Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/197/2019 z 29. 6. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 29. júna 2020, sp. zn. 24S/197/2019, ECLI:SK:KSBB:2020:6019200513.4
Krajský súd Banská Bystrica | 24S/197/2019 | ECLI:SK:KSBB:2020:6019200513.4 | 2020-06-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/18105f52-b936-402c-9e72-62af19b8b3f0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6019200513.4

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/197/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200513
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200513.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov
senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: BEST MEAT, s.r.o., Alejová
5, Košice - mestská časť Juh, 040 11, IČO: 46 645 217, právne zastúpeného KVASŇOVSKÝ &
PARTNERS, ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101833516/2019 zo dňa 30.
júla 2019, č. 101833688/2019 zo dňa 30. júla 2019, č. 101832803/2019 zo dňa 30. júla 2019, č.
101833267/2019 zo dňa 30. júla 2019, č. 101833790/2019 zo dňa 30. júla 2019, č. 101833379/2019 zo
dňa 30. júla 2019, č. 101833055/2019 zo dňa 30. júla 2019, č. 101832650/2019 zo dňa 30. júla 2019,
takto

r o z h o d o l :

Žaloby  z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane") vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty
BEST MEAT, s.r.o., Alejová 5, Košice (ďalej len „žalobca") daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia
júl 2016 až december 2016, január 2017 a marec 2017, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol
z daňovej kontroly č. 102655954/2018 z 21.12.2018. Následne správca dane vydal rozhodnutie č.
100837755/2019 z 09.04.2019, ktorým  žalobcovi vyrubil rozdiel v sume 238 499,07 Eur na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2016, pričom vlastná daňová povinnosť uvedená
v daňovom priznaní bola 2 179,27 Eur, vlastná daňová povinnosť zistená správcom dane bola vo
výške 240 678,07 Eur a rozdiel činil 238 499,07 Eur, rozhodnutie č. 100839581/2019 z 09.04.2019,
ktorým  žalobcovi vyrubil rozdiel v sume 280 819,67 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie marec 2017, pričom vlastná daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní bola 3 476,36
Eur, vlastná daňová povinnosť zistená správcom dane bola vo výške 284 296,03 Eur a rozdiel činil
280 819,67 Eur, rozhodnutie č. 100839383/2019 z 09.04.2019, ktorým  žalobcovi vyrubil rozdiel v sume
156 827,41 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017, pričom vlastná daňová
povinnosť uvedená v daňovom priznaní bola 940,95 Eur, vlastná daňová povinnosť zistená správcom
dane bola vo výške 157 768,36 Eur a rozdiel činil 156 827,41 Eur, rozhodnutie č. 100838761/2019
z 09.04.2019, ktorým  žalobcovi vyrubil rozdiel v sume 156 987,92 Eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie október 2016, pričom vlastná daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní
bola 2 034,02 Eur, vlastná daňová povinnosť zistená správcom dane bola vo výške 159 021,64 Eur a
rozdiel činil 156 987,92 Eur, rozhodnutie č. 100839239/2019 z 09.04.2019, ktorým  žalobcovi vyrubil



rozdiel v sume 83 260,95 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016,
pričom vlastná daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní bola 1 352,755 Eur, vlastná daňová
povinnosť zistená správcom dane bola vo výške 84 613,70 Eur a rozdiel činil 84 260,95 Eur, rozhodnutie
č. 100839094/2019 z 09.04.2019, ktorým  žalobcovi vyrubil rozdiel v sume 241 013,71 Eur na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2016, pričom vlastná daňová povinnosť uvedená v
daňovom priznaní bola 2 991,57 Eur, vlastná daňová povinnosť zistená správcom dane bola vo výške
244 005,28 Eur a rozdiel činil 241 013,71 Eur, rozhodnutie č. 100837535/2019 z 09.04.2019, ktorým
žalobcovi vyrubil rozdiel v sume 140 000,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
júl 2016, pričom vlastná daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní bola 8 308,91 Eur, vlastná
daňová povinnosť zistená správcom dane bola vo výške 148 308,91 Eur a rozdiel činil 140 000,00 Eur,
rozhodnutie č. 100838269/2019 z 09.04.2019, ktorým  žalobcovi vyrubil rozdiel v sume 191 064,35 Eur
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016, pričom vlastná daňová povinnosť
uvedená v daňovom priznaní bola 2 023,67 Eur, vlastná daňová povinnosť zistená správcom dane
bola vo výške 193 088,02 Eur a rozdiel činil 191 064,35 Eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutia"). V
odôvodnení prvostupňových rozhodnutí správca dane uviedol, že žalobca si v uvedených zdaňovacích
obdobiach uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Borus Energy, s.r.o., Klincová 35,
Bratislava, pričom sa jednalo o dodávky krmív pre brojlerovú hydinu na farmy spoločnosti žalobcu a
v prípadoch zdaňovacích období júl 2016, august 2016, september 2016, november 2016, december
2016 išlo aj o fakturované poskytnutie služieb - servisné a údržbárske práce. Ďalej správca dane
uviedol, že s podporou analytických prostriedkov, ktorými disponuje boli z podaní daňových subjektov
identifikované vzájomné obchodné vzťahy a prepojenia a vyhľadávacou činnosťou zistil, že boli začaté
daňové kontroly na dani z pridanej hodnoty aj u daňových subjektov Cofeed, s.r.o., Obchodná 39,
Bratislava a Borus Energy, s.r.o. Podľa zistení správcu dane počas vykonaných daňových kontrol, ako aj
daňovej kontroly za mesiac február 2017, obchody súvisiace s obstaraním materiálu - krmiva prebiehali
v reťazci spoločností. Výrobcom krmív a prvým predajcom bola spoločnosť De Heus, a.s., Marefy 144,
Bučovice, Česká republika a ďalším subjektom v reťazci bola spoločnosť Cofeed, s.r.o., ktorá ako
prvá spoločnosť zo Slovenska deklarovala nákup vo svojom daňovom priznaní ako intrakomunitárne
nadobudnutie tovaru z iných členských štátov. Spoločnosť Cofeed, s.r.o. následne celý objem krmiva
kúpeného v uvedených obdobiach deklarovala ako predaj v tuzemsku len jednému odberateľovi, a to
spoločnosti Borus Energy, s.r.o., ktorá vystavila faktúry za predaj žalobcovi. Krmivo bolo prepravované
od výrobcu De Heus, a.s. priamo na jednotlivé farmy žalobcu podľa objednávky. Z medzinárodnej
výmeny informácií, o ktorú správca dane požiadal mu vyplynulo, že faktúry za dodanie krmív boli
spoločnosťou De Heus vystavené na Cofeed  za celkovo preverované zdaňovacie obdobia v sume
6 428 564,17 Eur. Podľa odtlačkov razítok na dodacích listoch bolo krmivo dodávané v špeciálnych
cisternách priamo na jednotlivé farmy žalobcu, pričom prepravu vykonávala spoločnosť De Heus
vlastnými vozidlami alebo prepravnými spoločnosťami LK Logistik s.r.o. Opava alebo VAPAS, a.s.
Hrušovany nad Jeviškou. Krmivo bolo objednávané zástupcami jednotlivých fariem telefonicky, prípadne
e-mailom priamo cez zákaznícky servis De Heus v súlade s podmienkami rámcovej zmluvy, pričom
všetky dodávky boli riadne uhradené z účtu Cofeed na účet De Heus. Tvrdenie, že De Heus údajne
nevedel, že, že príjemcom tovaru  bol žalobca nie je podľa správcu dane obhájiteľné, keďže aj na
dodacích listoch a prepravných dokladoch, ktoré tvorili prílohu faktúr vystavených pre Cofeed, sú na
pozíciách príjemcu odtlačky pečiarok žalobcu pridelené príslušným farmám a podpisy. Podľa evidencií
a výkazov spoločnosť Cofeed vykázala za zdaňovacie obdobia nadobudnutie tovaru z iných členských
štátov v celkovej sume 6 297 553,67 Eur, podľa kontrolných výkazov od jediného dodávateľa De Heus
v množstve 21 435,58 ton za priemernú cenu cca 294 Eur za tonu. Za rovnaké obdobie vykázala
dodanie týchto krmív v tuzemsku jedinému odberateľovi Borus Energy, ktorý deklaroval predaj celého
objemu krmív nakúpených v predmetných zdaňovacích obdobiach jedinému odberateľovi - žalobcovi
v množestve 21 435,58 ton krmív za priemernú cenu cca 253 Eur za tonu. Zapojením spoločnosti
Cofeed, s.r.o. a Borus Energy, s.r.o. do obchodného reťazca spoločností podieľajúcich sa na dodávke
toho istého tovaru - krmiva od výrobcu De Heus, a.s. pre konečného odberateľa, ktorým bol žalobca,
ktorý ho použil na produkciu svojich produktov - jatočná hydina, bola vytvorená situácia, keď žalobca
tieto krmivá nakúpil za cenu v menšiu (jednotlivé prvostupňové rozhodnutia rozdiel v cene za príslušné
zdaňovacie obdobia kvantifikujú), ako keby mal tento tovar nakúpiť za ceny priamo od výrobcu De
Heus, a.s. Navyše žalobca si z takýchto transakcií uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty aj po
započítaní dobropisov. Vznik tejto situácie mohol byť umožnený tým, že Cofeed, s.r.o. nadobudol tovar
v tuzemsku z iného členského štátu a cenu za nákup použil ako protihodnotu, t.j. základ dane a daň
a pri predaji tovaru Borus Energy, s.r.o. fakturoval v sume stanoveného základu dane zvýšeného o
svoju obchodnú prirážku. Cofeed, s.r.o. v zmysle § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej



hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH") je povinný platiť daň z týchto dodaní. Pre
zníženie dane, ktorú mal zaplatiť si uplatnil odpočítanie 20% DPH z fiktívnych faktúr od Bordeaux Tech
Slovakia, s.r.o. Pri preverovaní obchodných transakcií správca dane vychádzal poznatkov zistených
pri daňovej kontrole žalobcu za zdaňovacie obdobie február 2017, najmä z výpovedí F. J., L.. X.. D..
F. F., X.., F.. P. B.,  E. F. a iných.  Po vyhodnotení zabezpečených podkladov a výpovedí uvedených
osôb správca dane spochybnil vierohodnosť podpisov F.. B. na objednávkach, resp. na zúčtovacích
lístkoch a tým aj vierohodnosť a pravdivosť účtovníctva, ktoré vychádza z takýchto podkladov. Žalobca si
nepočínal s náležitou opatrnosťou v obchodnej činnosti a neprijal také opatrenia, ktoré by vylúčili alebo
minimalizovali účasť na obchodných transakciách, ktoré mohli byť poznačené podvodným konaním.
Borus Energy, ktorá predtým s krmivom neobchodovala a vznikla v roku 2016 poskytla výrazne nižšie
cemy krmiva voči cenám, ktoré mal žalobca ako dlhodobý obchodný partner s vysokým obratom od
výrobcu De Heus. Zástupca Borus Energy nepoznal výrobcu krmív, ktoré predával a ktorých pôvod musí
deklarovať a žalobca ako odberateľ a spotrebiteľ zas preukázať. Žalobca po prerušení dodávok krmív od
Borus Energy v decembri 2016 nakupoval zas za ceny výrobcu. Pri neiktorých faktúrach boli priložené
aj prepravné doklady vystavené na Cofeed ako odberateľa a pri prevzatí zásielky označené pečiarkou
príslušnej farmy žalobcu. Žalobca nákupom krmív cez reťazec tuzemských dodávateľov Cofeed a Borus
Energy získal nižšiu cenu svojich vstupov a možnosť odpočítať si daň z týchto nákupov. Čo sa týka
uplatnenia práva na odpočítanie dane z faktúr za poskytnuté služby v rámci zdaňovacích období, ktorých
sa to týka, správca dane zistil, že k daňovej kontrole boli predložené faktúry, ktoré neobsahovali prílohy,
konateľ žalobcu sa k nim vyjadril, že ich nevidel, podpisy na zúčtovacích dokladoch k nim nie sú jeho a
nevedel k akým plneniam sa vzťahujú (čo nevedela ani účtovníčka žalobcu) ani nikoho z dodávateľskej
spoločnosti nepozná. Zamestnanec Borus Energy F. H. sa vyjadril, že na farme vo V. vykonával len
bežné opravy a údržby (okrem výmeny ventilátorov iné väčšie opravy nevykonávali). F.. A. rozsah
dodaní nevedel špecifikovať. Na základe evidencií a podaní vykonaných daňovými subjektmi správca
dane identifikoval k týmto faktúram od Borus Energy prináležiace záznamy o fakturácii od Cofeed ako
dodávateľa pre Borus Energy a od Boreaux Tech Slovakia ako dodávateľa pre Cofeed.   Správca dane
ďalej uviedol, že vykonal rozsiahle dokazovanie, pri ktorom nevychádzal iba z predložených dokladov,
ale zo zásady preferovania skutočného obsahu právneho úkonu pred jeho formálnym prejavom, pretože
o vierohodnosti a pravdivosti dokladov predložených daňovým subjektom na preukázanie práva na
odpočítanie mal správca dane pochybnosti. V daňovom konaní boli podľa jeho názoru získané také
dôkazy, ktorými sa nepotvrdili, resp. vyvrátili skutočnosti, ktoré deklaroval daňový subjekt - žalobca
vo veci práva na odpočítanie DPH. Správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly v súlade
s platnými predpismi. Aj napriek tomu, že daňový subjekt predložil doklady preukazujúce nárok na
odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr so všetkými formálnymi náležitosťami v súlade so zákonom
o DPH, faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce
skutočnosť, čo bolo v danom prípade podľa správcu dane spochybnené.  To, že doklady formálne
spĺňajú všetky náležitosti a sú riadne zaúčtované v účtovníctve ešte nie je splnením zákonnej podmienky,
resp. podmienok oprávnenosti na uplatnenie odpočítania DPH. Splnenie týchto podmienok preukazuje
platiteľ, pričom ich splnenie nespočíva len vo formálnej deklarácii a predložení dokladov s predpísaným
obsahom, ale doklady musia mať povahu faktúr a musia byť vystavené na materiálnom podklade a
ako právna skutočnosť aj preukázané. Zo zistení správcovi dane vyplynulo, že žalobca mohol vedieť,
alebo vedel o pohybe tovaru, kto je jeho výrobcom a dodávateľom, podieľal sa na tvorbe a uskutočnení
obchodnej schémy, ktorej výsledkom bolo získanie výhod v podobe nižšej nadobúdacej ceny výrobných
vstupov a odpočítania DPH.

2. O odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len
„žalovaný") rozhodnutiami č. 101833516/2019 zo dňa 30. júla 2019,                 č. 101833688/2019 zo
dňa 30. júla 2019, č. 101832803/2019 zo dňa 30. júla 2019,                  č. 101833267/2019 zo dňa 30.
júla 2019, č. 101833790/2019 zo dňa 30. júla 2019,                   č. 101833379/2019 zo dňa 30. júla 2019,
č. 101833055/2019 zo dňa 30. júla 2019,                    č. 101832650/2019 zo dňa 30. júla 2019 tak,
že prvostupňové rozhodnutia potvrdilo (ďalej len „napadnuté rozhodnutia"). V odôvodnení napadnutých
rozhodnutí žalovaný popísal skutkový stav zistený preskúmaním spisového materiálu a v odvolaniach
uvádzaných skutočností tak, ako ho zistil správca dane. Po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi
odvolaní žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane a s obsahom spisového materiálu
žalovaný nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov obsiahnutých v odôvodneniach prvostupňovým rozhodnutí, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie ich výrokov. Preto sa žalovaný ako odvolací orgán v celom rozsahu s nimi
stotožnil v celom rozsahu považujúc právne posúdenie veci správcom dane za správne.  K namietanému



porušeniu § 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Daňový poriadok") konštatoval, že žalobca neuviedol konkrétne pri akej výpovedi
mu bolo upreté právo klásť svedkom otázky, pričom po preskúmaní spisu uzavrel, že k tomuto porušeniu
nedošlo, o čom svedčia upovedomenia o vypočutí svedkov a využitie oprávnenia splnomocneného
zástupcu žalobcu zúčastniť sa na výsluchu a klásť otázky. K MVI uviedol, aké zistenia z nej správcovi
dane vyplynuli a uviedol tiež ich hodnotenie súladné s hodnotením správcu. Zdôraznil, že pri preverovaní
obchodných transakcií správca dane vychádzal z poznatkov z daňovej kontroly žalobcu za zdaňovacie
obdobie február 2017. Doplnil, že informáciami z MVI bola potvrdená existencia tovaru a jeho fyzické
prijatie žalobcom. Rovnako bolo podľa žalovaného potvrdené, že Cofeed nakupoval krmivo za obdobné
nákupné ceny ako žalobca, keď ich nakupoval priamo od výrobcu  De Heus v iných obdobiach,
teda Cofeed nemal vyrokované výhodnejšie obchodné podmienky ako žalobca. Tvrdenie De Heus, že
údajne nevedel, že príjemcom tovaru bol žalobca, nie je obhájiteľné, keďže aj na dodacích listoch a
prepravných dokladoch, ktoré tvorili prílohu faktúr vystavených pre Cofeed, sú na pozíciách príjemcu
odtlačky pečiatok žalobcu a podpisy. V ďalšom texte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný
zaujal stanovisko k svedeckým výpovediam F. J., L.. X.. D.. F. F., X.., F.. P. B.,  E. F., F.. X. A., D.. Q.T.,
F. H. a T. H.. Nenamietal využitie obchodnej príležitosti v nižšej nákupnej cene, pokiaľ bola dosiahnutí
poctivým úsilím a splnením zákonných náležitostí. Skonštatoval, že spoločnosti Cofeed, Borus Energy a
žalobca sa formálne javia ako personálne a ekonomicky nezávislé osoby, ale svoju činnosť vykonávali vo
vzájomnej súčinnosti. Podľa svedeckých výpovedí sa reálne riadenie spoločnosti žalobcu, dohodnutie
obchodnej spolupráce a kontraktov medzi spoločnosťami, zabezpečenie odborného dohľadu spíja v
osobe F.. X. A., ktorý dlhodobo poznal výrobcu De Heus, a na rozdiel od konateľa žalobcu F.. B. poznal
aj F. J.. F.. B. nepoznal ani spoločnosť Borus Energy, s.r.o., ktorá mala žalobcovi krmivo a služby dodať
a z tejto spoločnosti u nich na farme nikto nebol, opravy si riešili sami. Faktúry predtým nevidel a
nepodpisoval. Žalovaný ďalej argumentoval, že výkon pôsobnosti konateľa s odbornou starostlivosťou
a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov nepredpokladá len splnenie povinností v
zmysle Obchodného zákonníka, ale predpokladá sa zabezpečenie odbornosti v predmete ekonomickej
činnosti spoločnosti, v poznaní ekonomicky významných partnerov a výsledkov vlastnej činnosti. F..
P. B. nepoznal najvýznamnejšieho dodávateľa, čo sa finančného objemu dodávok týka neuzatváral s
ním obchodné dohody, nepoznal jeho činnosť, ani jeho zástupcov. Ďalší konateľ žalobcu v neskoršom
období E. F. uviedol, že ako konateľ podpisoval faktúry za krmivá, kurčatá, nájomné zmluvy a pod.
Na obchodné jednania nechodil, kontakty už boli uzavreté, len v nich ďalej pokračoval. V spoločnosti
bol zamestnaný pán Konkoľ a všetko zabezpečoval on. F.. A. k tomu uviedol, že odporúčania s kým
majú obchodovať dával on, ale konatelia podpisovali kontrakty a zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že
zo strany žalobcu došlo k zanedbaniu svojich povinností, nakoľko nekonal obozretne a nestaral sa
aktívne o preverenie si obchodných partnerov. Žalovaný pripustil možnosť, že tak urobiť nemusel, ale
dôsledky tohto konania dopadajú na neho. K svedeckej výpovedi F. H. uviedol, že F. H. bol zamestnanec
Borus Energie, ktorý vykonával ošetrovanie hydiny a bežné opravy a údržby. Správca dane overoval
všeobecnú známosť poskytnutia služieb údržby a opráv a ich rozsahu u zamestnanca poskytovateľa
týchto služieb. Faktúry prijaté žalobcom neobsahujú ich rozsah a presnú špecifikáciu, odvolávajú sa na
objednávaky a zmluvy. F.. P. B. tiež uviedol, že o  prijatých službách a faktúrach za ne v zmysle zmluvy o
údržbe a bežných opravách z 30.06.2016 nič nevie, rovnako ani F. H. ako zamestnanec poskytovateľa,
ani T. H., ako vedúca farmy alebo D.. Q.T., ako účtovníčka žalobcu. Ani F.. X. A. sa podrobnejšie
nevedel vyjadriť k rozsahu plnenia v zmysle uvedenej zmluvy. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v
odvolaní poukázal na podvodné konanie a jeho aplikáciu na predmetný prípad, k čomu poznamenal, že k
nepriznaniu nároku žalobcu nedošlo z dôvodu podvodného konania, ale z dôvodu zneužitia práva formou
daňového zvýhodnenia. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný nevedel vyjadriť k tejto námietke. Ak jediným
ekonomickým dôvodom rozhodnutia žalobcu pre nákup kŕmnej zmesi prostredníctvom spoločnosti
Borus Energy bola skutočnosť, že táto spoločnosť ponúkla žalobcovi lepšie cenové podmienky, možno
konštatovať, že žalobca neprijal všetky opatrenia, ktoré sa od neho dajú rozumne očakávať, aby sa
nestal účastníkom obchodných transakcií zaťažených podvodným konaním. Žalobca nepodnikol kroky
k overeniu si alebo sa ani nedopytoval, akým spôsobom dodávateľ Borus Energy dosiahol signifikantne
nižšie ceny, než aké mal u výrobcu dohodnuté žalobca, napriek dlhodobej spolupráci a odoberaného
objemu. Borus Energy bola založená v apríli 2016 len niekoľko mesiacov pred začatím spolupráce,
predtým ani spoločnosť, ani jej zástupca nemali históriu obchodovania s komoditou - krmivá, spoločnosť
nebola ani registrovaná v zmysle príslušného zákona na obchodovanie s krmivami. Registrácia bola
riešená spolu s Cofeed a Best Meat na podnet F.. X. A.. Obdobne nebola overovaná spôsobilosť
dodávateľa dodať objem krmív v požadovanej kvalite a spôsobom, ktorým nedôjde k znehodnoteniu
dodávky. Podľa žalovaného sa správca dane vo svojich prvostupňových rozhodnutiach pri konštatovaní



o zneužití práva žalobcu vysporiadal a odôvodnil, prečo k uvedenej veci došlo. K zapojeniu spoločnosti
Cofeed a Borus Energy do obchodného reťazca spoločností podieľajúcich sa na dodávke toho istého
tovaru - krmiva od výrobcu DeHeus pre konečného odberateľa žalobcu, ktorý ho použil na produkciu
svojich produktov - jatočná hydina, bola vytvorená situácia, keď žalobca tieto krmivá nakúpil v obdobiach,
za ktoré bola vykonaná kontrola, t.j. júl 2016 až december 2016, január 2017 a marec 2017 za celkovú
sumu 5 417 924,98 Eur, čo je o 873 454,78 Eur menej, ako keby tento tovar nakupoval za ceny priamo od
výrobcu DeHeus. Navyše žalobca si z takýchto transakcií uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo
výške 1 067 834,40 Eur aj po započítaní dobropisov. Celkovo bol uskutočnený nákup 21 435,58 t krmív,
pričom priemerná predajná cena od DeHeus bola 294,- Eur za tonu a nákupná cena žalobcu cez uvedený
reťazec 253,- Eur za tonu. Vznik tejto situácie mohol byť umožnený tým, že Cofeed nadobudol tovar v
tuzemsku z iného členského štátu a cenu za nákup použil ako protihodnotu, t.j. základ dane a daň a pri
predaji tovaru Borus Energy fakturoval v sume stanoveného základu dane zvýšeného o svoju obchodnú
prirážku. Cofeed v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH pri dodaní tovarov a služieb v tuzemsku je povinný
platiť daň z týchto dodaní. Pre zníženie dane, ktorú mal zaplatiť si Cofeed uplatnil odpočítanie 20% DPH z
fiktívnych faktúr od spoločnosti Boredeaux Tech Slovakia, s.r.o. Bratislava. Žalovaný námietkam žalobcu,
že nemôže niesť zodpovednosť za konanie subjektov zapojených v obchodnom reťazci, a že správca
dane žiadnymi dôkazmi nepreukázal jeho vedomú účasť na podvode uviedol, že sa v uvedenom prípade
nejedná o podvodné konanie a správca dane postupoval vo vzťahu k daňovému subjektu. V prvom
rade kontrolou jeho prvotných dokladov, následne komplexným preverovaním dodávateľov, čím došlo k
zisteniu fakturačného reťazca spoločností. Poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v
rozsudku 3Sžf/24/2012, podľa ktorého je správca dane oprávnený v prípade pochybností preverovať celý
obchodný reťazec. Poukázal tiež na to, že z ustálenej judikatúry SD EÚ týkajúcej sa práva na odpočet
DPH upraveného Šiestou smernicou vyplýva, že vnútroštátnym orgánom a súdom prináleží zamietnutie
uplatnenia tohto práva, ak sa ohľadom objektívnej skutočnosti preukáže, že dotknutá osoba sa tohto
práva dovoláva podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
mal žalovaný za zrejmé, že v procese daňovej kontroly bolo viacerými priamymi a nepriamymi dôkazmi
preukázané, že žalobca mohol vedieť, že sa zúčastnil zneužitia práva formou daňového zvýhodnenia.
Na základe vykonaného dokazovania správca dane zistil a v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
podrobne popísal fakturačný reťazec spoločnosti Deheus a a.s. (ČR) - Cofeed, s.r.o.  (SK) - Borus
Energie, s.r.o. (SK) - Best Meat, s.r.o. (SK) k predmetu dodania. Podľa vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že spoločnosť Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o. v obdobiach za ktoré bola vykonaná
daňová kontrola nevykázala žiadnu ekonomickú činnosť a plnila úlohu nekontaktnej spoločnosti v
obchodnom reťazci, do ktorého bola zapojená umelo, slúžila len na vystavovanie faktúr pre reťazec
spoločností Cofeed, s.r.o., Borus Energie, s.r.o. a žalobcu. Ďalej žalovaný uviedol, že správca dane
postupoval v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah
právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Správca dane
sa neobmedzil len doklady a skutočnosti predložené daňovým subjektom, ale v súlade s § 24 ods.
4 Daňového poriadku informácie a súvisiace skutočnosti získal aj inými úkonmi (vypočutím svedkov,
informácie z kontrolných výkazov DPH, MVI, využitie informácií zo spisov z prebiehajúcich a vykonaných
daňových kontrol u žalobcu a pod)., t.j. vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú
skutočnosť a či im neabsentuje materiálny podklad. Poukázal na to, že žalobca ako daňový subjekt
síce nezodpovedal za správanie sa jeho obchodných partnerov, ale ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho
súdu SR 2Sžf/40/2011, mal by mať však vedomosť o tom, či partner, s ktorým uzatvára obchodný
vzťah je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť". K námietke ohľadom dôkazného
bremena uviedol, že v predmetnom prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi, t.j. skutočnosti významné
pre správne posúdenie práva uplatneného práve žalobcom preukazuje žalobca. Zdôraznil, že daňový
subjekt v procese správy daní zásadne preukazuje skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v
spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku), okrem iného, že vykonal ekonomickú činnosť najmä
vo forme prevodu vlastníckeho práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu v rozsahu, kvalite
a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov a od dodávateľa zákonným spôsobom
uvedeného na faktúre. V prípade preukazovania vzniku práva na odpočítanie dane zaťažuje dôkazné
bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku zásadne daňový subjekt, ktorý si uvedené právo
uplatnil. V danom prípade prevzal dokazovanie správca dane a zaobstaral si dôkazy (MVI, výpovede
svedkov...), z ktorých bol oprávnený prijať právny záver uvedený vo výroku prvostupňového rozhodnutia.
Žalovaný tiež poukázal na to, že správca dane postupoval v súlade s uznesením Ústavného súdu SR III.
ÚS 401/09-17, preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, preto možno skonštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a
dostatočne zistil skutkový stav pre prijatie záverov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí. Rovnako



poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava v rozsudku sp. zn. 2S/11/2014 zo dňa 19.11.2014.
Pri daňovej kontrole správca dane preveroval doklady vystavené deklarovaným dodávateľom, a teda
daňová kontrola bola zameraná nielen na obsahovú stránku faktúr podľa zákona o dani z pridanej
hodnoty, ale predovšetkým bola zameraná na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia, a to vo
všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a predovšetkým, či došlo
ku skutočnému zdaniteľnému obchodu v zmysle zákona o DPH na základe oprávnenosti, hodnovernosti
a preukázateľnosti dodania tovaru a následného práva na odpočet DPH. Účelom daňovej kontroly nie
je len formálne skontrolovanie daňových dokladov, ale aj preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých
úkonov, ktoré majú vplyv na daňové výdavky kontrolovaného daňového subjektu. Samotná existencia
faktúry, na ktorej je uvedená daň, a teda to, že platiteľ má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane,
ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na
faktúre. Uskutočnenie dodania tovaru, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je
možné deklarovať len po formálnej stránke vystavenou dodávateľskou faktúrou, ale aj po obsahovej
reálnym preukázaním dodania tovaru. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok aby
bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom
reálneho plnenia, ktoré preukazuje platiteľ. Z obsahu predloženého spisu a prvostupňového rozhodnutia
žalovanému vyplynulo, že správca dane viedol dokazovanie v zmysle Daňového poriadku, pričom
dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dani boli zistené čo najúplnejšie. Z toho vyplýva, že
posúdenie skutkového stavu a prijatý záver správcu dane boli vecne správne a správca dane postupoval
v súlade s Daňovým poriadkom.

Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body

3. Proti napadnutým rozhodnutiam žalobca podal správne žaloby, kde mal za to, že ak daňová kontrola
bola vykonaná v rozpore so zákonom, sú všetky právne akty vydané v rámci tejto daňovej kontroly,
ako aj všetky úkony nezákonné.  Žalobca ďalej namietal porušenie povinností správcu dane podľa
§ 24 ods. 2 Daňového poriadku dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené
čo najúplnejšie, namietal porušenie povinností správcu dane v protokole vyhodnotiť dôkazy podľa §
47 písm. h/ Daňového poriadku, ako aj porušenie svojho práva vyjadrovať sa v priebehu daňovej
kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo práva navrhnúť, aby v protokole boli
uvedené jeho vyjadrenia k nim podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku. Podľa žalobcu nie sú
správne závery správcu dane, že v procese  daňovej kontroly bolo viacerými priamymi aj nepriamymi
dôkazmi preukázané, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt mohol vedie, že sa zúčastnil
zneužitia práva formou daňového zvýhodnenia. S poukázaním na argumentácie uvedené v rozsudkoch
Európskeho súdneho dvora C - 439/04 a C - 440/04, z ktorých vyplýva, že prináleží odmietnutie
priznania odpočet tomu platiteľovi dane, u ktorého sa preukáže, že dodávka bola uskutočnená pre
platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je
súčasťou podvodu a z tohto dôvodu podľa názoru žalobcu žalovaný a správca dane sa snaží vzbudiť
dojem, že došlo k takémuto preukázaniu, že žalobca sa vedome priamo zúčastnil na zdaniteľných
obchodoch poznačených podvodom, čo sa nezakladá na pravde. Ďalej namietal závery správcu dane, že
využil obchodné vzťahy tretích subjektov absolútne nesúvisiace s obchodným vzťahom žalobcu a jeho
dodávateľa Borus Energy, s.r.o., dokonca nesúvisiace ani s obchodným vzťahom medzi spoločnosťami
Borus Energy a Cofeed, s.r.o. a ani medzi De Heus, a.s. a Cofeed, s.r.o. Podľa žalobcu boli všetky
skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly daňovými orgánmi hodnotené výlučne z toho uhla
pohľadu, pričom skutočnosti, ktoré nezodpovedali tomuto hodnoteniu daňové orgány nijako nehodnotili
iba ich ignorovali. Žalobca v danom prípade nebol prepojený so žiadnym subjektom, ktorý sa mal
podľa správcu dane dopustiť podvodného konania. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný v odvolacom
konaní sa vyjadril k námietkam žalobcu len okrajovo v zmysle potvrdenia názoru správcu dane a k
niektorým námietkam sa nevyjadril vôbec a nepreskúmal tým prvostupňové rozhodnutie v rozsahu, ktorý
požadoval žalobca. Napadnuté rozhodnutie  je tým v rozpore s  § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového
poriadku a bolo vydané bez odstránenia pochybností a bez úvah o dôkazoch, ktoré preukazujú tvrdenia
žalobcu a ktoré vyplývajú z právnych noriem a vykonaných úkonov správcu dane ako štátneho orgánu.
Namietal aj arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko žalovaný ako odvolací orgán dospel bez
akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia k protichodnému právnemu záveru ako preukazujú vykonané
dôkazy a právne normy, na základe čoho mal aj za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.
Žalobca ďalej vyslovil podozrenie, že orgánom, ktorý nezákonne koordinuje celý postup desiatok
kontrol je práve žalovaný a úvahy správcu dane sú vlastne úvahami žalovaného, čím bola porušená
zásada dvojinštančnosti konania a žalobca tým bol hrubo poškodený na svojich právach. Žalobca



ďalej argumentoval, že žalovaný ako aj správca dane porušili prejednávaciu zásadu a porušili právo
kontrolovaného žalobcu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a zisťovaným skutočnostiam,
a teda ani neuniesli dôkazné bremeno ohľadne skutočností v neprospech žalobcu. Žalobca zdôraznil,
že keď sa zástupcovia spoločností v rámci daňovej kontroly vyjadrovali (boli vypočutí) k skutočnostiam
dôležitým pre výkon daňovej kontroly u žalobcu majúcich pre neho význam, išlo podľa právnej praxe o
výsluch svedka. Žalobca mal právo byť prítomný pri vypočutí svedkov, mal právo klásť svedkom otázky
a mal záujem tieto svoje práva využiť, čo mu ale konaním správcu dane bolo znemožnené, čím boli
porušené jeho práva vyplývajúce z ustanovení § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku.  Ďalej poukázal
žalobca na skutočnosť, že aj počas tejto daňovej kontroly boli tieto úkony vykonávané nad rámec toho
čo zákon umožňuje, pričom výsledkom bolo potvrdenie všetkých obchodov deklarovaných daňovým
subjektom. Mal za to, že žalovaný, ako aj správca dane svojím konaním okrem iného porušili článok 2
ods. 2 Ústavy, § 3 ods. 1 a ods. 3 Daňového poriadku, § 24 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. MVI
podľa neho prinieslo také zistenia, ktoré preukazujú to, že spoločnosť Cofeed, s.r.o. bola odberateľom
spoločnosti De Heus, a.s. objednanej zamestnancami, a preto nemožno konštatovať, že sa jednalo
o spoločnosť, ktorá vykonáva reálnu ekonomickú činnosť. S poukázaním na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu ČR 5Afs 60/2017 z 30.01.2018 bol toho názoru, že ak došlo k porušeniu povinností u
iných subjektov, zodpovednosť by mala byť výlučne na týchto subjektoch a zároveň by nemal byť žalobca
penalizovaný len z dôvodu, že sa to javí správcovi dane ako najefektívnejšia cesta ako to podľa názoru
žalobcu vyplýva zo spôsobu vykonávania dokazovania voči žalobcovi, nakoľko mu je dokonca pričítané
konanie mimo rámec jeho obchodnej činnosti u subjektov, s ktorými neprichádza do obchodného
styku. Žalovaný ďalej namietal, že žalovaný ako aj správca dane nepochybne v rámci dokazovania a
predložených zistení konštatovali zistenia rozporuplných informácií a svedeckých výpovedí, tieto však
vzájomne nekonfrontovali a vyvodili z nich záver, ktorý nie je podložený relevantnými dôkazmi. Navyše
tieto výsluchy svedkov boli podľa názoru žalobcu použité v rámci vykonanej kontroly nezákonným
spôsobom. Žalobca ďalej dôvodil, že správca dane svoje zistenia postavili aj na základe výpovedí
svedkov vykonaných v rámci kontroly vykonávanej za zdaňovacie obdobie február 2017, a teda v rámci
inej kontroly vykonávanej v inom zdaňovacom období. Z Daňového poriadku vyplýva okrem iného právo
daňového subjektu alebo zástupcu byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť mu otázky. Namietal, že
správca dane musí o výsluchu svedka písomne informovať daňový subjekt alebo jeho zástupcu, pričom,
ak by tak neurobil alebo by tak nerobil v dostatočnom časovom predstihu, došlo by k porušeniu práva
daňového subjektu klásť svedkovi otázky, a teda došlo by k porušeniu základného procesného práva
daňového subjektu v rámci dokazovania, čo by mohlo mať dopad na zákonnosť rozhodnutia v prípade,
ak by takýto dôkaz bol podkladom pre rozhodnutie. V danom prípade však tieto výpovede svedkov boli
v rámci samotných predvolaní a následných zápisníc uvedených výsluchov označené a vykonané v
rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2017, a teda odlišných od zdaňovacích obdobé,
ktoré boli v danom prípade predmetom daňovej kontroly, čím podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu
jeho práva na zachovanie riadnej prípravy a účasti v záujme riadneho uplatnenia všetkých práv v
rámci takéhoto úkonu v rámci vykonávanej daňovej kontroly. Na základe uvedeného bol žalobca toho
názoru, že nie je možné neprihliadať na výpovede týchto svedkov. V časti správnej žaloby označenej
ako materiálna stránka žalobca namietal, že z celého záveru, ktorý správca dane získal v rámci MVI
vyplýva, že obchodný vzťah de facto prebehol presne tak ako ho deklaroval žalobca. Správca dane
však vykonal kontrolu spoločnosti Cofeed, s.r.o., pričom poukázal na to, že spoločnosť Cofeed, s.r.o. si
uplatnila odpočítanie 20% DPH z fiktívnych faktúr od spoločnosti Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o.,  k čomu
uviedol, že mu neprináleží hodnotiť výkon daňovej kontroly ani fungovanie tretích subjektov, avšak tieto
závery správcu dane sú podľa jeho názoru absolútne nesúvisiace s obchodným vzťahom žalobcu a jeho
dodávateľa Borus Energy, s.r.o., dokonca nesúvisia ani s obchodným vzťahom medzi spoločnosťami
Borus Energy, s.r.o. a Cofeed, s.r.o. a ani medzi De Heus, a.s. a Cofeed, s.r.o. V prípade, že došlo k
uplatneniu fiktívnych faktúr z dôvodu uplatnenia odpočítania dane medzi spoločnosťami Cofeed, s.r.o.
a Bordeaux Tech Slovakia, s.r.o., tieto sa nijakým spôsobom nedotýkajú obchodného vzťahu žalobcu.
Ďalej žalobca vyjadril myšlienku, že obsah protokolu, rozhodnutia a samotného výkonu kontroly iného
subjektu má podľa jeho názoru slúžiť len na to, aby vzbudil dojem o podvodnom konaní žalobcu, resp.
o nutnosti vedomosti jeho účasti na takomto konaní. S poukázaním na rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci Maks Pen EOOD C-18/13 žalobca uviedol, že v prípade ak vnútroštátne súdy majú povinnosť
alebo možnosť ex offo vzniesť právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva,
musia to urobiť vo vzťahu k záväznému pravidlu práva únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje, aby
vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, ak sa
vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom podľa názoru žalobcu prináleží po posúdení podvodného alebo



zneužívacieho charakteru tohto nároku na odpočet dane vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším
ohľadom na znenie a účel smernice 2006/112 s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje
aby urobili všetko čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové
metódy ním uznané. V zmysle ustanovení smernice 2006/112/EÚ ako aj rozsudku SDEÚ vo veci
Collée č. C - 146/05 je členským štátom umožnené prijať opatrenia, ktorých účelom je zabezpečiť
správne vyberanie dane a predchádzať podvodom, a to najmä pod podmienkou, že tieto opatrenia
nepôjdu nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie takýchto cieľov, pričom sa nesmú používať
spôsobom spochybňujúcim neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému
DPH a vyžaduje aby právo na odpočítanie bolo priznané ak sú splnené základné požiadavky, hoci
určité formality boli zdaniteľnými osobami opomenuté a nie je to inak ani v prípade, ak porušenie
takýchto formálnych požiadaviek malo za následok nemožnosť predložiť jasný dôkaz o tom, že základné
požiadavky splnené boli avšak pod podmienkou, že nedošlo k zámernej účasti na daňovom podvode,
ktorý by ohrozil fungovanie spoločného systému DPH. Členské štáty sú pri výkone svojich právomocí
povinné dodržiavať všeobecné právne zásady, ktoré sú súčasťou právneho poriadku EÚ akými sú
najmä zásada právnej istoty a proporcionality, z čoho žalobcovi vyplynulo, že len vnútroštátny súd môže
rozhodnúť o zamietnutí práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania a len
vnútroštátny súd môže rozhodnúť o tom, či došlo k zámernej účasti spoločnosti, ktorá uplatňuje právo
na odpočítanie dane na daňovom podvode. Prijatie takýchto záverov v daňovom konaní správcom
dane na základe takýchto záverov nepriznanie práva na odpočítania dane bez vysporiadania sa s inými
predloženými dôkazmi je prekročením kompetencií správcu dane a je to postup, ktorý je v rozpore s
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca skonštatoval, že jediným ekonomickým dôvodom rozhodnutia žalobcu
pre nákup kŕmnej zmesi prostredníctvom spoločnosti Borus Energy, s.r.o. bola skutočnosť, že táto
spoločnosť ponúkla žalobcovi lepšie cenové podmienky (nákupné ceny), čo vyplýva aj z výpovede
F.. X. A.. Spôsob akým táto spoločnosť dosahovala nižšiu predajnú cenu nemal žalobca možnosť
reálne zistiť ani v prípade, že táto spoločnosť za týmto účelom využila podvodné konanie a následné
uplatnenie tvrdených fiktívnych faktúr od žalobcu neznámeho subjektu. Poukázal ďalej na to, že v
obchodnej praxi je bežným zvykom, že každý subjekt dostáva iné cenové podmienky na základe času
objednávky, množstva tovaru a pod. a nie vždy platí to, že dlhodobí obchodný partner dostane lepšiu
cenovú ponuku, napríklad v prípade snahy prilákania nových subjektov zo strany výrobcu. Aj z tohto
dôvodu nemožno konštatovať vedomosť žalobcu na podvodnom konaní tretích osôb, dokonca mimo
obchodného vzťahu žalobcu. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný viac krát uviedol, že nejde o podvodné
konanie ale o zneužitie práva, avšak jeho argumentácia je založená práve na tom, že žalobca neprijal
všetky opatrenia, aby sa nestal účastníkom obchodných transakcií zaťažených podvodným konaním a
pritom poukázal na to, že sám žalovaný potvrdil, že žalobca sa podvodného konania nedopustil. Podľa
žalobcu sa žalovaný snažil vytvoriť dojem o tom, že osoby, ktoré boli v kontrolovanom zdaňovacom
období konateľmi žalobcu nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a do funkcie
boli ustanovení formálne, pričom vedenie spoločnosti mali vykonávať formálne na základe pokynov a
dôvodov dosiahnutých inou osobou. Tieto tvrdenia boli založené predovšetkým na tom, že plno vyjadrení
konateľa spoločnosti nepoznali podstatného dodávateľa komodity akou je krmivo potrebné na vlastnú
výrobu, ani osoby, ktoré boli zástupcami dodávateľa, s ktorými by inak pri jarnej činnosti prišli do styku.
Poukázal pritom na ustanovenia § 135 a iné Obchodného zákonníka a uviedol, že povinnosť zabezpečiť
riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva môže byť osobne zabezpečené aj inými tretími
osobami, pričom toto ich nezbavuje povinností zodpovednosti za škodu voči spoločnosti pri plnení tejto
povinnosti. Povinnosť viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti.
Toto ustanovenie neukladá konateľom povinnosť pravidelne informovať spoločníkov o záležitostiach
spoločnosti, avšak v zmysle ustanovenia § 122 ods. 2 Obchodného zákonníka sú konatelia povinný tak
urobiť vždy na požiadanie spoločníkov. Žalobca následne konštatoval, že v kontrolovanom zdaňovacom
období nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti zo strany konateľa spoločnosti, a preto žalobca
v zásade nesúhlasil s konštatovaním žalovaného a správcu dane o formálnom ustanovení do funkcie.
Poukázal na to, že konateľ vykonával všetky svoje povinnosti, zabezpečoval riadny chod spoločnosti.
Konateľ spoločnosti poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami v obchodnom styku, v žiadnom
prípade nemôže byť podkladom na určenie záveru, že v spoločnosti bolo ustanovenie len formálne,
práve naopak, zabezpečoval všetky zákonom vyžadované povinnosti a s odbornou starostlivosťou
poveril výkonom činnosti zodpovednú osobu. K výpovedi D.. X.. F. F., X.. uviedol, že táto osoba sama
potvrdila skutočnosť, že jednou z jej aktivít je práve registrácia ako zodpovednej osoby na UKSUP,
a preto podľa názoru žalobcu skutočnosť, že práve táto osoba bola registrátorom žalobcu ako aj
spoločnosti Borus Energy, s.r.o. a Cofeed, s.r.o. nemôže zakladať predpoklad o podvodnom konaní
žalobcu. Uviedol, že z výpovedí F. H. (ktorého nebolo možné „prezamestnať" bez jeho vedomosti), T.



H. a Q.T. nevyplývajú žiadne závery, ktoré by mohli odôvodňovať podvodnú činnosť žalobcu. Výpoveď
F.. X. A. podľa žalobcu naopak preukazuje to, že všetky obchodné vzťahy v preverovaných obdobiach
sa uskutočnili tak, ako to vyplýva z predložených dokladov, vyjadrenie výrobcu tovaru a zistený v rámci
MVI. F.. A. jasne a bez pochybností objasnil hlavný ekonomický dôvod obchodovať so spoločnosťou
Borus Energy, s.r.o. na základe odporúčaní ako skúseného obchodníka v danej oblasti. Z jeho výpovede
podľa názoru žalobcu vyplynuli aj súvislosti ohľadne kontrolovaných faktúr sa správu, prevádzku a
udržiavanie fariem a výrobných technológií. V závere tejto čast,i žalobca uviedol, že z vykonanej daňovej
kontroly vyplýva, že v kontrolovanom zdaňovacom období obchodný vzťah prebehol presne tak, ako
ho deklaroval žalobca, nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti zo strany konateľa spoločnosti.
V ďalšom bode správnej žaloby žalobca namietal, že žalovaný ako aj správca dane nepochybne v
rámci dokazovania a predložených zistení konštatovali zistenie rozporuplných informácií a svedeckých
výpovedí, tieto však vzájomne nekonfrontovali a vyvodili z nich záver, ktorý nie je podložený relevantnými
dôkazmi. Navyše tieto výsluchy svedkov boli podľa jeho názoru použité v rámci vykonanej kontroly
nezákonným spôsobom. Podľa jeho názoru v napadnutom rozhodnutí a rovnako aj v prvostupňovom
rozhodnutí nie je vyjadrené z akých skutočností žalovaný a správca dane vychádzali, keď uviedli tam
uvedené tvrdenia. Navyše poukázal na zmätočnosť pre rozpor záverov prvostupňového orgánu so
žalovaným ohľadom toho, či došlo k podvodnému konaniu alebo k zneužitiu práva. Ďalej uviedol, že
podľa ustanovenej judikatúry sa za podvodné správanie zdaniteľnej osoby, ktoré môže vo vzťahu k nej
viesť k zamietnutiu práva upraveného šiestou smernicou považuje nie len situácia, keď sa daňového
podvodu okamžite dopustí sama táto zdaniteľná osoba svojim vlastným konaním, ale aj situácia,
keď zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že vykonaným nadobudnutím alebo dodaním sa
zúčastňovala transakcie zapojenej do podvodu v oblasti DPH, ktorého sa dopustil hospodársky subjekt,
ktorý na vstupe alebo výstupe zasiahol do reťazca dodania. Žalobca je toho názoru, že žalovaný ako aj
správca dane sa svojim odôvodnením snaží iba navodiť dojem o podvodnom konaní, resp. vedomosti
o účasti žalobcu na takomto konaní. Poukázal na judikatúru SD EÚ vo veciach C-43904, C-440/04 a
uviedol, že k tomu, že zodpovedá daňovým subjektom za neodvedenú daň ich obchodnými partnermi je
možné aplikovať výlučne v prípade preukázania toho, že daňový subjekt sa zúčastnil podvodu z DPH,
resp., či vedel alebo vedieť musel, pričom dôkazné bremeno nesie správca dane. V danom prípade
nebolo preukázané ani to, či došlo k podvodu DPH a vôbec nie vedomosť žalobcu o takomto konaní.
Záverom žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie.

Vyjadrenia žalovaného  a žalobcu

4. Žalovaný vo vyjadreniach k správnym žalobám uviedol, že žalobca nekonkretizoval akým konaním
správca dane a žalovaný porušil citované ustanovenia Ústavy SR. Žalovaný po preskúmaní spisového
materiálu a celého prípadu nezistil porušenie zákona zo strany správcu dane, ktorý skúmal celý
tok tovaru, aby mal zistený skutkový stav potrebný pre prijatie právneho záveru uvedeného v
prvostupňových rozhodnutiach. Vo svetle získaných dôkazov dospel správca dane k logickému záveru,
že žalobca si neoprávnene uplatnil svoj nároky. Namietal, že žalobca neoznačil pri akej svedeckej
výpovedi mu bolo odopreté právo klásť otázky a po preskúmaní spisu dospel k záveru, že k porušeniu
tohto práva správcom dane nedošlo, o čom svedčia upovedomenia o vypočutí svedkov. K MVI a
výpovediam F. J., L.. D.. X.. F. F., X.., F.. P. B. a iných žalovaných vo vyjadrení argumentoval obdobne
ako v napadnutom rozhodnutí.

5. Žalobca v replike uviedol, že v podanej správnej žalobe dostatočne a rozsiahle uviedol porušenia
ustanovení jednotlivých predpisov, ktorých sa správca dane a žalovaný dopustili. Predovšetkým čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 1, 3, § 24 ods. 2, § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Z vyjadrením žalovaného
k správnym žalobám nesúhlasil a opätovne uviedol svoju argumentáciu uvedenú v správnych žalobách.

6. Krajský súd v Banskej, po zistení splnenia podmienok podľa § 65 ods. 1 zákona       č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") Bystrici, uznesením č.k. 24S/197/2019-88 zo dňa 10.06.2020
spojil na spoločné konanie veci vedené na tunajšom súde vo veciach žalobcu proti žalovanému
pod sp.zn. 24S/197/2019, 24S/198/2019, 24S/199/2019, 24S/200/2019, 24S/201/2019, 24S/202/2019,
24S/203/2019,  24S/204/2019 s tým, že tieto sa ďalej vedú pod sp. zn. 24S/197/2019.

7. Na nariadenom pojednávaní sa právny zástupca žalobcu pridržiaval písomne podaných žalôb v
plnom rozsahu, najmä považoval napadnuté rozhodnutia za nepreskúmateľné, ktoré nevychádzajú z
dostatočne zisteného skutkového stavu veci ani u ustálenej judikatúry SD EÚ. Namietal, že žalobca



nebol prizvaný k MVI a nebolo mu tak umožnené objasniť vec. Navrhol napadnuté rozhodnutia spolu s
prvostupňovými rozhodnutiami zrušiť a veci vrátiť na ďalšie konanie. Poverený zamestnanec žalovaného
trval na správnosti napadnutých rozhodnutí, kde sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami.
Žalobca sa mohol zúčastniť  pojednávaní a klásť na nich otázky. Zdôraznil, že MVI je špecifický spôsob
zisťovania podkladov, ktorý neumožňuje prizvanie účastníka konania. Navrhol žaloby zamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný
podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, a po prejednaní veci na nariadenom
pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

9. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené
inak.

10. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

11. Podľa § 11ods. 1, 2 zákona o DPH (1)  na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným
majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na
ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje
aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa
v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného
členského štátu s oslobodením od dane.
(2) Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
a/ nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom
štáte, a
b/ dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a
okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

12. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

13. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

14. Podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je
povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa§ 11 a § 11a.

15. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

16. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.



(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny
úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského
dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je
obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol
daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

17. Podľa § 24 ods. 1, 2, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

18. Správnou žalobou obsahujúcou obdobné žalobné body sa žalobca domáhal aj preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100982557/2019 zo dňa 26.04.2019 (vzťahujúceho sa k
zdaňovaciemu obdobiu DPH žalobcu február 2017), o závery ktorého rozhodnutia sa správca dane
ako aj žalovaný opakovane v preskúmavaných rozhodnutiach opierali. Uvedená vec bola zapísaná a
vedená na tunajšom súde pod č.k. 24S/170/2019. Konanie bolo skončené vydaním rozsudku sp.zn.
24S/170/2019-65 z 06.02.2020, ktorým bola žaloba zamietnutá. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňom 07.04.2020..

19. Vzhľadom na to, že žalobca uplatnil obdobné žalobné dôvody pre preskúmanie napadnutých
rozhodnutí, ktorých predmet konania bol totožný (vyrubenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty za iné
zdaňovacie obdobia, avšak za účasti rovnakých subjektov, ktoré sa na dodaní tovaru a služieb podieľali),
obdobný bol aj zistený skutkový stav a obsah žalobných bodov správnych žalôb, v  súlade s § 140
SSP správny súd poukazuje na tento rozsudok, nakoľko pre zamietnutie podaných správnych žalôb
platia rovnaké dôvody ako pre zamietnutie žaloby v prípade vedenom pod sp.zn. 24S/170/2019-65 z
06.02.2020. Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 24S/170/2019-65 z 06.02.2020
v časti bodov 15 až 19, 21 až 33, 35 a 36 bolo nasledovné:

„15. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov
fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas
podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je zmysle §
134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Správny súd na základe
uvedeného preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia
predchádzalo z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobcom podanej správnej žalobe.

16. Žalobca v podanej správnej žalobe bez bližšieho spresnenia namietal porušenie povinnosti správcu
dane dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie,
porušenie povinnosti v protokole vyhodnotiť dôkazy ako aj porušenie práva vyjadrovať sa v priebehu
daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a spôsobu ich zistenia, porušenie práva navrhnúť, aby
v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia podľa § 24 ods. 2, 45 ods. 1 písm. f/ a § 47 písm. h/
Daňového poriadku. Mal zato, že legalizovať takto vykonanú daňovú kontrolu by bolo možné len jej
vykonaním zákonným spôsobom, resp. nezákonnú daňovú kontrolu zastaviť a začať novú daňovú
kontrolu. S poukázaním na závery uvedené v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ C-439/04 a C-440/04
sa podľa jeho názoru žalovaný snaží vzbudiť dojem, že došlo k preukázaniu, že žalobca sa zúčastnil
na zdaniteľných obchodoch poznačených podvodom, čo sa nezakladá na pravde. Všetky skutočnosti
zistené v priebehu daňovej kontroly boli daňovými orgánmi podľa žalobcu hodnotené výlučne z tohto
uhla pohľadu, pričom skutočnosti, ktoré nezodpovedali tomuto hodnoteniu nijako nehodnotili, iba ich
ignorovali. Po skúsenostiach z iných daňových kontrol žalobca zdôraznil, že snaha o spochybnenie



obchodov medzi fungujúcimi obchodnými spoločnosťami výlučne na prepojení týchto spoločností je
bežným postupom správcu dane, ktorý hľadá takéto prepojenia. V danom prípade však žalobca nie je
ani podľa správcu dane prepojený so žiadnym subjektom, ktorý sa mal dopustiť podvodného konania.
Žalobca v súvislosti s namietaným odopretím práva byť prítomný výsluchu svedkov zdôraznil, že počas
daňovej kontroly boli tieto úkony vykonávané nad rámec zákona, pričom výsledkom bolo potvrdenie
všetkých deklarovaných obchodov, a mal zato, že žalovaný a správca dane svojim konaním okrem
iného porušili čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a ustanovenia § 3 ods. 1, 3, § 24 ods. 2 Daňového poriadku.
Žalobca namietal, že žalovaný a správca dane v rámci dokazovania konštatovali zistenie rozporuplných
informácií a svedeckých výpovedí, tieto však vzájomne nekonfrontovali a vyvodili z nich záver, ktorý nie
je podložený relevantnými dôkazmi.  Obsah protokolu mal podľa názoru žalobcu slúžiť len na to, aby
vzbudil dojem a podvodnom konaní žalobcu, resp. o jeho vedomej účasti na takomto konaní. Obdobne
bol aj toho názoru, že žalovaný a správca dane sa svojimi odôvodnením snaží iba navodiť dojem o
podvodnom konaní, resp. vedomosti žalobcu na takomto konaní, pričom s poukázaním na judikatúru
Súdneho dvora EÚ vo veciach C-439/04 a C-440/04 (Kittel a Recolta Recykling) uviedol, že dôkazné
bremeno na preukázanie, že žalobca sa vedome zúčastnil podvodu nesie správca dane. K výpovedi D..
X.. F. F., X.. uviedol, že táto osoba sama potvrdila skutočnosť, že jednou z jej aktivít je práve registrácia
ako zodpovednej osoby na UKSUP, a preto podľa názoru žalobcu skutočnosť, že práve táto osoba
bola registrátorom žalobcu ako aj spoločnosti Borus Energy, s.r.o. a Cofeed, s.r.o. nemôže zakladať
predpoklad o podvodnom konaní žalobcu. V danom prípade podľa neho nebolo preukázané ani to, či
došlo k podvodu s DPH a už vôbec nie vedomosť žalobcu o takomto konaní.

17. Tieto a iné obdobné tvrdenia, vyhlásenia, konštatovania žalobca urobil bez toho, aby ich
konkretizoval a vysvetlil, čo znamenajú vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, resp. z
akých dôvodov vyvracajú závery žalovaného o rozhodných skutočnostiach, na ktorých bolo napadnuté
rozhodnutie založené. Ide len o všeobecné tvrdenia žalobcu, bez zmienky o tom, aký majú mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia a relevantné závery žalovaného. Žalobca teda v podstatnej časti
podanej správnej žaloby (mimo v iných bodoch tohto rozsudku pertraktovaných žalobných námietok v
podstate v celom zvyšnom obsahu) prezentoval svoje vlastné názory, závery a presvedčenia na spôsob
interpretácie a aplikácie použitej právnej úpravy, na vyhodnotenie podstatných aj menej podstatných
skutkových okolností a všeobecné konštatovania, vlastné názory a domnienky týkajúce sa niektorých
záverov uvedených odôvodnení prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia. Samotný fakt, že
tieto závery nie sú v súlade s jeho názormi však nepreukazuje ich nezákonnosť. Uvedené konštatovania
a názory žalobcu na nastolené otázky sú len vyjadrením všeobecného nesúhlasu s posúdením, aké
žalovaný vykonal v napadnutom rozhodnutí, resp. nepodloženými tvrdeniami. Námietky žalobcu neboli
bližšie skutkovo a právne ozrejmené spôsobom, ktorý by ich individualizoval pre daný prípad, čo
správny súd za žalobcu urobiť nemohol. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok
so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil a z akých
dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú
tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením
žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých
námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy nestačí na to, aby súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ teda žalobca vo väčšine textu správnej žaloby len viedol určitú polemiku s odôvodnením
prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, bez toho aby vyjadril konkrétny dopad jeho záverov na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tieto skutočnosti nemajú potrebnú relevanciu a nie je možné ich
brať v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v úvahu a ďalej sa nimi zaoberať. Takto
uplatnené žalobné dôvody neumožňovali súdny prieskum zákonnosti, pretože žalobné námietky sú
nekonkrétne a všeobecné.

18. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických
osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov.
Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde
správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania,
predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v
konaní žalobca.  Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou.
Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi
nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Súd nie je oprávnený dôvody
nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené



dôvody konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných
bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve
rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný.
19. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či  orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo
veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal
v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy
vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu
verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho
vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza  zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods.
1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len
také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je
obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie
je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).
Nakoľko žalobca v podstatnej časti podanej správnej žaloby dostatočne nekonkretizoval v čom sa
žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore s logickým uvažovaním, v rámci preskúmania
napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola
formulovaná, nebolo možné na niektoré časti žaloby prihliadať.

21. Ďalej žalobca namietal porušenie prejednacej zásady a práva žalobcu vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom a zisťovaným skutočnostiam a neunesenie dôkazného bremena ohľadne
skutočností v neprospech žalobcu (nekonkretizoval akých skutočností). Zdôraznil, že keď sa zástupcovia
spoločnosti vyjadrovali ku skutočnostiam dôležitým pre výkon daňovej kontroly išlo o výsluch svedka a
žalobca mal byť prítomný pri výsluchu týchto svedkov, mal právo klásť im otázky, pričom využitie tohto
práva mu bolo postupom správcu dane znemožnené, čím boli porušené jeho práva podľa § 45 ods.
1 písm. e/ Daňového poriadku.  Žalobca poukázal na to, že výpovede E. F., T. H., F. H. (v spise ani
v napadnutom rozhodnutí nie je zmienka o svedeckej výpovedi F. H.), na ktorých správca dane svoje
zistenia postavil, boli vykonávané v rámci inej daňovej kontroly žalobcu za iné zdaňovacie obdobie,
čím došlo k porušeniu jeho práva na zachovanie riadnej prípravy a účasti v rámci daňovej kontroly. Na
uvedenom základe podľa neho nebolo možné prihliadať na výpovede týchto svedkov. Uvedené námietky
žalobcu boli už obsahom ním podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými sa
žalovaný v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľnom obsahu vyjadril na str. 17 napadnutého rozhodnutia
(ako aj s námietkami týkajúcimi sa nezákonnosti daňovej kontroly pre nedodržanie jednoročnej lehoty).
Pokiaľ žalobca opätovne namietal tieto ním tvrdené pochybenia žalovaného a neuviedol nič, čím by
sa pokúsil vyvrátiť alebo spochybniť závery, ktoré žalovaný k nim už zaujal, tieto žalobné námietky
(ako väčšina námietok v podanej správnej žalobe) predstavujú len nesúhlas so žalovaným, ktorý na
záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia nestačí. Čo sa týka svedeckých a iných výpovedí
získaných inými správcami dane je potrebné poukázať napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Sžf/14/2015, podľa ktorého tieto v daňovom konaní je možné použiť za predpokladu, že s týmito
výpoveďami správca dane oboznámi kontrolovaný daňový subjekt a umožní mu k nim sa vyjadriť.
Obdobne z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok C-419/14 zo dňa 17.12.2015) vyplýva, že
správca dane môže použiť svedecké výpovede z trestného konania (o to viac z iného daňového konania),
ak boli získané zákonne a ak bol kontrolovaný daňový subjekt s výpoveďami počas daňovej kontroly,
resp. počas daňového konania oboznámený. V preskúmavaných prípadoch nebolo zistené, že by
predmetné výpovede neboli získané v súlade so zákonom (nezákonnosť ich vykonania v rámci iných
daňových kontrol žalobca nenamietal). Tieto svedecké výpovede zaznamenané v zápisniciach z ústnych
pojednávaní sú súčasťou administratívneho spisu a žalobca bol s ich obsahom oboznámený a mal
možnosť sa k nim vyjadriť čo vplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 26.09.2018, z protokolu z
daňovej kontroly 26.09.2018 a z výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam z daňovej kontroly z 27.09.2018
(č.l. 605, 615, 626 administratívneho spisu). Preto nebola dôvodná ani námietka žalobcu, že mu bolo
odňaté právo v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku - právo klásť svedkom otázky pri ústnom



pojednávaní, keďže predmetné výsluchy svedkov neboli vykonané správcom dane v rámci ním vedenej
daňovej kontroly za mesiac február 2017, t.j. správca dane v tomto prípade nevykonával dokazovanie
výsluchom svedkov na ústnom pojednávaní v zmysle ustanovení Daňového poriadku a právo žalobcu v
zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku v spojení s § 3 ods. 1 Daňového poriadku teda nemohlo
byť porušené. Z ust. § 3 ods. 1 až 5 a najmä z ust. § 24 ods. 2 až 4 Daňového priadku vyplýva, že
nič nebráni správcovi dane využiť v daňovej kontrole dôkazy (výsluchy svedkov do zápisníc z ústneho
pojednávania) ním zabezpečené pri iných daňových kontrolách správcu dane u daňového subjektu -
žalobcu. Z uvedeného dôvodu postupom uplatneným správcom dane nedošlo k porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.

22. Po ozrejmení princípov odvolacieho konania žalobca namietal, že žalovaný nepreskúmal
prvostupňové rozhodnutie v požadovanom rozsahu, k odvolacím námietkam sa vyjadril len okrajovo
v zmysle potvrdenia názoru správcu dane a k niektorým námietkam sa nevyjadril vôbec. Napadnuté
rozhodnutie je podľa žalobcu vydané bez odstránenia pochybností a bez úvah o dôkazoch, ktoré
preukazujú tvrdenia žalobcu a ktoré vyplývajú z právnych noriem a vykonaných úkonov. Nakoľko
žalovaný dospel bez vysvetlenia či zdôvodnenia k protichodnému právnemu záveru považoval
napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a nepreskúmateľné. Žalobca namietal aj to, že žalovaný a správca
dane konštatovali zistenie rozporuplných informácií a svedeckých výpovedí, tieto však vzájomne
nekonfrontovali a vyvodili z nich záver, ktorý nie je podložený relevantnými dôkazmi. Nie je podľa
neho zrejmé, z akých skutočností žalovaný a správca dane vychádzali, keď uviedli, že: „zo zistení
vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt mohol vedieť, alebo vedel o pohybe tovaru, kto je jeho
výrobcom a dodávateľom, podieľal sa na tvorbe a uskutočnení obchodnej schémy, ktorej výsledkom bolo
získanie výhod v podobe nižšej nadobúdacej ceny výrobných vstupov a odpočítania dane z pridanej
hodnoty".  Rovnako sa to podľa neho vzťahuje k tvrdeniu, že: „z predloženého spisového materiálu a
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že obchody riadil F.. X. A., ktorý bol zamestnancom
a splnomocneným zástupcom daňového subjektu a preto záver správcu dane podrobne popísaný v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že daňový subjekt zastúpený touto osobou musel mať vedomosť
o pochybnom charaktere transakcií je opodstatnený".  Nenáležité odvodnenie rozhodnutia je podľa
žalobcu dôvodom na jeho zrušenie, pretože je nepreskúmateľné.

23. Žalobná námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia rovnako nebola dôvodná.
Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre
nedostatok dôvodov. Možno poukázať na odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v
ktorom sa tento zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel
k nasledovnému: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu
SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne
správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú
prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto
bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu
patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich
skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť". ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny
nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán
k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku
dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať
prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch
získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní
vykonané". Preskúmavané napadnuté rozhodnutie takýmito vadami netrpí, pretože obsahuje zákonom
stanovené náležitosti. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádza, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný
uviedol, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (z obsahu správnej žaloby nie je zrejmé
ku ktorým odvolacím námietkam sa žalovaný mal vyjadriť len okrajovo alebo sa nevyjadril vôbec) a
skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho
nezákonnosť (z dôvodu ich nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu
s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných
názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Pre úplnosť správny
súd uvádza, že ani prípadné čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy
nespôsobujú ich nezákonnosť, pokiaľ nemajú vplyv na zrozumiteľnosť rozhodnutia ako celku.



24. Žalobca v podanej správnej žalobe v rôznych jej častiach opakovane poukázal na niektoré
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. V nadväznosti na predchádzajúce body tohto rozsudku možno v
tejto súvislosti odkázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  sp.zn. 1SžfK/16/2016, podľa ktorého „je
nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre oblasť dane z pridanej hodnoty mimoriadne
rozsiahla. Pre správne posúdenie preskúmavanej veci podľa názoru kasačného súdu nie je podstatné
„množstvo" judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo z týchto rozhodnutí
Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na
obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade
dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec". Práve konkretizácia
dopadov záverov rozsudkov SD EÚ na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v správnej žalobe chýba.

25. Postup keď žalovaný ako odvolací orgán vo všetkých prípadoch potvrdzuje postup správcu dane
a bez výhrad prijíma jeho postup a argumenty, resp. postup žalovaného (žalobca mal dôvodné
podozrenie, že nezákonne koordinuje postup desiatok kontrol a závery správcu dane sú vlastne závermi
žalovaného), žalobca považoval za porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Odhliadnuc od súdom
nepreskúmateľných domnienok žalobcu o koordinácii kontrol správcu dane žalovaným je potrebné
poukázať na to, že výsledkom vyrubovacieho konania, ktoré bolo začaté po doručení protokolu z daňovej
kontroly a výzvy na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, bolo prvostupňové rozhodnutie. O
odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný, ktorý bol v súlade s § 4 ods.
2 písm. b/ a § 74 ods. 1 a 4 Daňového poriadku odvolacím orgánom oprávneným o jeho odvolaní
rozhodnúť, pričom postupoval a rozhodol spôsobom, ktorý Daňový poriadok predpokladá. Zásada
dvojinštančnosti daňového konania tak bola postupom a rozhodnutím žalovaného zachovaná, pretože
žalobcovi nebolo upreté sa proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolať (čo využil
podaním odvolania), pričom o ním podanom odvolaní v súlade so zákonom rozhodol žalovaný.
26. Podľa žalobcu zistenia z daňovej kontroly preukazujú, že spoločnosť Cofeed, s.r.o. bola odberateľom
spoločnosti DeHeus, s.r.o. (čo žalovaný ani správca dane nespochybnil)  a preto sa jednalo o spoločnosť,
ktorá vykonávala reálnu ekonomickú činnosť. Ďalej nesúhlasil so záverom žalovaného, že mohol vedieť
alebo vedel o pohybe tovaru, kto je jeho výrobcom a dodávateľom, že sa podieľal na tvorbe a uskutočnení
obchodnej schémy, ktorej cieľom bolo získanie výhod v podobe nižšej nadobúdacej ceny výrobných
vstupov a odpočítania DPH. Žalobca mal zato, že na základe uvedených skutočností vyvrátil tvrdenia
žalovaného a poukázal na to, že štátnemu rozpočtu nevznikla žiadna škoda a tiež namietal, že v
prípade, ak sú zistenia o podvodnom konaní medzi spoločnosťami Cofeed, s.r.o. a BORDEAUX TECH
SLOVAKIA, s.r.o. pravdivé, nemajú žiadny základ ani dopad na preverované obchodné vzťahy žalobcu.
Podľa jeho názoru žalovaný nepreukázal ani netvrdil prepojenie medzi subjektami a žiadnymi dôkazmi
nepreukázal jeho účasť na podvode. Žalobca s poukázaním na rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky sp.zn. 5Afs/60/2017 bol toho názoru, že, ak došlo k porušeniu povinností u iných
subjektov, zodpovednosť by mala byť výlučne na týchto subjektoch a žalobca by nemal byť penalizovaný
len z toho dôvodu, že sa to javí správcovi dane ako najefektívnejšia cesta, čo vyplýva zo spôsobu
dokazovania, nakoľko mu je dokonca pričítané konanie mimo rámec jeho obchodnej činnosti u subjektov,
s ktorými neprichádza do styku.  Žalobca ďalej namietal, že jediným ekonomickým dôvodom nákupu
kŕmnej zmesi prostredníctvom spoločnosti Borus Energy, s.r.o. bola skutočnosť, že táto mu ponúkla
lepšie cenové podmienky, pričom akým spôsobom táto spoločnosť dosiahla nižšiu predajnú cenu nemal
možnosť reálne zistiť ani v prípade, ak sa dopustila podvodného konania. Poukázal na to, že v obchodnej
praxi je bežným zvykom, že každý subjekt dostáva iné cenové podmienky a nie vždy platí, že dlhodobý
obchodný partner dostane lepšiu cenovú ponuku. Aj z tohto dôvodu podľa neho nemožno konštatovať
vedomosť žalobcu o podvodnom konaní tretích osôb. Podvodnému konaniu žalobcu nenasvedčuje
ani výpoveď D.. X.. F. F., X.. Naopak výpoveď F.. X. A. preukazuje to, že všetky obchodné vzťahy v
preverovaných obdobiach sa uskutočnili tak, ako to vyplýva z predložených dokladov, vyjadrení výrobcu
tovaru a MVI.

27. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že bez preukázania toho, že ide o zneužitie práva alebo o
podvod, o ktorom daňovník vedel, nie je možné daňovníkovi odoprieť právo na odpočet DPH, (resp.
právo na oslobodenie od platenia dane). V rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Elektronics
Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd. (C-484/03) Európsky súdny dvor konštatoval, že uplatnenie
nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca
poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom
reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám



odopretý. K spresneniu tejto zásady došlo v rozhodnutí vo veci (Kittel) C-439/04 a C-440/04 (RECOLTA
RECYCLING) tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe
povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na
plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku
na odpočet dane odopreté. Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému
konaniu je na správcovi dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu,
stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v
obvyklom obchodnom styku daňových subjektov.

28. Správcu dane tak zaťažovalo preukázať bezprostrednú účasť žalobu na podvode, t.zn. že vedel,
resp. vedieť mohol, že transakcia (zdaniteľný obchod), ktorého sa zúčastnil, je zaťažená podvodom.
Správca dane a žalovaný sa s touto otázkou vyrovnali vo svojich rozhodnutiach, z obsahu ktorých najmä
zrozumiteľne plynie, že žalobca vedel pohybe tovaru, jeho výrobcovi a dodávateľoch v reťazci, pretože:
- pred predmetnými zdaniteľnými obchodmi v rámci kontrolovaného zdaniteľného obdobia ako aj po ich
uskutočnení žalobca nakupoval rovnaký tovar priamo od výrobcu DeHeus, a.s., ktorého poznal od r.
2009 (čo žalobca nespochybnil),
- že spoločnosti Cofeed, s.r.o. a Borus Energy, s.r.o. vznikli začiatkom roka 2016 a ich jediným
odberateľom bol žalobca (žiadnu inú činnosť v súvislosti s dodávkami krmiva nevykonávali), ktorý od nich
začal nakupovať tovar v objemoch, aké predtým nakupoval od výrobcu (čo nebolo žalobcom relevantne
vyvrátené ani spochybnené),
- že spoločnosť žalobcu reálne riadil F.. X. A., pričom konatelia žalobcu vystupovali len formálne, pretože
nepoznali výrobcu krmiva, dodávateľov, nepoznali ani podmienky prepravy a pod., naopak podľa nich
F.. A. rozhodoval o všetkom, mal dispozičné oprávnenie k bankovému účtu žalobcu,
-  navyše F.. A. mal vplyv aj na činnosť ďalších spoločností v reťazci, nakoľko správca dane zistil, že
práve on zabezpečoval registráciu žalobcu a registráciu spoločností Cofeed, s.r.o., Borus Energy, s.r.o.
na UKSUP, čo potvrdil  L.. X.. F., X.., ktorý registráciu sprostredkoval,
- samotné objednávanie tovaru priamo u výrobcu vykonávali pracovníci na farmách žalobcu, ktorí
ho tiež naskladňovali, potvrdili jeho prijatie na dodacích listoch, viedli evidenciu krmiva a odoberanie
vzoriek, pričom spoločnosti Cofeed, s.r.o. a Borus Energy, s.r.o. nemali v obchodných transakciách iné
opodstatnenie ako zníženie ceny.

29. Z uvedeného hodnotenia dôkazov je zrejmé, že žalovaný a správca dane ich hodnotili jednotlivo ale aj
vo vzájomných súvislostiach, pričom ich hodnotili v súlade s ich obsahom a výsledkom boli úvahy, ktoré
nemajú žiadnu logickú chybu. Z ustálenej rozhodovacej činnosti SD ÉU platí (Mahagében, Kittel), že
subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby
ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH, alebo iné
podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia
svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Postup žalobcu, vzhľadom na zistený skutkový stav,
ktorý bol podkladom pre uvedené skutkové závery žalovaného, tomuto prístupu zjavne nezodpovedal.
Ďalej podľa rozhodnutia C- 104/12 (BECKER) existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi
plnením a ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby na účely určenia, či táto osoba použila tovary alebo
služby „na účely zdaniteľných plnení" v zmysle smernice o DPH závisí od objektívneho obsahu tovarov
alebo služieb prijatých touto zdaniteľnou osobou. Žalovaný vyhodnotil účel zdaniteľných plnení v rámci
reťazca počnúc prvým nadobúdateľom v tuzemsku až po žalobcu spôsobom, voči ktorému hodnoteniu
nemožno mať námietky.

30. Žalovaný na str. 10, 13-14 napadnutého rozhodnutia vysvetlil v čom spočíva  ukrátenie štátneho
rozpočtu na dani z pridanej hodnoty v dôsledku nižšej nákupnej ceny (základu dane) - zníženej o
159.173,29 Eur, než by žalobca zaplatil v prípade nákupu tovaru priamo od výrobcu. Vzhľadom na to, že
správca dane je v prípade pochybností oprávnený preverovať celý obchodný reťazec, bolo predmetom
jeho preverovania v rámci daňovej kontroly aj pôsobenie nekontaktnej spoločnosti BORDEAUX TECH
SLOVAKIA, s.r.o., z fiktívnych faktúr ktorej si spoločnosť Cofeed, s.r.o. (ako súčasť reťazca spolu
so spoločnosťou Borus Energy, s.r.o. a žalobcom) uplatnila odpočítanie dane vo výške 204.494,31
Eur, pričom v dôsledku nadobudnutia tovaru z iného členského štátu (od výrobcu DeHeus, a.s.) mala
zaplatiť daň vo výške 205.554,75 Eur. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/14/2016
„fakt, že dodávateľská spoločnosť či iné subjekty v obchodnom reťazci vrátane účtovníctva a iných
dokladov sa dostali do rúk nekontaktných osôb, pôsobí teraz na ťarchu žalobcu, aj keď ho priamo
nezavinil. Nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov



žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmeny konateľov v týchto spoločnostiach,
totiž sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení
oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení." Je pravda, že spoločnosť BORDEAUX TECH
SLOVAKIA, s.r.o. nebola v priamom obchodno-právnom vzťahu so žalobcom, ale bola súčasťou
preverovaného reťazca, pričom práve uplatnenie odpočítania dane spoločnosťou  Cofeed, s.r.o. na
základe ňou vystavených (fiktívnych) faktúr umožnilo žalobcovi nadobudnúť krmivo za zníženú cenu.
Keďže za daňový podvod sa považuje situácia, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp.
nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň (Cofeed, s.r.o.
si na základe fiktívnych faktúr BORDEAUX TECH SLOVAKIA, s.r.o. uplatnila odpočítanie dane, ktorú
mala zaplatiť v súvislosti s nadobudnutím tovaru v rámci intrakomunitárneho obchodu) a ďalší si ju
naopak odpočíta (žalobca) a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového
práva Európskej únie, preverovanie a hodnotenie vplyvu týchto spoločností, ktoré boli súčasťou reťazca
(Cofeed, s.r.o. a BORDEAUX TECH SLOVAKIA, s.r.o.) a mali na ďalší obeh tovaru vplyv, malo svoje
opodstatnenie, čo je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

31. Podľa žalobcu výpoveď F.. X. A. preukazuje, že všetky obchodné vzťahy v preverovaných obdobiach
sa uskutočnili tak, ako to vyplýva z predložených dokladov, vyjadrení výrobcu tovaru a MVI. Svedecká
výpoveď svedka, ktorým bol zamestnanec žalobcu, ktorý figuruje na konci dodávateľského reťazca v
tuzemsku, nemá charakter dôkazu, pretože jej obsah vzhľadom na postavenie takéhoto „svedka" (jeho
vzťah so žalobcom zahŕňajúci záujem na výsledku daňovej kontroly a vyrubovacieho konania) má len
charakter tvrdenia, ktoré bolo potrebné preukázať. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle)
nemôže byť považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach
(ako ich aktér) a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). F.. X. A. vzhľadom na
výsledok preverovania správcu dane zjavne nebol treťou osobou vypovedajúcou o informáciách, ktoré
získal o postupe alebo konaní iného (inak povedané čo videl a počul), t.zn. jeho výpovedi v skutočnosti
možno pripisovať skôr význam procesnej obrany, ktorú je podľa toho potrebné aj hodnotiť, čo správca
dane a žalovaný urobili. Tvrdenia žalobcu a F.. X. A. sami o sebe nepredstavujú dôkaz o tvrdených
skutočnostiach a preto sa stali len vyhlásením. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia daňového subjektu
verifikovať preverením celého dodávateľského reťazca, nemožno mu vyčítať prekročenie oprávnení.

32. Žalobca nesúhlasil so záverom správcu dane, že osoby, ktoré boli v zdaňovacom období február
2017 konateľmi žalobcu nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a do funkcií boli
ustanovený len formálne, pričom vedenie spoločnosti mali vykonávať formálne na základe pokynov
a dohôd dosiahnutých inou osobou. Argumentoval, že v kontrolovanom zdaňovacom období nedošlo
k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti konateľa spoločnosti, pretože konateľ spoločnosti vykonával
všetky svoje povinnosti, zabezpečoval riadny chod spoločnosti, ktorá mala zabezpečené všetky zákonné
predpoklady na svoje fungovanie podľa Obchodného zákonníka. Podľa neho skutočnosť, že konateľ
poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami (zodpovednú osobu) v obchodnom styku nemôže byť
podkladom pre určenie záveru, že konateľ bol ustanovený len formálne. Samotný nesúhlas žalobcu so
žalovaným na jeho záveroch nič nemení a nemá za následok ich nesprávnosť. Žalovaný ani správca
dane žalobcovi nevytýkali porušenie povinností konateľov spoločnosti a na takomto závere prvostupňové
ani napadnuté rozhodnutie založené neboli. Záver žalovaného, že konatelia žalobcu zabezpečovali
formálnu stránku vedenia spoločnosti bol riadne odôvodnený, pričom bolo zrozumiteľne ozrejmené z
akých dôvodov dospel žalovaný k tomu, že spoločnosť žalobcu reálne riadil F.. A.. Skutkové zistenia
žalovaného žalobca nespochybnil. Potrebné je poukázať na to, že v súlade s § 134 Obchodného
zákonníka (ktoré žalobca v rámci svojej argumentácie opomenul) obchodné vedenie spoločnosti patrí
do pôsobnosti konateľov spoločnosti. F.. A. konateľom žalobcu nebol, napriek čomu vykonával úkony
typické práve pre konateľa obchodnej spoločnosti.

33. Nič na tomto závere nemení ani fakt, že obchodno-právne vzťahy medzi konateľmi spoločnosti
žalobcu a spoločnosťou samotnou boli navonok založené súladne s Obchodným zákonníkom, na ktoré
vzťahy však žalovaný prihliadal v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého, pri uplatňovaní
osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych
úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu,
ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti
alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri
správe daní neprihliada). Žalobca nijako bližšie nekonkretizoval svoje konštatovanie: „Skutočnosť, že



konateľ spoločnosti poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami v obchodnom styku v žiadnom
prípade nemôže byť podkladom pre určenie záveru, že v spoločnosti bol ustanovený len formálne, práve
naopak, zabezpečoval všetky zákonom vyžadované povinnosti a s odbornou starostlivosťou poveril
výkonom činností inú osobu", ktoré sa z tohto dôvodu taktiež ocitlo v pozícii jeho názoru, ktorého nesúlad
so závermi žalovaného na zákonnosti napadnutého rozhodnutia nič nemení, pretože správny súd si
postupujúc podľa § 134 ods. 1 SSP nemôže „domyslieť" jeho konkrétny dopad na relevantné závery
žalovaného. Správnemu súdu však neuniklo, že E. F. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne uviedol, že
nikoho formálne nepoveril vedením spoločnosti v žiadnej oblasti a takéto skutkové zistenie nevyplýva
ani z vyjadrenia predchádzajúceho konateľa F.. B.. Z ich vyjadrení vyplýva len to, že skutočné obchodné
vedenie spoločnosti vykonával F.. A. ako „splnomocnený zástupca" žalobcu, a to bez ich reálneho vplyvu
na toto vedenie (keďže konatelia F. a B. nedisponovali informáciami pre vedenie spoločnosti podstatnými
a sami jeho dominantnú úlohu vo vedení spoločnosti potvrdili), čo podporuje závery žalovaného a
správcu dane ohľadom formálneho výkonu funkcií konateľov spoločnosti žalobcu.

35. So záverov Súdneho dvora EÚ vo veciach Maks Pen EOOD C-18/13 a Collé C-146/05, s ohľadom na
znenie a účel smernice 2006/112, žalobca vyvodil, že len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí
práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania a o tom, či došlo k zámernej účasti
spoločnosti, ktorá uplatňuje právo na odpočítanie dane na daňovom podvode. Prijatie takýchto záverov
správcu dane a nepriznanie práva na odpočítanie dane bez vysporiadania sa s inými predloženými
dôkazmi je podľa neho prekročením kompetencií správcu dane, ktorého postup je v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy SR. Zo zásady  autonómie práva (33/76 REWE, C-224/01 KÖBLER) vyplýva, že ak
neexistuje osobitná úniová úprava, právny poriadok každého členského štátu musí určiť príslušné súdy
a stanoviť procesné normy, ktoré sa uplatnia v konaniach o žalobách týkajúcich sa ochrany práv,
ktoré právnym subjektom vyplývajú z práva EÚ a zabezpečia tak účinnú ochranu práv vyplývajúcich z
právneho poriadku EÚ. V podmienkach Slovenskej republiky ide o vnútroštátnu úpravu SSP (§ 2 ods.
1, 2, § 6, § 177, § 178 a nasl.), ktorá však správny súd oprávňuje na poskytnutie ochrany právam
a povinnostiam alebo právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej
správy (teda aj v oblasti správy daní). Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením, nečinnosťou atď.
sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde, ktorý
v správnom súdnictve preskúmava na základe žalôb zákonnosť právoplatných rozhodnutí orgánov
verejnej správy, opatrení, iných zásahov, poskytuje ochranu pred ich nečinnosťou. Z reglementácie
SSP plynie, že správny súd poskytuje ochranu subjektívnych práv fyzických a právnických osôb (aj
daňových subjektov) preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo nečinnosti orgánov verejnej
správy, v pôsobnosti ktorých je rozhodovať o ich právach a povinnostiach na konkrétnom úseku verejnej
správy. Teda právomoc správneho súdu nastupuje až potom čo konkrétny orgán verejnej správy vydal
individuálny správy akt (resp. tento akt nadobudol právoplatnosť) alebo je nečinný, prípadne došlo k
inému zásahu. Z uvedeného plynie zrozumiteľný záver, že právny poriadok Slovenskej republiky súd
neoprávňuje na bezprostredné rozhodovanie o právach a povinnostiach daňových subjektov v oblasti
správy daní a to bez ohľadu na to, či ide o daňový podvod, zneužitie práva alebo ide o akékoľvek iné
zistenia pri správe daní.

36. Prístupom, ktorý presadzuje žalobca by bolo popretá tzv. deľba moci ako jeden z princípov právneho
štátu na moc zákonodarnú, výkonnú (kam patrí sústava orgánov štátnej správy na čele s vládou) a súdu
(kam patrí správne súdnictvo). Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 16/1995 z 27.01.1995:
„V ústavnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu, ako aj
právnických a fyzických osôb, vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou
je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii
autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej
rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte.
Aj zákonodarný orgán je bez akýchkoľvek pochybností viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu
ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak,
ako je to deklarované v čl. 1 ústavy. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy)", Na rozhodovanie o právach a
povinnostiach daňových subjektoch v oblasti dane z pridanej hodnoty sú tak v súlade s čl. 2 ods. 2
Ústavy SR oprávnené jedine orgány verejnej správy na úseku správy daní, ktorými sú podľa  § 1 ods.
1,  § 4 ods. 1, ods. 2 písm. b/ a § 63 a § 64 ods. 1, 2 písm. a/ Daňového poriadku v danom prípade
daňové úrady a žalovaný."



20. Vzhľadom na to, že postupom podľa § 140 SSP správny súd poukazuje na predchádzajúci rozsudok v
jeho znení bez zmien, niektoré konkrétnosti je potrebné individualizovať na dané prípady inak (primerane
v súlade s obsahom napadnutých rozhodnutí a s obsahom administratívneho spisu). Napr. v bode 21
rozsudku sp.zn. 24S/170/2019-65 z 06.02.2020 súd uviedol, že „v spise ani v napadnutom rozhodnutí
nie je zmienka o svedeckej výpovedi F. H.", čo sa nevzťahuje na obsah napadnutých rozhodnutí, kde o
ňom zmienka je, pričom k hodnoteniu tejto výpovede platí záver správneho súdu k hodnoteniu ostatných
výpovedí, pretože žalobca prostredníctvom jeho výpovede nenamietal nič navyše. Taktiež údaje o
číslach strán rozhodnutí, na ktoré tento rozsudok odkazuje sa nezhodujú ani nemôžu zhodovať s číslami
strán  a listov v daných prípadoch a pod. V čl. 30 rozsudku sp.zn. 24S/170/2019-65 z 06.02.2020 správny
súd popisoval ako žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil v čom spočíva ukrátenie štátneho
rozpočtu na dani z pridanej hodnoty v dôsledku nižšej nákupnej ceny (základu dane). Obdobne tak urobil
žalovaný aj v daných prípadoch kde uviedol, že: „K zapojeniu spoločnosti Cofeed a Borus Energy do
obchodného reťazca spoločností podieľajúcich sa na dodávke toho istého tovaru - krmiva od výrobcu
DeHeus pre konečného odberateľa žalobcu, ktorý ho použil na produkciu svojich produktov - jatočná
hydina, bola vytvorená situácia, keď žalobca tieto krmivá nakúpil v obdobiach, za ktoré bola vykonaná
kontrola, t.j. júl 2016 až december 2016, január 2017 a marec 2017 za celkovú sumu 5 417 924,98 Eur, čo
je o 873 454,78 Eur menej, ako keby tento tovar nakupoval za ceny priamo od výrobcu DeHeus. Navyše
žalobca si z takýchto transakcií uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 1 067 834,40
Eur aj po započítaní dobropisov. Celkovo bol uskutočnený nákup 21 435,58 t krmív, pričom priemerná
predajná cena od DeHeus bola 294,- Eur za tonu a nákupná cena žalobcu cez uvedený reťazec 253,- Eur
za tonu. Vznik tejto situácie mohol byť umožnený tým, že Cofeed nadobudol tovar v tuzemsku z iného
členského štátu a cenu za nákup použil ako protihodnotu, t.j. základ dane a daň a pri predaji tovaru Borus
Energy fakturoval v sume stanoveného základu dane zvýšeného o svoju obchodnú prirážku. Cofeed v
zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH pri dodaní tovarov a služieb v tuzemsku je povinný platiť daň z týchto
dodaní. Pre zníženie dane, ktorú mal zaplatiť si Cofeed uplatnil odpočítanie 20% DPH z fiktívnych faktúr
od spoločnosti Boredeaux Tech Slovakia, s.r.o. Bratislava".

21. Podľa nálezu Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 241/07-44: „Zo zásady skutočného obsahu právneho
úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna
existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie
dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhradu za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú
podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe
ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje
ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Preskúmaním zákonnosti
rozhodnutí a postupov správcu dane a žalovaného v zmysle uvedených zásad možno dospieť k
záveru, že preskúmavané rozhodnutia orgánov verejnej správy nevykazujú ani vady nepreskúmateľnosti
pre nezrozumiteľnosť (namietaná bola zmätočnosť pre rozpor záverov prvostupňového orgánu so
žalovaným ohľadom toho, či došlo k podvodnému konaniu alebo k zneužitiu práva), pretože pokiaľ
sa správca dane a žalovaný dostatočne zaoberali zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením
veci, napadnuté rozhodnutia nevykazujú také vady a nedostatky, pre ktoré by bolo potrebné ich zrušiť.
Rozhodujúce je, že žalovaný sa splne stotožnil so skutkovým vyhodnotením a právnym posúdením
veci správcom dane, pričom z odôvodnení prvostupňových ako aj napadnutých rozhodnutí jednoznačne
plynie tiež záver (bez ohľadu na kvalifikáciu), že žalobca neprijal všetky opatrenia (tam popísané), ktoré
sa od daňového subjektu dajú rozumne očakávať, aby sa nestal účastníkom obchodných transakcií
zaťažených podvodným konaním (naopak rozhodnutia konštatujú, že sa stal súčasťou, resp. sa podieľal
na vytvorení dôkladne popísaného a vyhodnoteného obchodného reťazca, resp. schémy), výsledkom
ktorých bolo získanie výhod v podobe nižšej nadobúdacej ceny výrobných vstupov a odpočítania
DPH. Prípadné jednotlivé nezrovnalosti alebo odchýlky v rámci právnej argumentácie obsiahnutej v
odôvodneniach rozhodnutí orgánov verejnej správy nemajú za následok ich nezákonnosť ako celku,
pokiaľ je odôvodnenie spôsobu rozhodnutí uvedených v ich výrokoch navonok obsahovo zrozumiteľné,
rozsahom dostatočné, výrok rozhodnutí neodporuje odôvodneniam a má oporu v administratívnom
spise.

22. Žalobca obdobne ako v prípade správnej žaloby, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom sp.zn.
24S/170/2019-65 z 06.02.2020 namietal, že výpoveď F.. X. A. podľa žalobcu preukazuje to, že všetky
obchodné vzťahy v preverovaných obdobiach sa uskutočnili tak, ako to vyplýva z predložených dokladov,
vyjadrenie výrobcu tovaru a zistený v rámci MVI. F.. A. jasne a bez pochybností objasnil hlavný



ekonomický dôvod obchodovať so spoločnosťou Borus Energy, s.r.o. na základe odporúčaní ako
skúseného obchodníka v danej oblasti. Žalobca v správnych žalobách, na základe ktorých sa koná
doplnil, že z výpovede F.. X. A. podľa názoru žalobcu vyplynuli aj súvislosti ohľadne kontrolovaných
faktúr za správu, prevádzku a udržiavanie fariem a výrobných technológií. Vzhľadom na to, že z takto
formulovaného žalobného bodu nie je správnemu súdu zrozumiteľné v čom má spočívať nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia v danej otázke, nie je možné sa s ním vyporiadať inak ako odkazom na
argumentáciu uvedenú v rozsudku sp.zn. 24S/170/2019-65 z 06.02.2020 týkajúcu sa dodania tovaru -
krmiva, resp. odkazom na body týkajúce sa nedostatočnej konkrétnosti žalobných námietok žalobcu,
ktoré neumožňovali súdny prieskum napadnutého rozhodnutia na ich základe. Správca dane a žalovaný
sa vo svojich rozhodnutiach podrobne a zrozumiteľne vyrovnali aj s otázkou nepreukázania splnenia
podmienok na odpočítanie dane za fakturované služby (servisné a údržbárske práce). Obdobne žalobca,
bez tvrdenia skutočností o tom, v čom sa žalovaný mýlil, uviedol svoje hodnotenie veci o tom, že z
výpovedí F. H. (ktorého nebolo možné „prezamestnať" bez jeho vedomosti), T. H. a Q.T. nevyplývajú
žiadne závery, ktoré by mohli odôvodňovať podvodnú činnosť žalobcu. Napokon sa správny súd stotožnil
aj s názorom žalovaného, že MVI je špecifický spôsob zisťovania podkladov, ktorý z povahy veci
neumožňuje prizvanie účastníka konania. Z jeho výsledkami mal žalobca možnosť sa oboznámiť počas
daňovej kontroly (práva žalobcu vyplývajúce z § 45, § 46 Daňového poriadku boli zachované), resp.
aj vo vyrubovacom konaní, teda nešlo o nový prekvapivý podklad napadnutých rozhodnutí, t.zn. práva
žalobcu neboli porušené.

23. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených
žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru,
že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

24. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov
konania nepriznal.

25. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom
ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.
Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom  súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:



a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.