Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 26Sa/11/2019 z 17. 9. 2020
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 17. septembra 2020, sp. zn. 26Sa/11/2019, ECLI:SK:KSBB:2020:6019200456.3
Krajský súd Banská Bystrica | 26Sa/11/2019 | ECLI:SK:KSBB:2020:6019200456.3 | 2020-09-17 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 2 ods. 1 SSP, § 2 ods. 2 SSP, § 6 ods. 1 SSP, § 194 ods. 1 SSP, § 194 ods. 2 SSP, § 195 SSP, /SK/ZZ/0/0, § 1 zákona č. 372/1992 Zb., § 2 ods. 1 zákona č. 372/1992 Zb., § 51 zákona č. 372/1992 Zb., § 67 ods. 2 zákona č. 372/1992 Zb., § 77 zákona č. 372/1992 Zb., § 3 ods. 1 SP, § 3 ods. 2 SP, § 3 ods. 4 SP, § 3 ods. 5 SP, § 32 ods. 1 SP, § 32 ods. 2 SP, § 46 SP, § 47 ods. 1 SP, § 47 ods. 3 SP, § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1992 Zb., § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1992 Zb., § 190 SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3cd3c963-6e10-4cee-a5e3-bffeb003d095
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6019200456.3

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 26Sa/11/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200456
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Datlová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200456.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, sudkyňou Mgr. Ivanou Datlovou v právnej veci
žalobcu: W.. S. E., nar. X. I. XXXX, bytom D. XXXX/XX, L. J., zastúpeného: Mgr. et Mgr. Lívia Šouc
Kosťová, advokátka, Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom, proti žalovanému: Okresný úrad Banská
Bystrica, odbor opravných prostriedkov, Námestie Ľ. Štúra č. 1, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP1-2019/015331-002/6GM zo dňa 24. apríla 2019,
takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Rozhodnutím Okresného úradu Zvolen, odboru všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „prvostupňový
orgán verejnej správy") č. OU-ZV-OVVS-2019/000802 zo dňa 18. januára 2019 bol obvinený z
priestupku W.. S. E., nar. X. I. XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, L. J. (ďalej „žalobca") uznaný vinným zo
spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990
Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch") na tom skutkovom základe, že dňa
7. novembra 2016 v čase asi o 16,15 hod. vo X., na čerpacej stanici pohonných hmôt C. X. - D., po
predchádzajúcom verbálnom konflikte s I. S., nar. XX. I. XXXX, bytom C. B., okres X., ako ho tento opľul,
bezprostredne po 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 2 -

jeho opľutí fyzicky napadol tak, že ho päsťou pravej ruky udrel do oblasti ľavej sluchy, čím I. S.
spôsobil zranenia, a to podľa znaleckého posudku č. 09/2017 znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie chirurgia C.. I. N.ahkú formu pomliaždenia okoloušnicovej krajiny a spánkovej krajiny hlavy
vľavo, na ktoré zranenia stanovil dobu trvania liečenia a práceneschopnosti na 6 dní, a teda úmyselne
narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) Zákona
o priestupkoch bolo žalobcovi uložené pokarhanie a podľa § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch bol
zaviazaný k povinnosti uhradiť štátu trovy konania spojené s prejednaním priestupku vo výške 16,- EUR
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie").
2. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že vo veci začal konať na
základe Uznesenia Okresného súdu Zvolen č. k. 5T/73/2017-270 zo dňa 26. marca 2018, ktorým
bola trestná vec obžalovaného W.. S. E., stíhaného pre prečin „Výtržníctvo" podľa § 364 ods. 1
písm. a) Trestného zákona postúpená Okresnému úradu Zvolen na prejednanie priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch. Predmetné uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 26. júla 2018. Prvostupňový orgán verejnej správy vydal dňa 23. novembra
2018 Rozkaz o uložení sankcie za priestupok, voči ktorému podal dňa 10. decembra 2018 žalobca
odpor, v dôsledku ktorého sa Rozkaz o uložení sankcie za priestupok zrušil. Následne nariadil ústne
pojednávanie, na ktoré predvolal žalobcu, poškodeného I. S. ml., svedkov I. S. st., T. S. a S. E..



3. Žalobca s obvinením nesúhlasil. Tvrdil, že od svojho auta sa nepohol, nenadával a I. S. ml. k nemu
bezdôvodne pristúpil, kopol ho do kolena, napľul mu do tváre, a preto mu dal žalobca facku po líci.
Ohľadom svojho zranenia predložil žalobca lekársku správu C.. C. O. zo dňa 8. novembra 2016, z
ktorej vyplynul objektívny nález: „v oblasti lýtka v bočnej ľavej hornej časti prítomná krusta cca 1 x 1
cm" a diagnostický záver: „odrenina ľavého predkolenia v bočnej časti lýtka". Žalobca namietal závery
znaleckého posudku C.. I. N., že poškodeného I. S. ml. udrel päsťou do tváre, pretože kinetická energia
úderu päsťou má iný vplyv na hlavu, než úder prstami. Namietal pravdivosť svedeckých výpovedí I. S.
ml., I. S. st. a T. S., pretože nemohli vidieť okolnosti, o ktorých vypovedali. Žalobca tvrdil, že konal v
sebaobrane a sám bol napadnutý I. S. ml. a spontánne mu v sebaobrane dal facku. S. E., manželka
žalobcu, vypovedala, že keď šiel žalobca tankovať, tak sa I. S. ml. zjavil pri aute, začal na žalobcu
vykrikovať, opľul ho, kopol, na čo mu žalobca dal facku. Potom prišiel znovu, drzo vykrikoval a opäť
žalobcu opľul aj kopol. Prvé aj druhé kopnutie S. E. videla a videla tiež to, že mu žalobca dal facku,
päsťou to určite nebolo. I. S. ml. vypovedal, že žalobca mal nemiestne poznámky na jeho otca, preto ho
šiel upozorniť, aby si to odpustil a vtedy došlo k tomu, že ho žalobca udrel päsťou. Nebolo to končekmi
prstov alebo facka. I. S. ml. žalobcu nijako fyzicky nenapadol. I. S. st. vypovedal, že videl, ako žalobca
dal jeho synovi 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 3 -

úder päsťou do oblasti ľavej strany. Videl to zreteľne, díval sa na incident, v tej dobe ešte asi ani
netankoval. T. S. vypovedala, že keď jej syn prišiel k žalobcovi, tak sa žalobca natiahol a päsťou mu
vrazil do oblasti ucha na ľavú stranu. V tom čase bola striedavo pri nich aj v aute a v danom momente
bola v aute a videla konanie cez spätné zrkadlo.
4. Okrem výpovedí označených osôb vychádzal prvostupňový orgán pri prejednaní priestupku aj z
kamerového záznamu z miesta činu zo dňa 7. novembra 2016, z lekárskej správy všeobecného lekára
C.. C. O., B., spol. s r.o., L. J. zo dňa 8. novembra 2016, zo znaleckého posudku č. 09/2017 znalca z
odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia C.. I. N. zo dňa 30. januára 2017, z výsluchu znalca
C.. I. N., ktorý bol zaznamenaný v zápisnici z hlavného pojednávania Okresného súdu Zvolen zo dňa
19. marca 2018, sp. zn. 5T/73/2017 (str. 255) a po vykonanom dokazovaní považoval za nesporné,
že dňa 7. novembra 2016 došlo na čerpacej stanici PHM C. vo X. najprv k slovnému konfliktu, potom
aj k fyzickému, keď žalobca udrel pravou rukou do ľavej sluchy I. S. ml. Obrazovým záznamom bolo
preukázané, že I. S. ml. opakovane pristupoval k žalobcovi, ktorým bol následne pravou rukou udretý
do ľavej časti tváre. Znaleckým dokazovaním C.. I. N. bol ustálený mechanizmus vzniku zranenia
poškodeného I. S. ml. tak, že „išlo o úder pravou rukou zovretou v päsť na ľavú stranu hlavy do spánkovo-
ušnej oblasti". Úder hlavu zasiahol len čiastočne a poškodený (I. S. ml.) ho stlmil reflexným úkonom
hlavy smerom k pravému plecu. Následkom úderu nespadol, ani sa rukou od bolesti nedržal za oblasť,
kde ho úder zasiahol. Znalec uzavrel, že išlo o ľahký druh pomliaždenia a stanovil práceneschopnosť
v trvaní 6 dní.
5. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal, že konal
v sebaobrane, že bol inzultovaný zo strany poškodeného I. S. ml., že svedecké výpovede jeho rodinných
príslušníkov nie sú relevantné, pretože samotný incident vzhľadom na ich pozície v čase skutku nemohli
vidieť a popieral, že by poškodeného trafil päsťou, pretože mu dal iba facku prstami po líci alebo ústach.
Vykonané dokazovanie zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy označil za nedostatočné z
toho dôvodu, že nebola vykonaná rekonštrukcia skutku.
Rozhodnutie žalovaného
6. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. OU-BB-OOP1-2019/015331-002/6 GM zo
dňa 24. júna 2019 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok") tak, že odvolanie žalobcu zamietol a
prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „rozhodnutie žalovaného").
7. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný zopakoval priebeh prvostupňového administratívneho konania,
obsah výroku prvostupňového rozhodnutia, obsah podaného 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 4 -

odvolania, citoval § 31 ods. 2, § 34 ods. 5, § 35 ods. 1, ods. 4, § 46 Správneho poriadku a § 2 ods. 1,
ods. 2 písm. a), § 4 ods. 2, § 11 ods. 1, § 49 ods. 1 písm. d) a § 49 ods. 2 Zákona o priestupkoch a
po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu ako aj postupu prvostupňového
správneho orgánu a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu dospel k záveru, že prvostupňové
rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Konštatoval, že prvostupňový orgán postupoval
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, za účelom náležitého zistenia skutkového
stavu veci vykonal relevantné dôkazy, ktoré vyhodnotil v súlade s § 34 ods. 5 Správneho poriadku a
zo zistených skutkových okolností vyvodil správny právny záver. V odôvodnení rozhodnutia vysvetlil,



o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové a právne závery a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
dôkazov. Vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané, že žalobca úmyselne narušil občianske
spolunažívanie drobným ublížením na zdraví, čím sa dopustil priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d)
Zákona o priestupkoch, za spáchanie ktorého mu prvostupňový orgán verejnej správy uložil pokarhanie
v súlade so zákonom. Poukázal na § 20 ods. 1 a 2 Zákona o priestupkoch a konštatoval, že v danej
veci nedošlo k zániku zodpovednosti za priestupok, pretože počas trestného stíhania, ktoré sa viedlo
voči žalobcovi pre ten istý skutok odo dňa 13. januára 2017 do 26. júla 2018 lehota na prejednanie
priestupku neplynula.
8. Žalovaný mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že dňa 7. novembra 2016 v čase
okolo 16,15 hod. vo X. na čerpacej stanici PHM C. došlo k vzájomnému konfliktu medzi oznamovateľom
I. S. ml. (poškodený) a obvineným W.. S. E. (žalobca). I. S. ml. vo svojich výpovediach v zásade
konzistentne uvádzal, že počas čerpania PHM žalobca slovne napádal jeho otca, preto mu dohováral,
aby s tým prestal a keď k žalobcovi pristúpil, ten ho päsťou pravej ruky jedenkrát udrel do oblasti
ľavej ušnice a sluchy. Lekárskou správou ošetrujúceho lekára C.. G. G. zo dňa 7. novembra 2016 v
čase bezprostredne nasledujúcom po útoku bolo u I. S. ml. konštatované povrchové poranenie vlasatej
kože hlavy - pomliaždenie a mierny opuch v sluchovej oblasti. Výpovede I. S. ml. sa v podstatných
skutkových okolnostiach zhodovali so svedeckými výpoveďami jeho rodinných príslušníkov I. S. st. a
T. S., ktorí vypovedali tiež opakovane. Konflikt medzi žalobcom a poškodeným I. S. ml. bol nasnímaný
bezpečnostnou kamerou umiestnenou v mieste incidentu, z ktorého je vidno, ako žalobca stojí pri stojane
na čerpacej stanici za svojím osobným motorovým vozidlom, pričom v „čase o 12,37 hod." (správne
sa uvedený časový údaj vzťahuje k priebehu záznamu) k nemu po zjavnej slovnej konfrontácii pristúpi
I. S. ml., na čo ho žalobca pravou rukou udrie do hlavy z ľavej strany. Je na ňom viditeľná aj zjavná
konfrontácia medzi žalobcom a jeho manželkou S. E. na jednej strane a I. S. ml. a jeho rodičmi na
strane druhej. Znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia C.. I. N., ktorý bol pribratý do
konania Uznesením Obvodného oddelenia PZ vo Zvolene zo dňa 26. januára 2017 vypracoval dňa 30.
januára 2017 znalecký posudok č. 09/2017. Vychádzal v ňom z predloženého obsahu vyšetrovacieho
spisu, priestupkového spisu, lekárskych správ 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 5 -

dokumentujúcich zranenie I. S. ml., z kópie tlačiva o dočasnej práceneschopnosti a lekárskeho
potvrdenia od všeobecného lekára C.. I. K. zo dňa 30. novembra 2016 ako aj z telefonickej a elektronickej
konzultácie s povereným príslušníkom Policajného zboru. K povahe zranenia I. S. ml. uviedol, že utrpel
dňa 7. novembra 2016 ľahkú formu pomliaždenia okoloušnicovej krajiny a spánkovej krajiny hlavy vľavo.
Z hľadiska mechanizmu vzniku zranenia uviedol, že sa jednalo o úder pravou rukou zovretou v päsť
na ľavú stranu hlavy do spánkovo-ušnej oblasti. Zranenia, ktoré I. S. ml. utrpel nastali v dôsledku
úmyselného konania inej osoby, čo možno explicitne vyvodiť aj z kamerového záznamu. Dobu liečenia a
práceneschopnosti stanovil na 6 dní s tým, že ostatná doba liečenia a práceneschopnosti poškodeného I.
S. ml. sa vzťahuje k iným zdravotným ťažkostiam neúrazového pôvodu. Žalobca vo svojich výpovediach
označoval za iniciátora vzájomného verbálneho konfliktu I. S. ml., ktorý vyústil k tomu, že I. S. ml. k
žalobcovi pristúpil a opľul ho, na čo reagoval žalobca spontánne tak, že mu dal prstami facku do oblasti
úst alebo líca. Výpovede žalobcu neboli rovnaké, pretože kým do Záznamu o podaní vysvetlenia orgánu
Policajného zboru dňa 7. novembra 2016 a do Zápisnice o hlavnom pojednávaní na Okresnom súde
vo Zvolene dňa 19. marca 2018 uviedol, že jeho facke predchádzalo iba opľutie zo strany I. S. ml.,
vo svojich ostatných výpovediach (dňa 31. januára 2017, 5. mája 2017 a 15. januára 2019) tvrdil, že
pred fackou ho I. S. ml. aj kopol do nohy. Z jeho výpovedí dňa 7. novembra 2016 a 19. marca 2018
vyplynulo, že kopnúť a opätovne opľuť mal I. S. ml. žalobcu až potom, ako mu dal spontánne prstami
po líci. O svojom zranení v dôsledku kopnutia I. S. ml. žalobca predložil lekársku správu C.. C. O. zo
dňa 8. novembra 2016, ktorou bola diagnostikovaná odrenina ľavého predkolenia v bočnej časti lýtka
v bočnej ľavej hornej časti, kde bola prítomná krusta o rozmere 1 x 1 cm. Svedkyňa S. E., manželka
žalobcu vo svojich výpovediach dňa 7. novembra 2016 a 31. januára 2017 a 19. marca 2018 tvrdila,
že I. S. ml. k žalobcovi pristúpil, opľul ho, na čo mu žalobca dal facku a potom žalobcu I. S. ml. kopol
do nohy. Iba v jednej zo svojich viacerých výpovedí (dňa 15. januára 2019, kedy zároveň uviedla, že
si na udalosti pre odstup času presne ani nepamätá) uviedla, že facke zo strany žalobcu predchádzalo
aj kopnutie zo strany I. S. ml.
9. Žalovaný sa jednotlivo vyjadril k odvolacím námietkam žalobcu, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné.
Uviedol, že podaným odvolaním neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu
alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia, ani neboli žalobcom predložené žiadne nové dôkazy.
10. Žalovaný nepovažoval za spornú otázku, či obvinený vedomím a vôľovým pohybom pravej ruky
zasiahol I. S. ml. na ľavú stranu tváre, pretože žalobca takýto fyzický kontakt sám priznal a vyplynul aj



z ďalších vykonaných dôkazov. Za podstatné považoval posúdenie, či konanie žalobcu a jeho intenzita
malo spôsobilosť privodiť I. S. ml. zranenie špecifikované v znaleckom posudku a či bolo možné toto
konanie 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 6 -

posúdiť ako nutnú obranu. Uviedol, že žalobca a jeho manželka vo svojich výpovediach opakovane
uvádzali, že žalobca dal I. S. ml. facku, pričom žalobca konkretizoval, že sa jednalo o zásah prstami do
oblasti úst a líca. Výpoveď I. S. ml. a jeho rodinných príslušníkov boli v popise skutku odlišné, pretože
tvrdili, že žalobca udrel I. S. ml. päsťou pravej ruky do oblasti ľavého ucha, resp. ľavej spánkovej oblasti.
Obhajoba žalobcu bola založená okrem iného aj na tvrdení, že rodičia I. S. ml. nemohli samotný skutok
vidieť, a preto nemožno ich výpovede brať do úvahy. Z hľadiska preukázania príčinnej súvislosti medzi
konaním žalobcu a spôsobeným následkom vo forme ujmy na zdraví I. S. ml. mal podľa žalovaného
ťažiskový význam záver konštatovaný v znaleckom posudku C.. I. N., v zmysle ktorého mechanizmus
vzniku zranenia zodpovedá úderu pravou rukou zovretou v päsť na ľavú stranu hlavy do spánkovo-ušnej
oblasti, z čoho žalovaný vyvodil, že argumentácia žalobcu nezodpovedá objektívne zistenému následku.
Zranenie I. S. ml. bolo dokumentované už dňa 7. novembra 2016, a to v krátkom čase po incidente tak,
že bolo diagnostikované povrchové poranenie vlasatej kože hlavy - pomliaždenie, čo podľa žalovaného
zjavne nezodpovedá zásahu prstami do oblasti úst a líca. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval,
že prvostupňový orgán verejnej správy správne označil mechanizmu vzniku zranenia I. S. ml. a správne
ho vo vymedzenom konaní žalobcu premietol aj do skutkovej vety výroku svojho rozhodnutia.
11. Odvolaciu námietku žalobcu, že konal v sebaobrane, vyhodnotil žalovaný ako účelovú v snahe
vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok. Poukázal pritom na inštitút nutnej obrany, upravený
v § 2 ods. 2 písm. a) Zákona o priestupkoch ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť skutku, ktorý inak
vykazuje formálne znaky priestupku. Žalovaný posudzoval, či v danom prípade boli splnené podmienky,
ktoré vylučujú protiprávnosť činu, t. j. či žalobca svojím konaním primeraným spôsobom odvracal priamo
hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený zákonom. Skutkové verzie, ktoré boli tvrdené žalobcom
a jeho manželkou sa líšili v tom, že I. S. ml. mal žalobcu najprv opľuť a žalobca až následne mal dať
I. S. ml. facku, avšak v niektorých výpovediach žalobca uvádzal, že I. S. ml. ho mal najprv kopnúť do
nohy, a teda facka z jeho strany bola obrannou reakciou. Svedkyňa S. E. pritom opakovane vypovedala,
s výnimkou jednej výpovede dňa 15. januára 2019, že facke zo strany žalobcu predchádzalo iba to, že I.
S. ml. k nemu pristúpil a opľul ho, a kopnúť ho mal až po tejto facke. Z opakovaných zhodných výpovedí
I. S. ml. a jeho rodinných príslušníkov vyplynulo, že žalobca fyzicky zaútočil na I. S. ml. v momente, keď
k nemu pristúpil v snahe brániť svojho otca pred verbálnymi útokmi žalobcu a žalobca ho udrel bez toho,
aby bol zo strany I. S. ml. akokoľvek napadnutý. Vzhľadom na popísané rozpory vyhodnotil žalovaný
výpovede žalobcu a S. E. ako nevieryhodné, pretože kopnutie zo strany I. S. ml. nie je viditeľné ani na
kamerovom zázname. Ohľadom zranenie lýtka žalobcu, ktoré bolo preukázané lekárskou správou zo
dňa 8. novembra 2016 nemožno ustáliť, kedy presne k tomuto zraneniu došlo, a teda, či posudzovaný
skutok žalobcu mohol byť 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 7 -

právne relevantnou obrannou reakciou na kopnutie zo strany I. S. ml. Žalovaný doplnil, že aj v prípade,
ak by fyzickému útoku žalobcu predchádzalo opľutie zo strany I. S. ml., nebol by fyzický útok žalobcu
na I. S. ml. konaním v medziach nutnej obrany, pretože obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná
útoku a tiež nemôže smerovať proti už ukončenému útoku. Za nutnú obranu nemožno považovať
oplácanie protiprávneho konania iným protiprávnym konaním. Žalovaný konštatoval, že medzi zranením
spôsobeným žalobcom I. S. ml. a s tým spojenou potrebou liečenia, t. j. medzi zistenou ujmou na zdraví
na strane I. S. ml. a opľutím žalobcu je výrazný nepomer.
12. K odvolacej námietke, že v konaní nebola vykonaná rekonštrukcia skutku žalovaný uviedol,
že prvostupňový orgán verejnej správy mal dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia, vykonal
relevantné dôkazy, z ktorých zistil skutkový stav veci. Pokiaľ by bola vykonaná rekonštrukcia skutku, išlo
by len o napodobnenie situácie a okolností, za ktorých došlo k spáchaniu priestupku, teda okolností,
ktoré už boli preukázané ostatnými právne relevantnými dôkazmi. Priestupkové konanie sa pritom riadi
zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, v zmysle ktorej správne orgány konanie uskutočňujú v čo
najkratšom čase a s čo najmenšími nákladmi tak, aby sa zbytočne nezaťažovali nielen účastníci konania
ale aj ďalšie subjekty. Správny orgán je povinný dbať na to, aby boli v konaní použité také prostriedky,
ktoré sú jednoduché, účinné, nezvyšujú skutočné náklady konania a vedú k zákonnému rozhodnutiu.
Samotnú skutočnosť, že prvostupňový orgán verejnej správy nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom,
a síce rekonštrukciu skutku, nepovažoval žalovaný za vadu konania, pretože skutkový stav veci bol
náležite zistený inými zákonnými prostriedkami, a preto k už vykonaným dôkazom nebolo potrebné
priraďovať ďalšie dôkazy a neúčelne tak predlžovať konanie.



Žaloba
13. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj
prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
Tvrdil, že sú nezákonné z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP").
14. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca poukázal na § 49 ods. 1 písm.
d) Zákona o priestupkoch, všeobecnú charakteristiku subjektu, subjektívnej stránky, objektu a objektívnej
stránky priestupku a tvrdil, že na základe vykonaného dokazovania je nesprávny právny záver orgánov
verejnej správy oboch stupňov o tom, že žalobca naplnil svojím konaním obligatórne znaky skutkovej
podstaty priestupku, z ktorého bol uznaný vinným. Žalobca argumentoval, že:
- nebolo preukázané, že úmyselne udrel I. S. ml.
- nebolo preukázané, že I. S. ml. utrpel ublíženie na zdraví, pretože pri prvotnom vyšetrení nemal žiadnu
odreninu, opuch ani modrinu, uvádzal len
2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 8 -

dotykovú bolesť, ktorá sa nedá objektívne preukázať, nebola mu odborným lekárom doporučená
práceneschopnosť a ani znalec nevidel dôvod na jej nariadenie,
- sluchové problémy I. S. ml. neboli žiadnym spôsobom preukázané a znalcom bola vylúčená akákoľvek
ich súvislosť s predmetným incidentom,
- zranenie I. S. ml. bolo výlučne jeho výmyslom,
- žalobca bol napadnutý I. S. ml., čo preukazuje kamerový záznam,
- I. S. st. a T. S. nemohli objektívne vidieť incident medzi žalobcom a I. S. ml., a preto nemajú ich svedecké
výpovede relevanciu.

15. Žalobca tiež vyjadril názor, že orgány verejnej správy vychádzali pri konštatovaní naplnenia skutkovej
podstaty predmetného priestupku výlučne z jej formálnych znakov a nezaoberali sa jeho materiálnou
podstatou, pretože neposudzovali skutočnosť, že:
- I. S. ml. bol ten, kto žalobcu najskôr slovne napádal, potom k nemu pristúpil, kopol ho a napľul mu
do tváre,
- žalobca konal v sebaobrane, v stave zľaknutia a citového rozrušenia, výlučne s úmyslom primeraným
spôsobom odvrátiť protiprávne konanie I. S. ml. smerujúce voči osobe žalobcu,
- žalobca je ten, komu vznikli zranenia na nohe ako následok útoku I. S. ml.,

hoci povinnosť zisťovania materiálnej stránky priestupku vyplýva z rozhodovacej činnosti súdov (napr.
rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 2S/200/2005, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn.
7Afs/27/2008 a sp. zn. 8As/83/2012, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS/449/2006), z ktorých časti
citoval.
16. Žalobca ďalej namietal, že zistený skutkový stav veci bol nedostačujúci na riadne posúdenie
veci, že bol v rozpore s obsahom administratívneho spisu a že v ňom nemal oporu, pretože v
administratívnom spise sa nenachádza žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobca I. S. ml.
udrel päsťou do tváre. Žalobca tvrdil, že z videozáznamu z miesta incidentu je zrejmé, že I. S. ml.
opakovane pristupoval k žalobcovi a verbálne aj fyzicky ho inzultoval. Uvedené tvrdenie preukazoval
časovou chronológiou videozáznamu, ktorý slovne popísal z hľadiska prebiehajúceho deja a sčasti aj
prebiehajúcou komunikáciou. Na základe videozáznamu žalobca spochybňoval svedecké výpovede I.
S. st. a T. S., pretože v čase skutku sa nachádzali úplne inde a nemohli nič vidieť. T. S. sedela vo
svojom aute a I. S. st. bol na stanovišti č. 4 a vo výhľade mu bránilo väčšie terénne vozidlo aj samotná
vzdialenosť. Výpoveď I. S. st. žalobca spochybňoval aj preto, že nevedel presne špecifikovať, kde sa
počas incidentu nachádzal, na ktorom stojane tankoval, koľko predmetný incident trval, kde sa v tom
čase nachádzala jeho manželka, ani aká bola vzdialenosť medzi I. S. ml. a žalobcom počas incidentu.
Výpoveď S. žalobca spochybňoval preto, že nevedela 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 9 -

ako dlho predmetný incident trval, aká veľká bola vzdialenosť medzi jej synom a žalobcom počas
incidentu a preto, že jej tvrdenie o tom, že bola na mieste, odkiaľ celý skutok videla, bolo nepravdivé, čo
z predmetného videozáznamu vyplýva. Z uvedených dôvodov považoval žalobca svedecké výpovede I.
S. st. a T. S. za irelevantné, pretože v čase predmetného incidentu sa nenachádzali v jeho blízkosti a tiež
preto, že z dôvodu dlhodobých predsudkov voči žalobcovi a jeho rodine ich možno považovať za zaujaté.
Žalobca namietal aj výpoveď I. S. ml., ktorú označil za účelovú a nepravdivú, pretože nepravdivo tvrdil,



že žalobca naňho, resp. na jeho rodinných príslušníkov vykrikoval z auta, že žalobca rozpútal predmetný
incident a tiež preto, že nevedel špecifikovať, kde sa počas predmetného incidentu nachádzali jeho
rodičia. Na súdnom pojednávaní konanom pred trestným súdom dňa 19. marca 2018 tiež nelogicky
tvrdil, že sa k žalobcovi približoval z dôvodu, aby žalobca počul, čo mu odpovedá, pretože ak bolo
potrebné priblížiť sa k žalobcovi z uvedeného dôvodu, tak potom nemohol I. S. ml. počuť, čo mal údajne
žalobca vykrikovať. Žalobca poukázal na povinnosť orgánov verejnej správy náležite zistiť skutkový stav
v priestupkovom konaní, ktorá vyplýva zo súdnych rozhodnutí (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k.
6Sžo/34/2007, sp. zn. 10Sžd/7/2013, sp. zn. 2Sžo/19/20008, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
č.k. 10Cs/4/1996, rozsudok Najvyššieho Správneho súdu ČR sp. zn. 4As/2/2005), z ktorých časti citoval.
17. Nezákonnosť rozhodnutia žalovaného aj prvostupňového rozhodnutia žalobca namietal aj pre ich
nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť, vágnosť a nedostatok dôvodov vo vzťahu k preukázaniu toho,
že žalobca sa dopustil priestupku, ktorý mu bol kladený za vinu, teda že svojím konaním naplnil skutkovú
podstatu predmetného priestupku. Namietal nedostatok zákonných podkladov pre vydanie napadnutých
rozhodnutí. Poukázal na to, že právo na spravodlivý proces patrí k základným právam účastníka konania
a jeho súčasťou je aj právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené,
čo vyplýva z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽD"). Poukázal na
článok 46 ods. 1 Ústavy SR, viaceré rozsudky ESĽD a rozhodnutia Ústavného súdu SR (I.ÚS 117/07), z
ktorých vyplynul právny záver o potrebe zodpovedať zásadné, relevantné námietky účastníka súvisiace
s predmetom ochrany s tým, že ich nedostatok je prejavom arbitrárnosti rozhodnutia.
18. V ďalšej časti žaloby žalobca tvrdil, že zo strany oboch orgánov verejnej správy došlo k podstatným
porušeniam ustanovení o konaní pred nimi, ktoré mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.
Poukázal na § 3 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 Správneho poriadku a tvrdil, že napadnuté rozhodnutia nie sú
v súlade so zákonom, pretože skutkový stav, ktorý bol podkladom pre ich vydanie nebol zistený presne
a úplne, že opomenuli svoju povinnosť svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou a že s
ohľadom na už vyššie uvedené dôvody porušili zásadu zákonnosti. Žalobca uviedol, že v zmysle zásady
nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege a zásady materiálnej pravdy by spoľahlivosť zisteného
skutkového stavu bez dôvodných pochybností mala byť podmienkou každého rozhodnutia vo veci 2 6
S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 10 -

a naplnenie tejto zásady napomáha správnemu orgánu presvedčivo odôvodniť rozhodnutie. ESĽD
vo svojej judikatúre konštatoval, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej
vety Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská
republika viazaná vyžaduje, aby rozhodnutie súdu alebo analogicky iného správneho orgánu bolo riadne
odôvodnené, pretože odôvodnenie rozhodnutia je zárukou, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a
právo účastníka na spravodlivý súdny proces bolo judikované aj vo viacerých rozhodnutiach Ústavného
súdu SR (napr. I. ÚS/56/01). Žalobca tvrdil, že mu orgány verejnej správy odňali vydanými rozhodnutiami
právo na spravodlivý proces, pretože prakticky rezignovali na vyriešenie predmetnej veci, hoci to bolo
zmyslom a podstatou priestupkového konania vedeného voči jeho osobe.
19. Súčasťou podanej správnej žaloby bol aj návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej
žalobe, o ktorom rozhodol správny súd Uznesením č. 26Sa/11/2019-33 zo dňa 5. septembra 2019 tak,
že návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
11. septembra 2019.
Vyjadrenie žalovaného
20. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu smerujúcu voči rozhodnutiu žalovaného zamietnuť podľa § 190
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") považujúc napadnuté rozhodnutie za
zákonné a dostatočne podložené vykonanými dôkazmi. Pridržiaval sa skutkovej a právnej argumentácie,
ktorá bola obsahom preskúmavaného aj prvostupňového rozhodnutia. Zhrnul obsah podanej správnej
žaloby a po jeho vyhodnotení nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od argumentov obsiahnutých v
žalobou napadnutom rozhodnutí, ktoré podľa jeho názoru vytvárajú dostatočné východiská pre záver,
ku ktorému dospeli správne orgány oboch stupňov v priebehu administratívneho konania. Zdôraznil,
že s tvrdeniami, ktoré boli obsahom podanej správnej žaloby sa žalovaný náležite vysporiadal už
v odôvodnení svojho rozhodnutia. K tvrdeniam žalobcu ohľadom zmätočnosti a nezrozumiteľnosti
rozhodnutí vydaných v administratívnom konaní, resp. ich nedostatočného odôvodnenia uviedol, že
žalobca bližšie nekonkretizoval, v čom vidí zmätočnosť rozhodnutia, alebo ktorý argument obsiahnutý
v napadnutom rozhodnutí sa mu javí logicky nezrozumiteľný. Vyjadril názor, že žalobná argumentácia
bola len vyjadrením nesúhlasu s vyhodnotením dôkaznej situácie zo strany orgánov verejnej správy
oboch stupňov, pričom žalobca bližšie nekonkretizoval, v čom spočíva namietaná vágnosť napadnutého
rozhodnutia, prípadne ktorá jeho časť sa mu javí nezrozumiteľná, nejasná alebo zovšeobecňujúca



natoľko, že by to mohlo mať za následok porušenie jeho práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia.
Žalobca neozrejmil, ktoré konkrétne procesné ustanovenia upravujúce konanie pred správnym orgánom
mali byť porušené s následkom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. K žalobnej námietke, že orgány
verejnej správy sa nezaoberali materiálnou stránkou priestupku žalovaný uviedol, že pre posúdenie tejto
otázky mal rozhodujúci význam záver konštatovaný znalcom o charaktere zranenia spôsobeného I. S.
ml. a o dobe liečenia a práceneschopnosti v trvaní 6 dní. Vyjadril názor, že 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 11 -

materiálna stránka priestupku bola dostatočne preukázaná samotnou ujmou na zdraví I. S. ml., ktorú
utrpel v príčinnej súvislosti s úmyselným protiprávnym konaním žalobcu. Materiálnym znakom priestupku
je jeho spoločenská nebezpečnosť, teda priestupkom v materiálnom zmysle je zavinené protiprávne
konanie zodpovednej osoby, ktorá ohrozuje alebo porušuje záujem spoločnosti. Žalovaný považoval
za nesporné, že riešenie konfliktov v medziľudských vzťahoch spôsobom, ktorý zvolil žalobca v rámci
predmetného incidentu zo dňa 7. novembra 2016 odporuje záujmu spoločnosti na ochrane zdravia ľudí,
pretože úmyselným konaním žalobcu bola inému spôsobená ujma na zdraví. Preto skutok, ktorého
sa žalobca dopustil vybočuje z ustálených pravidiel správania sa v spoločnosti, ktoré sú založené na
rešpektovaní práv ostatných ľudí.
Replika žalobcu
21. Žalobca žiadal, aby správny súd vo veci rozhodol v súlade s petitom jeho žaloby pridržiavajúc sa
skutkovej a právnej argumentácie, ktorá bola jej obsahom. Zdôraznil, že v administratívnom konaní
nebolo preukázané, že by I. S. ml. fyzicky atakoval, resp. že by ho fyzicky atakoval s úmyslom spôsobiť
mu drobné zranenie a ani to, že drobné zranenie bolo I. S. ml. spôsobené žalobcom. Zdôraznil,
že I. S. ml., I. S. st. i svedkyňa S. vo svojich výpovediach klamali, čo je zrejmé z predloženého
videozáznamu. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že neuviedol dôvody nepreskúmateľnosti, resp.
nezrozumiteľnosti žalovaným vydaného rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, pretože obsahom
jeho žaloby boli námietky týkajúce sa rozporu zisteného skutkového stavu veci s naň aplikovanými
právnymi predpismi ako aj rozpor zisteného skutkového stavu s výrokom rozhodnutia žalovaného,
resp. prvostupňového rozhodnutia. Pritom poukazoval na nesprávne a vágne dokazovanie, ktoré bolo v
priebehu administratívneho konania vykonané a poukázal na časť rozhodnutia Najvyššieho správneho
súdu ČR sp. zn. 5A 5/2002-33 týkajúcu sa dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Nesúhlasil ani s
tvrdením žalovaného, že v žalobe nekonkretizoval, ktoré procesné ustanovenia boli v konaní porušené,
pretože poukázal na fundamentálne právo na spravodlivý proces, ktorého povinnosť dodržiavania
vyplýva zo Správneho poriadku, zo Zákona o priestupkoch a tiež z viacerých odporúčaní Výboru
ministrov Rady Európy (napr. CM/REC (2007), R (2004) 20, R (91) 1, R (84) 15 ako aj z čl. 6 Európskeho
dohovoru.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
22. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný
podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní v súlade s § 107 ods. 1 SSP a po
preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu nebola dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP
zamietol.
23. Žalobca aj žalovaný zotrvali na pojednávaní pred správnym súdom na svojej už uvedenej skutkovej
a právnej argumentácii, ktorá bola obsahom administratívneho aj súdneho spisu. Správny súd vykonal
žalobcom navrhovaný dôkaz a prehral videozáznam 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 12 -

z bezpečnostnej kamery z miesta činu, ktorý bol založený v administratívnom spise od 11. až po 12.
minútu a 41. sekundu, na základe ktorého žalobca v zhode s už uvedenou argumentáciou komentoval
priebeh incidentu.
24. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
25. Podľa § 6 ods. 1 SSP Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujúc v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.



26. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.
(2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
27. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak
a/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b/ ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,
c/ ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,
d/ ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e/ ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.
28. Podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Každý má právo na to,
aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 13 -

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú
záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom
za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu
záujmom spravodlivosti.
29. Podľa § 1 Zákona o priestupkoch Orgány štátnej správy Slovenskej republiky a obce vedú občanov
k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov; dbajú
najmä o to, aby občania nesťažovali plnenie úloh štátnej správy a obcí a nenarúšali verejný poriadok
a občianske spolunažívanie.
30. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o priestupkoch Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo
ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak
nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
31. Podľa § 11 ods. 1 Zákona o priestupkoch Za priestupok možno uložiť tieto sankcie:
a/ pokarhanie,
b/ pokutu,
c/ zákaz činnosti,
d/ prepadnutie veci.
32. Podľa § 51 Zákona o priestupkoch Ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú
sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.
33. Podľa § 67 ods. 2 Zákona o priestupkoch Podkladom na začatie konania o priestupku je správa
o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácie alebo občana o
priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v
trestnom konaní.
34. Podľa § 77 Zákona o priestupkoch výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku
uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku,
vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods.
3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o
nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1). 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 14 -

35. Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 a 5 Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so
zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy
fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
(2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania,
zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli



svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje
návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia
správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní
ujmu.
(4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom
konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej
zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
(5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.
37. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem
údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na
právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať
dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa
považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania
a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.
38. Podľa § 46 Správneho poriadku Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
39. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 15 -

účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
41. Podľa § 49 ods. 1, písm. d) Zákona o priestupkoch Priestupku sa dopustí ten kto
d) úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na
zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním
42. Podľa § 11 ods. 1, písm. a) Zákona o priestupkoch Za priestupok možno uložiť tieto sankcie:
a) pokarhanie
43. Podľa § 190 SSP Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
44. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických
osôb pred narušením, či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupom správnych orgánov. Každý,
kto sa cíti poškodený na svojich právach môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny
orgán už nebude mať nadriadené autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom
ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia s rovnakými právami, aké má v konaní
samotný žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou.
Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi
nezákonnosti s výnimkou dôvodov uvedených v § 195 SSP, ktorých existenciu správny súd v danej
veci nezistil. Súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo
správneho spisu, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti konkretizovať na daný prípad. Úlohou
súdu je posúdiť, či správny orgán v zmysle žalobných dôvodov zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t. j., či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných
dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotno-právnymi a procesnými predpismi.
45. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Zvolen, odboru



všeobecnej vnútornej správy č.: OU-ZV-OVVS-2019/000802 zo dňa 18. januára 2019, ktorým
prvostupňový orgán verejnej správy uznal žalobcu vinným zo spáchania 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 16 -

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch a uložil
mu zaň podľa § 11 ods. 1 písm. a) pokarhanie.
46. Zákonná prejednacia lehota podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch z hľadiska trvania
zodpovednosti za priestupok vymedzuje plynutie času v období medzi spáchaním priestupku (od jeho
spáchania, resp. dokonania) a právoplatnosťou rozhodnutia o priestupku. Uplynutie tejto lehoty pred
právoplatnosťou rozhodnutia o priestupku má za následok zánik zodpovednosti za priestupok. Povinnosť
prejednať priestupok v dvojročnej prejednacej lehote sa týka každého priestupku podľa osobitnej časti
Zákona o priestupkoch ako aj priestupkov podľa osobitných zákonov, pokiaľ tieto neustanovujú inak. V
danom prípade bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch, a teda na jeho prejednanie sa vzťahuje Zákon o
priestupkoch aj v ňom vymedzená dvojročná prejednacia lehota podľa § 20 ods. 1. Prejednacia lehota
je lehotou zákonnou a prekluzívnou, v dôsledku čoho ju nie je možné predĺžiť konajúcim správnym
orgánom a je potrebné na ňu prihliadať ex officio. Jej plynutie nemožno prerušiť, s výnimkou stanovenou
v § 20 ods. 2 Zákona o priestupkoch, ktorá v danej veci nastala. Priestupok, z ktorého bol žalobca
obvinený sa nesporne stal 7. novembra 2016 a dňom nasledujúcim po jeho spáchaní začala plynúť
dvojročná lehota na jeho prejednanie. Jej plynutie bolo prerušené počas trestného stíhania, ktoré sa
viedlo pre ten istý skutok a ktoré bolo začaté Uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru
vo Zvolene č. ČVS:ORP-1152/ZV-ZV-2016 zo dňa 13. januára 2017 a ktoré vyústilo do podania
obžaloby na W.. S. E. dňa 22. júna 2017. Trestné stíhanie žalobcu pre uvedený skutok bolo ukončené
Uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.: 5T/73/2017-270 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 4Po/76/2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. júla 2018. Na jeho základe
bola vec obžalovaného W.. S. E. (žalobcu) postúpená dňa 5. novembra 2018 Okresnému úradu vo
Zvolene na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)
Zákona o priestupkoch. Prejednanie priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným, bolo ukončené
právoplatnosťou rozhodnutia žalovaného, ktorá nastala dňom 17. mája 2019. Z uvedeného vyplýva, že
lehota na prejednanie priestupku do právoplatnosti rozhodnutia žalovaného preskúmavaného v tomto
konaní neuplynula, pretože plynula len v čase od 8. novembra 2016 do 13. januára 2017 a následne od
26. júla 2018 do 17. mája 2019. V čase od 13. januára 2017 do 26. júla 2018 bola dvojročná prejednacia
lehota v zmysle § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch prerušená. V uvedenej dobe sa viedlo trestné
stíhanie pre totožný skutok, ktorým bola naplnená skutková podstata priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch, z ktorého bol žalobca uznaný
vinným. Vzhľadom k tomu, že priestupok žalobcu bol prejednaný v zákonom určenej prejednacej lehote,
boli splnené podmienky pre vyvodenie jeho zodpovednosti za jeho spáchanie.
47. V preskúmavanej veci nebolo podľa obsahu administratívneho spisu a vyjadrení účastníkov v
preskúmavacom súdnom konaní sporné, že dňa 7. novembra 2016 došlo 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 17 -

k vzájomnému slovnému aj fyzickému konfliktu medzi žalobcom a I. S. ml., v priebehu ktorého I. S. ml.
žalobcu opľul a žalobca ho atakoval úderom do ľavej tvárovo-hlavovej oblasti. Na základe vyjadrenia
žalobcu bolo sporné, akým spôsobom bol vedený jeho fyzický útok na I. S. ml., či tento útok zodpovedal
poškodeniu zdravia I. S. ml., či I. S. ml. utrpel poškodenie zdravia a či k nemu došlo v dôsledku fyzického
útoku žalobcu.
48. Námietka nezákonnosti rozhodnutia žalovaného pre jeho nezrozumiteľnosť, vágnosť a nedostatok
dôvodov (bod 17) nebola dôvodná, pretože nemala oporu v obsahu preskúmavaného rozhodnutia
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, s ktorým tvoria jeden celok. Žalobca argumentoval, že
preskúmavané rozhodnutie neobsahovalo dostatok dôvodov vo vzťahu k preukázaniu, že svojím
konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku, z ktorého spáchania bol uznaný vinným. Správne pritom
tvrdil, že právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy patrí medzi základné zásady
spravodlivého procesu a nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.
Podľa § 51 Zákona o priestupkoch sa na konania o priestupkoch vzťahujú všeobecné predpisy o
správnom konaní, t. j. Správny poriadok, ak Zákon o priestupkoch alebo iný zákon neustanovuje inak. Na
preskúmavanú vec sa vzťahuje Správny poriadok, pretože Zákonom o priestupkoch nie je jeho aplikácia
vylúčená. Rozhodnutie žalovaného (aj prvostupňové rozhodnutie) tak malo okrem náležitostí uvedených
v § 77 Zákona o priestupkoch obsahovať aj náležitosti uvedené v § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku,
podľa ktorého sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a



použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Nepreskúmateľné je rozhodnutie, ktoré
neobsahuje vôbec odôvodnenie, alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné pre nezrozumiteľnosť,
prípadne ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Najvyšší súd SR prostredníctvom
svojej judikatúry vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia rozhodnutia orgánu
verejnej správy: „odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy... musí obsahovať logickú, právnu a
presvedčivú argumentáciu o ... splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn.,
že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe
akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť
právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a
vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti". Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej
správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo môže byť zapríčinené tak
nedostatkom dôvodov ako aj zmätočnosťou (nezrozumiteľnosťou) v dôsledku vnútorných rozporov
odôvodnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia správny súd zistil, že žalovaný uviedol (opísal), z
akých podkladov vychádzal (výsluchy žalobcu, I. S. ml., I. S. st., T. S., S. E., kamerový záznam, lekárske
správy dokumentujúce zranenie žalobcu aj I. S. ml., potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti I.
2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 18 -

S. ml., znalecký posudok) ako aj ich vyhodnotenie z hľadiska vierohodnosti a preukaznosti so záverom,
že nimi bolo preukázané konanie žalobcu a I. S. ml. tak, ako bolo uvedené v popise skutku vo
výroku prvostupňového rozhodnutia aj s následkom poškodenia zdravia I. S. ml., ktoré bolo zistené
C.. G. bezprostredne po útoku žalobcu. Žalovaný tiež uviedol, k akým záverom dospel, t. j., že
opísaným skutkom a jeho potvrdeným následkom vo forme drobného ublíženia na zdraví I. S. ml.
žalobca naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch a
žalovaný sa vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobcu. Hodnotiaca úvaha žalovaného nemá
žiadnu logickú chybu. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím)
obsahuje povinné náležitosti v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, a teda vadou nepreskúmateľnosti
netrpí. Obsahuje dostatok relevantných skutkových aj právnych úvah a argumentov odôvodňujúcich
výrok s daným popisom skutku, s označením miesta, času i vyslovenou vinou žalobcu za spáchanie
priestupku, ktorého správne vymedzená skutková podstata bola popísaným skutkom naplnená. Preto
nebola žalobná námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného dôvodná. Naviac bola
žalobcom formulovaná len všeobecne tak, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje dostatok dôvodov
týkajúcich sa obsahu jeho výroku (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím) bez toho, aby žalobca
konkretizoval, v čom tvrdený nedostatok spočíva, a teda, ktorá skutková, či právna okolnosť obsiahnutá
vo výroku rozhodnutia nebola odôvodnená. Preto ani neumožňovala správnemu súdu uskutočniť na jej
základe prieskum zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Správny súd pritom zdôrazňuje, že nie
je oprávnený dôvody žaloby, ktoré musia byť v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP jej obsahom za žalobcu
dopĺňať, vyhľadávať ich z obsahu administratívneho spisu alebo ich podľa obsahu administratívneho
spisu konkretizovať na daný prípad. Bez konkrétnej, a teda preskúmateľnej žalobnej argumentácie je
námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného len vyjadrením nesúhlasu žalobcu s rozhodnutím
žalovaného (prvostupňového orgánu verejnej správy), a teda s jeho skutkovými a právnymi závermi.
Nesúhlas so závermi preskúmavaného rozhodnutia, resp. vlastné hodnotenie veci žalobcom založené
na použití iných úvah vo vzťahu k hodnoteniu vykonaných dôkazov, či právnemu posúdeniu veci
nemožno zamieňať s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia. Na základe vyššie uvedených dôvodov
vyhodnotil správny súd túto žalobnú námietku ako nedôvodnú.
49. Z dôvodov, na základe ktorých žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného pre
nesprávne právne posúdenie veci nebolo rozhodnutie žalovaného (v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím) nezákonné. Právnym posúdením veci je činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl orgánu verejnej správy pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, teda, že orgán verejnej správy podriadil zistený skutkový stav pod právnu normu, ktorá sa
na vec nevzťahuje, alebo sa nevzťahuje v uvedenom rozsahu, alebo síce použil správny právny predpis,
ktorý však chybne vyložil, a preto dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalobca 2 6 S a / 1 1 / 2
0 1 9 - 19 -

namietal nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti s nesprávne/nedostatočne zisteným skutkovým
stavom veci z dôvodov uvedených v bode 14) tohto rozsudku a na ich základe tvrdil, že v konaní
nebolo preukázané, že svojím konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d)
Zákona o priestupkoch. Správny súd k uvedenému uvádza, že zákonná definícia každého priestupku



sa zakladá na kombinácii materiálneho a formálnych znakov, ktoré musia byť naplnené súčasne.
Materiálnym znakom priestupku je spoločenská škodlivosť protiprávneho konania, ktoré porušuje alebo
ohrozuje chránený verejný záujem. Formálnym znakom priestupku je predovšetkým jeho skutková
podstata a iné zákonom vymedzené všeobecné znaky, napr. vek, či príčetnosť páchateľa. Skutkovú
podstatu priestupku vymedzuje súhrn typických, základných a právne významných znakov určitého
protispoločenského konania, pomocou ktorých je vyjadrený základný charakter, význam a dôvod
existencie toho - ktorého priestupku. Jeho znakmi sú: objekt, t. j. chránený verejný záujem, ktorý
bol konaním porušený alebo ohrozený, objektívna stránka, ktorá vyjadruje spôsob, akým k porušeniu
alebo ohrozeniu verejného záujmu došlo (konaním alebo opomenutím), následok a príčinný vzťah
medzi konaním a následkom, subjekt, t. j. osobu páchateľa a subjektívna stránka, t. j. zavinenie. Na
zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak nie je zákonom vyžadovaný úmysel,
čo je prípad priestupku proti občianskemu spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. d) Zákona
o priestupkoch. Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona je priestupok spáchaný úmyselne, ak páchateľ svojím
konaním chcel porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, alebo ak páchateľ vedel, že svojím
konaním môže porušiť alebo porušiť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí,
bol s tým uzrozumený. Z uvedeného vyplýva, že úmyselné zavinenie je definované intelektuálnou aj
vôľovou zložkou. Zavinenie je vnútorný psychický vzťah človeka k vlastnému protiprávnemu konaniu
(porušeniu alebo ohrozeniu záujmu spoločnosti chráneného konkrétnou právnou normou) a k výsledku
tohto protiprávneho konania, ktorý má za následok právnu zodpovednosť.
50. Tvrdenie žalobcu, že v konaní nebolo preukázané, že úmyselne udrel I. S. ml., a teda, že
neboli naplnené všetky zákonom vyžadované znaky priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o
priestupkoch a pre vyvodenie priestupkovej zodpovednosti žalobcu nemalo oporu v zistenom skutkovom
stave veci, konkrétne v obsahu kamerového záznamu z miesta incidentu. Z neho jednoznačne vyplýva,
že žalobca I. S. ml. vlastným vôľovým konaním udrel, čo žalobca ani nepopieral s tým, že chcel odvrátiť
protiprávne konanie I. S. ml., ktoré smerovalo voči jeho osobe. Orgány verejnej správy preto správne
vyhodnotili toho aktívne vôľové konanie žalobcu (ktoré obsahovalo intelektuálnu aj vôľovú zložku) v
súlade s jeho obsahom ako úmyselné. Správny súd tiež uvádza, že uvedená žalobná námietka bola
formulovaná len všeobecne, a preto na jej základe ani nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti
rozhodnutia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca skutkové zistenie, že I. S.
ml. udrel nijako nerozporoval. Jeho vyhodnotenie, že išlo o úmyselné konanie žalobcu namietal len
všeobecne bez toho, aby uviedol, v čom je takýto záver orgánov verejnej správy nesprávny pre rozpor
2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 20 -

s platnou právnou úpravou alebo pre rozpor s obsahom uvedeného dôkazu alebo v čom spočíva
prípadná logická chybe v jeho hodnotení. Nedostatok konkrétnej vecnej argumentácie neumožňoval
správnemu súdu preskúmať jej dôvodnosť. Správny súd opakuje, že nie je oprávnený za žalobcu
dopĺňať, vyhľadávať, ani konkretizovať dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
51. Žalobná argumentácia, že v konaní nebolo preukázané, že I. S. ml. utrpel ublíženie na zdraví,
pretože pri lekárskom vyšetrení uvádzal len dotykovú bolesť, ktorá sa nedá objektívne preukázať, nemal
žiadnu odreninu, opuch ani modrinu, odborným lekárom mu nebola doporučená práceneschopnosť a
ani znalec nevidel dôvod na jej nariadenie a že zranenie I. S. ml. bolo výlučne bolo jeho výmyslom
nebola dôvodná, pretože nemala oporu v obsahu administratívneho spisu. Z neho, konkrétne z lekárskej
správy C.. G. G., ktorý I. S. ml. vyšetroval bezprostredne po fyzickom útoku žalobcu, spísanej dňa 7.
novembra 2016 o 17,34 hod. vyplynul objektívny nález, ktorý je relevantný z hľadiska odborným lekárom
zisteného poškodenia zdravia. V ňom bol (okrem iného) konštatovaný mierny opuch subcutánne (v
podkoží) v sluchovej a temporálnej (spánkovej) oblasti s predpokladanou dobou liečenia 3 až 5 dní.
Mierny opuch v oblasti ucha a temporálnej oblasti vľavo konštatoval u I. S. ml. aj C.. C.. I. K. v Lekárskom
potvrdení vydanom podľa § 60 ods. 3 písm. e) Zákona o priestupkoch, ktorý I. S. ml. zároveň uznal
práceneschopným od 8. novembra 2016 do 20. novembra 2016, o čom vystavil Potvrdenie o dočasnej
pracovnej neschopnosti č. M XXXXXX. C.. I. N. v znaleckom posudku č. 09/2017 na základe v ňom
označených podkladov uviedol, že I. S. ml. utrpel dňa 7. novembra 2016 ľahkú formu pomliaždenia
okoloušnicovej krajiny a spánkovej krajiny hlavy vľavo, a to úderom pravou rukou zovretou v päsť
na ľavú stranu hlavy do spánkovo-ušnej oblasti, ktorý hlavu zasiahol len čiastočne. I. S. ml. ho stlmil
reflexným úkonom hlavy smerom k pravému plecu. Zranenie, ktoré I. S. ml. utrpel bolo dôsledkom
úmyselného konania inej osoby. Dobru trvania liečenia a práceneschopnosti stanovil na 6 dní s tým, že
v prevyšujúcom rozsahu bola práceneschopnosť odôvodnená inými zdravotnými ťažkosťami I. S. ml.
neúrazového pôvodu. Z uvedeného vyplýva, že v konaní bolo preukázané poškodenie zdravia I. S. ml.,
a to ľahká forma pomliaždenia okoloušnicovej krajiny a spánkovej krajiny hlavy vľavo aj s opuchom a s



prácenechopnosťou v trvaní 6 dní, a preto nemohla obstáť žalobná argumentácia založená na tvrdení,
že uvedené skutočnosti neboli preukázané.
52. Žalobná argumentácia, že sluchové problémy I. S. ml. neboli preukázané a že ich súvislosť s
predmetným incidentom bola znalcom dokazovaním vylúčená, nemala žiadny právny význam vo vzťahu
k tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci, a preto nebolo
možné na jej základe dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného (a prvostupňového
rozhodnutia). Z výroku prvostupňového rozhodnutia v časti jeho skutkovej vety vyplýva následok vo
forme drobného ublíženia na zdraví, ktoré bolo súčasťou vymedzenia objektívnej stránky skutkovej
podstaty 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 21 -

priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným a ten sa vzťahoval k diagnostickému záveru
„pomliaždenie hlavy v okoloušnicovej oblasti a v spánkovej oblasti vľavo", ktoré bolo znalcom C..
N. označené ako ľahké. Označeným následkom konania žalobcu, t. j. v skutkovej vete vymedzenej
objektívnej stránky priestupku nebolo poškodenie/zhoršenie sluchu I. S. ml., a preto neboli žiadne
tvrdenia žalobcu, ktoré sa týkali sluchových ťažkostí I. S. ml. spôsobilé preukázať nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci. Pre úplnosť správny súd uvádza, že
tvrdenie žalobcu, že u I. S. ml. neboli zistené sluchové problémy nezodpovedá obsahu administratívneho
spisu, pretože lekárskou správou C.. C. J. otorinolaryngológa zo dňa 10. novembra 2016 bol u žalobcu
diagnostikovaný P. S. X. D. (rôzne formy nepríjemných X. v A.), ktoré však podľa záverov znalca C.. N.
nemal úrazový pôvod, a teda nebol dôsledkom fyzického útoku žalobcu na I. S. ml., ktorý bol predmetom
priestupkového konania. Inak povedané, žalobca nebol uznaný vinným za konanie, ktorým by mal
spôsobiť I. S. ml. sluchové problémy, a preto nemala táto žalobcom namietaná skutočnosť žiadny právny
význam vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia.
53. Pokiaľ žalobca nezákonnosť rozhodnutia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci
odôvodňoval aj tvrdením, že sám bol napadnutý I. S. ml., neuviedol, aký vplyv mala mať táto tvrdená
skutočnosť na zákonnosť rozhodnutia žalovaného, pretože neuviedol žiadne konkrétne, vecné dôvody,
na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že sa sám nedopustil priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch spôsobom, ktorý bol opísaný
v skutkovej vete výroku prvostupňového rozhodnutia. Pre absenciu konkrétnej vecnej argumentácie
nebolo možné takto formulovanú žalobnú námietku podrobiť preskúmaniu, a teda na jej základe
dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, a preto bola nedôvodná. Správny súd pritom
poukazuje na § 182 ods. 1 písm. e) SSP, podľa ktorého k obsahovým náležitostiam žaloby patria dôvody,
z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca
napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Správny súd nemá oprávnenie žalobné dôvody za žalobcu
dopĺňať, vyhľadávať ich z obsahu administratívneho spisu, prípadne ich podľa obsahu administratívneho
spisu konkretizovať na daný prípad. Pre úplnosť správny súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že
konflikt medzi žalobcom a I. S. ml. bol vzájomný, verbálny aj fyzický. Skutočnosť, že I. S. ml. žalobcu
napadol, a to opľutím, vyplýva aj zo skutkovej vety priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným. Pre
uvedené konanie bolo voči I. S. ml. vedené samostatné konanie. Skutočnosť, že I. S. ml. žalobcu napadol
opľutím však nijakým spôsobom neovplyvňuje existenciu v konaní preukázaného konania žalobcu,
ktorým sa dopustil predmetného priestupku, a preto nemohol správny súd tejto žalobnej argumentácii
priznať úspech. Dôvody a okolnosti, ktoré žalobcu viedli ku konaniu, ktorým sa dopustil priestupku majú
právny význam pri ukladaní sankcie za zistené protiprávne konanie, ktorá nebola v konaní namietaná.
2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 22 -

54. V ďalšej časti žaloby žalobca označil svedecké výpovede I. S. st. a T. S. za irelevantné, pretože
objektívne nemohli vidieť incident medzi žalobcom a I. S. ml. Neuviedol však žiadnu preskúmateľnú
argumentáciu, z ktorej by bolo možné v dôsledku uvedeného dospieť k záveru o nezákonnosti
rozhodnutia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci. Svedecké výpovede uvedených osôb
boli podľa obsahu administratívneho spisu len jedným z dôkazov, z ktorých orgány verejnej správy
vychádzali pri uznaní viny žalobcu z priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch. Ich
výpovede boli riadne vyhodnotené jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými vykonanými
dôkazmi. Podľa orgánu verejnej správy boli dôkazom o tom, že I. S. ml. žalobcu pred jeho útokom
nekopol do nohy, hoci to v niektorých výpovediach žalobca a jeho manželka S. E. tvrdili. Dôkazom o
tom, že I. S. ml. žalobcu pred jeho útokom do nohy nekopol bol aj záznam z bezpečnostnej kamery, z
ktorého kopnutie žalobcu I. S. ml. pred útokom žalobcu nevyplýva. Dôkazom o priebehu predmetného
incidentu medzi žalobcom a I. S. mladším a o jeho následku vo forme drobného ublíženia na zdraví (z
ktorého bol žalobca uznaný vinným) bol najmä kamerový záznam z miesta incidentu, lekárska správa



C.. G., znalecký posudok C.. N. a tiež lekárska správa C.. O., ktorá nebola podľa orgánov verejnej
správy dôkazom o zranení žalobcu v dôsledku kopnutia I. S. ml. Hoci žalobca nesúhlasil s vyhodnotením
svedeckých výpovedí I. S. st. a T. S. orgánmi verejnej správy vo vzťahu k priebehu predmetného
incidentu, neuviedol, v čom ich vyhodnotenie nezodpovedá obsahu ich výpovedí alebo v čom je ich
vyhodnotenie v rozpore so zásadami logického uvažovania. To znamená, že neuviedol, akým spôsobom
toto, podľa žalobcu nesprávne vyhodnotenie ich výpovedí ovplyvnilo zákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia, t. j. skutkové závery týkajúce sa priebehu skutku a jeho právne posúdenie, že vo výroku
opísaným konaním a jeho preukázaným následkom sa žalobca dopustil priestupku podľa § 49 ods.
1 písm. d) Zákona o priestupkoch. Na základe takto formulovanej žalobnej argumentácie nebolo
možné pre absenciu vecných, a teda preskúmateľných dôvodov týkajúcich sa namietanej nezákonnosti
rozhodnutia žalovaného dospieť k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo nezákonné, a preto
bola táto žalobná námietka nedôvodná.
55. Tvrdenia žalobcu, vymedzené v bode 15) tohto rozsudku nemohli obstáť, pretože nemali oporu v
obsahu administratívneho spisu, ani v obsahu preskúmavaného rozhodnutia, a preto neboli dôvodné
z hľadiska namietanej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci.
Správny súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že pre záver o spáchaní priestupku musí byť preukázané
naplnenie nielen jeho formálnych znakov (skutková podstata), ale aj jeho materiálny znak, ktorým je
spoločenská škodlivosť, t. j., že konanie páchateľa musí ohrozovať alebo porušovať zákonom chránený
záujem spoločnosti. Žalobca sa však mýli v tvrdení, že materiálnym znakom priestupku sa žalovaný
nezaoberal, pretože z jeho rozhodnutia vyplýva, že predmetom ochrany v zmysle § 49 ods. 1 Zákona
2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 23 -

o priestupkoch je celospoločenský záujem na dodržiavaní ustálených pravidiel správania sa v
spoločnosti, ktoré sú založené na rešpektovaní práv iných osôb. V nadväznosti na uvedené sa žalobca
mýli, keď neposudzovanie skutočností uvedených v bode 15) tohto rozsudku stotožňuje s nezisťovaním
naplnenia materiálnej podstaty predmetného priestupku, pretože uvedené skutočnosti spolu nesúvisia.
Skutočnosť, že I. S. ml. žalobcu slovne napádal, napľul mu do tváre a kopol ho a že žalobca konal len v
sebaobrane, v stave zľaknutia a citového rozrušenia a že sám bol v dôsledku kopnutia I. S. ml. zranený,
nijako nevylučuje záver orgánov verejnej správy, že žalobca sa svojím konaním dopustil spáchania
priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch, pretože naplnil jeho skutkovú podstatu
a zároveň porušil záujem chránený zákonom na dodržiavaní pravidiel občianskeho spolunažívania.
To znamená, že žalovaný sa naplnením materiálneho znaku priestupku zaoberal a tento správne, v
súlade so zákonom vyhodnotil ako naplnený, a teda tvrdenie žalobcu, že sa žalovaný materiálnou
podstatou priestupku nezaoberal nezodpovedalo obsahu rozhodnutia žalovaného. Na základe tejto
žalobnej argumentácie preto nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného pre
nesprávne právne posúdenie veci. Správny súd preto tento žalobný dôvod vyhodnotil ako nedôvodný.
V nadväznosti na uvedené, keď správny súd nezistil tento žalobcom tvrdený nedostatok v postupe a
rozhodnutí žalovaného sa správny súd v podrobnostiach nezaoberal argumentáciou žalobcu súvisiacou
s poukazom na rozhodovaciu činnosť iných súdov ohľadom skúmania naplnenia formálnych znakov
aj materiálneho znaku priestupku. K tomu naviac správny súd uvádza, že nie rozhodnutiami iných
súdov viazaný, ak žalobca nezdôvodní potrebu zohľadnenia v nich uvedených právnych názorov
totožnosťou/podobnosťou skutkového stavu s preskúmavanou vecou, čo žalobca neučinil. Pre úplnosť
správny súd uvádza, že žalovaný sa zaoberal aj žalobcom tvrdenou nutnou obranou, lekárskou správou
preukazovaným zranením žalobcu i priebehom incidentu a zistené skutočnosti logicky a v súlade s
obsahom vykonaných dôkazov a platnou právnou úpravou vyhodnotil. Konanie I. S. ml. spočívajúce
v preukázanom opľutí žalobcu, ktoré predchádzalo fyzickému útoku žalobcu na I. S. ml. zahrnul do
skutkovej vety priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným. Hoci žalobca lekárskou správou
preukazoval svoje zranenie (odrenina na ľavom lýtku) nebolo preukázané, že bolo dôsledkom kopnutia
zo strany I. S. ml. Splnenie podmienok pre beztrestnosť žalobcu žalovaný nezistil, pretože jeho konanie
nepovažoval za konanie v nutnej obrane. Voči uvedeným záverom žalobca nevzniesol žiadne námietky.
56. Námietka nezákonnosti rozhodnutia žalovaného pre nesprávne/nedostatočne zistený skutkový stav
veci nebola dôvodná. Tvrdenie žalobcu, že v administratívnom spise sa nenachádza žiadny dôkaz o
tom, že žalobca udrel I. S. ml. päsťou do tváre, nezodpovedá obsahu vykonaných dôkazov. Žalovaný
(a prvostupňový orgán verejnej správy) prijal svoj skutkový záver o tom, že fyzický útok žalobcu na I. S.
ml. spočíval v údere päsťou pravej ruky do oblasti jeho ľavej sluchy z obsahu videozáznamu z miesta
incidentu a zo znaleckého posudku C.. I. N., ktorý na základe pokladov označených v jeho znaleckom
posudku ustálil, že: „jednalo sa o úder pravou rukou zovretou 2 6 S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 24 -



v päsť na ľavú stranu hlavy do spránkovo-ušnej oblasti". Žalobca nenamietal, že vyhodnotenie týchto
dôkazov so záverom, že žalobca I. S. ml. udrel päsťou pravej ruky do oblasti ľavej sluchy bolo
v rozpore s ich obsahom alebo, že bolo výsledkom chyby v logickom uvažovaní. Poukázal len
na priebeh incidentu, ktorý bol nasnímaný bezpečnostnou kamerou s tým, že iniciátorom konfliktu
bol I. S. ml. a svedkovia I. S. st. a T. S. objektívne nemohli incident vidieť z miesta, na ktorom
sa nachádzali. Ich výpovede namietal z dôvodu ich zaujatosti a aj preto, že nevedeli zodpovedať
otázky ohľadom trvania incidentu, miesta vlastného pohybu a pohybu ostatných zúčastnených, vlastnej
vzdialenosti od miesta incidentu, či čísla parkovacieho stojana. Správny súd k uvedenému uvádza,
že z podstaty uvedených tvrdení vyplýva, že nie sú spôsobilé spochybniť obsah a vyhodnotenie
dôkazov, z ktorých bol orgánmi verejnej správy prijatý skutkový záver o spôsobe útoku žalobcu, a preto
nemohlo tvrdenie žalobcu o neexistencii dôkazu o tom, že I. S. ml. udrel päsťou obstáť. Nedostatočne/
nesprávne zistený skutkový stav veci z hľadiska spôsobu, akým žalobca atakoval I. S. ml. nebolo
možné vyvodiť ani z tvrdení žalobcu, na základe ktorých spochybňoval svedecké výpovede I. S. st.
a T. S.. Správny súd nemohol prisvedčiť žalobcovi, že ním označené nedostatky v ich výpovediach
spochybňujú pravdivosť ich výpovedí, pretože neoznačenie trvania predmetného incidentu, vzdialenosti
medzi svedkami, žalobcom a I. S. ml., čísla tankovacieho stojana, konkrétneho miesta pohybu I. S.
st., či T. S. nie sú takými skutočnosťami, ktoré by boli objektívne spôsobilé spochybniť pravdivosť
ich výpovedí. Ide totiž o skutočnosti, ktoré si človek za „bežných okolností", t. j. bez toho, aby vedel,
že budú mať v budúcnosti význam nemusí pamäť, dokonca ich nemusí ani vnímať, pretože ich v
konkrétnom čase nevníma ako podstatné. Žalobca pritom neuviedol, ako mohlo spochybnenie výpovedí
uvedených svedkov ovplyvniť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia z hľadiska skutkového záveru,
že žalobca udrel I. S. ml. päsťou, čo bolo konštatované najmä na základe videozáznamu z miestneho
incidentu a na základe znaleckého posudku C.. N.. Preto správny súd konštatoval, že takto všeobecne
formulovaná žalobná námietka bola len vyjadrením nesúhlasu s vyhodnotením vykonaných dôkazov
a so skutkovými závermi orgánov verejnej správy, ktorý sám o sebe bez preskúmateľnej vecnej
argumentácie odôvodňujúcej tvrdenú nezákonnosť pre nesprávne/nedostatočne zistený skutkový stav
veci nepostačuje pre záver o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Preto bola táto žalobná
námietka nedôvodná. K mechanizmu vzniku zranenia I. S. ml. správny súd pre úplnosť uvádza, že
žalobca v priebehu administratívneho konania spochybnil správnosť záverov znaleckého posudku
C.. N.. Tvrdil, že kinetická energia, ktorú vyvolal jeho úder zaznamenaný bezpečnostnou kamerou
nezodpovedá kinetickej energii, ktorú by vyvolal úder päsťou. Na toto svoje tvrdenie nepredložil žiadny
dôkaz. Správny súd uvádza, že znalecký dôkaz je jedným z dôkazných prostriedkov, ktorého dôkazná
hodnota je rovnaká ako dôkazná hodnota iných dôkazných prostriedkov a podlieha voľnému hodnoteniu
dôkazov jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Odborné závery znalca nepodliehajú hodnoteniu zo
strany orgánov verejnej správy, či súdu z hľadiska ich vecnej správnosti. Je možné posúdiť 2 6 S a /
1 1 / 2 0 1 9 - 25 -

iba úplnosť posudku vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie prijatých znaleckých záverov a ich súlad
s ostatnými vykonanými dôkazmi. Orgány verejnej správy považovali odborné závery znalca C.. N. k
položeným otázkam za logické a súladné s ostatnými vykonanými dôkazmi. Preto ho považovali za
relevantný dôkaz o mechanizme vzniku zranenia I. S. ml., a teda o spôsobe vedenia útoku žalobcu na
I. S. ml. Takémuto hodnoteniu dôkazu nie je možné nič vytknúť. Žalobca pritom správnosť výsledkov
znaleckého dokazovania konkrétnou, vecnou, a teda preskúmateľnou argumentáciou nenamietal. Je
nesporné, že pre uznanie viny žalobcu a vyvodenie zodpovednosti za priestupok, ktorý mu bol kladený
za vinu musí byť skutkový stav veci nesporne zistený. V preskúmavanej veci tomu tak bolo, pretože
spôsob vedenia útoku žalobcu na I. S. ml. bol preukázaný vykonanými dôkazmi, ktoré neboli žalobcom
relevantne spochybnené. Vyššie v texte správnym súdom uvedené dôvody sa vzťahujú aj k žalobcom
namietanej výpovedi I. S. ml., ktoré smerujú predovšetkým k priebehu samotného incidentu a k
označeniu iniciátora konfliktu medzi žalobcom a I. S. ml. Neobsahujú však žiadnu vecnú preskúmateľnú
argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného
pre nesprávne skutkové závery o tom, že žalobca udrel I. S. päsťou do tváre, čo bolo podstatou
tejto žalobnej námietky. Pre úplnosť správny súd dodáva, že nespochybňuje tvrdenia žalobcu o tom,
že orgány verejnej správy majú v priestupkovom konaní povinnosť náležite objasniť skutkový stav
veci, ktorá vyplýva z § 3 ods. 5 aj z § 32 Správneho poriadku. Orgány verejnej správy v odôvodnení
svojich rozhodnutí v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom
pre ich rozhodnutie aj akými úvahami boli vedení pri hodnotení dôkazov, ktorého výsledkom boli
skutkové závery, ktoré boli podkladom pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia. Žalobca voči prijatým
skutkovým záverom neargumentoval takým konkrétnym a vecným spôsobom, na základe ktorého



by bolo možné dospieť k záveru, že skutkové závery orgánov verejnej správy nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní, a teda, že nezodpovedajú obsahu vykonaných dôkazov alebo, že vyhodnotenie
vykonaných dôkazov nezodpovedá zásadám logického myslenia. Preto bola žalobná námietka týkajúca
sa nesprávne/nedostatočne zisteného skutkového stavu veci len vyjadrením nesúhlasu žalobcu s
hodnotením vykonaných dôkazov, resp. predkladaním vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov, čo
nepostačuje pre záver správneho súdu o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatky v
skutkových zisteniach, z ktorých preskúmavané rozhodnutie vychádzalo. Hoci žalobca poukazoval na
viaceré rozhodnutia súdov, ktoré považoval za relevantné na preukázanie dôvodnosti tejto žalobnej
námietky neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné zistiť, že skutkový
stav veci v poukazovaných súdnych rozhodnutiach bol totožný (obdobný) s preskúmavanou vecou, a
teda, že bolo dôvodné prihliadať na právne závery v nich vyslovené. Bez takejto argumentácie nemá
správny súd povinnosť zohľadniť právne závery, ktoré boli vyslovené v iných súdnych konaniach. 2 6
S a / 1 1 / 2 0 1 9 - 26 -

57. Žalobná argumentácia týkajúca sa podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánmi
verejnej správy a to porušenia zásad administratívneho konania v zmysle § 3 ods. 1, ods. 4 a ods.
5 Správneho poriadku bola žalobcom formulovaná len všeobecne bez konkrétnej argumentácie, ktorú
by bolo možné preskúmať a na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že žalovaný, resp.
prvostupňový orgán verejnej správy nevychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, že
sa priestupkovou vecou žalobcu nezaoberal svedomite a zodpovedne a že nepostupoval v konaní v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Všeobecnú žalobnú argumentáciu nemožno podrobiť
preskúmaniu. Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktoré nie
sú v žalobe uvedené za žalobcu dopĺňať, prípadne vyhľadávať z obsahu administratívneho spisu alebo
ich podľa obsahu administratívneho spisu konkretizovať na daný prípad. Ani v prípade, že by správny
súd stotožnil takto formulované námietky, týkajúce sa podstatného porušenia ustanovení o konaní
pred orgánmi verejnej správy so skôr uvedenými žalobnými dôvodmi, nemohol dospieť k záveru o
nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalovaný vo veci zhromaždil dostatok relevantných dôkazov, z
ktorých vyvodil správne skutkové závery a zistený skutkový stav veci podradil správne pod zákonné
ustanovenie § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch, a teda vydal zákonné rozhodnutie, keď
žalobcu uznal vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, pretože v konaní
bolo preukázané naplnenie skutkovej podstaty tohto priestupku konaním žalobcu i naplnenie jeho
materiálneho znaku. V súlade so zákonom vyvodil i zodpovednosť žalobcu za jeho spáchanie a uložil
mu sankciu vo forme pokarhania, ktorá je najmiernejšou z možných sankcií. Žalobca pritom druh
sankcie nenamietal. Argumentácia žalobcu ohľadom jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktoré
malo byť porušené konaním a rozhodnutím žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy
bola len všeobecná, a preto neumožňovala správnemu súdu vykonať prieskum jej dôvodnosti, a teda
zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na jej základe preto nebolo možné dospieť k záveru, že
rozhodnutím žalovaného bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, ktorý inak správny
súd nespochybňuje, a teda, že preskúmavané rozhodnutie je z uvedeného dôvodu nezákonné.
58. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd žalobu žalobcu zamietol podľa § 190 SSP ako
nedôvodnú, pretože po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia z dôvodov uvedených v žalobe
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je zákonné. Žalovaný postupoval v súlade s § 59 ods. 2
Správneho poriadku, keď prvostupňové rozhodnutie po jeho preskúmaní v celom rozsahu potvrdil a
zamietol odvolanie žalobcu, pretože nezistil dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie.
59. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého
správny súd prizná žalobcovi proti žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca nebol v
konaní úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

POUČENIE:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom
ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.



Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.