{"guid": "3ec51652-1868-47f9-8483-141e62879139:064a7bd0-b819-4c21-b8cc-3e6a79a9244d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6619200769.2", "spisova_znacka": "17Co/116/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/116/2023 z 15. 10. 2024", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 15. októbra 2024, sp. zn. 17Co/116/2023, ECLI:SK:KSBB:2024:6619200769.2", "identifikacne_cislo": "6619200769", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Zita Nagypálová", "sudca_id": 85, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zita-nagypalova-85", "datum_vydania": "2024-10-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/576/#paragraf-4", "nazov": "§ 4 zákona č. 576/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/576/#paragraf-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/576-2004/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/2004/576#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/064a7bd0-b819-4c21-b8cc-3e6a79a9244d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6619200769.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2024:6619200769.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2024:6619200769.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n17Co/116/2023\n6619200769\n15. 10. 2024\nJUDr. Zita Nagypálová\nECLI:SK:KSBB:2024:6619200769.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nZity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore\nžalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX D., 2/ A. C. C., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom B. XXXX/XX, XXX XX D., obaja zastúpení FALATH & PARTNERS s. r. o., so sídlom Pribinova\n28, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 56 136 048, proti žalovanému: Všeobecná\nnemocnica s poliklinikou Lučenec n. o., so sídlom Námestie republiky 15, 984 39 Lučenec, IČO: 37\n954 571, zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Gombalom, so sídlom P. Rádayho 14/A, 984 01\nLučenec, za účasti intervenienta na strane žalovaného Generali Česká pojišťovna, a. s. so sídlom:\nSpálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 452 72 956, konajúca na území\nSlovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky Generali poisťovňa, pobočka poisťovne z\niného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava – mestská časť Karlova Ves,\nIČO: 54 228 573, zastúpeného advokátom JUDr. Radkom Petruňom, so sídlom Tehelná 189, 960 01\nZvolen, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy o odvolaní žalobcov, žalovaného a intervenienta\nproti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/3/2019-791 z 9. júna 2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie okrem časti výrokov II. a V. o zamietnutí žaloby o zaplatenie úrokov\nz omeškania, výroku VIII. o zamietnutí žaloby o zaplatenie náhrady škody vo výške 2 924,85 € zrušuje\na v tomto rozsahu vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Žalobe o náhradu škody vo výške 5 469,61 € a náhrady nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov vo\nvýške 125 000,- € súd prvej inštancie vyhovel čiastočne. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom\n1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu škody vo výške 2 544,76 € a žalobu o náhradu škody vo\nvýške 2 924,85 € zamietol. Zo žiadaných 125 000,- € náhrady nemajetkovej ujmy priznal každému zo\nžalobcov voči žalovanému nárok len vo výške 40 000,- € a žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej\nujmy vo výške 85 000,- € pre každého zo žalobcov zvlášť zamietol. Žalovanému a intervenientovi uložil\nspoločnú a nerozdielnu povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy konania v rozsahu 100 % (každému\nzvlášť) z predmetu konania o náhradu nemajetkovej ujmy a vzhľadom na čiastočný úspech žalobcov\nv časti žalovaného nároku o náhradu majetkovej škody žiadnej zo strán ani intervenientovi na strane\nžalovaného právo na náhradu trov konania nepriznal.\n1.1 Podľa dôvodov rozhodnutia podali žalobcovia na Okresný súd Lučenec dňa 13. februára 2019\nžalobu o náhradu majetkovej škody vo výške 5 469,61 € a dňa 13. februára 2020 druhú žalobu\no náhradu nemajetkovej ujmy po 125 000,- € každému z nich, ktoré súd prvej inštancie spojil na\nspoločné konanie z dôvodu, že sa týka tých istých strán sporu a nároky sú uplatňované na rovnakom\nskutkovom základe. Žalobcovia dôvodili, že sú rodičmi nebohej E. C., nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj\n„pacientka“ alebo „poškodená“ alebo „dcéra žalobcov“), ktorá bola od 4. februára 2017 do 14. februára\n2017 hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení žalovaného, kde na následky ochorenia, ktoré nebolo\nsprávne diagnostikované a terapeuticky zvládnuté v čase, kedy by sa fatálnemu následku dalo\nzabrániť správnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti, dňa XX.XX.XXXX zomrela. V priamej príčinnej\n\nsúvislosti so smrťou nebohej E. C. uhradili žalobcovia náklady na pohreb nebohej, cintorínske služby,\npoplatok za prenájom hrobového miesta, náklady na kar, vyhotovenie hrobu a pomníka a vyhotovenie\nfotokópie zdravotnej dokumentácie v celkovej výške 5 469,61 €. Nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy opierali žalobcovia o ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva s odôvodnením, že nebohá E. C. bola ich jediným dieťaťom,\nsmrťou ktorého zomrela celá budúcnosť ich rodiny, oni trpia posttraumatickou stresovou poruchou, smrť\ndcéry spôsobila úplnú deštrukciu rodinných väzieb a smútok vyvolaný smrťou dcéry postavil hradbu aj\nmedzi nich dvoch, jej rodičov. Do konca ich životov bude pre nich smrť dcéry v tak mladučkom veku\ntrvalou a neodstrániteľnou traumou. Stratu dcéry nezmierni ani nenahradí žiadna výška nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy zvolili v uvádzanej výške, aby\nprebrala zdravotnícke zariadenie, v ktorom k ujme došlo k sebareflexii a bola mementom pre ostatné\nzdravotnícke zariadenia, pretože to, „k čomu v nemocnici došlo, sa už zvráti nedá, ale v situácii, ak\ndôjde z dôvodu nesprávne, s chybami poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany nemocnice ako\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti – k takému aj bežnému človeku nepochopiteľnému a zdravým\nrozumom nevysvetliteľnému zanedbaniu, v dôsledku čoho dôjde k smrti, nezaslúži si takýto poskytovateľ\nzdravotnej starostlivosti žiaden ohľad ani pri posudzovaní priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy,\npretože súd by mal brať do úvahy tie okolnosti, ktoré spôsobili a aj sprevádzali smrť ich jedinej dcérky“.\n1.2 Žalovaný popieral tvrdenia žalobcov, že nebohá E. C. zomrela na následky ochorenia, ktoré nebolo\nzo strany žalovaného správne diagnosticky a terapeuticky zvládnuté v čase, kedy by sa fatálnemu\nnásledku dalo zabrániť správnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Tvrdil, že pri poskytovaní\nzdravotnej starostlivosti pacientke postupoval správne, v súlade so zákonom o zdravotnej starostlivosti.\nUplatnené nároky neuznal v žiadnom rozsahu. Aktívnu legitimáciu žalobcov ako rodičov nebohej E. C.\nnepopieral, nespochybňoval, že v čase od 4. februára 2017 do 14. februára 2017 bol poskytovateľom\nzdravotnej starostlivosti pacientke E. C., odmietal tvrdenie o porušení právnej povinnosti žalovaným\na jeho zodpovednosť za smrť E. C..\n1.3 Intervenient vstúpil do konania na strane žalovaného tvrdiac právny záujem na výsledku konania\nvzhľadom na to, že v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. mal žalovaný uzavretú\npoistnú zmluvu o poistení zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti s intervenientom.\n1.4 Skutkový stav zistený v konaní popísal súd prvej inštancie podrobne ako chronologický sled\nudalostí o priebehu poskytovania zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. počnúc dňom 02.02.2017\na končiac dňom 14.02.2017 vyplývajúci zo zdravotnej dokumentácie nebohej E. C. a znaleckých\nposudkov vyhotovených pre účely konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní a tento súdny\nspor o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj z dohľadových spisov Úradu pre dohľad\nnad zdravotnou starostlivosťou (ďalej aj „ÚDZS“). Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej\nBystrici, odbor kriminálnej polície uznesením ČVS: KRP-87/1-VYS-BB-2018 z 30.06.2020, právoplatným\n31.08.2020 trestné stíhanie začaté pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného\nzákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 14.02.2017\nvo Všeobecnej nemocnici s poliklinikou, n. o. Lučenec došlo k úmrtiu E. C. podľa § 215 ods. 1 písm.\nb) Trestného poriadku zastavil s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na\npostúpenie veci. Pre účely trestného konania bol organizáciou F. A. F. C. G. E. (ďalej aj „F.“) vyhotovený\nznalecký posudok č. 201/2018 dňa 13.08.2018 a doplnenie č. 1 znaleckého posudku dňa 22.03.2020,\nktoré boli v tomto civilnom konaní predložené ako listinný dôkaz. F. nemohol potvrdiť a forenzne ničím\npreukázať, že v čase, kedy bolo najskôr možné objektívne rozpoznať závažnosť ochorenia E. C.\nv plnom rozsahu, teda dňa 04.02.2017, bol zároveň jej zdravotný stav s istotou zvládnuteľný v rámci\nsúdobných liečebných možností. Vyslovil záver, že pri správnej liečbe mala E. C. určitú šancu na prežitie,\nktorá bola znížená viacerými odbornými pochybeniami poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Odborné\nmedicínske postupy lekárov žalovaného mohli podľa názoru znaleckej organizácie významne znížiť\nšance E. C. na zvládnutie septického stavu a vyliečenie. Znalecká organizácia však nedokázala označiť\ntaký konkrétny medicínsky postup či jeho absenciu, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností a v priamej\npríčinnej súvislosti znamenal smrť E. C.. Identifikovala len viaceré postupy žalovaného ako non lege\nartis. V Dodatku č. 1 znaleckého posudku sa vyjadroval F. k príčinnej súvislosti medzi poskytnutím\nzdravotnej starostlivosti pacientke E. C. a jej úmrtím tak, že lekári žalovaného mali včas k dispozícii\nkľúčové výsledky laboratórnych vyšetrení, podľa ktorých mohli zvoliť správny manažment pacientky\na tiež mali k dispozícii konziliárne služby kolegov, ktorí by v rámci svojej odbornosti rozpoznali závažnosť\nochorenia pacientky v širších klinických súvislostiach. Prognostické šance na prežitie E. C. v prvom rade\nznížilo oneskorenie komplexnej diagnostiky a zváženie intenzívnej liečby od 04.02.2017 do 08.02.2017.\nF. nedokázal zodpovedať, či by rozpoznanie závažnosti stavu v plnom rozsahu pri prvom konziliárnom\n\ninfektologickom vyšetrení dňa 07.02.2017 ešte umožnilo zvrátiť negatívne sa rozvíjajúci zdravotný stav\na zabrániť tak smrti pacientky. Podľa záverov znaleckej organizácie v znaleckom posudku nebolo možné\njednoznačne a s absolútnou istotou potvrdiť patofyziologickú príčinnú súvislosť medzi poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti pacientke E. C. a jej úmrtím, pretože jej zdravotný stav už pri prijatí na ORL\noddelenie žalovaného bol vážny a nebolo možné s istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych\nliečebných postupov by sa uzdravila, resp. by nedošlo k jej úmrtiu. Reálna možnosť jej vyliečenia sa však\npočas niekoľkých prvých dní hospitalizácie rýchlo znižovala a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou\nznalecká organizácia tvrdila, že v čase prijatia pacientky na oddelenie anesteziológie a intenzívnej\nmedicíny (ďalej aj „OAIM“) žalovaného dňa 09.02.2017 už bol stav pacientky natoľko kritický, že\nmožnosť vyliečenia bola prognosticky mizivá. Výhrady voči terapii poskytovanej žalovaným nebohej\nE. C. vyslovila aj znalkyňa C. H. D., I. v súkromnom znaleckom posudku č. 1/2021 z 11.06.2021\nso záverom, že hrubé pochybenia, ktoré by priamo privodili smrť pacientky E. C. odhalené neboli.\nJednotlivé pochybenia a nedostatky v priebehu celej hospitalizácie pacientky samé o sebe možno\nnemali potenciál privodiť smrť pacientky, ale spočítaním ich vplyvu veľmi pravdepodobne došlo\nk odňatiu šancí pacientke. Kvantifikácia rozsahu odňatia šancí však nie je exaktne možná. Výhrady\nvoči jednotlivým odborným postupom lekárov žalovaného na oddelení anesteziológie a intenzívnej\nmedicíny (OAIM) vyslovila znalkyňa C. D., I. z dôvodu oneskorenia jednotlivých krokov, nesprávneho\nvyhodnotenia – podcenenia známych príznakov a výsledkov vyšetrení, nedôslednosti v diagnostike\naj liečbe, nepresnosti vedenia zdravotnej dokumentácie, nedostatočnej štandardizácií postupov, zlej\norganizácii starostlivosti v nemocnici a celkovej laxnosti v prístupe k pacientovi. Pri výsluchu na súdnom\npojednávaní znalkyňa C. D., I. uviedla, že reťazenie jednotlivých pochybení žalovaného dohromady\nmalo za následok zníženie šancí na prežitie pacientky, ktorej stav inak prežitie nevylučoval, šance na\nprežitie boli E. C. odobrané tým, že nebola liečená adekvátne. Na žiadosť žalovaného analyzovala\nobdobie hospitalizácie pacientky na jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS) a oddelení anesteziológie\na intenzívnej medicíny (OAIM) aj znalkyňa C. J. K. v znaleckom posudku č. 9/2021 zo 16.12.2021,\nktorá zistila určité pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. C., ktoré ale neprivodili smrť\npacientky a konštatovala, že zdravotná starostlivosť OAIM žalovaného bola E. C. poskytnutá lege artis.\nNa záveroch svojho znaleckého posudku zotrvala C. K. aj po konfrontácii so znalkyňou C. D., I.. Na\nžiadosť žalobcov vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica\ndohľad nad poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaným pacientke E. C. a listom z 23.01.2018\noznámil žalobcom 1/ a 2/, že diagnostická ani liečebná starostlivosť zo strany žalovaného nebola\nzanedbaná, zdravotná starostlivosť ich dcére v dohliadanom období u všetkých troch poskytovateľov\nzdravotnej starostlivosti (PEGAUR MED s. r. o., so sídlom J. A. Komenského 5130/25 Lučenec,\nIMUNOSPOL s. r. o., so sídlom Nešpora 2518/4, Lučenec a Všeobecná nemocnica s poliklinikou\nLučenec n. o., so sídlom Námestie republiky 15, Lučenec) bola poskytnutá správne. Na žiadosť\nžalobkyne 1/ opätovne prešetroval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov\nposkytnutie zdravotnej starostlivosti pacientke E. C., vykonal kontrolu záverov dohľadu Úradu pre dohľad\nnad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica a v protokole č. 1366/2018 z 23.09.2019\nkonštatoval nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti na oddelení ORL a infekčnom oddelení\nžalovaného. Námietky žalovaného proti tomuto protokolu boli iba sčasti akceptované. Úrad pre dohľad\nnad zdravotnou starostlivosťou (ďalej aj „ÚDZS“), pobočka Prešov opakovaným prešetrením zistil, že\nzdravotná starostlivosť pacientke E. C. nebola u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti Všeobecná\nnemocnica s poliklinikou Lučenec n. o., so sídlom v Lučenci poskytnutá správne, v súlade s ustanovením\n§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 576/2004 Z. z.“\nalebo „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Po ukončení dohľadu ÚDZS, pobočka Prešov začal Úrad\npre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica správne konanie vo veci uloženia\npokuty voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Všeobecná nemocnica s poliklinikou Lučenec n. o.,\nLučenec, ktoré bolo zastavené z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej trojročnej prekluzívnej lehoty\nna vydanie rozhodnutia.\n1.5 Na právne posúdenie uplatnených nárokov žalobcov aplikoval súd prvej inštancie ustanovenia § 11,\n§ 13, § 15, § 16, § 116, § 415, § 420, § 442, § 449 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj\n„Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), ustanovenie § 4 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti,\nslužbách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej aj „zákon č. 576/2004 Z. z.“ alebo „zákon o zdravotnej starostlivosti“), článok 19, článok 40\nÚstavy Slovenskej republiky, článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(oznámenie Federálneho Ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), § 193, § 209 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“), § 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,\n\nktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj „nariadenie vlády SR č.\n87/1995 Z. z.“), § 101 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, aj § 50, § 64 zákona č. 581/2004 Z.\nz. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“ alebo „zákon o zdravotných poisťovniach“).\n1.6 Za nesporné skutkové zistenia súd prvej inštancie označil, že E. C. bola dcérou žalobcov a zomrela\ndňa XX. XXXXXXXX XXXX v zdravotníckom zariadení žalovaného. Zdravotnú starostlivosť počas\nhospitalizácie poskytoval E. C. žalovaný prostredníctvom svojich zamestnancov, lekárov a zdravotných\nsestier. Aktívna vecná legitimácia žalobcov na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy je odvodená\nod blízkeho príbuzenského vzťahu žalobcov k nebohej E. C., ktorá v čase svojej smrti bola plnoletá,\nvysokoškoláčka, bývajúca počas trvania výučby mimo bydliska na vysokoškolskom internáte, ale mimo\nvyučovacieho procesu v jednej domácnosti so svojimi rodičmi. Výsluchom žalobcov mal súd preukázaný\nveľmi úzky vzťah členov rodiny založený na intenzívnej starostlivosti a všestrannej pomoci, preto\nmajú žalobcovia právo ako blízke osoby domáhať sa ochrany svojej osobnosti podľa § 11 až § 13\nObčianskeho zákonníka a náhrady majetkovej škody, ktorá im v súvislosti s úmrtím dcéry vznikla.\nPasívna vecná legitimácia žalovaného je odvodená od ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka a §\n4 zákona č. 576/2004 Z. z. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal, či boli naplnené všetky atribúty\nzodpovednosti za škodu a výsledkom tohto skúmania bol jeho záver, že úmrtím jedinej dcéry žalobcov\nE. C. bola narušená celistvosť a integrita ich rodiny, bolo zasiahnuté do práva na ochranu súkromia\na rodinného života žalobcov garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nÚstavou Slovenskej republiky, aj ustanovením § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Žalobcom\nbola spôsobená ujma, ktorej následky sú trvalé a neodstrániteľné, pretože stratili člena svojej rodiny\na žalobcom vznikla aj majetková škoda v súvislosti s vynaložením nákladov na pohreb nebohej.\n1.7 Odpoveď na otázku, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá E. C. správne vyvodil súd prvej\ninštancie zo znaleckého posudku znaleckej organizácie F., hodnoteného v tomto konaní ako listinný\ndôkaz, znaleckého posudku C. D., I. a protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,\npobočka Prešov (znalecký posudok C. K. označil súd prvej inštancie za nepresvedčivý) a za\npreukázané považoval, že žalovaný porušil svoju povinnosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti\nE. C. a neoprávnene zasiahol do práv žalobcov tým, že nevyužil všetky dostupné liečebné postupy\nna to, aby v liečbe pacientky neostali žiadne rezervy, nevyužil možnosť konziliárneho manažmentu\npacientky, nezabezpečil dostupnosť potrebných vyšetrení [pre nedostupnosť techniky a stiesnené\npodmienky nemocnice (posteľ neprešla cez dvere)], nepreviezol pacientku za asistencie mobilnej\nintenzívnej jednotky na vyššie pracovisko a týmto (ne)konaním odňal E. C. šancu na zlepšenie jej\nzdravotného stavu. Pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného za žalobcami tvrdený následok spôsobený\nkonaním, resp. nekonaním žalovaného bolo potrebné posúdiť vzťah príčiny (neposkytnutie zdravotnej\nstarostlivosti lege artis) a následku (smrť pacientky), pretože samotná existencia nesprávneho postupu\nešte automaticky nezakladá zodpovednosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za následok. Príčinná\nsúvislosť medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym konaním) škodcu a vznikom škody musí\nbyť v každom konkrétnom prípade preukázaná. V civilnom konaní v medicínskych sporoch medzi\npacientmi, resp. pozostalými po pacientoch a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, o aký prípad\nide aj v prejednávanej veci, však uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie dôsledne neplatí. Od\njednoznačného konštatovania príčinnej súvislosti a od absolútnej istoty bolo rozhodovacou činnosťou\nsúdov upustené. Doporučovalo sa využiť niektorých spravodlivejších doktrín, napr. doktríny tzv. „straty\nšance“ či „straty očakávaní“, podľa ktorej súd pomeruje či odhaduje pravdepodobnosť dosiahnutia\nurčitých šancí. K takémuto postupu sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II.\nÚS 716/2016 z 24.10.2017 s poukazom na to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia\na pacienta je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta a práve slabšie postavenie\npoškodeného pacienta objektívne limituje dokazovanie kauzálnej súvislosti medzi príčinou vzniku\nškodlivého následku a následkom. Súd prvej inštancie konštatoval, že posúdenie príčinnej súvislosti\nnesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti so smrťou pacienta je otázkou skutkovou, na posúdenie\nktorej sú potrebné odborné znalosti, preto pri ustálení príčinnej súvislosti vychádzal zo znaleckých\nposudkov, výsluchov, konfrontácií znalcov a protokolov ÚDZS.\n1.8 K námietkam žalovaného a intervenienta na strane žalovaného, ktorí spochybňovali existenciu\npríčinnej súvislosti medzi poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaným E. C. a jej smrťou súd prvej\ninštancie uviedol, že nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke konštatoval už Úrad\npre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov, právnická osoba zriadená na vykonávanie\ndohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti zákonom č. 581/2004 Z. z., rozhodnutím ktorého\npodľa § 193 C. s. p. je súd viazaný. Orgán verejnej správy spáchanie správneho deliktu - porušenie\nustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. žalovaným ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti\n\nkonštatoval. Nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti konštatovala znalecká organizácia F.,\nrovnako tak znalkyne C. H. D., I. aj C. J. K.. Všetky tri znalecké posudky zhodne uvádzali, že jednotlivé\npochybenia a nedostatky v priebehu hospitalizácie pacientky samé o sebe nemali potenciál privodiť jej\nsmrť, ale spolu spočítaním ich vplyvu došlo k odňatiu šancí pacientke na uzdravenie. Súd prvej inštancie\nsa stotožnil s názorom žalobcov, že príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a smrťou ich dcéry\nexistuje, keďže zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného vykazovala viaceré chyby a nedostatky,\nv dôsledku ktorých bola šanca na prežitie poškodenej E. C. znížená. Zdôraznil, že je potrebné dôsledne\nchrániť pacientovo právo na telesnú integritu a jeho právo na život. Keďže v medicínskych sporoch je\npráve najproblematickejšou otázkou zodpovedanie existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym\núkonom a následkom, pretože vzhľadom na povahu ľudského tela je veľmi obtiažne spojiť určitý\nnásledok (zhoršenie zdravia) s konkrétnou príčinou, priklonil sa k názoru žalobcov, že pri zisťovaní\npríčinnej súvislosti v zmysle teórie „straty šancí“ sa delí zodpovednosť za následok pokiaľ je príčinná\nsúvislosť len pravdepodobná. Ako následok nemožno s istotou dokázať vzniknutú škodu, ale možno\ns istotou dokázať stratu určitej šance na prežitie či uzdravenie alebo zlepšenie zdravotného stavu.\nDoktrína „straty šance“ slúži k uľahčeniu dôkazného bremena ohľadne úlohy, pred ktorou pacient stojí,\nak má preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného zdravotníckeho zariadenia a škodlivým\nnásledkom. Odborné pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. žalovaným\nv konaní preukázané boli. Zo znaleckých posudkov a protokolu ÚDZS vyplýva, že zdravotná starostlivosť\nnebola pacientke poskytnutá správne diagnosticky, terapeuticky ani z hľadiska časového a aj keď\nnebolo možné jednoznačne ustáliť, že ani správne vedená liečba by s pravdepodobnosťou hraničiacou\ns istotou neviedla k záchrane života pacientky jednoznačne bolo ustálené, že odborné medicínske\npostupy lekárov non lege artis mohli významne znížiť šance pacientky na zvládnutie septického stavu\na vyliečenie. Mieru zníženia šancí prežitia pri dôslednejšej starostlivosti o pacientku nebolo možné\npresne určiť. Ak podľa záverov znalcov a ÚDZS postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili\nšance na prežitie pacientky a podľa názoru najvyšších súdnych autorít je v medicínskych sporoch\npotrebné v záujme zabezpečenia základného práva žalobcov (poškodených) na súdnu ochranu posúdiť\notázku príčinnej súvislosti aj na základe pravdepodobnosti, nielen na základe kauzality, ktorý výklad\nvyrovná slabšie postavenie žalobcov ako poškodených, možno podľa názoru súdu prvej inštancie\ndospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom žalovaného a úmrtím E. C.. Pre vznik\nzodpovednosti za protiprávne konanie vrátane príčinnej súvislosti je podľa konajúcu súdu rozhodujúce,\nže včasná a účinná diagnostika a následný postup v liečbe (terapia) boli spôsobilé (mohli) zabrániť\nalebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví a živote poškodenej, k čomu nedošlo, pretože\nzdravotný stav poškodenej bol zaťažený nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaného\na neeliminované riziko sa naplnilo úmrtím poškodenej. Matematické vyjadrenie alebo kvantifikovanie\npredpokladu šance pacientky na prežitie je v tomto prípade vylúčené z dôvodu, že žalovaný porušil\nzákladnú povinnosť riadnej diagnostiky zdravotného stavu poškodenej už pri jej prijatí na hospitalizáciu.\nAk by riadnou diagnostikou zistil žalovaný zdravotný stav pacientky v čase jej prijatia na hospitalizáciu,\nmohol by preukázať, že aj napriek pochybeniam v poskytnutí zdravotnej starostlivosti nemohol zabrániť\númrtiu poškodenej, že zdravotný stav poškodenej bol už v čase hospitalizácie taký, že ani pri poskytnutí\nzdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť jej úmrtiu. Skutočnosť, že nebolo možné\ns istotou ustáliť prognózu vývoja zdravotného stavu poškodenej ani v prípade poskytnutia riadnej\nzdravotnej starostlivosti, nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie pripísať na ťarchu žalobcov\na v prospech žalovaného.\n1.9 Príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného poskytnúť poškodenej zdravotnú\nstarostlivosť lege artis a ujmou na strane žalobcov zo smrti poškodenej je podľa dôvodov napadnutého\nrozhodnutia potrebné vnímať aj z toho hľadiska, že citová ujma na strane žalobcov pre smrť dcéry\nvznikla práve z toho dôvodu, že žalovaný nevykonal všetko, čo mohol na záchranu života poškodenej\npacientky vykonať. Túto by neutrpeli, keby mali vedomie, že žalovaný poskytol poškodenej objektívne\ndostupnú riadnu zdravotnú starostlivosť. Základ nároku uplatňovaného žalobcami bol daný a dôkazmi\nvykonanými v konaní bola vyvrátená obrana žalovaného o neexistujúcom imunodeficite pacientky,\no správnosti podávania liekov Cordarone a Dexametazon, o dostatočnom vykonávaní 12 – zvodového\nEKG pacientke, o včasnosti a správnosti diagnostiky, o včasnosti, správnosti a vyťaženosti liečby.\nŽalovaný neoprávnene zasiahol do práva žalobcov na súkromný a rodinný život.\n1.10 Súd prvej inštancie poukázal na teoretické východiská vyplývajúce z § 13 ods. 2 OZ pre priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vysvetlil, že v § 13 ods. 3 OZ sú taxatívne stanovené len\ndve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodnutí ex offo vychádzať. Sú to závažnosť vzniknutej\nnemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby\ndošlo. Slovenský právny poriadok neurčuje minimálnu ani maximálnu výšku finančného zadosťučinenia\n\npriznávaného podľa § 13 ods. 2 OZ, ktorej priznanie nie je reparáciou, ale len satisfakciou majúcou\nzmierniť následky zásahu. Súd prvej inštancie si bol vedomý, že žiadna suma nemôže žalobcom\nnahradiť stratu dcéry, po smrti ktorej žalobcovia stratili nielen možnosť viesť súkromný a rodinný život\ns ňou, ale tiež nádej na akýchkoľvek potomkov, keď vzhľadom na vek a zdravotný stav žalobcov\nje vylúčené, aby mali viac vlastných detí. K nenávratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich\nzákladný rámec súkromného života žalobcov a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv\nžalobcu, ich práva na súkromie a rodinný život došlo práve protiprávnym konaním žalovaného. Nárok\nžalobcov je daný okrem iného aj silným citovým putom matky a otca s dcérou, ktoré preukázateľne medzi\nžalobcami a zomrelou existovalo. Pre posúdenie, aká náhrada nemajetkovej ujmy by bola vzhľadom\nna konkrétne okolnosti tohto prípadu primeraná, porovnal súd prvej inštancie výšku priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky a dospel k záveru, že za primeranú\nnáhradu nemajetkovej ujmy pre každého rodiča samostatne je možné považovať sumu 40 000,- €,\nktorá zohľadňuje neodstrániteľný následok v podobe smrti dcéry a dôsledky, ktoré táto strata u žalobcov\nvyvolala. Trauma, ktorá žalobcom vznikla smrťou ich dcéry, je neodstrániteľná z ich citového života.\nSmrťou dcéry došlo k závažnému zásahu do psychickej a morálnej integrity osobnosti žalobcov, ktorý\nzanechal v ich živote trvalé následky. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie\nzohľadnil aj to, že pôvodcom zásahu bol poskytovateľ zdravotnej starostlivosti - nemocnica, miesto, kam\npacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci\n– lekári sú dostatočne kvalifikovaní a ich prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale i hlboko\nľudský a v súlade s lekárskou etikou. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil súd prvej inštancie aj\ns prihliadnutím na okolnosti na strane žalovaného, ktoré je zdravotníckym zariadením a od tohto subjektu\nsa očakáva dodržanie a vykonanie všetkých nevyhnutných úkonov a postupov pri plnení primárnej\nprevenčnej povinnosti predchádzania škodám. Za významné považoval, že žalovaný je poistený pre\nprípad zodpovednosti za škodu, plnenie za žalovaného poskytne intervenient a priznaná suma náhrady\nnemajetkovej ujmy neohrozí poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným.\n1.11 Súd prvej inštancie odmietol argumentáciu žalovaného o spoluzavinení poškodenej E. C. na\nvzniku následku tým, že nedodržiavala liečebný režim a odmietla poskytnutie lieku Gentamicin.\nZ výsluchu ošetrujúcej lekárky E. C. C. L. súd prvej inštancie zistil, že ochorenie E. C. sa objavilo\nzrazu, neočakávane dňa 02.02.2017 a nebolo preukázané, že by spôsobom svojho života alebo\nnedbanlivosťou si ochorenie privodila. Rodičia poškodenej popierali, že by sa dňa 03.02.2017\nnedostavila ich dcéra na odber krvi indikovaný všeobecným lekárom. Tvrdili, že poznámka o neúčasti\nna odberoch krvi bola v dekurze z 02.02.2017 dopísaná do zdravotného záznamu dodatočne. Súd\nprvej inštancie vyslovil názor, že ani realizácia krvných odberov dňa 03.02.2017 by nemala vplyv na\nďalší vývoj udalostí, keďže dňa 04.02.2017 už bola E. C. hospitalizovaná a výsledky krvných testov\nz 03.02.2017 by boli k dispozícii až v pondelok 06.02.2017, kedy už bola pacientka tri dni hospitalizovaná\nv zdravotníckom zariadení žalovaného. Antibiotikum Gentamicin pacientka neodmietla absolútne, len\nspôsob jeho aplikácie.\n1.12 Intervenient na strane žalovaného navrhoval, aby náhrada nemajetkovej ujmy bola žalobcom\npriznaná analogicky s použitím právnych noriem upravujúcich odškodňovanie obetí trestných činov\npodľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov. Tomuto návrhu súd prvej inštancie nevyhovel\ns odôvodnením, že pri aplikácii takéhoto postupu nie je možné zohľadniť všetky okolnosti prípadu tak,\nako to v prípade zásahov a odškodnenia zásahu do osobnostných práv ustanovuje Občiansky zákonník.\nPri rozhodnutí o výške náhrady nemajetkovej ujmy bolo podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné\nzohľadniť aj konanie žalovaného po úmrtí E. C., ktorý žalobcom smrť ich jediného dieťaťa oznámil viac\nako 6 hodín po jeho úmrtí v čase, keď sa jeho telesné pozostatky už nenachádzali v zdravotníckom\nzariadení, ale v Ústave súdneho lekárstva v Banskej Bystrici, 80 km vzdialenom krajskom meste.\nŽalovaný nielenže neumožnil rodičom E. C. rozlúčiť sa s ňou počas jej života v čase terminálneho stavu\njej organizmu, ale ani bezprostredne po jej smrti, čo považoval súd prvej inštancie za nehumánne. Právny\nzástupca žalovaného vyjadril na pojednávaní rodičom sústrasť a poľutovanie nad stratou dcéry, ale toto\nzadosťučinenie zo strany žalovaného nepovažoval súd prvej inštancie za postačujúce.\n1.13 Žalovaný a intervenient rozporovali výšku majetkovej škody argumentujúc poukazom na\nustanovenie § 449 ods. 2 OZ a § 101 zákona č. 461/2003 Z. z. a obmedzenia náhrady nákladov\nna zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Zo sumy\nnáhrady majetkovej škody požadovanej žalobcami vo výške 5 469,61 € priznal súd prvej inštancie\nžalobcom len maximálnu výšku náhrady pohrebných nákladov prípustnú podľa zákona 2 509,56 €,\nz čoho tvoria náklady na zriadenie pomníka 663,88 € a náhradu nákladov na vyhotovenie fotokópií\nzdravotnej dokumentácie 35,20 €, spolu 2 544,76 € a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Za\n\npríjemcov náhrady majetkovej škody určil oboch žalobcov, ktorí sú manželia a náklady pohrebu uhrádzali\nz prostriedkov patriacich do BSM.\n1.14 Žalobu zamietol súd prvej inštancie aj v časti požadovaných úrokov z omeškania z dôvodu, že\nv čase vyhlásenia rozsudku žalovaný s úhradou priznanej sumy v omeškaní nebol. Žalobcov poučil,\nže v prípade, ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú rozhodnutím súdu, môžu sa priznania úrokov\nz omeškania domáhať samostatnou žalobou.\n1.15 Návrhom žalovaného a intervenienta na nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania znalcom\nz odboru ORL, ad hoc znalcom z odboru infektológia a ad hoc znalcom z odboru imunológia súd\nprvej inštancie nevyhovel. Žalovaným a intervenientom navrhnuté ďalšie dokazovania týmito znalcami\npovažoval súd prvej inštancie za nadbytočné, keď už z dôkazov predložených v prvoinštančnom konaní\nmal bez dôvodných pochybností preukázanú príčinnú súvislosť medzi konaním (porušením povinnosti)\nžalovaného a vznikom škody. Z rovnakého dôvodu nevyhovel súd ani návrhom žalobcov na výsluch\nzástupcov znaleckej organizácie F.. Neprihliadnutie na vyjadrenie profesora C. I. M., I. zo 07.11.2019\nk poskytovaniu zdravotnej starostlivosti poškodenej E. C. odôvodnil súd prvej inštancie tým, že sám\nžalovaný uviedol, že profesor C. M., I. pri vypracúvaní svojho vyjadrenia vychádzal len z protokolov\nÚDZS o vykonanom dohľade a nemal k dispozícii zdravotnú dokumentáciu poškodenej, na podklade\nktorej by mohol dostatočne komplexne zhodnotiť jej zdravotný stav tak, aby mohol dospieť k záverom\nrelevantným pre výsledok prejednávaného sporu. Na listinné dôkazy predložené žalobcami dňa 19.\nmája 2023 neprihliadol súd prvej inštancie z dôvodu, že boli predložené po vyhlásení dokazovania za\nskončené, kedy došlo k naplneniu koncentračnej zásady. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom\nžalobcov, že v prejednávanom spore ide o spor spotrebiteľský, ich poukaz na nález Ústavného súdu\nSR sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24.10.2017 nebol priliehavý. V ňom hovorí ústavný súd o pacientovi\nako slabšej strane sporu v zmysle slabšej strany vzájomného vzťahu lekár (zdravotnícke zariadenie) –\npacient (klient), charakter sporu teda neodôvodňuje použitie ustanovenia § 296 C. s. p., ktorého aplikáciu\nvzhľadom na to, že sú žalobcovia zastúpení advokátom by vylučovalo aj ustanovenie § 291 ods. 3 C. s. p.\n1.16 Pri rozhodovaní o nároku strán sporu na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 a § 255\nC. s. p. súd prvej inštancie zohľadnil, že žalobcovia si v tomto konaní uplatňovali nárok na náhradu\nmajetkovej škody, aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako dva samostatné nároky, čo\nviedlo k potrebe samostatného rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu ku každému\nz nich. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol daný, výška náhrady závisela od úvahy\nsúdu, preto sa procesný úspech pri tomto nároku posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne\nzákladu nároku. Žalobcovia mali v spore o náhradu nemajetkovej ujmy plný úspech, na základe čoho\nim súd priznal z tohto nároku právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Za trovy vzniknuté\nžalobcom zodpovedajú žalovaný a intervenient spoločne a nerozdielne, aj keď netvoria nerozlučné\nspoločenstvo, pretože procesné úkony strany sporu a intervenienta uskutočnené so súhlasom strany, za\núčelom pomoci ktorej vstúpil do konania, mali spoločné účinky. V časti žalovaného nároku na náhradu\nmajetkovej škody rozhodol súd o nároku strán sporu na náhradu trov konania vzhľadom na ich čiastočný\núspech podľa § 255 ods. 2 C. s. p. tak, že žiadnej zo strán ani intervenientovi nárok na náhradu trov\nkonania nepriznal, keď čistý úspech žalovaného v tejto časti predmetu sporu predstavoval len nepatrnú\nčasť 6,94 %.\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia, žalovaný, aj intervenient na strane\nžalovaného.\n3. Žalobcovia s odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku\nnavrhovali zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v II. a V. výroku, ktorými súd prvej inštancie\nv prevyšujúcej časti zamietol žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 85 000,- € u každého zo\nžalobcov a zmeniť ho tak, že žalobcom 1/ a 2/ prizná odvolací súd každému z nich ďalších 85 000,€ náhrady nemajetkovej ujmy. I keď súčasťou výrokov II. a V. rozsudku súdu prvej inštancie bolo aj\nzamietnutie žaloby v časti požadovaných úrokov z omeškania, žiaden zo žalobcov nenavrhoval zmenu\nrozhodnutia súdu prvej inštancie aj v časti zamietajúceho výroku týkajúceho sa úroku z omeškania\nz uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolaním žalobcov sú dotknuté aj výroky III. a VI. rozsudku\nsúdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného a intervenienta na strane žalovaného zaplatiť žalobcom\nspoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 100 % z predmetu konania o náhradu nemajetkovej\nujmy. V tejto časti navrhovali rozhodnúť rovnako a priznať žalobcom voči žalovanému a intervenientovi\nna jeho strane náhradu trov konania v plnom rozsahu. Porušenie ich práva na spravodlivý proces videli\nv prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie o výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré sa výrazne\nodlišuje od recentných analogických prípadov v neprospech žalobcov bez riadneho odôvodnenia tejto\n\nodlišnosti, čím súd prvej inštancie porušil aj zložku práva na spravodlivý proces a to riadne odôvodnenie\nrozhodnutia. Žalobcovia legitímne očakávali, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s podobnými\nprípadmi v zmysle článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ale sa tak nestalo. Súd prvej inštancie\nvykonal v konaní navrhované a predkladané dôkazy správne, ale z nich dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam, keď napriek tomu, že sám konštatoval závažnú ujmu na strane žalobcov priznal im výrazne\nnižšiu náhradu nemajetkovej ujmy ako to bolo v analogických prípadoch. Nesprávne určenie rozsahu\nnáhrady výšky nemajetkovej ujmy je spôsobené aj nesprávnym právnym posúdením veci. Súd prvej\ninštancie pre posúdenie uplatneného nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy zvolil správnu\nprávnu normu, aj ju správne interpretoval, avšak vzhľadom na neadekvátnu výšku náhrady nemajetkovej\nujmy ju na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval.\n3.1 Z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy má\nlen subsidiárny charakter k morálnej satisfakcii v prípade, ak zadosťučinenie v nepeňažnej forme\nnemôže slúžiť ako satisfakcia alebo nemateriálnu ujmu nekompenzuje v dostatočnej miere. Súd prvej\ninštancie mal vziať do úvahy, že žalovaný napriek trom predloženým nezávislým znaleckým posudkom\na výsledkom dohľadu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa bráni prevziať zodpovednosť\nza smrť jedinej dcéry žalobcov. Až do posledného pojednávania žalovaný nevyjadril sústrasť so\nžalobcami a ľútosť nad uvedeným konaním žalovaného nebola vyjadrená ani do dňa podania odvolania\nžalobcami. Bolo potrebné zohľadniť, že žalovaný až do odvolania žalobcov proti rozsudku súdu prvej\ninštancie neposkytol žalobcom žiadne zadosťučinenie. Pri výsluchu na pojednávaní dňa 10. mája 2023\npopísali žalobcovia svoje pocity zo straty dieťaťa a straty možnosti tešiť sa v budúcnosti na príchod\nsvojich vnúčeniec, na akúkoľvek podporu v starobe. Extrémny šok žalobcov zo smrti dcéry má vplyv\nna zdravotný stav žalobcov a ich pocity nezmiernil ani uplynutý čas. Dĺžka súdneho konania po dobu\nviac ako 4 rokov, kedy sa v rámci výsluchov, prípravy vyjadrení a študovaní vyjadrení žalovaného musia\nv myšlienkach opätovne vracať k detailom tejto traumatizujúcej udalosti závažnosť ujmy zvýrazňujú. E.\nživot bol ukončený náhle a nepredvídateľne, E. odchádzala do nemocnice len s vyrážkou a bolesťou\nhrdla a nič z pohľadu laika nenasvedčovalo tomu, že by malo dôjsť k najhoršiemu. Výsledky krvných\ntestov však jednoznačne poukazovali na vážnosť stavu pacientky, ktorý bol v čase jej prijatia pri zvolení\nvhodnej liečby a podaní správnych liekov zvládnuteľný. Opakovane bolo znaleckými posudkami aj ÚDZS\nkonštatované, že žalovaný konal non lege artis, čo preukazuje, že k zásahu do osobnostných práv\nžalobcu došlo v dôsledku hrubého porušenia zákonných povinností žalovaného. Ďalšou relevantnou\nokolnosťou pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je neinformovanie rodičov o vážnom\nzdravotnom stave dcéry a neskoré oznámenie jej úmrtia, čo vyvolalo u žalobcov šok, keďže takýto fatálny\nnásledok vôbec nepredpokladali. Žalobkyňa 1/ si následne dokonca chcela siahnuť na vlastný život a iba\nvďaka zásahu jej matky k tomu nedošlo. Žalobcovia preto nechápu, prečo im bola priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy v porovnaní s inými aktuálnymi prípadmi z rokov 2021 a 2022 nedosahujúca ani\npolovicu analogických prípadov.\n3.2 Náhrada nemajetkovej ujmy nemá charakter sankcie alebo reparácie náhrady škody, napriek tomu\nje potrebné uviesť, že vzhľadom na špecifický charakter sporov súvisiacich s poskytnutím zdravotnej\nstarostlivosti non lege artis, keď je zrejmé, že ani milión\nEur dostatočne nezmierni utrpenie a zásah do osobnostných práv rodičov, ktorí prídu o svoje jediné\ndieťa v čase jeho rannej dospelosti, by mala mať náhrada nemajetkovej ujmy aj istú preventívnu\na sankčnú funkciu, aby bola pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti „mementom“, že neplnenie si\nsvojich zákonných povinností bude mať na neho negatívny dopad. Príliš nízka náhrada nemajetkovej\nujmy nemá na žalovaného žiadny výchovný efekt, aby prijal vhodné opatrenia na zabránenie pochybení\ndo budúcna. Žalobcovia predmetný spor vedú hlavne preto, aby bola jasne deklarovaná zodpovednosť\nžalovaného za smrť ich dcéry a zároveň, aby žiadni iní rodičia nemuseli zažiť to, čo prežívajú oni.\nPožadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je pre žalovaného likvidačná a nebude mať dopad na\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti z dôvodu, že pre prípad spôsobenia škody svojim nezákonným\nkonaním je poistený. S poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012\nz 02.10.2013, sp. zn. 25Co/94/2020 z 24.03.2021, sp. zn. 12Co/108/2021 a Krajského súdu v Trnave sp.\nzn. 26Co/87/2021 z 13.07.2022 žalobcovia tvrdia, že náhrada nemajetkovej ujmy v nimi určenej výške\npo 125 000,- € každému z nich mala byť priznaná. Využitím vedeckých metód (analýzou a abstrakciou)\nžalobcovia vyabstrahovali z analogických prípadov hodnotiace kritériá determinujúce určenie výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy v sporoch s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, za ktoré označujú:\nzásah do majetkovej sféry škodcu, čas, resp. ekonomické faktory v Slovenskej republike v čase\nrozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy, zavinenie škodcu, očakávanie vzniku škodlivého následku,\nvplyv na ďalší sociálny kontakt, vplyv na zdravie osoby, sankčný charakter náhrady nemajetkovej\nujmy a prejavenie ľútosti škodcu a poskytnutie inej ako peňažnej satisfakcie, ktoré všetky svedčia\n\nv prospech žalobcov. Účasť intervenienta v konaní potvrdzuje, že priznaná výška nemajetkovej ujmy\nnebude mať dopad na majetkovú sféru žalovaného, od obdobia priznania náhrady nemajetkovej ujmy\nv analogických prípadoch uplynul určitý čas a rapídne stúpla inflácia a životné náklady, škodu spôsobil\nžalovaný vedomou nedbanlivosťou, škodlivý následok - smrť pacientky, ktorý bol šokom pre žalobcov\nnastal, smrťou jedinej dcéry stratili žalobcovia akúkoľvek radosť zo života, nie sú schopní navštevovať\nmiesta, na ktoré predtým chodili, žalobca 2/ sa už nedokáže venovať svojmu koníčku, priatelia sa\nprestali so žalobcami stýkať z dôvodu, že nevedia, ako majú na ich rodinnú tragédiu reagovať, život\nžalobcov sa obmedzil na chodenie do práce, na cintorín a na súd. Žalobcovia trpia viacerými chorobami/\ndiagnózami, musia navštevovať psychiatrickú ambulanciu, užívajú medikamenty, nemôžu dobre spať\na nemajú dostatok fyzických síl. Rozsudkom súdu prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nnedosahuje ani 0,00062 % zo zisku vygenerovaného intervenientom, ktorý v roku 2020 dosiahol kladný\nhospodársky výsledok (po zdanení) v sume 4,8 miliárd CZK = 202 925 509,43 € a v roku 2021 v sume\n9,6 miliárd CZK = 405 851 018,86 €. Spomedzi krajín eurozóny má Slovenská republika aktuálne štvrtú\nnajvyššiu infláciu. Ak sa nejaká suma zdala byť spravodlivá v roku 2020, tak v roku 2023 vzhľadom na\ninfláciu je potrebné ju zvýšiť minimálne o 27,9 % a je potrebné vziať zreteľ aj na ďalší predpokladaný\nrast inflácie v najbližších rokoch. Pre porovnanie s náhradami priznávanými v iných štátoch žalobcovia\nuvádzajú, že v Taliansku sa priznávajú sumy za smrť maloletého dieťaťa rodičom alebo dieťaťu pri smrti\njedného z rodičov, prípadne manželovi pri smrti druhého manžela, s ktorým žil v spoločnej domácnosti\nsumy od 150 000,- do 300 000,- €. Ak ide o právo súrodenca pri smrti súrodenca alebo právo starých\nrodičov pri smrti vnuka/vnučky, tak sa priznáva nárok od 21 000,- do 130 000,- €. Aj z tejto komparácie\nvyplýva, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40 000,- € každému zo žalobcov nebolo\ns ohľadom na individuálne skutočnosti prípadu adekvátne.\n3.3 Ak odvolací súd nezmení rozhodnutie v zmysle návrhu žalobcov, žalobcovia navrhujú zrušiť\nrozsudok v nimi napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n4. Žalovaný svoje výhrady voči všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe\nvyhovené a závislým výrokom o trovách konania v odvolaní podriadil pod odvolacie dôvody podľa\n§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Nesúhlasil s názorom súdu\nprvej inštancie, že žalovaný neposkytol zdravotnú starostlivosť pacientke E. C. správne. Sčasti by\nbolo možné považovať tento názor za vyplývajúci z vykonaného dokazovania, avšak v kontexte\nuplatňovaných nárokov žalobcami a hodnotení oprávnenosti nárokov žalobcov považuje žalovaný\ntento záver za nesprávny, vyslovený bez všetkých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich\nskutočností. Súd prvej inštancie vedený právnym posúdením veci a uplatňovaním na tento prípad\nneudržateľnej tzv. doktríny „straty šanci“ konal a rozhodoval bez riadneho preskúmania príčinnej\nsúvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaným a následkom (smrťou pacientky), od ktorého\nsi žalobcovia svoje nároky odvodzovali a žalobcom nesprávne priznal nároky, ktoré by prípadne patrili\nlen pacientovi. Zo žiadneho dôkazu podľa názoru žalovaného nevyplynulo, že by smrť pacientky\nbola spôsobená nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalovaným. Súd prvej inštancie\nv rozsudku hodnotil odborné otázky, ktoré mal podľa návrhu žalovaného a intervenienta zodpovedať\nznalec z odboru infektológie a imunológie, pretože C. A. N., ktorý pracoval na vypracovaní znaleckého\nposudku znaleckej organizácie F. viac ako 10 rokov nepracuje na klinickom pracovisku a nemá\naktuálne praktické skúsenosti s liečením pacientov. Zaoberá sa skôr cestovateľskou medicínou. Znalci,\nktorí pre účely tohto konania vyhotovili znalecké posudky sa vyjadrili k liečeniu pacientky rôznymi,\nčasto protirečivými spôsobmi. Pre správne zistenie vplyvu liečby pacientky u žalovaného bolo dôležité\nhodnotenie imunologického statusu pacientky, ktorá mala zdravotné potiaže už od 21.01.2017 a dňa\n04.02.2017 bola E. C. prijatá najprv na oddelenie ORL v nemocnici žalovaného. Po začatí poskytovania\nzdravotnej starostlivosti na oddelení ORL došlo k prechodnému zlepšeniu zdravotného stavu E. C..\nPráve na tomto oddelení odmietla pacientka antibiotikum Gentamicin. Bolo nevyhnutné zhodnotiť\naj zdravotnú starostlivosť na oddelení infektológie protirečivo hodnotené znalcami z iných odborov.\nSúd prvej inštancie nesprávne v bode 96. odôvodnenia rozsudku uvádza, že liek Meropenem, ktorý\nje súčasťou trojkombinácie antibiotík odporúčaných pre liečbu febrilnej neutropénie bol pridaný do\nliečby pacientky až po jej preklade na OAIM, t. j. po 09.02.2017. Tento liek bol pacientke podaný\nuž na infekčnom oddelení. Správnosťou indikácie lieku Dexametazonu vo vzťahu k jeho možným\nimunosupresívnym účinkom (tlmiace účinok imunity) sa súd prvej inštancie zaoberal bez odborného\npodkladu, neuznal argumentáciu žalovaného o možnosti použitia lieku, ktorý vychádza zo súhrnu\ncharakteristických vlastností lieku (tzv. SPC), hoci SPC schvaľuje zákonom stanovená autorita Štátny\nústav pre kontrolu liečiv. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientke na jednotke intenzívnej\nstarostlivosti (JIS) infekčného oddelenia a počas jej hospitalizácie na OAIM sa zaoberali aj znalkyne C.\n\nD., I. a C. K., pritom žiadna z nich nie je znalcom z oblasti imunológie a ani farmakológie, preto mal súd\ntúto odbornú otázku nechať vyriešiť odborníkom z oblasti infektológie a imunológie, ako to navrhoval\nžalovaný.\n4.1 Za nesprávny považuje žalovaný záver súdu prvej inštancie o nepresvedčivosti znaleckého posudku\nC. K. a jeho vyjadrenia k záverom posudku C. K. svedčia o tom, že ľudsky podľahol pri hodnotení\nniektorých záverov emóciám zo smrti pacientky a neprípustným spôsobom vykonal konfrontáciu dvoch\nznalcov C. D., I. a C. K., hoci ako neodborník v odbore anesteziológia a intenzívna medicína nevedel\nvyhodnotiť, ktorý zo znalcov hodnotil veci v rámci konfrontácie po odbornej stránke lepšie/správnejšie. Pri\nkonfrontácii znalcov nebola zo strany súdu dodržaná ani zásada rovnosti zbraní. C. D., I. bola vypočutá\nna pojednávaní bez konfrontácie s iným odborníkom a takto mal byť uskutočnený aj výsluch znalkyne\nC. K.. Ak súd prvej inštancie neprihliadol na závery znaleckého posudku C. K., má konanie podľa\nžalovaného inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil súd žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva (vo\nvzťahu k vykonaniu dôkazu znalcom C. K.) v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na\nspravodlivý proces. Práve C. K. zdôrazňovala, že pacientka trpela diseminovanou intravaskulárnou\nkoagulopatiou, toto ochorenie C. D., I. vo svojom posudku nepopísala a na toto ochorenie pacientky\nreagovala až následne po podaní posudku C. K.. Podľa C. K. po zhoršení zdravotného stavu nebol\npreklad pacientky na vyššie pracovisko bezpečný. Žalovaný konzultoval túto možnosť s vyšším\npracoviskom s výsledkom, že preklad odporúčaný nebol. Ani iní odborníci, ktorí poskytovali odborné\nnázory pre túto vec nepopísali jednoznačný benefit pre pacientku spočívajúci v jej okamžitom preklade\npo začiatku hospitalizácie na vyššie pracovisko.\n4.2 Za inú vadu konania žalovaný označuje aj to, že sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného,\nže v tomto prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku v súvislosti\ns protokolom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov. Žalovanému nie je\núplne zrejmé, či sa súd cítil byť viazaný protokolom ÚDZS, pobočka Prešov a čím konkrétne z tohto\nprotokolu, keď protokol ÚDZS nie je rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 193 C. s. p. a teda ním súd\nviazaný byť nemôže. Protokol o vykonaní dohľadu nie je vydaný v správnom konaní a preto poskytovateľ\nzdravotnej starostlivosti nemá možnosť sa voči takémuto protokolu brániť. Má možnosť sa brániť len\nproti rozhodnutiu o uložení pokuty, ktoré môže nasledovať po ukončení dohľadového konania, ktorého\nvýsledkom je protokol. Proti protokolu ÚDZS nemohol žalovaný podať ani správnu žalobu, pretože tento\nprotokol nepodlieha súdnemu prieskumu. V protokole nie je konštatované, že by poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti spáchal správny delikt. Žalovaný už v prvoinštančnom konaní poukázal na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/56/2018 z 31.01.2019, sp. zn. 6Sžfk/15/2018 z 25.04.2018, sp.\nzn. 4Sžfk/42/2017 z 03.07.2018 a rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky, ktorými boli\nodmietnuté žaloby napádajúce protokoly ÚDZS z kontrol. Súd prvej inštancie sa s touto právnou\nargumentáciou žalovaného vôbec nevyporiadal. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ani iné dôkazy\npredkladané žalovaným, konkrétne odborné stanoviská konzultantov primára C. C. E., I., I. C. C. E.,\nO., prim. C. P. L., I., I. C. C. I., C. M. I., CS., C. N. H., ktorí poskytovanie zdravotnej starostlivosti\npre účely dohľadových konaní ÚDZS hodnotili správne. Súd prvej inštancie sa neprípustne sústredil\nlen na dôkazy produkované žalobcami a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu veci. Nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a porušenie práva na\nspravodlivý proces sú dôsledkom názoru súdu prvej inštancie, že jediným správnym postupom v rámci\ndokazovania by mohlo byť vypracovanie nového znaleckého posudku znaleckou organizáciou F., aj\nkeď muselo byť súdu prvej inštancie známe, že v znaleckej organizácii F. nepôsobí znalec z oblasti\ninfektológie a imunológie a práve z tohto dôvodu žalovaný navrhol ďalšie znalecké dokazovanie znalcom\nz odboru infektológie a imunológie. Povinnosťou súdu je hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a nie je možné zo strany súdu určovať stranám sporu, aký dôkaz\nje pre súd prijateľný. Z dôvodu zamietnutia návrhov žalovaného na dokazovanie do rozhodnutia súdu\nprvej inštancie nebola dostatočne odborne posúdená zdravotná starostlivosť poskytnutá pacientke\nz pohľadu imunologického a infektologického na ORL oddelení a infekčnom oddelení žalovaného,\nimunologický status pacientky nebol odborne posúdený. Z rovnakého dôvodu nebola posúdená\nodborníkom dostatočnosť a rýchlosť liečby pacientky antibiotikami vzhľadom na obdobie predchorobia\npacientky trvajúce od 21.01.2017 a na podávanie liekov už pred hospitalizáciou a na ORL a infekčnom\noddelení žalovaného. Podávanie lieku Dexametazon na JIS infekčného oddelenia a OAIM mal hodnotiť\nznalec z odboru imunológie, keď túto otázku rozporne riešili znalkyne C. D., I. a C. K.. Súd prvej inštancie\nnesprávne vyhodnotil odbornú otázku podávania lieku Cordaron; hoc aj nesprávne podanie tejto liečby\nmal súd vyhodnotiť bez príčinného vzťahu s následkom smrti pacientky, pretože ani pri správnom\ndávkovaní tohto lieku jeho podávanie nebolo spôsobilé odvrátiť fatálne zlyhanie organizmu pacientky.\n\nZo strany súdu prvej inštancie neboli správne hodnotené ani odborné otázky ohľadne potreby vyšetrenia\npacientky formou ECHOkg vyšetrenia, potreby vykonania 12 – zvodového EKG záznamu, vykonania\nkontinuálneho invazívneho merania arteriálneho tlaku krvi, potreby zvýšenia vdychovanej frakcie kyslíka,\nvykonania kontrolnej snímky pľúc, otázky silnej dehydratácie pacientky, oneskorenia konzultácie liečby\ns vyšším pracoviskom a nevyužitie potenciálu možnosti prekladu pacientky na vyššie pracovisko, pretože\nsúd bol vedený nesprávnym právnym názorom o možnosti uplatňovať v prejednávanej veci tzv. doktrínu\n„straty šancí“ a preto skúmanie porušenia povinnosti žalovaného nespájal súd po správnosti s priamou\nneprerušenou príčinnou súvislosťou s následkom – smrťou pacientky, ale nesprávne len s určitou mierou\npravdepodobnosti.\n4.3 Z dôkazov vykonaných v konaní mal súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného vyvodiť, že aj\nnapriek tomu, že mohlo dôjsť k nejakému porušeniu povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti\nzo strany žalovaného, tým však nezasiahol žalovaný do osobnostných práv žalobcov. C. K. aj C. D., I. vo\nsvojich posudkoch konštatovali, že nedošlo k takému pochybeniu v poskytovaní zdravotnej starostlivosti\npacientke, ktoré by priamo privodili smrť pacientky. Odlišný záver nevyplýva ani zo znaleckého posudku\nznaleckej organizácie F., v ktorom je uvedené, že nie je isté, či by nedošlo k úmrtiu pacientky aj\nv prípade, že by boli všetky liečebné postupy indikované včas a správne, keďže išlo o závažný priebeh\ninfekcie, pri ktorom je časté aj zlyhanie liečby, ktorá prebieha lege artis. V doplnku znaleckého posudku\nF. poskytol jednoznačnú odpoveď na položenú otázku, že nie je možné jednoznačne a s absolútnou\nistotou potvrdiť patofyziologickú príčinnú súvislosť medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti p. E.\nC. a jej úmrtím, pretože jej zdravotný stav už pri prijatí na ORL oddelenie Všeobecnej nemocnice\ns poliklinikou Lučenec bol vážny a nie je možné s istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych\nliečebných postupov by sa uzdravila, resp. by nedošlo k jej úmrtiu. Nesprávny je preto záver súdu prvej\ninštancie, že sa žalovaný dopustil takého protiprávneho konania, ktorým neoprávnene zasiahol do práv\nžalobcov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že postupom žalovaného pri liečení pacientky bola\nvýrazne znížená jej šanca na prežitie, keď žiaden odborník v konaní nevyhodnocoval percentuálne\nvyjadrenie zníženia alebo zvýšenia šance pacientky na prežitie súd prijal neprípustne bez vykonania\npotrebného dokazovania. Zo znaleckého posudku znaleckej organizácie F. práve naopak vyplýva, že\nrezervy pacientky boli už v čase začiatku hospitalizácie skôr vyčerpané.\n4.4 Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre žalovaného nepredvídateľné a prekvapivé, majúce\nza následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, keď o uplatnení tzv. doktríny „straty\nšancí“ zo strany súdu prvej inštancie sa žalovaný dozvedel až pri vyhlásení rozsudku. Pri predbežnom\nprávnom posúdení veci súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na predmet sporu bude vec posudzovať\nprávne podľa § 420 a § 449 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa § 11 a § 13 Občianskeho\nzákonníka a § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Po predbežnom právnom posúdení veci žalovaný\ndôvodne predpokladal, že pre nepreukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného\na smrťou pacientky bude žaloba zamietnutá. Ak by žalovanému boli známe úvahy súdu o posúdení veci\nv zmysle doktríny „strata šancí“, možno by na tieto úvahy reagoval návrhom na vykonanie dokazovania\nformulovaním otázky na vyslovenie miery pravdepodobnosti prežitia pacientky; absencia správnych\nskutkových zistení pravdepodobnosti prežitia pacientky, ktoré by boli založené na odbornom posúdení\nspôsobuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je predčasný a nesprávny. Sám súd prvej inštancie vyslovil\nzáver, že kvantifikácia „šance prežitia“ pacientky je ťažká až nemožná, napriek tomu žalobe vyhovel\na tento postup považuje žalovaný za neudržateľný, pretože by sa do medicínskych sporov voviedla\nprax, kde by postačilo preukázať akékoľvek pochybenie pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti a bolo\nby možné priznávať nároky na náhradu škody bez exaktného odborného posúdenia príčinnej súvislosti\nmedzi konaním zdravotníckeho zariadenia a následkom. Od súdom zvoleného postupu sa odklonila\nuž aj česká súdna prax, ktorá bola z hľadiska uplatňovania tzv. doktríny „straty šancí“ inšpiráciou pre\nsúdy v Slovenskej republike, ako to zvýraznil aj súd prvej inštancie. Žalovaný poukazuje na aktuálne\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2376/2021 z 09.02.2022, v zmysle\nktorého zaviazať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti k povinnosti hradiť ujmu na zdraví pacienta\niba na základe tzv. teórie „straty šancí“, t. j. bez dôkazov o príčinnej súvislosti medzi jeho konaním či\nopomenutím a škodlivým následkom je v rozpore s ústavným pravidlom, že nikto nesmie byť nútený\nčiniť, čo zákon neukladá. Porušenie povinnosti poskytovateľa postupovať lege artis môže byť zásahom\ndo osobnostných práv pacienta odčiniteľným nie náhradou dielčích nárokov vymenovaných v § 444 a §\n449 Občianskeho zákonníka, ale len primeraným zadosťučinením podľa § 13 Občianskeho zákonníka\nbez ohľadu na to, či vo výsledku došlo k ujme na zdraví. Tento nárok nepatrí pozostalým po zosnulom\npacientovi. Ide o rozhodnutie veľkého senátu, ktorým sa prekonáva právny názor vyslovený v rozsudku\nNS ČR sp. zn. 30Cdo/41/2017. Aplikáciu tzv. teórie „straty šancí“ odmieta aj česká odborná literatúra.\nPrávna úprava platná v Slovenskej a Českej republike je porovnateľná. Žalovaný zastáva názor, že súd\n\nprvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na zistený\nskutkový stav aplikoval tzv. doktrínu „straty šancí“ a z tejto vyvodil, že pre priznanie nárokov žalobcov\nje postačujúce preukázať akékoľvek pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovaným. Ak\nsúd prvej inštancie nezistil príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a následkom v podobe smrti\npacientky, mal žalobu zamietnuť. Žalobcom ani pri teórii „straty šancí“ nárok uplatňovaný v tomto konaní\nnevznikol. Teoreticky by mohol nárok vzniknúť len pacientovi. Právny základ uplatňovaného nároku daný\nnebol.\n4.5 Pre žalovaného je druhoradá otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale považuje\nza potrebné vyjadriť sa aj k tejto otázke. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že nezistil\nexistenciu určitej miery spoluzavinenia nebohej E. C. v súvislosti s predchorobím a aj tento názor\nsúdu prvej inštancie považuje žalovaný za predčasný a nesprávny. Práve na vyhodnotenie možného\nvplyvu predchorobia pacientky navrhol žalovaný dôkaz znaleckým posudkom z odboru imunológie.\nSúd prvej inštancie bezdôvodne vytýka žalovanému jeho postup v súlade so zákonom, keď v čase\nchrípkovej epidémie neumožnil návštevy v nemocničnom zariadení. Na výšku náhrady nemajetkovej\nujmy nemohlo mať vplyv, že úmrtie E. C. oznámil žalovaný jej rodičom až v ranných hodinách dňa 14.\nfebruára 2017, keď pacientka zomrela v noci o 01.25 hod. a nemožno ako nehumánny a majúci vplyv na\nurčenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť ani postup žalovaného pri vykonaní pitvy pacientky\na nemožnosti rodičov rozlúčiť sa s ňou. Žalovaný do posledného momentu života pacientky vykonával\núkony smerujúce k jej záchrane. Žalovaný umožňuje rozlúčiť sa s umierajúcim a takéto konanie má\npresné pravidlá, ktoré nie je možné aplikovať v prípade možného prenosu infekcie, ani v prípade, ak\númrtie vznikne náhle a rýchlo, ako to bolo u dcéry žalobcov. Ak pacient umrie v zdravotníckom zariadení,\npitva je právnym predpisom prikázaná.\n4.6 Žalovaný navrhuje zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutej časti, žalobu žalobcov\nzamietnuť a v závislosti od rozhodnutia o veci samej rozhodnúť aj o trovách konania alebo rozsudok\nv tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.\n5. V rovnakom rozsahu ako žalovaný napadol odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie aj intervenient\nna strane žalovaného (so súhlasom žalovaného) s odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1\npísm. f) a h) Civilného sporového (z dôvodu nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie\na nesprávneho právneho posúdenia veci). Intervenient uznal, že v medicínskych sporoch je prakticky\nnereálne preukázať so 100 % istotou existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním\nv podobe neposkytnutia zdravotnej starostlivosti správne a úmrtím pacienta a všetky medicínske\nspory bývajú zaťažené určitou mierou neistoty, túto neistotu ale nie je možné vykladať jednosmerne\nv prospech žalobcov a v neprospech žalovaného zdravotníckeho zariadenia. Zaťažiť povinnosťou\nplnenia žalovaného pri nezistení príčinnej súvislosti medzi (ne)poskytnutím zdravotnej starostlivosti\nsprávne a smrťou pacienta by tak znamenalo, že satisfakčná funkcia ako hlavná funkcia odškodňovania\nškody a nemajetkovej ujmy by sa zmenila na sankčnú, keďže poskytovateľ zdravotnej starostlivosti\nby bol postihovaný bez ohľadu na to, či mohol reálne negatívnemu výsledku zabrániť. Ak nebolo\nzistené, že by poskytovateľ zdravotnej starostlivosti mohol zabrániť negatívnemu výsledku, je potrebné\ndospieť k názoru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním zdravotníckeho zariadenia a smrťou\npoškodeného. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie v prejednávanej veci vyplynulo, že\nnesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti nebolo podstatnou a dôležitou príčinou zhoršenia\nzdravotného stavu pacientky E. C. a nebolo preukázané, že by práve konanie žalovaného viedlo k úmrtiu\npoškodenej. I keď v znaleckých posudkoch boli konštatované pochybenia v poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti, tieto nemali žiaden vplyv na vznik následku v podobe úmrtia pacientky, keďže ani včasná\na účinná diagnostika a následný postup lege artis by neodvrátili následok v podobe úmrtia poškodenej.\nZo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie F. možno vyvodiť, že zdravotný stav pacientky bol\nuž v čase začatia poskytovania zdravotnej starostlivosti žalovaným natoľko vážny, že úmrtiu pacientky\nnebolo možné zabrániť ani poskytovaním riadnej zdravotnej starostlivosti žalovaným. Úmrtie pacientky\nnebolo dôsledkom pochybenia lekárov žalovaného, ale nezvratného, nepriaznivého zdravotného stavu\npacientky, ktorej rezervy organizmu boli vyčerpané už v čase začatia hospitalizácie u žalovaného.\nSúdom prvej inštancie vyslovený záver, že postupom žalovaného bola výrazne znížená šanca pacientky\nna prežitie nemá podklad vo vykonaných dôkazoch a preto nebol naplnený predpoklad aplikácie tzv.\ndoktríny „straty šancí“. Skutočnosť, že medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis\na úmrtím poškodenej neexistuje príčinná súvislosť a to ani v podobe tzv. „straty šancí“ preukazujú\nzávery znaleckého dokazovania F., C. K., aj C. D., PhD. Všetci znalci sa zhodli na tom, že ani správne\nvedená liečba by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou neviedla k záchrane života pacientky E.\nC., ktorej zdravotný stav už pri prijatí na ORL oddelenie žalovaného bol natoľko vážny, že ak by aj lekári\n\nžalovaného nepochybili pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, šanca alebo prognóza poškodenej na\núplné vyliečenie, predĺženie jej života či odvrátenie smrti bola veľmi nízka. Príčinná súvislosť medzi\njednotlivými pochybeniami lekárov žalovaného a úmrtím pacientky podľa názoru intervenienta daná nie\nje.\n5.1 Súd prvej inštancie zdôrazňoval, že znalci vytýkali žalovanému podávanie lieku glukokortikoidu\nDexametazon na JIS a OAIM oddelení žalovaného, pravdou však je, že znalci označili podávanie lieku\nDexametazon iba ako nekonzistentné, nedávali ho však do súvisu s úmrtím pacientky. Nedôvodne súd\nprvej inštancie vytýka žalovanému nedostatočné podávanie lieku Cordarone pacientke, keď F. aj C.\nK. zhodne uviedli, že E. C. na tento liek adekvátne nereagovala a ani vyťažená liečba by neodvrátila\númrtie poškodenej Za pochybenie lekárov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dcére žalobcov\nbolo označené aj absentujúce ECHOkg vyšetrenie, ktoré ale podľa znalcov nemalo žiadnu priamu či\nnepriamu súvislosť s úmrtím pacientky. Vzhľadom na vecnú a časovú nesúvislosť medzi jednotlivými\npochybeniami zo strany žalovaného nemôžu tieto predstavovať ani reťazenie príčinných súvislostí. Ani\nďalšie pochybenia lekárov uvádzané v rozsudku súdu prvej inštancie podľa znalcov nemali za následok\númrtie pacientky.\n5.2 Ak by sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o existencii príčinnej\nsúvislosti medzi konaním žalovaným a smrťou E. C. intervenient namieta výšku priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy žalobcom, ktorú považuje vzhľadom na okolnosti danej veci a judikatúru v obdobných\nveciach za neprimeranú. Intervenient nespochybňuje, že smrť dieťaťa je v každom prípade veľmi\nvážnym zásahom do osobnostných práv blízkych osôb, súčasne však poukazuje na názor súdov\nv obdobných veciach, podľa ktorého smrť je zásahom jednorázovým, ktorý sa obvykle postupom času\nzmierňuje, za väčší zásah do osobnostných práv je potrebné považovať, ak poskytnutie zdravotnej\nstarostlivosti non lege artis má trvalé následky, napr. v podobe ťažkého poškodenia zdravia, ktorý má\ntrvalý charakter, neustále sa opakuje, preto sa tento zásah považuje za podstatne hlbší. Ak súd prvej\ninštancie posúdil zodpovednosť žalovaného len na základe pravdepodobnosti, mal tomu primerane\nznížiť aj priznanú náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie\nna tzv. „strate šancí“, žalobcom nemali byť priznaná plná náhrada škody/nemajetkovej ujmy, ale len\ntaká pomerná časť, ktorá prislúcha vyčíslenej, resp. stanovenej miere stratených šancí. Súd prvej\ninštancie nijako nerieši mieru „straty šance“, či jej samotné premietnutie do výroku rozsudku v rámci\nrozsahu náhrady škody a nemajetkovej ujmy, preto považuje intervenient rozsudok súdu prvej inštancie\nza vecne a právne nesprávny a nezákonný. Intervenient nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie,\nže na výšku náhrady nemajetkovej ujmy má mať vplyv údajné nehumánne správanie sa žalovaného\nspočívajúce v neumožnení žalobcom rozlúčiť sa s ich dcérou, vykonanie pitvy či neoznámenie úmrtia\nbezodkladne po smrti poškodenej. V čase hospitalizácie pacientky u žalovaného bol vydaný zákaz\nnávštev z dôvodu prebiehajúcej chrípkovej epidémie. Objektívne preto nebolo možné umožniť žalobcom\nrozlúčiť sa s ich dcérou. Za podstatné intervenient považuje, že žalovaný až do posledného momentu\nživota pacientky vykonával úkony smerujúce k jej záchrane, teda nebol zo strany žalovaného ani\nčasový priestor na to, aby žalobcom umožnil rozlúčiť sa s ich dcérou. Vykonanie pitvy v prípade smrti\nv zdravotníckom zariadení je zákonným postupom. Oznámenie o smrti poškodenej v ranných hodinách\nsa udialo s ohľadom na to, že pacientka zomrela v noci. Súdy Slovenskej republiky v prípade smrti\nblízkej osoby priznávali náhradu nemajetkovej ujmy v sumách od 7,5 tisíc po 30 tisíc Eur. Rozhodnutie\no priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššej sume je vecne a právne nesprávne.\n5.3 Súčasne s odvolaním proti rozhodnutiu vo veci samej napáda intervenient aj závislé výroky o trovách\nkonania a navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, žalobu zamietnuť, uložiť\nžalobcom povinnosť nahradiť intervenientovi spoločne a nerozdielne trovy konania pred súdom prvej\ninštancie aj odvolacím súdom.\n6. Ako prvý sa k odvolaniu žalobcov a žalovaného vyjadril intervenient na strane žalovaného. Odmietol\nargumentáciu žalobcov o neprimeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na rozhodnutia\nkrajských súdov, keď za ustálenú rozhodovaciu prax je možné považovať len rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít, ktoré v obdobných prípadoch priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy\nspôsobenej smrťou blízkej osoby v rozmedzí 7 500,- až 30 000,- €. Dve rozhodnutia krajských súdov\nprezentované žalobcami vychádzajú z iného skutkového základu. Na listiny predkladané žalobcami\nspolu s odvolaním nemôže odvolací súd prihliadať z dôvodu, že ide o tzv. novoty v odvolacom konaní\na zákonné podmienky na ich predloženie splnené neboli.\n6.1 S odvolaním žalovaného sa intervenient stotožnil. Upozornil, že znalecké dokazovanie v konaní\nsa týkalo len hospitalizácie pacientky na OAIM oddelení žalovaného a poskytovanie zdravotnej\nstarostlivosti na oddelení ORL a infekčnom oddelení žalovaného nebolo predmetom znaleckého\n\nprieskumu napriek tomu, že na týchto oddeleniach došlo k významným skutočnostiam týkajúcich sa\nposkytovania zdravotnej starostlivosti E. C. a intervenient považuje za potrebné vykonať vo veci znalecké\ndokazovanie znalcom z odboru imunológie a infektológie, bez ktorých súdom prvej inštancie zistený\nskutkový stav nemožno považovať za správny. Dôvodne žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že\nodborné otázky neprípustne posudzoval sám v rozpore s názorom vysloveným Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/9/2021 z 26.10.2022. Intervenient poukázal na svoje\nvlastné odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom rovnako ako žalovaný vo svojom\nodvolaní namietal neexistenciu príčinnej súvislosti medzi jednotlivými pochybeniami lekárov žalovaného\na úmrtím poškodenej a zdôraznil, že vykonaným dokazovaním nebol identifikovaný taký postup lekárov\nžalovaného, ktorý by mal za následok smrť pacientky. Súhlasil so žalovaným, že aplikácia tzv. doktríny\n„straty šancí“ nie je v tomto prípade na mieste z dôvodu nepreukázania priamej a nepretržitej príčinnej\nsúvislosti medzi konaním lekárov žalovaného a úmrtím poškodenej a nebolo v konaní ustálené, že by\nžalovaný zapríčinil smrť poškodenej v akejkoľvek percentuálnej miere. Poukázal na rozhodnutie NS SR\nsp. zn. 8Cdo/167/2020 z 31.03.2022 o tom, že postup lekárov non lege artis sám o sebe nezakladá\nnároky vyplývajúce z ochrany osobnosti podľa § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a tento nárok\nvzniká len, ak je postup lekárov non lege artis bezprostrednou príčinou smrti pacienta.\n7. Žalovaný poukazujúc na obsah svojho odvolania vyjadril nesúhlas s odvolaním žalobcov a popiera\nexistenciu nimi uplatnených odvolacích dôvodov. Štyri rozhodnutia krajských súdov v skutkovo\nrozdielnych veciach nepovažuje žalovaný za rozhodnutia preukazujúce zaužívanú súdnu prax ustálenú\nnajvyššími súdnymi autoritami a rozdielne rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno označiť za\nprekvapivé. K tvrdeniu žalobcov o nesprávnej aplikácii správne zvolenej právnej normy pri určení výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že jeho postoj v súdnom konaní a obranu nemožno\nhodnotiť ako neľudské správanie. V mene žalovaného žalobcom vyjadril sústrasť jeho právny zástupca,\nčo vyvracia tvrdenie žalobcov, že im žalovaný doteraz neposkytol žiadne zadosťučinenie. Žalovaný tvrdí,\nže žalobcovia boli informovaní o vážnom zdravotnom stave ich dcéry, ktorý sa postupne v priebehu\nhospitalizácie zhoršoval. Aj žalovaný v čase hospitalizácie pacientky vyvinul iniciatívu smerujúcu\nk darcovstvu krvi na podporu pacientky. Postup žalovaného po smrti pacientky, ktorý objasnil žalovaný\nvo svojom odvolaní, nemôže mať vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Dôkazy – účtovné\nzávierky a výročné správy žalovaného a intervenienta za roky 2020 a 2021 mohli žalobcovia priložiť už\nk odvolaniu. V zmysle § 366 C. s. p. sú tieto dôkazné prostriedky v odvolacom konaní neprípustné.\n7.1 Odvolanie intervenienta berie žalovaný na vedomie, považuje ho za zhodné so svojím odvolaním.\n8. Žalobcovia spojili vyjadrenie k odvolaniu žalovaného a intervenienta a k vyjadreniu žalovaného\na intervenienta k odvolaniu žalobcov do jedného dokumentu zo dňa 24.08.2023. Upozornili, že Úrad\npre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a znalecká organizácia F. aj C. D., I. zhodne konštatovali\npochybenia žalovaného pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti E. C.. Žalovaný a intervenient v odvolaní\na vyjadreniach opakujú, že znalci uvádzali protirečivé vyjadrenia, pričom nijakým spôsobom neuvádzajú,\no aké protirečivé vyjadrenia má ísť. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že aj on vyvinul iniciatívu\nsmerujúcu k darcovstvu krvi. Práve žalobcovia zmobilizovali na žiadosť žalovaného darcov krvi\na žalovaný pri tejto forme pomoci pacientke nespolupracoval, keď transfúznu stanicu, kde by mala byť\nkrv darovaná, neotvoril. Listiny prikladané žalobcami k odvolaniu nie je možné považovať za novoty\nv odvolacom konaní. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy konštituuje súd svojím rozhodnutím. Kým\ntento nárok priznaný nebol, nemali žalobcovia dôvod poukazovať na pomer priznanej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy a ziskov žalovaného a intervenienta. Žalovaný a intervenient bezdôvodne vytýkajú\nsúdu prvej inštancie nevykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru ORL a ad hoc znalcom\nz odboru imunológie a infektológie. Na posudku F. spolupracoval aj znalec z odvetvia otorinolaryngológie\n(ORL), preto vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku z odboru ORL je nadbytočné. Ani ďalšie\nznalecké dokazovanie by posun vo veci neprinieslo, keďže vzhľadom na komplexnosť ľudského\norganizmu nie je možné na niektoré otázky podať absolútne presnú a jedinú správnu odpoveď.\nNavrhnuté znalecké dokazovanie malo oddialiť rozhodnutie súdu, pretože tento stav žalovanému\nvyhovuje. Čím neskôr bude žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, tým bude reálna hodnota\npeňazí nižšia a zisk intervenienta vyšší. Pre žalobcov je náročné nájsť advokáta, ktorý by za tarifnú\nodmenu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. venoval zastupovanej veci plné nasadenie, naproti tomu si je\nprotistrana vedomá, že za úkony právnej služby v spore zaplatí len po 91,29 €. Nezodpovedané otázky\nznalcom mohli byť riešené výsluchom znalcov alebo doplnením znaleckých posudkov, nie znaleckým\ndokazovaním znalcom ad hoc, pre ustanovenie ktorého nie sú splnené zákonné podmienky. Žalovaný\na intervenient navrhujú posúdiť znalcom (údajné) odmietnutie lieku Gentamicin pacientkou. Znalkyňa\n\nC. D., I. na pojednávaní dňa 07.12.2022 sa nevedela dostatočne odborne vyjadriť k (ne)použitiu\nGentamicinu, avšak správne zdôraznila, že tento liek mohol byť podaný pacientke inou formou, nie\nvnútrosvalovo. Ak by na smrť pacientky malo významný vplyv, že jej nebolo podané antibiotikum\nGentamicin, potom tento nedostatok je potrebné pričítať na vrub žalovaného a jeho zodpovednosť za\nsmrť pacientky. Je v rozpore s vykonaným dokazovaním, ak žalovaný a intervenient tvrdia, že súd si túto\notázku posúdil sám. Znalkyňa C. D., I. explicitne na pojednávaní dňa 07.12.2022 uviedla, že antibiotikum\nbolo možné podať aj inak ako vnútrosvalovo a pacientka neodmietla antibiotikum ako také, ale len formu\njeho použitia. Nebolo namieste spochybňovať odbornosť znalca C. A. N., infektológa podieľajúceho\nsa na vypracovaní znaleckého posudku F., keď je tento znalec zapísaný v zozname znalcov, čím je\npreukázaná jeho dostatočná odborná spôsobilosť na vyjadrenie k skutočnostiam týkajúcich sa jeho\nodboru. Na posúdenie použitia lieku Dexametazon nie je potrebné ustanoviť znalca. Žalobcovia tvrdia,\nže nasadenie lieku Dexametazon nebolo správne a liek Hydrocortison mal byť podávaný počas celej\nliečby pacientky.\n8.1 Rovnako ako súd prvej inštancie považujú žalobcovia posudok C. K. za až tendenčný, keď znalkyňa\nobhajovala (ne)konanie zdravotného personálu a doslova vymýšľala ospravedlňujúce dôvody, prečo to\nči ono nemuseli vykonať, pričom z podkladov, ktoré mala k dispozícii bolo zrejmé, že personál tieto\núkony nevykonal z úplne iných dôvodov. Žalovaný spochybňuje znalkyňu C. D., I. tvrdiac, že táto vo\nsvojom posudku nereagovala na diseminovanú intravaskulárnu koagulopatiu, ktorá sa zistila u pacientky\n13. februára 2017 len pár hodín pred smrťou. Táto porucha bola už len vyústením zhoršujúceho sa\nzdravotného stavu pacientky. Žalovaný obhajuje tvrdenia znalkyne C. K. ohľadne nepotrebnosti jej\npreloženia na vyššie pracovisko, hoci v konaní bolo preukázané, že u žalovaného nevedeli pacientke\nposkytnúť ani len štandardné úkony zdravotnej starostlivosti. Postup non lege artis môže podľa právnej\ndoktríny spočívať aj v nepresunutí pacienta na špecializované pracovisko, ak je to vzhľadom na jeho\nstav nutné, rovnako tak v nevykonaní diagnostických úkonov. Súd prvej inštancie mohol vyhodnotiť\npresvedčivosť podaných znaleckých posudkov vo veci. Intervenient a žalovaný sa nezhodli vo svojich\nodvolaniach v otázke prípustnosti konfrontácie znalcov, keď tento postup súdu prvej inštancie žalovaný\nnamieta a intervenient s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konfrontáciu\nznalcov akceptuje. Žalovaný bezdôvodne vytýka súdu prvej inštancie vadu konania v postupe súdu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávny postup znemožňujúci\nžalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva. V súvislosti s výsluchom znalkýň boli to\npráve žalobcovia, ktorí sa na výsluch znalkyne C. K. nemohli pripraviť, keďže výsluch tejto znalkyne\na konfrontácia so znalkyňou C. D., I. prebehla na tom istom pojednávaní.\n8.2 Nepravdivé je tvrdenie žalovaného, že sa proti rozhodnutiu Úradu pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou o výsledku šetrenia nemohol brániť. Námietky proti záverom dohľadu žalovaný podal\na ÚDZS aj po prerokovaní námietok žalovaného skonštatoval porušenie zákona o poskytnutí zdravotnej\nstarostlivosti postupom non lege artis. ÚDZS prihliadol na odborné stanoviská konzultantov, na ktoré\nreferuje žalovaný vo svojom odvolaní, preto nie je dôvod, aby sa nimi súd v rámci rozhodovania bližšie\nzaoberal. Rovnaký názor ako konajúci súd má právna doktrína, že v prípade, ak Úrad pre dohľad\nnad zdravotnou starostlivosťou na základe vykonaného dohľadu skonštatuje, že zdravotná starostlivosť\nnebola poskytnutá správne, tak ide o rozhodnutie o spáchaní správneho deliktu poskytovateľom\nzdravotnej starostlivosti, čo znamená, že boli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu § 193 C. s. p.\na súd je týmto rozhodnutím ÚDZS viazaný. Viazanosť rozhodnutím ÚDZS nevylučuje, aby súd v konaní\no náhradu škody a nemajetkovej ujmy využil aj ďalšie dôkazné prostriedky (znalecké posudky), čo sa\nv tomto konaní aj stalo. Žalovaný opakovane namietal, že údajne nemal v konaní možnosť produkovať\nodbornú obranu v oblasti infektológie a vytýka súdu prvej inštancie, že neprihliadol na vyjadrenie I. C.\nI. M., I.. Vyjadrenie I. C. I. M., I. nemôže mať/nemá väčšiu váhu ako znalecký posudok F., keď bolo\nv konaní opakovane zdôrazňované, že tento nemal k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu\npacientky. Žalovaný už v trestnom konaní a po vypracovaní posudku znalkyne C. D., I. vedel o tvrdenej\npotrebe vyhotovenia znaleckého posudku znalcom v oblasti infektológie a to, že si žalovaný nedal\nvypracovať znalecký posudok aj u znalca z odboru infektológie treba pričítať na jeho zodpovednosť,\nnie ako ukrátenie žalovaného na právach postupom súdu. Návrhy na vykonanie ďalšieho znaleckého\ndokazovania vnímajú žalobcovia ako umelé predlžovanie sporu. Žalovaný úmyselne prekrútil vyjadrenia\nsúdu k znaleckému posudku F.. Súd prvej inštancie neuviedol vo svojom rozhodnutí, že vypracovanie\nnového znaleckého posudku organizáciou F. by bolo jediným správnym postupom. Súd prvej inštancie\nsa snažil o tzv. „sprocesnenie“ znaleckého posudku F., t. j. o opakované vypracovanie znaleckého\nposudku tou istou organizáciou k tým istým, prípadne doplneným otázkam, hoci žalobcovia zastávali\nv konaní názor, na ktorom aj trvajú, že znalecký posudok F. bolo možné považovať za súkromný znalecký\nposudok.\n\n8.3 Na nedostatočnom podávaní lieku Cordarone sa zhodli všetci znalci. Nie je v danom prípade možné\nkonštatovať, že by bola týmto liekom dostatočne vyťažená liečba, ktorá mala priamy súvis so smrťou\npacientky. Zníženie šancí na vyliečenie pacientky bolo aj podľa posudku C. K. dôsledkom nedostatočnej\nordinácie lieku Cordarone. Z troch znaleckých posudkov týkajúcich sa tejto veci je možné vyvodiť, že\norganizmus pacientky mal po prijatí do zariadenia žalovaného určité rezervy a pri správne zvolenej\nliečbe bola šanca na prežitie, ktorá podľa posudku F. a C. D., I. bola pacientke postupom žalovaného\nsignifikantne odňatá.\n8.4 Žalovaný v odvolaní namietal nepredvídateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu, že sa\no aplikácii doktríny „straty šancí“ dozvedel až v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobcovia s touto námietkou\nnesúhlasia. Na doktrínu „straty šancí“ poukazovali žalobcovia už vo svojom podaní z 21.01.2021 v replike\nk vyjadreniu žalovaného zo 04.12.2020. Uplatnenie tejto doktríny možno subsumovať pod právne\nposúdenie a v zmysle zásady iura novit curia žalovaný ani nikdy nemusel vedieť o existencii predmetnej\ndoktríny, pretože aj bez explicitného nenavrhnutia posúdenia veci týmto spôsobom žalobcami by súd\nv zmysle predmetnej zásady bol povinný túto doktrínu aplikovať.\n8.5 Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil, či v prípade smrti E. existovala\nurčitá miera spoluzavinenia ňou samotnou v spojení s námietkou, že súd neustanovil ad hoc znalca\nz odboru imunológie. Žalobcom nie je jasné, ako predchorobie E., ktoré bolo riadne zdokumentované\nv jej zdravotnej dokumentácii, ku ktorej mal žalovaný prístup, by zakladalo jej spoluzodpovednosť za\nvlastné úmrtie. Výsluchom žalobcov a všeobecnej lekárky E. C. L. bolo preukázané, že E. dodržiavala\nnaordinovanú liečbu od doktora. Žalobcovia zotrvávajú na tom, že ordinované odbery krvi na 3. februára\n2017 boli do zdravotnej dokumentácie dopísané dodatočne. I keby bolo pravdivé tvrdenie, že sa\npacientka na odber krvi dňa 03.02.2017 nedostavila, táto skutočnosť by na liečbu E. nemala žiaden\nvplyv, pretože výsledky z piatkových odberov by boli k dispozícii pravdepodobne až v pondelok, najskôr\npiatok poobede a C. L. uviedla, že ak by na základe krvných výsledkov vyhodnotila pacientkin stav\nako vážny, tak by ju odporučila k špecialistovi ORL. Výmenný lístok k špecialistovi ORL bol vypísaný\nna žiadosť žalobcov ešte v piatok 3. februára 2017, avšak vyšetrenie u tohto špecialistu vzhľadom na\nkalamitnú situáciu a posledný pracovný deň v týždni bolo možné uskutočniť až v sobotu 4. februára 2017.\nLiečba mohla byť žalovaným poskytnutá včas, avšak zavinením žalovaného bola pacientke zdravotná\nstarostlivosť poskytnutá non lege artis s fatálnym následkom. Žalovaný si v odvolaní odporuje, keď na\njednej strane tvrdí, že dcérin stav bol v čase prijatia do nemocnice taký vážny, že už neexistovali šance\nna záchranu jej života a na druhej strane tvrdí, že úmrtie pacientky bolo náhle a rýchle, preto nestihli\ndať rodičom možnosť rozlúčiť sa s ich jediným dieťaťom. Žalobcovia nerozporovali, že pitva nemala byť\nnariadená. Vytýkali žalovanému iba to, že pred odvozom tela pacientky na pitvu neoznámili rodičom jej\númrtie a neumožnili im rozlúčiť sa s ňou, aj keď bolo len obyčajné chrípkové obdobie a nie pandémia\nCOVID-19, počas ktorej bolo umožňované blízkym osobám rozlúčiť sa s umierajúcim pacientom.\nArgumenty žalovaného o údajnej nemožnosti rozlúčenia žalobcov s ich dcérou sú zavádzajúce.\n8.6 Odvolanie intervenienta na strane žalovaného označili žalobcovia za povrchné, dezinterpretujúce\nzávery znaleckých posudkov aj rozhodnutie súdu prvej inštancie. Znalcami bolo identifikované\nnesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným pacientke E. C. a vysvetlené, aké to\nktoré pochybenie malo vplyv na zdravie a život pacientky. Nebolo však možné exaktne percentuálne\nurčiť, do akej miery to ktoré pochybenie odňalo pacientke šance na prežitie. Žalovaný bagatelizuje\nvplyv zanedbaných diagnostických úkonov a žalobcovia tvrdia, že správnym vykonaním diagnostických\núkonov a ich vyhodnotením mohol žalovaný už 4. februára 2017 nasadiť správnu liečbu, čo sa nestalo\na preto je veľmi ťažké hodnotiť, ako by sa jej stav zlepšil, keby okamžite bola nasadená správna\nliečba. V absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním je tvrdenie intervenienta, že nesprávne\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti nebolo podstatnou a dôležitou príčinou zhoršenia zdravotného\nstavu pacientky alebo že zistené pochybenia v poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemali žiaden vplyv\nna vznik následku v podobe úmrtia pacientky. Zo znaleckého posudku F. nie je možné vyvodiť, že\nzdravotný stav pacientky bol už v čase začatia poskytovania zdravotnej starostlivosti žalovaným natoľko\nvážny, že úmrtiu pacientky nebolo možné zabrániť ani poskytnutím riadnej zdravotnej starostlivosti.\nF. vo svojom posudku uviedol iba to, že nie je možné jednoznačne a s absolútnou istotou potvrdiť\npatofyziologickú príčinnú súvislosť medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti p. E. C. a jej úmrtím,\npretože jej zdravotný stav už pri prijatí na ORL oddelenie žalovaného bol vážny a nie je možné\ns istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych liečebných postupov by sa uzdravila, resp. by nedošlo\nk jej úmrtiu. Intervenient vytrháva citácie zo znaleckého posudku F. aj znaleckých posudkov C. D.,\nI. a C. K., dezinterpretuje vyjadrenia znalkýň k aplikácii lieku Dexametazon, že jeho použitie nemalo\nžiaden negatívny vplyv na vznik následku v podobe úmrtia, pričom negatívny vplyv Dexametazonu bol\nriadne popísaný v znaleckých posudkoch, okrem explicitnej kontraindikácie spôsobil prekrytie „reálneho“\n\nzdravotného stavu pacientky, keď mal vplyv na výsledky laboratórnych vyšetrení, po ktorých sa mohlo\nv úvode zdať, že stanovená (nesprávna) liečba zabrala, pritom z posudku znalkyne C. D., I. vyplýva,\nže znalkyňa názor o nedostatočnom vplyve Dexametazonu formulovala už len k záveru liečby a nie\nk začiatku, keď bol Dexametazon nasadený. Intervenient sa snaží ospravedlniť žalovaného tvrdením,\nže nedostatočné podávanie lieku Cordarone nemalo žiaden vplyv na stav pacientky, aj keď všetci znalci\nunisono konštatovali, že liek Cordarone mal byť podávaný pacientke počas celej hospitalizácie na\nOAIM. Intervenient zľahčuje aj pochybenie ohľadom nevykonávania ECHOkg, aj keď znalkyňa C. D.,\nI. pri konfrontácii dňa 07.12.2022 jednoznačne pomenovala výhody zavedenia ECHOkg a správneho\npodávania lieku Cordarone, keď na základe zavedenia ECHOkg by bolo možné správne prognostikovať\nvývoj liečby a cielene podávať lieky tak, aby reálne pacientke pomohli. Znalkyňa uviedla, že toto\npochybenie malo silný dopad na celkový výsledok, pretože práve neliečená tachykardia s vysokou\npravdepodobnosťou hraničiacou s istotou viedla k zlyhaniu srdca, ktoré nakoniec bolo príčinou smrti\npacientky. Nesprávne tvrdenie C. K. o tom, že pacientka netrpela dehydratáciou vyvrátila C. D., I. pri\nkonfrontácii a vysvetlila, akým postupom bolo možné zistiť stav hydratácie organizmu pacientky.\n8.7 Intervenient vo svojom odvolaní požaduje zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom\nna „obdobné“ rozhodnutia súdov v skutkovo a právne podobných veciach. Žiadosť o zníženie náhrady\nnemajetkovej ujmy opiera intervenient o tvrdenie, že smrť je zásahom jednorázovým, ktorý sa obvykle\npostupom času zmierňuje a že zásah, kedy má osoba trvalé následky (ale žije), je podstatne hlbší\nnež zásah smrťou. Toto konštatovanie intervenienta je v rozpore s vykonaným dokazovaním v tomto\nspore. Z výsluchu žalobcov jednoznačne vyplynulo, že ich utrpenie sa postupom času nijako nezmiernilo,\nale práve naopak vyčerpávajúcim súdnym konaním, keď žalovaný aj intervenient popierajú akúkoľvek\nzodpovednosť žalovaného za smrť ich jedinej dcéry a bagatelizujú až popierajú akékoľvek pochybenia\nžalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je žalobcom spôsobované stále väčšie utrpenie.\nŽalobkyňa 1/ k týmto názorom uvádza, že ich môže vysloviť len ten, kto smrť dieťaťa neprežil. Za\ntento ťažký cynizmus by mal krajský súd podľa názoru žalobkyne 1/ „napariť dvojnásobnú výšku ujmy“.\n„Mne totiž nepomôže žiadna suma, ale oni aj s nemocnicou na čele by si za euro dali aj koleno vŕtať.“.\nIntervenient tvrdí, že náhrada nemajetkovej ujmy mala byť znížená percentuálne podľa miery „straty\nšance“ a odvoláva sa na nesprávnu doktrínu, keď býva chránená „strata šance“ ako samostatný statok\n(bez ohľadu na vznik škodlivého následku), čo je odlišné od doktríny „straty šancí“ v medicínskych\nsporoch. Súdy v medicínskych sporoch, v ktorých aplikovali doktrínu „straty šance“ nijako neznižovali\nnáhradu nemajetkovej ujmy v percentuálnom vyjadrení. Práve naopak, v analogických prípadoch sa\nnáhrada nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom začínala na sume 75 000,- € na osobu. Rozhodnutia,\nktoré označuje intervenient ako analogicky použiteľné aj na prejednávaný spor, nie sú použiteľné\nz dôvodu, že v nich ide o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dopravnou nehodou, alebo s náhradou\nnemajetkovej ujmy nemajú nič spoločné. V sporoch z poskytovania zdravotnej starostlivosti non lege artis\nbýva náhrada nemajetkovej ujmy oveľa vyššia, ak právnická osoba, ktorej cieľom je zlepšovať zdravie\na zachraňovať životy, svojím hrubým porušením právnych povinností zapríčiní smrť osoby. Vo vzťahu\nk prezentovaným rozhodnutiam NS SR sp. zn. 5Cdo/244/2011 a sp. zn. 6Cdo/168/2011 žalobcovia\nuvádzajú, že ide o viac ako 10 ročné rozhodnutia, od kedy súdy priznávajú signifikantne vyššiu náhradu\nnemajetkovej ujmy z dôvodu nárastu minimálnej mzdy o viac ako 100 %, životných nákladov, inflácie\na s poukazom na vývoj rozhodovacej praxe. Žalobcovia si dovoľujú poukázať na medializovaný prípad\nochrany osobnosti medzi politikom a sudcom, kde v prvoinštančnom konaní bola priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy vo výške 200 000,- €, znížená odvolacím súdom na 70 000,- €, čo je v rozsudku\nokresného súdu päťnásobok toho, čo bolo priznané žalobcom. Žalobcom sa javí ako oprávnený ich\nnárok vo výške 125 000,- € na každého z nich. Vo verejnosti vzbudzuje polemiku, či je taký vysoký\nrozdiel medzi ujmou sudkyne, ktorá utrpela difamujúci výrokmi a ujmou rodičov, ktorí prišli poskytnutím\nzdravotnej starostlivosti non lege artis o svoje jediné dieťa.\n8.8 Okrem námietky, že okresný súd mal pri aplikácii doktríny „straty šancí“ v prejednávanom spore\nurčiť presnú percentuálnu mieru „straty šance“ pacientky a podľa nej znížiť výšku náhrady nemajetkovej\nujmy žalovaný namieta, že v Českej republike sa už doktrína „straty šancí“ neaplikuje pri medicínskych\nsporoch s náhradou nemajetkovej ujmy. Intervenient nesprávne cituje z rozhodnutia NS SR sp. zn.\n8Cdo/167/2020 ako závery najvyššieho súdu. Z tohto rozhodnutia nevyplýva, že by doktrínu „straty\nšancí“ súdy vo všeobecnosti odmietali. Súd prvej inštancie aj s poukazom na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24.10.2017 aplikoval princíp obráteného dôkazného\nbremena za účelom vyváženia prirodzene nerovnovážneho postavenia strán sporu v zmysle článku 6\nods. 1 C. s. p. Žalovaný a intervenient sa snažia v odvolaní „vyňať“ spor z osobitosti medicínskych\nsporov, keď žiadajú o štandardné preukazovanie kauzálneho nexu, pri ktorom sa uplatňuje, že vzniknutá\nškoda musí byť spôsobená bez pochybnosti práve porušením právnej povinnosti. Avšak jedným\n\nz najmarkantnejších špecifík medicínskych sporov je dokazovanie kauzálneho nexu v medicínskych\nsporoch, t. j. príčinnej súvislosti medzi postupom non lege artis poskytovateľom zdravotnej starostlivosti\na vznikom ujmy na zdraví alebo živote pacienta. Ak sa preukáže, že protiprávne konanie ujmu na zdraví\nči živote pacienta nespôsobilo, tak kauzálny nexus nie je daný a poskytovateľ zdravotnej starostlivosti\nnezodpovedá za ujmu spôsobenú pacientovi alebo blízkym osobám (podľa právnej teórie v dokazovaní\nv medicínskych sporoch). Podľa princípu obráteného dôkazného bremena bol žalovaný zaťažený\ndôkazným bremenom ohľadne preukázania bez pochybností, že škoda (smrť) E. nebola spôsobená\npráve poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis. Žalovaný ani intervenient túto skutočnosť\nnepreukázali a práve zo znaleckých posudkov vyplynulo, že konaním žalovaného boli pacientke odňaté\nšance na prežitie. Žalovaný ani intervenient neuniesli obrátené dôkazné bremeno ohľadom vylúčenia\npríčinnej súvislosti. Doktrínu „straty šance“ v medicínskych sporoch aplikujú súdy Slovenskej republiky,\nnapr. Krajský súd v Nitre sp. zn. 12Co/108/2021, Krajský súd v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020, Krajský\nsúd v Trenčíne sp. zn. 17Co/37/2021 a to spôsobom, keď nekvantifikujú percentuálne mieru „straty\nšance“ na prežitie alebo vyliečenie. Aplikáciu doktríny „straty šance“ súdom prvej inštancie v tejto veci\nžalovaný rozporuje opierajúc sa o uznesenie NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021 z 09.02.2022, ktoré je\npodľa názoru žalobcov neaplikovateľné na prejednávaný spor Okresným súdom Lučenec z dôvodu, že\nv spore prejednávaným Najvyšším súdom Českej republiky bolo nepochybne preukázané, že hlavnou\npríčinou smrti pacientky bola cievna malformácia a smrť pacientky bola neodvrátiteľná bez ohľadu na\nto, či by zdravotná starostlivosť bola pacientke poskytnutá lege artis alebo nie. Žalobcovia sa v prípade\nprejednávaným Najvyšším súdom Českej republiky domáhali náhrady len za „stratu šance“ bez ohľadu\nna jej súvislosť so smrťou pacientky, pričom žalobcovia v tomto konaní odvodzujú svoj nárok práve\nod následku (smrti) a Okresný súd Lučenec v prejednávanej veci príčinnú súvislosť medzi konaním\nžalovaného non lege artis a smrťou pacientky konštatoval.\n8.9 Žalobcovia opätovne uvádzajú, že vedenie tohto súdneho sporu je pre nich veľmi psychicky\nvyčerpávajúce, keď sa musia opakovane vracať k rodinnej tragédii a neustále uvádzať na pravú mieru\ninterpretáciu skutočností, ktoré sa udiali v čase, keď prišli o svojho jediného potomka. Intervenient\nv konaní prezentoval záujem rokovať o mimosúdnom vyriešení sporu, ale zostalo len pri slovách. Po\npodaní odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie oznámil žalobcom, že nemá záujem uzatvoriť\nv konaní súdny zmier. Žalobcovia neuznávajú odvolacie námietky žalovaného a intervenienta, preto\nnavrhujú Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby ich odvolaniu nevyhovel a rozhodol v zmysle návrhu\nžalobcov v ich odvolaní.\n9. Na vyjadrenie žalobcov reagoval žalovaný v písomnom podaní zo 06.10.2023, v ktorom zdôrazňoval,\nže trvá na svojom odvolaní a všetkých dovtedy podaných vyjadreniach vo veci. Opakoval, že vzhľadom\nna rozpory v záveroch znaleckých posudkov C. K. a C. D., I. bolo nevyhnutné nariadiť ďalšie znalecké\ndokazovanie znalcom z odboru infektológia, imunológia a ORL. Odmietol tvrdenie žalobcov, že žalovaný\npri zabezpečení darovania krvi pre pacientku nebol aktívny a kládol prekážky s poukazom na novinový\nčlánok z 10. marca 2021, z ktorého vyplýva, že o darovanie krvi pre pacientku žiadal verejnosť aj riaditeľ\nžalovaného C. Q.. Vyjadril nesúhlas s názorom žalobcov, že pokiaľ súd svojím rozhodnutím konštituuje\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nebolo povinnosťou žalobcov predkladať listiny o majetkových\npomeroch a zisku žalovaného a intervenienta pokiaľ sú toho názoru, že majú vplyv na výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy už v prvoinštančnom konaní. Vyhodnotenie návrhov žalovaného a intervenienta na\ndoplnenie dokazovania ako nekonečné predlžovanie súdneho sporu žalovaný odmieta, keď v žiadnom\nz posudkov podaných v rámci súdneho konania ani znaleckou organizáciou F. nebol posúdený\nklinický stav pacientky na ORL oddelení žalovaného v čase jej prijatia ani obdobie predchorobia pred\nhospitalizáciou. Vykonať znalecké dokazovanie v odbore otorinolaryngológie, imunológie a infektológie\nnavrhovali aj žalobcovia, preto považuje žalovaný postup súdu prvej inštancie, ktorý sám posúdením\njedného z podaných znaleckých posudkov vo veci vyhodnotil odborné otázky bez odborných podkladov,\nza nesprávny. Žalovaný nikdy netvrdil, že odmietnutie antibiotika Gentamicin spôsobilo smrť pacientky\na že si za smrť môže pacientka sama. Na doplnení znaleckého dokazovania trval žalovaný z dôvodov,\nže C. D., I. ani C. K. vzhľadom na svoju odbornosť nedokázali odpovedať na otázky týkajúce sa\nposkytovania zdravotnej starostlivosti na ORL oddelení a infektológii žalovaného a F. vo svojom posudku\nkonštatoval, že stav pacientky pri prijatí na ORL oddelenie žalovaného bol vážny a nie je možné\ns istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych liečebných postupov by sa uzdravila, resp. by nedošlo\nk jej úmrtiu. Pacientka odmietla antibiotikum Gentamicin nie preto, že by jeho maskulárne (svalové)\npodanie bolelo, ale že sa obávala vedľajších účinkov tohto lieku. Po odmietnutí antibiotika Gentamicin\nbol pacientke podaný Metronidazol, k zmene tejto liečby došlo 5. februára 2017 a žalovaný nenavrhoval\nznalecké dokazovanie len na posúdenie zmeny jedného lieku, ale posúdenie celej liečby pacientky\n\nod obdobia jej predchorobia od 21.01.2017. Žalobcovia v konaní sami odmietli doplnenie znaleckého\ndokazovania znaleckou organizáciou F. vzhľadom na to, že vypracovala už jeden znalecký posudok pre\núčely trestného konania, ale zároveň odmietli žalovaným navrhovanú osobu za ustanovenie znalca ad\nhoc v osobe C. R. S., I., C., primárky oddelenia infektológie F. B. E. I. F. R. L., N. N.. Posúdenie vplyvu\npoužitia Dexametazonu na zdravotný stav pacientky je z pohľadu žalovaného dôležité, keďže otázka\nimunity pacientky v čase jej prijatia na ORL oddelenie žalovaného bola významná z hľadiska hodnotenia\nprognózy pacientky. Indikáciu/kontraindikáciu tohto lieku a jeho vplyvu na zdravotný stav pacientky mal\nposúdiť odborník v zmysle návrhu žalovaného.\n9.1 Žalovaný zotrváva aj na námietkach k postupu súdu prvej inštancie pri výsluchu a konfrontácii\nznalcov C. D., I. a C. K. majúce za následok nezachovanie rovnosti zbraní strán sporu, čo odôvodňuje\ntým, že znalkyňa C. D., I. mala pred svojím výsluchom k dispozícii námietky žalovaného k jej posudku\na priamo na pojednávaní dňa 10.11.2021 doručila doplnok č. 1 znaleckého posudku, obsah ktorého\nžalovanému známy nebol. Oproti tomu znalecký posudok C. K. bol žalobcom známy a na jej výsluch\nsa mohli vopred pripraviť. C. K. na pojednávanie dňa 07.12.2022 žiadne doplnenie znaleckého posudku\nnepriniesla a nič prekvapivé neuviedla. Ani v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/9/2021 nemohol\nsúd prvej inštancie vyhodnotiť niektorý zo znaleckých posudkov za viac či menej presvedčivý. Žalovaný\ntvrdí, že konfrontáciou znalkýň neboli rozpory v ich posudkoch odstránené, pretrvávali a preto bolo\npotrebné ďalšie znalecké dokazovanie.\n9.2 Žalovaný naďalej zastáva názor, že protokolom ÚDZS nebol súd prvej inštancie podľa § 193\nC. s. p. viazaný vzhľadom, že nejde o rozhodnutie o tom, že bol spáchaný správny delikt a kto ho\nspáchal. Súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo považuje za záväzné výsledky dohľadu ÚDZS, pobočka\nPrešov, prečo nie aj dohľadové protokoly ÚDZS, pobočka Banská Bystrica, podľa ktorých žalovaný pri\nposkytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke postupoval lege artis. Žalobcovia obviňujú žalovaného,\nže svojím úmyselným konaním – žiadosťami o predĺženie lehoty zmaril uloženie pokuty v správnom\nkonaní. Toto tvrdenie žalovaný odmieta. ÚDZS začal po ukončení v poradí druhého dohľadu vykonaného\npobočkou Prešov konanie o uložení pokuty dňom 20. januára 2020, kedy bolo doručené upovedomenie\no začatí konania žalovanému, na čo žalovaný reagoval vyjadrením so žiadosťou o predĺženie lehoty\nna vyjadrenie z dôvodu potreby zabezpečenia si odborných stanovísk. Úrad žalovanému predĺžil lehotu\no 30 dní + 15 dní, pritom už dňa 14. februára 2020 uplynula prekluzívna lehota na uloženie pokuty. Za\n25 dní od začatia správneho konania 20. januára 2020 do 14. februára 2020 by ÚDZS pri rešpektovaní\nprocesných práv žalovaného nevydal rozhodnutie o správnom delikte. Žalovaný tvrdí, že odborné\nstanoviská konzultantov, ktorí poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientke hodnotili ako správne,\nneboli pri kontrole ÚDZS zohľadnené. Práve z tohto dôvodu napadol žalovaný odvolaním nesprávny\npostup súdu prvej inštancie, ktorý sa neprípustne sústredil len na dôkazy produkované žalobcami\na znalecký posudok C. K. vyhodnotil ako neprípustný a nevyhovel návrhom žalovaného na doplnenie\ndokazovania. Vyjadrenie odborníka bolo potrebné aj vo vzťahu k podávaniu a účinkom lieku Cordarone\nz dôvodu, že sa v tejto otázke diametrálne rozchádzali závery znalkýň C. K. a C. D., PhD. Odmietnutím\nzáverov z posudku C. K. dospel súd prvej inštancie k predčasným záverom o odňatí šancí pacientke\npostupom žalovaného. Žalobcovia bránia názory súdu prvej inštancie, ktoré im vyhovujú, aj keď súd\nprvej inštancie neprípustne sám hodnotil odborné otázky.\n9.3 Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcov, že niektoré úvahy intervenienta nesúvisia s prejednávanou\nvecou. Žalovaný s jeho odvolaním a podaniami súhlasí a za nenáležité považuje odkaz na spor politika\nso sudcom v spojení s majetkovým statusom intervenienta v snahe získať neprimeranú výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy. Predmetom tohto konania nie je výška poistného plnenia z poistnej zmluvy, preto\nniet dôvodu zohľadňovať majetok intervenienta.\n9.4 Na námietkach vo vzťahu k aplikácii doktríny „straty šancí“ žalovaný zotrváva. Pokiaľ chcel súd\nprvej inštancie rozhodnúť na základe doktríny „straty šancí“, tak mal požiadať odborníka o určenie\nkvantifikácie pravdepodobnosti prežitia pacientky v dôsledku neposkytnutia zdravotnej starostlivosti\nlege artis. Aj z citácie žalobcov z vedeckej práce o vyvrátiteľnej domnienke, že škodlivý následok\nnastal v dôsledku chyby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vyplýva, že musí ísť o hrubú chybu,\nktorú na strane žalovaného nekonštatovali žiadni znalci. Pre tento spor bolo podľa názoru žalovaného\npodstatné, že žalovaný v rámci obrany v spore mienil preukázať, že jeho postup pri poskytovaní\nzdravotnej starostlivosti nebol priamou príčinou nepriaznivého následku – smrti pacientky a preto žiadal\nskúmať stav pacientky v čase jej prijatia na hospitalizáciu u žalovaného a zistiť, či obdobie pred prijatím\nna hospitalizáciu od 21.01.2017 ovplyvnilo ďalšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti a prípadné\nrezervy organizmu pacientky. Jeho procesnú aktivitu zastavil súd prvej inštancie svojim nesprávnym\nvyhodnotením znaleckých posudkov a na to nadväzujúcim neprípustným vyhodnotením odborných\notázok samotným súdom prvej inštancie. Žalovanému nebolo umožnené uniesť dôkazné bremeno, že\n\nsmrť pacientky nezavinil pre nesprávny postup súdu prvej inštancie. Žalovaný žiada, aby sa odvolací\nsúd pri posudzovaní právnej stránky veci a právnom posúdení zaoberal aj uznesením NS ČR sp. zn.\n31Cdo/2376/2021, ktoré odmieta v Českej republike aplikovať doktrínu „straty šancí“, i keď rozhodnutia\nnajvyšších súdnych autorít Českej republiky netvoria záväzný zdroj v právnej oblasti Slovenskej\nrepubliky, avšak súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnych názoroch vyplývajúcich\nz rozhodnutia NS ČR sp. zn. 30Cdo/41/2017, vo vzťahu ku ktorému predstavuje uznesenie sp. zn.\n31Cdo/2376/2021 odklon.\n9.5 Žalovaný nemieni týmito svojimi vyjadreniami žalobcom spôsobovať akúkoľvek bolesť alebo\nutrpenie, len sa v konaní bráni procesne prípustným spôsobom.\n10. Intervenient v podaní zo 06.10.2023 uvádza, že svoje stanoviská prednášané v konaní nemení.\nZdôrazňuje, že zistené pochybenia v zdravotnej starostlivosti u žalovaného nemali vplyv na vznik\nnásledku v podobe úmrtia E. C.. Súhlasí so žalovaným, že bolo v konaní nevyhnutné nariadiť znalecké\ndokazovanie znalcami z odboru ORL, imunológie a infektológie, nesúhlasí s názorom žalobcov, že\npri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie je potrebné posudzovať obdobné prípady,\npretože bez porovnania analogických prípadov by sa mohli vytvárať disproporcie pri určovaní hodnoty\nľudského života. Nie celkom súhlasí s názorom žalobcov, že v prejednávanom spore bolo namieste\naplikovať doktrínu „straty šancí“ a princíp obráteného dôkazného bremena v medicínskych sporoch.\nUvádza, že aj v medicínskych sporoch by mala byť príčinná súvislosť preukázaná aspoň s určitou\nmierou pravdepodobnosti a preto je nevyhnutné a dôvodné prihliadať na to, či je viac alebo menej\npravdepodobné, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti mohol zabrániť negatívnemu\nnásledku a v prípade, kedy existuje len veľmi malá pravdepodobnosť zvrátenia následku je potrebné\nuznať nedostatok príčinnej súvislosti medzi postupmi non lege artis a vzniknutým škodlivým následkom\n– úmrtím pacientky. Aj intervenient poukazuje na závery veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky v uznesení sp. zn. 31Cdo/2376/2021.\n10.1 Ostatný obsah vyjadrenia intervenienta zistiteľný nie je z dôvodu, že Okresnému súdu Lučenec\nbolo podanie intervenienta doručené nekompletné, len každá nepárna strana.\n11. V druhom vyjadrení v rámci odvolacieho konania datovaného dňom 03.11.2023 žalobcovia\ns odkazom na svoju repliku z 24.08.2023 sa vyjadrili už len k vybraným tvrdeniam žalovaného. Za\nbezpredmetnú označili námietku žalovaného, že C. T., spolupracujúci na vyhotovení znaleckého\nposudku od F. bol dňa 04.10.2021 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov. V čase vyhotovenia znaleckého\nposudku znaleckou organizáciou F. bol C. T., znalec z odboru otorinolaryngológie v zozname znalcov\nzapísaný a teda stav nebohej E. C. bol posúdený aj znalcom z odboru ORL. K tvrdeniu žalovaného,\nže aj žalobcovia navrhovali vykonať nové znalecké dokazovanie znalcami z odboru ORL, imunológie\na infektológie žalobcovia uvádzajú, že v prvom rade navrhovali doplnenie znaleckého posudku od\nF., prípadne vypočuť osoby, ktoré vypracovali tento znalecký posudok a len v prípade, ak bude\nmať súd a žalovaný ďalšie otázky, by malo byť nariadené nové znalecké dokazovanie. Tvrdenie\nžalovaného, že pacientka odmietla výslovne liečivo Gentamicín a nie formu jeho podania uvádza\nžalovaný prvýkrát vo vyjadrení zo 06.10.2023. Toto tvrdenie však žiadnym spôsobom nepreukázal.\nK aplikácii lieku Dexametazon/Dexamed sa vyjadril F. a upozornenia na účinky tohto lieku sú\nuvedené aj v Súhrne charakteristických vlastností lieku, ktoré lekári žalovaného odignorovali. V čom\nspočíva pochybenie v liečbe Dexamedom popísal F.. Nevhodnosť použitia Dexamedu konštatovala aj\nznalkyňa C. D., Phd., preto je v rozpore s vykonanými dôkazmi, že nevhodnosť podávania Dexamedu\nposúdili žalobcovia, súd a nie odborníci. Žalovaný a intervenient nesprávne stotožňujú pojem ustálená\nrozhodovacia prax s pojmom ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, keď zdôrazňujú, že\nžalobcovia poukazovali na obdobné rozhodnutia „len“ krajských súdov. Rozhodnutia dovolacieho\nsúdu prezentované intervenientom neposudzovali meritórne právne závery vyjadrené v rozhodnutiach\nkrajských súdov z dôvodu, že dovolania boli odmietnuté. Definitívnu odpoveď k námietkám žalovaného\na intervenienta ohľadom nenariadenia ďalšieho znaleckého dokazovania dáva judikát R 5/2023, právna\nveta ktorého znie, že do právomoci súdu patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov\nvykoná, resp. nevykoná a preto súd nemusí v prípade dvoch protichodných záverov v znaleckých\nposudkoch nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie, ak zváži jeho nehospodárnosť vo vzťahu ku skutkovým\nokolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. Okresný súd Lučenec nemusel nariadiť ďalšie znalecké\ndokazovanie navrhované žalovaným a intervenientom, keďže mal za dostatočne ustálený skutkový stav\nna základe dovtedajšieho dokazovania a ďalšie znalecké dokazovanie by bolo nehospodárne.\n\n12. K poslednému podaniu žalobcov žalovaný vo vyjadrení z 18.01.2024 opakuje už viackrát prednesenú\nargumentáciu a tiež len ako odpoveď na konkrétne pasáže vyjadrenia žalobcov uvádza, že poukazom na\nskutočnosť, že C. C. T., I., znalec z odboru ORL, bol dňom 04.10.2021 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov,\nchcel iba upozorniť, že by v tejto veci nemohol podávať vyjadrenie ako znalec, ktorý by vyhodnotil\nzdravotný stav pacientky v čase jej prijatia na ORL oddelenie žalovaného, ktoré bolo potrebné posúdiť\nz dôvodu nezodpovedaných odborných otázok. Odmietnutie lieku Gentamicín pacientkou (nielen formy\njeho podávania) si žalovaný vysvetľoval tým, že pacientka bola študentkou farmácie a obávala sa\nvedľajších účinkov tohto lieku. Aplikáciu lieku Dexametazon pri liečení pacientky nehodnotil žiaden na\nto určený odborník; použitie tohto lieku mal vyhodnotiť imunológ alebo aspoň kvalifikovaný infektológ,\nktorý pozná klinickú prax a je činný v odbore a to vzhľadom na skutočnosť, že jeho použitie bolo\nhodnotené ako „zásadné pochybenie“. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie žalovaný konzultoval tento\nodborný problém s renomovanými slovenskými autoritami v odbore imunológia, ktoré potvrdili, že otázku\npodávania tohto lieku mal posúdiť imunológ a bolo chybou na strane súdu prvej inštancie, že nepripustil\nvykonanie navrhnutého dokazovania. Žalobcovia nesprávne interpretujú dôvod podania Dexametazonu\npacientke (k liečbe sialoadenitídy), liek bol podávaný k zmierneniu edému krku, ktorý ohrozoval\nživot pacientky a v takom prípade nie je výhodnejšie podanie iného kortikosteroidu. Argumentáciu\njudikátom R 5/2023 k návrhom žalovaného na doplnenie dokazovania žalovaný odmieta z dôvodu, že\nsa v prejednávanej veci nejednalo o dva protichodné odborné závery, ale súd prvej inštancie vôbec\nnemal vyhodnotené odborné otázky potrebné na ustálenie správneho skutkového stavu, tieto otázky\nsi neprípustne vyhodnotil sám, čo považuje žalovaný za vadu konania majúcu za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci a porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Okrem toho R 5/2023\nbol vydaný v obchodnoprávnej veci, kde sa riešila kolízia viacerých odborných hodnotení z oblasti\npísmoznalectva, t. j. vo veľmi úzkej oblasti odbornosti a nemožno toto rozhodnutie bezvýnimočne\naplikovať na občianskoprávnu úpravu a spor, v ktorom sa v rámci dokazovania vyhodnocovalo\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti pacientke znalcami z viacerých medicínskych odborov.\n13. Funkčná príslušnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku\nOkresného súdu Lučenec je ustanovená v § 34 ods. 1 C. s. p. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej\ninštancie podali žalobcovia, žalovaný, aj intervenient so súhlasom žalovaného. Vzhľadom na predmet\nsporu je odvolací súd viazaný rozsahom odvolaní (§ 379 C. s. p.), čím je vymedzený predmet odvolacieho\nkonania. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje 10 výrokov. Právoplatnosť nadobudol prvoinštančný\nrozsudok v časti výrokov II. a V., keď obaja žalobcovia požadovali priznať náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 125 000,- € (každý zvlášť), spolu aj s úrokom z omeškania z priznanej čiastky od\nvykonateľnosti rozsudku do zaplatenia vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky\nplatnej v prvý deň po vykonateľnosti rozsudku zvýšenej o 5 % - tuálnych bodov a súd prvej inštancie\nžalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol v celom rozsahu. Žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasia iba\ns tou časťou výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne 1/ v časti o zaplatenie\nnemajetkovej ujmy vo výške 85 000,- € a žaloba žalobcu 2/ v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy\nvo výške 85 000,- € zamietnutá. Žaloba oboch žalobcov o zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady\nnemajetkovej ujmy je zamietnutá právoplatne. Žiadna zo strán nepodala odvolanie proti VIII. výroku\nrozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcov 1/ a 2/ v časti o zaplatenie náhrady škody\nvo výške 2 924,85 €, preto aj v tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.\nNa odvolanie žalovaného a intervenienta na jeho strane sa musí odvolací súd zaoberať správnosťou\nVII. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne náhradu majetkovej\nškody vo výške 2 544,76 €. Rešpektujúc ustanovenie § 380 C. s. p. odvolací súd skúmal správnosť\npostupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie len z hľadiska stranami a intervenientom uplatnených\nodvolacích dôvodov a konštatuje, že vady týkajúce sa procesných podmienok ex offo prieskumom\nnezistil. Na prejednanie odvolania nenariadil odvolací súd odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1\nC. s. p. z dôvodu, že po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k názoru,\nže je daný dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného\nsporového poriadku, keď súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci\nnevykonal navrhované dokazovanie a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom vzhľadom\nna jeho rozsah a postavenie odvolacieho súdu ako súdu prieskumného.\n14. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku môže odvolací súd rozhodnutie súdu prvej\ninštancie zrušiť, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal\nnavrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. Vzhľadom na znenie\n\ntohto zákonného ustanovenia je v prvom rade potrebné sa vyporiadať s tým, či vykonanie žalovaným\nnavrhovaných dôkazov odmietol súd prvej inštancie pre nesprávne právne posúdenie veci.\n15. Nesprávne právne posúdenie veci čo do základu v zmysle doktríny „straty šancí“ namietal v odvolaní\nžalovaný a v priebehu odvolacieho konania sa k jeho argumentácii pripojil aj intervenient.\n16. Právne posúdenie veci začína na 72. strane rozsudku súdu prvej inštancie bodom 58. odôvodnenia,\nkde na skoro troch stranách formátu A4 súd prvej inštancie cituje zákonné ustanovenia, podľa ktorých\nprejednávanú vec posúdil. Následne uviedol, čo bolo predmetom sporu (ochrana osobnosti žalobcov\npodľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka a náhrada majetkovej škody, ktorá vznikla žalobcom\npodľa ich tvrdenia ako dôsledok protiprávneho konania žalovaného, ktorý neposkytol ich dcére E. C.\nzdravotnú starostlivosť lege artis, následkom čoho ich dcéra XX. XXXXXXXX XXXX zomrela v zariadení\nžalovaného), potom pristúpil k zhodnoteniu naplnenia atribútov zodpovednosti za škodu, kde na\nzáklade znaleckého posudku F. predkladaného v tomto konaní ako listinný dôkaz a dvoch súkromných\nznaleckých posudkov, ako aj protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka\nPrešov konštatoval, že žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 576/2004 Z. z.\no zdravotnej starostlivosti, čím spáchal správny delikt. Záver o existencii príčinnej súvislosti podľa názoru\nsúdu prvej inštancie závisel od odpovede na otázku, či bola konaním žalovaného, resp. jeho nekonaním\nE. C. odňatá šanca na zlepšenie jej zdravotného stavu v miere prevažujúcej nad vývojom zdravotného\nstavu, ktorý nebolo možné riadnym využitím poznatkov lekárskej vedy ovplyvniť, pretože samotná\nexistencia nesprávneho postupu ešte automaticky nezakladá zodpovednosť poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti voči poškodenému, inak povedané, ak síce poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytol\nzdravotnú starostlivosť nesprávne, avšak toto poskytnutie nespôsobilo priamo následok (smrť), nie\nje potom daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym postupom a smrťou (bod 120. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku).\n17. V bode 122. odôvodnenia súd prvej inštancie po vzore článku s názvom Zdravotnické\nprávo a bioetika (https://zdravotnickepravo.info/nova-interpretace-pricinne-zpusobilosti-v-rozhodnutinejvyssiho-soudu-cr/) s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n25Cdo/1628/2013 a Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1919/08 uviedol, že v medicínskych\nsporoch bolo od jednoznačného konštatovania príčinnej súvislosti a od absolútnej istoty existencie\npríčinnej súvislosti rozhodovacou činnosťou súdov upustené, podľa bodu 126. odôvodnenia sa súd\ninšpiroval pri spôsobe posúdenia príčinnej súvislosti medzi porušením povinností žalovaným poskytovať\nzdravotnú starostlivosť lege artis a smrťou pacientky aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 30Cdo/41/2017 a zdôraznil, že doktrínu „straty šancí“ v sporoch proti zdravotníckym zariadeniam\naplikujú aj súdy Slovenskej republiky. Žalovaný v odvolaní upozorňuje na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Českej republiky z 09.02.2022 sp. zn. 31Cdo/2376/2021 (rozhodnutie veľkého senátu) a žiada\nodvolací súd, aby sa v odvolacom konaní s týmto rozhodnutím vyporiadal, pretože týmto rozhodnutím\nveľkého senátu NS ČR došlo k odklonu od právneho názoru vysloveného v rozsudku NS ČR sp. zn.\n30Cdo/41/2017, ktorý súd prvej inštancie pri aplikácii tzv. doktríny „straty šancí“ vzal za vzor. Žalovaný\ntvrdí, že aplikáciu tzv. teórie „straty šancí“ odmietajú súdy Českej republiky, aj česká odborná literatúra\na keď právna úprava platná v Českej a Slovenskej republike je porovnateľná, znamená to, že nie je\nmožné medicínske spory rozhodovať podľa tejto doktríny ani v Slovenskej republike.\n18. Odvolací súd si odlišne vysvetľuje rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021 než žalovaný.\nVzhľadom na čas vzniku škody Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 31Cdo/2376/2021\nposudzoval zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka č.\n40/1964 Zb. v totožnom znení než v súčasnosti a v čase vzniku škodnej udalosti v odvolacím súdom\nprejednávanej veci toto ustanovenie na území Slovenskej republiky znelo.\n18.1 Podľa § 420 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo\nfyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto\nosoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa\npracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu\nnezavinil.\n18.2 Na území Českej republiky platné a účinné ustanovenie § 444 ods. 3 OZ podľa rozhodnutia\nNS ČR oprávňuje pozostalých (druhotné obete) domáhať sa voči škodcovi náhrady škody v podobe\nnemajetkovej ujmy vyvolanej stratou osoby blízkej a náhrady škody majetkového charakteru (náklady\nna pohreb a výživu pozostalého). Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. platný na území Slovenskej\n\nrepubliky takéto ustanovenie neobsahuje, nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva\nz ustanovení § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. NS ČR v 15. bode odôvodnenia\nrozsudku sp. zn. 31Cdo/2376/2021 poukázal na všeobecné teoretické východiská skúmania príčinnej\nsúvislosti v konaniach o náhradu škody a vysvetlil, že príčinná súvislosť sa musí skúmať v každej\ntakejto veci bez ohľadu na konkrétnu povahu vzniknutej škody, pretože zákon nemá žiadnu špeciálnu\núpravu pre určitú oblasť škôd, teda ani pre tzv. medicínske spory. Súčasne však upozornil, že v rámci\nuplatňovania nárokov na náhradu škody na zdraví vo vzťahu k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti\na preukazovania rozhodných skutočností, vrátane príčinnej súvislosti akceptovala judikatúra určité\nšpecifiká v procesnej rovine, hlavne možnosť obráteného dôkazného bremena a s ohľadom na zložitosť\nbiologických procesov aj prípustnosť pravdepodobnostne formulovaných záverov znalca z dôvodu, že\nv praxi znaleckého dokazovania v odbore zdravotníctva nie je vždy možné trvať na 100 % preukázaní\npríčinnej súvislosti medzi postupom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a úmrtím pacienta, ale\nexistencia príčinnej súvislosti musí byť preukázaná s vysokou mierou pravdepodobnosti, musí ísť\no príčinu prevažujúcu; nestačí púha nádej na vyliečenie, či všeobecné konštatovanie obvyklej päťdesiat\npercentnej pravdepodobnosti vyliečenia. Tento výklad rozhodnutia NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021\nje podporený uznesením NS ČR sp. zn. 25Cdo/1278/2023 z 12. marca 2024, v ktorom najvyšší súd\nodkaz odvolacieho súdu na rozsudok NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021 uverejnený pod č. 86/2022\nSbírky soudních rozhodnutí a stanovisek Najvyššího soudu (ČR) označil za priliehavý a uviedol, že\nv rozhodnutí sp. zn. 31Cdo/2376/2021 sa Najvyšší súd ČR zaoberal otázkou prístupu k príčinnej\nsúvislosti v medicínsko-právnych sporoch, v ktorých je s ohľadom na množstvo príčin ovplyvňujúcich\nvýsledný zdravotný stav a obtiažne zhodnotenie ich významu (ktorý sa veľakrát pohybuje len v rovine\npravdepodobnosti) a príčinná súvislosť veľmi obtiažne určiteľná, ale že aj v týchto veciach je potrebné\nvychádzať zo základného poňatia, podľa ktorého ide o príčinnú súvislosť, ak je preukázané, že nebyť\nprotiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo (conditio sine qua non). Najvyšší súd ČR v uznesení sp.\nzn. 25Cdo/1278/2023 poukazuje aj na ďalšie na rozhodnutie sp. zn. 31Cdo/2376/2021 nadväzujúce\nrozhodnutia a odvolací súd k tomu dodáva, že rovnaké názory boli prijaté aj v uznesení NS ČR sp. zn.\n25Cdo/1224/2023 z 31.01.2024.\n19. I keď súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neodkazuje na rozhodnutie NS ČR sp.\nzn. 31Cdo/2376/2021, ale skoršie rozhodnutie sp. zn. 30Cdo/41/2017, ktoré má byť prekonané\npráve rozhodnutím veľkého senátu NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021, závermi rozhodnutia sp. zn.\n31Cdo/2376/2021 sa spravoval, čím odvolací súd myslí, že zodpovednosť žalovaného za škodu\nvzniknutú žalobcom neposudzoval s ohľadom na (nevyčíslený) matematický výsledok šance pacientky\nna vyliečenie či prežitie. Zaoberal sa tým, do akej miery je pravdepodobné, že práve porušenie povinnosti\nžalovaného pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti E. C. malo za následok jej smrť. Vyplýva to z bodu\n127. a 132., 133., 135., 136. dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, kde tento odkazuje na nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24.10.2017 o procesnom postupe súdov\npri dokazovaní v medicínskych sporoch, podľa ktorého kompenzáciu slabšieho postavenia pacienta\nv spore proti zdravotníckemu zariadeniu možno vyvážiť modifikáciou základnej konštrukcie bremena\ntvrdenia alebo dôkazného bremena prostredníctvom jeho sekundárneho prenesenia na žalovaného,\nže otázku príčinnej súvislosti je potrebné posúdiť aj na základe pravdepodobnosti (probability), nielen\nna základe kauzality, že matematické vyjadrenie alebo kvantifikovanie predpokladu šance na prežitie\nE. C. je vylúčené, len pod vplyvom troch znaleckých posudkov (jeden pre účely trestného konania,\ndva pre civilné konanie) a záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka\nPrešov, v ktorých opakovane boli konštatované pochybenia žalovaného pri poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti pacientke E. C. nedotiahol myšlienku navodenú rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít\nČeskej a Slovenskej republiky dokonca. Súd prvej inštancie vystihol podstatu sporu v bode 116.\nodôvodnenia, keď za sporné nebolo možné označiť, že E. C. bola od 4. februára 2017 hospitalizovaná\nv zdravotníckom zariadení žalovaného až do 14. februára 2017, kedy v tomto zdravotníckom zariadení\nzomrela. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným bolo posúdené Úradom pre dohľad nad\nzdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov, F. a znalkyňami C. D., I. a C. K. ako chybné (non lege\nartis). Spornou v konaní bola otázka príčinnej súvislosti medzi konaním či opomenutím žalovaného\na následkom v podobe smrti pacientky. Žalovaný dôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že prehliadol\nním navrhované dôkazy prednášané na jeho obranu a zamietnutím návrhu žalovaného na nariadenie\nďalšieho znaleckého dokazovania znemožnil žalovanému preukázať, že postupom pri poskytovaní\nzdravotnej starostlivosti neodňal E. C. šancu na zlepšenie jej zdravotného stavu v miere prevažujúcej\nnad vývojom zdravotného stavu, ktorý nebolo možné riadnym využitím poznatkov lekárskej vedy\novplyvniť, hoci súd sám v bode 136. odôvodnenia uznal, že žalovaný by mohol preukázať svoju\n\nobranu, že aj napriek pochybeniam v poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemohol zabrániť úmrtiu\npoškodenej napríklad tým, že zdravotný stav poškodenej bol už v čase hospitalizácie taký, že ani\npri poskytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť jej úmrtiu. Za nesprávny\npovažuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že „zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že nebolo\nmožné s istotou ustáliť prognózu vývoja zdravotného stavu poškodenej ani v prípade poskytnutia\nriadnej zdravotnej starostlivosti, čo však v žiadnom prípade nemožno pripísať na ťarchu žalobcov\na v prospech žalovaného“. Ak podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky a nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky je možné v medicínskych sporoch dospieť k záveru o existencii príčinnej\nsúvislosti na základe miery pravdepodobnosti následku protiprávneho konania, bolo potrebné návrhu\nžalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania znalcami z odboru ORL, infektológia a imunológia\nvyhovieť, pretože poskytovanie zdravotnej starostlivosti na týchto oddeleniach od počiatku hospitalizácie\n4. februára 2017 do preloženia pacientky na oddelenie OAIM dňa 9. februára 2017 znalcom z príslušného\nodboru posúdené nebolo. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že bolo potrebné vyhodnotiť aj\nzdravotný stav E. C. pri nástupe do nemocnice žalovaného, či bola choroba správnymi medicínskymi\npostupmi zvládnuteľná, keď F. v znaleckom posudku pre účely trestného konania konštatoval, že dňa\n4. februára 2017 už bolo možné objektívne rozpoznať závažnosť ochorenia E. C. v plnom rozsahu,\nnevedel však odpovedať, či bol jej zdravotný stav s istotou zvládnuteľný v rámci súdobných liečebných\nmožností a v doplnku č. 1 znaleckého posudku F. opätovne uviedol, že zdravotný stav E. C. už pri prijatí\nna ORL oddelení Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Lučenec bol vážny a nie je možné s istotou\ntvrdiť, že pri použití všetkých správnych liečebných postupov by sa uzdravila, resp. nedošlo by k jej\númrtiu. Žalovaný mienil práve navrhovaným dokazovaním znalcom z príslušného odboru preukázať, že\nzdravotný stav E. C. už pri prijatí dňa 4. februára 2017 nebol zvládnuteľný a zvrátiteľný ani správnymi\nmedicínskymi postupmi. Súd prvej inštancie si bez overenia vstupných údajov o zdravotnom stave\npacientky v deň hospitalizácie u žalovaného a poskytovania zdravotnej starostlivosti od 04.02.2017\nznalcami z odboru ORL, infektológie a imunológie osvojil názor žalobcov, že postupom žalovaného lege\nartis by sa výrazne zvýšili šance na prežitie pacientky, hoci takýto záver nevyplýva ani zo znaleckého\nposudku F., ktorý pre účely tohto civilného konania slúžil len ako listinný dôkaz a znalkyne C. D., I. aj\nC. K. zhodne uviedli, že jednotlivé pochybenia a nedostatky v priebehu hospitalizácie pacientky nemali\nsamé o sebe potenciál privodiť smrť pacientky, ale znižovali jej šancu na prežitie. Žiaden zo znalcov\nkonkrétnu odpoveď na otázku, od akého úkonu žalovaného po prijatí pacientky dňa 04.02.2017 do\nzdravotníckeho zariadenia záviselo odvrátenie smrti E. C., či včasné využitie vhodných liečebných metód\n(konkrétne ktorých) by zvrátilo zhoršenie zdravotného stavu pacientky, neodpovedal. Ani jeden zo\nznalcov nevyhodnotil zdravotný stav pacientky vzhľadom na diagnózy, na ktoré sa liečila, iba všeobecne\nkonštatovali, že E. C. mala určité šance na prežitie bez bližšieho a dôkladnejšieho odôvodnenia tohto\nnázoru. Znalkyňa C. D., I. odmietla sa vyjadriť k predchorobiu pacientky a manažmentu pacientky na\nkrčnom oddelení s odôvodnením, že nie je špecialistom na tento odbor a C. K. označila celiakiu, ktorou\nE. C. trpela za závažné autoimunitné ochorenie ovplyvňujúcim pacientov zdravotný stav v prípade, ak sa\nvyskytne nejaké závažnejšie systémové ochorenie alebo akékoľvek závažné infekčné ochorenie s tým,\nže predchorobie pred nástupom pacientky do nemocnice bolo významným faktorom ovplyvňujúcim\npriebeh jej hospitalizácie.\n20. Z úvodného textu od bodu 94. odôvodnenia až po bod 97. odôvodnenia odvolací súd usudzuje, že\ninými slovami než použitými v znaleckom posudku F. sú uvádzané závery tejto znaleckej organizácie.\nZa neprípustné posúdenie odborných otázok súdom prvej inštancie považuje odvolací súd hodnotiace\núsudky súdu prvej inštancie vo vzťahu k znaleckému posudku C. K. (body 110. až 113. odôvodnenia),\nkde sa súd prvej inštancie vyjadruje aj k tomu, ako mal žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti\npacientke postupovať, vrátane ktorý liek bol pre pacientku vhodný a ktorý nie.\n21. Nie je možné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 135. odôvodnenia, že\nvykonaným dokazovaním bolo jednoznačne konštatované, že postupom žalovaného lege artis by sa\nvýrazne zvýšili šance na prežitie pacientky. Žiaden zo znalcov takýto záver v posudku nevyslovil.\nZnalecká organizácia F. sa v znaleckom posudku č. 201/2018 zo dňa 13. augusta 2018 vyjadrovala\nk postupom žalovaného pri liečbe pacientky bez náležitého zistenia všetkých skutočností, čo vyplýva zo\nžiadosti znaleckej organizácie uvedenej v bode 20. znaleckého posudku, že je potrebné dopočuť ako\nsvedkov všetkých zdravotníckych pracovníkov podieľajúcich sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti\npacientke u žalovaného za účelom objasnenia okolností diagnostickej a terapeutickej zdravotnej\nstarostlivosti v jednotlivých obdobiach hospitalizácie E. C. a túto skutočnosť potvrdzuje aj žiadosť\nvyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície\n\no doplnenie znaleckého posudku a znovuzodpovedanie už položených otázok či doplňujúcich otázok.\nZ doplnku znaleckého posudku F. vo vzťahu k návrhom žalovaného na doplnenie dokazovania za\nvýznamné odpovede odvolací súd považuje, že v súhrne podstatných informácií a doplnených záverov\nznaleckej organizácie F. poukázal na to, že zdravotný stav pacientky už pri prijatí do nemocnice\nžalovaného zodpovedal prinajmenšom stavu febrilnej neutropénie, ak nie priamo sepsy a vyžadoval\nzodpovedajúci liečebný postup a posledný odsek tejto časti doplnku znaleckého posudku, kde znalecká\norganizácia uviedla, že nie je možné s absolútnou istotou potvrdiť, že promptnejší postup mohol\nznamenať záchranu života pacientky. Súčasťou znaleckého posudku F. je aj list o prehliadke mŕtveho,\nkde sa uvádza príčina smrti pacientky podľa klinického nálezu, aj záverečná diagnóza podľa vykonanej\npitvy, obsah ktorého nebol vysvetlený, či v ňom uvedené príčiny úmrtia E. C. potvrdzujú alebo vyvracajú\nobranu žalovaného, že smrti pacientky nemohol zabrániť.\n22. Zhodne so žalovaným odvolací súd uvádza, že procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý\nnevyhovel návrhom žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania, nie je možné považovať za\nsúladný s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/53/2021 (R 5/2023), ako\nto tvrdia žalobcovia s poukazom na právnu vetu tohto judikátu, ktorý znie, že do právomoci súdu patrí\nrozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykonaná, resp. nevykoná a preto súd nemusí\nv prípade dvoch protichodných záverov v znaleckých posudkoch nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie,\nak zváži jeho nehospodárnosť vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov a to\npráve z dôvodu, že znalecké dokazovanie malo byť nariadené znalcom z odborov otorinolaryngológia,\ninfektológia a imunológia na posúdenie správnosti postupu žalovaného pri poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti E. C., ktoré znaleckými posudkami C. D., I. a C. K. posúdené nebolo a iné skutkové zistenia\nsúdu prvej inštancie nedávali odpoveď na žalovaným prednášanú obranu, že už v čase prijatia E. C.\ndo zdravotníckeho zariadenia bol jej zdravotný stav nezvrátiteľný ani použitím medicínskych postupov\nlege artis.\n23. Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach od navrhnutia dôkazu\ncez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom\na zároveň procesnou povinnosťou strany, len súd rozhodne, ktorý s označených (navrhnutých) dôkazov\nvykoná (§ 185 ods. 1 C. s. p.). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu\nkorigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania\na súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu\nkonania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.\nV prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou\nv odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (podľa nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Aj podľa aktuálnej judikatúry\nÚstavného súdu Slovenskej republiky neakceptovanie návrhu na vykonanie dokazovania nemôže samo\no sebe viesť k záveru o porušení práv strany sporu; zásah do základného práva na súdnu ochranu\nči práva na spravodlivé súdne konanie by nevykonaním dôkazu bolo možné konštatovať vtedy, ak\nby záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný,\nchýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania\na stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bola strana\npostavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (podľa uznesenia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2021 z 9. marca 2021). Rovnakým spôsobom posudzuje\nnevykonanie navrhnutého dôkazu Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. v uznesení z 31.01.2022 sp.\nzn. 7Cdo/154/2020, v uznesení zo 16.05.2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018, v uznesení z 29.03.2022 sp. zn.\n9Cdo/213/2021, podľa ktorých procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť\nsúdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom\nrozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany\nsporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi: prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť,\nktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania;\nďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí (nevyvráti) tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto\ntvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou; nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.\nj. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný,\nbolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody\nzistené neboli, súd postupuje v rozpore s článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré\ngarantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté\n\ndôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,\nale súčasne tiež jeho protiústavnosť.\n24. Dôvodom vyhovenia žalobe podľa bodu 136. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo,\nže žalovaný nepreukázal, že aj napriek pochybeniam v poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemohol\nzabrániť úmrtiu poškodenej, že jej zdravotný stav bol už v čase hospitalizácie taký, že ani pri\nposkytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť jej úmrtiu. Žalovaný sa práve tieto\nskutočnosti snažil preukázať navrhovaným znaleckým dokazovaním znalcami z odboru ORL, imunológie\na infektológie, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhov žalovaného na doplnenie\ndokazovania v tomto smere porušením práva žalovaného na spravodlivý proces.\n25. O tom, že individuálny stav pacienta je podstatný z hľadiska posúdenia, či zdravotná starostlivosť\nbola poskytovaná správne, v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. svedčí aj rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/140/2019 z 27. mája 2020 (R 22/2022), v ktorom\nnajvyšší súd vysvetľuje, že podstatou medicínsko-právneho sporu nie je, či bola alebo nebola\nzdravotná starostlivosť poskytnutá, ale to, či bola poskytnutá spôsobom adekvátnym vo vzťahu\nk individuálnemu stavu konkrétneho pacienta, teda, že či bolo zo strany poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti pri uskutočňovaní zdravotného výkonu vzhľadom na individuálny stav pacienta včas\na adekvátne reagované; inými slovami, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri uskutočňovaní\nzdravotného výkonu urobil vzhľadom na individuálny stav pacienta všetko pre to, aby bol výsledok\nzdravotného výkonu čo možno najpriaznivejší, riziká nechcených účinkov (následkov) čo možno\nnajnižšie, pretože len vtedy je skutočne zachované základné právo na ochranu zdravia v zmysle článku\n40 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré je zaručené každému. Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri\nzohľadnení individuálneho stavu pacienta a pri zachovaní primeranej obozretnosti všetko pre čo možno\nnajpriaznivejší výsledok zdravotného výkonu vykonal, potom možno uzavrieť, že z jeho strany nebola\nporušená žiadna právna povinnosť a v takom prípade vzťah zodpovednosti za škodu (ujmu) nevznikne\nani vtedy, ak by sa u pacienta predpokladaný (želaný) výsledok nedostavil.\n26. Odvolací súd považuje uvedené rozhodnutie za aplikovateľné na prejednávaný spor a v zmysle\njeho záverov bolo nevyhnutné aj v tejto, teraz odvolacím súdom prejednávanej veci zistiť, či medicínske\npostupy prispôsobil žalovaný individuálnemu zdravotnému stavu pacientky E. C. (na to bolo potrebné\nzhodnotiť, aký bol stav pacientky pri hospitalizácii dňa 04.02.2017) a až následne bolo možné posúdiť, či\nliečba poskytnutá lege artis mohla ovplyvniť prognózu vývoja zdravotného stavu pacientky. Najvyšší súd\nv tomto rozhodnutí s poukazom na judikát R 45/1984 dáva návod, akým spôsobom hodnotiť znalecké\nposudky, čo v prípade dvoch rozporných znaleckých posudkov (ak vzniknú alebo pretrvávajú u niektorej\nodbornej otázke pochybnosti, súd ich nemôže sám odstrániť vlastným názorom, ale musí znalcovi\nuložiť, aby písomne alebo v rámci jeho výsluchu podal vysvetlenie a vyjadril sa k doplňujúcim otázkam,\nči námietkam strán k znaleckému (odbornému) posudku, prípadne znalcov (odborne kvalifikované\nosoby) vzájomne konfrontovať. Týmto rozhodnutím je vyvrátená námietka žalovaného k nesprávnemu\nprocesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý znalcov vypočul a vzájomne konfrontoval. Je však\npotrebné hneď dodať, že súd prvej inštancie nemohol vzhľadom na nedostatok odborného vzdelania\nhodnotiť odborné závery vyslovené znalkyňou C. K., ktoré sa rozchádzali so závermi znalkyne C. D., I.\na F.. Na odstránenie rozporov v znaleckých posudkoch C. D., I. a C. K. boli práve z dôvodu nedostatku\nodborných znalostí súdu na posúdenie, ktorý medicínsky postup a podanie ktorého lieku boli správne či\nnesprávne vyžiadať ďalšie doplňujúce odpovede znalkýň alebo ich dať posúdiť odborníkom. Súd prvej\ninštancie neodmietol znalecký posudok C. K. v celom rozsahu, niektoré jej závery akceptoval, napr.\nv bode 131. uvádza, že aj znalkyňa C. J. K. konštatovala, že nedošlo k takému pochybeniu v poskytnutí\nzdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného, ktoré by privodilo smrť pacientky. Nebolo vysvetlené zo\nstrany súdu prvej inštancie, prečo niektoré závery znalkyne C. K. považoval za presvedčivé, iné (práve\nodborné) nie.\n26.1 Odvolací súd nezistil porušenie princípu rovnosti zbraní či procesných práv žalovaného pri\nvýsluchoch znalkýň C. D., I. a C. K.. Žalovaný na pojednávaní dňa 10.11.2021 bol účastný výsluchu\nznalkyne C. D., I., ktorej kládol otázky. Krátkou cestou doručil právnemu zástupcovi žalovaného\nsúd doplnok k znaleckému posudku, ale právny zástupca žalovaného nenamietal, že by sa nemal\nmožnosť s doplnkom znaleckého posudku oboznámiť a tak klásť znalkyni C. D., I. otázky. Porušenie\nrovnosti zbraní plánovanou konfrontáciou dvoch znalkýň namietal žalovaný vo vyjadrení z 11.05.2022\ns odôvodnením, že aj C. D., I. bola vypočutá bez konfrontácie s iným odborníkom, tak nech súd rovnako\npostupuje aj pri výsluchu C. K., ktorá podala na žiadosť žalovaného súkromný znalecký posudok.\n\nZ takéhoto odôvodnenia výhrady žalovaného proti postupu súdu prvej inštancie nie je možné pochopiť,\nv čom vidí žalovaný porušenie rovnosti zbraní a svojich procesných práv. Znalecký posudok C. K. nebol\nsúdu prvej inštancie predložený v čase výsluchu C. D., I. na pojednávaní dňa 10.11.2021. Súkromný\nznalecký posudok C. K. doložil žalovaný do súdneho spisu až 07.01.2022. Žalobcovia podali vyjadrenie\nk znaleckému posudku C. K. dňa 14.02.2022 a v tomto podaní navrhli vykonať konfrontáciu oboch\nznalkýň za účelom odstránenia rozporov v ich posudkoch. Za uvedenými procesnými úkonmi strán\nsporu nariadil súd prvej inštancie pojednávanie na 07.12.2022, na ktoré predvolal obe znalkyne aj\ns upozornením, že vykoná ich konfrontáciu a vychádza z toho, že C. K. má k dispozícii znalecký posudok\nC. D., I. aj jeho doplnok, keďže sú tieto uvedené ako podklady jej znaleckého posudku č. 9/2021 (prípis\nsúdu adresovaný obom znalkyniam na č. l. 635 spisu). Zároveň C. D., I. doručoval súd znalecký posudok\nC. K., z čoho vyplýva, že obidve znalkyne boli rovnako pripravené na pojednávanie dňa 07.12.2022\nodpovedať na otázky súdu a strán sporu a zachoval rovnaký postup pri výsluchu znalkyne C. K. ako\nv prípade výsluchu znalkyne C. D.. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 07.12.2022 odvolací súd zistil, že\npo otvorení pojednávania bola vypočutá znalkyňa C. K. a počas jej výsluchu podľa pokynu súdu C. D.,\nI. čakala na chodbe súdnej budovy. Pojednávanie bolo prerušené po ukončení výsluchu C. K. o 13.04\nhod. na 10 minút. Až o 13.20 hod., keď sa znovu pokračovalo v pojednávaní, pristúpil súd ku konfrontácii\nznalkýň, ktorá bola ukončená o 15.19 hod. bez námietok strán sporu. V procesnom postupe súdu prvej\ninštancie niet čo súdu prvej inštancie vyčítať.\n27. Žalobcovia odkazovali v spore na rozhodnutia iných súdov ohľadne aplikácie doktríny „straty šancí“\na výšky náhrady nemajetkovej ujmy, medzi inými aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn.\n25Co/94/2020, voči ktorému len žalobcovia podali dovolanie z dôvodu nesúhlasu s rozhodnutím súdu\nprvej inštancie v časti, ktorej bola zamietnutá žaloba na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady\nnemajetkovej ujmy, preto sa dovolací súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/174/2021 z 15. augusta 2023\nnevyjadroval k právnemu posúdeniu veci - zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia za vzniknutú\nškodu poskytovaním zdravotnej starostlivosti non lege artis len na základe pravdepodobných záverov\nznalcov k príčine poškodenia zdravia pacientky. Za podstatné z rozhodnutia Okresného súdu Nitra sp.\nzn. 9C/58/2017 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020 odvolací súd považuje, že aj v tom\nkonaní pre zodpovedanie otázky, aké šance by mal pacient na uzdravenie pri postupe zdravotníckeho\nzariadenia lege artis skúmal, či malo poškodenie zdravia pacientky aj iné príčiny než nesprávny postup\nzdravotníckeho zariadenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, posudzoval sa priebeh tehotenstva\npredchádzajúci škodovej udalosti, hľadal sa aj prípadný iný pôvod poškodenia zdravia žalobkyne ako\nv konaní/opomenutí žalovaného zdravotníckeho zariadenia, hodnotila sa aj genetická predispozícia\npacientky. Rodičom maloletého dieťaťa s poškodeným zdravím bola priznaná náhrada nemajetkovej\nujmy z požadovaných 200 000,- € každému zvlášť, po 80 000,- €. Dovolací súd sa nevyjadroval ani\nk výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nebola\npredmetom dovolacieho prieskumu.\n28. Rozhodnutie súdu prvej inštancie posudzujúc zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú\nžalobcom podľa teórie „straty šance“ nie je v rozpore s rozhodovacou praxou najvyššej súdnej\nautority Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS\n716/2016 z 24.10.2017, z ktorého už citoval aj súd prvej inštancie, ale aj v neskoršom náleze sp.\nzn. III. ÚS 409/2021 zo 14. decembra 2021 za prípustné vzhľadom na slabšie postavenie pacienta\noproti zdravotníckemu zariadeniu považoval posúdiť príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním\na škodlivým následkom odlišne než v iných sporoch s tým, že stačí preukázať tzv. „stratu šance“,\nresp. „stratu očakávania“ v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade\ns právom nepochybne došlo ku „strate šance“, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok\nna zdraví pacienta menší, resp. žiadny. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 409/2021 poukázal na\nsvoje skoršie rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 716/2016, v ktorom už bol vyslovený záver, že v sporových\nsúdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient)\nspravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi stranami sporu vyžaduje, aby slabšie postavenie\npoškodeného pacienta bolo kompenzované napr. odklonom od základnej konštrukcie delenia bremena\ntvrdenia alebo dôkazného bremena a to napr. jeho sekundárnym prenesením na žalovaného. Prvým aj\ndruhým rozhodnutím Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na potrebu vyrovnať procesno-právne\npostavenie strán sporu prenesením dôkazného bremena z pacienta na zdravotnícke zariadenie. Nie je\nvšak možné z týchto rozhodnutí vyvodiť, že by pre ustálenie tretej zložky zodpovednostného vzťahu\nexistencie príčinnej súvislosti v sporoch pacient – zdravotnícke zariadenie bolo postačujúce vyvodiť\nzodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu bez náležitého zistenia skutkového stavu len na\n\nzáklade všeobecnej úvahy, že poskytnutím zdravotnej starostlivosti lege artis sa zvyšujú šance pacienta\nna vyliečenie či prežitie.\n29. Odvolací súd uzatvára, že za nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nie je\nmožné považovať, že existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného (ktoré\nznaleckými posudkami a protokolom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou preukázané\nbolo) a smrťou pacientky E. C. skúmal nie na základe kauzality, ale na základe pravdepodobnosti\n(probability), ale v tom, že dôkaz opaku, preukázanie žalovaným, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3\nOZ), nepripustil zamietnutím jeho návrhov na doplnenie dokazovania ďalším znaleckým posudkom\nmajúc za to, že na posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a smrťou\npacientky postačuje záver znalcov, že reťazením pochybení v poskytovaní zdravotnej starostlivosti\nžalovaným E. C. boli znížené jej šance na prežitie. Za vzájomne odporujúce zdôvodnenie, čím by\nžalovaný mohol preukázať, že aj napriek pochybeniam v poskytnutí zdravotnej starostlivosti nemohol\nzabrániť úmrtiu poškodenej (bod 136. odôvodnenia) považuje odvolací súd odôvodnenie rozsudku súdu\nprvej inštancie v bode 169. a 170., kde za správny postup označuje vypracovanie nového znaleckého\nposudku znaleckou organizáciou F. a za nehospodárne považoval nariadenie znaleckého dokazovania\nznalcom z odboru ORL, ad hoc znalcom z odboru infektológie a ad hoc znalcom z odboru imunológie\noznačujúc ich za nadbytočné dôkazy s odôvodnením, že z priebehu dovtedajšieho konania mal súd\nbez dôvodných pochybností preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného\na vznikom škody. Nie sú pochopiteľné úvahy súdu prvej inštancie, prečo by znalecké dokazovanie F.\nbolo pre vec prínosné (nebolo vykonané z dôvodu, že takýto dôkazný návrh žiadna sporová strana\nnepredniesla a žalovaný vykonanie takéhoto znaleckého dokazovania priamo odmietal) a nadbytočné\ndokazovanie inými znalcami, keď každému z nich bolo potrebné položiť rovnaké otázky týkajúce sa\npredchorobia pacientky, jej zdravotného stavu pred prijatím do zdravotníckeho zariadenia žalovaného\na možnosti zabránenia škodlivého následku postupom lege artis. Zhodne s názorom súdu prvej inštancie\nvyjadreným v bode 168. odôvodnenia rozsudku pod vplyvom uznesenia NS SR sp. zn. 9Cdo/8/2022\nz 30.11.2022 odvolací súd uvádza, že podanie nového znaleckého posudku znaleckou organizáciou\nF. v tejto veci vzhľadom na to, že vypracoval znalecký posudok vo vzťahu k rovnakému skutku pre\núčely trestného konania vylúčené nebolo, naopak vzhľadom na znalosť veci a prístup k dokumentom sa\njavilo nariadenie znaleckého dokazovania F. za urýchľujúce skončenie procesu. Zo znaleckého posudku\nF. podaného v trestnom konaní a predkladaného v tejto veci ako listinný dôkaz nie je možné vyvodiť\nzaujatosť F. v prospech žalobcov či v neprospech žalovaného; závery F., znalkyne C. D., I., aj C. K. sú\nzhodné v tom, že k sérii pochybení pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovaným pacientke E. C.\ndošlo, tie samé o sebe jej smrť neprivodili, mohli však znížiť šance na prežitie pacientky. Pokiaľ odvolací\nsúd používa slovo „mohli“, tak z toho dôvodu, že doposiaľ nebolo ustálené, či boli choroby, na ktoré sa\nE. C. liečila, v spojení s náhlymi zdravotnými ťažkosťami nastalými po 21. januári 2017 vzhľadom na\nvývoj zdravotných komplikácii do 4. februára 2017 odvrátiteľné.\n30. Výhrady k znaleckému posudku F. označujúc jeho závery za nejednoznačné, ktorý sa ani v rámci\ndoplnku nevysporiadal s nálezmi z pitvy E. C. ani správnosťou diagnostiky ochorenia pacientky pri\njej prijatí na hospitalizáciu, že je bez reflexie k tej časti zdravotnej dokumentácie pacientky, ktorá\nsa týka už prekonanej leukopénie, hoci ide o významnú skutočnosť svedčiacu pre to (podľa názoru\npisateľky), že ak by bol postup zdravotníckeho zariadenia správny, malo by to vplyv aj na záver\no príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti zdravotníckeho zariadenia a fatálnym následkom\npredniesla žalobkyňa 1/ v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní (v sťažnosti proti uzneseniu\no zastavení trestného stíhania zo dňa 16. júla 2020), čím je preukázané, že v rámci trestného konania\nani žalobcovia nepovažovali skutkový stav popisujúci poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným\nich dcére za úplný a nezmenilo sa to ani v rámci tohto civilného konania, keď znalkyne C. D., I. a C. K.\nneposúdili vzhľadom na svoju odbornosť, poskytovanie zdravotnej starostlivosti E. C. na oddelení ORL\na infektológie. Potreba doplnenia dokazovania je preukázaná aj vyjadreniami žalobkyne 1/ v konaní pred\nvyšetrovateľom KR PZ v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície.\n31. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie (bod 114. odôvodnenia), že k porušeniu povinnosti\nzo strany žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. C. došlo, nie však s ďalšou časťou\nprávneho názoru vyjadreného v tomto odseku, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv žalobcov\nporušením povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti práve vzhľadom na nedostatočne zistený\nskutkový stav a predčasne zodpovedanú otázku existencie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej\npovinnosti žalovaného ustanovenej v § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. a smrťou E. C..\n\n32. Oprávnená je námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevysvetlil v rozhodnutí, z akého dôvodu\nza správne považoval iba závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov\na nevenoval žiadnu pozornosť protokolu o vykonaní dohľadu ÚDZS, pobočka Banská Bystrica, ktorá\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným považovala za správne, neporušujúce ustanovenie §\n4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. vychádzajúc z podkladov konzultantov s odbornosťou k oddeleniam,\nna ktorých bola E. C. liečená, v ktorom ÚDZS, pobočka Banská Bystrica konštatoval, že „pri prijatí do\nnemocnice (E. C.) bola od začiatku prítomná kritická hodnota leukocytov – je nemožné posúdiť, či išlo\no príčinu fatálne prebiehajúceho herpesu alebo o jeho následok. Klinický obraz ako je v jednotlivých\nlekárskych záznamoch uvedené, imponuje nie ako sialoadenitída, ale ako herpes zoster nie herpes\nsimplex, prečo svedčí aj nepriaznivý priebeh s fatálnym vyústením. Herpesová infekcia pri danej hodnote\nleukocytov, ktorá bola zistená pri poslednom prijatí do nemocnice a opakovane potom bola potvrdená,\nresp. nemala tendenciu k úprave, môže vyústiť do systémovej herpesovej infekcie (septikémie)\ns fatálnym vyústením a to aj pri nasadení adekvátnej antivírusovej liečby. Takémuto vývoju nebolo možné\nprofylakticky zabrániť, pretože potom by pred prijatím do nemocnice boli krvné obrazy, resp. leukocyty\nv norme“. Závery dohľadu ÚDZS, pobočka Banská Bystrica podporujú obranu žalovaného, že smrti E.\nC. zabrániť nemohol ani poskytnutím zdravotnej starostlivosti lege artis.\n32.1 Protokol o vykonanom dohľade na diaľku ÚDZS, pobočka Prešov, ktorý konštatoval porušenie\n§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. žalovaným pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. C.\nnie je rozhodnutím o správnom delikte, ktorým by bol súd podľa § 193 C. s. p. viazaný, ako to\nuvádza súd prvej inštancie v bode 115. napadnutého rozhodnutia. Úrad pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou je oprávnený podľa zákona č. 581/2004 Z. z. uložiť pokutu, ak pri výkone dohľadu\nnad poskytovaním zdravotnej starostlivosti zistí, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne,\nmusí sa to však udiať samostatným rozhodnutím o uložení sankcie v správnom konaní. Nasvedčuje\ntomu aj postup ÚDZS, pobočka Banská Bystrica, ktorý začal správne konanie vo veci uloženia pokuty\npodľa § 50 ods. 2 písm. a) a § 64 ods. 2 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. voči poskytovateľovi\nzdravotnej starostlivosti (žalovanému) za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.\nz. na základe záverov ukončeného výkonu dohľadu zo dňa 14.11.2019 podľa zákona č. 581/2004 Z.\nz. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke E. C., ktoré konanie bolo rozhodnutím ÚDZS,\npobočka Banská Bystrica z 25.03.2020 zastavené z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na vydanie\ntakéhoto rozhodnutia. Žalovaný opakovane v konaní poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, z ktorých má súd prvej inštancie dospieť k názoru, že protokol o výsledku kontroly\nÚDZS, pobočka Prešov nie je rozhodnutím o správnom delikte, preto ním súd viazaný nie je. Konanie\nsp. zn. 4Sžfk/42/2017 bolo vedené proti Úradu pre verejné obstarávanie, nie proti Úradu pre dohľad\nnad zdravotnou starostlivosťou, v ktorom Najvyšší súd SR ako súd kasačný konštatoval, že „rozsah\npreskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu podliehajú\nzásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach\nfyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako\nvýsledok určitého postupu správneho orgánu. Protokol o výsledku kontroly nepodlieha súdnemu\nprieskumu v správnom súdnictve, pretože sám o sebe nepredstavuje zásah do práva a právom\nchránených záujmov kontrolovaného subjektu, keďže v ňom neboli uložené sankcie alebo opatrenia.\nObsahom protokolu o výsledku kontroly sú výlučne kontrolné zistenia porušenia zákona o verejnom\nobstarávaní a oprávnenie žalobcu vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam. Výsledok kontroly nie je\nindividuálny správny akt s vykonateľným výrokom, ktorého obsahom je rozhodnutie o právach, právom\nchránených záujmov a povinnostiach žalobcu. Protokol o výsledku kontroly je iba podkladom pre začatie\nkonania o prípadnom uložení sankcie za spáchanie deliktu na úseku verejného obstarávania podľa\nzákona o verejnom obstarávaní. Predmetom súdneho prieskumu do budúcna bude až rozhodnutie\no uložení sankcie a to len za predpokladu, že konanie bude proti žalobcovi začaté na základe výsledkov\npredmetnej kontroly“. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí odkazuje na svoje iné rozhodnutie sp. zn.\n6Sžfk/15/2018 z 25. apríla 2018, ktoré podsúval súdu prvej inštancie aj žalovaný. Aj konanie sp.\nzn. 6Sžfk/15/2018 sa týkalo verejného obstarávania, ani vec sp. zn. 5Sžfk/56/2018 nebola vedená\nproti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Správnosť názoru žalovaného, že súdnemu\nprieskumu v správnom súdnictve podlieha len rozhodnutie ÚDZS o uložení pokuty a len rozhodnutie\no uložení pokuty je rozhodnutím o správnom trestaní za správny delikt potvrdzuje rozsudok NS SR z 24.\nmája 2017 sp. zn. 3Sžo/128/2015 (R 1/2018). Odlišný záver nevyplýva ani z rozhodnutia NS SR sp.\nzn. 9Sžsk/63/2020 z 28. apríla 2021, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove\no odmietnutí žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Úradu pre dohľad\nnad zdravotnou starostlivosťou obsiahnutého v protokole o vykonanom dohľade na diaľku, v ktorom\n\nje uvedené, že „vyhotovenie písomného výstupu (protokolu) osvedčujúceho zistenia dohliadajúceho\nsubjektu a ani následné vyhodnotenie opodstatnenosti písomných námietok dohliadaného subjektu\nk protokolu a zachytenie tohto procesu (a jeho výsledku) vo forme zápisnice z prerokovania námietok,\nktorým úkonom sa tento proces završuje, nemožno považovať za úkon správneho orgánu, ktorým by bol\nsťažovateľ na svojich právach priamo ukrátený alebo dotknutý. Protokol o vykonanom dohľade na diaľku\nsám o sebe nemá povahu rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Protokol o vykonanom dohľade na\ndiaľku podlieha súdnemu prieskumu len za situácie, že ÚDZS realizuje oprávnenie uložiť dohliadanému\nsubjektu povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin, čím môže byť\ndohliadaný subjekt ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch. Ak je protokol o vykonaní\ndohľadu len výstupom realizovaného procesu (dohľadu na diaľku), takýto protokol nespĺňa zákonné\natribúty opatrenia orgánu verejnej správy podliehajúceho prieskumu v správnom súdnictve podľa § 3\nods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku. Jedná sa len o podklad vo vzťahu k možnému ďalšiemu\nadministratívnemu konaniu o uložení sankcie za zistené nedostatky pri výkone dohľadu (obdobný názor\nbol vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžk/12/2016)“. V protokole č. 1366/2018 o vykonanom\ndohľade na diaľku vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov vo veci\nprešetrenia správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti zosnulej pacientke E. C. nie sú žalovanému\nukladané povinnosti, je iba konštatované porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., preto nejde\no rozhodnutie o správnom delikte či iné, ktorým by bol súd v civilnom sporovom konaní podľa § 193\nC. s. p. viazaný.\n33. Žalobcovia si v konaní uplatnili nároky na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy\nna rovnakom skutkovom základe, že protiprávnym konaním žalovaného im bola spôsobená majetková\nškoda a bolo zasiahnuté do ich práva na ochranu osobnosti, bolo porušené právo na súkromný a rodinný\nživot. Osobitné námietky vo vzťahu k majetkovej škode vyriešil už súd prvej inštancie tým, že žalobe\no zaplatenie náhrady škody vyhovel len čiastočne. V odvolacom konaní sa priznanie tohto nároku\nspochybňuje žalovaným a intervenientom s tvrdením, že zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu\nvzniknutú žalobcom v dôsledku smrti dcéry podľa § 420 Občianskeho zákonníka daná nie je. Žalovaný\na intervenient spochybňujú aj základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z rovnakého dôvodu, že\nsmrť E. C. nie je v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného a s výškou priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy nie sú spokojní žalobcovia, ktorí ju považujú za neprimerane nízku.\n34. Intervenient na strane žalovaného spochybňoval základ nároku žalobcov poukazom na rozhodnutie\nNS SR sp. zn. 8Cdo/167/2020 z 31.03.2022, z ktorého vyvodil, že postup lekárov non lege artis sám\no sebe nezakladá nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti podľa § 11 a nasledujúce Občianskeho\nzákonníka a tento nárok vzniká len, ak je postup lekárov non lege artis bezprostrednou príčinou smrti\npacienta. Žalobcovia oponujú intervenientovi pri výklade rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/167/2020,\nz ktorého podľa ich názoru intervenient nesprávne cituje závery odvolacieho súdu, nie dovolacieho\nsúdu. Odvolací súd k tomu udáva, že skutočne v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/167/2020 sa najvyšší\nsúd nevyjadroval k otázke právneho posúdenia veci s obdobným skutkovým základom ako je\nvec žalobcov, pretože dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol. Rozhodnutie NS SR sp. zn.\n8Cdo/167/2020 nemá, pre túto odvolacím súdom prejednávanú vec, žiadnu relevanciu. Na ďalšie\nrozhodnutia najvyššieho súdu a všeobecných súdov poukazujú strany sporu v súvislosti s výškou\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy.\n35. Napriek siahodlhým a obšírnym podaniam žalobcov nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu\nzistiť, prečo požadujú náhradu nemajetkovej ujmy práve vo výške 125 000,- € pre každého z nich,\nako k tejto sume dospeli a prečo práve suma 125 000,- zmierni následky zásahu do ich práva na\nochranu osobnosti, súkromného života a rodinného života a nie je postačujúca suma priznaná súdom\nprvej inštancie. Nikdy počas celého súdneho konania sa k výške požadovanej náhrady nemajetkovej\nujmy žalobcovia nevyjadrili (v tom zmysle, ako k tejto sume dospeli), argumentujú len výškou priznanej\nnáhrady v iných súdnych rozhodnutiach, podľa nich v porovnateľných prípadoch, ekonomickými faktormi\nv Slovenskej republike, infláciou, rastom životných nákladov, bez náležitého vysvetlenia, na čo má\nslúžiť požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy, keď v zmysle judikatúry súdov k náhrade nemateriálnej\nujmy táto má slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné požitky na vyrovnanie prežitých\na prežívaných utrpení, sústrastí a obmedzenia v živote. Bez náležitého zdôvodnenia výšky požadovanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy nemohol ani súd prvej inštancie dospieť k správnemu názoru, aká náhrada\nnemajetkovej ujmy patrí žalobcom (v prípade, ak bude základ nároku ustálený ako opodstatnený)\na odvolacie námietky vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nedokáže vyhodnotiť ani\n\nodvolací súd. Žalobkyňa 1/ opakovane zdôrazňovala, že žiadne peniaze stratu dcéry nezmiernia a ani\nnenahradia a spor vedú hlavne pre to, aby bola jasne deklarovaná zodpovednosť žalovaného za smrť ich\ndcéry, aby rozhodnutie súdu o priznanej náhrade nemajetkovej ujmy prebralo zdravotnícke zariadenie,\nv ktorom k ujme došlo k sebareflexii a bolo mementom pre ostatné zdravotnícke zariadenia, že\nneplnenie si svojich zákonných povinností bude mať na neho negatívny dopad. Dôvodili, že zdravotnícke\nzariadenie, kde bola zanedbaná zdravotná starostlivosť si nezaslúži žiaden ohľad pri posudzovaní\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy a žiadali pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť\naj nehumánny postup žalovaného, ktorý neoznámil rodičom, že zdravotný stav ich dcéry je natoľko\nvážny, že by bolo vhodné sa s ňou rozlúčiť a neumožnil im dôstojnú rozlúčku s dcérou ani po jej úmrtí\npred vykonaním pitvy. Z týchto prejavov žalobcov sa odvolaciemu súdu javí, že im ide v prvom rade\no potrestanie žalovaného za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť ich dcére, keď žalovaný za\npreukázateľné porušenie povinností podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. doteraz nebol žiadnym\nspôsobom postihnutý z dôvodu, že konanie o uložení sankcie Úradom pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou bolo pre uplynutie prekluzívnej lehoty zastavené.\n36. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby\nsa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej\nosoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na\nokolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n37. Strata blízkeho spôsobuje ujmu utrpenú vo vnútornej citovanej sfére, ktorá sa navonok prejavuje\nu každého inou formou alebo vôbec, záleží od osobnosti človeka, ktorý ju utrpel. Utrpená ujma merateľná\nnie je a to ani podľa vonkajšej formy jej prejavov. Nemajetková ujma je odškodniteľná, len ak je\ndôsledkom zásahu do osobnostných práv.\n38. V konaní pred súdom prvej inštancie bola preukázaná rodinná, sociálna a citová väzba medzi\nžalobcami a ich dcérou E. C.. Porušením práva na život dcéry žalobcov mohlo dôjsť k nedovolenému\nzásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobcov. Ak sa náhrada nemajetkovej ujmy požaduje od\nžalovaného, musí byť preukázané, ak nie so 100 % istotou, aspoň s najväčšou mierou pravdepodobnosti\nblížiacej sa k istote, že právo na život E. C. porušil práve žalovaný protiprávnym úkonom.\n39. Prvoradou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je odškodniť poškodeného. Sankčná funkcia by\nsa mala uplatniť len v prípade, ak bola škoda (ujma) spôsobená úmyselne. K funkciám a výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 22/2024,\nktorým nevyhovel ústavnej sťažnosti proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4Cdo/174/2021 zamietajúce dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020, ktoré\nza vzor rozhodnutia dávali žalobcovia takto: „Platná právna úprava pritom neustanovuje rozsah (výšku)\npeňažného zadosťučinenia. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd. Pri úvahe o primeranosti\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí súd prihliadať na samotný účel a funkcie tohto\ninštitútu pri ochrane osobnosti. Názory právnej teórie, z ktorých vo väčšine prípadov vychádza aj\ndoterajšia judikatúra všeobecných súdov v oblasti ochrany osobnosti, sa do značnej miery zhodujú nad\nprimárnym významom satisfakčnej funkcie, t. j. primerane s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho\nprípadu, optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu,\nkeď nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova\nani nedá „odškodniť“ a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno ani exaktne kvantifikovať a\nvyčísliť a možno za ňu „len“ poskytnúť zadosťučinenie (satisfakciu). Zhoda však už nepanuje, čo\nsa napokon prejavuje práve v odlišnom prístupe judikatúry všeobecných súdov, nad prítomnosťou a\nvýznamom preventívno-sankčnej funkcie, ktorú by výška náhrady 16 nemajetkovej ujmy v peniazoch\nmala tiež plniť. V tomto poňatí zohľadňujúcom význam intenzity a miery zavinenia pri určovaní výšky\nrelutárnej náhrady je zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie\njednou z občianskoprávnych sankcií, ktorá má odradiť rušiteľa chránených osobnostných statkov a\njeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania a byť tak nástrojom špeciálnej aj generálnej\nprevencie, čo vyžaduje, aby išlo o sankciu patrične dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto\nhľadiska. Výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy\nsúdu [porov. Eurokódex komentár k § 13 (Prostriedky ochrany osobnosti) zákona č. 40/1964 Zb. (od 1.\n\njanuára 1992)“. Ústavný súd SR v tomto náleze s poukazom na princípy európskeho deliktuálneho práva\n(PETL) k pojmu primeranosti zadosťučinenia uviedol, že je potrebné zohľadniť individuálne okolnosti\nkonkrétneho zásahu a za nerozporné so zásadou proporcionality považoval priznanie rozdielnych\nsúm náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v závislosti od hodnoty chráneného záujmu spoločnosti,\npričom život človeka je v európskej právnej kultúre chránený na prvom mieste, na druhom telesná\na duševná integrita, nasleduje ľudská dôstojnosť a osobná sloboda a až za tým majetok a nehmotné\nstatky. Odvolací súd k tomu dodáva, že náhradou nemajetkovej ujmy sa neohodnocuje život človeka,\nodškodňuje sa ujma poškodeného (v prejednávanej veci žalobcov). Aby bolo rozhodnutie o výške\nfinančného zadosťučinenia súladné so zásadou proporcionality, je potrebné zohľadniť aj skutkovo\na právne obdobné prípady, tak ako to navrhujú strany sporu a učinil súd prvej inštancie, nie sú však\njediným zdrojom informácií o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Vláda Slovenskej republiky\nuznesením č. 384/2024 priznala pozostalým po obetiach tragickej dopravnej nehody na železničnom\npriecestí na Dvorskej ceste v Nových Zámkoch odškodnenie vo výške 50 000,- € za každú obeť tragickej\ndopravnej nehody.\n40. Odvolací súd uznáva, že postoj pôvodcu zásahu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie\nním spôsobenej ujmy pozostalými a deje sa tak aj na strane žalobcov, ktorí zdôrazňujú, že zo strany\nžalovaného im doteraz nebolo poskytnuté žiadne zadosťučinenie. Vyjadrenie ľútosti nad smrťou dcéry\nprávnym zástupcom žalovaného v tomto súdnom konaní nepovažujú za dostatočné zadosťučinenie.\nNeposkytnutie ospravedlnenia žalovaným žalobcom nemožno vnímať ako jeho aroganciu či bezcitnosť,\nkeď žalovaný odmieta zodpovednosť za smrť E. C. a táto bez pochybností vzhľadom na nedostatočne\nzistený skutkový stav súdom prvej inštancie v konaní ani preukázaná nebola. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v uznesení z 31.01.2023 sp. zn. 7Cdo/29/2021 k námietkám dovolateľa, že sa odvolací súd\nnedostatočne vysporiadal s odôvodnením priznania neprimerane vysokej náhrady nemajetkovej ujmy\ns poukazom na majetkové pomery škodcu odpovedal, že sa „odvolací súd dostatočne vysporiadal aj s\nhodnotením kritérií okolnosti na strane škodcu, keď mal za to, že tieto kritéria na uplatnia len vtedy, ak\nmali súčasne vplyv na vnímanie ujmy oprávnených osôb, čo v posudzovanom prípade nebolo, pričom\nústretový prístup škodcu z vykonaného dokazovania tiež nevyplýval. Odvolací súd správne poukázal\nna to, že na majetkové pomery škodcu sa prihliada len výnimočne, v zmysle určitej moderácie vedené\nzáujmom na tom, aby nedošlo k majetkovej likvidácii škodcu, čo súd prvej inštancie zohľadnil. Vyslovenie\nľútosti v akejkoľvek forme je tiež považované len za elementárny prejav slušnosti, bez vplyvu ma výšku\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy (5Cdo/265/2009).“ Na tento názor najvyššieho súdu odvolací súd\nupozorňuje v súvislosti s argumentáciou žalobcov, že ním požadovaná výška náhrady nemajetkovej\nujmy nebude pre žalovaného likvidačná, keď plnenie za žalovaného poskytne intervenient ako jeho\npoisťovateľ. Ak má priznaná náhrada nemajetkovej ujmy zmierniť následky zásahu do osobnostných\npráv žalobcu, nemôže byť závislá na majetkových pomeroch toho, kto má plniť; výklad žalobcov ku\nkritériu „pomery škodcu“, ktoré by mal podľa názoru žalobcov súd v konaní o náhradu nemajetkovej\nujmy zohľadňovať by znamenal, že poškodený žalujúci majetného škodcu či poisťovateľa by bol vo\nvýhodnejšom postavení oproti poškodenému, ktorému bola spôsobená škoda nemajetnou osobou, či\nosobou bez poistenia zodpovednosti za škodu. Práve z uvedeného dôvodu nepovažuje odvolací súd\nza významné dokumenty predkladané žalobcami, ktorými poukazujú na majetkové pomery žalovaného\na intervenienta a nimi dosahované zisky, považuje ich za nepodstatné vo vzťahu k uplatneným nárokom\nžalobcov, preto nie je potrebné vyhodnocovať prípustnosť ich predkladania v odvolacom konaní podľa\n§ 366 C. s. p.\n41. Podľa § 391 ods. 3 C. s. p. vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (súd vo\nveci nevykonal navrhované dôkazy) odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie musí návrhom strán\nsporu a intervenienta na doplnenie dokazovania za účelom odstránenia sporných otázok vyjadrených\nv odvolaniach strán sporu a v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu, pokiaľ sa udržia v mantineloch\nprejednávanej veci vyhovieť z dôvodu, že na ustálenie zodpovednosti žalovaného je nevyhnutné\nzodpovedať otázku, či v deň prijatia E. C. na hospitalizáciu bolo možné správne poskytnutou zdravotnou\nstarostlivosťou zabrániť fatálnemu následku a žalobcovia neposkytli dostatočné vysvetlenie, akú váhu\npre nich má finančné zadosťučinenie v sume 125 000,- € na zmiernenie bolesti zo smrti dcéry\na nepostačuje žiadna iná suma. Nie je potrebné zo strany žalobcov opakovať, ako prežívali priebeh\nudalostí predchádzajúci škodovej udalosti, ani popisovať svoje pocity po smrti dcéry, keďže citová\nujma žalobcov spochybňovaná zo strany žalovaného ani intervenienta nie je, uznáva ju aj odvolací\nsúd, len je potrebné odôvodniť výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože nielen úvaha\nsúdu pri jej priznaní, ale aj úvahy žalobcov pri jej uplatnení musia byť pochopiteľné a ukontrolovateľné.\n\nPre účely nariadenia znaleckého dokazovania (ak žalovaný zotrvá na tomto návrhu) odvolací súd\nupozorňuje na závery uznesenia NS SR z 27.05.2020 sp. zn. 4Cdo/140/2019, podľa ktorého otázky\nna znalca je potrebné formulovať v priamej nadväznosti na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu,\npretože pre náležité zistenie skutkového stavu má presnosť a výstižnosť znalcovi položených otázok\nmimoriadny význam. Odpovede znalcov na otázky súdu majú slúžiť ako podklad pre jeho rozhodnutie.\nPri materiálnom vedení konania a dokazovania má otázky znalcovi presne a výstižne naformulovať\na položiť a súd, pretože sudca má vedieť, zodpovedanie akej odbornej otázky je relevantné pre náležité\nobjasnenie skutkového stavu.\n42. Podľa § 396 ods. 3 C. s. p. o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.\n43. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).\nDovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky\nminimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej\ninštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).\nDovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 C. s. p.).\n\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nC. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej\nveci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa\ntoto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)\na čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).\nAk zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,\na) ktorému súdu je určené,\nb) kto ho robí,\nc) ktorej veci sa týka,\nd) čo sa ním sleduje a\ne) podpis\n(§ 127 ods. 1 C. s. p.).\nAk ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky\ntohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 C .s p.)\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)\nStrany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou\no poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo\nzmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej\npomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia\nbyť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 C. s. p.).\nAk neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek\nriadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek\nvýzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch\nneodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §\n436 ods. 1 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/3/2019", "guid": "e8b0bda3-2538-4f1f-89a4-ff66cdf154c0:68d1f364-e746-49f5-b37f-a5cdc1b7de0b", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6baa07f8-25f0-4e46-89e1-df8d88aed0a9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.22.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 22/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/2024 z 12. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-12", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.22.2024.2"}, {"guid": "ussr:00620eaf-9cc9-4c7e-9626-74841b49aa14", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.409.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 409/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 409/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.409.2021.1"}, {"guid": "ussr:fe4e5228-5d56-42a2-a9d2-21fcab74802b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.115.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/2021 z 9. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.115.2021.1"}, {"guid": "ussr:2a7a9e67-d199-414e-bde0-eb344dca0a25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 716/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "a812edae-6cbe-4cdf-8d1a-a454dcb67307:252f3ac5-3561-4c92-a1e4-fe7835fcc129", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1", "spisova_znacka": "4Cdo/174/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/174/2021 z 15. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1"}, {"guid": "f5e7f5dc-88a3-42f4-a1f8-a2d7164db1fe:02821783-c5c6-49b4-90a2-3943d9f74b7b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6610219267.1", "spisova_znacka": "9Cdo/8/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/8/2022 z 30. 11. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6610219267.1"}, {"guid": "331660c3-462d-40ee-a31d-a429e968873e:dac552d3-57e5-438c-9b88-bca550208b12", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8114212333.1", "spisova_znacka": "7Cdo/154/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/154/2020 z 31. 1. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-01-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8114212333.1"}, {"guid": "1ae46874-e3b4-4ce2-8d65-ce74165cbc9f:ab432be8-0afe-44d9-8f6b-f1b50f2018c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Co/108/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/108/2021 z 13. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2022-09-13", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1ae46874-e3b4-4ce2-8d65-ce74165cbc9f:ab432be8-0afe-44d9-8f6b-f1b50f2018c3"}, {"guid": "b6c9a4e7-293b-437f-841f-85fc4409f93f:f0c43293-bf9f-497c-84bf-01369e45e871", "ecli": null, "spisova_znacka": "26Co/87/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/87/2021 z 13. 7. 2022", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2022-07-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b6c9a4e7-293b-437f-841f-85fc4409f93f:f0c43293-bf9f-497c-84bf-01369e45e871"}, {"guid": "a9753305-535d-471c-a00e-7a48df2e8c75:b99bce6d-72fd-4b03-b431-31ffd8ae916f", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/37/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/37/2021 z 10. 2. 2022", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2022-02-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a9753305-535d-471c-a00e-7a48df2e8c75:b99bce6d-72fd-4b03-b431-31ffd8ae916f"}, {"guid": "b41da335-001c-427c-a862-61c986d2c848:413b6b67-4bc0-443b-8cc4-9ff6618b81a1", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:4117221738.2", "spisova_znacka": "25Co/94/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/94/2020 z 23. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:4117221738.2"}, {"guid": "e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/330/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/330/2012 z 10. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-10", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76"}], "citovane_v": []}