

24. Žalobca v podanej správnej žalobe v rôznych jej častiach opakovane poukázal na niektoré
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. V nadväznosti na predchádzajúce body tohto rozsudku možno v
tejto súvislosti odkázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  sp.zn. 1SžfK/16/2016, podľa ktorého „je
nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre oblasť dane z pridanej hodnoty mimoriadne
rozsiahla. Pre správne posúdenie preskúmavanej veci podľa názoru kasačného súdu nie je podstatné
„množstvo\" judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo z týchto rozhodnutí
Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na
obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade
dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec\". Práve konkretizácia
dopadov záverov rozsudkov SD EÚ na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v správnej žalobe chýba.

25. Postup keď žalovaný ako odvolací orgán vo všetkých prípadoch potvrdzuje postup správcu dane
a bez výhrad prijíma jeho postup a argumenty, resp. postup žalovaného (žalobca mal dôvodné
podozrenie, že nezákonne koordinuje postup desiatok kontrol a závery správcu dane sú vlastne závermi
žalovaného), žalobca považoval za porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Odhliadnuc od súdom
nepreskúmateľných domnienok žalobcu o koordinácii kontrol správcu dane žalovaným je potrebné
poukázať na to, že výsledkom vyrubovacieho konania, ktoré bolo začaté po doručení protokolu z daňovej
kontroly a výzvy na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, bolo prvostupňové rozhodnutie. O
odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný, ktorý bol v súlade s § 4 ods.
2 písm. b/ a            § 74 ods. 1 a 4 Daňového poriadku odvolacím orgánom oprávneným o jeho
odvolaní rozhodnúť, pričom postupoval a rozhodol spôsobom, ktorý Daňový poriadok predpokladá.
Zásada dvojinštančnosti daňového konania tak bola postupom a rozhodnutím žalovaného zachovaná,
pretože žalobcovi nebolo upreté sa proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolať (čo
využil podaním odvolania), pričom o ním podanom odvolaní v súlade so zákonom rozhodol žalovaný.

26. Podľa žalobcu zistenia z daňovej kontroly preukazujú, že spoločnosť Cofeed, s.r.o. bola odberateľom
spoločnosti DeHeus, s.r.o. (čo žalovaný ani správca dane nespochybnil)  a preto sa jednalo o spoločnosť,
ktorá vykonávala reálnu ekonomickú činnosť. Ďalej nesúhlasil so záverom žalovaného, že mohol vedieť
alebo vedel o pohybe tovaru, kto je jeho výrobcom a dodávateľom, že sa podieľal na tvorbe a uskutočnení
obchodnej schémy, ktorej cieľom bolo získanie výhod v podobe nižšej nadobúdacej ceny výrobných
vstupov a odpočítania DPH. Žalobca mal zato, že na základe uvedených skutočností vyvrátil tvrdenia
žalovaného a poukázal na to, že štátnemu rozpočtu nevznikla žiadna škoda a tiež namietal, že v
prípade, ak sú zistenia o podvodnom konaní medzi spoločnosťami Cofeed, s.r.o. a BORDEAUX TECH
SLOVAKIA, s.r.o. pravdivé, nemajú žiadny základ ani dopad na preverované obchodné vzťahy žalobcu.
Podľa jeho názoru žalovaný nepreukázal ani netvrdil prepojenie medzi subjektami a žiadnymi dôkazmi
nepreukázal jeho účasť na podvode. Žalobca s poukázaním na rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky sp.zn. 5Afs/60/2017 bol toho názoru, že, ak došlo k porušeniu povinností u iných
subjektov, zodpovednosť by mala byť výlučne na týchto subjektoch a žalobca by nemal byť penalizovaný
len z toho dôvodu, že sa to javí správcovi dane ako najefektívnejšia cesta, čo vyplýva zo spôsobu
dokazovania, nakoľko mu je dokonca pričítané konanie mimo rámec jeho obchodnej činnosti u subjektov,
s ktorými neprichádza do styku.  Žalobca ďalej namietal, že jediným ekonomickým dôvodom nákupu
kŕmnej zmesi prostredníctvom spoločnosti Borus Energy, s.r.o. bola skutočnosť, že táto mu ponúkla
lepšie cenové podmienky, pričom akým spôsobom táto spoločnosť dosiahla nižšiu predajnú cenu nemal
možnosť reálne zistiť ani v prípade, ak sa dopustila podvodného konania. Poukázal na to, že v obchodnej
praxi je bežným zvykom, že každý subjekt dostáva iné cenové podmienky a nie vždy platí, že dlhodobý
obchodný partner dostane lepšiu cenovú ponuku. Aj z tohto dôvodu podľa neho nemožno konštatovať
vedomosť žalobcu o podvodnom konaní tretích osôb. Podvodnému konaniu žalobcu nenasvedčuje ani
výpoveď L.. A.. O. O., A.. Naopak výpoveď O.. A. G. preukazuje to, že všetky obchodné vzťahy v
preverovaných obdobiach sa uskutočnili tak, ako to vyplýva z predložených dokladov, vyjadrení výrobcu
tovaru a MVI.



27. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že bez preukázania toho, že ide o zneužitie práva alebo o
podvod, o ktorom daňovník vedel, nie je možné daňovníkovi odoprieť právo na odpočet DPH, (resp.
právo na oslobodenie od platenia dane). V rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Elektronics
Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd. (C-484/03) Európsky súdny dvor konštatoval, že uplatnenie
nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca
poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom
reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám
odopretý. K spresneniu tejto zásady došlo v rozhodnutí vo veci (Kittel) C-439/04 a C-440/04 (RECOLTA
RECYCLING) tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe
povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na
plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku
na odpočet dane odopreté. Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému
konaniu je na správcovi dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu,
stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v
obvyklom obchodnom styku daňových subjektov.

28. Správcu dane tak zaťažovalo preukázať bezprostrednú účasť žalobu na podvode, t.zn. že vedel,
resp. vedieť mohol, že transakcia (zdaniteľný obchod), ktorého sa zúčastnil, je zaťažená podvodom.
Správca dane a žalovaný sa s touto otázkou vyrovnali vo svojich rozhodnutiach, z obsahu ktorých najmä
zrozumiteľne plynie, že žalobca vedel pohybe tovaru, jeho výrobcovi a dodávateľoch v reťazci, pretože:
- pred predmetnými zdaniteľnými obchodmi v rámci kontrolovaného zdaniteľného obdobia ako aj po ich
uskutočnení žalobca nakupoval rovnaký tovar priamo od výrobcu DeHeus, a.s., ktorého poznal od r.
2009 (čo žalobca nespochybnil),
- že spoločnosti Cofeed, s.r.o. a Borus Energy, s.r.o. vznikli začiatkom roka 2016 a ich jediným
odberateľom bol žalobca (žiadnu inú činnosť v súvislosti s dodávkami krmiva nevykonávali), ktorý od nich
začal nakupovať tovar v objemoch, aké predtým nakupoval od výrobcu (čo nebolo žalobcom relevantne
vyvrátené ani spochybnené),
- že spoločnosť žalobcu reálne riadil O.. A. G., pričom konatelia žalobcu vystupovali len formálne, pretože
nepoznali výrobcu krmiva, dodávateľov, nepoznali ani podmienky prepravy a pod., naopak podľa nich
O.. G. rozhodoval o všetkom, mal dispozičné oprávnenie k bankovému účtu žalobcu,
-  navyše O.. G. mal vplyv aj na činnosť ďalších spoločností v reťazci, nakoľko správca dane zistil, že
práve on zabezpečoval registráciu žalobcu a registráciu spoločností Cofeed, s.r.o., Borus Energy, s.r.o.
na UKSUP, čo potvrdil  W.. A.. O., A.., ktorý registráciu sprostredkoval,
- samotné objednávanie tovaru priamo u výrobcu vykonávali pracovníci na farmách žalobcu, ktorí
ho tiež naskladňovali, potvrdili jeho prijatie na dodacích listoch, viedli evidenciu krmiva a odoberanie
vzoriek, pričom spoločnosti Cofeed, s.r.o. a Borus Energy, s.r.o. nemali v obchodných transakciách iné
opodstatnenie ako zníženie ceny.

29. Z uvedeného hodnotenia dôkazov je zrejmé, že žalovaný a správca dane ich hodnotili jednotlivo ale aj
vo vzájomných súvislostiach, pričom ich hodnotili v súlade s ich obsahom a výsledkom boli úvahy, ktoré
nemajú žiadnu logickú chybu. Z ustálenej rozhodovacej činnosti SD ÉU platí (Mahagében, Kittel), že
subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby
ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH, alebo iné
podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia
svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Postup žalobcu, vzhľadom na zistený skutkový stav,
ktorý bol podkladom pre uvedené skutkové závery žalovaného, tomuto prístupu zjavne nezodpovedal.
Ďalej podľa rozhodnutia C- 104/12 (BECKER) existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi
plnením a ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby na účely určenia, či táto osoba použila tovary alebo
služby „na účely zdaniteľných plnení\" v zmysle smernice o DPH závisí od objektívneho obsahu tovarov
alebo služieb prijatých touto zdaniteľnou osobou. Žalovaný vyhodnotil účel zdaniteľných plnení v rámci
reťazca počnúc prvým nadobúdateľom v tuzemsku až po žalobcu spôsobom, voči ktorému hodnoteniu
nemožno mať námietky.

30. Žalovaný na str. 10, 13-14 napadnutého rozhodnutia vysvetlil v čom spočíva  ukrátenie štátneho
rozpočtu na dani z pridanej hodnoty v dôsledku nižšej nákupnej ceny (základu dane) - zníženej o
159.173,29 Eur, než by žalobca zaplatil v prípade nákupu tovaru priamo od výrobcu. Vzhľadom na to, že
správca dane je v prípade pochybností oprávnený preverovať celý obchodný reťazec, bolo predmetom



jeho preverovania v rámci daňovej kontroly aj pôsobenie nekontaktnej spoločnosti BORDEAUX TECH
SLOVAKIA, s.r.o., z fiktívnych faktúr ktorej si spoločnosť Cofeed, s.r.o. (ako súčasť reťazca spolu
so spoločnosťou Borus Energy, s.r.o. a žalobcom) uplatnila odpočítanie dane vo výške 204.494,31
Eur, pričom v dôsledku nadobudnutia tovaru z iného členského štátu (od výrobcu DeHeus, a.s.) mala
zaplatiť daň vo výške 205.554,75 Eur. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/14/2016
„fakt, že dodávateľská spoločnosť či iné subjekty v obchodnom reťazci vrátane účtovníctva a iných
dokladov sa dostali do rúk nekontaktných osôb, pôsobí teraz na ťarchu žalobcu, aj keď ho priamo
nezavinil. Nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov
žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmeny konateľov v týchto spoločnostiach,
totiž sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení
oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení.\" Je pravda, že spoločnosť BORDEAUX TECH
SLOVAKIA, s.r.o. nebola v priamom obchodno-právnom vzťahu so žalobcom, ale bola súčasťou
preverovaného reťazca, pričom práve uplatnenie odpočítania dane spoločnosťou  Cofeed, s.r.o. na
základe ňou vystavených (fiktívnych) faktúr umožnilo žalobcovi nadobudnúť krmivo za zníženú cenu.
Keďže za daňový podvod sa považuje situácia, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp.
nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň (Cofeed, s.r.o.
si na základe fiktívnych faktúr BORDEAUX TECH SLOVAKIA, s.r.o. uplatnila odpočítanie dane, ktorú
mala zaplatiť v súvislosti s nadobudnutím tovaru v rámci intrakomunitárneho obchodu) a ďalší si ju
naopak odpočíta (žalobca) a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového
práva Európskej únie, preverovanie a hodnotenie vplyvu týchto spoločností, ktoré boli súčasťou reťazca
(Cofeed, s.r.o. a BORDEAUX TECH SLOVAKIA, s.r.o.) a mali na ďalší obeh tovaru vplyv, malo svoje
opodstatnenie, čo je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

31. Podľa žalobcu výpoveď O.. A. G. preukazuje, že všetky obchodné vzťahy v preverovaných obdobiach
sa uskutočnili tak, ako to vyplýva z predložených dokladov, vyjadrení výrobcu tovaru a MVI. Svedecká
výpoveď svedka, ktorým bol zamestnanec žalobcu, ktorý figuruje na konci dodávateľského reťazca v
tuzemsku, nemá charakter dôkazu, pretože jej obsah vzhľadom na postavenie takéhoto „svedka\" (jeho
vzťah so žalobcom zahŕňajúci záujem na výsledku daňovej kontroly a vyrubovacieho konania) má len
charakter tvrdenia, ktoré bolo potrebné preukázať. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle)
nemôže byť považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach
(ako ich aktér) a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). O.. A. G. vzhľadom na
výsledok preverovania správcu dane zjavne nebol treťou osobou vypovedajúcou o informáciách, ktoré
získal o postupe alebo konaní iného (inak povedané čo videl a počul), t.zn. jeho výpovedi v skutočnosti
možno pripisovať skôr význam procesnej obrany, ktorú je podľa toho potrebné aj hodnotiť, čo správca
dane a žalovaný urobili. Tvrdenia žalobcu a O.. A. G. sami o sebe nepredstavujú dôkaz o tvrdených
skutočnostiach a preto sa stali len vyhlásením. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia daňového subjektu
verifikovať preverením celého dodávateľského reťazca, nemožno mu vyčítať prekročenie oprávnení.

32. Žalobca nesúhlasil so záverom správcu dane, že osoby, ktoré boli v zdaňovacom období február
2017 konateľmi žalobcu nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a do funkcií boli
ustanovený len formálne, pričom vedenie spoločnosti mali vykonávať formálne na základe pokynov
a dohôd dosiahnutých inou osobou. Argumentoval, že v kontrolovanom zdaňovacom období nedošlo
k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti konateľa spoločnosti, pretože konateľ spoločnosti vykonával
všetky svoje povinnosti, zabezpečoval riadny chod spoločnosti, ktorá mala zabezpečené všetky zákonné
predpoklady na svoje fungovanie podľa Obchodného zákonníka. Podľa neho skutočnosť, že konateľ
poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami (zodpovednú osobu) v obchodnom styku nemôže byť
podkladom pre určenie záveru, že konateľ bol ustanovený len formálne. Samotný nesúhlas žalobcu so
žalovaným na jeho záveroch nič nemení a nemá za následok ich nesprávnosť. Žalovaný ani správca
dane žalobcovi nevytýkali porušenie povinností konateľov spoločnosti a na takomto závere prvostupňové
ani napadnuté rozhodnutie založené neboli. Záver žalovaného, že konatelia žalobcu zabezpečovali
formálnu stránku vedenia spoločnosti bol riadne odôvodnený, pričom bolo zrozumiteľne ozrejmené z
akých dôvodov dospel žalovaný k tomu, že spoločnosť žalobcu reálne riadil O.. G.. Skutkové zistenia
žalovaného žalobca nespochybnil. Potrebné je poukázať na to, že v súlade s § 134 Obchodného
zákonníka (ktoré žalobca v rámci svojej argumentácie opomenul) obchodné vedenie spoločnosti patrí
do pôsobnosti konateľov spoločnosti. O.. G. konateľom žalobcu nebol, napriek čomu vykonával úkony
typické práve pre konateľa obchodnej spoločnosti.



33. Nič na tomto závere nemení ani fakt, že obchodno-právne vzťahy medzi konateľmi spoločnosti
žalobcu a spoločnosťou samotnou boli navonok založené súladne s Obchodným zákonníkom, na ktoré
vzťahy však žalovaný prihliadal v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého, pri uplatňovaní
osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych
úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu,
ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti
alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri
správe daní neprihliada). Žalobca nijako bližšie nekonkretizoval svoje konštatovanie: „Skutočnosť, že
konateľ spoločnosti poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami v obchodnom styku v žiadnom
prípade nemôže byť podkladom pre určenie záveru, že v spoločnosti bol ustanovený len formálne, práve
naopak, zabezpečoval všetky zákonom vyžadované povinnosti a s odbornou starostlivosťou poveril
výkonom činností inú osobu\", ktoré sa z tohto dôvodu taktiež ocitlo v pozícii jeho názoru, ktorého
nesúlad so závermi žalovaného na zákonnosti napadnutého rozhodnutia nič nemení, pretože správny
súd si postupujúc podľa § 134 ods. 1 SSP nemôže „domyslieť\" jeho konkrétny dopad na relevantné
závery žalovaného. Správnemu súdu však neuniklo, že U. O. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne
uviedol, že nikoho formálne nepoveril vedením spoločnosti v žiadnej oblasti a takéto skutkové zistenie
nevyplýva ani z vyjadrenia predchádzajúceho konateľa O.. N.. Z ich vyjadrení vyplýva len to, že skutočné
obchodné vedenie spoločnosti vykonával O.. G. ako „splnomocnený zástupca\" žalobcu, a to bez ich
reálneho vplyvu na toto vedenie (keďže konatelia O. a N. nedisponovali informáciami pre vedenie
spoločnosti podstatnými a sami jeho dominantnú úlohu vo vedení spoločnosti potvrdili), čo podporuje
závery žalovaného a správcu dane ohľadom formálneho výkonu funkcií konateľov spoločnosti žalobcu.

34. Žalobca namietal, že naplnenie znakov trestného činu podvodu nie je v žiadnom prípade na správcovi
dane, ktorý nemôže suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní ani súdu a je podľa jeho názoru
nemysliteľné, aby štátny orgán použil na odôvodnenie svojho rozhodnutia konštatovanie o realizácii
trestnej činnosti, ktorá nebola právoplatne rozhodnutá súdom. Ani táto námietka žalobcu nebola dôvodná
čo možno vyčerpávajúco odôvodniť názorom Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp.zn. 1Sžf/16/2016,
podľa ktorého: „Vyčleňovanie pojmu daňový podvod zo sféry daňového práva a jeho stotožňovanie
výlučne s obdobne označenou skutkovou podstatou (§ 277a Trestného zákona) v oblasti trestného
práva zrejme vychádza z nepochopenia citovanej judikatúry Súdneho dvora, ktorá jasne rozlišuje medzi
zneužitím práva a podvodom na DPH, pričom pojem daňový podvod v danej súvislosti stabilne používa
na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. s nimi vytvoreného reťazca
si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta a to za
účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie, nakoľko
takto uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a riadnej starostlivosti a
primeranej obozretnosti\".

35. So záverov Súdneho dvora EÚ vo veciach Maks Pen EOOD C-18/13 a Collé C-146/05, s ohľadom na
znenie a účel smernice 2006/112, žalobca vyvodil, že len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí
práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania a o tom, či došlo k zámernej účasti
spoločnosti, ktorá uplatňuje právo na odpočítanie dane na daňovom podvode. Prijatie takýchto záverov
správcu dane a nepriznanie práva na odpočítanie dane bez vysporiadania sa s inými predloženými
dôkazmi je podľa neho prekročením kompetencií správcu dane, ktorého postup je v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy SR. Zo zásady  autonómie práva (33/76 REWE, C-224/01 KÖBLER) vyplýva, že ak
neexistuje osobitná úniová úprava, právny poriadok každého členského štátu musí určiť príslušné súdy
a stanoviť procesné normy, ktoré sa uplatnia v konaniach o žalobách týkajúcich sa ochrany práv,
ktoré právnym subjektom vyplývajú z práva EÚ a zabezpečia tak účinnú ochranu práv vyplývajúcich z
právneho poriadku EÚ. V podmienkach Slovenskej republiky ide o vnútroštátnu úpravu SSP (§ 2 ods.
1, 2, § 6, § 177, § 178 a nasl.), ktorá však správny súd oprávňuje na poskytnutie ochrany právam
a povinnostiam alebo právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej
správy (teda aj v oblasti správy daní). Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením, nečinnosťou atď.
sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde, ktorý
v správnom súdnictve preskúmava na základe žalôb zákonnosť právoplatných rozhodnutí orgánov
verejnej správy, opatrení, iných zásahov, poskytuje ochranu pred ich nečinnosťou. Z reglementácie
SSP plynie, že správny súd poskytuje ochranu subjektívnych práv fyzických a právnických osôb (aj
daňových subjektov) preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo nečinnosti orgánov verejnej



správy, v pôsobnosti ktorých je rozhodovať o ich právach a povinnostiach na konkrétnom úseku verejnej
správy. Teda právomoc správneho súdu nastupuje až potom čo konkrétny orgán verejnej správy vydal
individuálny správy akt (resp. tento akt nadobudol právoplatnosť) alebo je nečinný, prípadne došlo k
inému zásahu. Z uvedeného plynie zrozumiteľný záver, že právny poriadok Slovenskej republiky súd
neoprávňuje na bezprostredné rozhodovanie o právach a povinnostiach daňových subjektov v oblasti
správy daní a to bez ohľadu na to, či ide o daňový podvod, zneužitie práva alebo ide o akékoľvek iné
zistenia pri správe daní.

36. Prístupom, ktorý presadzuje žalobca by bolo popretá tzv. deľba moci ako jeden z princípov právneho
štátu na moc zákonodarnú, výkonnú (kam patrí sústava orgánov štátnej správy na čele s vládou) a súdu
(kam patrí správne súdnictvo). Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 16/1995 z 27.01.1995:
„V ústavnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu, ako aj
právnických a fyzických osôb, vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou
je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii
autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej
rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte.
Aj zákonodarný orgán je bez akýchkoľvek pochybností viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu
ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak,
ako je to deklarované v čl. 1 ústavy. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy)\", Na rozhodovanie o právach a
povinnostiach daňových subjektoch v oblasti dane z pridanej hodnoty sú tak v súlade s čl. 2 ods. 2
Ústavy SR oprávnené jedine orgány verejnej správy na úseku správy daní, ktorými sú podľa  § 1 ods.
1,  § 4 ods. 1, ods. 2 písm. b/ a § 63 a § 64 ods. 1, 2 písm. a/ Daňového poriadku v danom prípade
daňové úrady a žalovaný.

37. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených
žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru,
že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

38. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov
konania nepriznal.

39. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom
ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.
Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom  súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.



Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len \"sťažnostné body\"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:909b3843-2ca9-4602-bdc2-6541429622c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2013 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:909b3843-2ca9-4602-bdc2-6541429622c1"}, {"guid": "9df6481d-f4f7-43d9-a6e6-21950a21305c:5cde0e2f-1602-4582-aa14-f8b6d60f8d15", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6019200453.3", "spisova_znacka": "24S/170/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/170/2019 z 5. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-02-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6019200453.3"}], "citovane_v": []}