Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5To/82/2024 z 15. 10. 2024
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 15. októbra 2024, sp. zn. 5To/82/2024, ECLI:SK:KSBB:2024:6222010107.2
Krajský súd Banská Bystrica | 5To/82/2024 | ECLI:SK:KSBB:2024:6222010107.2 | 2024-10-15 | Uznesenie
Oblasť práva: Trestné právo – Majetok
Citované ustanovenia: § 319 TP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f5861c26-bc17-4ecd-9eb7-df4fa9f25ba8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6222010107.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica
5To/82/2024
6222010107
15. 10. 2024
JUDr. Štefan Novák, LL.M.
ECLI:SK:KSBB:2024:6222010107.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka LL.M., a
sudcov JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA v trestnej veci obžalovaného
A. B., pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona, na verejnom zasadnutí dňa 15. októbra 2024, o odvolaní obžalovaného A. B. a prokurátora
Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš proti rozsudku Okresného súdu Lučenec pracovisko Veľký Krtíš sp. zn.
VK-10T/33/2022 zo dňa 10.04.2024, takto
rozhodol:
Podľa 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného A. B. z a m i e t a.
odôvodnenie:
9

5To/82/2024

Rozsudkom Okresného súdu Okresného súdu Lučenec pracovisko Veľký Krtíš sp. zn. VK-10T/33/2022
zo dňa 10.04.2024 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného z prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
- že ako starosta obce Zombor po tom, čo dňa 01.10.2013 uzavrel v rozpore s § 11 ods. 4 písm. a)
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení bez súhlasu obecného zastupiteľstva a za nedodržania
ustanovení § 9a ods. 2, ods. 5 s poukazom na ust. § 9a ods. 9 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí za obec Zombor ako prenajímateľa nájomnú zmluvu s C. D. SHR, s miestom podnikania E. E.
XX. 991 22, IČO: 37 817 523, ako nájomcom, predmetom ktorej bol prenájom poľnohospodárskej pôdy
vo vlastníctve obce Zombor v celkovej výmere 38,218 ha v k. ú. F. Zombor, vedenej na LV č. XXX na
dobu určitú, a to na dobu 10 rokov od 01.10.2013 do 01.10.2023, v ktorej zmluve sa nájomca zaviazal
uhrádzať nájomné za prenájom poľnohospodárskej pôdy v sume 50,- €/ha alebo v naturálnej forme 2,5 g
obilia/hektár so splatnosťou do 31.12. daného kalendárneho roka, pohľadávku na nájomnom v pomernej
časti pripadajúcej na r. 2013 v sume 477,72 € neuplatňoval u nájomcu fakturáciou dňa 31.12.2013,
ani nájomné za roky 2014 až 2018 nefakturoval v zmysle zmluvných dojednaní do konca jednotlivého
kalendárneho roka, pričom nájomné za mesiace október 2013 až december 2013 a za rok 2014
nefakturoval nájomcovi C. D. SHR vôbec a nájomné za roky 2015, 2016, 2017 a január až september
2018 mu nefakturoval ani po uplynutí dojednaných piatich rokov od uzavretia nájomnej zmluvy v zmysle
predloženej dohody zo dňa 05.01.2014, ktorú opätovne bez súhlasu obecného zastupiteľstva uzavrel v
mene obce Zombor s C. D. - SHR, ale až faktúrou č. 2019000005 vystavenou dňa 01.04.2019,
- ako starosta obce Zombor dňa 18.09.2019 uhradil faktúru č. 10082019 zo dňa 27.08.2019 vystavenú
obci Zombor so sídlom G. XX, IČO: 00 648 655 dodávateľom C. D., SHR, IČO: 37 817 523 so
sídlom Čeláre 38 za čistenie obecných komunikácií
od snehovej prikrývky aj s presunom
techniky v zimnom období za roky 2014 v dňoch 11.01.2014, 12.01.2014, 08.02.2014, 20.02.2014,
07.03.2014, 05.12.2014 a 29.12.2014, rok 2015 v dňoch: 17.01.2015, 13.02..2015, 18.12.2015 a

19.12.2015, rok 2016 v dňoch: 02.01.2016, 08.01.2016, 31.01..2()16 a 12.12.2016, rok 2017 v dňoch
02.01.2017, 08.01.2017, 27.01.2017, 02.02.2017, 11.02.2017, 12.12.2017 a 28.12.2017, rok 2018 v
dňoch 02.01.2018, 25.01.2018, 04.02.2018, 25.11.2018, 17.12.2018 a 22.12.2018, spolu za 28 dní
údržby v sume 5.910,24 € s DPH, pričom nakladal s majetkom obce v rozpore s § 6 ods. 6 zák. č.
138/1991 Zb. o majetku obcí bez uzavretia písomnej zmluvy a v rozpore s § 11 ods. 4 písm. a) zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení bez súhlasu obecného zastupiteľstva a k odhŕňaniu snehovej prikrývky
v rozsahu vystavených faktúr nedošlo, čím porušil zverenú právomoc verejného činiteľa a povinnosti
vyplývajúce mu z § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 8 ods. 3 a § 13 ods. 4 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a s § 7 ods. 1, ods. 2 písm. c) , d) zák. č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov.
Za to okresný súd obžalovaného A. B. odsúdil podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), §
38 ods. 2, 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil na
skúšobnú dobu 1 (jedného) roka.
Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. obžalovanému uložil trest zákazu činnosti vykonávať volené funkcie
v orgánoch verejnej moci a územnej samosprávy na dobu 4 (štyri) roky.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie a okresný
prokurátor tak učinil dňa 11.4.2024, ktoré dodatočne písomne odôvodnili.
Obžalovaný odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu dňa 18.7.2024. Úvodom
odvolania uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti vykonávať
volené funkcie v orgánoch verejnej moci a územnej samosprávy na dobu 4 roky, takáto formulácia je
nadbytočná, nakoľko v praxi sa bežne stretáva s tým, že súdy ukladajú trest zákazu činnosti vykonávať
volené funkcie v orgánoch verejnej správy. Následne poukázal, že svedkovia, ktorí boli vypočutí, buď
vypovedali v prospech obžalovaného a potvrdili jeho výpoveď z prípravného konania ako i na hlavnom
pojednávaní, alebo boli ovplyvnený zo strany svedka A. A. H. terajšieho starostu a vypovedali opačne
v neprospech obžalovaného. Podľa neho je paradoxné, že kým matka svedka A. A. H. p. H. bola
v inkriminovanom čase poslankyňou a pod uzneseniami z obecného zastupiteľstva obce Zombor, je
podpísaná, otec svedka H. - A. H. H. bol obecným kontrolórom počas celého inkriminovaného obdobia,
pričom vyplývajúc z jeho výpovede ako i z výpovedí svedkov si svoje povinnosti absolútne neplnil ba
dokonca sa im vyhýbal. Vyslovil názor, že tvrdenie prokurátora, že obžalovaný mal nájomnú zmluvu so
svedkom D. uzavrieť bez riadneho súhlasu obecného zastupiteľstva, sa nezhoduje s realitou, nakoľko
je preukázané, že obecné zastupiteľstvo prejednalo na svojom zasadnutí dňa 27.10.2013 predmetnú
nájomnú zmluvu a zároveň ju i schválilo. Schválili ju všetci poslanci obecného zastupiteľstva obce
Zombor. Zápisnicu spísala H. B. a overili ju A. H. a I. J.. Táto skutočnosť je jednoducho nespochybniteľná
a dôkazné potvrdená. Preto je zvláštne, že zo strany prokurátora je tento dôkaz spochybňovaný. Má za
to, že obžalovaný sa snažil svojím konaním ako volený zástupca obce Zombor plniť si svoje povinnosti
čo najlepšie a pod všetkými zásadným rozhodnutiami boli podpísaní poslanci obecného zastupiteľstva.
Tak z vykonanej kontroly zo strany Daňového úradu, ako i z vykonaného auditu, či výpovedi účtovníčky,
ktorá spracúvala účtovné položky obce nevyplynulo, že by sa obžalovaný dopúšťal nezákonností resp.
konania, ktoré by zakladalo jeho trestnú zodpovednosť. Čo sa týka výšky škody, ktorú mal obžalovaný
spôsobiť, táto preukázaná nebola a v obžalobe je škoda definovaná nejednoznačne a zmätočne. Zo
strany prokuratúry bolo viac krát uvedené, že nárok na náhradu škody nebol uplatnený riadne, keď
opatrovník poškodeného neuviedol do skončenia prípravného konania v akej výške sa nárok na náhradu
škody uplatňuje, pričom sa tak nestalo dodnes. Splnomocnený zástupca poškodeného nevyčistil teda
žiadnu škodu a prokurátor v záverečnom vyjadrení na hlavnom pojednávaní konanom 22.03.2023
navrhol aby si poškodený uplatnil škodu v civilnom konaní. Aj prvostupňový súd, v odôvodnení
napadnutého rozsudku konštatuje„ Súdu sa nepodarilo ustáliť výšku škody a jednoznačne nie je
preukázané, či vôbec vznikla“. Ďalej uviedol, že od začiatku poukazuje aj na princíp ultima ratio,
ktorý umožňuje orgánom činným v trestnom konania súdu odlíšiť prípad, ktoré spadajú výhradne do
sféry občianskoprávnych či obchodnoprávnych vzťahov a ktoré len zdanlivo vykazujú znaky skutkovej
podstaty trestného činu od trestnej činnosti (nález ÚS SR sp. zn: I. ÚS 402/2008, uznesenie IV. ÚS
55/2009 a akceptuje ho aj NS SR napr. uznesenie z 13.08.2013 sp. zn.: 2 Tdo/35/2013). Na základe
uvedeného má za to, že dôkazy vykonané v prejednávanej veci v súlade s Trestným poriadkom na

hlavnom pojednávaní nepreukazujú bez dôvodných pochybností skutočnosti, ktoré sú uvedené v podanej obžalobe, a to z toho pohľadu, že by sa stali žalované skutky.
Na záver podaného odvolania obhajca obžalovaného uviedol, že zo zásady prezumpcie neviny
ustanovenej v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods.
2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd vyplýva, že obžalovanému musí byť vina
preukázaná bez akýchkoľvek pochybností a tento nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, hoci
svedčiacu v jeho prospech. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok
a význam ako dokázaná nevina, resp. obžalovaný nemá povinnosť dokazovať svoju nevinu. Preto
dospel k záveru, že vzhľadom na výsledky dokazovania zostali dôvodné pochybnosti, resp. nebolo bez
akýchkoľvek pochybností dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný, a preto by bolo
správne a v súlade so zákonom, aby obžalovaného súd oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a)
Tr. por.
Okresný prokurátor odvolanie odôvodnil písomným podaním zo dňa 2.7.2024. Prokurátor v odôvodnení
odvolania uviedol, že dokazovaním bolo preukázané, že skutok tak, ako je tento vymedzený v obžalobe,
sa stal, a že tento napĺňa znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.
1 písm. b) Tr. zák. spáchaného v súbehu s pokračovacím prečinom porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., a že ho spáchal obžalovaný. Napadnutý
rozsudok považuje za arbitrárny, skutkové zistenia v ňom konštatované, sú podľa jeho názoru nejasné
a rozporuplné. V celom rozsahu sa so súdom zisteným skutkovým stavom a s jeho právnym posúdením
nestotožňuje. Vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zmluvou uzavretou dňa
01.10.2013 prenechala obec Zombor konajúc obžalovaným ako starostom obce C. D. – SHR do nájmu
poľnohospodársku pôdu vo výmere 38,218 hektárov za nájomné v sume 50,- € za hektár, alternatívne v
naturálnej forme 2,5 g obilia za hektár (zrejme malo byť 2,5 q – metrický cent za hektár) na dobu určitú,
a to na 10 rokov od 01.10.2013 do 01.10.2023 s tým, že splatnosť jednotlivého ročného nájomného bola
dojednaná vždy k 31.12. kalendárneho roka. Uvedenú zmluvu uzavrel obžalovaný bez riadneho súhlasu
obecného zastupiteľstva, keď podľa predloženej nájomnej zmluvy, táto bola uzavretá dňa 01.10.2013,
teda skôr než ju schválilo obecné zastupiteľstvo, ktoré zasadalo až dňa 27.10.2013, pričom nebol
dodržaný postup podľa § 9a ods. 9 v spojení s § 9a ods. 1, 2, 3 a 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, keď obec prenajala svoj nehnuteľný majetok bez vykonania obchodnej verejnej súťaže alebo
priameho prenájmu, resp. bez dôvodu hodného osobitného zreteľa, ktorý nebol zdôvodnený a bez
zverejnenia zámeru prenajať majetok niektorým z týchto spôsobov. Obžalovaný v rozpore s § 4 ods.
1, ods. 2 písm. a), § 8 ods. 3 a § 13 ods. 4 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
a s § 7 ods. 1, ods. 2 písm. c) a d) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí pohľadávku na nájomnom
v pomernej časti pripadajúcej na r. 2013 v sume 477,72 € neuplatňoval u nájomcu fakturáciou dňa
31.12.2013, ani nájomné za roky 2014 až 2018 nefakturoval v zmysle zmluvných dojednaní do konca
jednotlivého kalendárneho roka, pričom nájomné za mesiace október 2013 až december 2013 a za rok
2014 nefakturoval nájomcovi C. D. SHR vôbec, čím spôsobil obci Zombor škodu vo výške 2.388,625 €.
Obžalovaný taktiež nájomné za roky 2015, 2016, 2017 a január až september 2018 nefakturoval ani po
uplynutí dojednaných piatich rokov od uzavretia nájomnej zmluvy v zmysle predloženej dohody zo dňa
05.01.2014, t.j. 01.10.2018, resp. v zmysle verzie obhajoby 01.11.2018, ale až faktúrou č. 2019000005
vystavenou dňa 01.04.2019, čím obci spôsobil škodu vo výške 6 210,425 €. V snahe poskytnúť V. D.
finančné prostriedky na pokrytie nájomného dodatočne vyfakturovaného pod tlakom záujmu obyvateľov
obce až dňa 01.04.2019, obžalovaný v rozpore s povinnosťou chrániť majetok obce dňa 18.09.2019
uhradil nepodložené faktúry vystavené C. D. – SHR č. 10082019 z 27.08.2019 na sumu 5.910,24 €
s DPH za čistenie obecných komunikácií a č. 11082019 z 27.08.2019 na sumu 3.553,20 € s DHP za
dodanie 7 ks ošípaných, t.j. spolu 9 463,44 €, pričom v nasledujúci deň, t.j. 19.09.2019 uhradil C. D.
– K. F. G. obci tú istú sumu 9.463,44 € a dňa 30.09.2019 aj sumu 91,09 €, titulom nájomného. Aj tieto
časové súvislosti poukazujú na snahu obžalovaného poskytnúť C. D. finančné prostriedky na pokrytie
narýchlo fakturovaného nájomného.
V ďalšej časti uviedol, že obžalovaný v rozpore s povinnosťou hospodárne nakladať s majetkom obce
konal aj v tom smere, že uhradil pohľadávky fakturované obci V. D. - SHR č. 10082019 a č. 11082019, keď
tieto neboli v rozpore s § 6 ods. 6 zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí v znení účinnom od 01.07.2009
podložené písomnými zmluvami, čo zákon sankcionuje neplatnosťou takého úkonu, ani v účtovníctve
zavedenými účtovnými dokladmi, keď sa o týchto účtovných prípadoch v účtovných obdobiach rokov
2014-2018, ako o tvorbe rezervy na nevyfakturované dodávky a služby V. D. SHR v účtovníctve obce

neúčtovalo, čo je zrejmé zo znaleckého posudku č. 01/2020 znalkyne Ing. E Samošovej. Je toho názoru,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoľahlivým podkladom pre uhradenie týchto služieb nie sú
ani príkazy na práce, ktoré v zmysle výpovede svedka C. D. boli vystavené dodatočne, pričom poukázal,
že zo správy o výške nového snehu a celkovej snehovej pokrývky v cm pre lokalitu Zombor vo vybraných
dňoch podľa údajov okolitých zrážkomerných staníc predloženej oznamovateľom, aj zo správy SHMÚ
vyplýva, že v dňoch kedy podľa príkazov vystavených C. D. – SHR mali jeho zamestnanci v obci Zombor
vyorávať sneh, nenapadol v uvedenej oblasti žiadny nový sneh a celková snehová pokrývka bola len
minimálna, resp. v 21 prípadoch z 28 žiadna. Tvrdenia obhajoby v tomto smere, že dochádzalo nie
k vyorávaniu snehu, ale k posýpaniu namrznutej vozovky, s ktorým tvrdením obhajoba vyšla na záver
dokazovania, považujem len za snahu o prispôsobovanie obhajobnej verzie vykonaným dôkazom, a to
správe SHMÚ. Na úhradu sumy 5.910,24 € s DPH fakturovanej faktúrou č. 10082019 z 27.08.2019 z
verejných zdrojov nebol daný žiadny objektívny podklad.
Na záver podaného odvolania prokurátor navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného
súdu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10T/33/2022-1390 zo dňa 10.04.2024 v celom rozsahu a
rozhodujúc sám uznal obžalovaného v celom rozsahu vinným zo skutku uvedeného v obžalobe, aby
tento kvalifikoval ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr.
zák. spáchaný v súbehu s pokračovacím prečinom porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., a uložil mu totožné tresty ako súd prvého stupňa s uvedenou
výhradou formulácie zákazu činnosti.
Obžalovaný A. B. sa na verejné zasadnutie, na ktorom sa rozhodovalo o odvolaniach nedostavil, svoju
neúčasť ospravedlnil a požiadal odvolací súd, aby konal v jeho neprítomnosti (§ 293 ods. 7 Tr. por.).
Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrval na dôvodoch podaného
odvolania okresného prokurátora. Ďalej uviedol, že modifikuje návrh vzhľadom na novelu Trestného
zákona, aby bolo konanie obžalovaného kvalifikované aj ako trestný čin porušovanie povinnosti pri
správe cudzieho majetku, avšak už podľa ods. 1 § 237 Trestného zákona. Čo sa týka výroku o treste,
zotrvával na návrhu okresného prokurátora. Odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť ako nedôvodné.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že zotrváva na podanom
odvolaní v celom rozsahu. Poukázal, že celé prípravné konanie, ako aj konanie na súde sa viedlo pre
prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 2 písm. a) Trestného
zákona. Až na hlavnom pojednávaní došlo potom k zmene právnej kvalifikácie na trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa. Ďalej poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, kde súd
uvádza, že sa nepodarilo určiť výšku škody, preto má za to, že sú dané dôvody na to, aby bol obžalovaný
spod obžaloby oslobodený. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť ako nedôvodné.
Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. Tr. por. zistil, že odvolania prokurátora a obžalovaného boli podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 Tr. por., odvolania boli podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm.
b), pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v
zmysle § 312 Tr. por. a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por..
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti zistil, že odvolanie prokurátora
a obžalovaného nie sú dôvodné.
Odvolací súd pripomína, že vo veci už rozhodoval na základe podaného odvolania prokurátorom, ktoré
podal proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 10T/33/2022 z 22. februára 2023, ktorým
bol obžalovaný A. B. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora
Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš č. k. Pv 211/21/6610-35 zo dňa 7.6.2022, pre pokračovací prečin
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, na tom skutkom základe, ako je uvedené v podanej obžalobe. Tunajší krajský súd uznesením
sp. zn. 5To/61/2023 zo dňa 25. júla 2023 , podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil cit.
rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku, vec vrátil okresnému súdu, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na základe rozhodnutia krajského súdu Okresný
súd Lučenec pracovisko Veľký Krtíš vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. VK-10T/33/2022 zo
dňa 10.04.2024, ktorý je predmetom tohto odvolacieho konania.
Preskúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd postupoval správne
a v súlade so zákonom pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci ohľadne výroku o vine, keď na
hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy, ktoré následne náležite vyhodnotil
a dospel tak k správnemu a úplnému skutkovému záveru. Hodnotenie dôkazov okresného súdu je
plne v súlade so zásadami vyžadovanými zákonom (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Skutočnosť, že prokurátor a
obžalovaný sa nestotožňujú so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, nemôže sama osebe
viesť krajský súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených okresným
súdom. Odvolací súd dodáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý
proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne právo strany
v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. III. ÚS 339/2008, II. ÚS 197/2007, II. ÚS 78/2005, V. ÚS 252/2004).
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného k prvému skutku, odvolací súd k tomu uvádza, že
z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa je zistiteľné, že obec Zombor
prenajala obecnú pôdu podnikateľovi J. C. D. (SHR). Zmluva bola uzatvorená za alternatívnu cenu
plnenia - finančné alebo v naturáliách. Je zrejmé, že nájomná zmluva medzi starostom a podnikateľom
bola uzatvorená 01.10.2013 a až následne bola schválená obecným zastupiteľstvom, a to až 27.10.2013,
čo sám v prípravnom konaní vo svojej výpovedi potvrdil aj
C. D., aj keď svedok následne
zmenil svoju výpoveď a tvrdil, že to bolo 1.11.2013, pričom došlo k chybe v písaní a chybu si
nevšimla ani jedna zmluvná strana, tak ani odvolací súd tejto zmene jeho výpovede nemohol uveriť
a považuje ju za zavadzajúcu, za situácie, keď sám svedok tvrdil, že väčšinu zmlúv uzatváral
v súlade s poľnohospodárskym rokom, ktorý je od 01.10. do 30.09. nasledujúceho roku. Svedok
C. D., ďalej k tomuto skutku uviedol, že nájomné neplatil, pretože vykonával zimnú údržbu a malo
sa to vzájomne započítať a uzatvorili dodatok, že to bude po piatich rokoch. To, že takýto dodatok
nebol schválený obecným zastupiteľstvom je preukázané výpoveďami svedkov - vtedajších poslancov
obecného zastupiteľstva A. A. H., I. J., ktorí nemali vedomosť o tom, že by takýto dodatok prerokovali
na obecnom zasadnutí. Taktiež ani svedok A. H. H., ktorý vykonával funkciu hlavého kontrolóra nemal
vedomosť o uvedenom dodatku. To, že takýto dodatok nebol schválený obecným zastupiteľstvom,
potvrdil na hlavnom pojednávaní aj samotný obžalovaný. Taktiež bolo preukázané, že obžalovaný
neuplatňoval pohľadávku na nájomnom u C. D. v lehotách splatnosti, napriek jeho povinnosti z titulu
funkcie starostu.
Pokiaľ ide o ďalší skutok, tak aj v tomto prípade bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že
obžalovaný v rozpore s povinnosťou hospodárne nakladať s majetkom obce, uhradil pohľadávky
fakturované obci podnikateľom C. D. - SHR č. 10082019 a č. 11082019, keď tieto neboli podložené
písomnými zmluvami, čo zákon sankcionuje neplatnosťou takého úkonu, ani v účtovníctve zavedenými
účtovnými dokladmi, keď sa o týchto účtovných prípadoch v účtovných obdobiach rokov 2014-2018,
ako o tvorbe rezervy na nevyfakturované dodávky a služby Vojtecha Ádáma SHR v účtovníctve obce
neúčtovalo. Táto skutočnosť vyplýva zo znaleckého posudku č. 01/2020 znalkyne J. L. K.. To, že
podkladom pre uhradenie týchto služieb majú byť príkazy na práce, ktoré v zmysle výpovede svedka C.
D. boli vystavené dodatočne, je právne irelevantné, keďže práce neboli podložené písomnými zmluvami.
Prokurátor v podanom odvolaní navrhol konanie kvalifikovať ako prečin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák. spáchaný v súbehu s pokračovacím prečinom
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., pričom
prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí modifikoval právnu kvalifikáciu k trestnému činu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku vzhľadom k novele Trestného zákona účinnej od
6.8.2024, na kvalifikovanie podľa § 237 ods. 1 Tr. zák.. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína,
že konanie obžalovaného bolo obžalobou prokurátora Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši č. k.
Pv 211/21/6610-35 zo dňa 7.6.2022, po právnej stránke kvalifikované iba ako pokračovací prečin
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného

zákona. Intervenujúci prokurátor však na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.3.2024 uviedol, že
skutok bude navrhovať kvalifikovať ako prečin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1 písm. b) Trestného zákona a na tomto návrhu zotrval aj v záverečnej reči.
Napriek argumentácii prokurátora v podanom odvolaní k spôsobenej výšky škody (v súvislosti
s posúdením konania obžalovaného aj podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., resp. podľa § 237 ods.
1, odvolací súd uvádza, že výška spôsobenej škody nebola dostatočným spôsobom preukázaná tak, aby
jej ustálenie v žalovaných skutkoch nevzbudzovalo dôvodné pochybnosti. Obžalovaný ako štatutárny
orgán obce uzatváral s podnikateľom C. D. - SHR za alternatívnu cenu plnenia, a to buď finančne
alebo v naturáliách, pričom dochádzalo medzi nimi aj k vzájomnému započítavaniu pohľadávok, čím
došlo k nesprehľadňovaniu transakcii a sťaženiu objektívneho vyčíslenia škody, pričom ani nové vedenie
obce a ani kontrolóri obce sa nevedeli vyjadriť k výške spôsobenej škody. Z vykonaného dokazovania
v danom prípade jednoznačne a nepochybne nevyplýva výška spôsobenej škody ako kvalifikačný znak
danej skutkovej podstaty.
V súvislosti so žalovanými skutkami odvolací súd pripomína, obžalovaný ako starosta je štatutárnym
orgánom obce, je povinný konať iba v intenciách príslušných zákonov ( zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení, zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ). Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Za
štátny orgán na účely čl. 2 ods. 2 Ústavy SR treba považovať aj obec a jej starostu.
Podľa § 4 ods. 1 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec
samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky
záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa
zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba. Samosprávu obce vykonávajú
obyvatelia obce, orgánmi obce. Obec pri výkone samosprávy najmä vykonáva úkony súvisiace s
riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce a s majetkom vo vlastníctve štátu
prenechaným obci do užívania
Podľa prvej vety § 8 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, predstaviteľom obce a najvyšším
výkonným orgánom obce je starosta.
Podľa prvej vety § 8 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, starosta je štatutárnym orgánom
obce.
Podľa § 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ods. 1 prvá veta, obecné zastupiteľstvo je
zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce. Ods. 4
písm. a) obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené
určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať
najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, orgány obce a organizácie sú povinné
hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného
prostredia.
Podľa § 9a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, odseku 2, obec zverejní zámer predať svoj majetok a
jeho spôsob na svojej úradnej tabuli, na webovom sídle obce, ak ho má obec zriadené, a iným vhodným
spôsobom. Ak ide o prevod podľa odseku 1 písm. a) a b), musí zverejnenie podľa prvej vety obsahovať
aspoň miesto, kde sú zverejnené podmienky obchodnej verejnej súťaže alebo dražby. Odseku 5, obec
prevedie svoj majetok záujemcovi, ktorý splní podmienky obchodnej verejnej súťaže a ktorého návrh
je najvýhodnejší.
Podľa § 9aa ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ak tento alebo osobitný predpis22g)
neustanovuje inak, ustanovenia § 9a ods. 1 až 8 a 10 až 14 je obec povinná primerane použiť aj pri
prenechávaní majetku obce do nájmu.
Okresný súd konanie obžalovaného po právnej stránke kvalifikoval ako trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopusti, verejný

činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,
prekročí svoju právomoc. Ide o špeciálny subjekt o verejného činiteľa. Podľa § 128 ods. 1 Trestného
zákona, verejným činiteľom sa rozumie aj starosta. Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na
riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických
osôb. Objektívna stránka tohto trestného činu zahŕňa konanie verejného činiteľa, ktoré spočíva vo
vykonávaní svojej právomoci spôsobom odporujúcim zákonu, alebo v prekročení svojej právomoci,
alebo v nesplnení svojej povinnosti vyplývajúcej z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu, pričom
takto musí verejný činiteľ konať v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému
neoprávnený prospech. Škodou sa tu rozumie nielen materiálna škoda, ale aj škoda imateriálna, najmä
napríklad poškodenie práv fyzickej, právnickej osoby, obce atď. Rovnako neoprávneným prospechom
sa rozumie nielen majetkový prospech, ale aj akákoľvek iná výhoda, na ktorú nemá páchateľ alebo iná
zvýhodnená osoba právo. Nevyžaduje sa, aby škoda skutočne vznikla alebo aby páchateľ sebe alebo
inému skutočne zadovážil neoprávnený prospech.
Konanie obžalovaného ako už bolo konštatované obžalobou kvalifikované ako pokračovací prečin
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona. Trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku sa dopustí, kto inému
spôsobí malú škodu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť
alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu alebo vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo
spravovať cudzí majetok. Objektom tejto skutkovej podstaty trestného činu je záujem spoločnosti na
ochrane cudzieho majetku, ktorý osoba spravuje na základe všeobecne záväzného právneho predpisu,
rozhodnutia súdu alebo zmluvy, pred úmyselným porušovaním povinností spôsobujúcich škodu na
tomto majetku. Subjekt tohto trestného činu je špeciálny, je ním trestne zodpovedná osoba, ktorá
má oprávnenie a povinnosť spravovať majetok v zmysle všeobecne záväzného právneho predpisu,
rozhodnutia súdu alebo zmluvy. Objektívna stránka spočíva v spôsobení škody následkom porušenia
povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Subjektívna stránka tejto skutkovej podstaty
trestného činu vyžaduje úmyselné zavinenie.
Okresný súd konanie obžalovaného na hlavnom pojednávaní v súlade aj s návrhom prokurátora
prekvalifikoval z pokračovacieho prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa §
237 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona na prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Okresný súd v danom prípade postupoval správne, keď
konanie obžalovaného po právnej stránke neposúdil aj ako prečin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, keďže v danom prípade
ako už bolo uvedené nebola jednoznačne ustálená škoda, ktorá predstavuje jeden zo znakov skutkovej
podstaty tohto trestného činu. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že
súd (prvostupňový) nie je viazaný právnou kvalifikáciou v zmysle obžaloby, je viazaný len skutkovým
stavom uvedeným v obžalobe. Okresný súd po vrátení veci sa touto otázkou zaoberal a po vyhodnotení
skutkového stavu veci potom správne konanie obžalovaného kvalifikoval ako prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, pretože obžalovaný
ako starosta (štatutárny orgán obce), je povinný konať iba v intenciách príslušných zákonov, pričom
obžalovaný konaním uvedeným v skutkoch, prekročil svoje právomoci vyplývajúce z ustanovení § 4
ods. 1, ods. 2 písm. a), § 8 ods. 3 a § 13 ods. 4 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov a s § 7 ods. 1, ods. 2 písm. c) a d) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
v znení neskorších predpisov, pričom možno uzatvoriť, že konal svojvoľne. Obžalovaný teda svojim
konaním naplnil príslušné znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Pokiaľ ide o zavinenie obžalovaného, toto bolo
uskutočnené v zmysle § 15 písm. b) Tr. zák., pretože obžalovaný vedel, že svojím konaním môže takéto
porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Obžalovaný namieta, že vo veci nebol uplatnený princíp ultima ratio, k tomu odvolací súd uvádza že
zo strany obžalovaného sa jednalo o svojvoľné konanie, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania
a taktiež s poukazom na postavenie obžalovaného ako starostu obce, ktorý je povinný konať iba
v intenciách príslušných zákonov, nebolo možné aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák., že závažnosť
žalovaného prečinu je nepatrná.
Odvolací súd sa teda stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, v tejto časti považuje napadnuté
rozhodnutie okresného súdu, ale aj jeho postup, ktorý verdiktu predchádzal, za zákonný, nevykazujúc

znaky svojvôle. Ak sa odvolací súd vyslovene nevyjadril k niektorým z námietok predostretých
v podaných odvolaniach obžalovaného ako aj prokurátora, je tomu tak z dôvodu, že ich nepovažoval za
natoľko podstatné, resp. dôvodné, z ktorých by bolo možné dôvodiť zmenu rozhodnutia okresného súdu.
Krajský súd ďalej zistil, že okresný súd pri ukladaní druhu a výmery trestu obžalovanému postupoval v
súlade s ustanovením § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a § 38 Trestného zákona. Pri ukladaní druhu
a výmery trestu okresný súd dôsledne prihliadal na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti
jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na účel trestu v zmysle § 34 ods.
1 Trestného zákona.
Odvolací súd následne preskúmal výrok o treste, pritom zistil, že okresný súd nepochybil ani vo výroku
o uloženom treste, pretože prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38
Trestného zákona, na ktoré je povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok,
zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti
nápravy, ako aj generálnu a individuálnu prevenciu. Obžalovanému za spáchaný trestný čin podľa § 326
ods. 1 Tr. zák. hrozil trest odňatia slobody na dva až päť rokov. Pokiaľ okresný súd obžalovanému uložil
trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, teda na úplnej spodnej hranici trestnej sadzby, ktorého výkon
podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dvanástich mesiacov, tak odvolací súd ho považuje za
zákonný, pričom ho nemožno považovať za neprimeraný.
Odvolací súd napriek námietkam prokurátora a obžalovaného nezistil také pochybenie z dôvodu ktorého
by bolo potrebné korigovať výrok, ktorým okresný súd podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. obžalovanému uložil
trest zákazu činnosti vykonávať volené funkcie v orgánoch verejnej moci a územnej samosprávy na
dobu štyroch rokov. Bolo namieste obžalovanému uložiť aj takýto druh trestu, keďže trestnej činnosti sa
dopustil v súvislosti s výkonom funkcie starostu obce.
Na základe uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru, že prvostupňový súd rozhodol správnym
a zákonným spôsobom a preto odvolanie prokurátora a obžalovaného v zmysle ustanovenia § 319 ods.
1 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
1

5To/82/2024

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.