{"guid": "327292d1-03cf-4526-a389-8875c74eaa04:279fe834-f62b-4de7-989b-836d85576e76", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6715204340.2", "spisova_znacka": "14Co/114/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/114/2018 z 20. 1. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 20. januára 2020, sp. zn. 14Co/114/2018, ECLI:SK:KSBB:2020:6715204340.2", "identifikacne_cislo": "6715204340", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Zdenka Reisenauerová", "sudca_id": 1011, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zdenka-reisenauerova-1011", "datum_vydania": "2020-01-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-26", "nazov": "§ 26 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-26", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18", "nazov": "§ 18 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-18"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/586#paragraf-26", "/SK/ZZ/2003/586#paragraf-18"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/279fe834-f62b-4de7-989b-836d85576e76", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6715204340.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6715204340.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6715204340.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/114/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715204340
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6715204340.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členiek senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcov: 1/ V. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., K. XXX/XX, 2/ P. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. - V., Y. V.
XXX/XX, 3/ Y. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. - V., Y. V. XXX/XX, 4/ V. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX D., E. M. M. XXX/XX, 5/ V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., K. XXXX/XX, 6/ V. S.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., E. XXXX/XX, všetci žalobcovia právne zastúpení splnomocnenou
advokátkou JUDr. Vierou Novákovou, so sídlom Advokátska kancelária 974 01 Banská Bystrica, Janka
Kráľa 7, proti žalovanému: JUDr. Emil Vaňko, advokát, IČO: 37 897 951, so sídlom 962 34 Tŕnie č.
134, zastúpený splnomocnenou Advokátska kancelária CORPIS, s. r. o., so sídlom 811 05 Bratislava
Štefanovičova č. 8, IČO: 47 237 783, za účasti intervenienta na strane žalovaného : Wüstenrot poisťovňa,
a.s., so sídlom 825 22 Bratislava, Karadžičova 17, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou
SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom 811 05 Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 47 237 783, o
návrhu žalobcov na zaplatenie 22.486,76 eur s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu žalovaného na
zaplatenie sumy 22.486,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/- 6/ a o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/135/2015-453 zo dňa 29.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok  Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/135/2015-453 zo  dňa 29.01.2018 vo výrokoch I. až VIII.
p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok  okresného súdu  vo výrokoch IX. a X.   z r u š u j e   a   vec mu v tomto  rozsahu    v
r a c i a   na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie sčasti vyhovel žalobe a výrokom  I.  uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 1 064,85 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 %
ročne z dlžnej sumy od 1.1.2014 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom
II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 353,55 eur, spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5,25 % ročne z dlžnej sumy od 1.1.2014 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 353,55 eur, spolu s
úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne z dlžnej sumy od 1.1.2014 do zaplatenia, v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 4. rade sumu
119,30 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne z dlžnej sumy od 1.1.2014 do zaplatenia,
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom V. uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni v 5. rade sumu 119,30 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne z dlžnej sumy
od 1.1.2014 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom  VI. súd. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 6. rade sumu 119,30 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 5,25 % ročne z dlžnej sumy od 1.1.2014 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti



rozsudku. Výrokom VII. súd žalobu žalobcov v I., II., III., IV., V. a VI. rade v prevyšujúcej časti zamietol a
výrokom VIII. súd rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania o žalobe tak, že vyslovil,
že žalovaný a intervenient majú proti žalobcom v I., II., III., IV., V. a VI. rade  nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 82%. Výrokom IX. rozsudku súd konanie o vzájomnej žalobe žalovaného zastavil a
výrokom X. rozhodol o nároku na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe a vyslovil, že žalobcovia
v I., II., III., IV., V. a VI. rade majú proti žalovanému  nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
V rozsiahlom odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval právny a skutkový základ sporu a
uviedol, že žalobcovia sa domáhali toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni 1/ sumu
11 243,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 9 534,50 eur od 1.1.2014
do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 446,82 eur od 1.4.2015 do
zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 3 747,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
3 178,17 eur od 1.1.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 482,28
eur od 1.4.2015 do zaplatenia, žalobcovi 3/ sumu 3 747,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,25 % ročne zo sumy 3 178,17 eur od 1.1.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 482,28 eur od 1.4.2015 do zaplatenia, žalobcovi 4/ sumu 1 249,30 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1 059,39 eur od 1.1.2014 do zaplatenia a s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 160,76 eur od 1.4.2015 do zaplatenia, žalobcovi 5/ sumu
1 249,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1 059,39 eur od 1.1.2014
do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 160,76 eur od 1.4.2015 do
zaplatenia a žalobcovi 6/ sumu 1 249,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
1 059,39 eur od 1.1.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 160,76
eur od 1.4.2015 do zaplatenia a to všetko do 15 dní od doručenia rozsudku. V žalobe uviedli, že medzi
žalovaným, ako advokátom na jednej strane a žalobkyňou 1/ a právnym predchodcom žalobcov 2/ až 6/,
ako klientmi na druhej strane, bola dňa 25.2.2010 uzavretá Zmluva o poskytovaní právnej pomoci, neskôr
aj Dodatok č. 1 k Zmluve o poskytovaní právnej pomoci, na základe ktorej poskytoval žalovaný, ako
advokát, žalobcom 1/ až 6/ právne služby pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia od vlastníkov bytov
nachádzajúcich sa v bytových domoch postavených na nehnuteľnostiach v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov. Išlo o nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností na Okresnom úrade Zvolen - katastrálny
odbor pre okres Zvolen, obec Zvolen, katastrálne územie Zvolen, evidovaných na LV č. XXXX, na
ktorých je postavených viacero obytných domov. Pred podpísaním Dodatku č. 1 k predmetnej zmluve
žiadali žalobcovia žalovaného  o oznámenie, v akom štádiu sa nachádza vymáhanie ich nárokov od
jednotlivých vlastníkov bytov, nakoľko od uzavretia zmluvy o poskytovaní právnej pomoci prešla doba
takmer 8 mesiacov. Žalovaný oznámil žalobcom, že sa s predmetnou vecou zatiaľ len oboznamuje,
pripravuje podklady a stanovisko a zároveň ich informoval o tom, že vec je časovo veľmi náročná a
pravdepodobne bude potrebné vypracovať veľa žalôb a bude potrebné voči každému vlastníkovi bytu
podať samostatnú žalobu. Žalobcovia s týmto nesúhlasili, pretože by to vyvolalo veľa súdnych konaní (s
ohľadom na počet vlastníkov bytov) a tieto súdne spory by boli finančne náročné. Preto podľa tvrdenia v
žalobe, požiadali žalovaného, aby vypracoval len 6 žalôb, resp. žaloby len voči 6-tim vlastníkom s tým,
že podľa výsledku sporu zvážia podanie ďalších žalôb. Až na pojednávaní vo veci sp. zn. 12C/140/2011
dňa 13.01.2012 sa žalobcovia dozvedeli, že žalovaný,  ako ich advokát, podal na súd spolu 320 žalôb.
Pri žiadosti o vysvetlenie postupu sa žalovaný bránil tým, že uvedené musel urobiť jednak z dôvodu
premlčania nároku, ako aj na základe výslovného pokynu zákonnej sudkyne, ktorá ho v konaní vyzvala
na vysvetlenie, z akého dôvodu žaloba smeruje len voči jednému z vlastníkov bytov nachádzajúcich
sa v bytovom dome postavenom na parcele vo vlastníctve žalobcov. Pri uvedenom rokovaní žalovaný
ubezpečil žalobcov, že v týchto konaniach neboli doteraz vykonané žiadne úkony, okrem podania žalôb
a tak isto ich ubezpečil, že nevykoná žiadne úkony, ktoré by ich mohli finančne zaťažiť. Neskôr, keď bola
žalobcom doručená zápisnica z pojednávania konaného dňa 13.1.2012, žiadali žalovaného o vysvetlenie
obrany žalovaných, hlavne pokiaľ ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo, námietku premlčania nároku a o
zaujatie stanoviska k oprávnenosti ich nároku, pričom však žalovaný trval na tom, že nárok žalobcov je
dôvodný a nepremlčaný a v prípade, že by im jeho konaním vznikla škoda, ubezpečil ich o tom, že táto
im bude uhradená prostredníctvom jeho zmluvnej poisťovne. Napriek tomuto vyjadreniu však žalobcovia
trvali na tom, aby žalovaný, ako ich advokát,  vzal žaloby späť, a to s výnimkou 6-tich žalôb, s podaním
ktorých vopred súhlasili, čo však advokát neurobil bezodkladne, v dôsledku čoho vznikli žalobcom
trovy spočívajúce v uložených povinnostiach v špecifikovaných súdnych konaniach na náhradu trov
zastavených konaní protistranám, ako aj v následných exekučných konaniach, v ktorých sa vymáhali
voči nim súdmi priznané trovy v jednotlivých 320 žalobách. Žalobcovia 1/ až 6/ sa voči žalovanému
domáhali nároku na náhradu škody spolu vo výške 22.486,76 eur v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1,
2, 3, 4, 5, § 26 ods. 1, 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení živnostenského



zákona, účinného ku dňu 25.2.2010. Súd prvej inštancie nárok žalobcov právne posúdil podľa uvedených
ustanovení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, podľa § 724, § 517 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101
Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 119 ods. 1 a 2, § 147a ods. 1, 2 a 4 Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, podľa ustanovení § 144, § 145 ods. 1 a 2
a podľa ustanovení § 147 ods. 1, 2 a 3 Civilného sporového poriadku a následne, po detailne a rozsiahlo
konštatovanom priebehu konania a vykonaného dokazovania súd v odôvodení rozsudku uviedol, že z
vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba žalobcov je čiastočne dôvodná, čo sa týka
celkovej sumy 2 129,85 eur. Medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že žalovaný, ako advokát,
zastupoval žalobcov, ako klientov, na základe Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 25.2.2010, ako
aj na základe Dodatku č. 1 zo dňa 11.10.2010, ako aj jednotlivých dohôd o plnomocenstvách, založených
v jednotlivých spisoch pred Okresným súdom Zvolen. Sporné medzi stranami boli skutočnosti týkajúce
sa konania, resp. nekonania žalovaného, ako advokáta a to, že podal 320 žalôb na súd bez súhlasu
žalobcov, ako klientov, že si nesplnil poučovaciu povinnosť voči nim, nerešpektoval pokyn žalobcov na
späťvzatie žalôb, nesplnil si povinnosti podať návrh na odročenie termínu pojednávania v lehote aspoň
troch dní pred termínom pojednávania v rozpore s § 119 ods. 1 a 2, § 147a ods. 1, 2 a 4 Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, neoznámil doručenie exekučných titulov
a nepodal odvolania voči výroku súdu o priznaní trov právneho zastúpenia v uzneseniach o zastavení
konania. Podľa názoru súdu zo strany žalovaného nebolo preukázané, že si riadne splnil povinnosť
podať návrh na odročenie termínu pojednávania v lehote aspoň tri dni pred termínom pojednávania
v šiestich presne označených súdnych konaniach a tak isto podľa názoru súdu žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne tých skutočností, že by žalobcom doručil exekučné tituly vydané Okresným
súdom Zvolen, alebo ich o nich informoval a to v špecifikovaných 14 súdnych konaniach,  keďže z
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že jednotlivé uznesenia o zastavení konania v rámci
ktorých boli žalobcovia zaviazaní na náhradu trov konania, boli doručené právnemu zástupcovi žalobcov,
t.j. žalovanému, o ktorých žalobcovia nemali vedomosť. Súd uviedol, že v zmysle § 18 Zákona o
advokácii bolo povinnosťou žalovaného, ako advokáta, chrániť a presadzovať práva a záujmy žalobcov,
ako klientov, pri výkone advokácie, teda postupovať s odbornou starostlivosťou a najmä ich riadne a včas
písomne informovať, ako postupuje pri vybavovaní ich veci a poslať im všetky písomnosti, z ktorých im
vyplývajú práva a povinnosti. Toto zo strany žalovaného preukázané nebolo. Naopak, súd konštatoval,
že žalobcovia v 1. až 6. rade preukázali, že žalovaný v konaniach pred Okresným súdom Zvolen č.
k. 8C/220/2011, 8C/216/2011, 8C/221/2011, 8C/217/2011, 8C/218/2011 a 12C/235/2011 nepostupoval
s odbornou starostlivosťou, keď v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, platného v
čase týchto pojednávaní pred Okresným súdom Zvolen, nepožiadal o odročenie pojednávania najneskôr
tri dni pred termínom pojednávania a na základe toho následne žalobcovia boli zaviazaní v zmysle
§ 147a ods. 2 O.s.p vo vyššie uvedených šiestich konaniach na úhradu celkovej sumy 1.100 eur.
V rámci týchto konaní bolo jednoznačne skonštatované, že žalovanému, ako právnemu zástupcovi
žalobcov, bol poskytnutý dostatočný časový priestor pre podanie návrhu na odročenie pojednávania,
vytýčeného na príslušné dni a právny zástupca žalobcov, t.j. žalovaný, mohol podať návrh na odročenie
pojednávania, ako aj návrh na prerušenie konania v dostatočnom časovom predstihu pred dňom konania
pojednávania. Súdy mali za to, že právny zástupca žalobcov v I. až VI. rade disponoval vedomosťou o
odvolacích konaniach, vedených v predmetných veciach na Krajskom súde v Banskej Bystrici už skôr,
a teda pred dňami samotných pojednávaní. Súd bol teda toho názoru, že žalovaný konal v rozpore so
zákonnou úpravou obsiahnutou v § 119 ods. 2 OSP veta prvá, keď nesplnil povinnosť oznámiť súdu
dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tom dozvedel a urobil tak až
v deň konania pojednávaní, kedy podal návrh na prerušenie konania. Podľa názoru súdu argumentácia
žalovaného, že tak nekonal z toho dôvodu, že čakal každým dňom na príslušné rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici o jeho odvolaniach voči rozhodnutiam Okresného súdu Zvolen, neobstojí,
nakoľko advokát v zmysle zákonných ustanovení má konať a postupovať s odbornou starostlivosťou a
zamedziť zbytočným trovám jeho klientov, čo sa v danom prípade podľa názoru súdu prvej inštancie
nestalo. Podľa názoru súdu žalobcovia taktiež uniesli dôkazné bremeno ohľadom porušenia povinnosti
žalovaného aj pri neoznámení doručení exekučných titulov, konkrétne 19 uznesení o zastavení konania,
v rámci ktorých bola uložená žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania právnym zástupcom protistrany.
Podľa názoru súdu neobstojí argumentácia žalovaného, že súd mal doručovať predmetné uznesenia
aj žalobcom, keďže v zmysle týchto uznesení mali niečo vykonať, nakoľko v zmysle § 49 ods. 1
vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé
konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo
vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku
sa doručuje iba zástupcovi. Čo sa týka druhej vety vyššie citovaného zákonného ustanovenia, súd



mal za to, že predmetné uznesenie by sa malo doručovať žalobcom iba v tom prípade, keby mali
priamo v konaní niečo vykonať, čo nebol tento prípad. Z týchto dôvodov súd argumentáciu žalovaného
nepovažoval za dôvodnú. Žalobcovia podľa názoru súdu preukázali, že o existencii 19 uznesení, v
rámci ktorých boli zaviazaní na náhradu trov protistrany, sa dozvedeli až v čase po začatí príslušných
exekučných konaní, kedy im boli zo strany súdneho exekútora doručované jednotlivé upovedomenia
o začatí exekúcie. Súd potom konštatoval, že zo strany žalobcov bol preukázaný vznik škody a jej
výška čo sa týka nesplnenia povinnosti podať návrh na odročenie termínu pojednávania v lehote aspoň
tri dni pred termínom pojednávania, keď na základe vyššie uvedených skutočností žalobcovia museli
uhradiť právnej zástupkyni protistrane JUDr. Ivane Gajdošíkovej titulom § 147a ods. 2 OSP v uvedených
šiestich konaniach celkovú sumu 1.100 eur, ktoré nároky právnej zástupkyni protistrany aj uhradili. Tak
isto podľa názoru súdu zo strany žalobcov bol preukázaný vznik škody a jej výška, keď žalobcovia
preukázali listinnými dôkazmi, že z dôvodu, že neuhradili trovy právneho zastúpenia v konaniach pred
Okresným súdom Zvolen v počte 14 konaní, boli voči nim podané návrhy na začatie exekučného
konania na základe týchto exekučných titulov, kde boli zaviazaní aj nahradiť trovy exekučného konania,
ktoré aj uhradili v celkovej výške 1 029,85 eur, čo vyplynulo z produkovaných listinných dôkazov.
Súd mal za to, že žalobcovia preukázali aj príčinnú súvislosť medzi činnosťou/nečinnosťou advokáta,
súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody, keď preukázali, že žalovaný svojím nekonaním,
resp. nesplnením povinnosti podať návrh na odročenie termínu pojednávania v lehote aspoň tri dni pred
termínom pojednávania, ako aj tým, že žalobcom nedoručoval rozhodnutia Okresného súdu Zvolen v
14 veciach a tak im znemožnil dobrovoľné splnenie si povinnosti náhrady trov konania, v dôsledku čoho
boli voči nim začaté exekučné konania, porušil povinnosti advokáta pri výkone advokátskej činnosti, čo
malo za následok vznik exekučných trov na ich strane a teda aj vznik škody. Na základe uvedeného
potom súd žalobe čiastočne vyhovel, čo sa týka zaplatenia náhrady škody v celkovej výške 2.129,85
eur, pričom súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia a zaviazal žalovaného na
zaplatenie žalobcom v I., II., III., IV. V. a VI. rade súm na základe pomeru, ako žalobcovia v I., II., III., IV. V.
a VI. rade uhrádzali jednotlivé trovy vo vyššie uvedených konaniach. Súd žalobcom v zmysle § 517 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka priznal z priznaných súm aj úroky z omeškania odo dňa 1.1.2014 vzhľadom
na skutočnosť, že žalobcovia v konaní preukázali, že žalovaného vyzývali na zaplatenie celkovej škody
vo výške 19 254,24 eur výzvou zo dňa 24.11.2013 a to v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy.

2. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žaloba žalobcov nad priznanú sumu vo výške 2.129,85 eur je v prevyšujúcej časti
nedôvodná a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, nakoľko podľa názoru súdu žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno ohľadom ich tvrdení, že podanie 320 žalôb na súd bolo urobené bez súhlasu ich,
ako klientov, nakoľko z produkovaných dôkazov súd mal za to, že žalobcovia museli vedieť o tom, že
žalovaný podáva žaloby vo väčšom množstve, keďže jednak ku každej žalobe sú pripojené originály
dohody o plnomocenstve, čo žalobcovia nerozporovali a tak isto z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že zástupca žalobcov, svedok Q. N., prevzal vyúčtovanie príjmov a výdajov za predaj pozemkov zo
dňa 20.11.2011, kde priamo v tomto vyúčtovaní je uvedené : kolky za žaloby 2.522 eur. Tak isto v
tomto vyúčtovaní je uvedené: odovzdané pánovi N. s požiadavkou priniesť na súdne poplatky 4.000
eur. Tak isto súd z príjmového dokladu mal za preukázané, že na základe tejto výzvy žalobcovia
zaplatili žalovanému sumu 4.000 eur, ktorú žalovaný použil na zaplatenie súdnych poplatkov za podané
žaloby, v ktorých zastupoval žalobcov. Súd poznamenal, že z vykonaného dokazovania sa súdu javí,
že žalobcovia teda museli vedieť o podávaných žalobách zo strany ich právneho zástupcu vo väčšom
množstve. V konaní podľa názoru súdu taktiež nebolo preukázané, že žalovaný si nesplnil poučovaciu
povinnosť.  Rovnako podľa názoru súdu žalobcovia nepreukázali, že by žalovanému dali výslovný
pokyn na späťvzatie žalôb s tým, že žalovaný túto skutočnosť poprel a žalobcovia podľa názoru
súdu nepreukázali, že by taký jednoznačný pokyn žalovanému dali, nakoľko podľa mienky súdu je
nepochopiteľné, že pokiaľ žalobcovia tvrdili, že sa dozvedeli o tom, že boli podané žaloby v počte 320 ks
už dňa 12.1.2012,  napriek tomu vypovedali plnú moc žalovanému a odstúpili od zmluvy o poskytovaní
právnej pomoci až v máji 2013. Súdu sa to javilo ako nelogické, nakoľko v prípade, keby naozaj žalovaný
nerešpektoval ich pokyny na späťvzatie žalôb,  žalobcovia mali možnosť okamžite vypovedať Zmluvu o
poskytnutí právnej pomoci, ako aj odvolať jednotlivé plnomocenstvá, čo však v dostatočnej lehote podľa
názoru súdu neurobili. Aj z týchto dôvodov mal súd za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno
ohľadne ich tvrdení v žalobe, že žalovaný postupoval v rozpore s ich pokynmi.  Čo sa týka vytýkanej
poslednej protiprávnosti konania žalovaného a to nepodanie odvolania voči výroku súdu o priznaní trov
právneho zastúpenia v uzneseniach o zastavení konania, súd prvej inštancie nezistil, že by žalovaný
nepodaním jednotlivých odvolaní voči príslušným uzneseniam porušil nejakú povinnosť, vyplývajúcu



mu zo zákona o advokácii. Z vyššie uvádzaných dôvod súd teda žalobu žalobcov v prevyšujúcej časti
zamietol.

3. Súd prvej inštancie zároveň rozhodoval aj o vzájomnej žalobe žalovaného, pričom poukázal na to,
že žalovaný dňa 6.9.2017 podal na súd vzájomnú žalobu, na základe ktorej žiadal žalobu žalobcov v
I. až VI. rade zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú a zároveň žiadal zaviazať žalobcov v I., II.,
III., IV. V. a VI. rade na zaplatenie celkovej sumy vo výške 22.486,76 eur so 6 % ročným úrokom z
omeškania od 2.3.2015 až do zaplatenia, ako aj nahradiť mu trovy konania a to na základe toho, že
žalobcovia si podľa zmluvy o právnej pomoci objednali u žalovaného právne služby a v jednotlivých
veciach mu udelili aj plnú moc. Z listinných daňových dokladov a faktúr špecifikovaných v prílohe podľa
výpisu z knihy pohľadávok v zozname očíslovaných faktúr 15022 až 15108 vyplýva žalovanému podľa
žalobného tvrdenia nárok na zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 30.456,03 eur voči žalobcom.
V priebehu konania žalovaný k vzájomnej žalobe uviedol, že v prípade, že súd žalobu žalobcov v
celom rozsahu zamietne, v tom prípade berie svoju vzájomnú žalobu späť a žiada, aby súd konanie
o tejto vzájomnej žalobe zastavil. V prípade, ak súd by ho zaviazal na zaplatenie sumy 22.486,76
eur,  v tom prípade žiadal započítať na túto sumu práve sumu 22.486,76 eur titulom vyúčtovaných
právnych úkonov tak, ako to bolo vyššie uvedené a v tomto prípade žiadal zamietnuť žalobu žalobcov
z dôvodu započítania. Z odôvodnenia rozsudku ohľadom vzájomnej žaloby vyplýva, že súd konanie o
vzájomnej žalobe žalovaného zastavil, keďže na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia
o žalobe a súd aplikoval zákonné ustanovenie § 145 CSP. Súčasne však súd uviedol, že nakoľko v
danom prípade žalobcovia vzniesli námietku premlčania, keďže žalovaný podal vzájomnú žalobu na súd
dňa 6.9.2017 a touto vzájomnou žalobou si uplatňoval vyúčtované právne služby na základe Zmluvy
o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 25.2.2010 a na základe Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo
dňa 11.10.2010, súd konštatoval, že z predložených faktúr síce nevyplýva, za ktoré časové obdobie si
žalovaný uplatňuje tarifnú odmenu za vykonané právne úkony, avšak je zrejmé, že si mohol uplatniť
trovy za obdobie rokov 2011, 2012 a 2013, keďže došlo k ukončeniu predmetnej zmluvy o poskytnutí
právnej pomoci výpoveďou zo strany žalobcov, doručenou žalovanému dňa 31.5.2013. Podľa názoru
súdu teda žalovaný mal v zmysle vyššie uvedenej zmluvy o poskytnutí právnej pomoci urobiť zúčtovanie
najneskoršie do troch mesiacov po skončení kalendárneho roka, a teda čo sa týka roka 2013, mal tak
urobiť najneskôr do 31.3.2014 a premlčacia doba v danom prípade by začala plynúť od 1.4.2014 a
uplynula by dňa 1.4.2017. Keďže žalovaný podal vzájomnú žalobu až dňa 6.9.2017 a žalobcovia vzniesli
dôvodnú námietku premlčania, v danom prípade súd nemohol započítať vyššie vyčíslené trovy za právne
úkony na priznanú sumu, ktorú má žalovaný zaplatiť žalobcom. Súd potom ohľadom vzájomnej žaloby
po tomto konštatovaní uviedol, že nakoľko žalovaný zobral svoju vzájomnú žalobu späť, súd rozhodol
tak, že konanie o vzájomnej žalobe žalovaného zastavil.

4. Následne súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zdôvodnil priznanie nároku na náhradu trov
konania a uviedol, že pokiaľ ide o žalobu žalobcov v I. až VI. rade proti žalovanému, rozhodol podľa
ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. V tomto prípade boli žalobcovia
úspešní v sume 2.129,85 eur s príslušenstvom a pokiaľ žalovaná suma predstavovala 22.486,76 eur s
príslušenstvom, žalobcovia tak boli úspešní v percentuálnom vyjadrení vo výške 9 % a žalovaný, ako
aj intervenient, ktorý vystupoval na jeho strane, boli úspešní v percentuálnom vyjadrení vo výške 91% ,
preto súd rozhodol tak, že žalovaný a intervenient majú proti žalobcom v I., II., III., IV. V. a VI. rade
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82 %.  Súd zároveň rozhodoval aj o nároku na náhradu trov
konania pri vzájomnej žalobe žalovaného a s poukazom na § 255 ods. 1 a § 256 ods.  CSP, podľa
ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane,
potom súd z dôvodu späťvzatia vzájomnej žaloby zo strany žalovaného, čím žalovaný procesne zavinil
zastavenie konania a súčasne ani nebolo možné započítať jeho sumy do sumy, na ktorú bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť žalobcom, preto súd rozhodol tak, že žalobcovia v I., II., III., IV. V. a VI. rade majú
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ až 6/, ako aj
žalovaný.

6. Žalobcovia v 1. až 6. rade podali odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku VII.,
ktorým súd v časti žalobu zamietol a v závislom výroku VIII. o náhrade trov prvoinštančného konania
ohľadom žaloby. Namietajú nesprávne právne posúdenie veci vzhľadom na skutočnosť, že podľa ich
názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.



Uviedli, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd zamietol sčasti žalobu z dôvodov,
že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadom ich tvrdení, že žalovaný podal na súd 320 žalôb
bez ich súhlasu ako klientov, pričom súd ako dôvody uviedol, že žalobcovia museli vedieť, že žalovaný
podáva žaloby vo väčšom množstve, pretože ku každej bolo predložené plnomocenstvo v origináli,
taktiež svedok N. prevzal vyúčtovanie príjmov a výdavkov za predaj pozemkov zo dňa 20.11.2011,
kde vo vyúčtovaní je uvedené, že ide o „kolky za žaloby 2.522 eur“ a tak isto je tam uvedené, že
bolo odovzdané s požiadavkou „priniesť na  súdne poplatky 4000 eur“. Taktiež súd túto skutočnosť
vyvodil z príjmového dokladu, z ktorého mal preukázané, že na základe tejto výzvy žalobcovia zaplatili
4.000 eur na úhradu súdnych poplatkov. Podľa tvrdenia súdu nebolo taktiež preukázané, že žalovaný si
nesplnil poučovaciu povinnosť. Napokon sa súdu javilo ako nelogické, že žalobcovia odstúpili od zmluvy
o poskytnutí právnej pomoci až v máji 2013, keď o podaní žalôb sa dozvedeli už dňa 12.1.2012. S týmito
závermi súdu prvej inštancie sa žalobcovia nestotožnili a vyjadrili sa k jednotlivým uvedeným bodom
dôvodov rozhodnutia súdu. Pokiaľ ide o tvrdenie súdu, že mali mať žalobcovia vedomosť o podaní
žalôb vo väčšom množstve, pretože ku každej bol predložený originál plnomocenstva, k tejto skutočnosti
žalobcovia uviedli, že z dohôd o plnej moci, ktoré boli predložené v rámci jednotlivých súdnych konaní,
vyplýva, že tieto boli podpísané všetky dňa 23.9.2010, teda viac ako 14 mesiacov pred podaním
samotnej žaloby na súd, pričom ide o plnomocenstvo, kde neboli vyplnené údaje označenia žalovaného
a ani predmetu sporu. V čase podpisovania plných mocí sa žalobcovia dohodli so žalovaným, že
tento vyzve vlastníkov bytov na úhradu dlhu mimosúdne, čo potvrdil svojou výpoveďou aj žalovaný.
Plnomocenstvá potreboval na platobné výmery a výzvy jednotlivým vlastníkom bytov. Ako uviedol sám
žalovaný, k výzvam nepredkladal originál plnomocenstva a tieto plnomocenstvá mu zostali. Je zrejmé,
že následne tieto plnomocenstvá boli predložené ako príloha k žalobám na súd, pretože na každom
plnomocenstve je uvedený dátum 23. 9. 2010. Žalobcovia však namietajú, že tieto plnomocenstvá,
podpísané žalobcami viac ako 14 mesiacov pred podaním jednotlivých žalôb, nemožno jednoznačne
považovať za súhlas s podaním žaloby, respektíve za pokyn na podanie žalôb. Tvrdia, že žalovaný
bol povinný vyžiadať si ich súhlas pred samotným podaním žaloby na súd, pričom takýto súhlas pred
podaním jednotlivých žalôb nebol zo strany žalobcov žalovanému daný, respektíve žalovaný si tento ani
nežiadal. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na vyjadrenie samotného žalovaného v jeho písomnom
podaní zo dňa 25.10.2017. Skutočnosť, že dohodu o plnej moci nemožno považovať za súhlas s
podaním žaloby, potvrdila aj revízna komisia Slovenskej advokátskej komory, ktorá podala návrh na
disciplinárne konanie žalovaného. Pokiaľ ide o dokument označený ako vyúčtovanie príjmov a výdavkov
za predaj pozemkov zo dňa 20.11.2011, žalobcovia namietajú, že z uvedeného nevyplýva, že by p.
N. prevzal predmetné vyúčtovanie. Ako vyplynulo z výsluchu žalovaného, podpis na tomto vyúčtovaní
nepatrí pánovi N., ale samotnému žalovanému. Nie je preto žalobcom zrejmé, na základe čoho mal
súd za preukázané, že tento doklad prevzal p. N. spolu s výzvou na doplatenie sumy vo výške 4.000
eur. Pokiaľ súd poukazuje v odôvodnení rozsudku na príjmový doklad na prevzatie sumy vo výške
4000 eur, žalobcovia zdôraznili, že na danom dokumente je uvedené, že ide o preddavok na trovy
konania. Nevyplýva z neho jednoznačne, že táto čiastka má byť použitá na úhradu súdnych poplatkov.
V tejto súvislosti žalobcovia uviedli, že žalovaný ich zastupoval aj v konaní pred Mestom Zvolen,
kde prebiehali taktiež súdne konania, taktiež v mene žalobcov objednával vyhotovenia geometrických
plánov, podpisoval v ich mene, ako predávajúcich, kúpne zmluvy, pričom jeho podpis na týchto zmluvách
musel byť overený, uhrádzal súdne poplatky za podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra
a uvedená čiastka bola zo strany žalobcov uhradená ako preddavok na náhradu týchto výdavkov.
Žalobcovia tiež poznamenali, že čiastka 4000 eur by ani nepostačovala na úhradu súdnych poplatkov
za podanie všetkých 320 žalôb. Taktiež žalobcovia trvajú na tom, že žalovaný porušil svoju povinnosť
riadne ich poučiť. Toto konštatovala aj revízna komisia Slovenskej advokátskej komory v disciplinárnom
konaní vedenom pod sp. zn. 187/1305/2013. Pokiaľ sa okresnému súdu zdá nelogické, že žalobcovia
odstúpili od zmluvy o poskytnutí právnej pomoci až v máji 2013 a o podaní žalôb sa mali dozvedieť
už dňa 12.1.2012, žalobcovia uviedli, že o tom, že žalovaný nevzal žaloby späť ihneď po tom, ako ho
na to vyzvali, sa dozvedeli až v priebehu mesiaca máj 2013, a to na základe výzvy zo dňa 9.5.2013
doručenej z Krajského súdu Bratislava, ktorou boli vyzvaní na zaplatenie sumy vo výške 30,25 eur, dňa
10.5 2013, kedy im bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie a dňa 11.5.2013, kedy kontaktovali
Mgr. V., ako zamestnanca žalovaného, a kedy následne z dôvodu nečinnosti žalovaného kontaktovali
žalobcovia právnych zástupcov protistrany a súdneho exekútora a následne pristúpili k odstúpeniu od
zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo strany žalovaného. Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie
ohľadoch zamietnutia časti žalovaných nárokov potom namietajú žalobcovia aj nesprávnosť rozhodnutia
súdu o priznaní nároku žalovanému a intervenientovi na náhradu trov konania voči žalobcom. Tvrdia,
že ich nárok je dôvodný a súd mal rozhodnúť o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcom



v rozsahu 100 %. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcov vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcom nárok
voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Žalovaný podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie proti všetkým bodom rozsudku, s
výnimkou bodu VII., ktorým súd v časti žalobu zamietol. Taktiež namieta nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie, ktorý dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Žalovaný uviedol, že podstatnou je snaha  žalobcov o prenesenie zodpovednosti za výsledok
sporu na právneho zástupcu - advokáta. Žalovaný ako advokát nie je zodpovedný za výsledok sporu
a za rozhodnutie súdu a nezodpovedá ani za náklady sporu a ich náhradu pre úspešného účastníka
sporu. Na náhradu týchto nákladov nie je možné zaviazať právneho zástupcu, lebo nie je pasívne vecne
legitimovaný. Na náhradu je povinná strana, ktorá bola v spore neúspešná. Žalovaný uviedol, že na
možný neúspech v spore boli všetci žalobcovia písomne upozorňovaní vo všetkých písomnostiach,
na ktorých je ich originálny podpis a to v každej žalovanej veci, lebo išlo o predtým neprejudikovanú
záležitosť, ktorá predpokladala už pri uzavretí zmluvy o právnej pomoci použitie aj mimoriadnych
opravných prostriedkov, na čom sa účastníci dohodli. Žalovaný poznamenal, že súd za základ právneho
vzťahu vzal Zmluvu o právnej pomoci zo dňa 25.2.2010, hoci žalobcovia doručili aj inú zmluvu, ale v
ďalších podaniach za platnú považovali časovo prvú zmluvu. Žalovaný nechal na posúdenie súdu, ktorou
zmluvou sa rozhodnutie bude riadiť a súd použil zmluvu z 25.2.2010, čo žalovaný nerozporuje. Pokiaľ
žalobcovia požadovali aj škodu, ktorá vznikla v súvislosti s požiadavkou na odročenie pojednávania
v kratšej ako trojdňovej lehote v zmysle ustanovenia § 147a ods. 2 a 4 O.s.p.  a náhradu za trovy
exekúcie, ktoré vznikli pre to, že ich právny zástupca neinformoval o povinnosti nahradiť trovy konania,
žalovaný tieto nároky popiera, pretože žalovaný poskytol v konaní dostatok dôkazov, že v kontexte
celej veci išlo o racionálne riešenie v prípade žiadosti o odročenie s nedodržaním lehoty viac ako 3
dni pred pojednávaním. Vysvetlil dôvody, prečo takéto konanie zo strany žalovaného bolo v záujme
žalobcov. Pokiaľ súd zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcom trovy exekúcie v spojení s
neinformovaním žalobcov, žalovaný poznamenal, že v tomto prípade videl dôkaznú núdzu na jednej
aj na druhej strane. Pripustil, že niektoré rozhodnutia boli skutočne právnemu zástupcovi doručené
súdom a sú súčasťou spisu, kde je podpis právneho zástupcu o ich prevzatí. V tomto prípade by
potom za prípadnú škodu žalovaný zodpovedal do výšky nákladov na nadbytočnú exekúciu. Tu súd
pre rozhodnutie vzdal do úvahy tvrdenia žalobcov a neuveril žalovanému, že tieto rozhodnutia odovzdal
spoločnému zástupcovi Q. N., bez protipodpisu alebo potvrdenia, ktorý mal sústrediť všetky tieto
rozhodnutia u seba, mal ich zaevidovať a po obdržaní ich podstatnej časti priniesť do kancelárie s
evidenciou, aby sa nemuselo po každom rozhodnutí (320 vecí) rokovať o spôsobe zaplatenia so šiestimi
advokátmi osobitne. Žalovaný uviedol, že tento postup bol dohodnutý z dôvodu hospodárnosti postupu
advokáta. Pokiaľ by každé rozhodnutie o trovách konania mal advokát osobitne odovzdať každému z
radov žalobcov, tieto úkony právnej pomoci navyše by boli vykonané v nevídanom rozsahu, pričom by
išlo rádovo o stovky právnych úkonov, ktoré by museli zaplatiť žalobcovia žalovanému, pretože by išlo
o ďalšiu právnu službu v ich záujme. Tomuto sa malo predísť tým, že náhrady sa mali riešiť hromadne,
po sústredení týchto rozhodnutí u spoločného zástupcu žalobcov Q. N.. Preto tento aj preberal v
kancelárii žalovaného od zamestnancov tieto rozhodnutia z ruky do ruky. O tejto skutočnosti svedčí aj
to, že sa v klientskych spisoch advokátskej kancelárie tieto rozhodnutia nenachádzajú. O odovzdaní
rozhodnutí pánovi N. svedčia výpovede zamestnancov žalovaného. Takýto postup bol hospodárny a v
záujme klientov. Žalovaný uviedol, že jeho pokyn Mgr. V. zo dňa 10.5.2013 o tom, aby neposkytoval
ďalšie rozumy žalobcom, teda im neposkytoval právne služby, bol na želanie pána N., aby žalovaný už
žiadne veci pre žalobcov nevybavoval. Uvedené skutočnosti vyvracajú tvrdenia žalobcov o zanedbaní
povinností žalovaného v súvislosti s neinformovaním žalobcov o uvedených rozhodnutiach, čo bolo
potvrdené aj svedeckými výpoveďami zamestnancov žalovaného V.. V. a V.. M.. Žalovaný v odvolaní
uviedol, že pokiaľ sa cítili byť žalobcovia viazaní zmluvou o právnej pomoci zo dňa 25. 2. 2010, táto
mala trojročnú výpovednú lehotu a po doručení výpovede v máji 2013 potom jej platnosť skončila
dňom 31.12.2016, hoci plná moc bola odvolaná a úkony právnej pomoci sa už nemohli vykonávať
pre žalobcu zo strany žalovaného. Žalovaný sa preto domnieva, že po dobu platnosti tejto zmluvy o
právnej pomoci zo dňa 25.2.2010, ktorá platila do 31.12.2016, nemohla plynúť ani premlčacia doba na
zaplatenie alebo uplatnenie práv žalovaného, ako advokáta, na náhradu trov právneho zastúpenia za
vykonané právne služby. Až po skončení platnosti tejto zmluvy mal advokát právo uplatniť si všetky
náhrady, ktoré z nej vyplývali, a to aj spoločnou faktúrou. Preto vzájomná žaloba nemohla byť v roku
2017 premlčaná, ako to nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. V ďalšom
texte odvolania sa žalovaný vyjadruje k nesprávnym záverom súdu ohľadom žiadosti o odročenie



pojednávania tesne pred pojednávaním, v dôsledku čoho mala vzniknúť škoda klientom advokáta.
Žalovaný tvrdí, že o takomto postupe sa žalobcovia so žalovaným vopred dohodli, s tým, že išlo o
úspornejšie konanie, aj s rizikom sankcie 100 eur, pretože otvorenie pojednávaní by znamenalo, že sa
spotrebuje súdny poplatok a vzniknú náklady na náhradu za účasť na pojednávaní jednak zo strany
právneho zástupcu žalobcov, ako aj žalovaných. Išlo o situáciu, keď sa očakávalo každý deň s napätím
rozhodnutie krajského súdu o predchádzajúcich žalobách, ktoré mohli zásadným spôsobom zmeniť
postup vo veci v prípade vyhovenia aspoň jednej žalobe aspoň jedným sudcom odvolacieho súdu.
Obetovanie 100 eur v záujme predvídateľného ušetrenia rádovo niekoľko 100 eur, nebolo konanie v
neprospech klienta, ale išlo o premyslené a predvídateľné konanie so všetkými možnými dôsledkami,
ktoré možno očakávať v danej situácii. Žalovaný tiež poznamenal, že nie je možné, aby súd vyhodnotil
s odstupom 8 rokov, čo bolo v daný deň namieste urobiť správne. Nešlo o protiprávne konanie, ktoré
by zakladalo nárok na náhradu škody, ale išlo o konanie v súlade so zákonom vtedy platným a
predvídateľným, z ktorého nie je možné urobiť záver o vyvodení zodpovednosti žalovaného, lebo pri
danom rozhodnutí sa očakával úplne oprávnene a predvídateľne iný finančný efekt. Žalovaný preto
namieta svoju zodpovednosť. Taktiež odňatie plnej moci a odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcov nie
je možné pripisovať na zodpovednosť žalovanému. Ak sa jednostranne žalobcovia rozhodli predčasne
ukončiť zmluvný vzťah so žalovaným, musia niesť za takéto konanie následky. Už z pôvodnej zmluvy o
právnej pomoci sa predpokladali ťažkosti s presadzovaním tejto kauzy, lebo už tu sa kalkulovalo s dlhou
platnosťou zmluvy a s mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Ešte pred jej vznikom sa predpokladala
desaťročná zmluva a odhodlanie žalobcov zotrvať v zmluvnom vzťahu až do konca. Žalobcovia tento
vzťah neprezieravo ukončili, hoci v súčasnosti je už rozhodovacia prax iná ako v roku 2012. Žalovaný
navrhol, aby odvolací súd predovšetkým posúdil z globálneho  celkového hľadiska danú vec a vyhodnotil
aj správnosť postupu žalovaného. S poukazom na nesprávne vyhodnotenie dôkazov a nesprávne
právne posúdenie prvoinštančným súdom potom žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok
a žalobu žalobcov zamietol v celom rozsahu pre nesplnenie požiadavky na podmienky vzniku škody a
v bode VIII. rozsudku navrhuje výrok rozsudku zmeniť a vyhovieť uplatnenému žalovanému nároku v
požadovanej výške a priznať žalovanému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu
za prvoinštančné, ako aj odvolacie  konanie.

8. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že sa v celom  rozsahu pridržiavajú nimi
podaného odvolania. V stručnosti reagovali na niektoré tvrdenia žalovaného. To, že dohodu o plnej moci
nemožno považovať za súhlas s podaním žaloby potvrdila aj Revízna komisia Slovenskej advokátskej
komory, ktorá podala návrh na disciplinárne konanie žalovaného, pričom svoj návrh odôvodnila tým,
že má za preukázané, že žalovaný si nevyžiadal pokyn, resp. súhlas na podanie žalôb. Týmto podľa
Slovenskej advokátskej komory žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce pre neho zo zákona o
advokácii. Disciplinárne konanie je vedené pod sp. zn. zn. 187/1305/2013 a  bolo prerušené z dôvodu,
že žalovaný podal na Okresný súd vo Zvolene žalobu na ochranu osobnosti. V zmysle ustanovenia § 15
Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory disciplinárny senát môže disciplinárne konanie
prerušiť, ak disciplinárne obvinený podá proti osobe, ktorá podala sťažnosť, trestné oznámenie alebo
návrh na začatie konania o ochranu osobnosti v súvislosti s obsahom sťažnosti. Žalobcovia trvajú na tom,
že žalovaný porušil svoju povinnosť riadne ich poučiť. Toto konštatovala aj Revízna komisia Slovenskej
advokátskej komory a porušenie tejto povinnosti je predmetom disciplinárneho konania vedeného pod
sp. zn.: 187/1305/2013, pričom žalobcovia zdôraznili, že disciplinárne konanie bolo prerušené z dôvodu,
že žalovaný podal na Okresný súd vo Zvolene žalobu na ochranu osobnosti a nie je teda pravdou
tvrdenie žalovaného, že k prerušeniu došlo z dôvodu, že konanie pred disciplinárnou komisiou je totožné
s konaním o náhradu škody.

9. Vo vyjadrení žalovaného k odvolaniu žalobcov žalovaný uviedol, že zmluva o právnej pomoci znela
na využitie všetkých právnych prostriedkov smerujúcich k náhrade za užívanie cudzej veci. Hneď na
samom začiatku pri preberaní vecí sa žalovaný snažil vyhnúť požiadavke na podanie žaloby na súd a
preto najprv vymyslel množstvo iných alternatív na riešenie náhrady a to predovšetkým predajom podielu
na pozemkoch, uzavretím nájomných zmlúv, ale aj nátlakovými akciami. Až po vyčerpaní všetkých
možností sa dohodlo podanie žalôb. Niekoľko podielov sa predalo a niekde sa dohodol aj nájom.
Žalovaný tvrdí, že po prerokovaní so žalobcami sa dohodlo podanie žalôb osobitne na každého vlastníka
bytu. Informácie produkované žalobcami v odvolaní sú účelové a zavádzajúce. Pokiaľ žalobcovia v
odvolaní poukazujú na disciplinárne konanie, žalovaný poznamenal, že konanie je prerušené, pričom
návrh na jeho disciplinárne stíhanie spracoval zástupca revíznej komisie advokátskej Komory z podania
žalobcov, ktoré je totožné so žalobou na náhradu škody v tejto veci. K ďalším bodom odvolania žalobcov



žalovaný uviedol, že pán Q. N. na základe vyúčtovania osobne priniesol do kancelárie 4.000 eur na
súdne poplatky, pričom tieto peniaze sa použili s vedomím a súhlasom žalobcov na súdne poplatky v
podaných žalobách. Žalobcovia platili podľa zmluvy paušálne náhrady určené na náklady konania a trovy
kancelárie, pričom im bolo vysvetlené, že tieto paušály dohodnuté v zmluve budú určené iba na priame
vecné náklady, napr. na papier, tlač a servis. Kancelária žalovaného neúčtovala počas konania žiadne
odmeny a trovy právneho zastúpenia žalobcom, ale toto sa vykonalo faktúrami po skončení zmluvy o
právnej pomoci, ktoré potom žalobcovia odmietli žalovanému zaplatiť. Žalovaný poznamenal, že všetci
majitelia bytov sa nežalovali, ale iba toľko z nich, čo stačilo na zaplatenie súdnych poplatkov. K ďalším
tvrdeniam žalobcov  uvedených v ich odvolaní žalovaný poznamenal, že žaloby bral späť priebežne, ako
sa stihlo vybavovať v kancelárii kapacitne. Až do prerušenia stykov sa o priebehu konania informoval
pán N. v kancelárii, ktorý si tu preberal aj rozhodnutia o zastavení konania a o trovách konania, ktoré
prisľúbil sústrediť u seba a ktoré sa potom aj mali následne hromadne riešiť s jednotlivými advokátmi.
Žalovaný poznamenal, že sa domnieva, že tvrdenia a argumenty žalobcov obsiahnuté v odvolaní sú
vyvrátené svedeckými výpoveďami zamestnancov V. a M., pretože doručované rozhodnutia o trovách
konania sa v spisoch kancelárie nenachádzajú, zamestnanci žalovaného si ich domov neodniesli, ale
ich odovzdávali pravidelne, ale bez protipodpisu, pánovi N.. V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že sa
domnieva, že nielen v napadnutých bodoch, ale v celom rozsahu mala byť žaloba žalovaných zamietnutá
a mali byť zaviazaní na náhradu trov konania v zlom rozsahu.

10. Intervenient na strane žalovaného sa k odvolaniam žalobcov, ani k odvolaniu žalovaného
nevyjadroval.

11. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1  CSP a contrario rozsudok okresného
súdu vo výrokoch I. až VIII.  podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a vo
výrokoch  IX. a X. rozsudok podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. a/, b/ CSP zrušil a podľa ustanovenia
§ 389 ods. 2 CSP  vrátil vec súdu prvej inštancie  v tomto rozsahu  na ďalšie konanie.

12. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody oboch odvolaní konštatuje, že
súd prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci a odvolací súd je v zmysle ustanovenia
§ 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Je potrebné zdôrazniť,
že žalobcovia, ani žalovaný, ako odvolatelia, neuviedli v odvolaniach žiadne nové skutočnosti a
skutkové okolnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie v čase jeho rozhodovania, ani nežiadali
doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového
poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť prezentované stranami sporu v
prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnili  vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na
podklade vykonaného dokazovania a na základe súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu
a namietali dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa
spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výrokoch rozsudku,
ktorými sčasti žalobe vyhovel, sčasti ju zamietol a zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného. Odvolací súd
preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie správne zisteného skutkového stavu a nebolo
preto potrebné zo strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie
pojednávanie (§ 383 Civilného sporového poriadku).

13. Žalobcovia 1/ až 6/ sa žalobou podanou na príslušnom súde prvej inštancie domáhali voči
žalovaného nároku na zaplatenie sumy 22.486,76 eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody
spôsobenej žalovaným, ako advokátom, žalobcom, ako slnomocniteľom na zastupovanie žalovaným
pri majetkovoprávnom vysporiadaní nárokov žalobcov. Žalobcovia uviedli, že medzi žalovaným, ako
advokátom na jednej strane, a žalobcom 1/ a právnym predchodcom žalobcov 2/ až 6/ ako klientmi na
druhej strane, bola dňa 25.2.2010 uzavretá Zmluva o poskytovaní právnej pomoci, na základe ktorej
poskytoval žalovaný, ako advokát, žalobcom právne služby pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia od
vlastníkov bytov nachádzajúcich sa v bytových domoch postavených na nehnuteľnostiach v podielovom
spoluvlastníctve žalobcov. Ide o nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností u Okresného úradu
Zvolen - katastrálny odbor pre okres Zvolen, obec Zvolen, katastrálne Zvolen evidovaných na LV č.
XXXX, na ktorých je postavených viacero obytných domov. Žalobcovia 2/ až 6/, ako právni nástupcovia
pôvodnej účastníčky zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, uzatvorili so žalovaným Dodatok č. 1 zo dňa
11.10.2010 k Zmluve o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 25.2.2010.



14. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a
doplnení živnostenského zákona, účinného ku dňu 25.2.2010 (ďalej „zákon o advokácii“), advokát je
povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi.
Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O
tom klienta vhodným spôsobom poučí. Advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne
využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia
považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.
Advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme
toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. Advokát
je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej
služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí.
To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne. Odmena advokátovi
nepatrí za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou.

15. Podľa ustanovenia § 26 ods. 1 zákona o advokácii, advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu
spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú
jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti
podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.

16. Podľa ustanovenia § 26 ods. 4 zákona o advokácii, ak tento zákon neustanovuje inak, advokát
sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.

17. Nakoľko časť žalobného nároku uplatnenej náhrady škody má právny a skutkový základ v
ustanoveniach predošlej procesnej úpravy zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), bolo nutné vychádzať aj z predošlej právnej úpravy. Podľa ustanovenia § 119 ods. 1 OSP,
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

18. Podľa ustanovenia § 119 ods. 2 vety prvej OSP, účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania,
musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom
dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol
predpokladať.

19. Podľa ustanovenia § 147a ods. 1 a 2 a 4 OSP, ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania
na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil, alebo je výsledkom
náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na
pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur. Účastník zastúpený advokátom prítomným na
pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je
advokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur. Právo podľa odsekov 1
a 2 nevznikne, ak účastník alebo jeho zástupca splnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 a žiadosť o odročenie
bola doručená súdu najneskôr tri dni pred termínom pojednávania.

20. Podľa ustanovenia § 147 ods. 2 CSP, vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti
žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než
čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.

21 Podľa ustanovenia § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.

22.  Podľa ustanovenia § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

23. Právna problematika zodpovednosti za škodu a jej náhrady je upravená jednak v lex generalis
v ustanoveniach § 415, § 420 až § 450 Občianskeho zákonníka, ako aj v osobitných právnych
úpravách, pričom v danom spore je nevyhnutné zohľadniť osobitné podmienky zodpovednosti advokáta
za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie podľa ustanovenia § 26 zák. č. 586/2003 Z. z.
o advokácii, v spojení s povinnosťami advokáta obsiahnutými v ustanovení § 18 zákona o advokácii.
Povinnosť nahradiť škodu, obsiahnutá v citovaných ustanoveniach zákona, vzniká ako sekundárna,



čiže následná povinnosť tomu subjektu, voči ktorému možno vyvodiť zodpovednostný vzťah v dôsledku
toho, že  porušil primárnu povinnosť, ktorá mu vyplýva či už zo zákona, alebo z inej právne významnej
skutočnosti. Pri uplatnení si práva zo zodpovednosti za škodu a úspešné uplatnenie si nároku na náhradu
škody je nevyhnutné, aby boli splnené zákonom vyžadované predpoklady vzniku zodpovednosti za
škodu. Predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je preukázanie protiprávneho úkonu, v
dôsledku ktorého vznikne preukázateľne ujma (škoda), čo predpokladá samozrejme aj preukázanie jej
konkrétnej výšky, ďalej existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a škodou (kauzálny
nexus) a napokon zavinenie zodpovednostného subjektu za vzniknutú škodu v dôsledku kauzálneho
nexusu, pokiaľ zákon zavinenie predpokladá a zodpovednosť nie je zákonom výslovne koncipovaná ako
objektívna. Protiprávny úkon, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi majú povahu objektívnu, zavinenie
má povahu subjektívnu, viaže sa teda na osobu, ktorá svojim protiprávnym úkonom spôsobila škodu.
Škodou sa rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch.
Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, pričom v zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje
majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného
a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu,
resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo
objektívne  možné alebo účelné. Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia.
V  ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka je zakotvená a upravená tzv. všeobecnú preventívnu
povinnosť každého počínať si tak, aby ku škode nedošlo. Uvedená povinnosť sa vzťahuje na všetkých
účastníkov občianskoprávnych vzťahov a má formu generálnej prevencie. Predpokladom úspešného
uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie všetkých uvedených atribútov zodpovednosti
za škodu, teda porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo
opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou), prípadne aj zavinenie.

24. Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody (damnum emergens) alebo ušlého zisku (lucrum
cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti, čo - odvolací
súd zdôrazňuje - je zásadné a nosné aj v danej právnej veci. Škoda sama osebe, bez preukázania
porušenia  právnej povinnosti, ešte nezakladá zodpovednosť za škodu a tomu zodpovedajúce právo
na jej náhradu. Príčinná súvislosť medzi týmito atribútmi je preto zásadná a  musí byť nielen tvrdená
(domnelá), ale musí byť bezpečne a jednoznačne v konkrétnom prípade preukázaná, pričom povinnosť
tvrdenia,  dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno v civilnom procese zaťažuje v zásade tú stranu,
ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného (v danom prípade žalobcov). Splnenie zákonom
požadovaných predpokladov vyvodenia zodpovednosti (porušenie zákonnej či zmluvnej povinnosti,
vznik škody, preukázanie jej výšky, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody
a napokon zavinenie), je nevyhnutné skúmať vždy osobitne vo vzťahu ku každému požadovanému
predpokladu.

25. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia vyvodili zodpovednosť žalovaného, ako advokáta, z
konkrétnych okolností špecifikovaných v šiestich bodoch, z ktorých mali snahu vyvodiť protiprávnosť
konania/opomenutia konať žalovaného a porušenie jeho povinností vyplývajúcich mu z ustanovení §
18 ods. 1,2,3,4 a 5 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a z ustanovení § 119 ods. 1 a 2 a § 147a
ods. 1, 2 a 4 v čase vzniku škody platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku. Konkrétne
namietali: 1/ podanie 320 žalôb na súd bez súhlasu žalobcov ako klientov, 2/ nesplnenie poučovacej
povinnosti žalovaného, ako advokáta, 3/  nerešpektovanie pokynu žalobcov na späťvzatie žalôb, 4/
nesplnenie povinnosti podať návrh na odročenie termínu pojednávania v lehote aspoň 3 dní pred
termínom pojednávania 5/  neoznámenie doručenia exekučných titulov - súdnych rozhodnutí, v ktorých
boli žalobcovia zaviazaní k úhrade trov zastaveného konania a napokon 6/ nepodanie odvolania voči
výroku súdu o priznaní trov právneho zastúpenia v uzneseniach o zastavení konania.

26. Nakoľko odvolanie podali tak žalobcovia, ako aj žalovaný, bol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu vo všetkých jeho výrokoch.  V danej veci súd prvej inštancie po
zhodnotení výsledkov dokazovania a zvážení zistených skutkových a právnych okolností konkrétnej
veci konštatoval, že žaloba tak, ako ju koncipovali žalobcovia a na základe nimi produkovaných
skutkových tvrdení, bola dôvodná len sčasti, a to ohľadom existencie zodpovednostných predpokladov
pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcom len v rozsahu 2.129,85 eur
a to v časti žalobných tvrdení o nesplnení povinnosti advokáta podať návrh na odročenie termínu
pojednávania v lehote aspoň 3 dní pred termínom pojednávania  a nedoručenia exekučných titulov -
súdnych rozhodnutí, v ktorých boli žalobcovia zaviazaní k úhrade trov zastaveného konania. Odvolací



súd, oboznámiac sa s obsahom spisu a predloženými listinnými dôkazmi sa stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie a prisviedča správnosti  jeho úvahám a právnemu posúdeniu, že žalovaný nepreukázal,
že si riadne splnil povinnosť podať návrh na odročenie termínu pojednávania v lehote aspoň tri
dni pred termínom pojednávania v šiestich súdnych konaniach a tak isto odvolací súd prisviedča
správnosti názoru súdu prvej inštancie, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že by
nezanedbal svoje povinnosti ako advokáta vo vzťahu ku klientom tým, že mal povinnosť doručiť im
súdne rozhodnutia, v ktorých im bola súdom právoplatne a vykonateľne uložená povinnosť náhrady
trov konania protistrany, ktoré sa stali exekučnými titulmi v neskôr iniciovaných exekučných konaniach,
nepreukázal ani, žeby žalobcov o nich informoval a to v 14 súdnych konaniach, vedených pred Okresným
súdom Zvolen.

27. Žalobcovia právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami súdu preukázali, že žalovaný v konaniach
pred Okresným súdom Zvolen č. k. 8C/220/2011, 8C/216/2011, 8C/221/2011, 8C/217/2011, 8C/218/2011
a 12C/235/2011 nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď v rozpore s dikciou ustanovenia § 119
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, platného v čase týchto pojednávaní, nepožiadal súd o odročenie
pojednávania najneskôr tri dni pred termínom pojednávania, v dôsledku čoho preukázateľne bola
žalobcom súdom uložená povinnosť v zmysle ustanovenia § 147a ods. 2 OSP vo vyššie uvedených
šiestich konaniach na úhradu celkovej sumy 1 100 eur, ako sankcie za nesplnenie zákonnej povinnosti
vyplývajúcej z ustanovenia § 119 ods. 2 CSP. Advokát má povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 18
Zákona o advokácii dôsledne chrániť a presadzovať práva a záujmy klientov pri výkone advokácie a
postupovať s odbornou starostlivosťou, najmä ich riadne a včas písomne informovať, ako postupuje pri
vybavovaní ich veci a poslať im všetky písomnosti, z ktorých im vyplývajú práva a povinnosti. Súd mal
preukázané - a napokon ani samotným žalovaným táto okolnosť nebola rozporovaná - že žalovaný,
ako advokát žalobcov, mal dostatočný časový priestor vo všetkých uvedených súdnych konaniach
pre podanie návrhu na odročenie pojednávania tak, ako mu to ukladalo ustanovenie § 119 ods. 1
a 2 OSP.  Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný konal v
rozpore so zákonnou úpravou obsiahnutou v § 119 ods. 2 OSP veta prvá, keď nesplnil povinnosť
oznámiť súdu dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu a urobil tak až v deň konania
pojednávaní, kedy podal návrh na prerušenie konania. Odvolací súd poznamenáva, že samotný žalobca
aj v odvolaní označil dôvody takéhoto postupu ako vopred premyslenú a cielenú procesnú stratégiu,
nakoľko - ako sám tvrdil - zaujali vyčkávaciu taktiku a „čakali každým dňom na príslušné rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici o jeho odvolaniach voči rozhodnutiam Okresného súdu Zvolen“, ktoré
by zneli v prospech žalobcov. Sám žalovaný v odvolaní uviedol, že takto konal cielene a premyslene,
zvolil stratégiu „obetovania 100 eur v záujme predvídateľného ušetrenia rádovo niekoľko 100 eur“,
pričom takýto postup bol podľa jeho názoru v prospech klientov, aj „s vedomím všetkých možných
dôsledkov, ktoré možno očakávať v danej situácii“. Ani podľa názoru odvolacieho súdu takéto vysvetlenie
neobstojí, nakoľko advokát v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení má konať a postupovať
s odbornou starostlivosťou a kvalifikovanou právnou analýzou a postupom má zamedziť zbytočným
trovám, ktoré zaťažia jeho klientov, čo sa v danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu nestalo a
súd prvej inštancie správne vyvodil zodpovednosť advokáta z porušenia povinností vyplývajúcich mu ako
právnemu zástupcovi z v tej dobe platnej procesnej úpravy, v dôsledku čoho boli jeho klienti - žalobcovia
- povinní zaplatiť protistrane sankčný nárok vyplývajúci z ustanovenia § 147a ods. 1 a 2 OSP, ktorý
by im jednoznačne inak nevznikol (§ 147a ods. 4 OSP). Odvolací súd nijako nespochybňuje odvolaciu
námietku žalovaného, že ako advokát nezodpovedá za výsledok sporu a za konečné rozhodnutie súdu,
avšak v danom prípade boli zaviazaní žalobcovia k určitému sankčnému finančnému postihu len a
výlučne v dôsledku nekonania advokáta v súlade s povinnosťami, ktoré mu vyplývali z procesnej normy
a z dikcie ustanovenia § 147a ods. 4 OSP jednoznačne vyplýva, že právo na túto náhradu z dôvodu
zmareného pojednávania protistrane nevznikne, ak by si zástupca splnil povinnosť podľa § 119 ods.
2 OSP a žiadosť o odročenie pojednávania by bola doručená súdu najneskôr tri dni pred termínom
pojednávania. Žalobcom tak vznikla škoda výlučne v dôsledku procesnej nedisciplinovanosti advokáta.
Škoda bola jednoznačne preukázaná vo výške 1.100 eur a vznikla priamo v dôsledku nesplnenia
zákonnej povinnosti žalovaného, čím je aj naplnený kauzálny nexus, ako príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a porušením povinnosti.

28. Rovnako sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s porušením povinnosti advokáta vyplývajúcej
mu zo zákonného ustanovenia § 18 Zákona o advokácii a to postupovať s odbornou starostlivosťou a
klientov riadne a včas písomne informovať, ako postupuje pri vybavovaní ich veci a posielať im všetky
písomnosti, z ktorých im vyplývajú práva a povinnosti. Aj v odvolaní žalovaný pripúšťa, že ohľadom



nesplnenia tejto povinnosti doručiť žalobcom preukázateľne 19 uznesení o zastavení konania, v rámci
ktorých bola uložená žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania právnym zástupcom protistrany, je
sám v dôkaznej núdzi, pretože jeho zamestnanci doručovali priebežne uznesenia týkajúce sa sporov
žalobcov ich splnomocnencovi p. Q. N., avšak - ako sám uvádza -  bez protipodpisu, „z rúk do rúk“,
a teda nepreukázateľne. Pokiaľ má advokát priamo v zákone uloženú povinnosť podľa § 18 Zákona
o advokácii doručovať svojim klientom všetky písomnosti, z ktorých im vyplývajú práva a povinnosti,
a nedokáže preukázať hodnoverne splnenie si tejto povinnosti, je nutné vyvodiť jeho zodpovednosť z
následnej skutočnosti, že v dôsledku nesplnenia si povinností vyplývajúcich žalobcom z nedoručených
rozhodnutí súdu boli voči nim následne iniciované exekučné konania, v dôsledku čoho im vznikla
škoda v podobe povinnosti uhradiť protistranám a ich právnym zástupcom trovy konania a trovy
exekúcií. Žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť, keďže z vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplynulo, že jednotlivé uznesenia o zastavení konania, v rámci ktorých boli žalobcovia zaviazaní na
náhradu trov konania, boli doručené právnemu zástupcovi žalobcov, t.j. žalovanému, tento nedokázal
preukázať hodnoverne, že ich následne doručil na vedomie svojim klientom - žalobcom a vznikla v
priamej príčinnej súvislosti s nesplnením tejto povinnosti žalobcom škoda spočívajúca v preukázaných
exekučných následných trovách, pretože žalobcovia sa o svojej povinnosti platiť trovy zastavených
konaní a o existencii 19 právoplatných a vykonateľných uznesení, v rámci ktorých boli zaviazaní na
náhradu trov protistrany, dozvedeli až v čase po začatí príslušných exekučných konaní, kedy im boli
zo strany súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu doručované upovedomenia o začatí exekúcie. Bol
preukázaný vznik škody a jej výška, keď žalobcovia preukázali listinnými dôkazmi, že z dôvodu, že
neuhradili trovy právneho zastúpenia v konkretizovaných konaniach pred Okresným súdom Zvolen, boli
voči nim podané návrhy na začatie exekučného konania na základe uvedených exekučných titulov,
kde boli zaviazaní aj nahradiť trovy exekučného konania, ktoré aj uhradili v celkovej výške 1 029,85
eur, čo vyplynulo z predložených listinných dôkazov. Odvolací súd pre úplnosť konštatuje, že v oboch
prípadoch vyvodenia zodpovednosti advokáta nie sú dané ani zákonné dôvody možnej liberácie podľa
ustanovenia § 26 ods. 4 zákona o advokácii, v zmysle ktorého  advokát sa zbaví zodpovednosti podľa
odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od
neho žiadať. Dôsledným plnením si povinností advokáta žalovaný jednoznačne mohol zabrániť škodám
v majetkovej sfére žalobcov. Žalobcovia tak boli procesne úspešní a preukázali dôvodnosť a predpoklady
pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu  v celkovej výške 2.129,85 eur, z ktorých im súd
priznal v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj zákonné
úroky z omeškania zo súdom  priznaných súm odo dňa 1.1.2014 vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia
v konaní preukázali, že žalovaného vyzývali na zaplatenie škody výzvou zo dňa 24.11.2013 a to v lehote
15 dní od doručenia tejto výzvy.

29. Ohľadom zvyšnej časti žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody v sume 20.356,91 eur,
v ktorej súd výrokom VII. žalobu zamietol, odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania,
po oboznámení sa s obsahom spisu, procesnými vyjadreniami strán sporu, právnymi i skutkovými
okolnosťami ktoré tvorili procesný útok žalobcov, ako aj tvrdeniami, na ktorých bola postavená
procesná obrana žalovaného, sa plne stotožňuje s prijatých záverom súdu prvej inštancie, že na
strane žalovaného neboli preukázané zákonné podmienky vzniku a vyvodenia zodpovednosti za škodu
tak, ako sa jej náhrady žalobcovia voči žalovanému domáhali. Zodpovednosť advokáta za škodu
spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na
zavinenie), ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov tak, ako to
už odvolací súd vyššie uviedol a ktoré musia byť v konaní jednoznačne preukázané. Nie každé
zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta tak má za následok vznik jeho
zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo pochybenie
advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta ani nie je
daná v každom prípade, keď ním zastupovaný klient nebol v určitom konaní úspešný. Zodpovednosť
advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v
súvislosti s výkonom advokácie (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 18/2009 zo dňa
21.10.2010). Predovšetkým, je nutné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané
protiprávne konanie žalovaného, pokiaľ žalobcovia tvrdili, že porušil svoje povinnosti a dopustil sa
protiprávneho konania, úkonu, respektíve opomenutia povinného konania, ktorým by bolo možné
konštatovať porušenie právnej či inej relevantnej povinnosti, vyplývajúcej zo zákona, alebo z porušenia
zmluvného vzťahu, resp. z nedodržania štandardu správania a to podaním 320 žalôb na súd bez
súhlasu žalobcov ako klientov, nesplnením poučovacej povinnosti advokáta voči svojim klientom,



nerešpektovanie pokynu žalobcov na späťvzatie žalôb a nepodanie odvolania voči výroku súdu o
priznaní trov právneho zastúpenia v uzneseniach o zastavení konania. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne ich tvrdení, že podanie 320 žalôb na súd bolo
urobené bez ich súhlasu, dokonca, podľa ich tvrdení, v rozpore s ich pokynmi. Žalobcovia v odvolaní
namietajú dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku, že podľa názoru súdu prvej inštancie museli vedieť
o tom, že žalovaný podáva žaloby vo väčšom množstve, keďže ku každej žalobe sú pripojené originály
dohody o plnomocenstve a tak isto z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zástupca žalobcov, svedok
Q. N., prevzal vyúčtovanie príjmov a výdajov za predaj pozemkov zo dňa 20.11.2011, kde priamo
v tomto vyúčtovaní je uvedené: kolky za žaloby 2.522 eur, tak isto v tomto vyúčtovaní je uvedené:
odovzdané pánovi N. s požiadavkou priniesť na súdne poplatky 4.000 eur. Aj pokiaľ by bolo možné
pripustiť, že uvedené dôvody samé osebe nemožno považovať za relevantné a jednoznačné dôvody
svedčiace o vedomosti žalobcov o podávaní 320 žalôb na súd a možno prisvedčiť odvolacej námietke,
že podpis na uvedenom vyúčtovaní nepatrí osobe Q. N., ale advokátovi a teda išlo len o indície súdu,
z ktorých si súd vyvodil určitý záver, aj v takomto prípade však odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcom
sa nepodarilo produkovanými dôkazmi a výpoveďami jednoznačne a nespochybniteľne preukázať,
že advokát podaním 320 žalôb konal výslovne proti ich pokynom, respektíve vôli a najmä, že by
podaním týchto žalôb advokát porušil určité povinnosti a aké konkrétne. V tejto súvislosti odvolací
súd predovšetkým konštatuje, že  rozsah práv a povinností žalovaného, ako advokáta, konať za
splnomocniteľov a zastupovať ich, vyplýva zo Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 25.2.2010,
kde v  bode I. bolo uvedené: Účelom tejto zmluvy je poskytnutie právnej pomoci pre mandantov
zo strany mandatára, výsledkom ktorej bude dosiahnutie a zabezpečenie zákonných finančných
nárokov od tretích osôb za užívanie ich nehnuteľného vlastníctva k pôde, zastavaným pozemkom,
ostatným plochám, verejným priestranstvám a pod., ktoré v súčasnosti tieto tretie osoby užívajú.
Okrem toho je účelom zmluvy aj zabezpečenie predaja tých nehnuteľností, alebo podielov na nich
tým osobám, ktoré prejavia dobrovoľný záujem, alebo vynútenie plnenia získaním exekučných titulov
voči tretím osobám, ktoré nehnuteľnosti v čase platnosti zmluvy užívajú. V zmluve je ďalej uvedené :
Všeobecným predmetom poskytnutia právnej pomoci je: poskytovanie právnych služieb v rozsahu a
podľa pravidiel stanovených v zákone o advokácii č. 586/2003 Z. z. v prospech a v záujme obidvoch
mandantov a ich právnych nástupcov a ich právne zastupovanie pred všeobecnými a špeciálnymi
súdmi, vrátane Ústavného sudu SR, orgánmi verejnej správy, orgánmi miestnej samosprávy všetkými
štátnymi orgánmi, orgánmi činnými v trestnom konaní to všetkých druhov a stupňov, zastupovanie
v styku s obchodnými spoločnosťami a obchodnými partnermi a fyzickými osobami, organizačné a
právne poradenstvo, bližší rozsah predmetu špecifikovaný v udelenej všeobecnej plnej moci podľa
požiadavky klienta a podľa generálnych a špecifických plných mocí, spracovanie a realizácia opatrení
na úrovni právnickej činnosti a zastupovania v oblasti sporovej agendy vedenej na súdoch a iných
orgánoch verejnej moci, preventívna činnosť a predchádzania súdnym sporom, právne zastupovanie
mandantov v súdnych sporoch, v rozhodcovských, mediačných a iných dohodovacích konaniach a v
konaniach pred stavebnými orgánmi. Aktuálne veci, súdne kauzy a rozhodcovské kauzy sú predmetom
zastupovania podľa jednotlivých plných mocí, alebo podľa konkrétnej plnej moci, alebo podľa všeobecnej
plnej moci udelenej mandantom pre mandatára. Osobitným predmetom činnosti mandatára je : hlavným
predmetom (nie výlučným) právnej pomoci a zastupovania mandantov je usporiadanie majetkových práv
mandantov k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území mesta Zvolen - Západ a Zvolen -
Tepličky označených a uvedených v geometrickom pláne na obnovu pôvodných vlastníckych hraníc J.. Z.
S.- Autorizovaný geodet a kartograf, pre obec Zvolen, katastrálne územie Zvolen, číslo plánu 34324216-
67/2009, mapový list č. Zvolen 8-2/32(11/2), voči ich oprávneným a aj neoprávneným držiteľom a
užívateľom, či už známym alebo neznámym, mandatár bude oprávnený rokovať so všetkými dotknutými
fyzickými a právnickými osobami i príslušnými kompetentnými orgánmi v mene mandantov a uzatvárať
s nimi občianskoprávne zmluvy, dohody a iné príslušné právne úkony v ústnych i písomných formách,
mandatár je oprávnený v mene mandantov a na ich zodpovednosť uzatvárať a podpisovať nájomné
zmluvy, zmluvy o prevode nehnuteľnosti, zmluvy o prevode vlastníckych práv k nehnuteľnostiam,
ktoré sú vo vlastníctve mandantov - predávať ich nehnuteľnosti, mandatár je oprávnený viest' spory
mandantov proti dotknutým fyzickým a právnickým osobám a zastupovať ich pred súdmi a správnymi
orgánmi, mandatár je oprávnený zastupovať mandantov v akomkoľvek správnom konaní, najmä (nie
však výhradne) v konaní územnom a stavebnom a plánovacom, mandatár je oprávnený vymáhať v
mene mandantov na svoj účet náhrady, platby, finančné i nefinančné plnenia vrátane príslušenstva a
hotových výdavkov od dotknutých alebo zodpovedných osôb, na vymáhanie uplatnených nárokov je
oprávnený zabezpečiť výkon exekúcie a zastupovať mandantov v exekučnom konaní v celom rozsahu a
napokon mandatár zastupuje mandantov v plnom rozsahu a neobmedzene. Odvolací súd s poukazom



na takto široko a generálne formulovaný obsah a predmet udeleného plnomocenstva pre žalovaného
konštatuje, že pokiaľ žalovaný podal v mene mandantov - žalobcov hoc aj 320 neúspešných žalôb,
ktoré neskôr v dôsledku pokynov vzal späť pre ich neúspešnosť, nemožno mať za to, že by porušil
akékoľvek svoje povinnosti pri výkone advokácie a konal protiprávne, z čoho by bolo možné vyvodiť jeho
zodpovednosť za škodu. Vzhľadom na takto široko koncipované plnomocenstvo a oprávnene advokáta
konať za žalobcov potom neobstojí ani námietka žalobcov, že advokát nemal ich výslovný súhlas  na
podanie 320 žalôb na súd, nakoľko advokát výslovný súhlas mandantov na konanie nepotreboval.
Žalobcovia nepreukázali ani svoje tvrdenie, že by konal žalovaný výslovne v rozpore s ich pokynmi,
pokiaľ mal podľa ich tvrdení a dohody podať „skusmo“ len 6 žalôb a k podaniu ďalších žalôb mal advokát
údajne pristúpiť až v závislosti od procesného výsledku týchto šiestich žalôb. Zo žiadneho dôkazu takýto
záver súdu nevyplýva. V konaní taktiež žalobcovia aj podľa názoru odvolacieho súdu hodnoverne a
relevantne nepreukázali, že by žalovanému dali výslovný pokyn na späťvzatie žalôb v určitom čase
s tým, že by preukázali nespochybniteľne, že žalovaný túto skutočnosť zanedbal. V konaní taktiež
podľa názoru odvolacieho súdu nebolo žalobcami hodnoverne a nespochybniteľne  preukázané, že
žalovaný si nesplnil poučovaciu povinnosť voči nim. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje najmä široko a
generálne koncipované plnomocenstvo advokáta vyplývajúce zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci,
ktorou sa aj podľa vlastného vyjadrenia žalobcovia cítili byť viazaní a pri takomto rozsahu udelenej
moci nemožno advokátovi vyčítať jeho právne kroky vykonané v právnej záležitosti žalobcov. Aj z týchto
dôvodov mal aj odvolací súd za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne ich tvrdení v
žalobe, že žalovaný postupoval protizákonne, porušil svoje povinnosti advokáta a konal výslovne v
rozpore s ich pokynmi. Pokiaľ ide o žalobným tvrdením vytýkanú protiprávnosť  konania žalovaného
a to nepodanie odvolania voči výroku súdu o priznaní trov právneho zastúpenia v uzneseniach o
zastavení konania, ani tu nemožno, opätovne z dôvodu široko vymedzeného plnomocenstva a absencie
preukázania výslovného opačného pokynu klientov, konštatovať, že by advokát svojou nečinnosťou v
tomto smere porušil nejakú svoju povinnosť, vyplývajúcu mu zo zákona o advokácii. Odvolací súd pritom
konštatuje, že nepreukázaním čo i len jediného z predpokladov zodpovednosti za škodu už nie je možné
nárok na náhradu škody v súdnom konaní úspešne priznať. Predovšetkým, odvolací súd plne prisviedča
záverom súdu prvej inštancie, že žalobcom sa nepodarilo v spore ohľadom zvyšnej časti nároku (nad
súdom priznanú náhradu škody vo výške 2.129,85 eur s príslušenstvom) uniesť dôkazné bremeno
tvrdenia, že by v dôsledku porušenia určitej, konkrétnej právnej povinnosti žalovaného vznikla škoda na
majetku žalobcov, v dôsledku ktorej by bolo možné vyvodiť jeho zodpovednosť za tvrdenú škodu. Súd
nemôže mať bez ďalších relevantných dôkazov za dostatočne nestranne, objektívne, nespochybniteľne
a preukázateľne osvedčený základný a zásadný predpoklad zodpovednosti za škodu a to preukázanú
protiprávnosť konania advokáta, ktorý údajne konal v rozpore s výslovnými pokynmi klientov, pretože
žalobcovia, sledujúc celkom pochopiteľne vlastný procesný úspech v spore, môžu produkovať akékoľvek
prostriedky procesného útoku, a tak len samotné ich nepreukázané subjektívne tvrdenia (bez ďalších
relevantných objektívnych dôkazov) nemajú pre súd dostatočnú výpovednú a dôkaznú hodnotu. Pokiaľ
aj súd prvej inštancie ustálil, že žalobcom sa nepodarilo v konaní preukázať protiprávnosť konania, resp.
opomenutia konať zo strany žalovaného, z vyššie uvádzaných dôvodov bol potom správny záver súdu
prvej inštancie, ktorý výrokom VII. rozsudku nárok žalobcov v prevyšujúcej časti zamietol. V dôsledku
všetkých uvedených konštatovaní je potom nutné prijať záver, že žalobcovia neuniesli v spore dôkazné
bremeno o tom, že skutočne v dôsledku porušenia určitej konkrétnej právnej či zmluvnej povinnosti
žalovaného im vznikla škoda nad súdom výrokmi I. až VI. priznané sumy a nepodarilo sa im preukázať
nevyhnutné predpoklady pre vyvodenie zodpovednostného vzťahu na úspešné priznanie nároku na
náhradu škody voči žalovanému nad sumu 2.129,85 eur.

30. Odvolací sú tak na základe uvedených dôvodov potvrdil ako vecne správne výroky I. až VI. odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými súd žalobe čiastočne vyhovel v časti o zaplatenia
náhrady škody v celkovej výške 2 129,85 eur, keď súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcom v
I., II., III., IV. V. a VI. rade sumy podľa pomeru ich preukázateľných úhrad tak, ako jednotliví žalobcovia
uhrádzali jednotlivé v odôvodnení rozsudku konkretizované a vyčíslené trovy vo vyššie uvedených
konaniach. V závislosti od vecnej správnosti výrokov I. až VI a v závislosti od pomeru úspechu žalobcov
je potom s poukazom na ustanovenie §  262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP vecne
správny aj závislý výrok VIII. rozsudku, ktorým súd po konštatovaní procesného úspechu žalobcov v
percentuálnom vyjadrení vo výške 9 % a žalovaného, ako aj intervenienta, ktorý vystupoval na jeho
strane, v percentuálnom vyjadrení vo výške 91 % , následne  rozhodol tak, že žalovaný a intervenient
majú proti žalobcom v I., II., III., IV. V. a VI. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82%. Rozsudok
súdu prvej inštancie vo výrokoch I. až VIII. je vecne správny a odvolací súd preto, po oboznámení sa



s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností, rozsudok súdu prvej inštancie v
uvedených výrokoch podľa ustanovenia §  387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

31. Pokiaľ však súd výrokom IX. zároveň rozhodoval aj o vzájomnej žalobe žalovaného, ktorú podal
žalovaný dňa 6.9.2017, na základe ktorej žiadal zaviazať žalobcov v I., II., III., IV. V. a VI. rade na
zaplatenie celkovej sumy vo výške 22.486,76 eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 2.3.2015
až do zaplatenia, ako aj mu nahradiť trovy konania a súd konanie o vzájomnej žalobe zastavil, v tejto
časti je nutné konštatovať vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a zmätočnosť dôvodov,
týkajúcich sa tejto časti predmetu konania.

32. Súd v odôvodení rozsudku ohľadom vzájomnej žaloby žalovaného síce konštatoval, že v priebehu
konania žalovaný k vzájomnej žalobe uviedol, že v prípade, že súd žalobu žalobcov v celom rozsahu
zamietne, v tom prípade berie svoju vzájomnú žalobu späť a žiada, aby súd konanie o tejto vzájomnej
žalobe zastavil, avšak následne súd posudzoval vzájomnú žalobu z hľadiska premlčania nároku
žalovaného a po konštatovaní okolností, ktoré mal súd za relevantné z hľadiska plynutia premlčacej doby
potom konštatoval, že žalovaný podal vzájomnú žalobu až dňa 6.9.2017 a žalobcovia vzniesli dôvodnú
námietku premlčania, v danom prípade súd nemohol započítať vyššie vyčíslené trovy za právne úkony
na priznanú sumu, ktorú má žalovaný zaplatiť žalobcom a keďže žalovaný zobral svoju vzájomnú žalobu
späť, súd rozhodol tak, že konanie o vzájomnej žalobe žalovaného zastavil. Takéto odôvodnenie výroku
IX. rozsudku je však z právneho hľadiska nepreskúmateľné, vnútorne právne a obsahovo rozporné
a zmätočné, pretože pokiaľ súd mal za to, že bola vzájomná žaloba vzatá účinne späť, nebol dôvod
skúmať premlčanie nároku žalovaného a naopak, pokiaľ súd konštatoval premlčanie nároku žalovaného
uplatneného vzájomnou žalobou, súd mal správne vzájomnú žalobu žalovaného zamietnuť a nebol
oprávnený konanie zastaviť.

33. Odhliadnuc však od konštatovanej nepreskúmateľnosti a vnútornej rozpornosti a zmätočnosti
rozhodnutia súdu ohľadoch vzájomnej žaloby žalovaného, odvolací súd predovšetkým konštatuje, že
na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 26.10. 2017 žalobca predniesol: „K veci by
som chcel upresniť svoju vzájomnú žalobu a to v tom zmysle, že žiadam, v prípade, že súd žalobu
žalobcov v celom rozsahu zamietne, tak v tom prípade beriem svoju vzájomnú žalobu späť a žiadam,
aby súd konanie o tejto vzájomnej žalobe zastavil. V prípade, ak súd by ma zaviazal na zaplatenie
sumy 22.486,76 eur, tak v takom prípade žiadam započítať na túto sumu práve sumou 22.486,76 eur
titulom vyúčtovaných právnych úkonov tak, ako to bolo vyššie uvedené a v tomto prípade žiadam
zamietnuť žalobu žalobcov z dôvodu započítania.“ Z uvedeného procesného vyjadrenia žalobcu je
zrejmé, že späťvzatie vzájomnej žaloby podmieňoval procesným neúspechom žalobcov v spore a
späťvzatie žaloby považoval len za jeden z možných, alternatívnych spôsobov vyriešenia vzájomných
vzťahov medzi žalobcami a žalovaným (v prípade ich neúspechu, inak len vo forme započítania jeho
nároku uplatneného vzájomnou žalobou voči uplatnenému nároku žalobcov). Právna úprava civilného
sporového konania však nepozná takzvané podmienené späťvzatie žaloby a na takýto úkon súd
neprihliada a považuje podmienené späťvzatie žaloby za právne neúčinný procesný úkon. Takto aj mal
súd prvej inštancie na procesný prejav žalobcu vykonaný na pojednávaní dňa 26.10.2017 nahliadať a
podmienené späťvzatie žaloby nepovažovať za právne účinné a neprihliadať naň. V kontexte uvedeného
je potom odôvodnenie výroku IX. rozsudku, ktorým súd konanie o vzájomnej žalobe žalovaného zastavil,
bez ohľadu na zmätočné a nesprávne odôvodenie tohto výroku, vecne nesprávne, pretože nezodpovedá
procesnej situácii v spore. Z uvedeného dôvodu bolo preto nevyhnutné zrušiť výrok IX. rozsudku,
ako aj závislý výrok X. o náhrade trov vzájomnej žaloby z dôvodov podľa ustanovenia § 389 ods.
1 písm. a/ CSP, pretože neboli splnené procesné podmienky pre takéto rozhodnutie súdu (neúčinné
späťvzatie vzájomnej žaloby) a súčasne z dôvodu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, kedy
súd nesprávnym procesným postupom v dôsledku zastavenia konania, hoci neboli na takýto postup súdu
splnené procesné podmienky, znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej
miere, že nezákonným zastavením konania o vzájomnej žalobe došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Z uvedeného
dôvodu preto odvolací súd v časti o vzájomnej žalobe žalovaného zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
a podľa ustanovenia § 389 ods. 2 Civilného sporového poriadku mu v tomto rozsahu vrátil vec na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým
sa konanie skončí (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 CSP).



35.  Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/135/2015", "guid": "707e658b-c713-4e51-8ebd-299499c3a814:2224b6ca-1ccf-4725-b900-c6cd580a21fd", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}