{"guid": "9b58af5c-17f7-4c62-a3f8-76292e74efd4:158bb746-d1db-45fa-8b95-e711ca176329", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6723200097.1", "spisova_znacka": "13Co/59/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/59/2023 z 31. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 31. júla 2024, sp. zn. 13Co/59/2023, ECLI:SK:KSBB:2024:6723200097.1", "identifikacne_cislo": "6723200097", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Ama Odalošová", "sudca_id": 448, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ama-odalosova-448", "datum_vydania": "2024-07-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/158bb746-d1db-45fa-8b95-e711ca176329", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723200097.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2024:6723200097.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2024:6723200097.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n13Co/59/2023\n6723200097\n31. 07. 2024\nJUDr. Ama Odalošová\nECLI:SK:KSBB:2024:6723200097.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy\nOdalošovej a sudcov Mgr. Stanislavy Salajovej a Mgr. Martina Štubniaka v spore žalobcu: A. B. C., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom vo D., E. F. G. H. XXXX/XX zast. Mgr. Ivanom Burgim, advokátom so sídlom\nNám. SNP 23, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 5.547,09,- Eur\ns prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 16C/4/2023-220 zo dňa 07.\njúla 2023, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nII. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %,\nktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie\no ich výške.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.547,09,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková\nveta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní\nod právoplatnosti uznesenia súdu o ich výške (druhá výroková veta).\n1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia\nsumy 5.547,09,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu ako hasičovi mala vzniknúť v dôsledku\nprekročenia limitu týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho\nparlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného\nčasu (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“) v spornom období od januára 2020 do novembra 2022.\nŽalobca, vykonávajúci štátnu službu v okrese Zvolen, odpracoval v žalovanom období celkom 2.147\nhodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané do fondu pracovného\n(služobného) času; od januára 2020 do novembra 2022 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín\nvýkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na\nhasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd. Žalobca argumentoval, že v dôsledku nesprávneho\nprebratia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej\nlen „zákon č. 315/2001 Z.z.“) sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do služobného času, čím\nmu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy.\n1.2 Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001\nZ. z. ako rozdiel peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15 % alebo 30 %\npeňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku)\n\na peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 % hodinovej odmeny za\npríslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom odpracovaných hodín\nurčenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac\npríslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za\npríslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 15 %) a v prípade určenej\nslužobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase\npracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z hodinovej sadzby za príslušný\nkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 30 %). Ustanovenie § 122 ods. 2\npísm. a) zákona č. 351/2001 Z. z. upravujúce odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v\nmieste štátnej služby považoval z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku, pretože hodiny\nslužobnej pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako odpracované\nmimo rozvrhnutia služobného času.\n1.3 Žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou, vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu\nprvej inštancie; v podrobnostiach v podstate argumentoval, že:\n(1) smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na hasičov,\n(2) nie je v spore pasívne vecne legitimovaný,\n(3) smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá správne, pretože v prípade hasiča ide\naj ohľadne služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby v rámci služobného času (táto skutočnosť má\nvyplývať aj z výpočtu v odpore, podľa ktorého priemerný počet hodín služobného času má u hasiča\npredstavovať 47,84 týždenne),\n(4) žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a nepreukázal zásah do súkromného a rodinného\nživota,\n(5) vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy ide v podstate o mzdový nárok,\n(6) žalobca nepreukázal výšku uplatneného nároku, vznik závažnej ujmy a uplatnená náhrada\nnemajetkovej ujmy nie je primeraná. Na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako\nnedôvodnú zamietol.\n2. Okresný súd vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu žalovaným účinne nepopretých a listinných\ndôkazov a aplikujúc čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES a ustanovenia § 11, § 13 ods.1,2,3 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) konštatoval dôvodnosť žalobcom\nuplatneného nároku.\n2.1 Súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako\nhasiča na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu\npriemerného týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES v spornom období od januára 2020 do novembra 2022.\n2.2 Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca pracuje od roku 2012 ako hasič v\nslužobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších\npredpisov. V období od januára 2020 do novembra 2022 žalobca odpracoval spolu 2.147 hodín služobnej\npohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného\n(služobného) času (priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,03 hodín\ntýždenne).\n2.3 Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú žalovaným vznesenú námietku miestnej\nnepríslušnosti konajúceho súdu; v tejto súvislosti aplikoval ustanovenie § 17 a § 19 písm.b) v spojení s\n§ 37 C.s.p., v zmysle ktorých mal za to, že je miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie sporu,\npretože škoda mala žalobcovi vzniknúť v mieste výkonu služby (okres Zvolen), pričom okres Zvolen patrí\ndo jeho územnej pôsobnosti.\n2.4 Pokiaľ ide smernicu č. 2003/88/ES, táto bola žalovaným prebratá do zákona č. 315/2001 Z.z.; cieľ\nsledovaný jej čl. 6 písm. b) (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v\nrozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) však nebol v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore dosiahnutý.\nOkresný súd vychádzajúc z ustanovení § 85 ods.1,2, § 86 ods.1,2 a § 92 ods.1 zákona č. 315/2001\nZ.z. bol toho názoru, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času\na vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti; uviedol, že v obidvoch\nprípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa však do služobného času\n\nnezapočítava. Podľa čl. 2 bod 1 smernice č. 2003/88/ES pritom pracovný čas predstavuje akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi; čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie\nje pracovným časom (bod 2 čl.2 smernice). Okresný súd na základe uvedeného ustálil, že zákon č.\n315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného času hasiča čas určenej\nslužobnej pohotovosti.\n2.5 Okresný súd vykonal porovnanie znenia posudzovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. (§\n85 ods.1,2, § 86 ods.1,2 a § 92 ods.1) pred a po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie ako\naj v znení ich ďalších zmien; mal za preukázané, že žalovaný v rámci preberania smernice č. 2003/88/\nES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný\nčas pracovníka.\n2.6 Čo sa týka námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, túto súd prvej\ninštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Nakoľko bola smernica č. 2003/88/ES adresovaná členským štátom\na tieto zodpovedali za jej správne prebratie, mal okresný súd za to, že žalovanému ako členskému štátu\nEurópskej únie a adresátovi smernice v konaní o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym prebratím\ndo právneho poriadku svedčí pasívna vecná legitimácia.\n2.7 Ak žalovaný argumentoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na žalobcu z dôvodu charakteru\nvykonávaných činností nevzťahuje, okresný súd konštatoval opak; v tejto súvislosti upriamil pozornosť\nna judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, v konkrétnostiach na rozhodnutia C-429/09 vo veci\nFu?, C-397/01 vo veci Pfeiffer či C-518/15 vo veci Matzak. Osobitne v prípade hasičov súdny dvor\npotvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je\ndotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť\nmaximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fu? a\nC-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Obdobný záver o potrebe započítania času\nslužobnej pohotovosti do pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej\núnie, na ktorú okresný súd poukázal (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa\n09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021).\n2.8 Súd prvej inštancie mal za preukázané splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za\nškodu spôsobenú porušením práva únie. Štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením\npráva únie, ak (a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým\nosobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c)\nmedzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s\ntým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.\n2.9 Okresný súd konštatoval, že čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo\nna priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín; uvedené ustanovenie\nmá priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred\nvnútroštátnymi súdmi; do právneho poriadku Slovenskej republiky bolo prebraté nesprávne, pretože\numožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín.\n2.10 Porušenie čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES považoval okresný súd za dostatočne závažné,\npretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného\ntýždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu; zároveň ide o\nporušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.\n2.11 Podľa názoru súdu prvej inštancie zároveň došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie\nzo strany žalovaného u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho\npráva na ochranu zdravia (pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo\nzabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník z dôvodu vyčerpania alebo iného nepravidelného\nrozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo\nalebo dlhodobo nepoškodil zdravie) ako aj zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (pretože\nmusel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice; na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v\npráci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom či záľubám,\nresp. iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením).\n\n2.12 Napriek obrane žalovaného mal súd prvej inštancie ujmu žalobcu preukázanú; tento v rozpore\ns ustanovením čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v žalovanom období odpracoval 2.147 hodín\nslužobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do fondu pracovného času; priemerný týždenný pracovný\nčas žalobcu v tomto období predstavoval 53,03 hodín. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil\ndoklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol\nvykonať žiadne dokazovanie.\n2.13 Zásah do osobnosti žalobcu bol preukázaný dokazovaním; bol spôsobený tým, že žalobca\npriemerne každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín a žiadna z odpracovaných hodín 2.147\npohotovosti (či už služobnej alebo nariadenej) nebola v rozpore s čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 ods.1\nsmernice č. 2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu.\n2.14 V súvislosti s obranou žalovaného, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v prípade\nhodín služobnej povinnosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne, okresný súd zdôraznil, že žiadna\nz odslúžených hodín služobnej pohotovosti nebola žalobcovi započítaná do fondu pracovného času, čo\nje v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES.\n2.15 Nakoľko slovenský právny poriadok neobsahuje úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu\nškody proti štátu spôsobenej porušením práva únie, mal okresný súd vzhľadom na skutkový stav veci za\nto, že ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 - § 13 Občianskeho\nzákonníka). Fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli\nodstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, ktorým sa rozumie\nmorálna satisfakcia (§ 13 ods.1 Občianskeho zákonníka); peňažná satisfakcia prichádza do úvahy, ak\nsa satisfakcia morálna nejaví ako dostatočná. Vzhľadom na povahu porušeného práva a okolností,\nza ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné\nna zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného\npracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES) považoval okresný súd za dôvodný\nzáver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu či žaloba na odstránenie trvalých následkov\na ani morálna satisfakcia nie je namieste. Žalobcom uplatnená náhrada škody vo výške 5.547,09 Eur,\nčo predstavuje s ohľadom na odpracované hodiny pohotovosti sumu 2,58 Eur za hodinu. S obranou\nžalovaného, že ide o mzdový nárok sa súd prvej inštancie nestotožnil.\n2.16 V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že vzniknutú nemajetkovú ujmu nebolo\nmožné nahradiť inak, pretože žalobca nemohol uplynutý čas (2.147 hod.) stráviť inak; nemohol sa\nvenovať rodine, priateľom, záľubám, regenerácií či odpočinku.\n2.17 Okresný súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.\n2.18 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 v spojení s §\n262 ods.1 C.s.p. Nakoľko bol žalobca v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu proti žalovanému\nnárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej\nlehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietne;\nuplatnil si aj nárok na náhradu trov konania. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365\nods.1 písm. d), f) a h) C.s.p.; tvrdil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\n3.1 Žalovaný, rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie, zopakoval, že právomoc posudzovať\nsúlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou\nEurópskej únie do kompetencie súdu prvej inštancie nepatrí; súdu prvej inštancie nebola zverená\nprávomoc na porovnanie súladu, resp. vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou\nč. 2003/88/ES; takýto záver si okresný súd nemohol osvojiť ani ako otázku predbežnú, pretože\ndôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje iba\nindividuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.\n\n3.2 V súvislosti s namietanou pasívnou vecnou legitimáciou poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania\nmedzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky; tieto sú dva samostatné\nsubjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.\nŽalovaný bol súčasne toho názoru, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania\nmedzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Prebratie smernice je premietnuté do textu\nprávneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval,\nže Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala\nsmernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., mal preukázať, v čom dané pochybenie spočíva.\nNa konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES bolo podľa názoru žalovaného\nnevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z.z. pred a po účinnosti smernice č.\n2003/88/ES. Žalovaný uviedol, že k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých\nustanovení, ak si adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej\nobsahom. Prípadný nárok na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice.\nŽalovaný vyjadril presvedčenie, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať\nza rozporné so smernicou; dodal, že Slovenská republika pri preberaní smernice č. 2003/88/ES\nneporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda\na tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Zároveň mal\nza to, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu; žalobca za nárok na\nnáhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. Žalovaný zotrval na tvrdení, že\nžalobca namietal nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v individuálnom prípade;\nSlovenská republika pritom nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu smernice č. 2003/88/\nES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa, t.j. Ministerstva vnútra SR, ktorý je\nsamostatný subjekt.\n3.3 Čo sa týka pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, žalovaný zopakoval, že táto sa na služobný pomer\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) vzhľadom na charakter vykonávaných\nčinností a s tým spojený rozvrh služobného času nevťahuje. Mal za to, že rozsah pôsobnosti smernice č.\n2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne vymedzený v jej\nčl. 2 ods.2; na základe uvedeného konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré\nzahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany nevzťahuje; úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ\nmožno podľa názoru žalovaného subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“\nv zmysle čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-429/09\nvo veci Fu? nepovažoval za relevantné, nakoľko sa týka mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je\nodlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike.\n3.4 Odvolateľ uviedol, že smernice č. 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru\nv prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje.\n3.5 Poukázal na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva povinnosť kumulatívneho splnenia\nvšeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie\npráva únie. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil.\nŽalovanému nebolo zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; stanovenie jej výšky označil\nza nejasné; pripomenul, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný. Odvolateľ dodal,\nže v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť; môže odpočívať či\nvenovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú je odmeňovaný, je\npracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie je dôvodom na\npriznanie nároku na náhradu škody.\n3.6 Pokiaľ ide o posúdenie, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový\ntýždenný pracovný čas, mal žalobca preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné\nobdobie, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit\npracovného času. Odvolateľ poukázal na potrebu zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného\nčasu u hasiča v referenčnom období 6 mesiacov.\nV zmysle uvedeného mal žalovaný za to, že pre\núčely tohto konania je irelevantné, koľko hodín odpracovanej služobnej pohotovosti žalobca odpracoval,\nrelevantná je iba skutočnosť či a\nv akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný\nčas; žalobca tak nemohol vychádzať pri výpočte žalovanej sumy z počtu hodín služobnej pohotovosti.\nŽalovanému zároveň nebolo zrejmé, ako žalobca nemajetkovú ujmu ohodnotil.\n\n3.7\nOdvolateľ namietal, že žalobca žalobou maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu\nzamestnávateľovi, ktorá skutočnosť má za následok, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaným\nsubjektom v konaní, pretože mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného\núradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Slovenská republika, v mene ktorej koná\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky. Zopakoval, že predmetom tohto konania je doplatenie mzdy\nza služobnú pohotovosť.\n3.8 Poukázal na dôkazné bremeno, ktoré v sporovom konaní zaťažuje žalobcu; s ohľadom na zásadu\nkontradiktórnosti konštatoval, že úlohou žalobcu je označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie\nv súlade s princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že\nžalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu a výšky; uplatnenú sumu označil za neprimeranú a\npremrštenú v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma\nje v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia (poukázal na rozhodnutie ESĽS vo veci PúblicoComunicacáo Social, S.A. v. Portugalsko). Poukázal na ustanovenie § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka,\ns tým, že žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, profesionálneho\nživota. Poukázal na nález Ústavného súdu III. ÚS 288/2017.\n3.9 Odvolateľ poznamenal, že sa žalobca nedomáhal upustenia od neoprávneného zásahu do svojich\npráv u svojho zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka.\n4. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie\npovažujúc ho v celom rozsahu za zákonný a vecne správny; navrhol ho potvrdiť.\n4.1 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad\nslovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej\núnie zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych\nsúdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali; za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že\nvnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca na náhradu škody vzniknutej porušením úniového\npráva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi\núniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy\ntransponovaná správne; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie\nC-106/89 zo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.07.2000 či C-429/09 zo dňa 25.11.2010.\n4.2 Žalobca označil za nedôvodnú a neopodstatnenú námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného,\nktorý sa síce snažil spochybniť ju, neuviedol však žiadne nové, skutkovo či právne relevantné argumenty,\ns ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Doplnil, že danosť pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.\n4.3 Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez\nobmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov; žalovaný v tejto súvislosti neuviedol žiadne nové skutočnosti\nako tie v konaní pred súdom prvej inštancie; s otázkou pôsobnosti smernice sa okresný súd náležite\nvysporiadal.\n4.4 Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná\naktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, reagoval žalobca tvrdením, že\nako hasič vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného\nčasu a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí\nbyť v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť\nstanicu a vykonať služobný zákrok. Žalobca aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie\npovažoval za nepochybné, že ním vykonávaná služobná pohotovosť je pracovným časom tak, ako to\nstanovuje čl. 2 ods.1 smernice č. 2003/88/ES.\n4.5 V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca zdôraznil, že\ntranspozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje\nvýsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej\núpravy zákona č. 315/2001 Z.z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani\nneboli dosiahnuté; vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ustanovenia\n\nsmernice nerešpektuje. Žalobca vyjadril neochotu naďalej znášať dlhoročné a sústavné porušovanie\npráv garantovaných smernicou, ktorá skutočnosť ho viedla k podaniu žaloby.\n4.6 Žalobca bol toho názoru, že svoj nárok odôvodnil a preukázal; poukázal na listinné dôkazy priložené\nk žalobe, ktoré žalovaný nespochybnil. Uviedol, že ním uplatnená suma 5.547,09 Eur nie je s ohľadom na\nodpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti (2.012,32 hodín) neprimerane vysoká; predstavuje\n2,76 Eur za hodinu, ktorá suma je v porovnaní so zákonnými minimálnymi mzdovými nárokmi pre\nprvý (najľahší) stupeň náročnosti práce (3,54 Eur) nižšia; v tejto súvislosti vyjadril presvedčenie, že\npráca hasiča je fyzicky a psychicky neporovnateľne náročnejšia než práce spadajúce pod prvý stupeň\nnáročnosti práce.\n4.7 V nadväznosti na skutočnosti uvedené vo vyjadrení konštatoval, že súd prvej inštancie priznal\nnárok vo výške zohľadňujúcej rozhodujúce skutkové a právne okolnosti veci; zároveň rešpektoval\nrozhodovaciu prax súdov v obdobných sporoch; poukázal na rozhodnutia konajúceho odvolacieho súdu.\n5. Žalovaný v písomnom vyjadrení (replika) namietol, že ním v konaní prezentovaná argumentácia\nnebola zo strany súdu prvej inštancie aplikovaná správne; zotrval na podanom odvolaní a svojich\npredchádzajúcich podaniach.\n6. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.\n7. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom\n§ 380 ods. 1, 2 C.s.p., v rozsahu určenom ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v\nzmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok\nsúdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.\n7.1 Podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo\nvýroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n8. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce\nkonanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Okresný súd dospel k správnym\nskutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne\nprávne posúdil. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu; tento\nzistil úplne a správne. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je podrobné\na presvedčivé, v celom rozsahu stotožňuje; naviac dopĺňa ďalšie skutočnosti podporujúce správnosť\nnapadnutého rozsudku:\n9. V konaní nebolo sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru; miestom\nvýkonu štátnej služby je okres Zvolen. Podanou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 5.547,09 Eur,\na to titulom náhrady škody (nemajetkovej ujmy); táto mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušovania\njeho práv garantovaných normami komunitárneho práva. Procesný útok žalobcu bol založený na\nargumentácii o nesprávnom transponovaní čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení o porušovaní čl. 6 písm. b)\nsmernice č. 2003/88/ES, a teda o pravidelnom prekračovaní maximálneho týždenného pracovného\nčasu presahujúceho 48 hodín, žalobca predložil výpisy z dochádzkového systému a výplatné pásky;\ntieto žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil, preto ich odvolací súd považoval za nesporné. Výšku\nnemajetkovej ujmy žalobca neodvodzoval od počtu hodín, ktoré prekročili maximálny limit 48 hodín\npriemerného pracovného týždňa u žalobcu, ale od počtu hodín, ktoré žalobcovi napriek tomu, že tieto\nhodiny v rámci služobnej pohotovosti bol prítomný na pracovisku neboli započítané do fondu pracovného\nčasu.\n9.1 Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení smernice č. 2003/88/ES, zákona č.\n315/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka; pozornosť taktiež venoval výkladu pojmov „pracovný čas“ či\n„čas odpočinku“; tieto vyplývajú jednak zo smernice č. 2003/88/ES ako aj z judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie, na ktorú okresný súd poukázal a súčasne závery z nej vyplývajúce pri rozhodovaní\nsprávne aplikoval.\n\n10. Pokiaľ ide o právomoc súdu prvej inštancie na prejednanie tohto sporu, táto mu bola zverená\nustanovením § 3 ods.1 C.s.p., nakoľko aj spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením\npráva únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno\nsubsumovať pod súkromnoprávny spor a v Slovenskej republike neexistuje iný orgán oprávnený\nrozhodovať o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva únie. Bez právneho\nvýznamu je potom skutočnosť, že žalovaným v tomto spore je štát, pretože ak je účastníkom\nobčianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21 Občianskeho zákonníka). Zároveň\nnemožno neprihliadnuť aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že spory o\nnáhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné\nvnútroštátne súdy (pozri napr. rozsudok C-429/09). Je tak namieste konštatovanie, že súd prvej inštancie\nbol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie pri\npreberaní smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore.\n11. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, že súdu prvej inštancie nesvedčí právomoc\nposudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so\nsmernicou Európskej únie, odvolací súd dodáva, že právna teória a rozhodnutia Súdneho dvora\nEurópskej únie (napr. C-456/98 vo veci Centrosteel) zdôrazňujú, že ak v konaní pred všeobecným súdom\nSlovenskej republiky (alebo správnym orgánom) vyplynie potreba aplikácie smernice, tento sa nemôže\nvyhnúť porovnaniu ustanovení smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica\ntransponovaná, a to za účelom zistenia či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň\nsa súd (či správny orgán) nemá uspokojiť len s uvedením tej ktorej smernice v prílohe slovenského\ntranspozičného predpisu a tým považovať smernicu za správne prebratú; mal by venovať pozornosť\nporovnaniu znenia smernice s vnútroštátnou právnou úpravou.\n12. Čo sa týka transpozície smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté do právneho poriadku\nčlenského štátu, ktorému je určená, tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa dosiahol\nstav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným smernicou. Z bodu 5 Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z.\nvyplýva, že žalovaný prebral smernicu č. 2003/88/ES do predmetného zákona. Súd prvej inštancie však\nsprávne konštatoval, že cieľ sledovaný čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES nebol v zákone č. 315/2001\nZ.z. dosiahnutý; s uvedeným sa odvolací súd stotožňuje.\n12.1 Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie\nsiedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Pracovným časom je v zmysle čl. 2 ods.1 citovanej\nsmernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva\nsvoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou; čas odpočinku je\nakýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl. 2 ods.2). Podľa ustanovenia § 85 ods.1 zákona o\nhasičskom a záchrannom zbore je služobným časom príslušníka časový úsek, v ktorom tento vykonáva\nštátnu službu a je k dispozícií služobnému úradu; služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne (§ 85\nods.2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z.); služobný čas príslušníka môže byť rozvrhnutý nerovnomerne;\nnerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri\nnerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia\nako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej\nslužobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni (§\n86 ods.1,2 zákona č. 315/2001 Z.z.). V zmysle ustanovenia § 92 ods.1 citovaného zákona určuje\nslužobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia\nslužobného času.\n12.2 Vychádzajúc z obsahu ustanovení § 85 ods.1, ods.2, § 86 ods.1, ods.2 a § 92 ods.1 zákona\nč. 315/2001 Z.z., je zrejmé, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a\nzáchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby v rámci určenej služobnej\npohotovosti, ktorá nadväzuje na jeho služobný čas; v obidvoch prípadoch síce ide o výkon štátnej\nslužby, služobná pohotovosť sa však do služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a\nzáchranného zboru nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný\nsmernicou. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu\nnezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný\nčas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b)\n\nsmernice č. 2003/88/ES. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že zákon č. 315/2001 Z.z.\nv rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ\nčas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali\ninú definíciu pojmu „pracovný čas“.\n12.3 Súd prvej inštancie správne venoval pozornosť aj porovnaniu znenia posudzovaných ustanovení\nzákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej vstupe (bod 10.7\nrozsudku súdu prvej inštancie). Mal za to, že dané ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou\nzákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 1.4.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej\núnie došlo k zmene ustanovenia § 86 ods.1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času\n(z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich\nmesiacov) a výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne\nnadväzuje na služobný čas (§ 92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§\n92 ods.2). V kontexte uvedeného mal odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, za preukázané,\nže žalovaný v rámci preberania smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil\nskutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom pracovníka. V dôsledku tejto\nskutočnosti potom neobstojí námietka žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie smernice\nč. 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore so smernicou.\n13. Odvolacia argumentácia žalovaného spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím\na aplikáciou smernice č. 2003/88/ES sa odvolaciemu súdu javí ako nedôvodná; naviac, totožnú\nargumentáciu žalovaný uplatnil aj v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s ňou podrobne\nvysporiadal v bode 10.8 napadnutého rozhodnutia.\n13.1 Je potrebné dodať, že hoci sa žalovaný na aplikácií smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č.\n315/2001 Z.z. voči žalobcovi priamo nepodieľa, je táto skutočnosť z hľadiska prejednávaného sporu\nbez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti\nčlenského štátu za takto vzniknutú škodu. V zmysle čl. 29 smernice č. 2003/88/ES je táto adresovaná\nčlenským štátom; žalovaný ako členský štát Európskej únie, a teda adresát smernice, bol povinný prijať\nopatrenia za účelom dosiahnutia smernicou sledovaného cieľa, t.j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi\nsmernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času. V kontexte\nuvedeného potom žalovanému v prejednávanom spore svedčí pasívna vecná legitimácia, nakoľko je\nto práve žalovaný, ktorý zodpovedá za správne prebratie smernice do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky; za žalovaného koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej\nsprávy. Zamestnávateľovi žalobcu by svedčila pasívna vecná legitimácia v prípade, že by tento v rozpore\nso správne prebratou smernicou do právneho poriadku Slovenskej republiky (ku ktorej nedošlo) porušil\nvnútroštátnu úpravu pracovného času. Námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie\ntak nebola dôvodná.\n14. Čo sa týka argumentácie žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje, táto\nje (tak ako bolo konštatované vyššie) totožná s jeho procesnou obranou prezentovanou v konaní na\nokresnom súde. Odvolací súd preto nepovažoval za účelné podrobne sa k tejto námietke vyjadrovať,\nnakoľko sa s ňou rozsiahlo, vyčerpávajúco a najmä správne vysporiadal už súd prvej inštancie v bode\n10.9 napadnutého rozsudku.\n14.1 Súd prvej inštancie vo vzťahu k pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES (najmä jej čl. 6 písm. b/) na\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru, a teda aj na žalobcu, správne vychádzal jednak zo znenia\nsmernice ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, pretože súd je povinný plne uplatňovať\nvýklad práva únie, ktorý podal Súdny dvor Európskej únie (pozri rozsudok C-261/21 zo dňa 7.7.2022);\naplikoval závery rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 vo veci\nPfeiffer a i., C-429/09 vo veci Fuss, C-518/15 vo veci Matzak či C-52/04 z 14.7.2005 vo veci Personalrat\nder Feuerwehr Hamburg, ktoré sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahujú\naj na žalobcu.\n14.2 Pokiaľ ide o námietku žalobcu o nemožnosti uplatňovania smernice č. 2003/88/ES z dôvodu, že\nštátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno\nsubsumovať pod negatívne vymedzenie smernice č. 89/391/EHS, t.j. pod jej čl. 2 ods.2. V tejto súvislosti\nodvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle čl. 1 ods.3 smernice č. 2003/88/ES sa smernica vzťahuje na\n\nvšetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby\nboli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica č. 2003/88/ES tak výslovne odkazuje na\nčl. 2 smernice č. 89/391/EHS.\n14.2.1 Cieľom smernice č. 89/391/EHS je zavedenie opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti\na ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z jej čl. 2 ods.1 vyplýva, že sa uplatňuje na všetky\nodvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,\nvzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.) (pozitívne vymedzenie smernice); v zmysle čl. 2 ods.2 sa táto\nsmernica neuplatňuje tam, kde s ňou sú nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné\nčinnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti\nslužieb civilnej ochrany (negatívne vymedzenie smernice). Rozsah pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS\nsa má vykladať v širšom zmysle; výnimky z jej pôsobnosti stanovené v čl. 2 ods. 2 sa musia vykladať\nreštriktívnym spôsobom.\n14.2.2 Odvolací súd zároveň konštatuje, že čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z\npôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako také (ako sa žalovaný snažil presvedčiť súd),\nale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s\npravidlami uvedenými v tejto smernici. Účelom úpravy obsiahnutej v čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/\nEHS je zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,\nzdravia a poriadku, ak nastane mimoriadna udalosť alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prírodná\nkatastrofa, pre ktorú je typické, že rozvrhnutie pracovného času pre zásahové a záchranné tímy nie\nje možné); táto sa však odlišuje od štandardnej obsahovej náplne práce a plnenia úloh žalobcu ako\npríslušníka Hasičského a záchranného zboru. Hoci sa žalobca pri výkone svojej práce bezpochyby\nstretne aj s nepredvídateľnými situáciami, činnosti, ktoré za zvyčajných podmienok vykonáva, je možné\nvopred organizovať či naplánovať, a to vrátane rozvrhnutia pracovného času. Odvolací súd na základe\nuvedeného konštatuje, že na činnosť žalobcu sa vylúčenie z pôsobnosti čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/\nEHS nevzťahuje, naopak, táto smernica je plne aplikovateľná. Zároveň štátna služba žalobcu sa\nnevyznačuje takými osobitosťami, ktoré by odporovali súčasnému použitiu smernice č. 2003/88/ES.\n14.3 Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že čl. 17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje\nčlenským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu\nochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, keď\nsa jedná o protipožiarne služby civilnej ochrany. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl. 17 ods.1 sa vzťahuje\nna vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iné osoby s právomocou nezávislého rozhodovania (a),\nrodinných pracovníkov (b) alebo pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských\nspoločenstvách (c); na žalobcu sa vzťahuje čl. 17 ods.3 písm. b) bod iii) danej smernice, ktorý odklon\nod čl. 6 neumožňuje.\n15. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.547,09 Eur;\ntúto sumu vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (2.147 hodín) za žalované\nobdobie od januára 2020 do novembra 2022 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú\npohotovosť podľa § 122 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť\npodľa § 122 ods.2 písm. a) daného zákona, pričom jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého\nžalovaného obdobia dosiahol 53,03 hodín týždenne.\n15.1 Zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s čl. 6 písm.\nb) smernice č. 2003/88/ES v žalovanom období odpracoval 2.147 hodín služobnej pohotovosti, ktoré\nmu neboli (v rozpore s čl. 2 smernice č. 2003/88/ES) započítané do fondu odpracovaného (služobného)\nčasu. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že tento v období od januára 2020 do novembra 2022\npracoval v priemere viac ako 48 týždenne bol preukázaný; za tento zásah do práv žalobcu na súkromný\na rodinný život ako aj zásah do práva na ochranu jeho zdravia mu patrí nárok na primerané odškodnenie.\n15.2 Súd prvej inštancie tak po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť\nžalovaného za škodu (čl. 6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES priznávajúci pracovníkom právo na\npriemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov maximálne 48 hodín nebol do právneho poriadku\nSlovenskej republiky správne transponovaný, nakoľko zákon o hasičskom a záchrannom zbore\numožňuje, aby týždenný pracovný čas vrátane nadčasov presiahol 48 hodín; porušenie je dostatočne\nzávažné, pretože porušuje jasnú a konkrétnu normu únie; porušenie práva únie je v rozpore s judikatúrou\n\nSúdneho dvora EÚ), priznal žalobcovi peňažné plnenie titulom nemajetkovej ujmy, ktorú považuje\nodvolací súd, vzhľadom na uvedené, za primeranú. Odvolací súd mal za preukázané, že škoda, ktorá\nmá nemajetkovú povahu, vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, ktorý nemohol stráviť s\nrodinou, blízkymi, priateľmi či fyzickou a psychickou regeneráciou.\n15.3 V kontexte uvedeného tak okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 11 v spojení s §\n13 Občianskeho zákonníka týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým\nosobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv. Len samotné konštatovanie porušenia práva\nby vzhľadom na odpracovanie niekoľko tisíc hodín, ktoré by žalobca mohol venovať iným aktivitám,\nnebolo dostatočným zadosťučinením; týmto sa javí byť práve odškodnenie v podobe peňažnej náhrady\ntakto vzniknutej ujmy. Zároveň netreba opomínať, že právo Európskej únie uznáva, že v dôsledku jeho\nporušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemajetkovej ujmy (čl. 82 Nariadenia Európskej\núnie č. 2016/679).\n15.4 Ak žalovaný namietal, že podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka splnené neboli, odkazuje odvolací súd v\nkonkrétnostiach aj na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 10.22 a 10.23, v ktorých sa\ns možnosťou aplikácie daného ustanovenia podrobne vysporiadal.\n15.5 Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutia iných súdov, odvolací súd reaguje tvrdením,\nže určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu. Okresný súd správne\nprihliadol na okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice č. 2003/88/\nES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného života\nžalobcu, strata práva na odpočinok); zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe ktorého\ndospel k výške žalovanej sumy; uplatnený nárok považoval súd za primeraný. Argumentácia súdu prvej\ninštancie bola aj v tejto časti správna, preto sa odvolací súd v plnom rozsahu s výškou priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy stotožnil.\n16. Z vyššie uvedeného vyplýva, že podané odvolanie nebolo spôsobilé spochybniť správnosť\nrozhodnutia okresného súdu. Odvolací súd ho preto postupom podľa § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. potvrdil,\na to aj v závislom výroku o trovách konania.\n17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255\nods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu\n100 %. O výške trov konania\nrozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným\nuznesením.\n18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá\nveta C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\n(§ 420 C.s.p.).\n\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)\n(§ 422 ods. 1 C.s.p.).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 C.s.p.).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nAk zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,\na) ktorému súdu je určené,\nb) kto ho robí,\nc) ktorej veci sa týka,\nd) čo sa ním sleduje a\ne) podpis.\n(§ 127 ods. 1 C.s.p.)\nAk ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky\ntohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).\nStrany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so\nžiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo\nzmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej\npomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).\n\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nPovinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nAk má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád\nneodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/4/2023", "guid": "9ac3c471-1384-4cee-88c4-22063880151a:4d8ae64c-744d-4638-999f-f01fb7629c6a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}], "citovane_v": []}