Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/28/2025 z 18. 9. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 18. septembra 2025, sp. zn. 16Co/28/2025, ECLI:SK:KSBB:2025:6719204443.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/28/2025 | ECLI:SK:KSBB:2025:6719204443.1 | 2025-09-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a2ba6edd-062d-4401-adaf-a560dd65991c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6719204443.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Banská Bystrica 16Co/28/2025 6719204443 18. 09. 2025 JUDr. Ivica Hanusková ECLI:SK:KSBB:2025:6719204443.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov JUDr. Dušana Kucbela a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcov: 1./A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., občana SR, 2./E. F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, XXX XX D., občana SR, 3./G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., občana SR, 4./I. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., občianky SR, 5./J. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., občianky SR, všetci zastúpení: Advokátska kancelária Krnáč s.r.o., so sídlom Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, proti žalovanému: E. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. H. XXXX/XX, XXX XX N., občanovi SR, zastúpený: JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, AK so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/30/2019-751 zo dňa 4. novembra 2024, takto rozhodol: I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. až VI. mení tak, že žalobu z a m i e t a. II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania, výrok VII. mení tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva . III. Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznáva . odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd výrokmi I. až IV. zriadil vecné bremeno v prospech žalobcov ako vlastníkov stavieb (rodinných domov) špecifikovaných vo výroku jeho rozhodnutia, spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok CKN parc. Č. XXXXX, o výmere 1931 m2 – trvalý trávny porast, ktorý sa nachádza v k.ú. D., obec D., O. N., vedený na LV č. XXXX, a to v rozsahu vymedzenom v diele 1 Geometrického plánu č. 37056565 – 16/21 (ďalej aj „geometrický plán“ ), ktorý pozemok je vo vlastníctve žalovaného. Výrokmi V. a VI. uložil okresný súd žalobcom povinnosť vyplatiť žalovanému náhradu za zriadenie vecného bremena na jeho pozemku, a výrokom VII. priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 2. Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia, žalobný návrh odôvodnili tým, že cez dotknutý pozemok žalovaného bola v minulosti vybudovaná prístupová komunikácia, ktorá je jedinou prístupovou cestou vedúcou k rodinným domom žalobcov, pričom len prístupovou cestou možno zabezpečiť vstup ku svojim rodinným domov z verejnej komunikácie. Tuto skutočnosť mal súd za preukázanú okresný súd aj priamo z ohliadky, ktorú vykonal na mieste samom. 3. Žalobcovia argumentovali, že prístupová komunikácia cez dotknutý pozemok viedla od nepamäti, pričom neslúžila len ako príjazdová komunikácia k rodinnému domu žalobcov, ale aj ako komunikačná trasa na pastviny, polia a k rezervoáru pitnej vody. Túto cestu využívali už v minulosti ich právni predchodcovia. Žalobu podali z dôvodu, že Mesto Hriňová vydalo oznámenie o stavebnom konaní, v ktorom nájomca pozemku žalovaného žiadal o stavebné povolenie týkajúce sa vybudovania oplotenia na danom pozemku. Keďže podali námietky a nedošlo k uzavretiu zmieru, boli odkázaní H. D. na súdne konanie. 4. Žalobcovia svoju žalobu upresnili predložením geometrického plánu č. 37053565 - XX/XX, ktorý vyhotovil E. H. H., E. K. C., Geodetické práce Zvolen s autorizačným overením E. K. C. dňa 07.05.2021 a úradne overeným dňa 30.08.2021, v ktorom bolo zachytené trasovanie vecného bremena cez pozemok žalovaného. Za účelom zistenia odplaty súd v spore ustanovil znalca, ktorý určil všeobecnú odplatu za zriadenie vecného bremena v zmysle predloženého geometrického plánu. 5. Žalovaný sa v spore bránil tým, že neboli splnené predpoklady na vyhovenie podanej žalobe a poukázal na to, že žalobcovia majú aj iný možný prístup k svojim stavbám. 6. Návrh žalobcov vyhodnotil súd okresný súd ako dôvodný s poukazom na § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. 7. Pokiaľ išlo o dôvodnosť podaného žalobného návrhu, okresný súd odkázal na skutočnosti a reálne zistenia na mieste samom v deň obhliadky 17.06.2020. Okresný súd na mieste samom vzhliadol v smere pohľadu zospodu nahor k domom žalobcom, po ľavej strane sa nachádzajúcu cestu, ktorá podľa prítomného (pôvodného) žalobcu (F. B., nar. XX.XX.XXXX) existuje, čo si len on pamätá, asi 150 rokov. Po tejto ceste vždy podľa jeho vyjadrenia chodili tí ľudia, ktorí na konci cesty mali postavenú nehnuteľnosť. Doplnil, že už ako 5 - 7 ročné dieťa vnímal túto cestu a skutočnosť, že sa po nej vždy chodilo hore. Zdôraznil, že keď v roku 1977 nadobudla vlastníctvo k spornému pozemku manželka žalovaného, dobre vedela, že táto cesta tu existuje; tiež ostatní žalobcovia chodia po ceste z pravej strany, ktorá ide do oblúka popri každom dome, pričom táto cesta vedie k poliam/pozemkom, ktoré užívajú minimálne ďalší dvanásti ľudia, ktorí taktiež nemajú inú možnosť prístupu ku svojim poliam len cez dotknutú cestu. Poznamenal, že na konci cesty sa nachádza rezervoár vody, na ktorú sú všetci napojení, pričom aj k tomuto je potrebné mať prístup. 8. Žalovaný na mieste ohliadky uviedol, že sa v minulosti viackrát snažil o výmenu s tým, že by dal žalobcom tento pozemok a oni by mu dali časť pozemku nachádzajúceho sa hore, avšak sa nedohodli. Taktiež ponúkal mestu Hriňová dotknutý pozemok, aby ho vykúpilo s tým, že pozemok by bol jeho a sporná časť by bola obecná. Pokiaľ sa však výmena pozemkov nerealizovala a žalobcovia s výmenou naďalej nesúhlasili, tak teda nesúhlasil ani žalovaný so zriadením vecného bremena. Na mieste samom bola sudcovi daná informácia, že opäť z toho istého pohľadu v smere zdola nahor (po pravej strane sa nachádza tzv. „hriňovská cesta“). Určitá komunikácia je aj po ľavej strane, ktorú podľa žalovaného mohli žalobcovia využiť a nenarúšať jeho vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti. 9. Vykonaným dokazovaním podľa okresného súdu žalobcovia osvedčili všetky zákonné predpoklady k tomu, aby rozhodol v ich prospech. Okresný súd považoval za zrejmé, že prístupová komunikácia, na ktorú poukazovali žalobcovia z pohľadu zdola nahor vedúca po pravej strane popred obydlia žalobcov, je dlhodobo používaná a v prípade potreby je možné uskutočniť jej čiastočnú opravu, úpravu alebo nenáročnú rekonštrukciu. Pokiaľ by mal zriadiť vecné bremeno z opačnej strany pozemku žalovaného, okresný súd v tomto smere uzavrel, že by to vyžadovalo neporovnateľne väčšie vyvinutie nákladov na zriadenie spevnenej plochy, musel by sa urobiť výrub náletovej dreviny, spevniť cestu ťažkými zemnými mechanizmami, nakoľko sa tam nachádza jarok, cez ktorý pri návalových dažďoch alebo na jar pri topiacom sa snehu nebolo možné vylúčiť stekanie prúdu spádovej vody. Takéto náklady na zriadenie prístupovej cesty by boli podľa okresného súdu v rozpore s doterajšou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, ako aj zaužívanou súdnou praxou. Žalobe preto okresný súd vyhovel a pri určení náhrady za zriadenie vecného bremena vychádzal zo znaleckého posudku. 10. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci, keďže žalobcovia boli úspešní v celom rozsahu, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 11. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal včas dovolanie žalovaný. Odôvodnil ho s poukazom na § 389 ods. 1 písmena a), b), c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Namietol, že okresný súd prevzal iba argumenty žalobcov a nevenoval sa skutkovým a právnym tvrdeniam, ktoré počas celého konania žalovaný produkoval. Namietol, že okresný súd zriadil vecné bremeno k čiernej stavbe žalobkyne č. 5 so súpisným číslom 846. Tiež namietol, že podmienka, že prístup vlastníka ku stavbe nemožno zabezpečiť inak, nie je splnená, ak vlastník priľahlého pozemku, ktorý má slúžiť ako cesta, ponúkol vlastníkovi stavby, že mu pozemok alebo jeho časť predá alebo, že mu zriadi vecné bremená zmluvou za obvyklú cenu. Žalovaný túto možnosť žalobcom písomne ponúkol. Ani jedno z tých riešení žalobcovia nevyužili. Okresný súd podľa neho nezohľadnil spravodlivý pomer medzi výhodou, ktorú právo cesty poskytuje vlastníkovi stavby a ujmou, ktorá by vznikla riadením cesty vlastníkovi zaťaženého pozemku. Akcentoval, že rodinný dom so súp. č. XXX je stavbou, ku ktorej sa v súčasnosti vedie stavebné konanie o dodatočné povolenie stavby a zriadením vecného bremena by žalobcovia mohli legálne užívať neoprávnene stavby. Spochybnil tvrdenia pôvodného žalobcu F. B. o tom, že cesta sa tam nachádzala aspoň 150 rokov, čo si pamätal. Pamätať si takúto skutočnosť podľa neho objektívne nie je možné. Nemohlo sa jednať o cestu, ale len o vychodenú a zdevastovanú časť jeho parcely, ktorú sa rozhodli označiť žalobcovia za cestnú komunikáciu. 12. Žalovaný v odvolaní konštatoval, že považuje za vyslovene nespravodlivé a nezákonné zriadiť na jeho pozemku právo cesty v prospech žalobcov iba preto, že tretie osoby zabrali verejnú komunikáciu a rozhodli sa viesť cestu popri nej na jeho pozemku. To platí aj o zanedbaní povinnosti vlastníka prístupovej komunikácie vedúcej pozemkami s parc. č. 21435 a 21433/1, ktorých vlastníkom je mesto Hriňová, starať sa o svoj majetok a brániť sa proti neoprávneným zásahom do neho. Na uvedených pozemkoch sa pritom nachádzala aj sčasti zabratá verejná komunikácia, čo je samo o sebe dôvod na zamietnutie žaloby. Tiež namietol, že zriadením vecného bremena na jeho pozemku dôjde k strate jeho charakteru a hodnoty, ako aj možnosti využiť ho na iné účely. 13. Žalobcovia odvolanie žalovaného považovali za nedôvodné. V plnom rozsahu sa stotožnili s názorom okresného súdu. Rozsudok považovali za zákonný a vecne správny. Z vykonanej ohliadky na mieste sa samom vyplynuli odlišné závery ako ich interpretuje žalovaný v odvolaní. Majú za to, že preukázali, že časťou pozemku žalovaného, ktorá bola v konaní vymedzená geometrickým plánom, vedie jediná prístupová cesta k ich rodinným domom, pričom táto cesta tu bola dávno predtým ako predmetnú parcelu nadobudol žalovaný. Vykonaným dokazovaním bolo tiež podľa nich preukázané, že nemajú inú možnosť prístupu k svojím nehnuteľnostiam. Žalovaný im deklaroval záujem odpredať len celý pozemok za 50,Eur/m2, čo je pre nich neprijateľná suma, vzhľadom na ich majetkové pomery, ako aj na nevyhnutnosť užívania iba časti pozemku. Pokiaľ svoj návrh upravil na 40,- Eur/m2, tento návrh ich stanovisko nemohol zmeniť. Spochybnili záver o nelegálnej stavbe so súp. č. XXX, pretože táto stavba má pridelené súpisné číslo v katastri nehnuteľností. Žalovaný nepochybne pri kúpe pozemku vedel čo nadobúda, preto navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. 14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v zmysle § 34 CSP prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a 380 CSP, nariadil vo veci pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP, na ktorom v zmysle § 384 ods. 1 a 2 CSP zopakoval a doplnil dokazovanie a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil z nasledovných dôvodov : 15. Odvolací súd pri posudzovaní odvolania žalovaného v intenciách napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že na vec sa vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Vzhľadom na to odvolací súd podľa § 382 CSP vyzval sporové strany, aby sa v lehote desiatich dní vyjadrili k možnej aplikácii ustanovenia § 1 ods. 2 písm. d) v spojení s § 22 a s poukazom na § 6 ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) ďalej v texte len „cestný zákon“), ako aj aplikácie § 22 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva cestný zákon ( ďalej len „vyhláška“). 16. Žalovaný vo vzťahu k uvedenej výzve nemal námietky k aplikácii uvedených ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav. Aplikáciu uvedených právnych noriem však nepovažoval za možnú vo vzťahu k nehnuteľnosti so súp. č. XXX, nakoľko táto stavba bola vybudovaná bez stavebného povolenia. Žalobcovia k tejto stavbe dlhodobo využívajú prístup cez jeho pozemok bez jeho súhlasu a bez existencie akéhokoľvek oprávnenia. Zriadenie cesty k takto postavenej nehnuteľnosti nemožno podľa neho spätne legitimizovať cez všeobecný odkaz na cestný zákon. Uzavrel, že cesta nie je verejná ani účelová komunikácia v zmysle zákonných znakov, ale súkromný pozemok, ktorý nikdy nebol určený na verejné užívanie. Poukázal na to, že v roku 1986 dom so súp. č. XXX pôvodného žalobcu č. 5 na mieste, kde stojí dnes, určite nestál. Výpoveď svedka F. B., že cez pozemok parcely č. XXXXX podľa obyvateľov uvedenej lokality viedla cesta od roku 1920, je podľa ortofotomapy z roku 1950 nepravdivá. Podľa ortofotomapy z roku 1950 vedie cez pozemok v pozdĺžnom smere len úsek na vyháňanie dobytka na pastvu, ktorý v druhej tretine pozemku parcely č. XXXXX sa stáča vľavo na parcelu č. XXXXX, teda na časť spomínanej spoločnej pastvy. Táto odbočka je do dnes identifikovateľná. Takýto výhon pre dobytok nie je v zákone o cestných komunikáciách kvalifikovaný ako účelová komunikácia. Až kým sa s manželkou nedostali k realizačnému geometrickému plánu vyhotovenému v roku 1998, boli v tom, že cesta vedie logicky mimo ich parcelu. Doplnil, že plynová prípojka bola mestom Hriňová realizovaná v roku 1996. Mal za to, že v roku 1996 Mesto Hriňová pri výkopových prácach plynovej prípojky urobilo aj terénne úpravy (zárez) na pozemku parcely č. XXXXX ohľadne zriadenia spornej cesty, ktorú pri tej príležitosti spevnilo štrkom do dnešnej podoby. Dovtedy tam viedol spomínaný výhon pre dobytok „prť“. V tomto konkrétnom prípade cestu nezriadil vlastník pozemku zapísaný v katastri nehnuteľností v roku 1996 do takej podoby ako je dnes - B. B., narodený XX.XX.XXXX, pretože dňa 30.10.1963 umrel a takisto nemohol proti takémuto zriadeniu účelovej cesty ani protestovať, pretože už nežil. Akonáhle bolo vlastníctvo parcely č. XXXXX v katastri nehnuteľnosti zapísané na O. L., tá zistila, že cesta vedie cez jej pozemok a podala na súd žalobu o zdržanie sa zásahov do jej vlastníckeho práva. Navrhol, aby na odvolacom pojednávaní bola vypočutá ako svedkyňa znalá miestnych pomerov. K vyjadreniu priložil fotografie ortofotomapy z roku 1950, nachádzajúcej sa na čísle listu 847, 848, ako aj súčasné fotografie z ortofotomapy, ktoré sa nachádzajú na č. l. 850, 851. 17. Žalobcovia vo vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu uviedli, že skutkové pomery danej veci nenapĺňajú znaky verejnej účelovej komunikácie na parcele žalovaného. Keby sa tak aj javilo, nezabezpečuje to stabilný, určitý a súkromno-právne vykonateľný prístup k rodinným domom žalobcov. Poukázali na to, že rozhodnutím správneho orgánu boli vyzvaní, aby podali žalobu o zriadenie vecného bremena. Porovnaním detailného náčrtu oplotenia doručeného na stavebný úrad stavebníčkou O. L., ako prílohy jej podania a dostupnej kombinácie katastrálne mapy a ortofotomapy, stavebný úrad zistil, že cez pozemok s parcelným č. 10319 existuje jediná reálna možnosť pre prejazd po spevnenej ploche s asfaltovým povrchom k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcov. Vybudovaním oplotenia podľa situačného výkresu by došlo k zamedzeniu tejto jedinej možnosti. Podľa vyjadrenia Mesta Hriňová dotknutá spevnená plocha nie je evidovaná ako miestna komunikácia v pasporte a nie je spravovaná mestom. To, že stavebný úrad odkázal účastníkov stavebného konania na súd, indikuje, že v dotknutej trase nešlo o nesporný režim verejnej účelovej komunikácie, ktorý by bol riešiteľný v cestnoprávnom režime. V opačnom prípade by spor riešili cestné správne orgány a nie civilný súd. Nie je podľa nich preukázaná všeobecná prístupnosť pre každého, skôr ide o individuálne tolerovaný prístup k rodinným domom žalobcov. Neexistujú ani typické znaky správy verejnej cesty. Ak by aj išlo o verejnú účelovú komunikáciu, režim všeobecného užívania negarantuje žalobcom určité právo prístupu k ich rodinným domom. Preto navrhli napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. 18. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalovaný uviedol, že pôvodná cesta rozdeľovala jeho pozemok v určitej časti. Tiež uviedol, že cez jeho pozemok prechádza plynová prípojka. Tuto plynofikáciu na jeho pozemkoch robilo v roku 1996 Mesto Hriňová, ktoré zároveň robilo aj terénne úpravy na uvedenej prístupovej ceste. Žalovaný ďalej na pojednávaní vo vzťahu k svojej odvolacej argumentácii uviedol, že na č. listu 847 spisu sa nachádza fotka prístupovej cesty, respektíve ciest, ktoré sú predmetom konania z roku 1950. Pri ich popise za účasti oboch strán bolo konštatované, že ide o fotografie z roku 1950 aj na č. listu 848. Na tomto čísle listu je už doplnená fotografia o katastrálnu mapu a na č. l. 849 ide o terénnu mapu. Na fotografii na č. listu 850 ide o súčasný stav, kde je už cesta rozšírená. 19. Žalovaný na otázku senátu, aký charakter má vodný zdroj nad rodinným domom so súpisným č. 846 uviedol, že ide o čiernu stavbu. Je to nádrž vodojem, ktorý prevádzkuje asi obec, nevedel to určite. Uviedol, že sa touto vodou zásobujú aj obyvatelia priľahlých rodinných domov vrátane žalobcov. Nevedel odpovedať či v čase, keď sa stal vlastníkom v roku 1984, respektíve jeho manželka, sa tam nachádzal tento zdroj pitnej vody. 20. Žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní pred odvolacím súdom uviedli, že prístupovú cestu nevybudovali, tá bola viac dobudovaná pri plynofikácii mestom Hriňová, pretože aj v roku 1996 existoval rodinný dom, ktorý je predmetom tohto konania a žalovaný nemal pripomienky v období plynofikácie tejto časti Hriňovej. 21. Odvolací súd na pojednávaní vykonal dôkaz pripojením spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/127/2002, v ktorom konaní sa pôvodná vlastníčka pozemku žalovaného O. L. (manželka žalovaného) domáhala voči pôvodným vlastníkom rodinného domu (pôvodným žalobcom 6/ F. B., nar. XX.XX.XXXX a D. B., nar. XX.XX.XXXX) so súp. č. XXX odstránenia neoprávnenej stavby a zdržania sa zásahov do jej vlastníckeho práva k pozemku s parcelným č. XXXXX. Z rozsudku Okresného súdu Zvolen, č. k. 15C 127/02 - 225 zo dňa 01.02.2007 vyplynulo, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá vo vzťahu k obom vzneseným návrhom. Z výpovedí účastníkov konania, ako aj samotnej navrhovateľky, ktorá uviedla na pojednávaní dňa 14.11.2002, že táto cesta existovala už aj v čase, keď žili jej rodičia a chodievalo sa tadeto na spoločnú pastvu, vyplynulo, že nikto nemá vedomosť kto cestu vybudoval a za akým účelom a následne niekoľkokrát túto skutočnosť vo svojich podaniach a vyjadreniach sama potvrdila. V uvedenom konaní bolo navrhovateľkou tvrdené, že desiatky rokov bola cesta využívaná nielen účastníkmi konania, ale aj svedkami, ktorí boli v konaní vypočutí, ako aj ich rodinnými príslušníkmi, teda nešlo o prístupovú cestu len k rodinnému domu odporcov, ale aj na pastviny, polia a k rezervoáru pitnej vody. Tieto skutočnosti potvrdilo aj Mesto Hriňová, ktoré uviedlo, že táto cesta je tam od nepamäti, je spevnená makadamom, ale aj znalec, ktorý vo svojom znaleckom posudku uviedol, že sa jedná o starú cestu. Znalec potvrdil aj to, že sčasti vedie cez parcelu č. XXXXX. Okresný súd v uvedenej veci ďalej uviedol, že išlo o cestu, ktorá tu bola ešte predtým než pozemok odkúpili rodičia žalobkyne a užívali ho. Táto cesta však ľuďom slúžila dávno predtým než bola navrhovateľka na svete. To znamená, že v čase, keď sa stala vlastníčkou parcely č. XXXXX, musela mať vedomosť o tom, že cez túto parcelu vedie cesta, ktorá je využívaná nielen rodinou odporcu, ale aj ostatnými obyvateľmi najmä tými, ktorí majú nad domom odporcov polia a pastvy. Tak isto je to prístupová cesta k rezervoáru pitnej vody. Okresný súd na ohliadke vykonanej na mieste samom nezistil, že by k domu odporcov a na pozemky nachádzajúce sa nad rodinným domom odporcov bola iná prístupová cesta. Jediná cesta, ktorá viedla, a ktorá bola ako tak spevnená, bola práve cesta, ktorá vedie podľa vyjadrenia navrhovateľky a aj v zmysle znaleckého posudku práve cez pozemok parc. č. XXXXX. Vzhľadom k tomu, že táto cesta tu bola dávno predtým než navrhovateľka nadobudla vlastníctvo k uvedenej spornej parcele, nešlo o neoprávnený zásah do jej vlastníckeho práva, preto jej okresný súd žalobu zamietol. Zároveň z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen vyplynulo, že voči tomuto rozsudku pôvodná vlastníčka parcely č. XXXXX ako žalobkyňa, nepodala opravný prostriedok a uvedené rozhodnutie je právoplatné. 22. Odvolací súd ďalej vychádzal zo skutkových zistení okresného súdu ohľadne vlastníckych vzťahov žalobcov k ich rodinným domom a priľahlým pozemkom a vlastníckeho práva žalovaného k ceste na parcele č. XXXXX, ktoré sa všetky nachádzajú v katastrálnom území D.. Odvolaciemu súdu bolo rovnako zrejmé, že žalobu podali žalobcovia na základe výzvy stavebného úradu - Mesta Hriňová, v dôsledku nedosiahnutia zmieru medzi účastníkmi stavebného konania, a to žalobcami a nájomkyňou pozemku žalovaného O. L., ktorá chcela predmetný pozemok oplotiť. 23. V rámci zopakovania dokazovania odvolacím súdom z listinného dôkazu nachádzajúceho sa na č. l. 21 súdneho spisu vyplynulo, že Mesto Hriňová rozhodnutím zo dňa 17.07.2019 č. spisu 470/2019/ovž - 11239/2019 odkázalo žalobcov na podanie žaloby na súd. K odkázaniu na podanie žaloby došlo až po tom, ako vydalo Mesto Hriňová rozhodnutie č. A/2013/1306/5324 – rozhodnutie zo dňa 06.02.2014, ktorým povolil stavebníčke oplotenie pozemku za podmienky zachovania miestnej komunikácie v pôvodnom stave, ktorá prechádza uvedenou parcelou. Proti tomuto rozhodnutiu podala stavebníčka v zákonnej lehote odvolanie a predmetné rozhodnutie bolo zrušené Okresným úradom Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky dňa 26.03.2014 pod č. OÚ - BB-OVBT - 2014/12276/BX a bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Nové rozhodnutie však Mesto Hriňová nevydalo, ale odkázalo účastníkov konania na súd, aby sa domáhali zriadenia vecného bremena za účelom prechodu a prejazdu k svojim nehnuteľnostiam. 24. Pre odvolací súd v rámci dokazovania tiež z fotografie katastrálnej mapy nachádzajúcej sa na č. l. 24 súdneho spisu vyplynulo, že pozemok žalovaného s parcelným č. XXXXX v spodnej časti prekrýva naznačenú cestu, ktorá sa v tejto spodnej časti rozvetvuje smerom doprava k rodinným domom so súp. č. 725 vo vlastníctve žalobcu 1/., súp. č. XXX v podielovom spoluvlastníctve žalobcov 3/ a 4/, a súp. č. XXX vo vlastníctve žalobcu 2/, a doľava smerujúcu k lesnému porastu smerom hore k rodinnému domu so súp. č. XXX vo vlastníctve žalobkyne 5/. 25. Z fotografií urobených okresným súdom v rámci ohliadky nachádzajúcich sa na č. l. 253 odvolací súd zistil, že pravdepodobne v spodnej časti parcely žalovaného, kde dochádza k rozvetveniu cesty smerom doľava a doprava, sa nachádza stvárnenie pozemku v podobe štrkovej a čiastočne asfaltovej cesty smerujúcej k rodinným domom doprava (ide o rodinné domy so súpisným č. 725,726,727); a z fotografií č. l. 254, 255 odvolací súd zistil, že rozvetvenie cesty smerom doľava a hore k rodinnému domu so súp. č. XXX má charakter štrku, navezeného makadamu a zárezu do terénu, pričom tento zárez je viditeľný a je v šírke bežnej pre jednosmerný prejazd motorového vozidla. Zároveň z mapy nachádzajúcej sa na č. l. 24 spisu vyplýva, že nad rodinným domom so súp. č. XXX sa nachádzajú polia a zjavne sa tam nachádza tiež zdroj pitnej vody, čo potvrdili obe sporové strany. Z výpovede pôvodného žalobcu F. B., nar. XX.XX.XXXX, pri ohliadke vyplynulo, že cesta smerom zospodu nahor, po ľavej strane, tu existovala od nepamäti. Po tejto ceste vždy chodili ľudia, ktorí na konci cesty mali postavenú nehnuteľnosť, respektíve túto obývali. Pôvodný žalobca v tejto lokalite žil 83 rokov a ako 5 až 7 ročné dieťa vnímal túto cestu a skutočnosť, že sa po nej vždy chodilo hore, preto manželka žalovaného musela v čase, keď nadobudla nehnuteľnosti, vedieť, že táto cesta tu existuje, keďže na konci cesty sa nachádza aj rezervoár vody. 26. Žalovaný sa v spore bránil tým, že predmetná ľavá časť cesty, ktorá vedie cez jeho pozemok k rodinnému domu so súp. č. 846 pôvodne bola len takzvanou prťou, kadiaľ sa hnal hovädzí dobytok. Jej stvárnenie v teréne vyplynulo aj z ortofotomapy z roku 1950. Túto skutočnosť odvolací súd overil porovnaním ortofotomapy nachádzajúcej sa na č. l. 847 a 848 a súčasného stavu podľa fotky na č. l. 850. Porovnaním týchto fotiek bolo odvolaciemu súdu zrejmé, že pôvodné trasovanie cesty viac menej kopírovalo terén na hranici pozemku s parcelou č. XXXXX, o čom svedčí aj kľukatenie danej cesty. Je teda zrejmé, že pôvodne v roku 1950 bolo trasovanie cesty čiastočne iné (viac záhybov) ako je tomu v súčasnosti. V súčasnosti podľa náhľadu ortofotomapy nachádzajúcej sa na č. l. 850 je táto cesta priamejšia, menej kľukatá a je lepšie viditeľná v teréne. Tieto zistenia dané do súvisu so zisteniami Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/127/2002, nasvedčujú tomu, že v tejto časti spornej parcely sa od nepamäti nachádzala cesta, ktorú využívali osoby za účelom obhospodarovania svojich pozemkov, ako aj za účelom prístupu k rodinnému domu č. 846. Taktiež sa táto cesta využívala za účelom údržby a prístupu k rezervoáru pitnej vody. Mesto Hriňová v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/127/2002 pred Okresným súdom Zvolen uviedlo, že táto cesta je tam od nepamäti, je spevnená makadamom, pričom aj znalec uviedol, že sa jedná o starú cestu. Túto skutočnosť nepoprela ani vtedajšia vlastníčka parcely (manželka žalovaného) č. 10319. Tieto zistenia dal odvolací súd do súvisu aj s tvrdeniami žalovaného v spore, pričom aj pred odvolacím súdom na pojednávaní uviedol, že v roku 1996 došlo k vybudovaniu plynovej prípojky na tejto časti parcely ( cesty ) a jej následnému spevneniu navozením makadamu. To je zjavne skutočnosť, ktorá znamenala rozdiel medzi pôvodným trasovaním v roku 1950 a súčasným stavom, od roku 1996. Skutočnosť, že išlo o cestu, ktorá slúžila nielen vlastníkom rodinného domu č. 846, ale aj ďalším osobám, potvrdilo aj to, že mesto Hriňová vybudovalo plynofikáciu na tejto časti parcely žalovaného a naviezlo tam makadam. Nasvedčuje tomu aj zistenie z pôvodného rozhodnutia stavebného úradu, ktoré bolo neskôr zrušené nadriadeným orgánom, v rámci ktorého pri povoľovaní oplotenia parcely č. XXXXX stavebný úrad zadal podmienku, že stavebník musí zachovať miestnu komunikáciu v pôvodnom stave, ktorá prechádza uvedenou parcelou. 27. Na základe takto vyhodnotených skutkových zistení dospel odvolací súd k skutkovému záveru, že na pozemku žalovaného sa nachádza cesta, ktorá je poznateľná v teréne, v spodnej časti a ďalej smerom doprava má znaky pôvodného asfaltového povrchu, a v spodnej časti smerom doľava až k rodinnému domu so súp. č. XXX má charakter zárezu a stvárnenia povrchu tvoriaceho vyjazdeným makadamom v šírke potrebnej pre prejazd jedného motorového vozidla. Odvolací súd vychádzajúc aj z výsledkov dokazovania Okresného súdu Zvolen v konaní sp. zn. 15C/127/2002 dospel k záveru, že uvedená cesta v oboch smeroch sa nachádza na pozemku žalovaného už niekoľko rokov, takzvane od nepamäti a bola využívaná bez obmedzenia neurčitým počtom osôb, nielen vlastníkmi dotknutých nehnuteľností. 28. Vzhľadom k tomu sa následne odvolací súd zaoberal tým, aký charakter má cesta na pozemku žalovaného. Hoci z konania pred Okresným súdom Zvolen vyplynulo potvrdenie Mesta Hriňová, že uvedená cesta sa tam nachádzala od nepamäti, nebolo v tomto spore preukázané, že by táto cesta bola vedená v pasporte miestnych komunikácií, hoci o tejto ceste malo mesto Hriňová dlhodobo vedomosť. Z hľadiska charakteru tejto cesty tak podľa názoru odvolacieho súdu mohlo ísť jedine o účelovú komunikáciu podľa § 1 ods. 2 písm. d) v spojení s § 22 cestného zákona: 29. Účelové komunikácie spravidla nie sú stavbou (vecou) podľa občianskeho práva. Predstavujú určité stvárnenie či spracovanie povrchu pozemku ( viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo 1911/2000 zo dňa 20.03.2002, obdobne sp. zn. 22Cdo 766/2011 zo dňa 24.06.2014). Uvedenému záveru nasvedčuje aj znenie § 22 vyhlášky, ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách, podľa ktorého účelovými komunikáciami môžu byť aj poľné a lesné cesty, príchodové cesty k závodom, staveniskám, lomov a k iným objektom. Cestný zákon a ani vyhláška kvalitu účelovej komunikácie nestanovuje, rozhodujúce je, aby spĺňala podmienky podľa § 22 cestného zákona v spojení s § 1 ods. 3. 30. V rámci skúmania uvedených podmienok súdy ( viď aj uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 4955/2015 zo dňa 02.08.2017, ktoré je aplikovateľná aj na prejednávaný spor) stanovili, že verejne prístupová účelová komunikácia existuje za splnenia nasledujúcich podmienok : 1. stálosť a poznateľnosť v teréne, 2. zákonný účel podľa § 22 cestného zákona, 3. súhlas vlastníka s verejným užívaním, 4. nutná komunikačná potreba. 31. Pokiaľ ide o cestu na pozemku žalovaného, túto možno vyhodnotiť ako stálu a poznateľnú v teréne, pretože spĺňa podmienky stanovené v § 1 ods. 3 cestného zákona. Skutočnosť, že kvalita cestnej komunikácie je na daných miesta rôzna, nezakladá prekážku jej efektívneho využívania na účel, pre ktorý slúži. Tým je prístup k rodinným domom žalobcov, ako aj prístup k pastvinám nachádzajúcimi sa nad nimi, ako aj k údržbe a k prístupu k rezervoáru pitnej vody. V zmysle § 22 vyhlášky je možné s určitosťou považovať aj cestu smerujúcu k rodinnému domu so súp. č. XXX za účelovú komunikáciu, pretože má minimálne charakter poľnej/lesnej cesty. 32. Vo vzťahu k naplneniu zákonného účelu podľa § 22 cestného zákona mal odvolací súd za preukázané, že cesta na pozemku žalovaného slúži k spojeniu nehnuteľností s ostatnými pozemnými komunikáciami. Je zrejmé, že táto cesta ďalej nadväzuje na ďalšie pozemné komunikácie v Hriňovej, čo vyplynulo aj z fotografie katastrálnej mapy daného územia. Teda spája nehnuteľnosti žalobcov s verejnou cestnou sieťou. Je tak účelovou komunikáciu so zákona bez toho, aby bolo potrebné o jej kategorizácii, ako účelovej komunikácii vydať správne rozhodnutie. V tejto súvislosti je možné poukázať na § 4c ods. 1 cestného zákona, podľa ktorého cestnú sieť tvoria diaľnice a cesty, nie však účelové komunikácie. Podľa § 4c ods. 3 cestného zákona sa cesty, ktoré nie sú potrebné na účelné usporiadanie cestnej siete, môžu sa z tejto siete vyradiť a zaradiť do siete miestnych ciest alebo preradiť medzi účelové cesty alebo zrušiť. Z toho vyplýva, že účelové pozemné komunikácie sa ani nezaraďujú do cestnej siete alebo siete miestnych komunikácií. Preto o ich charaktere sa podľa cestného zákona nevyžaduje osobitné rozhodnutie správneho orgánu (k tomu porovnaj Spáčil, J. Ochrana vlastníctva a držby v Občanském zákonníku. Druhé, doplnené vydanie. Praha : C. H. Beck, 2005, strana 136). 33. Odvolací súd mal preukázaný pre splnenie podmienok aj súhlas vlastníka pozemku s parcelným č. XXXXX s jeho verejným užívaním pre účely účelovej komunikácie. V § 6 ods. 1 cestného zákona je upravené takzvané právo všeobecného užívania pozemných komunikácií (teda aj účelových komunikácií, porovnaj § 1 ods. 2 cestného zákona), v zmysle ktorého môže každý v medziach pravidiel cestnej premávky užívať pozemné komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené. Právo všeobecného užívania účelovej komunikácie je však potrebné vykladať v súvislosti so znením § 22 ods. 3 cestného zákona, ktorý rozdeľuje účelové komunikácie na takzvané verejné a neverejné. Za neverejné účelové cesty sa považujú cesty v uzavretých priestoroch alebo objektoch. A contrario, možno všetky ostatné účelové komunikácie považovať za verejné, pokiaľ ich obec nevyhlási so súhlasom vlastníka účelovej komunikácie za neverejné. Právna doktrína však k skúmaniu toho, či ide o verejnú alebo neverejnú účelovú komunikáciu, vytvorila takzvanú „teóriu venovania“, podľa ktorej sa vyžaduje súhlas vlastníka pozemku s verejným užívaním účelovej komunikácie. Ten môže byť daný výslovne, ako aj konkludentne. Pokiaľ vlastník zriadi pozemnú komunikáciu, ktorá má znaky účelovej komunikácie podľa § 22 cestného zákona, vznikne k nej právo všeobecného užívania. Je potrebné vychádzať z toho, že vlastník komunikáciu zriadil s vedomím a predpokladaným súhlasom jej všeobecného užívania. Pokiaľ chcel toto právo vlastník vylúčiť mohol objekt uzavrieť pred jej zriadením, a tým by došlo k vzniku neverejnej účelovej komunikácie. V tomto prípade nejde o nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva, ale aj o obmedzenie vzniknuté na základe dobrovoľného konania vlastníka (porovnaj Spáčil, J. ochrana vlastníctví a držby v Občanském zákonníku. Druhé, doplnené vydanie. Praha : C. H. Beck, 2005, strana 135). Žalovaný v predmetnej veci zjavne súhlas na užívanie svojho pozemku za účelom verejnej komunikácie neudelil. Ako vyplynulo z dokazovania vlastníkom pozemku sa stal až v roku 2014, pričom predchádzajúcim vlastníkom pozemku bola jeho manželka O. L.. Z vykonaného dokazovania v danom spore, ako aj v spore pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 15C/127/2002, však vyplynulo, že uvedená cesta sa tam nachádzala od nepamäti, bola využívaná dlhé roky viacerými osobami na rôzne účely, a to ešte predtým, ako sa žalovaný a jeho právny predchodca stal vlastníkom tejto nehnuteľnosti. To znamená, že pozemok nadobudli už v čase, kedy komunikácia na spornom pozemku bola vybudovaná a užívaná. Žalovaný preto musí prijať stav aký tu bol v čase, keď sa stal vlastníkom pozemku, čo rovnako platí aj vo vzťahu k jeho právnemu predchodcovi. V tomto ohľade je potrebné aplikovať zásadu ochrany už nadobudnutých práv vyplývajúcich z práva verejného užívania pozemnej komunikácie a vychádzať zo stavu v čase jej vybudovania. Hoci nebolo v konaní preukázané, kedy a kto túto pozemnú komunikáciu vybudoval (zjavne za predchádzajúceho režimu), pred Okresným súdom Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/127/2002 bolo preukázané, že tam cesta bola od nepamäti, ešte predtým, ako sa manželka žalovaného stala jeho vlastníčkou. K časti pozemku žalobcu, ako verejnej ceste, sa zjavne dlhodobo správali všetky dotknuté osoby, ktoré ju využívali dlhé obdobie. Aj Mesto Hriňová, ktoré tam vykonalo plynofikáciu a spevnilo túto cestu. Žalovaný tak nadobudol pozemok už v čase, keď časť jeho pozemku bola „venovaná“ pre verejné užívanie cesty. Žalovaný za tohto skutkového stavu má jedine možnosť domáhať sa, aby v zmysle cestného zákona obec, ako správca účelovej komunikácie, vyhlásil túto účelovú komunikáciu za neverejnú. 34. Odvolací súd nemal vykonaným dokazovaním ani pochybnosti o tom, že pozemná komunikácia na pozemku žalovaného slúži nutnej komunikačnej potrebe. Táto skutočnosť už vyplynula z vyššie uvedených skutočností, keďže predstavuje prístup žalobcov ku svojím stavbám, ako aj prístup iných subjektov k pastvinám a k rezervoáru pitnej vody. Túto skutočnosť si zjavne uvedomovalo aj Mesto Hriňová, ktoré v prípade oplotenia pozemku vo svojom prvšom rozhodnutí dalo podmienku nájomcovi pozemku žalovaného, aby zabezpečil dostupnosť a prechodnosť miestnej komunikácie (hoci toto rozhodnutie bolo neskôr zrušené). Je zrejmé že účelová komunikácia na pozemku žalovaného sa nevyužíva len výnimočne pre lepší a pohodlný prístup žalobcov k svojím nehnuteľnostiam, ale naozaj slúži naliehavej komunikačnej potrebe. 35. Keďže na pozemku žalovaného sa nachádza účelová komunikácia, ktorá je verejná, potom patrí žalobcom podľa § 6 ods. 1 cestného zákona právo jej všeobecného užívania, podľa ktorého v zmysle predpisov upravujúcich premávku, smú užívať uvedenú pozemnú komunikáciu obvyklým spôsobom na účely, na ktoré je určená. V tomto prípade z hľadiska charakteru ide o právo prechodu ako aj prejazdu, avšak za podmienok únosnosti danej pozemnej komunikácie, čo však patrí do posúdenia príslušného orgánu na úseku cestnej dopravy. 36. Toto zistenie odvolacieho súdu bolo ďalej potrebné dať do korelácie s okresným súdom aplikovaným ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Právo všeobecného užívania pozemnej komunikácie bráni tomu, aby súd vyhovel podanej žalobe o zriadenie vecného bremena. V tom spočívalo nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, keďže neaplikoval na nedostatočne zistený skutkový stav príslušné ustanovenia cestného zákona. Právo prejazdu žalobcom svedčí priamo z § 6 ods. 1 cestného zákona. Žalobcovia preto nemôžu od žalovaného požadovať obmedzenie jeho vlastníckeho práva v ich prospech, nakoľko ten je už vo svojom vlastníckom práve obmedzený. Nemôžu požadovať, aby im osobitne na základe súdneho rozhodnutia bolo priznané právo voči žalovanému, ktoré patrí všetkým, t.j. vopred neurčitému rozsahu subjektov. Zároveň v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka platí, že vecné bremeno možno zriadiť len za podmienky, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Žalobcovia ako vlastníci stavieb však majú už prístup ku svojim nehnuteľnostiam zabezpečený prostredníctvom práva všeobecného užívania cesty podľa cestného zákona. 37. Z uvedených dôvodov odkaz stavebného úradu, aby žalobcovia podali žalobu o zriadenie vecného bremena nebol správny. Stavebný úrad pri zohľadnení práv žalobcov ako aj žalovaného, mal vychádzať z toho, že na pozemku žalovaného sa nachádza účelová komunikácia, ktorá je verejne prístupná. Táto skutočnosť mu mala byť zrejmá už z výsledkov konania pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 15C/127/2002, o ktorom konaní malo mesto Hriňová vedomosť. Okrajovo tiež odvolací súd poukazuje na to, že v uvedených intenciách mohol posúdiť podanie stavebníka ako návrh, aby účelová cesta podľa § 22 ods. 3 cestného zákona bola vyhlásená za neverejnú. 38. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že došlo k posunutiu cesty plynofikáciou a navozením makadamu viac do jeho pozemku v ľavej časti, prípadne, že vybudovaním ďalších čiernych stavieb v spodnej časti jeho pozemku došlo k rozšíreniu cesty dovnútra jeho pozemku, nie je dôvodom, pre ktorý by žalobcovia stratili právo všeobecného užívania pozemnej komunikácie. Akékoľvek zásahy do pozemku je potrebné posudzovať z hľadiska subjektu, ktorý zásah vykonal a voči nemu uplatňovať svoje nároky. Pritom je potrebné však brať na zreteľ právo všeobecného užívania pozemných komunikácii. 39. Odvolací súd nevykonal navrhnutý dôkaz žalovaným, a to výsluchom svedkyne O. L., nakoľko vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné pre zistený skutkový stav. Uvedená svedkyňa bola pôvodnou vlastníčkou pozemku žalovaného, bola vypočutá pred súdom prvej inštancie a vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré vyvstali v odvolacom konaní, vypovedala aj pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 15C 127/2002. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalovaný na návrhu na vykonanie tohto dôkazu netrval. 40. Odvolací súd tak po tom, ako dospel ku skutkovým a právnym záverom na základe vykonaného dokazovania pred okresným ako aj odvolacím súdom, napadnutý rozsudok z vyššie uvedených dôvodov zmenil vo výroku I. až VI., teda vo výrokoch o zriadení vecného bremena v prospech vlastníkov stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok a o povinnosti zaplatiť jednorazovú úhradu za jeho zriadenie, tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol. 41. Obiter dictum odvolací súd dáva do pozornosti vyhlášku, v zmysle ktorej podľa § 6 ods. 1 sieť miestnych komunikácií na území obce tvoria všeobecne prístupné a užívané pozemné komunikácie nezaradené do cestnej siete, ktoré sú na území zastavanom alebo určenom na súvislé zastavanie. V zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky miestny národný výbor môže zaradiť do siete miestnych komunikácií účelové komunikácie; pri rozhodovaní o ich zaradení do siete miestnych komunikácií vychádza miestny národný výbor v súlade s so všeobecne záväznými právnymi predpismi z účelnosti tohto zaradenia vždy podľa miestnych pomerov, najmä podľa toho do akej miery sa komunikácia verejne užíva a ako je pre toto užívanie komunikačne potrebná. Podľa § 5 ods. 4 vyhlášky spory o tom, či vyradená cesta alebo jej časť patrí do siete miestnych komunikácií, prípadne či sa má komunikácia zaradiť do siete miestnych komunikácií rozhoduje okresný národný výbor (obec). V zmysle uvedeného je teda potrebné hľadať pre dané subjekty v dotknutom území riešenie, ktoré už natrvalo odstráni spory medzi vlastníkmi stavieb a vlastníkom pozemku . 42. V zmysle § 396 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania pred okresným súdom, nakoľko zmenil jeho rozhodnutie vo veci samej. 43. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 44. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 45. Žalovaný bol po zmene rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom v spore úspešný v plnom rozsahu, keďže odvolací súd podanú žalobu žalobcov zamietol. Napriek tomu nepristúpil odvolací súd k tomu, aby na náhradu trov konania zaviazal v konaní neúspešných žalobcom, nakoľko v prejednávanej veci vzhliadol dôvody osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Ich aplikáciu navrhol pre prípad neúspechu právny zástupca žalobcov na odvolacom pojednávaní. Odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 CSP považoval za dané najmä s ohľadom na skutočnosť, že žalobcovia boli na podanie žaloby odkázaní správnym orgánom v stavebnom konaní. Žalobcovia konali v súlade s tým, na čo boli vyzvaní stavebným úradom, nemôžu tak spravodlivo niesť následky straty sporu len preto, že konali v dobrej viere v správnosť postupu stavebného úradu. Dôvodom pre zamietnutie žaloby tak bolo nesprávne „vyvolanie“ sporu zo strany správneho orgánu, ktorý mal otázku prístupu žalobcu k svojim stavbám posúdiť sám. Spor medzi stranami nemal byť vôbec riešený pred súdom v konaní o zriadenie vecného bremena, preto s ohľadom na výnimočné okolnosti začatia sporu má odvolací súd za to, že existuje v tomto prípade odchýlka od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Pri okolnostiach, ktoré viedli k podaniu žaloby má význam zistenie, že konaniu v prejednávanej veci predchádzal spor v stavebnom konaní, výsledkom ktorého bolo stavebným úradom vydané rozhodnutie, ktorým na spor v súdnom konaní žalobcov odkázal. V zmysle uvedeného je teda potrebné hľadať pre dané subjekty v dotknutom území riešenie, ktoré už natrvalo odstráni spory medzi vlastníkmi stavieb a vlastníkom pozemku. Odvolací súd preto zmenil rozhodnutie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 46. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd z totožných dôvodov ako je uvedené vyššie. V odvolacom konaní bol tiež úspešným žalovaný, napriek tomu s prihliadnutím na dôvody osobitného zreteľa ( okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloba ) mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 47. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 CSP). Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436 ods. 1 CSP).