{"guid": "57dc2449-3679-4487-9ab5-4f4843a8102f:5ad7ed61-f9d4-470e-a199-952806a474f8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3", "spisova_znacka": "3To/23/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/23/2026 z 13. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 13. mája 2026, sp. zn. 3To/23/2026, ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3", "identifikacne_cislo": "6418010010", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2026-05-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Majetok"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 321 ods. 1 písm. e) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-3", "nazov": "§ 321 ods. 3 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-321"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5ad7ed61-f9d4-470e-a199-952806a474f8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n3To/23/2026\n6418010010\n13. 05. 2026\nJUDr. Mário Šulej\nECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr.\nMichaely Bucekovej, PhD., LL.M. a JUDr. Andreja Matušovica, na verejnom zasadnutí konanom dňa\n13. mája 2026, v trestnej veci obžalovaného A. B. C. za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods.\n2 písm. a), písm. c) Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku\nOkresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 03.12.2025, sp. zn. 4T/6/2018 takto\nrozhodol:\nI.Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e\ncelom výroku o treste.\n\nnapadnutý rozsudok okresného súdu v\n\nRozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por.\nobžalovanému A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D. E., trvalým\nF. G. D. H., I. J. XXX/XX,\nukladá\npodľa § 213 ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, § 56 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr.\nzák., § 38 ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, peňažný trest vo výmere 500,- (päťsto) eur.\nPodľa § 57 ods. 3 Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, obžalovanému pre prípad úmyselného\nzmarenia výkonu peňažného trestu ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva)\nmesiace.\nVo výrokoch o vine a o náhrade škody zostáva napadnutý rozsudok nezmenený.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213\nods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák., účinného od 06.08.2024, na tom skutkovom základe, že\nako jediný konateľ spoločnosti Mestský športový klub Žiar nad Hornom, spol. s r.o., ktorý mal z titulu\nsvojej funkcie osobitnú povinnosť v zmysle ust. § 135 Obchodného zákonníka zabezpečiť riadne vedenie\npredpísanej evidencie a účtovníctva a ust. § 135a Obchodného zákonníka vykonávať svoju pôsobnosť\ns odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r.o., v období výkonu\nfunkcie konateľa od 24.02.2012 do 25.02.2016 v Žiari nad Hronom si rôznym spôsobom prisvojoval\nzverené finančné prostriedky patriace tejto spoločnosti, ktoré vyberal z jej bankových účtov vedených\nv Československej obchodnej banke, a.s. a tiež z pokladne MŠK Žiar nad Hornom spol. s r.o., ktorú\nmal na starosti, nepoužil ich pre potreby spoločnosti, ale pre svoje potreby na presne nezistený účel,\n\nčím spoločnosti MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r. o., IČO: 36618357, so sídlom A. Dubčeka 45, Žiar nad\nHronom, spôsobil škodu vo výške 23.550,22,-Eur.\nZa to bol obžalovanému uložený podľa § 213 ods. 2 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, v spojení s § 36\npísm. j) Tr. zák., účinného od 06.08.2024, § 38 ods. 2 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, trest odňatia\nslobody vo výmere 4 mesiacov.\nPodľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., účinného od 06.08.2024, bol obžalovanému výkon trestu odňatia\nslobody podmienečne odložený.\nPodľa § 50 ods. 1 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, bola obžalovanému určená skúšobná doba na 18\nmesiacov.\nPodľa § 50 ods. 2 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť\npoškodenému MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r. o., IČO: 36618357, so sídlom A. Dubčeka 45, Žiar\nnad Hronom v skúšobnej dobe podľa svojich schopností škodu spôsobenú trestným činom v sume\n23.550,22,-Eur.\nPodľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému MŠK Žiar\nnad Hronom, spol. s r. o., IČO: 36618357, so sídlom A. Dubčeka 45, Žiar nad Hronom, škodu vo výške\n23.550,22,-Eur.\nPodľa § 288 ods. 2 Tr. por. bol poškodený MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r. o., IČO: 36618357, so sídlom\nA. Dubčeka 45, Žiar nad Hronom so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný na civilný proces.\nProti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním\ndoručeným okresnému súdu dňa 09.12.2025, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu ďalším\npísomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 01.03.2026, a to proti výrokom o vine, o treste\na o náhrade škody, ako aj proti správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo.\nNásledne ho odôvodnil v tomto znení:\nČlánok I.\n„Napadnutý rozsudok odôvodňuje záver o vine obžalovaného na konkrétnom okruhu dôkazov, ktoré súd\npovažoval za rozhodujúce. Súd v odôvodnení uvádza nasledovné: „Obrana obžalovaného však bola\nvyvrátená vykonaným dokazovaním. Obž. A. B. C. je zo spáchania činu bez pochybností usvedčovaný\nvýpoveďami svedkov – A. K. L., A. M. N., sčasti tiež B. G. a J. F. O., závermi znaleckých posudkov\nznalcov A. M. J. a znaleckej organizácie Ekonomická univerzita v Bratislave, ako i ďalšími listinnými\ndôkazmi.“ Keďže práve tieto dôkazy tvorili základ pre rozhodnutie o vine, považujeme za nevyhnutné\nvyjadriť sa ku každému z nich osobitne a podrobiť ich obsahu aj hodnoteniu súdu kritickej analýze. Z\nnášho pohľadu totiž jednotlivé dôkazy neboli hodnotené úplne, v súlade so zásadou voľného hodnotenia\ndôkazov ani v celkovom kontexte, ktorý z vykonaného dokazovania vyplýva.\nI. Svedkovia\nAko už bolo uvedené, napadnutý rozsudok odôvodňuje svoje rozhodnutie predovšetkým výpoveďami\njednotlivých svedkov. Na margo uvedeného sa osobitne vyjadrujeme k týmto svedeckým výpovediam.\nAd 1) Svedok J. F. O.\n1. Vo vzťahu k výpovedi svedka J. F. O., považujeme za potrebné zdôrazniť, že jeho výpoveď je\npoznačená podstatnými pamäťovými medzerami. Svedok opakovane uvádza, že si nepamätá zásadné\nokolnosti, ktoré sa týkali stretnutí k chýbajúcim finančným prostriedkom, a dokonca si nepamätá ani\nto, kto sa daných stretnutí zúčastnil. Rovnako uvádza, že si presne nepamätá, aká zmluva bola\nuzavretá, hoci práve zmluvná úprava mala byť základom pre posúdenie odmeny, práv a povinností\nobžalovaného. Nepamätá si ani vykonanie inventarizácie či overenie počiatočného stavu pokladne,\nčo výrazne oslabuje istotu, že počiatočný stav bol vôbec spoľahlivo zistený. Ak počiatočný stav nebol\n\npevne a preukázateľne známy, je nemožné jednoznačne uzavrieť, že akékoľvek manko vzniklo až počas\npôsobenia obžalovaného.\n2. Za nevyhnutné zároveň považujeme poukázať na skutočnosť, ktorú uviedol svedok: „ekonómka\nnemala prístup na účet, nemala prístup k peniazom, tak nevidel ani on dôvod na to, aby niečo\nnahrádzala“. Toto tvrdenie je v priamom rozpore s výpoveďou samotnej ekonómky, resp. účtovníčky A.\nK. L., ktorá jasne uviedla, že prístup k internetbankingu mala a že internetbanking sťahovala ona sama,\na to raz mesačne. Z toho jednoznačne vyplýva, že ekonómka prístup k bankovému účtu mala, a preto\nnie je pravda, že obžalovaný bol jedinou osobou, ktorá mohla disponovať informáciami či manipulovať\ns bankovými operáciami.\n3. Významná časť jeho výpovede je navyše sprostredkovaná, keďže mnohé svoje tvrdenia odvodzuje\nz kontrol a porovnávaní, ktoré vykonávali iní pracovníci. On sám nevie uviesť konkrétne informácie a\nopisuje postupy, ktorých sa priamo nezúčastnil. K tomu sa pridávajú aj vnútorné rozpory. Na jednej\nstrane uvádza, že obžalovaný mal „paralelnú evidenciu“ a že takéto porovnanie sa aj vykonalo, čo\npredpokladá, že museli byť predložené konkrétne doklady. Na druhej strane však tvrdí, že obžalovaný\n„nepredložil nič“. Svedok taktiež uviedol, že obžalovaný bol vybraný ako náhrada po predchádzajúcom\nkonateľovi, s ktorým mali v MŠK vzťahové problémy. Hoci nešlo o problémy účtovné, ako sám uviedol,\njeho výpoveď potvrdzuje, že situácia v klube nebola stabilná už pred nástupom obžalovaného. Svedok\nzároveň nevedel presne popísať stav inventarizácií ani účtovných procesov v tomto období, a preto\nnemôže vylúčiť, že prípadné nezrovnalosti vznikli ešte predtým. Pri hodnotení jeho výpovede je tiež\npotrebné zohľadniť jeho pozíciu predstaviteľa mesta, ktorá môže prirodzene ovplyvniť spôsob, akým\nsituáciu prezentuje.\nAd 2) Svedok B. G.\n4. Pokiaľ ide o výpoveď B. G., je nevyhnutné uviesť, že tento svedok nie je priamym svedkom\nrelevantného obdobia. Do funkcie konateľa MŠK nastúpil až v marci 2016 a o predchádzajúcom období\nvypovedá iba v rovine domnienok, predpokladov a sprostredkovaných informácií. Jeho vyjadrenia typu\n„myslí si“, „podľa informácií“ alebo „nevie presne prečo“ ukazujú, že nemá vlastnú vedomosť o skutkoch,\nktoré sú predmetom konania.\nAd 3) Svedkyňa A. K. L.\n5. Svedecká výpoveď účtovníčky MŠK A. K. L. poukazuje na zásadné nedostatky v účtovných\nprocesoch. Sama uvádza, že inventarizácia bola len „ústna“, pretože nestíhala pripraviť písomnú\nformu, pričom rok predtým neexistovala ani žiadna písomná inventarizácia. Takýto postup znemožňuje\nbezpečne určiť stav pokladne v relevantných časových obdobiach a opäť spochybňuje záver, že\nprípadné manko vzniklo až za pôsobenia obžalovaného.\n6. Svedkyňa zároveň priznala, že doklady nosievala so sebou, brala ich preč a následne ich opäť\nprinášala, čo je v skutku neštandardné. Potvrdila, že internetbanking sťahovala sama, raz mesačne, a\nteda mala prístup k bankovému účtu. Z toho vyplýva, že obžalovaný nemohol byť jedinou osobou, ktorá\nmala prístup k bankovému účtu. Výrok svedkyne, že obžalovaný údajne „klamal vo všetkom“, je navyše\nčisto subjektívnym hodnotením bez uvedenia akýchkoľvek konkrétnych príkladov či preukázaných\ntvrdení.\nAd 4) Svedkyňa A. M. N.\n7. Na záver k výpovedi A. M. N., hlavnej kontrolórky mesta, uvádzame, že jej kategorické tvrdenie, podľa\nktorého „bolo to vtedy presne dokázateľné, že on jediný a nemohol to urobiť niekto iný“, nezodpovedá\nvýsledkom dokazovania. Z dokazovania totiž vyplýva, že prístup k bankovému účtu mala aj účtovníčka\nA. L. a zároveň manipulovala s účtovnými dokladmi, čo samo osebe vylučuje jednoznačný záver o tom,\nže prístup k finančným prostriedkom mal výlučne obžalovaný. Svedkyňa navyše vo svojej výpovedi\nopakovane uvádza, že si na viacero podstatných okolností nepamätá. Nevie presne, čo mal obžalovaný\nodmietnuť vydať, nevie potvrdiť, či bola inventarizácia vykonaná, a nie je si istá ani počiatočným stavom\npokladne. Tieto pamäťové medzery oslabujú vierohodnosť jej záverov. Jej tvrdenie, že určitá suma\n\n„podľa nej“ mala byť vedená ako pohľadávka, je len subjektívnym názorom bez priameho poznania a\nnepredstavuje relevantný podklad pre záver o vine.\n8. V intenciách uvedeného vyplýva, že žiadna z vykonaných svedeckých výpovedí neobsahuje\njednoznačné, priamo preukázané skutočnosti, ktoré by obžalovaného usvedčovali zo spáchania\nžalovaného skutku. Výpoveď J. F. O. je poznačená zásadnými pamäťovými medzerami, obsahuje\nsprostredkované tvrdenia a je zaťažená vnútornými rozpormi. B. G. nie je priamym svedkom\nrelevantného obdobia a jeho výpoveď pozostáva výlučne z domnienok a sprostredkovaných informácií.\nA. K. L., účtovníčka MŠK, sama priznala neštandardné účtovné postupy, ústne inventarizácie,\nmanipuláciu s účtovnými dokladmi a prístup k internetbankingu, čo vylučuje tvrdenie, že prístup k\nbankovým účtom mal výlučne obžalovaný. Výpoveď A. M. N., hlavnej kontrolórky mesta, je poznačená\nviacerými zásadnými pamäťovými medzerami, pričom sama nevie uviesť podstatné okolnosti týkajúce\nsa inventarizácie, počiatočného stavu pokladne ani údajného odmietnutia súčinnosti obžalovaným. Jej\nkategorický záver o tom, že skutok mohol spáchať „len obžalovaný“, je preto v rozpore s ostatným\ndokazovaním a nemá oporu v objektívnych zisteniach. Za týchto okolností nemožno akceptovať záver\nsúdu, že obžalovaný je „bez pochybností usvedčovaný výpoveďami svedkov“. Práve naopak, jednotlivé\nsvedecké výpovede sú neúplné, sprostredkované, rozporné alebo založené na subjektívnom hodnotení,\na preto nemôžu tvoriť spoľahlivý ani presvedčivý podklad pre rozhodnutie o vine.\nII. Znalecké posudky\nAd 1) Znalecký posudok A. M. J.\n9. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd v plnom rozsahu akceptoval závery znaleckého posudku A.\nM. J., vrátane jej vyjadrenia zo dňa 19.7.2018. Podľa nášho názoru však súd pri hodnotení tohto dôkazu\nnevyhodnotil všetky okolnosti, ktoré zásadne ovplyvňujú vierohodnosť a presnosť záverov znalkyne.\n10. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že samotná účtovníčka MŠK, A. L., priznala zásadné nedostatky\núčtovníctva. Inventarizácia pokladne podľa jej výpovede neprebiehala v písomnej podobe, išlo len o\n„ústnu“ inventúru. Písomné inventúrne zápisy neexistovali, doklady prenášala, mala ich pri sebe a\nnásledne ich vracala. Tieto okolnosti vypovedajú o tom, že účtovníctvo MŠK nebolo priebežne vedené\ntak, aby spoľahlivo odrážalo stav hotovosti.\n11. Za týchto podmienok je potrebné veľmi obozretne pristupovať k akémukoľvek znaleckému výpočtu,\nktorý predpokladá úplnosť, presnosť a chronologickú správnosť účtovnej evidencie. Pokiaľ neexistuje\nspoľahlivý počiatočný stav pokladne, nie je možné s istotou určiť ani stav konečný, resp. rozdiel medzi\nnimi.\n12. Ďalej je potrebné uviesť, že samotná A. J. priznala technické chyby vo svojom posudku, napríklad\nnesprávne priradenie výdavkov za máj 2015 do mesiaca jún s odôvodnením, že išlo o chybu v\ntabuľkovom spracovaní. Ide pritom o mesiac, ktorý bol predmetom znaleckého skúmania, a nepresnosť\nv zaradení výdavkov môže mať dopad na vyhodnotenie priebežného stavu pokladne.\n13. A. J. zároveň uviedla, že jej tabuľky nie sú chronologicky usporiadané. Neexistencia chronologickej\nkontinuity a presnosť v dátumoch účtovania je pritom nevyhnutná pre akýkoľvek výpočet schodku v\npokladni.\n14. Okrem toho treba opätovne zdôrazniť, že všetky vyššie uvedené nedostatky účtovníctva nemožno\npripísať obžalovanému. Ide o systémové nedostatky vedenia účtovníctva, o ktorých vypovedala samotná\núčtovníčka. Z toho vyplýva, že znalecký výpočet údajného „schodku“ stojí na podkladoch, ktorých\núplnosť a správnosť nebola zabezpečená.\n15. Za tohto stavu nemožno posudok A. J. F. za dostatočný podklad pre jednoznačné ustálenie výšky\nškody, najmä ak existujú ďalšie znalecké posudky s rozdielnymi závermi.\nAd 2) Znalecký F. A. H. E.\n\n16. Súd odmietol P. A. H. E. najmä s odôvodnením, že nemala k dispozícii kompletné účtovníctvo\na vychádzala len z dokumentov predložených obžalovaným. Podľa nášho názoru ide o neúplnú\ninterpretáciu, ktorá nepostačuje na to, aby bolo možné jej závery jednoducho odmietnuť.\n17. Znalkyňa A. E. vo svojej výpovedi uviedla, že pri spracovaní posudku mala k dispozícii podklady,\nktoré jej boli predložené, vrátane znaleckého posudku č. 30/2016 a účtovných závierok, ktoré sú verejne\ndostupné. Zároveň uviedla, že pri porovnávaní jednotlivých údajov zistila rozdiely, ktoré mali podľa nej\nvplyv na výsledné závery.\n18. A. E. identifikovala viacero výdavkových pokladničných dokladov, ktoré podľa nej neboli zaúčtované.\nSúd tieto jej zistenia odmietol, avšak relevantné je, že časť takýchto rozdielov neskôr uvádza aj znalecký\nústav vo svojom posudku, hoci ich mylne pripisuje posudku č. XX/XXXX A. J.. Takáto situácia naznačuje,\nže časť zistení A. E. má reálny základ, ktorý nebol súdom dostatočne zohľadnený.\n19. Zároveň treba zdôrazniť, že ak účtovníctvo nebolo riadne vedené a obsahovalo chýbajúce zápisy,\noneskorené zaúčtovanie alebo nesprávne evidované položky, potom existuje reálne riziko, že rozdiel\nmedzi evidovaným a skutočným stavom pokladne môže byť spôsobený práve týmto nedostatkom.\nZnalecký záver o „schodku“ preto nemôže byť bezpečne ustálený, pokiaľ tieto nedostatky nie sú\nodstránené alebo spoľahlivo vyčíslené.\n20. Súd však nevykonal žiadne doplnenie dokazovania smerujúce k odstráneniu týchto rozporov.\nNapriek existencii dvoch odlišných znaleckých posudkov súd preferoval výlučne jeden, bez toho, aby\ndostatočne odôvodnil, prečo nepovažuje závery druhého znalca za relevantné.\nAd 3) Znalecký posudok Ekonomickej univerzity v Bratislave\n21. Znalecký posudok Ekonomickej univerzity v Bratislave bol súdom prezentovaný ako rozhodujúci\ndôkaz, ktorý mal odstrániť rozpory medzi predchádzajúcimi dvoma znaleckými posudkami. Podľa nášho\nnázoru však ani tento posudok neodstraňuje všetky pochybnosti, a to z nasledujúcich dôvodov.\n22. Znalecká organizácia uvádza, že sa stotožňuje so závermi posudku A. J.. Napriek tomu vo\nvýznamných častiach pracuje s údajmi, ktoré súvisia s rozdielmi identifikovanými A. E.. Táto okolnosť\nvnáša do posudku metodickú nejednotnosť, ktorú súd v odôvodnení nereflektoval.\n23. Ekonomická univerzita konštatuje existenciu neštandardného nakladania s finančnými\nprostriedkami, najmä pri poskytovaní záloh. Konštatuje aj nesprávne účtovanie záloh, nesúlad medzi\núčtovnými obdobiami a prečiarknuté VPD. Napriek tomu vyhodnocuje účtovnú evidenciu ako dostatočnú\npre výpočet schodku. Z metodického hľadiska však platí, že ak sú vstupné údaje neúplné alebo\nnespoľahlivé, nemožno z nich s istotou dospieť k jednoznačnému výpočtu škody.\n24. Znalecký ústav zároveň odmietol tri výdavkové pokladničné doklady z dôvodu formálnych\nnedostatkov, bez podrobnejšieho skúmania, či výdavok bol reálne vykonaný. Formálna chyba však sama\nosebe nezakladá neexistenciu výdavku. Ak výdavok reálne vznikol, potom má dopad na stav pokladne,\nbez ohľadu na formálnu nedokonalosť dokladu.\n25. Napokon, aj tento posudok vychádza z počiatočného stavu pokladne podľa účtovnej závierky za\nrok 2014, hoci bolo preukázané, že inventarizácia neprebehla v písomnej podobe a jej reálny priebeh\nnie je objektívne overiteľný. Táto skutočnosť zásadne ovplyvňuje možnosť presného výpočtu údajného\nschodku.\n26. Z uvedených dôvodov posudok Ekonomickej univerzity neodstraňuje pochybnosti, ktoré sú\nnevyhnutné pre bezpečné ustálenie skutkového stavu. Za existencie troch odlišných znaleckých\nposudkov a neúplnej účtovnej evidencie nebolo možné závery jedného znalca uprednostniť bez\nodstránenia rozporov.\nAd 4) Znalecký F. J. B. L. Q., F..\n27. K záverom súdu, podľa ktorých odborné vyjadrenia a znalecký posudok J. B. L. Q., F. potvrdzujú,\nže obžalovanému nič nebránilo v účasti na hlavnom pojednávaní, je potrebné uviesť, že predmetný\n\nznalecký posudok nie je spôsobilý takýto záver uniesť ani po formálnej, ani po obsahovej, ani po odbornej\nstránke.\n28. V prvom rade znalecký posudok č. 6/2024 nespĺňa základné formálne a obsahové náležitosti podľa\n§ 17 ods. 5 zákona 382/2004 Z.z. o znalcoch. Účel a predmet znaleckého skúmania sú v jeho úvode\nformulované len neurčito a nie je zrejmé, či znalec hodnotil len neurochirurgické parametre, alebo\nkomplexnú schopnosť obžalovaného absolvovať pojednávanie. Posudok neobsahuje konkrétny výpočet\npoužitých podkladov, absentuje opis metodiky a v časti „posudok“ chýba odborná analýza, z ktorej by\nbolo zrejmé, ako znalec dospel k svojmu záveru. Už táto procesná vada bráni tomu, aby mohol byť\nposudok považovaný za spoľahlivý dôkaz o neexistencii zdravotnej prekážky účasti na pojednávaní.\n29. Ďalej je nevyhnutné zdôrazniť, že znalec vôbec nezodpovedal najpodstatnejšiu otázku, ktorú mu súd\npoložil, a to, či je obžalovaný v relevantnom čase vzhľadom na svoj zdravotný stav schopný zúčastniť sa\nhlavného pojednávania, a ak nie, v akom časovom horizonte možno jeho účasť predpokladať. Znalec\nsa obmedzil len na konštatovanie, že dokumentácia nepreukazuje diagnózu „bezprostredne ohrozujúcu\nživot“, čo však nemá žiadnu relevanciu pre posúdenie procesnej spôsobilosti. Súd sa nepýtal na akútny,\nresuscitačný stav, ale na schopnosť znášať záťaž pojednávania bez rizika zhoršenia zdravotného stavu.\nNa túto otázku posudok neobsahuje žiadnu odpoveď, ani pozitívnu, ani negatívnu, ani časovú prognózu,\nani priznanie, že takúto odpoveď nemožno poskytnúť. Posudok je preto z vecného hľadiska použiteľný\nlen veľmi obmedzene.\n30. Významným nedostatkom posudku je aj to, že znalec prekročil rámec zadania, keď sa pustil do\nhodnotenia správania a údajných úmyslov obžalovaného a dokonca navrhoval súdu, aké procesné\nopatrenia má voči nemu prijať. Tieto tvrdenia o „manipulácii“, „úmysle marenia pojednávania“ a\nodporúčania „zaviazať obžalovaného“ nemajú povahu odborného záveru, ale subjektívneho hodnotenia\nznalca, ktorý tak vystupuje nie ako nestranný odborný pomocník, ale ako procesná strana. Takýto postup\nje nezlučiteľný s jeho postavením a zakladá dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti.\n31. Napokon je potrebné uviesť aj odborné limity posudku. J. L. Q. je znalcom v odbore chirurgia\na neurochirurgia, nie v odbore interná medicína, kardiológia, onkológia či iné odbory relevantné\npre posúdenie komplexného dlhodobého zdravotného stavu. Obžalovaného zároveň vôbec osobne\nnevyšetril a vychádzal výlučne zo zdravotnej dokumentácie, ktorá sama osebe neumožňuje posúdiť\nindividuálnu záťažovú toleranciu či riziko zhoršenia stavu v súvislosti s účasťou na pojednávaní. Za\ntýchto okolností nie je možné, aby jeho posudok slúžil ako definitívny dôkaz o tom, že neexistuje\nochorenie znemožňujúce osobnú prítomnosť obžalovaného pred súdom.\n32. S prihliadnutím na uvedené nemožno akceptovať záver súdu, že znalecký posudok č. X/XXXX\npreukazuje schopnosť obžalovaného zúčastniť sa pojednávania. Posudok nespĺňa zákonné náležitosti,\nneodpovedá na otázku súdu, je zaťažený prejavmi zaujatosti a odbornými limitmi a nebol vypracovaný\nna základe osobného vyšetrenia. Všetky zistené pochybnosti preto musia byť v súlade so zásadou in\ndubio pro reo vyhodnotené v prospech obžalovaného a predmetný posudok nemožno považovať za\nrelevantný ani rozhodujúci dôkaz v otázke procesnej spôsobilosti obžalovaného.\n33. V kontexte uvedeného si dovoľujeme zhrnúť, že súd v napadnutom rozsudku prezentuje znalecké\nposudky ako pevnú a presvedčivú oporu svojho rozhodnutia, vykonané znalecké dokazovanie takúto\npovahu v skutočnosti nemá. Ekonomické posudky sú navzájom rozporné, metodicky nejednotné a\nvšetky bez výnimky vychádzajú z účtovníctva, o ktorom samotní svedkovia uvádzajú, že nebolo\nvedené štandardným spôsobom. Chýbali písomné inventarizácie, doklady sa nosili mimo pracoviska,\nzaúčtovanie výdavkov bolo oneskorené alebo chybné a celá účtovná evidencia nezodpovedala\npožiadavke preukáznosti. Pokiaľ je vstupný materiál pre znalecké skúmanie neúplný a nespoľahlivý, nie\nje možné, aby bol spoľahlivý samotný znalecký záver. Toto základné metodické pravidlo však súd pri\nhodnotení dôkazov úplne opomenul.\n34. Znalec A. J. sama priznala chyby v spracovaní, nechronologické zaradenie dokladov a technické\nnedostatky, ktoré sa týkali práve tých období, z ktorých súd vyvodil podstatné skutkové závery. Znalecký\nústav sa síce formálne stotožnil s jej posudkom, no zároveň pracoval s údajmi, ktoré zodpovedajú\nzisteniam A. E.. Práve posudok A. E., jediný posudok, ktorý vyznieva v prospech obžalovaného, súd\nodmietol len s odkazom na rozsah jej podkladov, hoci časť jej záverov sa následne nepriamo potvrdila\n\naj v ďalšom znaleckom skúmaní. Súd tak neodstránil rozpory medzi znalcami, ale naopak, jednostranne\nuprednostnil výlučne ten znalecký názor, ktorý je v neprospech obžalovaného, bez toho, aby podal\npresvedčivé vysvetlenie, prečo sú ostatné odborné závery irelevantné. Takýto postup je v príkrom\nrozpore s povinnosťou hodnotiť dôkazy vo vzájomnej súvislosti a s princípom rovnosti zbraní.\n35. K tomu sa pridáva aj skutočnosť, že znalecký posudok J. L. Q. nespĺňa zákonné náležitosti,\nneodpovedá na otázky, ktoré mu súd položil, a navyše je zaťažený prejavmi zaujatosti. Ak súd akceptoval\nposudok, ktorý nie je spôsobilý preukázať ani len základné procesné predpoklady konania, o to menej\nmožno bez výhrad akceptovať, že ekonomické posudky, vo vzájomne rozpornom stave a pri preukázane\nneúplnej účtovnej evidencii, môžu slúžiť ako spoľahlivý základ pre záver o vine.\n36. Znalecké dokazovanie v tomto konaní neodstraňuje pochybnosti, naopak, vytvára ich viac, než\nbolo pred jeho vykonaním. Rozpory medzi znalcami neboli odstránené, metodické nedostatky neboli\nvysvetlené a základné skutkové otázky ostali nedostatočne preukázané. Súd namiesto toho, aby\npochybnosti vyhodnotil v prospech obžalovaného, vybral si jeden z rozporuplných záverov a povýšil ho\nna jediný relevantný dôkaz. Takýto postup je nezlučiteľný so zásadou in dubio pro reo a v konečnom\ndôsledku vylučuje možnosť považovať skutkový stav za spoľahlivo a bez pochybností preukázaný.\n37. V tomto kontexte si dovoľujeme priložiť Prílohu č. 1 vyjadrujúcu sa k predmetným znaleckým\nposudkom.\nIII. Listinné dôkazy\nVo vzťahu k listinným dôkazom si dovoľujeme priložiť Prílohy č. 2. a č. 3.\nČlánok II.\nHmotnoprávne nedostatky\n38. Predmetná časť, resp. časť č. 2 sa vzťahuje na hmotné právo, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou\nsúdneho uvažovania v procese subsumpcie konkrétnej hmotnoprávnej normy pod skutok, ktorý\nsa obžalovanému kladie v obžalobe za vinu. Táto časť sa zaoberá v prvom rade ustanoveniami\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a veľmi okrajovo najmä z dôvodu zásady\nproporcionality a zásady ultima ratio aj Zákonníkom práce za využitia analógie legis. Ako druhým v poradí\nsa táto časť zaoberá samotným Trestným zákonom v ktorom obhajoba pomocou právnych a logických\nargumentov preukazuje, že predmetný skutok nenapĺňa znaky trestného činu.\n1.1. Trestné konanie s povahou obchodnoprávneho sporu\nSplnenie si povinnosti obžalovaného zabezpečiť vedenie účtovníctva\n39. V zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v\nznení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ObZ“), citujem: „Konatelia sú povinní zabezpečiť riadne\nvedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o\nzáležitostiach spoločnosti.“\n40. V zmysle ustanovenia § 35 ObZ, citujem: „Podnikatelia sú povinní viesť účtovníctvo v rozsahu a\nspôsobom ustanoveným osobitným zákonom.“\n41. V kontexte vyššie uvedených ustanovení je dôležité si uvedomiť, že v zmysle § 135 ods. 1 ObZ\nsú konatelia obchodných spoločností povinní (nie viesť), ale zabezpečiť riadne vedenie evidencie a\núčtovníctva.\n42. Pre doplnenie vyššie uvedenej premisy si dovoľujeme poukázať na komentár F. J. k ustanoveniu §\n135 ObZ v ktorom je uvedené, citujem: „V tejto súvislosti je zrejme najpresnejší rozsudok Najvyššieho\nsúdu ČR, sp. zn. 29 Cdo 1162/99, podľa ktorého „sa konateľ zbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú\nporušením povinností uvedených v ustanovení § 135 ObchZ, ak preukáže, že zabezpečil vedenie\npredpísanej evidencie a účtovníctva v potrebnom rozsahu kvalifikovanou osobou, ktorej vytvoril pre\nvýkon činnosti potrebné podmienky.“\n\n43. Rovnako tak rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obo 106/2006, rozsudok z 1. 2. 2007, v ktorom\nsúd vyhodnocoval zodpovednosť za škodu vzniknutú obchodnej spoločnosti, spätú s nesprávnym\nvedením účtovníctva, kde súd dospel k záveru, citujem: „Možno preto dospieť k záveru, že žalovaná ako\nkonateľka žalobcu splnila povinnosť, ktorá vyplývala z ustanovenia § 135 ods. 1 Obch. zák., v dôsledku\nčoho nie sú dané predpoklady jej zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla žalobcovi zaplatením penále\nza neodvádzanie zrážkovej dane.“\n44. S prihliadnutím na uvedené nie je možné tvrdiť, že by obžaloba v konaní preukázala to, že\nobžalovaný si svoju povinnosť zabezpečiť vedenie účtovníctva nesplnil prostredníctvom osoby (A.\nL.), ktorej predmetom podnikania bola práve uvedená činnosť, a ktorá po celý čas demonštrovala\nprofesionalitu a systematickosť v predmete svojho podnikania, resp. pri vedení účtovníctva.\nPovinnosť konateľa spoločnosti konať s odbornou starostlivosťou a význam zásady ultima ratio v\ntrestnom konaní\n45. V ďalšom poukazujeme na ustanovenie § 135a ods. 1 ObZ, citujem: „Konatelia sú povinní vykonávať\nsvoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej\nspoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie\ntýkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach,\nktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo\nzáujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len\nniektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.“\n46. V zmysle ustanovenia § 135a ods. 2, prvá veta ObZ, citujem: „Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti\npri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti\nspôsobili.“\n47. V nadväznosti na aplikáciu ustanovenia § 135a ods. 1 a 2 ObZ je však nevyhnutné upriamiť\npozornosť súčasne aj na ustanovenie § 1 ods. 1 a 2 ObZ, v zmysle ktorého, citujem: „Tento zákon\nupravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s\npodnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré\notázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich\nnemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa\nzásad, na ktorých spočíva tento zákon.“\n48. S prihliadnutím na vyššie uvedené je nesporne dané, že v prípade, ak vznikne obchodnej spoločnosti\nškoda, ktorú oprávnené osoby (najmä spoločníci a pod.) spájajú s povinnosťou konateľa, resp. so\nzanedbaním povinností konateľa, tento nárok je nutné subsumovať práve pod Obchodný zákonník, resp.\npod niektorý z variant uvedených v ustanovení § 1 ods. 2 ObZ. Aj v tomto okamihu nám právo dáva\nodpoveď, resp. návod ako vnímať, resp. ako vyvažovať zásadu duality verejného a súkromného práva.\n49. V nadväznosti na to zdôrazňujeme na interpretačné pravidlo ultima ratio, ktoré vychádza zo\nsubsidiarity trestného práva, t. j. z toho, že zákonodarca skoncipoval aj iné právne odvetvia, ktoré\nreagujú na možné porušenie zákona, alebo zmluvy a že reakcia v zmysle ustanovení trestného\npráva by mala byť až na poslednom mieste. Ak ide o prípady, ktoré majú súkromnoprávny základ,\ntak je primárne úlohou súdov v civilnom procese vyriešiť všetky sporné otázky, ktoré vznikli medzi\nstranami súkromnoprávneho vzťahu. V intenciách uvedeného a na preukázanie nášho právneho názoru\nuvádzame rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 To 12/2014 zo dňa 10.12.2014, v ktorom najvyšší\nsúd posudzoval skutok, ktorý bol právne kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods.\n5 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, pričom najvyšší súd tu princíp ultima ratio uplatnil v rámci formálnej\ndefinície trestného činu, t. j. v rámci posudzovania znakov konkrétnej skutkovej podstaty stíhaného\ntrestného činu so záverom, že k ich naplneniu nedošlo.”\n50. Ako ďalšie rozhodnutie uvádzame rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 4/04, ktoré\nsa taktiež dotýka trestného činu v zmysle § 213 TZ, resp. sprenevery, v kontexte ktorého citujem:\n„Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, ako\ntrestného činu je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam\npredovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade\n\nvšak nemôže slúžiť ako prostriedok nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti\nsúkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil\nsvoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne\npreberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana prevažne celospoločenských\nhodnôt, a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v\nsúkromnoprávnej sfére. Trestné stíhanie nie je namieste ak sa konanie obvineného výhrade pohybovalo\nv rovine občianskoprávnych vzťahov. Určité zlyhanie či nedostatočná účinnosť zákonných nástrojov\nslúžiacich k faktickému výkonu právoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí nemôže viesť k\ntomu, aby tieto opatrenia boli nahradzované, či doplňované prostriedkami trestného práva. V právnom\nštáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv\nsúkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej\nzodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady celkom nezpochybniteľne zistené.“\n51. Pre úplnosť uvádzame aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo 24/2011.\n52. V zhode s doktrinálnym výkladom F. B. R. k ustanoveniu § 1 Trestného poriadku súhlasne zastávame\nnázor, že „Trestné právo ako celok a TZ ako jeho integrálna súčasť, ktorá určuje celý jeho zmysel, chráni\nzákladné hodnoty a vzťahy upravené inými právnymi odvetviami. Z toho aj vyplýva pojem protiprávnosti.\nPoužitie trestného práva prichádza do úvahy vtedy, keď prostriedky iných právnych odvetví (napr.\nobčianskeho, obchodného, správneho) na ochranu nepostačujú, a to preto, lebo došlo ku spáchaniu\ntrestného činu. Takto treba chápať základný účel a funkciu trestného práva a takto aj treba postupovať.\nTrestné právo je prostriedok ultima ratio..“\n53. Ak sa vrátime k úplnému základnému východisku, nie k očakávaniam ani k štatistickému „hľadaniu\nvinníka“, ale k tomu, čo naozaj vyplýva z práva a z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, potom\nje potrebné povedať, že za situácie, keď konateľ riadne zabezpečil vedenie účtovníctva kvalifikovanou\núčtovníčkou, nie je prípustné, aby bol považovaný za zodpovedného ani v rovine súkromného práva a\nuž vôbec nie v rovine trestného práva. Ak za takejto skutkovej situácie absentuje porušenie povinnosti\nkonateľa, potom nie sú splnené ani základné predpoklady jeho zodpovednosti v rovine súkromného\npráva: nie je protiprávny úkon, nie je zavinené porušenie povinnosti konateľa, a preto nie je možné naňho\npreniesť súkromnoprávnu zodpovednosť za prípadné pochybenia účtovníčky. Ak by aj v účtovníctve\ndošlo k chybám, tie sú primárne vecou vzťahu medzi spoločnosťou a účtovníčkou nie automaticky\ndôkazom, že konateľ nesplnil svoju zákonnú povinnosť.\nAk teda v našom prípade platí, že:\na. konateľ riadne zabezpečil vedenie účtovníctva účtovníčkou ako kvalifikovanou osobou,\nb. nie je preukázané žiadne jeho vlastné porušenie povinnosti podľa Obchodného zákonníka,\nc. prípadné chyby majú povahu súkromnoprávneho sporu medzi spoločnosťou a osobou, ktorá\núčtovníctvo viedla,\nd. potom je podľa zásad vyslovených v náleze I. ÚS 4/04 úplne vylúčené, aby sa trestné právo\npoužívalo ako nástroj „dovysporiadania“ týchto vzťahov. Tým, že konateľ účtovníctvo zveril účtovníčke\nA. L., nemôže byť braný na zodpovednosť v zmysle súkromného práva, a o to viac nie je prípustné\npri neexistencii jasného porušenia povinnosti a kvalifikovaného a preukázaného úmyslu vytvárať\nkonštrukciu jeho trestnoprávnej zodpovednosti.\n54. Inými slovami, tam, kde nie je zodpovednosť v rovine Obchodného zákonníka, nemôže byť\nzodpovednosť trestnoprávna. Ide totižto o prejav rímskoprávnej zásady a minori ad maius a to v kontexte,\nže ak obchodné právo pripúšťa možnosť liberácie, a uvedené konanie optikou obchodného práva nie\nje porušením povinnosti konateľa vyplývajúcej mu zo zákona, nemôže tým pádom ísť ani o porušenie\nverejnoprávnej normy (t.j. Trestného zákona). Zdôrazňujeme, že je nelogický taký výklad zákona, ktorý\nby pripúšťal situáciu, v zmysle ktorej súkromné právo postavené na dispozitívnej zásade zmluvných\nstrán explicitne povoľuje a pripúšťa konanie, ktoré následne trestný zákon explicitne zakazuje a trestá.\n55. Trestné právo nie je a nesmie byť náhradným prostriedkom na presadzovanie či sanovanie\nsúkromnoprávnych nárokov, tým skôr nie v situácii, keď konateľ konal presne v intenciách toho, čo od\nneho vyžaduje zákon a judikatúra. Použiť na takýto skutkový stav trestnoprávnu kvalifikáciu znamená\npresne to, pred čím opakovane varuje Ústavný súd, t.j. tézu, že zneužiť trestné právo na riešenie\nsúkromnoprávnych sporov a subjektívnych nárokov, v príkrom rozpore so zásadou ultima ratio je v\nrozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.\n\n1.2. Trestné konanie s povahou občianskoprávnej úpravy\n56. Ustanovenia Občianskeho zákonníka poskytujú dôležitý civilnoprávny rámec pre posúdenie konania\nštatutárnych orgánov právnických osôb, ktorý má priamy presah aj do trestnoprávnej roviny, najmä ak\nide o otázku, či konkrétne konanie má byť vôbec predmetom trestnoprávnej represie, alebo zostáva v\nrovine civilnoprávnej zodpovednosti.\n57. Podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka právnická osoba koná navonok prostredníctvom svojich\nštatutárnych orgánov alebo iných na to oprávnených osôb. Ide o základný hmotnoprávny predpoklad, na\nzáklade ktorého sa právne úkony a právne relevantné konanie týchto osôb priamo pripisujú právnickej\nosobe. Z hľadiska civilného práva teda platí, že konateľ, štatutár či iný oprávnený zástupca koná v mene\na na účet právnickej osoby, právne následky jeho konania vznikajú tejto právnickej osobe, nie jemu\nosobne.\n58. Uvedené pravidlo je potrebné doplniť ustanovením § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré\nupravuje tzv. excesívne konanie zástupcu, teda situáciu, keď zástupca prekročí rozsah oprávnenia, ktoré\nmu bolo dané. Ak zástupca koná nad rámec splnomocnenia alebo oprávnenia, platí, že právne účinky\ntakéhoto konania vzniknú zastúpenému (v našom prípade právnickej osobe) len vtedy, ak ho následne\nschváli, inak z konania zodpovedá zástupca sám. Toto ustanovenie v sebe už civilnoprávne obsahuje\nsankciu za exces, ak nie je konanie schválené, zástupca nesie následky vo vlastnej sfére (môže ísť o\npovinnosť nahradiť škodu, zodpovednosť voči spoločnosti, zodpovednosť voči tretím osobám a pod.).\n59. V zmysle § 33 ods. 1 a 2 OZ, sa uvádza citujem: „Ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie\nvyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však\nsplnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu\npo tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil. Ak splnomocnenec\npri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto koná za iného bez\nplnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne\nbez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie\nbez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie\nzáväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním.“\n60. Vzhľadom na § 853 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje analogické použitie ustanovení\nObčianskeho zákonníka na obdobné prípady, je plne namieste využiť úpravu § 33 ods. 1 aj pri\nposudzovaní konania štatutára právnickej osoby podľa § 20 ods. 2. Tam, kde Občiansky zákonník\nvýslovne neupravuje všetky podrobnosti konania štatutárneho orgánu, je možné primerane použiť režim\nzástupcu a excesu zo splnomocnenia. Inými slovami, ak štatutárny orgán koná za právnickú osobu, jeho\nkonanie sa posudzuje primárne v režime § 20 ods. 2, a ak prekročí rámec oprávnenia či účel zverenia,\nnastupuje analogicky § 33 ods. 1 so všetkými civilnými následkami excesu\n61. V kontexte princípu ultima ratio, ktorý je imanentný trestnému právu, to znamená, že tam, kde\nobčianskoprávna úprava poskytuje dostatočný nástroj na vyvodenie následkov za excesívne konanie\nštatutára voči právnickej osobe, nie je dôvod automaticky siahať po trestnoprávnej kvalifikácii. Trestné\nprávo má nastúpiť len vtedy, ak intenzita zásahu, povaha konania a miera spoločenskej škodlivosti\nprekračujú hranicu, ktorú možno uniesť v rámci civilnoprávnych prostriedkov. Ak občianskoprávny\nporiadok danú situáciu rieši jasne, cez režim prekročenia oprávnenia a súkromnoprávnu zodpovednosť\nzástupcu, potom trestný zákon nemá suplovať civilné sankcie.\n62. Zjednodušene povedané: štatutár koná za právnickú osobu podľa § 20 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka. Ak ide o konanie v rámci poverenia, jeho následky idú za právnickou osobou. Ak ide\no exces, nastupuje režim § 33 ods. 1. Zástupca nesie civilné následky sám. Tieto ustanovenia,\naplikované aj analogicky podľa § 853 Občianskeho zákonníka, vytvárajú komplexný civilnoprávny rámec\npre posúdenie následkov konania štatutára. Trestné právo preto nemožno používať automaticky ako\nparalelný alebo nadradený prostriedok reakcie na každý exces štatutára, vzhľadom na jeho subsidiárnu\npovahu (ultima ratio) nastupuje až tam, kde civilné nástroje nie sú schopné dostatočne ochrániť chránený\n\nzáujem a kde konanie dosahuje kvalitatívne vyššiu mieru závažnosti, než je bežný občianskoprávny\nspor medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom.\n1.3. Bežné, dennodenné analogické situácie v pracovnom práve\n63. Ak doposiaľ nami uvedená argumentácia nemala potrebnú presvedčivosť, dovolíme si ešte viac\nzvýrazniť charakter predmetného trestného konania a skutku kladeného obžalovanému za vinu.\n64. V predmetnom trestnom konaní je tzv. problematickým elementom (správne alebo nesprávne)\núčtovne zaevidovaný stav pokladne spoločnosti, a to vo výške 26.320,22 €, ktorý však v pokladni po\njej skontrolovaní domnelo chýbal.\n65. V súvislosti s tým je však potrebné uviesť, že vznik tzv. manka v pokladni, resp. spôsob reparácie\ndaného stavu predvída a upravuje aj § 182 a nasl. Zákonníka práce. Súvislosti s tým dodávame, že\ndohoda o hmotnej zodpovednosti predsa nerobí zo zamestnanca „osobu s osobitnou povinnosťou“ v\ntrestnoprávnom zmysle. Súd vyslovil, že uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti rieši predovšetkým\nrozsah náhrady škody medzi zamestnancom a zamestnávateľom; samo osebe neustanovuje špeciálny\npost právneho subjektu, ktorý by automaticky napĺňal kvalifikovaný znak „osoba so zvlášť uloženou\npovinnosťou spravovať cudzí majetok“.\n66. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že hmotná zodpovednosť zamestnanca je jadrom pracovnoprávnej\nzodpovednosti za škodu a judikatúra ju vníma oddelene od trestnoprávnych konštrukcií. Ako sme už\nuviedli vyššie, trestné právo má pôsobiť len tam, kde iné právne odvetvia neposkytujú dostatočnú\nochranu alebo kde je spoločenská škodlivosť konania taká vysoká, že si vyžaduje trestnoprávnu reakciu.\nSpor o to, kto nahradí schodok na pokladni pri neprehľadnom účtovníctve a chybách pri inventarizácii,\nspravidla takú intenzitu nedosahuje. Uvedenú argumentáciu použil Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.\n1 To 95/90. Dodávame, že konanie sa rovnako ako v predmetnej veci, týkali spáchania trestného činu\nsprenevery. Rovnako tak aj vo vzťahu k týmto argumentom odkazujeme na uplatnenie výklady ad maiori\na minus.\n1.4. Hmotnoprávne rovina trestného konania podľa Trestného zákona\n67. Hmotnoprávna trestná úprava trestného činu kladeného obžalovanému za vinu je upravená v\nustanovení § 213 ods. 1 a 2, písm. a) a c) trestného zákona, citujem: „Kto si prisvojí cudziu vec, ktorá\nmu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na\ndva roky.“\n68. Osobitnými kvalifikačnými pojmami, v dôsledku ktorých je predmetný trestný čin posunutý do roviny\nkvalifikovanej skutkovej podstaty sú:\na) spôsobenie väčšej škody a\nb) spáchanie trestného činu ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť chrániť záujmy\npoškodeného.\n69. Vo vzťahu k naplneniu tzv. základnej skutkovej podstaty predmetného trestného činu je nevyhnutné\nkumulatívne naplnenie nasledujúcich obligatórnych znakov skutkovej podstaty a to:\na. Subjekt: v dôsledku ods. 2 písm. c) TZ ide o špeciálny subjekt,\nb. Objekt: záujem na ochrane vlastníckeho práva a práv súvisiacich z držbou veci\nc. Objektívna stránka: spočíva v kumulatívnom naplnení nasledovných atribútov: i. Prisvojenie si cudzej\nveci (definované v ustanovení § 130 ods. 4 TZ), ii. Prisvojená vec bola páchateľovi trestného činu\nzverená, iii. Príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody.\nd. S. S.: vyžaduje sa úmyselné zavinenie.\n70. Osobitné kvalifikačné znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu sú:\ne. Spôsobenie väčšej škody (definovaná v ustanovení § 125 ods. 1, druhá veta TZ, prevyšujúca 20.000,eura)\nf. Spáchanie trestného činu ako osoba, ,ktorá má osobitne uloženú povinnosť chrániť záujmy\npoškodeného.“\n\nK subjektu trestného činu\n71. Vo vzťahu k subjektu uvádzame, že obžalovaný v čase kedy došlo k obžalobou tvrdenému skutku\nvykonával pre poškodeného konateľské funkcie, čoho dôkazom je už spomenutá avšak bezodplatná\nzmluva o výkone funkcie konateľa. Z tohto pohľadu nemožno subjekt, ako znak skutkovej podstaty\npopierať.\n72. Súčasne však chceme vo vzťahu k obžalovanému ako subjektu tohto trestného konania vyjadriť aj z\niného uhla. 73. Obžalovaný viedol spoločnosť ako jediný konateľ v období ktoré presahovalo dobu 4 roky.\nNie však ako vysoko platený manažér, nie ako niekto, kto si budoval pozíciu na to, ay z firmy „tuneloval“\npeniaze. Naopak, svoju funkciu konateľa vykonával úplne bezodplatne. Štyri roky niesol zodpovednosť,\npodpisoval zmluvy, ručil svojim menom, trávil čas pri riadení spoločnosti, a to všetko pro bono, resp. bez\nnároku na akúkoľvek odmenu.\nDôkaz: zmluva o výkone funkcie konateľa (bezodplatná) – súčasťou súdneho spisu\n74. S prihliadnutím na vyššie uvedené, je ťažké si predstaviť menej typický profil „osoby spreneveriteľa“,\nnež je človek, ktorý roky vedie spoločnosť bez nároku na odmenu, a o to zvlášť za situácie, keď:\n- v čase, keď bol obžalovaný vo funkcii konateľa, sa spoločnosti výborne darilo,\n- v danom čase spoločnosť rástla, plnila si záväzky a nikto nespájal jej fungovanie s nejakou „čiernou\ndierou“ v majetku,\n- a keď až po jeho odchode z funkcie konateľa, sa situácia spoločnosti začala zhoršovať, a práve za to\n„dobré obdobie“, resp. za obdobie, keď spoločnosť zveľaďoval, viedol úspešne a bez nároku na odmenu,\nje dnes obžalovaný zo sprenevery.\n75. Na preukázanie uvedených tvrdení si dovoľujeme predložiť účtovné záznamy spoločnosti v čase keď\nza spoločnosť konal obžalovaný, tj. od roku 2012 do roku 2016 ale súčasne aj účtovnú dokumentáciu\ndatovanú po jeho odchode z funkcie. Rozdiel v ekonomických ukazovateľoch vo vzťahu k uvedeným\nobdobiam je markantný a prisvedčuje hypotéze, v zmysle ktorej bol obžalovaný v čase výkonu funkcie\nkonateľa nielenže zodpovedným, ale s odbornou starostlivosťou zvyšoval kondíciu spoločnosti čím\nsúčasne podporoval mestský a celospoločnenský záujem o šport a to nielen u mladých ľudí.\n76. S prihliadnutím na uvedené účtovné dokumenty je evidentné, že kondícia spoločnosti bola závislá\nna osobe obžalovaného, čoho dôkazom je napríklad aj súčasný negatívny účtovný stav spoločnosti.\nDôkaz: Výpis MŠK – účtovná bilancia za roky 2012 – 2016 – súčasťou súdneho spisu Výpis MŠK –\núčtovná bilancia za roky 2016 – 2014 – súčasťou súdneho spisu\n77. Je potrebné si uvedomiť, človek ktorý je obžalovaný ako údajný páchateľ úmyselnej sprenevery, o\nktorom sa obžaloba, ale možno aj verejný záujem snaží navodiť dojem, akoby obžalovaný celé roky riadil\nspoločnosť bez nároku na odmenu len preto, aby si mohol prisvojiť jej majetok, ktorý (s prihliadnutím\nna logické a matematické argumenty) v prípade ak by funkciu konateľa vykonával za odplatu, by\nnepostačoval ani na jej úplnú úhradu. Konateľ koná a rozhoduje vo všetkých veciach týkajúcich sa\nspoločnosti s výnimkou tých, o ktorých rozhoduje valné zhromaždenie alebo iný orgán. Za predpokladu\npravdivosti uvedenej premisy teda nedáva zmysel, z akého dôvodu konateľ spoločnosti, ktorý má\noprávnenie uzatvárať dodatky k zmluve o výkone funkcie v časti odmena, resp. ktorý má oprávnenie\nuzatvoriť inú obchodnoprávnu zmluvu a dosiahnuť tak spravodlivé ohodnotenie za výkon svojej funkcie v\nsúlade so zákonom, radšej zvolí prostriedky zákonom reprobované a v rozpore s racionalitou tak riskuje\nprivodenie trestného stíhania voči jeho osobe. Motív. Uvedený argument má priamy dosah na absenciu\nfakultatívneho motívu obžalovaného vo vzťahu k jeho domnelému spáchaniu trestného činu kladeného\nmu za vinu. Tvrdíme, že vzorec: „tam kde nie je motív, ťažko hľadať vôľu a tam kde nie je vôľa, nemožno\nhľadať úmyselný trestný čin“ je platný a logicky dokresľuje neudržateľnosť obžaloby ako takej.\n78. K uvedenému je však potrebné pripočítať aj ľudský rozmer, ktorý trestný poriadok v rámci zásady\nhumanizácie opakovane zdôrazňuje.\n79. Napriek tomu, že ide o vysoko citlivú osobnú rovinu obžalovaného, ani na tomto mieste si nemôžeme\nodpustiť nepoukázať na skutočnosť, že obžalovaný je ctihodný občan, ktorý bohužiaľ trpí dlhodobo\n\nzávažnými onkologickými ochoreniami. Uvedomme si, že toto nie je abstraktné konštatovanie uvedené\nv lekárskej správe, ale realita človeka, ktorému každý ďalší zásah do osobnej slobody, súkromia, do\npsychickej pohody, práva na česť a dôstojnosť vytvára úplne iný dopad než na zdravú osobu.\n80. Sumarizujme teda priebeh predmetného trestného konania a zamyslime sa v rámci úvodu nad\nzmyslom trestnoprávnej úpravy SR a ústavou garantovanými materiálnymi právami zo strany Slovenskej\nrepubliky. Bilancia je nasledovná.\na) 4 roky výkonu funkcie konateľa zo strany obžalovaného bez odmeny,\nb) výkon jeho povinností bol bez jedinej sťažnosti na jeho prácu takmer po celý čas jeho pôsobenia,\nc) obdobie prosperity spoločnosti prebiehalo práve v čase, keď spoločnosť viedol obžalovaný,\nd) súčasný zlý stav spoločnosti nastal až po odchode obžalovaného z funkcie,\ne) závažný zdravotný stav obžalovaného, je nevyliečiteľného charakteru.\nK objektu trestného činu\n81. Vo vzťahu k objektu uvádzame, že nesúhlasíme s názorom uvedeným v obžalobe o tom, že skutkom\nkladeným obžalovanému za vinu došlo k hrozeniu objektu predmetného trestného činu, ktorým je\nochrana vlastníckeho práva, resp. držby.\n82. Judikatúra Najvyššieho súdu SR je v tomto smere jednoznačná, citujem: „objektom trestného činu\nsprenevery je vlastnícke právo k veci alebo práva súvisiace s držbou“ (6Tdo/25/2019), pričom súčasne\nÚstavný súd SR uvedené potvrdzuje formuláciou, že ide najmä a predovšetkým o vlastnícke právo alebo\npráva súvisiace s držbou veci (II. ÚS 382/2018).\n83. Akcentujeme, že na uvedenú definíciu veci je nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 130 ods. 3 TZ,\nv zmysle ktorého, citujem: „Zverenou vecou sa na účely tohto zákona rozumie vec vo vlastníctve inej\nosoby, ktorú má páchateľ na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh\npodľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo za dohodnutých\npodmienok ju vlastníkovi vrátiť.“\n84. Domnelým konaním obžalovaného, resp. konaním kladeným obžalovanému za vinu logicky nemohlo\ndôjsť k naplneniu skutkovej podstaty sprenevery, nakoľko predmetná definícia špecifikuje vec vo\nvlastníctve, resp. oprávnenú držbu veci.\n85. Inými slovami, § 130 ods. 3 TZ upravuje vec v zmysle definície vecných práv v kontexte delenia\nObčianskeho zákonníka, čo znamená, spreneveru možno vo vzťahu k obligatórnemu znaku objektu\nnaplniť iba v prípade zverenia hmotných (napr. hnuteľných/nehnuteľných) vecí a nie v prípade „domnelej\nsprenevery pohľadávky voči banke“.\n86. Nie je totižto sporné, že finančné prostriedky na účte v banke nie sú ničím iným ako pohľadávkou\nveriteľa voči banke v pozícií dlžníka. Vzhľadom na to, že obžaloba kontinuálne poukazuje na výbery z\nbankového účtu defnovane na strane 8 a 9 uznesenia o vznesení obvinenia, je logické a snáď nesporné,\nže v danej dobe, resp. v čase spáchania domnelých čiastkových činov, neboli obžalovanému zverené\nfinančné prostriedky v hotovosti ale mu bola zverená správa nad bankovým účtom, obsahom ktorej bol\npeňažný záväzok banky voči poškodenej.\n87. Inými slovami povedané, v tomto prípade nejde o vecné právo, ale o záväzkové právo s účinkami\ninter parter, ktoré trestný čin sprenevery implicitne vylučuje.\n88. Z uvedených dôvodov namietame nedostatok trestného konania a to nepreukázanie objektu ako\nobligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.\nK objektívnej stránke trestného činu\nPrisvojenie cudzej veci\n89. V prvom rade akcentujeme, že z vykonaného dokazovania nebola žiadnym spôsobom preukázaná\nskutočnosť, či si obžalovaný finančné prostriedky špecifikovaný v obžalobe prisvojil.\n\n90. Trestný zákon vo vzťahu k pojmu „prisvojenie veci“ poskytuje definíciu v ustanovení § 130 ods. 4\nTrestného zákona, citujem: „Prisvojením veci sa na účely tohto zákona rozumie odňatie veci z dispozície\nvlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou\nvecou.“\n91. K uvedenej definícií zaujal jednoznačný postoj Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tdo V\n10/2015, v ktorom uviedol, citujem: „Páchateľ si potom prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, keď\ns vecou naloží v rozpore s účelom, na ktorý mu bola cudzia vec daná do dispozície, a to spôsobom,\nktorý marí základný účel zverenia. Prisvojenie je teda také nakladanie páchateľa s vecou, ktoré má\ntrvale vylúčiť zveriteľa z dispozície s vecou. Prisvojením cudzej veci sa však nerozumie získanie veci\ndo vlastníctva, pretože trestným činom nemožno nadobudnúť vlastnícke právo, ale získanie možnosti\nneobmedzenej dispozície s vecou. Nie je pritom podstatné, ako potom páchateľ s prisvojenou vecou\nnakladá. O prisvojenie preto ide i vtedy, keď páchateľ vec po dokonaní činu niekomu dá do ďalšej\ndispozície alebo s ňou inak naloží. Týmto konaním páchateľa musí byť na cudzom majetku spôsobená\nškoda nie nepatrná a v závislosti od výšky spôsobenej škody - značná škoda alebo škoda veľkého\nrozsahu môže byť naplnená i kvalifikovaná skutková podstata.“\n92. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Tdo V 10/2015 jasne definoval, že pri\nsprenevere ide o prisvojenie cudzej veci, ktorú má páchateľ zverenú, a že prisvojenie spočíva v trvalom\nvylúčení zveriteľa z dispozície s touto vecou. Na druhej strane, v zmysle ustanovenia § 657 Občianskeho\nzákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a\ndlžník ich nadobúda do svojho výlučného vlastníctva s povinnosťou vrátiť veci rovnakého druhu.\n93. V predmetnej veci účtovníčka spoločnosti A. L. pri viacerých výberoch hotovosti vedome a\nopakovane účtovala tieto sumy ako ‘pôžičku konateľovi’, teda ako pohľadávku voči konateľovi, ale nie\nako škodu či manko. Tým sama spoločnosť deklarovala, že nejde o prostriedky ‘prisvojené’, ale o\nprostriedky poskytnuté konateľovi v režime civilnoprávnej pôžičky. Pri peniazoch ako veciach určovaných\npodľa druhu to zároveň znamená, že konateľ ich nadobúda do svojho vlastníctva, pričom spoločnosti\nvzniká záväzkový nárok na ich vrátenie.\n94. Za týchto okolností je podľa nášho názoru vylúčené a už vôbec nie ‘bez rozumných pochybností\npreukázané’, že ide o trestný čin sprenevery. Buď ide o platný a účinný zmluvný vzťah pôžičky, riešiteľný\nv civilnej rovine, alebo by musel prokurátor preukázať, že účtovanie pôžičky bolo len vedomým krytím\nfiktívnych transakcií.\n95. V zmysle vyššie uvedeného sme presvedčení, že o prisvojení cudzej veci v zmysle judikátu\nNajvyššieho súdu 1 Tdo V 10/2015 nemožno hovoriť dôsledkom čoho nie sú prítomné všetky obligatórne\nznaky sprenevery.\nVo vzťahu k kauzálnemu nexu\n96. Aj keby sme hypoteticky pristúpili na konštrukciu obžaloby, spočívajúcu v tom, že časť výberov\nbola právne pochybná, pre trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona to nestačí. Zákon\nnepostihuje „nedokonalé účtovníctvo“ ani samotnú skutočnosť, že z účtu odišli peniaze, ale spôsobenie\nškody v príčinnej súvislosti s prisvojením si cudzej zverenej veci. Na objektívnej strane musí byť\nkumulatívne preukázané, že obžalovaný si cudziu zverenú vec prisvojil a že práve týmto konaním vznikla\nspoločnosti konkrétna škoda.\n97. V našom prípade prokuratúra nepreukázala ani jedno, ani druhé. V časti výberov účtovníčka\nspoločnosti sama zaúčtovala tieto transakcie ako „pôžičku konateľovi“, teda ako pohľadávku spoločnosti\nvoči konateľovi, nie ako škodu či manko. Pri pôžičke peňazí ide o veci určované podľa druhu, ktoré\ndlžník nadobúda do svojho majetku a veriteľovi vzniká pohľadávka, nie škoda. Ak spoločnosť vedie voči\nkonateľovi pohľadávku, nemožno zároveň tvrdiť, že jej v tom istom okamihu vznikla škoda v zmysle\ntrestného práva, pokiaľ nebolo preukázané, že táto pohľadávka zanikla alebo sa stala nevymožiteľnou\nv dôsledku konania obžalovaného.\n98. Ešte paradoxnejšie pôsobí snaha prokuratúry opierať výšku škody o účtovníctvo, o ktorom sama\ntvrdí, že nezodpovedá požiadavke verného a pravdivého obrazu. Ak je účtovníctvo nespoľahlivé,\nnemôže byť spoľahlivým podkladom na výpočet škody a už vôbec nie dôkazom kauzálneho nexu medzi\n\nkonkrétnymi výbermi hotovosti a údajným úbytkom majetku spoločnosti. Samotný účtovný schodok\nalebo chaos v evidencii nehovorí nič o tom, kto škodu spôsobil a či ju spôsobil úmyselným konaním, v\ntakom prípade nie je splnená ani podmienka príčinnej súvislosti, ani dôkazný štandard trestného práva.\nRovnako neexistuje jediný priamy a presvedčivý dôkaz o tom, že by si obžalovaný konkrétne zverené\nfinančné prostriedky prisvojil, že by ich trvalo odňal z dispozície spoločnosti a nakladal s nimi ako so\nsvojimi vlastnými.\n99. Ak k tomu pripočítame, že spoločnosť sa v čase pôsobenia obžalovaného ako konateľa ekonomicky\nrozvíjala, a do ťažkostí sa dostala až po jeho odchode, je zrejmé, že medzi konaním obžalovaného a\nsúčasným stavom spoločnosti neexistuje priamy, nespochybniteľný príčinný vzťah, ktorý by odôvodňoval\ntrestnoprávnu zodpovednosť za škodu, vznik manka vo výške 26.320,22 €. V konaní teda nie je\npreukázaný kauzálny nexus, ktorý je nevyhnutnou súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty\nsprenevery, a zároveň absentuje aj dôkaz o samotnom prisvojení si cudzej zverenej veci obžalovaným.\n100. Vo vzťahu k preukázaniu príčinnej súvislosti judikatúra súdov Slovenskej republiky dlhodobo\nprezentuje názor, podľa ktorého na preukázanie príčinnej súvislosti je nevyhnutné preukázané naplnenie\nkauzálneho nexu, ktorý je priamy, bezprostredný, neprerušovaný.\n101. V nadväznosti na vyššie uvedené si dovoľujeme poukázať na uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Cdo\n169/2017, citujem: „Pre úspešné preukázanie predpokladov zodpovednosti za spôsobenú škodu musí\nbyť bezpečne preukázané, že žalobcom tvrdený vzťah príčiny a následku bol priamy, bezprostredný a\nneprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný)“\n102. Rovnako tak akcentujeme uznesenie NS SR, sp. zn. 4 To 8/2015, v ktorom Najvyšší súd uvádza,\nže trestný čin je dokonaný až vtedy, keď je preukázané, že medzi konaním páchateľa a následkom\nje príčinná súvislosť, a ak sú pochybnosti, treba rozhodnúť in dubio pro reo. Inými slovami, uvedené\nrozhodnutie explicitne uvádza, že musí byť konkrétne a bez pochybností preukázané, že práve jeho\nprisvojenie (nakladanie v rozpore s účelom zverenia) spôsobilo škodu 26.320,22 euro. Za situácie,\nak do úvahy prichádza viac možných príčin (napr. chyby účtovníčky, neskoršie konanie iných osôb,\nhospodárske problémy spoločnosti po odchode obžalovaného), podľa tejto judikatúrnej línie kauzálny\nnexus nie je bezpečne preukázaný.\n103. Pre doplnenie poukazujeme súčasne aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 285/07, v\nktorom ústavný súd zdôrazňuje, že otázka príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou je skutková\notázka, ktorú musia všeobecné súdy riadne odôvodniť, ak súd zmení záver o tom, či vznikla škoda a\npríčinná súvislosť, musí zopakovať dokazovanie a presvedčivo vysvetliť, prečo.\n104. Suma sumarum, ak prokuratúra spoľahlivo nevie preukázať, ktoré konkrétne konanie obžalovaného\npriamo, bezprostredne a neprerušene viedlo k úbytku majetku spoločnosti vo výške 26.320,22 euro,\npotom nie je preukázaný jeden z primárnych znakov objektívnej stránky sprenevery, a v dôsledku\nuvedeného, v zmysle zásady in dubio pro reo treba v pochybnostiach rozhodnúť spôsobom v prospech\nobžalovaného.\n105. V nadväznosti na vyššie uvedené dopĺňame, že v podmienkach predmetnej veci, kde je účtovníctvo\ndlhodobo a systémovo vedené nesprávne, neúplne a nekonzistentne, je preukázanie kauzálneho nexu\nmedzi konkrétnym konaním obžalovaného a tvrdenou škodou prakticky nemožné. Kauzálny nexus\npredpokladá, že je možné spoľahlivo určiť, aký bol východiskový stav majetku právnickej osoby,\naké právne a faktické úkony ho menili a aký je výsledný rozdiel. Ak však účtovníctvo neumožňuje\nzrekonštruovať pohyb prostriedkov po jednotlivých položkách, nie je možné oddeliť prevádzkové\nvýdavky, interné pôžičky, preddavky, neskoro zaúčtované operácie či opravné zápisy od údajnej škody. V\ntakom stave dôkaznej situácie zostáva v rovine hypotézy, či konkrétny výber hotovosti viedol k reálnemu\nochudobneniu majetku, alebo len k jeho premene na inú formu (napr. pohľadávku voči konateľovi,\npreddavok, úhradu záväzku). Ak účtovníctvo neposkytuje objektívnu a úplnú bázu pre tieto odlíšenia,\nnemožno nad všetku rozumnú pochybnosť preukázať príčinnú súvislosť v trestnoprávnom zmysle, ide o\ndeficit na strane orgánov, ktoré mali zabezpečiť riadne účtovníctvo, nie o dôkaznú výhodu v neprospech\nobžalovaného.\nK subjektívnej stránke trestného činu\n\n106. Skutková podstata upravená v ustanovení § 213 TP vyžaduje úmyselné zavinenie.\n107. V zmysle ustanovenia § 15 Trestného zákona, je úmysle definovaný nasledovne, citujem: „Trestný\nčin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ\na) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,\nalebo\nb) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí,\nbol s tým uzrozumený.“\n108. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dlhodobo zdôrazňuje, že pri trestnom čine\nsprenevery ide o úmyselný trestný čin, pri ktorom sa na subjektívnej stránke vyžaduje vnútorný\nintelektový a vôľový vzťah páchateľa k následku činu, teda, že páchateľ chcel, aby došlo k prisvojeniu\ncudzej veci, ktorá mu bola zverená, a k spôsobeniu škody na cudzom majetku.\n109. Akcentujeme, že v predmetnom konaní neexistuje jediný dôkaz, ktorý by presvedčivo preukazoval,\nže obžalovaný:\na. chcel trvale vylúčiť spoločnosť z dispozície s jej majetkom,\nb. chcel spôsobiť škodu spoločnosti.\n110. Skutočnosť je práve opačná, nakoľko všetky vykonané dôkazy preukazujú opak a to najmä z\ndôvodu, že:\na. V časti výberov účtovníčka spoločnosti sama zaúčtovala predmetné sumy ako „pôžičku konateľovi“ /\n„pohľadávku za konateľom“, nie ako škodu, manko či nevyúčtované zálohy. Teda osoba zodpovedná\nza odborné vedenie účtovníctva nevidela v týchto transakciách „prisvojenie“ majetku, ale zmluvný\nzáväzkový vzťah medzi spoločnosťou a konateľom. V takomto nastavení je úplne neudržateľné tvrdiť,\nže obžalovaný konal s úmyslom spreneveriť majetok spoločnosti, v najhoršom prípade ide o sporný\ncivilnoprávny vzťah, nie o trestný úmysel prisvojiť si cudziu vec.\nb. Obžalovaný vykonával funkciu konateľa viac ako 4 rokov, a to bez nároku na odmenu, pričom počas\ntohto obdobia sa spoločnosti preukázateľne darilo a nebola voči nemu vznesená jediná sťažnosť na\nnepoctivé hospodárenie. Až do momentu obžaloby bol hodnotený ako konateľ, ktorý si svoje povinnosti\nplnil excelentne. Takýto dlhodobý, korektný a pre spoločnosť prospešný výkon funkcie je v ostrom\nrozpore s predstavou osoby, ktorá by od začiatku alebo priebežne úmyselne „vyťahovala“ majetok\nspoločnosti pre vlastný prospech.\nc. Obžalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 135 Obchodného zákonníka tým, že vedenie\núčtovníctva zveril odborne spôsobilej účtovníčke a poskytoval jej súčinnosť. Prípadné chyby v\núčtovníctve ktoré prokuratúra sama kritizuje ako „neverný a nepravdivý obraz“ svedčia prinajlepšom o\npochybení účtovníčky alebo o nedokonalom účtovnom systéme, nie o úmysle obžalovaného prisvojiť si\nmajetok spoločnosti. Z chyby pri vedení účtovníctva nie je možné automaticky odvodiť úmysel spáchať\nspreneveru.\nd. V konaní nie je jediný priamy dôkaz, ktorý by zachytával, že obžalovaný povedal, naznačil alebo konal\ntak, aby bolo zrejmé, že peniaze nechce vrátiť, že ich vníma ako „svoje“, alebo že má záujem poškodiť\nspoločnosť.\n- neexistuje žiadne priznanie,\n- neexistuje žiadna komunikácia typu „tie peniaze si nechám“,\n- neexistuje žiadne rozhodnutie orgánu spoločnosti, ktoré by konštatovalo, že konateľ odmieta plniť svoje\nzáväzky. Všetko, o čo sa obžaloba opiera, sú účtovné záznamy a odvodené závery znalcov, ktoré môžu\nmaximálne nasvedčovať tomu, že účtovníctvo nebolo vedené správne, to je však kvalitatívne úplne iný\ntyp konania ako úmyselné prisvojenie si cudzej veci.\ne. Aj keby sme pripustili, že medzi obžalovaným a spoločnosťou neboli všetky pôžičkové vzťahy formálne\ndotiahnuté, stále existuje logická a právna alternatíva, že ide o nezrovnané civilnoprávne záväzky, nie\no trestnú spreneveru. Trestné právo ako ultima ratio nemôže vstupovať tam, kde skutkové okolnosti\nprirodzene a primerane spadajú do sféry občianskeho a obchodného práva.\nf. V konaní nebolo preukázané, že by obžalovaný viedol nákladný životný štýl, nadobudol majetok\nnezodpovedajúci jeho legálnym príjmom alebo iným spôsobom demonštroval, že prostriedky spoločnosti\nvyužíva na svoj osobný luxus či spotrebu. K uvedeným skutočnostiam nebolo vykonané žiadne\ndokazovanie. Absentujú typické sprievodné znaky úmyselnej majetkovej trestnej činnosti.\n\n111. Za týchto okolností je podľa nášho názoru zjavné, že subjektívna stránka trestného činu sprenevery\nnie je preukázaná ani v najmenšej miere. Nie je preukázané, že obžalovaný chcel spoločnosť poškodiť,\nchcel si cudzie prostriedky prisvojiť, ani že bol uzrozumený s tým, že jeho konanie povedie k trvalému\núbytku majetku spoločnosti. Zvýrazňujeme, že ak nie je preukázané úmyselné zavinenie, nie je naplnený\njeden zo základných znakov skutkovej podstaty sprenevery podľa ustanovenia § 213 Trestného zákona,\nsúd preto nemôže dospieť k inému záveru, než je oslobodenie obžalovaného spod obžaloby.\nJednotiaci zámer ako obligatórny znak pokračovacieho trestného činu\n112. Osobitným znakom, ktorý s prihliadnutím na prokurátorom koncipovaný skutok je nevyhnutné\npreukázať, je tzv. jednotiaci zámer.\n113. Jednotiaci zámer je definovaný v ustanovení § 122 ods. 10 Trestného zákona, v zmysle ktorého,\ncitujem: „Za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného\nčinu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové\nútoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku,\nako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.“\n114. Jednotiaci zámer teda predpokladá dve kumulatívne podmienky, t.j. objektívnu súvislosť a\nsubjektívnu súvislosť. Odborná literatúra a judikatúra sa zhodujú, že subjektívna súvislosť pri\npokračovacom trestnom čine je v úmyselných deliktoch daná práve jednotiacim zámerom páchateľa.\n115. V nadväznosti na rozhodnutie súdu R 37/1972 je pre naplnenie jednotiaceho zámeru potrebné\nnaplniť nasledovné nevyhnutné predpoklady:\na. jednotlivé útoky, ktoré každý napĺňa znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke\nspojené jediným a tým istým zámerom,\nb. páchateľ už od začiatku zamýšľa (aspoň v hrubých obrysoch) aj ďalšie útoky,\nc. po objektívnej stránke sa tieto čiastkové útoky javia ako postupná realizácia toho istého zámeru.\n116. Jednotiaci zámer je teda zjednodušene jednou vôľou, ktorá takpovediac „drží pokope“ všetky\nčiastkové útoky. Nestačí, že ich neskôr orgány činné v trestnom konaní ex post zosumarizujú do\npokračovacieho činu.\n117. Rovnako tak, pre doplnenie poukazujeme na stanovisko NS SR, sp. zn. Tpj 57/2017, kde v\nzjednocujúcom stanovisku trestnoprávneho kolégia NS SR č. 26/2018 (Tpj 57/2017), publikovanom v\nZbierke stanovísk 3/2018, najvyšší súd riešil predovšetkým sčítavanie škôd pri pokračovacom delikte.\nZáverom súdu bol konštatovanie o tom, že za pokračovací trestný čin môže byť posúdené len také\nkonanie, pri ktorom boli každým čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného\nčinu. Inými slovami povedané, jednotiaci zámer nemôže „dolepiť“ do pokračovacieho činu útoky, ktoré\nsamé o sebe nenapĺňajú skutkovú podstatu (napr. pri majetkových činoch absentuje škoda), a zároveň, aj\nkeď sú všetky znaky naplnené, bez subjektívnej súvislosti, jednotiaceho zámeru, nejde o pokračovanie,\nale o opakovanie.\n118. V poslednom rade akcentujeme na nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 9/2017, v ktorom ústavný súd\nuvádza, že jednotiaci zámer nie je detail, ale nevyhnutná podmienka, inak by právna konštrukcia\npokračovania neobstála z hľadiska zákonnosti a zásady nullum crimen sine lege.\n119. V zmysle vyššie uvedenej argumentácie je nesporné, že pokračovací trestný čin je podľa § 122\nods. 10 Trestného zákona možný len vtedy, ak všetky čiastkové útoky spája nielen objektívna, ale aj\nsubjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin. Tak to formuluje\nzákon, tak to vykladá Ústavný súd v náleze PL. ÚS 9/2017 a tak to aplikuje Najvyšší súd v rozhodnutí\n2Tdo/3/2018 aj v stanovisku Tpj 57/2017 (č. 26/2018 Zb.).\n120. V našej veci však nebolo ani tvrdené, ani dokazované, a už vôbec nie preukázané, že by obžalovaný\nuž pri prvom výbere peňazí konal v rámci jedného trestného plánu, v rámci jedného jednotiaceho\nzámeru spreneveriť majetok spoločnosti. Ak štát nepreukázal existenciu jednotiaceho zámeru, nemôže\nhovoriť o pokračovacom trestnom čine sprenevery a už vôbec nie o škode v rozsahu, ktorý predpokladá\nkvalifikovaná skutková podstata.\n\n121. Pri skúmaní subjektívnej stránky je vhodné zaoberať sa aj tým, či obžalovaný mal motív spáchať\ntrestný čin, ktorý je mu kladený za vinu, resp. ak áno, tak aký. Sme presvedčení, že vzhľadom k\npredmetnej situácii v plnej miere absentuje motív obžalovaného spáchať trestný čin kladený mu v\nobžalobe za vinu. K otázke absencie motívu obžalovaného odkazujeme na bod 7.\nLogická nemožnosť preukázania jednotiaceho úmyslu v kontexte trestného činu sprenevery kladenej\nobžalovanému v obžalobe\n122. V neposlednom rade je nevyhnutné poukázať na objektívnu nemožnosť definovania skutku tak, ako\nje definovaný v uznesení o vznesení obvinenia, a teda citujem: „.....že ako jediný konateľ spoločnosti\nMestský športový klub Žiar nad Hronom spol. s r.o., Žiar nad Hronom, ktorý mal z titulu svojej funkcie\nosobitnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 135 Obchodného zákonníka zabezpečiť riadne vedenie\npredpísanej evidencie a účtovníctva a v súlade s ustanovením § 135a Obchodného zákonníka vykonávať\nsvoju [pôsobnosť] s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Mestského športového klubu Žiar\nnad Hronom spol. s r.o., v období od 24. 2. 2012 do 25. 2. 2014 v Žiari nad Hronom si rôznym spôsobom\nprisvojil jemu zverené finančné prostriedky v pokladni spoločnosti MŠK Žiar nad Hronom spol. s r.o.,\nuložené na účte spoločnosti MŠK Žiar nad Hronom spol. s r.o. vedenom v Československej obchodnej\nbanke, a. s., Bratislava a v [rozpočtovej] pokladni Mestský športový klub Žiar nad Hronom spol. s r.o.,\nnepoužil ich pre potreby činnosti tejto spoločnosti Mestský športový klub Žiar nad Hronom spol. s r.o.,\nale na presne nezistený účel, čím spoločnosti Mestský športový klub Žiar nad Hronom spol. s r.o., O. L.\nR. XX, G. D. H., IČO: 36618357 spôsobil škodu vo výške 26 320,22 €.““\n123. V zmysle vyššie uvedeného prokurátor vymedzil skutok kladený obžalovanému za vinu ako\npokračovací čin sprenevery, pričom jednoducho zosumarizoval jednotlivé finančné operácie do jedného\nskutku a tým umelo navýšil škodu na úroveň kvalifikovanej skutkovej podstaty. Takýto postup je však\nv priamom rozpore s povahou trestného činu sprenevery, ktorý je viazaný na konkrétne prisvojenie\nkonkrétnej zverenej veci, a nie na vopred plánované a premyslené útoky, resp. na budúce útoky, ktoré\nsú spojené tzv. jednotiacim zámerom v zmysle § 122 ods. 10 TZ. Sprenevera si logicky vyžaduje,\naby pri zverení veci absentoval protiprávny úmysel, ak by páchateľ už dopredu plánoval opakované a\nsystematické prisvojovanie, ocitáme sa mimo rámca skutkovej podstaty upravenej v ustanovení § 213\nTZ.\n124. Ak teda prokurátor v obvinení uvádza viacero skutkov (bez preukázania jednotiaceho zámeru),\nmal v súlade so zákonom a právom obžalovaného na konkrétne obvinenie vzniesť obvinenie za\nniekoľko samostatných skutkov a pri každom z nich osobitne preukázať zverenie, prisvojenie, škodu\na úmysel. Tým, že prokurátor zvolil konštrukciu pokračovacieho činu bez preukázania jednotiaceho\nzámeru a škodu mechanicky sčítal, porušil nielen hmotnoprávne pravidlá § 122 ods. 10 a § 213 TZ, ale\naj základné zásady spravodlivého procesu a zákonnosti v trestnom konaní.\n125. Pri trestnom čine sprenevery je totižto primárne poradie dvoch momentov, najprv musí dôjsť k\nriadnemu zvereniu veci páchateľovi a až následne, po tomto zverení, môže vzniknúť úmysel prisvojiť\nsi vec v rozpore s účelom zverenia. Subjektívna stránka sprenevery preto logicky nadväzuje na už\nexistujúci stav zverenia, nemôže ho „predbiehať“ ani sa s ním spájať do jedného okamihu tak, ako pri\nkrádeži, kde páchateľ získava vec od počiatku bez súhlasu vlastníka. Ak je raz jedna a tá istá vec (alebo\njeden a ten istý majetkový substrát) právoplatne zverená, ide o jediné zverenie, jeden právny vzťah\ndôvery. Následné protiprávne nakladanie s touto vecou predstavuje jediné prisvojenie, jediné porušenie\npovinnosti vyplývajúcej zo zverenia. Konštrukcia pokračovacieho trestného činu predpokladá, že už pri\nprvom útoku existuje jednotný zámer páchať v budúcnosti ďalšie rovnaké útoky, teda budúci úmysel\nopakovať protiprávne konanie. Pri sprenevere však úmysel vzniká až po zverení, v okamihu odklonu od\núčelu zverenia. Nemožno preto súčasne tvrdiť, že vec bola riadne zverená a zároveň, že už pri zverení\nexistoval jednotný zámer budúcich opakovaných prisvojení tej istej zverenej veci. Takýto „predbežný“\númysel by z logiky veci vylučoval samotný charakter zverenia a posúval by skutok skôr do roviny inej\nmajetkovej trestnej činnosti. Preto sprenevera jednej a tej istej zverenej veci je v zásade jednorazovým\ndeliktom a jej kvalifikácia ako pokračovacieho trestného činu naráža na vnútorný dogmatický rozpor.\n\n126. Totižto, ak sprenevera vzhľadom na svoju povahu a viazanosť na konkrétne prisvojenie konkrétnej\nzverenej veci nepripúšťa automatickú konštrukciu jednotiaceho zámeru, bol prokurátor povinný\npostupovať inak, než to urobil v tejto veci.\nV súlade so zákonom a so zásadou konkrétneho, individualizovaného obvinenia mal:\na. vzniesť obvinenie za niekoľko samostatných skutkov, presne časovo, vecne a sumárne vymedzených\n(dátum, suma, účel, spôsob nakladania),\nb. a pri každom jednotlivom skutku osobitne preukazovať naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty,\nt. j.:\ni. zverenie veci (konkrétnych finančných prostriedkov),\nii. prisvojenie veci (spôsob trvalého vylúčenia spoločnosti z dispozície),\niii. vznik škody (konkrétny úbytok majetku spoločnosti),\niv. úmyselné zavinenie obžalovaného vo vzťahu k tomuto následku.\n127. V dôsledku toho, že všetky finančné operácie boli v obvinení a obžalobe tzv. „zlepené“ do jedného\nskutku, prokurátor:\na. zásadným spôsobom sťažil obhajobu obžalovaný sa nemôže účinne brániť proti jednotlivým výberom,\npretože z obvinenia nie je zrejmé, ktoré konkrétne sumy, v ktorý konkrétny deň a s akým konkrétnym\ndeklarovaným účelom sú mu kladené za vinu, Inými slovami, postupom obžaloby boli obžalovanému\nupreté práva vyjadriť sa k jednotlivému skutku.\nb. porušil zásadu individualizácie obvinenia obvinenie má byť konkrétnym opisom jednotlivých skutkov\npod podmienkou preukázania obligatórnych znakov skutkových podstát, nie len rámcovým vymedzením\nobdobia vzájomné nesúvisiacich časových momentov.\n128. Takto koncipované obvinenie znesie iba veľmi všeobecnú, abstraktnú obhajobu, ale prakticky\nznemožňuje obžalovanému brániť sa adresne k jednotlivým transakciám, čo je v priamom rozpore s\nprávom na obhajobu a právom poznať presný skutok, ktorý je kladený za vinu.\n129. V kontexte vyššie uvedených argumentov uvedených v 3. časti je evidentné, že :\n- jadrom sporu je obchodno/občianskoprávny vzťah medzi mestom/MŠK a konateľom (odmena, pôžičky,\núčtovanie, zodpovednosť štatutára a účtovníčky), nie typická majetková kriminalita, preto má vec patriť\nprimárne pod ObZ, OZ a prípadne Zákonník práce, nie pod Trestný zákon, v duchu zásady ultima ratio\na judikatúry NS SR a ÚS SR.\n- Obžalovaný si splnil zákonnú povinnosť podľa § 135 ObZ „zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva“\ntým, že účtovníctvo zveril odbornej účtovníčke, k systémovým chybám a chronologickým nedostatkom\núčtovníctva došlo na jej strane, pričom táto osoba nebola vôbec postavená do trestnoprávnej roviny,\ntrestne je stíhaný výlučne konateľ.\n- Konateľ mal z funkcie generálne dispozičné oprávnenie k účtu MŠK, právnická osoba mu tým zverila\nprostriedky na účte. Argumentácia obžaloby, že na každý výber mal mať osobitný predchádzajúci súhlas\nmesta, je v rozpore s pojmom „zverená vec“ pri sprenevere a popiera základný model štatutárneho\nzastupovania právnickej osoby, porušenie interných pravidiel môže mať civilnoprávne následky, nie\nautomaticky trestnoprávne.\n- V časti výberov samotná účtovníčka tieto sumy zaúčtovala ako pôžičku konateľovi, teda ako\npohľadávku MŠK voči B. C., nie ako manko; tým sama (a následne aj prokurátor a znalci) uznáva,\nže v tejto časti nevznikla škoda, ale došlo k premene majetku (peniaze › pohľadávka). Pri existujúcej\npohľadávke nemožno zároveň tvrdiť, že v tom istom okamihu vznikla škoda v zmysle sprenevery.\n- Obžaloba stavia výšku škody a skutkový dej na účtovníctve, o ktorom sama tvrdí, že je „nepravdivé,\nneúplné a nechronologické“. Z takto poškodeného účtovníctva nemožno spoľahlivo určiť východiskový\nstav majetku, pohyb prostriedkov, odlíšiť pôžičky, preddavky a interné operácie od reálnej škody,\nkauzálny nexus medzi konkrétnym výberom a škodou je pri takomto stave prakticky nepreukázateľný.\n- Nie je preukázané samotné prisvojenie si cudzej zverenej veci, časť výberov je účtovaná ako\npôžička, časť mala byť odovzdaná prezidentom športových klubov (nevykonané výsluchy), žiadny dôkaz\nnepreukazuje trvalé vylúčenie MŠK z dispozície s peniazmi; tým chýba základný znak objektívnej stránky\nsprenevery podľa § 213 TZ.\n- Prokuratúra nepreukázala ani jednotiaci úmysel pre pokračovací trestný čin, nebolo tvrdené ani\ndokazované, že obžalovaný už pri prvom výbere konal v rámci jedného trestného plánu, jednotlivé výbery\nsa líšia časom, účelom a účtovným zachytením, pričom absentuje aj racionálny motív obžalovaného\nspáchať úmyselný trestný čin.\n\n- Civilnoprávna úprava konania za právnickú osobu (§ 20 ods. 2 OZ) a excesu z oprávnenia (§ 33 ods.\n1 OZ, analogicky podľa § 853 OZ) poskytuje vlastný sankčný rámec pre prípadné prekročenie mandátu\nštatutára (zodpovednosť voči spoločnosti, náhrada škody, odvolanie z funkcie) to opäť potvrdzuje, že\nide primárne o obchodno-/občianskoprávny spor, v ktorom trestné právo ako ultima ratio nemá suplovať\ncivilné nástroje.\n- Judikatúra NS SR a ÚS SR (napr. 1 To 12/2014, I. ÚS 4/04) zdôrazňuje, že pri sporoch\nso súkromnoprávnym základom (odmeny, pôžičky, vnútorné majetkové vzťahy) je trestné právo\nneprípustné používať ako náhradu civilnoprávnej ochrany, v takých prípadoch je trestné stíhanie za\nspreneveru nenáležité a odporuje princípu ultima ratio.\n130. Celkovo časť 3 vedie k nevyhnutnému záveru, že skutok popísaný v obžalobe nespĺňa kumulatívne\nznaky § 213 TZ (zverená vec, prisvojenie, škoda, úmysel, príčinná súvislosť) a pri rešpektovaní\ncivilnoprávneho rámca a zásady ultima ratio je namieste oslobodenie spod obžaloby a prípadné riešenie\nmajetkových otázok výlučne v civilnom konaní.\nČlánok III.\nProcesnoprávne nedostatky\nPredmetná časť je venovaná početným procesným porušeniam spôsobeným najmä nezákonným\npostupom súdu v trestnom konaní\n1.5. Opomenutie povinnosti súdu využiť a aplikovať procesné ustanovenia Trestného poriadku v\nprípadoch, keď zákon vo vzťahu k ich aplikácii nepripúšťa voľnú úvahu\n131. Na tomto mieste je nevyhnutné zvýrazniť ustanovenie § 283 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle\nktorého, citujem „Súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z\nokolností uvedených v § 228 ods. 2, písm. b) TP, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4, alebo môže prerušiť\ntrestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods.\n3.“ V zmysle ustanovenia § 228 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, citujem: „Policajt (v spojení s § 230\nods. 2 písm. c) TP aj prokurátor) preruší trestné stíhanie, ak nemožno obvineného pre ťažkú chorobu\npostaviť pred súd.“\n132. S prihliadnutím na uvedené ustanovenia o prerušení trestného stíhania, ako explicitne upraveného\ninštitútu v Trestnom poriadku je rýdzo odôvodnené sa pýtať, z akých dôvodov súd nepostupoval v\nsúlade s ustanovením predmetného paragrafu ak na jeho aplikácia boli preukázateľne splnené všetky\npožadované podmienky? Uvedomme si, že uznesenie o prerušení trestného stíhania, ako jedno z\nmožných rozhodnutí tak vo fáze prípravného konania ale rovnako tak aj v konaní pred súdom má v\nprávnej rovine rovnakú kvalitu ako napríklad uznesenie o zastavení konania avšak nie v zmysle § 215\nods. 2 TP ale v zmysle ustanovenia § 215 ods. 1 TP, teda ide o právnu normu, ktorá v prípade, ak je jej\nhypotéza splnená, bezpodmienečne musí byť aplikovaná.\n133. Povinnosť prokurátora obligatórne prerušiť trestné stíhanie je pochopiteľne daná iba v predsúdnej\nfáze trestnéhjo konania. V kontexte uvedeného, v prípade naplnenia hypotézy ustanovenia § 228 TP,\ntrestný poriadok jednoznačne v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 TP normuje povinnosť prokurátora\nprerušiť trestné stíhanie v prípade, ak nemožno obvineného pre ťažkú chorobu postaviť pred súd.\n134. Na druhú stranu vo vzťahu k povinnosti súdu obligatórne prerušiť trestné stíhanie je nevyhnutné\nrozlišovať medzi jednotlivými fázami trestného konania. Vo fáze preskúmania obžaloby je súd\nobligatórne povinný aplikovať ustanovenia § 241 ods. 1 písm. d) TP, resp. trestný poriadok mu možnosť\nvoľnej úvahy aplikácie nedáva.\n135. Odlišne od fázy preskúmania obžaloby, vo fáze konania pred súdom na hlavnom pojednávaní, v\nprípade naplnenia hypotézy ustanovenia § 283 TP, trestný poriadok výslovne normuje práve 2 varianty\na to prvú (obligatórnu) povinnosť súdu v zmysle § 283 ods. 1, alinea vety v časti pred ,alebo, citujem:\n„Súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z okolností uvedených\nv § 228 ods. 2, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4“ alebo druhú (fakultatívnu) možnosť súdu v zmysle §\n283 ods. 1, alinea vety v časti za, alebo, citujem „ alebo môže prerušiť trestné stíhanie, ak na hlavnom\npojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 3.“\n\n136. Vzhľadom k trestnoprávnej obligatórnosti vyššie uvedeného postupu je bezvýznamná akákoľvek\nargumentácia súdu dotýkajúca sa početnosti odročení hlavného pojednávania. Totižto súd pozná právo.\nÚčelom ustanovenia § 283 ods. 1 Trestného poriadku (v zmysle § 228 ods. 2, písm. b) TP) je zákonným\nspôsobom prerušiť stíhanie voči osobe, ktorej ťažká telesná choroba obvineného/ obžalovaného\nzabraňuje vykonať súdne konanie takým spôsobom, aby bol naplnený účel trestného konania vyjadrený\nv § 1 Trestného poriadku.\n137. Na tomto mieste si dovolíme citovať komentár F. R. k ustanoveniu § 228 ods. 2 písm. b) TP\n(definuj lepšie knihu), citujem: „Ťažkú telesnú chorobu kvalifikujú takú chorobu, ktorá znemožňuje účasť\nobvineného na konaní pred súdom, resp. následne v prípade uloženia trestu znemožňuje vykonanie\ntrestu, alebo robí výkon trestu neúčelným, resp. marí účel trestu, napr. pokročilé štádium rakoviny alebo\nneurodegeneratívneho ochorenia ALS a pod.“\n138. S poukazom na vyššie uvedené odkazujeme na ustanovenia v čl. I. č. 27 tejto písomnosti týkajúce\nsa znaleckého posudku č. X/XXXX.\n139. Totižto v zmysle § 229 ods. 1 TP, citujem: „Po prerušení trestného stíhania možno vykonávať len\núkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti tohto zákona na účely zistenia, či nepominul dôvod\nprerušenia, alebo zaistenia osoby obvineného.“\n140. Inými slovami, ak by súd postupoval v zmysle TP a rozhodol by o prerušení trestného stíhania, nič\nby mu v dôsledku § 229 ods. 1 TP nebránilo vykonávať znalecké dokazovanie ohľadom zdravotného\nstavu obžalovaného a to súčasne za stavu, kedy b nedochádzalo k porušovaniu práv obžalovaného na\nobhajobu.\n141. Pre doplnenie uvádzame, že prerušením trestného stíhania by súd súčasne docielil spočívanie\npremlčacej trestnoprávnej lehoty, čím by bola kontinuálne zabezpečená prípustnosť trestného stíhania.\n142. S poukazom na vyššie uvedené poukazujeme na komentár F. R. k ustanoveniu § 228 Trestného\nporiadku v ktorom uvádza, citujem: „Hmotnoprávnym následkom prerušenia trestného stíhania je\nskutočnosť, že v čase prerušenia trestného stíhania premlčacia doba trestného stíhania spočíva, a až\npo rozhodnutí o pokračovaní v trestnom stíhané pokračuje plynutie premlčacej doby trestného stíhania\nv zmysle § 87 ods. 2 písm. e) TZ. To platí v prípade že sa vedie trestné stíhanie voči konkrétnej osobe.“\n143. Súd v kontexte všetkých uvedných argumentov v rámci povinnosti vedenia trestného konania\nzanedbal svoju povinnosť aplikovať § 228 a § 283 Trestného poriadku, hoci na to boli splnené zákonné\npodmienky. Akcentujeme, že ak by súd trestné stíhanie prerušil, zákonne by si vytvoril rámec, v ktorom\nby sa čas objektívnej procesnej nemožnosti rozhodnúť nezapočítaval do posudzovania prieťahov, a\ntým by sa vyhol porušeniu práva obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote. Zároveň by\npočas prerušenia premlčacia doba voči obžalovanému spočívala, takže by nedochádzalo k premlčaniu\ntrestného stíhania v dôsledku pasivity alebo nesprávne zvoleného procesného postupu súdu. Tým,\nže súd prerušenie nevyužil, dopustil sa dvojnásobného pochybenia: jednak umožnil, aby sa ďalej\nprehlbovalo porušenie práva na konanie v primeranej lehote, a zároveň nechal premlčaciu dobu plynúť,\nhoci práve inštitút prerušenia mal slúžiť na zabránenie obom týmto nežiaducim dôsledkom.\n144. Uvedeným postupom súdu je založená vada trestného konania kreujúca odvolací dôvod § 307 ods.\n2 TP + 321 ods. 1 TP dovolací dôvod § 371 ods. 1 písm. c), rovnako ide o § 320 ods. 1, písm. d) TP ako\ndôvody zrušenia nezákonného rozhodnutia a obligatórneho prerušenia trestného stíhania.\n145. Okrem už uvedeného, poukazujeme aj na § 284 ods. 1 TP ktorý v prípade prítomnosti dôvodov\nna prerušenie trestného stíhania explicitne zakazuje súdu vydať rozhodnutie. Totižto, ak sú už v čase\nhlavného pojednávania splnené podmienky na prerušenie podľa § 283, súd nemôže postupovať podľa\n§ 284 ods. 1 TP a vydať rozsudok. Naopak, vydanie rozsudku je logickým a systematickým výkladom\ntýchto ustanovení v takomto prípade vylúčené. Súd by inak rozhodol vo veci samej v situácii, keď mal\nkonanie prerušiť, teda za stavu, keď podmienky na meritórne rozhodovanie neboli splnené.\n\n146. V zmysle ustanovenia § 284 ods. 1 TP, citujem: „Ak nebude vec vrátená prokurátorovi na došetrenie\npodľa § 279, postúpená podľa § 280 ods. 1 alebo 2, ak nedôjde k zastaveniu trestného stíhania podľa\n§ 281 alebo § 282 ods. 3, k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa § 282 ods. 1 alebo\n2 alebo k jeho prerušeniu podľa § 283, rozhodne súd rozsudkom, či sa obžalovaný uznáva za vinného\nalebo či sa spod obžaloby oslobodzuje.“\n147. Ak by napriek tomuto procesnému stavu súd na dnešnom hlavnom pojednávaní vydal konečné\nrozhodnutie vo veci samej, založil by tým procesnoprávnu vadu obžalovaným namietanú v odvolacom\nkonaní v zmysle ustanovenia § 320 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.\n148. V zmysle § 253 ods. 1 TP jedine súd vedie hlavné pojednávanie a nariaďuje všetky opatrenia\nsmerujúce na zabezpečenie jeho riadneho priebehu. Jedine súd v kontexte iura novit curia s postavením\ndominus litis je oprávnený aplikovať rozhodnutie o prerušení trestného stíhania a zabrániť tak porušeniu\npráva obžalovaného na priebeh trestného konania v primeranej lehote. V prípade ak tak súd neurobí,\nnemôže toto bremeno presúvať na obžalovaného o to zvlášť nie v situácii, ak obžalovaný trpí závažnou\nonkologickou chorobou, ktorá mu znemožňuje zúčastňovať sa osobne na hlavnom pojednávaní. Inak\npovedané, je úlohou súdu využiť, resp. aplikovať TP tak, aby aj napriek sťaženej avšak nezavinenej\nprocesnej situácií dosiahol účel konania a aby iba z dôvodu jeho právneho opomenutia neparalizoval\ntrestný poriadok (resp. trestné konanie) a to napriek tomu, že mu daný kódex umožňuje konať.\n149. Inými slovami povedané, aj na tomto mieste tretný poriadok predvída aplikáciu ustanovenia § 283\nTP. V zmysle vyššie uvedených argumentov sme presvedčení, že súd neaplikovaním § 241 ods. 1 písm.\nd) TP a § 283 ods. 1, prvá časť vety TP ale naopak vydaním rozhodnutia v rozpore s § 284 ods. 1 TP\nzaloží ďalšiu vadu trestného konania, čoho dôsledkom vzniká obžalovanému Odvolací dôvod v zmysle\n§ 307 ods. 2 TP () § 321 ods. 1, písm. a) TP, ako aj danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia\n§ 371 ods. 1 písm. c) TP. + § 320 ods. 1 písm. d) TP.\n1.6. Porušenie práva na primeranú dĺžku vedenia trestného konania a zákonná povinnosť súdu aplikovať\nustanovenie § 228 ods. 2 písm. b) TP v spojení s ustanovením § 241 ods. 1 písm. d) TP v spojení s\n§ 283 ods. 1 TP\n150. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, citujem „Každý má\nprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a\nnestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“\n151. V zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, citujem „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.\nVerejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“\n152. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 7 Trestného poriadku, citujem: „Každý má právo, aby jeho trestná vec\nbola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti\ntak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.“\n153. V úvode si dovoľujeme poukázať na judikatúru najvyšších súdnych autorít. V zmysle uvedeného\nakcentujeme na rozhodnutie ESĽP vo veci „K. a K. v. Slovenská republika, č. 56195/00, rozsudok\n5. 7. 2005“, kde ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže konanie v Slovenskej\nrepublike trvalo 9 rokov a 6 mesiacov, teda samotná dĺžka bola neprimeraná. K uvedenému\nrozhodnutiu dodávame, že ak má požívať túto ochranu poškodený, potom o čo väčšiu ochranu má\npožívať obžalovaný do ktorého základných práv a ústavne chránených slobôd sa nútene zasahuje\nnajinvazívnejšími prostriedkami? Súbežne však poukazujeme aj na rozhodnutie ESĽP vo veci „B. a B.\nv. Slovenská republika, č. 42360/10, rozsudok 15. 9. 2015“ kde ide prípad obdobného charakteru.\n154. Vo vzťahu k vnútroštátnym rozhodnutiam zvýrazňujeme Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 195/05, zo dňa\n28.02.2006, v zmysle ktorého citujem: „Primeraná lehota na prerokovanie veci v trestnom konaní sa v\ndôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry základných práv a slobôd musí posudzovať prísnejšie.“\n\n155. Povedané inak, v trestných veciach má byť súd na rýchlosť a efektívnosť konania náročnejší než\nv súkromnoprávnych sporoch, a to z dôvodu, že už samotné trestné stíhanie predstavuje vážny zásah\ndo života človeka. V prípade obžalovaného ktorý je ťažko onkologicky chorý a dlhodobo vystavený\npsychickému tlaku tohto konania, má tento ústavný štandard obzvlášť dôležitý význam, pretože platí,\nže čím dlhšie konanie trvá, tým viac sa z trestného konania stáva samostatný trest, čo vyplýva z článku\n48 ods. 2 Ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru.\n156. Nad rámec uvedeného si dovoľujeme spomenúť aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobných\nveciach, a to najmä na rozhodnutia so sp. zn.:\na. II. ÚS 32/03,\nb. I. ÚS 153/2021,\nc. III. ÚS 679/2024\nktoré sa porušením práva na prerokovanie veci v primeranej lehote taktiež podrobne zaoberajú.\n157. Napokon, rozhodovanie v kontexte primeranosti súdneho konania prejednával aj NS SR a to najmä\nrozhodnutiach so sp. zn.:\na. 4Tdo/23/2017, rozsudok NS SR z 15. 8. 2017. V uvedenom rozhodnutí NS SR označuje konanie\nv trvaní viac ako 7 rokov za „extrémny prípad“, ktorý odôvodňuje zrušenie rozhodnutia, a výslovne\nviaže dĺžku konania na účel trestu, s rastúcim časovým odstupom sa vytráca vzťah medzi činom a\ntrestom a oslabuje individuálna aj generálna prevencia. Akcentujeme, že v konaní prejednávanom NS\nSR nedochádzalo ani len z časti k porušovaniu ľudských práv a slobôd obžalovaného ako je tomu v\ntrestnom konaní, o ktorom má byť rozhodnuté dnes.\nb. 5 To 14/2009, rozsudok NS SR z 18. 3. 2010, uverejnený pod č. R 10/2011. V uvedenom rozhodnutí NS\nSR uviedol, že dĺžka konania, ktorá výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných\nveciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho\nzmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú\nhranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.\n158. V intenciách vyššie uvádzaných argumentov a rozhodnutí zastupujúcich ustálenú súdnu prax súdov\nSR je opätovne na mieste akcentovať ustanovenie § 283 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého,\ncitujem: „Súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z okolností\nuvedených v § 228 ods. 2, písm. b) TP, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4, alebo môže prerušiť trestné\nstíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 3.“ V\nzmysle ustanovenia § 228 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, citujem „Policajt preruší trestné stíhanie,\nak nemožno obvineného pre ťažkú chorobu postaviť pred súd.“\n159. Opätovne si dovoľujeme citovať komentár F. R. k ustanoveniu § 228 ods. 2 písm. b) TP, citujem\n„Ťažkú telesnú chorobu kvalifikujú takú chorobu, ktorá znemožňuje účasť obvineného na konaní pred\nsúdom, resp. následne v prípade uloženia trestu znemožňuje vykonanie trestu, alebo robí výkon\ntrestu neúčelným, resp. marí účel trestu, napr. pokročilé štádium rakoviny alebo neurodegeneratívneho\nochorenia ALS a pod.\n160. Je potrebné si uvedomiť, že v celom trestnom konaní nebolo nijakým dôkazom preukázané,\nže obžalovaný netrpí onkologickým ochorením. Naopak, nikto túto možnosť nevyvrátil a ani znalecký\nposudok č. X/XXXX neobsahuje kategorické tvrdenie, že onkologická choroba u obžalovaného\nneexistuje. Neurochirurgický znalec na to nemá špecializáciu ani vlastné klinické vyšetrenie\nobžalovaného; posudzoval len dokumentáciu, pričom výslovne neuviedol, že onkologické ochorenie\nvylučuje. Toto mlčanie nemožno v neprospech obžalovaného interpretovať tak, že žiadne onkologické\nriziko neexistuje.\n161. Znalec pritom v odpovedi na otázku č. 1 sám konštatuje závažné ochorenie, degeneratívne\npostihnutie chrbtice po dvoch operáciách so stavom označeným ako failed back surgery syndróm, teda\ntrvalý, chronický, bolestivý stav. Ide o objektívne preukázaný vážny zdravotný problém, ktorý je plne\nzlučiteľný s tým, že pacient môže byť súčasne vyšetrovaný aj pre podozrenie na onkologickú diagnózu.\nIndikácia na onkologické vyšetrenie pritom štandardne vzniká práve v štádiu podozrenia, nie až po\ndefinitívnom potvrdení choroby, takže nemožno obžalovanému vytýkať, že takéto vyšetrenia absolvoval.\n\n162. Ak obžaloba tvrdí, že zdravotný stav neodôvodňoval onkologické vyšetrenia ani neúčasť na\npojednávaniach, bola to ona, kto mal predložiť jednoznačný odborný dôkaz, že onkologické ochorenie\nneexistuje. To sa nestalo. Za tejto dôkaznej situácie a pri uplatnení zásady in dubio pro reo nemožno v\nneprospech obžalovaného stavať záver, že onkologicky chorý nie je, keď túto možnosť nikto vierohodne\nnevyvrátil a sám znalec potvrdzuje existenciu závažného chronického ochorenia.\n163. Ustanovenie § 253 ods. 1 TP, súd vedie hlavné pojednávanie a nariaďuje všetky opatrenia\nsmerujúce na zabezpečenie jeho riadneho priebehu. Jedine súd v kontexte iura novit curia s postavením\ndominus litis je oprávnený aplikovať rozhodnutie o prerušení trestného stíhania a zabrániť tak porušeniu\npráva obžalovaného na priebeh trestného konania v primeranej lehote.\n164. V nadväznosti na vyššie uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít je potrebné si uvedomiť,\nže pri tejto dĺžke konania (4 rokov), tomto zdravotnom stave (závažná, nevyliečiteľná choroba) a už\nkonštatovaných porušeniach práv obžalovaného už nie je legitímne, humánne ale ani spravodlivé\nuvažovať o ďalšom trestnom postihu, a to nielen z hľadiska milosti, ale priamo z hľadiska čl. 6 ods. 1\nDohovoru, čl. 48 ods. 2 Ústavy a ustálenej judikatúry ESĽP, ÚS SR a NS SR, ktorými rozhodnutiami\nje príslušný konajúci súd v kontexte ustálenej judikatúrnej praxe pri rozhodovaní viazaný. Rovnako tak\nsúd, ako garant justičnej odbornosti nemôže prenášať následky choroby obžalovaného na neho samého\na z tohto dôvodu obžalovanému protizákonne obmedzovať ústavou garantované práva a slobody pod\nzámienkou ukladania pseudo sankcií v podobe poriadkových pokút, protiprávneho zatknutia ako aj\nprotiprávneho predvedenia.\n165. S prihliadnutím na vyššie uvedené, ide preukázateľne o ďalšiu vadu v konaní, čoho dôsledkom\nčoho dôsledkom vzniká obžalovanému Odvolací dôvod v zmysle § 307 ods. 2 TP () § 321 ods. 1, písm.\na) TP, ako aj danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) TP. + § 320 ods.\n1 písm. d) TP\n1.7. Kontinuálne porušovanie Ústavne garantovaných základných ľudských práv obžalovaného ako\nobčana SR a EÚ orgánmi verejnej moci v priebehu trestného konania\n166. V zmysle čl. 9 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, citujem: „Každý má\nprávo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto\nnesmie byť pozbavený slobody okrem prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním,\nktoré ustanovuje zákon.“\n167. V zmysle čl. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, citujem:\n„Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.“\n168. V zmysle článku 6 a 7 Charty základných práv Európskej únie, citujem: „Každý má právo na slobodu\na osobnú bezpečnosť. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia\na komunikácie.“\n169. V zmysle čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, citujem: „Osobná sloboda sa zaručuje.“\n170. V zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, citujem: „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako\nz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť\ndodržať zmluvný záväzok.“\n171. V zmysle čl. 17 ods. 4 Ústavy SR, citujem: „Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný\npríkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do\n48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o\nväzbe alebo o jej prepustení na slobodu.“\n172. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku, citujem: „Do základných práv a slobôd\nosôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu\ntrestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.“\n173. Napriek vyššie citovaným právnym normám sme na tomto mieste bohužiaľ nútení jednoznačne\nprotizákonné zásahy do práv a slobôd obžalovaného, ktoré na ňom boli spáchané počas vedenia\n\npredmetného trestného konania. Akcentujeme, že uvedený výpočet neobsahuje všetky protiprávne\nzásahy do jeho ústavných práv, ale iba tie, ktoré boli súdmi vyššej inštancie definované ako protizákonné,\nresp. protiústavné a tieto nadobudli právoplatnosť.\nDôkaz: Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 300/2025 – súčasťou súdneho spisu\nUznesenie Krajského súdu BB, zo dňa 26.07.2023 – súčasťou súdneho spisu\nUznesenie Krajského súdu BB, zo dňa 23.09.2020 – súčasťou súdneho spisu\n174. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 TP, citujem: „Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo\nzákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.“\n175. Súčasne v zmysle § 2 ods. 2 TP, citujem: „Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch\ndovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania,\npričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.“\n176. Tvrdíme, že v kontexte vyššie uvedených právoplatných rozhodnutí, niet inej možnosti, len opätovne\nzvýrazniť Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 195/05, zo dňa 28.02.2006, v zmysle ktorého citujem: „Primeraná\nlehota na prerokovanie veci v trestnom konaní sa v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry\nzákladných práv a slobôd musí posudzovať prísnejšie.“\n177. Vzhľadom k použitej argumentácii obsiahnutej v tejto časti záverečnej reči sa obraciame na súd s\nnasledovnými právnymi ako aj skutkovými otázkami:\n- ako môže byť odsúdenie obžalovaného v súlade s čl. 9 Medzinárodného paktu o občianskych a\npolitických právach a čl. 5 Európskeho dohovoru, ak už dnes vieme, že na jeho osobu bolo opakovane\nnezákonne siahnuté príkazmi na zatknutie a obmedzením osobnej slobody, ktoré Ústavný súd a Krajský\nsúd označili za protiústavné a nezákonné?\n- má súd za to, že ďalší trestnoprávny zásah do osobnej slobody ťažko onkologicky chorého človeka\nje ešte stále „len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania“ v zmysle § 2 ods. 2\nTrestného poriadku, ak už predchádzajúce zásahy boli vyššími súdmi kvalifikované ako protiústavné?\n- ako možno pri existencii právoplatných rozhodnutí Ústavného súdu SR a Krajského (odvolacieho) súdu,\nktoré konštatujú porušenie čl. 17 Ústavy SR (osobná sloboda) ďalšie články ústavy, tvrdiť, že ďalšie\npokračovanie v trestnom stíhaní a odsúdenie obžalovaného je stále v súlade s požiadavkou, že „nikoho\nnemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“?\n178. V zmysle vyššie uvedeného je evidentné, že sústavným a kontinuálnym porušovaním základných\nľudských práv a slobôd obžalovaného zo strany súdu k ďalšej procesnej vade v konaní, čoho dôsledkom\nvzniká obžalovanému opätovne ďalší Odvolací dôvod v zmysle § 307 ods. 2 TP () § 321 ods. 1, písm.\na) TP, ako aj danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) TP. + § 320 ods.\n1 písm. d) TP.\n1.8. Výsledky vykonaného dokazovania v predmetnom trestnom konaní V poslednom rade sa budeme\nvenovať vnútorne sa logicky vylučujúcim argumentom prokurátora.\nVnútorný rozpor obžaloby alebo „chýbajúci súhlas poškodeného“ verzus „zverené prostriedky a pôžička\nkonateľovi“\n179. Obžaloba aj predchádzajúce uznesenie o vznesení obvinenia stoja na dvoch pilieroch:\nPrvý pilier: obžalovaný mal uskutočňovať výbery z bankového účtu MŠK bez predchádzajúceho súhlasu\npoškodeného (mesta / zriaďovateľa). V tom prokuratúra vidí základ protiprávnosti a porušenie povinnosti\nstarostlivosti riadneho hospodára.\nDruhý pilier: tie isté orgány činné v trestnom konaní pritom súčasne akceptujú, že časť týchto výberov\nbola v účtovníctve MŠK zaúčtovaná ako pôžička konateľovi, v dôsledku čoho nie je zahrnutá do škody,\nkeďže na strane MŠK vznikla pohľadávka voči konateľovi.\n180. Tieto dve východiská v súhrne sa jednoducho logicky vylučujú. Ak je každý výber bez osobitného\nsúhlasu poškodeného ipso facto nezákonný a bez právneho titulu, potom nie je zrejmé, ako môže tá istá\nobžaloba v inej pasáži uznávať, že pri časti výberov vznikol riadny pôžičkový vzťah založený na zverení\nprostriedkov a vzniku pohľadávky voči konateľovi.\n\nNormatívny rámec: pojem „zverená vec“ pri sprenevere\n181. Trestný čin sprenevery podľa § 213 TZ predpokladá, že páchateľ si prisvojí cudziu vec, ktorá mu\nbola zverená. Zverenie, v zmysle ustálenej doktríny a judikatúry zahŕňa minimálne tieto prvky:\n- vlastník alebo oprávnený držiteľ vedome odovzdá vec (prostriedky) do faktickej moci inej osoby,\n- zároveň súhlasí s tým, že táto osoba bude s vecou určitým spôsobom disponovať (napríklad ako\nkonateľ, správca, pokladník),\n- páchateľ spočíva spočiatku v oprávnenom postavení, až následne sa odchýli od účelu zverenia a vec\nsi prisvojí.\n182. Inými slovami: pri sprenevere nejde o „čisté“ odňatie cudzej veci bez právneho titulu (typicky\nkrádež), ale práve o zneužitie pôvodne oprávneného postavenia.\n183. Ak by bolo pravdou , tak, ako to vo svojich úvahách podsúva obžaloba, že na každý jednotlivý výber\nz účtu bol potrebný nový, konkrétny a individuálny súhlas poškodeného, potom:\na. konateľ nemal samostatné dispozičné oprávnenie,\nb. a prostriedky mu neboli „zverené“ v zmysle § 213 TZ, vždy by si ich len ad hoc „vyžiadal“ pri konkrétnej\ntransakcii.\n184. Takáto konštrukcia je dogmaticky nezlučiteľná s pojmom sprenevery. Buď tu máme zverenie a\ngenerálnu dispozičnú právomoc, alebo nemáme spreneveru. Obe tvrdenia naraz obstáť nemôžu. To isté\nsa tým pádom musí vzťahovať na obžalovaného aj vo vzťahu k subjektu ako znaku daného trestného\nčinu, pretože ak v čase definovanom prokurátorom obžalovaný síce vykonával funkciu konateľa, ale\nnemal dispozíciu s účtom, nie je možné naplniť ani kvalifikačný znak špeciálneho subjektu v zmysle §\n213 ods. 2 písm. a, c TZ.\n185. Nespornou obchodnoprávnou optikou a nosným pilierom obchodného práva je, že postavenie\nkonateľa alebo štatutárneho orgánu nie je náhodný administratívny status, ale nositeľ generálnej\ndispozičnej právomoci.\n186. Ak je konateľ:\na. zapísaný v registri,\nb. disponuje podpisovým oprávnením k bankovému účtu,\nc. má zmluvne (alebo zo zákona) definované oprávnenia konať za spoločnosť,\nd. právny poriadok z toho vyvodzuje, že:\ne. právnická osoba mu zveruje majetok a prostriedky v rozsahu jeho funkcie,\nf. súhlasí s tým, že bude samostatne a priebežne vydávať pokyny banke bez toho, aby si pri každom\njednom výbere vopred pýtal individuálny súhlas vlastníka.\n187. Banka nevykonáva príkaz na základe toho, že valné zhromaždenie zavolá a každý výber osobitne\nodsúhlasí, ale na základe podpisového vzoru konateľa. Tento model je materiálnym jadrom „zverenia“\nprostriedkov v korporátnom prostredí.\n188. Ak prokuratúra v obžalobe tvrdí, že na každý výber z bankového účtu MŠK bol nevyhnutný\npredchádzajúci súhlas mesta ako spoločníka, fakticky tým:\na. popiera existenciu generálnej dispozičnej právomoci konateľa,\nb. a tým popiera aj zverenie prostriedkov, na ktorom je sprenevera dogmaticky postavená.\n189. Buď sú prostriedky konateľovi zverené (a potom nie je udržateľné tvrdenie, že každý výber bez\npredchádzajúceho individuálneho súhlasu je „bez titulu“), alebo nie sú zverené a potom nemožno vec\nkvalifikovať ako spreneveru zverených prostriedkov.\n190. V ďalšom, vážený súd chceme poukázať na to, že ak by aj spoločnosť upravovala v interných\npravidlách (najmä v spoločenskej zmluve) špeciálne zúžený rozsah pôsobnosti konateľa, toto interné\ndojednanie je však v zmysle § 13 ods. 4 a § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka právne nevýznamné\nvoči 3 osobám. Z toho vyplýva nasledovné.\n\n191. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 ObZ, citujem „Podnikateľa zaväzuje konanie osôb vykonávajúcich\npôsobnosť štatutárneho orgánu, aj keď prekročili svojím konaním rozsah predmetu jeho podnikania,\nokrem prípadu, v ktorom sa prekročila pôsobnosť štatutárneho orgánu, ktorú tomuto orgánu zákon\nzveruje alebo zákon umožňuje zveriť.“\n192. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 4 ObZ, citujem „Obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu\nkonať, nie je účinné voči tretím osobám ani v prípade, keď bolo zverejnené. Ak ide o podnikateľa, ktorý sa\nzapisuje do obchodného registra, obmedzenie štatutárneho orgánu podľa prvej vety sa do obchodného\nregistra nezapisuje.“\n193. V poslednom rade v zmysle § 133 ods. 3 ObZ, je uvedené, citujem „Obmedziť konateľské\noprávnenia môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie. Také obmedzenie je však voči\ntretím osobám neúčinné.“\n194. Z obžaloby a uznesenia je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní opakovane poukazujú na\ninterné pravidlá MŠK / mesta, potrebu schválenia určitých finančných tokov orgánmi obce, prípadne\nlimitné sumy či dvojité podpisovanie.\nTu je však primárna chyba v právnej kvalifikácii:\na. interné schvaľovacie mechanizmy sú nástrojom vnútornej kontroly a riadenia spoločnosti\nb. v prípade ich porušenia dochádza k tzv. excesu, ktorý je pre právnické osoby explicitne upravený v\nustanovení § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka (tzv. exces štatutára) v zmysle ktorého citujem: (2 vetu\nustanovenia) „Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe,\nlen pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o\nktorom druhý účastník nemohol vedieť.“ čo znamená prekročenie mandátu, nie však negáciu samotného\nzverenia prostriedkov!! Súkromnoprávna sankcia za konanie v tzv. excese je upravená v ustanovení §\n853 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v\nzmysle ktorého, citujem „Ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva,\nje splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe,\ns ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení\noprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil.“\n„Potrebný súhlas“ a zároveň sprenevera logický rozpor obžaloby\n195. Na tomto mieste chceme poukázať na ďalšie parciálne logicky sa vylučujúce argumenty používané\nzo strany prokurátora v prejednávanej veci. Tie možno zhrnúť nasledovne:\n- Na výber peňazí z účtu MŠK mal byť vždy predchádzajúci súhlas mesta / zriaďovateľa, inak je výber\nprotiprávny.\n- Zároveň sa skutok kvalifikuje ako sprenevera zverených prostriedkov.\n196. Akcentujeme, že súbežná pravdivosť obidvoch výrokov je logicky nemožná. Totižto:\n- pri sprenevere zákon predpokladá, že vec bola páchateľovi riadne zverená, teda že už vopred existuje\ngenerálny súhlas s bežným nakladaním v určitých medziach,\n- požiadavka nového, osobitného súhlasu pred každým jednotlivým výberom znamená, že generálny\nsúhlas a zverenie vlastne neexistovali.\n197. Ak by sme prijali tézu obžaloby, že bez individuálneho schválenia každého výberu neexistuje žiadny\nformálny titul, logickým dôsledkom by bolo:\n- že konateľ sa majetku zmocňuje bez akéhokoľvek právneho základu (teda nespreneveruje).\n198. Ak však prokuratúra zotrváva pri kvalifikácii podľa § 213 TZ, implicitne a nevyhnutne tým súčasne\npriznáva naplnenie znaku zverenia prostriedkov.\n„Pôžička konateľovi“ a transformácia majetku bez vzniku škody\n199. Ako ďalší zásadný problém obžaloby uvádzame skutočnosť, že prokurátor akceptuje závery\nznaleckého posudku, podľa ktorých:\n- časť hotovostných výberov z účtu MŠK bola v účtovníctve zaúčtovaná ako pôžička konateľovi,\n\n- z tohto dôvodu nebola zahrnutá do škody, keďže na strane MŠK vznikla pohľadávka voči konateľovi,\nnie nenávratná strata.\n200. Z hľadiska majetkovej bilancie je situácia pri týchto výberoch jasná:\n- spoločnosť síce disponuje menším objemom hotovosti,\n- no zároveň má pohľadávku v rovnakej hodnote voči konateľovi,\n- majetok sa transformoval z peňazí na pohľadávku,\n- nevznikla reálna škoda, ale zmena formy majetku.\n201. Ak orgány činné v trestnom konaní tieto výbery vedome vylučujú zo škody, priznávajú tým, že:\n- pri týchto operáciách nedošlo k vzniku škody na majetku MŠK,\n- a teda nenaplnená ostáva objektívna stránka sprenevery v rovine škodlivého následku, nakoľko sa javí\nže (v zmysle interných predpisov je možné všetky a akékoľvek výbery z bankového účtu bez súhlasu\nvalného zhromaždenia alebo iného orgánu spoločnosti zaúčtovať ako pôžičku konateľovi. Vážený súd,\nneexistuje jediný argument, prečo by to tak nemohlo a nemalo byť. Zdôrazňujeme, že požičaním\nfinančných prostriedkov nedochádza k reálnej škode, v dôsledku čoho nemožno viac ani len premýšľať\no naplnení znaku predmetného trestného činu t.j. vzniku aspoň malej škody.\n202. Zároveň však znalosť a akceptácia pôžičkového režimu znamená, že:\n- spoločnosť o týchto operáciách vedela a akceptovala ich ako pôžičku,\n- nemôže obstáť téza, že konateľ v takýchto prípadoch konal „bez vedomia a súhlasu poškodeného“.\n203. Buď pôžička existuje a je právne relevantná (ako to samo uznesenie a obžaloba priznávajú tým,\nže tieto sumy vyraďujú zo škody), alebo prokuratúra spochybňuje samotný základ vlastnej kalkulácie\nškody. Obe pozície súčasne nie sú udržateľné.\n204. Po spojení uvedených línií sa vnútorný rozpor obžaloby stáva zjavný:\n- Na jednej strane: obžaloba buduje obraz konateľa, ktorý vyberá peniaze bez súhlasu poškodeného,\nbez vedomia mesta, bez právneho titulu.\n- Na druhej strane: tá istá obžaloba prostredníctvom prijatia znaleckého posudku a účtovných operácií,\nuznáva, že časť výberov predstavuje pôžičku konateľovi, ktorá neznižuje majetok MŠK, lebo vytvára\npohľadávku.\n205. Logické otázky, na ktoré obžaloba nedáva uspokojivú odpoveď, sú tieto:\n- Ak skutočne chýbal akýkoľvek súhlas poškodeného, na základe čoho potom vznikol pôžičkový vzťah,\nktorý sama obžaloba akceptuje tým, že tieto sumy nezahrňuje do škody?\n- Ak prokuratúra uznáva pôžičku, implicitne tým akceptuje vôľu spoločnosti zmeniť formu majetku,\npeniaze zaúčtovať ako pohľadávku. Ako možno za týchto okolností tvrdiť, že konateľ konal absolútne\n„bez vedomia a súhlasu“?\n- Ak sa pri časti výberov akceptuje režim pôžičky a pri inej časti sa trvá na režime „bez súhlasu\npoškodeného“, potom je povinnosťou obžaloby jasne definovať kritériá rozlíšenia a konkrétne preukázať:\n- že pri kriminalizovaných výberoch nedošlo k dohode o pôžičke,\n- že ich spoločnosť nikdy neakceptovala,\n- a že pri nich preukázateľne vznikla škoda.\n206. Takáto diferenciácia v obžalobe jednoznačne absentuje. Orgány činné v trestnom konaní pracujú\nparalelne s dvomi nezlučiteľnými hypotézami a to podľa aktuálnej procesnej potreby:\n- raz sú výbery prezentované ako úkony bez právneho titulu a súhlasu,\n- inokedy, ak je to výhodné pre výpočet škody sa tie isté výbery legitimizujú ako pôžička, ktorá škodu\nnevytvára.\n207. V zmysle in dubio pro reo zákon ukladá súdu povinnosť rozhodnúť v prospech obžalovaného vždy,\nkeď skutkový stav nie je preukázaný bez rozumných pochybností.\n208. V tejto veci však nejde len o pochybnosti o skutkovom stave. Ide o pochybnosti o vnútornej\nkonzistencii samotnej obžaloby:\n- obžaloba nedokáže udržať jednotnú líniu v otázke,\na. či prostriedky boli obžalovanému zverené (čo sprenevera predpokladá),\n\nb. či mal alebo nemal oprávnenie disponovať s účtom bez individuálneho súhlasu pri každom úkone,\nc. či konkrétne výbery sú alebo nie sú pôžičkou,\nd. a či pri nich vznikla alebo nevznikla škoda.\n209. Trestné právo je ultima ratio a pri majetkových trestných činoch musí byť:\n- jasne definovaný právny titul nakladania s majetkom,\na. jednoznačne preukázaná škoda,\nb. a dogmaticky konzistentná kvalifikácia skutku.\n210. Ak si orgán činný v trestnom konaní sám odporuje v základných východiskách, raz popiera\nzverenie prostriedkov (prostredníctvom hyperbolizovanej požiadavky predchádzajúceho súhlasu pri\nkaždom výbere), inokedy zverenie a pôžičku akceptuje, potom nemožno hovoriť o unesení dôkazného\nbremena na úrovni, ktorú si trestné právo vyžaduje.\n211. Vážený súd, podstatou tejto argumentácie nie je spochybniť formálne nedostatky v hospodárení\nMŠK, ani poprieť význam interných pravidiel zriaďovateľa. Súčasne je podstatou aj demonštrácia, že:\na. kombinácia tvrdení obžaloby o „chýbajúcom súhlase poškodeného“ a súčasnej existencii „pôžičky\nkonateľovi“ je právne a logicky neudržateľná,\nb. buď boli prostriedky konateľovi zverené a v určitých prípadoch transformované na pohľadávku (bez\nvzniku škody),\nc. alebo neboli zverené a teda sa rúti kvalifikácia skutku ako sprenevery.\n212. Za týchto okolností nie je možné uzavrieť, že skutok bol preukázaný tak, aby odôvodňoval\ntrestnoprávnu zodpovednosť podľa § 213 TZ. V súlade so zásadou in dubio pro reo a s princípom\nultima ratio trestného práva musí byť takto postavená obžaloba odmietnutá ako vnútorné rozporná a\nnedostatočne preukázaná.\n1.9. Donútenie obžalovaného k súhlasu s pojednávaním na hlavnom pojednávaní pomocou\nprotizákonného zatknutia v spojení s nevyhnutnosti aplikácie doktríny plodu otráveného stromu\n213. Dňa 17.03.2025 bol obžalovaný na základe príkazu na zatknutie zatknutý a predvedený pred\nsúd. Urobilo sa tak napriek tomu, že dlhodobo, včas a riadne ospravedlňoval svoju neúčasť závažným\nonkologickým ochorením, predkladal lekárske správy a zároveň výslovne prejavil vôľu, aby súd konal a\ndokončil vec v jeho neprítomnosti podľa § 252 ods. 2 a 3 Trestného poriadku.\n214. Napriek uvedenej procesnej situácii bol obžalovaný pozbavený osobnej slobody a postavený pred\nsudcu za okolností, ktoré objektívne vzbudzovali obavu z okamžitého vzatia do väzby. V tomto kontexte,\nv stave stresu, pod tlakom hrozby ďalšieho pokračovania zásahu do osobnej slobody, obžalovaný ústne\nvyhlásil, že súhlasí s konaním ďalších pojednávaní v jeho neprítomnosti.\n215. V kontexte vyššie uvedeného je dôležité najmä, že:\na. samotné zatknutie obžalovaného bolo podľa následných rozhodnutí vyšších súdov (nález ÚS SR, sp.\nzn. IV. ÚS 300/2025) vyhodnotené ako nezákonné / protiústavné, t. j. zásah do osobnej slobody nemal\nzákonný základ, resp. nespĺňal podmienky čl. 17 Ústavy SR, čl. 5 Dohovoru a § 71 a nasl. Trestného\nporiadku,\nb. súhlas obžalovaného s ďalším konaním v neprítomnosti bol teda získaný v situácii nezákonného\npozbavenia osobnej slobody a pod hrozbou ďalšieho obmedzenia.\n216. Z doktrinálneho aj ústavného konformného výkladu platí, že právny úkon alebo procesný úkon,\nktorý je priamym dôsledkom nezákonného zásahu štátu, je sám kontaminovaný nezákonnosťou tohto\nzásahu. Ide o analógiu doktríny „plodu otráveného stromu“, ak je strom (zásah orgánu verejnej moci)\notrávený, t. j. nezákonný, potom aj jeho plody (výsledky, vyhlásenia, dôkazy, procesné úkony, ktoré z\nneho bezprostredne vyrástli) sú nakazené.\n217. V predmetnej situácií platí nasledovné:\na. „stromom“ je nezákonné zatknutie a predvedenie,\nb. „plodom“ je vyhlásenie obžalovaného o súhlase s konaním v neprítomnosti, urobené v bezprostrednej\nčasovej a kauzálnej nadväznosti na tento nezákonný zásah. Takto získaný súhlas nemôže byť\n\npovažovaný za slobodný, informovaný a dobrovoľný procesný úkon obžalovaného, ale za reakciu\nvynútenú objektívnym tlakom, kedy:\n- ak nebudem spolupracovať, môžu ma okamžite vziať do väzby“.\n218. V trestnom konaní, ktoré má rešpektovať zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 6 Dohovoru a čl.\n46 a 48 ods. 2 Ústavy SR, nie je prípustné, aby štát najprv nezákonne pozbavil obžalovaného slobody\na následne sa dovolával procesného úkonu, ktorý si v tejto polohe „vynútil“.\n219. Ak štát preukázateľne porušil právo obžalovaného na osobnú slobodu a zákonný postup pri\npozbavení slobody, nemôže si z tohto protiprávneho stavu urobiť „výhodu“ v podobe procesného úkonu,\nktorý by inak obžalovaný v pokojnom, zákonnom režime pravdepodobne neurobil, alebo by ho urobil\ninak. V duchu doktríny „plodu otráveného stromu“ musí byť takýto súhlas považovaný za právne\nnepoužiteľný a neúčinný a súd je povinný posudzovať všetky procesné úkony smerujúce k zadováženiu\ndôkazov odo dňa 17.03.2025 až do súčasnosti, resp. dnešného hlavného pojednávania za neprípustné,\na pre dokazovanie nepoužiteľné v prebiehajúcom trestnom konaní, nakoľko trpia vadou nezákonnosti.\n220. V intenciách teórie plodu otráveného stromu si dovoľujeme poukázať na nasledovné rozhodnutia:\n221. Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2 To 6/2015 kde v odôvodnení rozsudku Najvyšší súd priamo\nvysvetľuje, čo sa myslí pojmom „plod otráveného stromu“, teda situáciu, keď primárny dôkaz bol získaný\nnezákonne a otázkou je použiteľnosť následných odvodených dôkazov.\n222. Ďalej uvádzame Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 To 2/2016 v zmysle ktorého senát Najvyššieho súdu\nvýslovne odkazuje na „plod otráveného stromu“, pričom argumentuje aj judikatúrou ESĽP. Ide o trestnú\nvec vraždy, kde sa riešila použiteľnosť dôkazov získaných v rozpore s procesnými predpismi.\n223. Nakoniec uvádzame nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 688/2016, v ktorom Ústavný súd cituje závery\nNajvyššieho súdu, podľa ktorých konkrétnu výpoveď svedka nebolo možné použiť, keďže išlo o „plod\notráveného stromu“, bola nadviazaná na protiprávny postup (nesprávny status osoby medzi agentom\na svedkom).\n224. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu rozhodnutím iným než oslobodením obžalovaného\nspod obžaloby súd založí vadu trestného konania v zmysle § 321 ods. 1, písm. a), písm. b) ako aj\npísmena c) TP, ako aj danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) TP.\n1.10. Porušenie zásady rovnosti práv v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy v spojení s porušením ustanovenia\n§ 2 ods. 5 Trestného poriadku o povinnosti prokurátora stíhať všetky trestné činy o ktorých sa dozvedel.\n225. V zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, citujem: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“\n226. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 5, druhá veta Trestného poriadku, citujem: „Ak tento zákon,\nmedzinárodná zmluva vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „medzinárodná zmluva“)\nalebo rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná, neustanovuje\ninak, prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel.\n227. V nadväznosti na vyššie uvedené ustanovenia si osobitnú pozornosť v tejto veci zasluhuje aj\nrovnosť zaobchádzania s osobami, ktorých sa skutok objektívne týka, a povinnosť orgánov činných v\ntrestnom konaní stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedeli. Ustanovenia čl. 12 ods. 1 Ústavy\nSR v spojení s § 2 ods. 5 Trestného poriadku spolu vytvárajú základný rámec, v zmysle ktorého, ak\nexistuje skupina osôb, ktoré prichádzajú do úvahy ako potenciálni páchatelia alebo účastníci, orgány\nčinné v trestnom konaní nesmú svojvoľne „vybrať jedného vinníka“ a ostatných úplne ignorovať bez\nracionálneho dôvodu.\n228. Sme názoru, že zatiaľ, čo na jednej strane máme obžalovaného, bývalého konateľa, ktorý\núčtovníctvo spoločnosti zabezpečil prostredníctvom účtovníčky, na druhej strane máme účtovníčku\nspoločnosti, ktorá podľa výsledkov dokazovania dlhodobo neviedla účtovníctvo riadne, ale naopak v\n\nrozpore s ustanovením § 3 ods. 1 zákona o účtovníctve, v zmysle ktorého, citujem „Účtovná jednotka\núčtuje a vykazuje účtovné prípady v období, s ktorým časovo a vecne súvisia (ďalej len „účtovné\nobdobie\"). Ak túto zásadu nemožno dodržať, účtovná jednotka ich zaúčtuje a vykáže v období, keď sa\ntieto skutočnosti zistili.“, rovnako tak v rozpore s ustanovením § 11 ods. 2 zákona o účtovníctve, citujem:\n„Účtovná jednotka je povinná podľa tohto zákona zaznamenávať účtovné zápisy v účtovnom období\npriebežne.“ resp. viedla ho spôsobom nezodpovedným, chaotickým a nezákonným. Napriek tomu však\ndnes prokuratúra a súd interpretujú toto neporiadne účtovníctvo ako primárny podklad pre vznik tvrdenej\nškody a pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovanému.\n229. Akcentujeme, že nejde o situáciu, kde by bolo dané, že účtovníčka konala bez rizika\nzodpovednostných následkov alebo o situácie v ktorej by neexistovali dôvody na podozrenie voči nej.\nNaopak, z obsahu trestného spisu vyplýva, že práve ona bola tou osobou, ktorá mala každodennú\na priamu kontrolu nad vedením účtovníctva, účtovnými zápismi, účtovnými dokladmi a účtovnými\nzávierkami. Ak by aj došlo k nesprávnemu účtovnému vykazovaniu majetku spoločnosti, logicky by to\nbolo predovšetkým v rovine jej profesionálnej zodpovednosti, v rámci plnenia jej zmluvných záväzkov.\n230. Za týchto okolností vzniká vážna otázka dotýkajúca sa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a ustanovenia § 2\nods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorej je potrebné sa dopytovať:\na) prečo prokurátor trestnoprávne nestíhal aj účtovníčku spoločnosti, hoci z dôkazov vyplýva, že práve\nona neviedla účtovníctvo riadne a v súlade s predpismi?\nb) prečo bolo trestné stíhanie zamerané výlučne na konateľa, ktorý vedenie účtovníctva zabezpečil,\navšak každodenný výkon zveril odbornej osobe?\nc) na základe akých racionálnych kritérií boli tieto dve osoby, konateľ a účtovníčka, postavené do tak\ndiametrálne odlišného postavenia (a to o to obzvlášť v situácii ak je výsluchom A. L. jednoznačne\npreukázané, že v inventarizácia pokladničných stavov bola v rozpore so zákonom vykonávaná iba\nústne?\n231. Sme presvedčení, že ak na tieto otázky neexistuje presvedčivé, racionálne a právne udržateľné\nvysvetlenie, potom sa dostávame do situácie, ktorá hraničí s selektívnym uplatňovaním trestného práva.\nTakýto postup je v rozpore nielen so zásadou rovnosti osôb v právach a povinnostiach, ale aj s obsahom\nustanovenia § 2 ods. 5 Trestného poriadku. Prokurátor totižto nemá „právo voľby obete“, ale má naopak\npovinnosť nestranne stíhať všetky trestné činy a všetkých páchateľov, o ktorých sa v rámci svojej činnosti\ndozvie.\n232. V nadväznosti na uvedené sa tak trestné právo v tomto konkrétnom prípade nielen odchyľuje od\nzásady ultima ratio, ale zároveň sa uplatňuje nerovnako, selektívne a to v neprospech obžalovaného,\nčo je v materiálnom právnom štáte neprijateľné.\n233. Nad rámec uvedeného k osobe A. L. uvádzame, že táto v čase pôsobenia obžalovaného realizovala\nrekonštrukciu rodinného domu. Za týmto účelom požiadala obžalovaného o uzatvorenie zmluvy o\npôžičke a následne o, aby rekonštrukciu dokončila stavebná spoločnosť obžalovaného. Uvedená\nskutočnosť v spojení s nesprávnym vedením účtovníctva zo strany A. L. iba odôvodňuje predpoklad jej\nzavinenia pri vzniku predmetného schodku.\n234. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu rozhodnutím iným než oslobodením obžalovaného\nspod obžaloby súd založí odvolací v zmysle § 321 ods. 1, písm. d) TP a súčasne aj odvolací dôvod vo\nvzťahu k nároku poškodeného na náhradu škody v zmysle § 321 ods. 1 písm. f) TP.\n1.11. Pochybnosti dotýkajúce sa nestrannosti a nezaujatosti zákonného sudcu\n235. S poukazom na všetky doposiaľ uvedené argumenty nežiadame, resp. nenavrhujeme aby súd\nprijal záver, že zákonný sudca je subjektívne zaujatý. K tomu nemáme a ani nechceme mať dôkazy.\nPoukazujeme však na niečo iné, na doktrínu objektívnej nestrannosti, ktorú rozpracoval Európsky súd\npre ľudské práva a ktorú prevzali aj naše súdy. Táto doktrína hovorí, že spravodlivosť nielen musí\nbyť poskytovaná, ale musí sa aj javiť, že je poskytovaná, a že pri posudzovaní nestrannosti nestačí\nsubjektívny pocit sudcu, ale treba sa pýtať, či existujú objektívne, konkrétne a závažné okolnosti, ktoré\nvytvárajú legitímnu pochybnosť o nestrannosti.\n\n236. V spojení s tým, že ide o vec pod verejným tlakom, ktorá je sledovaná a komentovaná, vzniká\nnavonok obraz, že nie všetky procesné rozhodnutia boli prijímané s rovnakou váhou práv obžalovaného\na so všestranným zvažovaním oboch strán. Práve tento obraz, nie subjektívne nastavenie sudcu, nás\nvedie k záveru, že existujú objektívne dôvody pochybovať o nestrannosti zákonného sudcu v tejto veci,\ntak ako to vyžaduje judikatúra ESĽP a našich súdov\n237. Sumarizujúc 2. časť, je preukázané, že v predmetnom trestnom konaní došlo k pochybeniam zo\nstrany súdu, v dôsledku toho že :\n- Súd nevyužil a neaplikoval povinné ustanovenia o prerušení trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm.\nb), § 241 ods. 1 písm. d) a § 283 ods. 1 TP, hoci boli splnené podmienky ťažkej choroby obžalovaného;\nnamiesto toho pokračoval v konaní a smeruje k rozhodnutiu, čo zakladá procesnú vadu a odvolacie/\ndovolacie dôvody.\n- Tým, že súd trestné stíhanie neprerušil, porušil právo obžalovaného na prerokovanie veci v primeranej\nlehote podľa čl. 6 Dohovoru, čl. 48 ods. 2 Ústavy a § 2 ods. 7 TP, zároveň premárnil zákonný nástroj,\nktorým mohol zabezpečiť spočívanie premlčacej doby a predísť premlčaniu stíhania pri zachovaní\nzákonnosti postupu.\n- Súd opakovane a kontinuálne zasiahol do základných práv obžalovaného (osobná sloboda,\nnedotknuteľnosť osoby) nezákonnými príkazmi na zatknutie, predvedením a zásahmi do osobnej\nslobody, ktoré boli Ústavným súdom SR a Krajským súdom označené za protiústavné a nezákonné,\nnapriek tomu v konaní pokračoval, akoby k týmto zisteniam nedošlo.\n- Súhlas obžalovaného s konaním v neprítomnosti bol získaný v bezprostrednej kauzálnej nadväznosti\nna nezákonné zatknutie, podľa doktríny „plodu otráveného stromu“ ide o procesný úkon kontaminovaný\nnezákonnosťou, ktorý nemožno považovať za slobodný a dobrovoľný, všetky následné úkony a dôkazy\nzískané na tomto základe sú procesne spochybnené.\n- Súd ignoroval povinnosť viesť konanie tak, aby nenieslo povahu samostatného „trestu“, pri viac ako\n4-ročnom konaní, závažnom zdravotnom stave obžalovaného a už konštatovaných porušeniach práv\nnevyužil nástroje na elimináciu prieťahov (prerušenie stíhania), čím prehĺbil porušenie práva na konanie\nv primeranej lehote.\n- Orgány činné v trestnom konaní a súd postupovali selektívne a porušili zásadu rovnosti podľa čl. 12\nods. 1 Ústavy a povinnosť prokurátora podľa § 2 ods. 5 TP, trestne stíhajú výlučne konateľa, hoci dôkazy\npreukazujú, že účtovníctvo dlhodobo a v rozpore so zákonom viedla účtovníčka, ktorá nebola vôbec\npostavená do trestnoprávnej roviny.\n- Súd nevyhovel podstatným návrhom obhajoby na vykonanie dôkazov (výsluch prezidentov športových\nklubov, predloženie externého účtovníctva a predloženie ďalších listín znalcovi), hoci boli spôsobilé\npriamo objasniť, že hotovosť bola odovzdaná adresátom a že škoda nevznikla, tým porušil zásadu\nmateriálnej pravdy a zásadu vyhľadávaciu v neprospech obžalovaného.\n- Znalec v posudku č. 6/2024 nedodržal zákonné náležitosti podľa zákona o znalcoch, chýba riadne\nvymedzenie účelu a predmetu skúmania, výpočet podkladov, opis predmetu skúmania a jednoznačné\nzodpovedanie položených otázok, napriek tomu súd tento posudok akceptoval ako podklad na\nrozhodovanie o neprerušení stíhania a pokračovaní v hlavnom pojednávaní.\n- Znalec prekročil rámec zadania súdu tým, že hodnotil subjektívny úmysel obžalovaného (údajné\nvyhýbanie sa pojednávaniu), hoci jeho úlohou bolo zodpovedať výlučne odborné medicínske otázky, tým\nvniesol do konania subjektívnu zaujatosť a zasahoval do výlučnej rozhodovacej právomoci súdu.\n238. V dôsledku všetkých uvedených pochybení (neaplikovanie § 228, § 241, § 283 TP, porušenie\npráva na primeranú lehotu, nezákonné zásahy do osobnej slobody, procesne nepoužiteľný „súhlas“\npo nezákonnom zatknutí, selektívne stíhanie, nevykonanie primárnych dôkazov, použitie formálne\nchybného a vecne prekročeného znaleckého posudku a pochybnosti o objektívnej nestrannosti sudcu)\nje časť 2 záverečnej reči uzatvorená záverom, že konanie trpí viacerými závažnými procesnými vadami,\nktoré zakladajú odvolacie dôvody podľa § 307 a § 321 TP, dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.\nc) TP a dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 320 ods. 1 písm. d) TP.\n1.12 Nevykonané a navrhované dôkazy\n239. V priebehu konania neboli vykonané rozhodujúce a primárne dôkazy navrhnuté obžalovaným,\nktoré mali potenciál zásadne objasniť skutkový stav v prospech obžalovaného. Obhajoba opakovane\nnavrhovala výsluch jednotlivých prezidentov športových klubov, ktorým mali byť postupne odovzdávané\nhotovostné výbery z bankového účtu MŠK. Účel týchto výsluchov bol pritom úplne jasný: preukázať,\n\nže hotovosť, ktorú obžaloba prezentuje ako prostriedok sprenevery, bola reálne odovzdaná konkrétnym\nadresátom na financovanie športovej činnosti. Práve vykonaním tohto dôkazu bolo možné raz a navždy\nodstrániť všetky argumenty o spáchaní trestného činu sprenevery, ak by prezidenti klubov potvrdili\nprevzatie finančných prostriedkov, bolo by tým jednoznačne vyvrátené, že si obžalovaný prostriedky\nprisvojil. A práve prisvojenie si cudzej zverenej veci je základným, nevyhnutným znakom skutkovej\npodstaty sprenevery.\n240. Rovnako nebol vykonaný dôkaz zabezpečením a predložením účtovníctva znalkyni, ktoré mohlo\nobjektívne zachytiť pohyb finančných prostriedkov a doložiť, ako boli jednotlivé výbery zaúčtované, komu\nboli odovzdané a aký bol ich ekonomický účel. V situácii, keď je obžaloba postavená práve na tvrdení,\nže výbery neboli riadne preukázané a predstavujú škodu, ide o dôkaz priamo zasahujúci do podstaty\nviny a výšky škody. Jeho nevykonanie, bez závažného a racionálneho dôvodu, je v rozpore so zásadou,\nže orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a\nrovnako dôsledne skúmať okolnosti svedčiace proti obžalovanému aj v jeho prospech.\n241. Takýto selektívny prístup k dôkazom vyvoláva dojem, že konanie sa uberalo cestou potvrdenia\nvopred prijatej verzie obžaloby a nie cestou nestranného objasnenia skutku. Ak sú bez akéhokoľvek\nlegitimného dôvodu odmietané dôkazy, ktoré sú zjavne spôsobilé objasniť, že hotovosť bola odovzdaná\nprezidentom klubov a že účtovníctvo môže podporiť obhajobnú verziu, ide o porušenie povinnosti súdu\nvyhľadávať a vykonávať aj exkulpačné dôkazy a zároveň o zásah do práva obžalovaného na obhajobu\na spravodlivý proces. V takomto dôkaznom kontexte nemožno hovoriť o bezpečne preukázanej vine,\nnaopak, nevykonané dôkazy musia byť hodnotené v prospech obžalovaného.\n242. V kontexte uvedeného, uvedeným postupom súdu bol daný odvolací dôvod zmysle ustanovenia\n§ 321 ods. 1, písm. b) a c) TP.\nČlánok IV.\nZáver\n243. So zreteľom na všetko, čo bolo podrobne rozvedené v 2. a 3. časti sa dostávame k finálnemu,\nnevyhnutnému záveru. V tomto trestnom konaní došlo súčasne k zásadným procesným pochybeniam\na zároveň neboli naplnené základné hmotnoprávne znaky trestného činu sprenevery podľa § 213\nTrestného zákona.\n244. Na procesnej úrovni bolo preukázané, že súd neaplikoval ustanovenia § 228 ods. 2 písm. b), § 241\nods. 1 písm. d) a § 283 ods. 1 Trestného poriadku, hoci boli splnené zákonné podmienky na prerušenie\ntrestného stíhania pre ťažkú chorobu obžalovaného. Tým porušil nielen vnútroštátnu úpravu, ale aj právo\nobžalovaného na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR\na § 2 ods. 7 Trestného poriadku, pričom zároveň premárnil zákonný nástroj na spočívanie premlčacej\ndoby. K tomu sa pridávajú nezákonné zásahy do osobnej slobody obžalovaného, označené Ústavným\nsúdom a Krajským súdom za protiústavné, a z nich bezprostredne vyplývajúci „súhlas“ s konaním v\nneprítomnosti, ktorý je v zmysle doktríny plodov otráveného stromu procesne kontaminovaný a nemožno\nho považovať za slobodný a dobrovoľný procesný úkon.\n245. Súd ďalej porušil zásadu materiálnej pravdy a zásadu vyhľadávaciu (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku),\nkeď nevyhovel primárnym návrhom obhajoby na vykonanie dôkazov (výsluch prezidentov športových\nklubov, predloženie externého účtovníctva, doplnenie podkladov znalcovi), hoci tieto dôkazy mohli\npriamo preukázať, že hotovosť bola odovzdaná adresátom a že škoda nevznikla. K tomu pristupuje\nselektívne stíhanie výlučne konateľa pri úplnej absencii trestnoprávneho postihu účtovníčky, ktorá\ndlhodobo viedla účtovníctvo v rozpore so zákonom, čo je v kolízii so zásadou rovnosti podľa čl. 12 ods.\n1 Ústavy a so zákonnou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní zisťovať okolnosti svedčiace\ntak proti, ako aj v prospech obvineného.\n246. Osobitnou kapitolou je znalecký posudok č. X/XXXX, ktorý nespĺňa náležitosti podľa zákona\no znalcoch, neobsahuje riadne vymedzenie účelu, predmetu skúmania, opis predmetu skúmania a\njednoznačné odpovede na položené otázky, a zároveň prekračuje rámec súdneho zadania tým, že\nznalec hodnotí subjektívny úmysel obžalovaného. Napriek tomu bol tento posudok použitý ako kľúčový\npodklad pre odmietnutie prerušenia trestného stíhania a pokračovanie v hlavnom pojednávaní. Súhrnne\n\ntieto procesné nedostatky zakladajú závažné procesné vady v zmysle § 307, § 320 ods. 1 písm. d), §\n321 a § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\n247. Na hmotnoprávnej úrovni preukazujeme, že jadrom tohto sporu je obchodno- a občianskoprávny\nvzťah medzi mestom/MŠK a štatutárom, otázky odmien, pôžičiek, účtovania, vnútornej zodpovednosti\nštatutára a účtovníčky. Obžalovaný si splnil povinnosť podľa § 135 Obchodného zákonníka tým, že\nzabezpečil vedenie účtovníctva odborne spôsobilou osobou; občianskoprávny poriadok (§ 20 ods. 2\nOZ, § 33 ods. 1 OZ v spojení s § 853 OZ) pritom poskytuje vlastný sankčný rámec pre prípadný exces\nštatutára, náhrada škody, zodpovednosť voči spoločnosti, odvolanie z funkcie.\n248. Konateľ mal z funkcie generálne dispozičné oprávnenie k účtu MŠK a tým mu boli prostriedky\nzverené. Argumentácia obžaloby, že na každý jednorazový výber bol potrebný osobitný predchádzajúci\nsúhlas mesta, popiera samotný pojem „zverenej veci“ pri sprenevere a základný model zastupovania\nprávnickej osoby. V časti výberov navyše samotná účtovníčka tieto sumy zaúčtovala ako pôžičku\nkonateľovi, ako pohľadávku MŠK, nie ako manko. Pri existujúcej pohľadávke nemožno zároveň tvrdiť,\nže v tom istom okamihu vznikla škoda v zmysle § 213 Trestného zákona.\n249. Obžaloba stavia skutkový dej a škodu na účtovníctve, ktoré sama označuje za nepravdivé,\nneúplné a nechronologické. Z takto chybného účtovníctva nemožno spoľahlivo určiť východiskový\nstav majetku, reálny pohyb prostriedkov, odlíšiť pôžičky, preddavky a interné operácie od škodových\ntransakcií. Kauzálny nexus medzi konkrétnym výberom a tvrdenou škodou je pri takomto stave prakticky\nnepreukázateľný. Nie je preukázané ani samotné prisvojenie si cudzej zverenej veci, časť výberov je\núčtovaná ako pôžička, časť mala byť odovzdaná prezidentom športových klubov, ktorých výsluch nebol\nvykonaný, a žiadny dôkaz nepreukazuje trvalé vylúčenie MŠK z dispozície s peniazmi. Prokuratúra\nnavyše nepreukázala jednotiaci úmysel pre pokračovací trestný čin; absentuje jednotný plán, jednotlivé\nvýbery sa líšia časom, účelom aj účtovným zachytením.\n250. Za týchto okolností skutok popísaný v obžalobe nespĺňa kumulatívne znaky § 213 Trestného zákona\n(zverená vec, prisvojenie, škoda, úmysel, príčinná súvislosť), pričom civilnoprávny rámec a judikatúra\nNajvyššieho a Ústavného súdu SR jednoznačne vyžadujú rešpektovanie zásady ultima ratio, trestné\nprávo nesmie suplovať civilnú a obchodnoprávnu ochranu pri sporoch so súkromnoprávnym základom.\n251. Pri súhrnnom zhodnotení všetkých procesných pochybení a hmotnoprávnych nedostatkov\nnemožno dospieť k inému záveru, než že vina obžalovaného nebola preukázaná bez dôvodných\npochybností v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto v mene obžalovaného navrhujem,\naby súd podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku obžalovaného spod obžaloby pre skutok\nkvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona oslobodil, a podľa § 288 ods.\n1 Trestného poriadku odkázal poškodeného so svojím nárokom na náhradu škody na konanie v\nobčianskoprávnom/obchodnoprávnom konaní. Len takéto rozhodnutie je v súlade so zákonom, s\nústavnými a medzinárodnými garanciami práva na spravodlivý proces a s princípom, že trestné právo\nje a musí zostať prostriedkom ultima ratio.\n252. Čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, citujem „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že\nuplatňuje svoje základné práva a slobody.“\nVzhľadom k tomu navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa § 322 ods. 3 Tr. por.\nnapadnutý rozsudok zmenil tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. Alternatívne, pokiaľ odvolací\nsúd dospeje k záveru, že je potrebné vec znovu prejednať a vykonať doplnenie dokazovania, žiadal,\naby postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) a písm. e) Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a vec\nvrátil Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové prejednanie a rozhodnutie.\n\nPríloha č. 1\nVo vzťahu k vykonanému dokazovaniu spojeného so znaleckým dokazovaním účtovných atribútov je\npotrebné sa vyjadriť osobitne, a to v nasledovných intenciách\n\nObsahom znaleckého posudku č. 30/2016 (MŠK Žiar nad Hronom) vypracovaným A. M. J. uvádzame\nnasledovné:\n1. Predmetom daného posudku bolo:\nZhodnotenie finančnej situácie MŠK, spôsobu používania finančných prostriedkov (dotácie mesta, iné\npríjmy), vedenie pokladnice a účtovníctva, porovnanie bankových účtov a pokladne. Záver a tabuľky sú\nna listoch spisu cca 246–252 (časť „III. ZÁVER“, tabuľky č. 18 a nasl.).\n2. Medzi kľúčové závery predmetného posudku znalkyne A. J. patria nasledovné argumenty:\n- oficiálne účtovníctvo (bankové účty a hlavná pokladnica) zachytáva všetky predložené príjmové a\nvýdavkové doklady,\n-všetky finančné operácie medzi pokladňou a bankovými účtami boli účtovne zachytené správne\n(prevody, zostatky),\n- „ručná“ pokladničná kniha vedená konateľom nespĺňa náležitosti účtovného dokladu a nemá\nvypovedaciu schopnosť,\n- inventarizácia pokladne neobsahuje skutočný stav hotovosti, len účtovný zostatok,\n- v posudzovanom období spoločnosť disponovala dostatočnými finančnými prostriedkami na krytie\nvýdavkov (grafy, tabuľky).\nZa druhé: Obsahom znaleckého č. 3/2018 + doplnenie č. 1 (znalecký úkon 5/2018)\nvypracovaného A. E. boli nasledovné závery:\n3. Predmetom daného posudku bolo:\nKontrola účtovníctva MŠK, najmä zaúčtovanie výdavkových pokladničných dokladov a existencia\n„pohľadávky voči konateľovi“. Záver v časti III. ZÁVER (úloha 1–3), listy spisu cca\n72–73.\n4. Medzi kľúčové závery predmetného posudku znalkyne A. J. patria nasledovné argumenty:\n- v účtovníctve MŠK nie sú zaúčtované všetky predložené výdavkové pokladničné doklady – ide o sumu\n28 856,44 € nezaúčtovaných VPD,\n- po ich započítaní znalkyňa konštatuje, že „nevznikol žiadny schodok“ v pokladni,\n- výslovne uvádza, že „účtovníctvo spoločnosti nebolo vedené preukázane a správne“,\n- pôvodne tvrdená pohľadávka 23 320,22 € v účtovníctve neexistuje a spoločnosť neeviduje k 31. 12.\n2016 ani k 31. 12. 2017 žiadnu pohľadávku voči konateľovi B. C.\nZa tretie: Obsahom Znaleckého posudku ekonomickej univerzity v Bratislave, resp. posudku R. X/XXXX\nbolo nasledovné:\n5. Predmetom daného posudku bolo:\nPosúdiť účtovný stav pokladne a VPD, reagovať na posudky J. a E. a na otázky prokurátora,\nobžalovaného a poškodeného. Záver a odpovede na otázky sú na posledných listoch posudku.\n6. Medzi kľúčové závery predmetného posudku znalkyne A. J. patria nasledovné\nargumenty:\n- ústav explicitne uvádza, že sa stotožňuje so závermi posudku A. J., pokiaľ ide o finančnú situáciu a\nzákladné účtovné vzťahy,\n- pri kontrole VPD preberá aj niektoré zistenia A. E., najmä k mesiacu máj 2015,\n- časť VPD predložených obžalovaným neuznáva (formálne alebo vecné výhrady),\n- na základe „neuznaných“ VPD a vlastného výpočtu uvádza existenciu schodku v pokladni (rozličné\nsumy ku konkrétnym dátumom), ktorý interpretuje ako škodu.\nSystematické porovnanie záverov jednotlivých znaleckých posudkov a vyjadrenie obhajoby\nk nim:\n\n7. Vážený súd, vzhľadom na jednotlivé znaleckým posudkom je nevyhnutné položiť si (možnože až\nrečnícku otázku) v zmysle ktorej sa pýtame: existuje vôbec preukázaný schodok v pokladni poškodenej\nspoločnosti?\nNa tomto mieste akcentujeme komparujeme jednotlivé závery znalcov:\n- J.: žiadnu „chýbajúcu“ finančnú operáciu medzi pokladňou a bankovými účtami nezistila; grafy a tabuľky\nukazujú, že spoločnosť mala priebežne dostatok prostriedkov; ručná pokladničná kniha konateľa nemá\nvypovedaciu hodnotu a inventarizácia neukazuje skutočný stav hotovosti (záver, časť III, listy 247–251).\n- E.: po zohľadnení všetkých predložených VPD nevznikol žiadny schodok; suma „schodku“ je presne\nrovnaká ako suma nezaúčtovaných dokladov + účtovný zostatok, z čoho vyvodzuje, že problém je v\nneúplnom účtovaní, nie v zmiznutých peniazoch (III. záver, úloha 2, list 72–73).\n- Znalecký ústav: napriek tomu, že formálne akceptuje správnosť J., pri vlastnom výpočte schodku\npoužíva kombináciu údajov:\n- počiatočné a priebežné stavy pokladne (prebraté z účtovníctva a inventarizácie),\n- výberovo „uznané“ a „neuznané“ VPD, a dospieva k existencii schodku, ktorý považuje za škodu (záver\nposudku, odpovede na otázky prokurátora).\nProtiargumentácia obhajoby pozostáva z nasledovných argumentov:\n8. Obidve jednotlivé znalkyne (J. aj E.) sa zhodli, že problém je v účtovníctve, nie v schodku.\n- J.: účtovníctvo je metodicky chybné (ručne vedená pokladničná kniha nemá náležitosti a inventarizácia\nneodráža skutočný stav).\n- E.: po započítaní všetkých VPD schodok nevzniká; účtovníctvo „nebolo vedené preukázane a správne“\na pohľadávka voči konateľovi v ňom neexistuje.\nZnalecký ústav tieto závery nezvrátil – len ich „prepočítal“ na účel trestného konania.\n9. Ústav totižto stavia schodok na účtovníctve, ktoré je preukázane chybné a neúplné.\nZ uvedeného nevyhnutne vyplýva záver v zmysle ktorého,\n- ak je účtovníctvo vedené nechronologicky,\n- ak chýbajú inventarizácie počiatočných stavov v pokladni,\n- ak inventarizačný zápis k 31. 12. 2014 neobsahuje skutočný stav hotovosti, ale len účtovný zostatok\n(J., záver – časť o inventarizácii),\npotom počítať, resp. vyvodzovať z takto preukázateľne protizákonne vedeného účtovníctva „schodok“\nje metodicky nespoľahlivé. Vážený súd, vzhľadom na uvedené by súd nemal ani len prihliadať na\núčtovníctvo poškodenej spoločnosti rovnako ako by nemal ani len prihliadať na jednotlivé znalecké\nposudky, a to najmä ale nie výlučne z dôvodu, že prameň dôkazu je preukázateľne nespoľahlivý a\nnemôže slúžiť na objasnenie veci.\n10. V zmysle § 119 ods. 3, prvá veta TP, citujem „ Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť\nna náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa\nosobitného zákona. “\nV rámci vyššie uvedených argumentov zvýrazňujeme, že znalecké posudky, ako samotná účtovná\nevidencia poškodenej obchodnej spoločnosti nie je spôsobilá byť prameňom dôkazu, resp. dôkazom\nsamotným, nakoľko z dôvodov dlhodobého nesprávneho vedenia účtovníctva A. L. ako účtovníčkou\npoškodenej spoločnosti nie sú spôsobilé prispieť k náležitému objasneniu veci.\nNavyše je potrebné uviesť, že samotná svedkyňa A. L. na hlavnom pojednávaní v rámci jej výsluchu\nsama priznala, že inventarizácia pokladne bola vykonávaná len „ústna“ – fyzické peniaze nikto\nnespočítal, len sa prerozprával účtovný stav. Znalecký ústav však s týmito inventarizáciami pracuje ako\ns pevným údajom, ktorý nemá reálny dopad na skutočný a úplný obraz vedenia účtovníctva poškodenej\nobchodnej spoločnosti.\n11. Ak základné vstupy sú chybné, výsledný schodok nie je dôkazom škody, ale len účtovného chaosu.\nTrestné právo si vyžaduje istotu „nad rozumnú pochybnosť“. Schodok vypočítaný z:\n- nekompletného účtovníctva,\n\n- ústnych inventarizácií,\n- nejednoznačných VPD môže byť nanajvýš indíciou o porušovaní zákona o účtovníctve, resp.\nvšeobecných zásad vedenia účtovníctva a nie základom pre uznanie viny za spreneveru.\nVo vzťahu k selektovaniu VPD zo strany obžaloby ale rovnako tak aj zo strany\n12. Zo strany znaleckého ústavu a A. J. ako odborne spôsobilých osôb, resp. znalcov v odbore.\n13. Vážený súd, na tomto mieste je nevyhnutné sa pýtať, ktoré VPD sú „neuznané“ a prečo – a rovnako\ntak čo z tohto neuznania/uznania môže (nemôže) vyplývať?\nV intenciách položenej otázky upriamujeme pozornosť na Závery znalcov:\n- E.: identifikovala nezaúčtované VPD v sume 28 856,44 € a po ich zarátaní skonštatovala, že\nschodok nevzniká; nikde netvrdí, že tieto doklady sú falošné alebo že výdavky neprebehli, len že neboli\nzaúčtované.\n- Znalecký ústav: niektoré VPD obžalovaného neuznáva – najmä pre formálne nedostatky (podpis, popis,\nväzba na činnosť klubu); tieto „neuznané“ VPD vylúči z výdavkov a ich suma sa zmení na „schodok“\nv neprospech konateľa.\nV kontexte uvedeného uvádzame nasledovnú protiargumentáciu obhajoby:\n14. Vážený súd, obhajoba, asi ako jediná v tomto trestnom konaní rozlišuje účtovnú formálnosť a\ntrestnoprávnu rovinu veci a to najmä vo svetle nasledovných skutočností, t.j.\n- To, že doklad nemá ideálne náležitosti, neznamená, že výdavok neexistoval.\n- Z iných dôkazov (zmluvy, rozpisy súťaží, svedkovia) vyplýva, že: tréningy, zápasy, ubytovanie, cestovné\na prenájmy sa reálne vykonali – zhoda s tým, čo je obsahom sporných VPD.\n- Znalecký ústav však v rozpore s hmotným právom, cez rýdzu optiku účtovného vnímania si vytvára\nilegálnu skratku prameniacu v ničím nepodloženej domnienke o tom že: parafrázujem „doklad je\nformálne slabý › výdavok nebol › peniaze chýbajú › finančné prostriedky si preto musel prisvojiť konateľ“.\n17. Vážený súd, uvedomme si, že znalkyňa A. E. nikdy nepovedala, že VPD sú falošné\n– ale len to, že neboli včas zaúčtované.\n- Práve naopak –záverom znalkyne A. E. je jej výpočet, ktorý vedie k tomu, že po zarátaní predmetných\nVPD schodok preukázateľne nie je.\n- Uvedomme si, že znalecký ústav si z posudku E. vyberá len časť (zoznam VPD), ale ignoruje jej kľúčový\nzáver o neexistencii schodku.\n18. Vážený súd, ak sú VPD sporné, bremeno dôkazu je na obžalobe, nie na obhajobe.\n- Obžaloba musí preukázať, že konkrétne výdavky sa nestali a peniaze skončili u obžalovaného.\n- Len strohé konštatovanie v duchu „formálne sa mi ten doklad nepáči“ nestačí na preukázanie\nhmotnoprávneho vzťahu o existencii odovzdania, resp. neodovzdania domnelo spreneverených\nfinančných prostriedkov resp. ich využitia v rozpore s vôľou poškodenej obchodnej spoločnosti. Vážený\nsúd, napriek zásade iura novit curia si dovoľujeme uviesť, že účtovná evidencia je len systematicky\nzoradený zoznam vykonaných jednotlivých finančných operácií. Nie je spôsobilá plnohodnotne\npreukázať existenciu, dôvod a vznik/zánik hmotnoprávnych záväzkov.\nLogický uzol prípadu účtovne zachytený v mesiaci máj roku 2015\n19. Na tomto mieste v kontexte vyššie uvedeného poukazujeme na jednotlivé Závery znalcov:\n- J. (tabuľky a grafy za jednotlivé mesiace, vrátane mája 2015, listy 250–252):\n- sumarizuje počiatočné stavy, príjmy, výdavky a zostatky za každý mesiac,\n- ukazuje, že spoločnosť mala aj v máji 2015 disponibilné prostriedky a že prevody medzi bankou a\npokladňou sú účtovne zachytené.\n- E.: pri kontrole VPD identifikuje viaceré nezaúčtované doklady, ktoré spadajú aj do mája 2015; po ich\nzapočítaní schodok nevzniká.\n- Znalecký ústav:\n- formálne vyhlasuje, že posudok J. je správny,\n- no pri výpočte schodku za máj 2015 preberá číselné údaje a metodiku z posudku E. (najmä počiatočný\nstav a priebežné pohyby),\n\n- a vyvodzuje z toho schodok, ktorý v závere „uzatvára“ presne opačne od toho spôsobu, ako to urobila\nE. (t. j. dopočtom všetkých VPD).\n20. V intenciách uvedeného poukazujeme a akcentujeme proti argumentáciu obhajoby, ktorá\nznie nasledovne.\nZnalecký ústav je vnútorne nekonzistentný.\n- Ak je posudok J. „správny“, potom platí, že:\n- všetky finančné operácie medzi bankou a pokladňou sú zaúčtované,\n- nebola zistená finančná operácia, ktorá by absentovala v účtovníctve,\n- ručná pokladničná kniha konateľa nemá vypovedaciu schopnosť.\n- Ak však znalecký ústav súčasne preberá iba časť čísel od E. (napr. počiatočný stav v máji 2015) a\nignoruje jej záver, že po započítaní všetkých VPD schodok nie je, vytvára novú, štvrtú verziu reality, ktorá\nnie je podporená ani jedným z individuálnych znalcov.\nMáj 2015 je v účtovníctve objektívne spochybnený, resp. povedané ľudovo „rozbitý“.\n- z posudkov aj z praxe je zrejmé, že:\n- počiatočné stavy nesedia s predchádzajúcim mesiacom,\n- VPD boli dopisované spätne a nechronologicky,\n- inventarizácia neodráža skutočný stav hotovosti.\n- V takej situácii by mal každý znalec pristupovať k máju 2015 mimoriadne opatrne – nie z neho robiť\n„pevný bod“ pre výpočet údajnej škody.\n21. Znalecký ústav síce slovne chváli J., ale číselne stojí na názoroch a úvahách A. E. – a nutno dodať,\nže ani tej neberie hlavný záver.\n22. Vážený súd, to je vysoko problematický, logický rozpor v záveroch a tvrdeniach jednotlivých znalcov,\nnakoľko znalecký ústav vyhlasuje posudok A. J. P. S., no nevychádza z jej grafov a tabuľkových\nprehľadov, podľa ktorých finančné operácie sedia. Zároveň preberá len tie čísla od A. E., ktoré sa\ndajú použiť proti obžalovanému, ale ignoruje jej základný záver, že po zarátaní všetkých výdavkových\ndokladov schodok v pokladni nevznikol.“\nZodpovednosť konateľa vs. zodpovednosť účtovníčky\n23. Na tomto mieste v kontexte vyššie uvedeného poukazujeme na jednotlivé Závery znalcov\n- J. O. E. opisujú, že účtovníctvo vedie ekonómka/účtovníčka (A. L.), že ručná kniha konateľa je len\ninterná pomôcka a že interné smernice k pokladni buď nie sú, alebo sa nedodržiavajú.\n- Znalecký ústav napriek tomu, že potvrdzuje tieto nedostatky, v závere interpretuje schodok ako\n„schodok v pokladni MŠK“, ktorý má byť spájaný s osobou konateľa.\n24. V intenciách uvedeného poukazujeme akcentujeme protiargumentáciu obhajoby, ktorá znie\nnasledovne:\nV prvom rade zdôrazňujeme, že Znalci sami uznávajú, že hlavný problém je v účtovníctve a\ninventarizácii, nie v preukázanom prisvojení, nakoľko o žiadny z posudkov neuvádza vetu typu „konateľ\nsi prisvojil hotovosť vo výške 26 320,22 €“,\no všetci hovoria o neúplnom/nesprávnom účtovaní a o tom, že inventúry nezachytávajú skutočný stav.\nV nadväznosti na to znalecký ústav robí krok, ktorý mu nepatrí, nakoľko v rozpore so zákonom, z\núčtovného neporiadku robí trestnoprávny záver. Úloha znalca je opísať stav účtovníctva v kontexte\njednotlivých finančných operácií, nie vyhlásiť, kto si čo prisvojil a s akým úmyslom.\nAk znalci hovoria, že účtovníctvo nie je preukázateľné, znalecký ústav by mal skončiť pri vete\n„účtovníctvo je nepoužiteľné na presný výpočet škody“ A nie pri vete „konateľ spôsobil škodu“.\nPre doplnenie, aj keby boli zlyhania konateľa v dohľade nad účtovníctvom, rieši to obchodné právo,\nnie § 213 TZ. o najviac by sme sa mohli baviť o porušení povinnosti pri správe cudzieho majetku či\n\no civilnoprávnej zodpovednosti, o nie o úmyselnej sprenevere, ktorá vyžaduje konkrétne prisvojenie si\nzverených peňazí.\nZáver\n„Vážený súd, ak dáme vedľa seba všetky tri znalecké posudky, vidíme jasný obraz: A. J. a A. E.\nsa zhodujú, že hlavný problém je v nesprávne vedenom účtovníctve a v neexistujúcich riadnych\ninventarizáciách, nie v preukázanom schodku či prisvojení peňazí.\nZnalecký ústav síce slovne potvrdzuje správnosť posudku A. J., ale nelogicky preberá len vybrané časti\nz posudku A. E. – najmä k máju 2015 – a ignoruje jej kľúčový záver, že po zarátaní všetkých výdavkových\ndokladov schodok v pokladni nevznikol. Na tomto vnútorne rozpornom základe potom stavia záver o\núdajnej škode. Takýto postup nemôže obstáť ako dôkaz viny v trestnom konaní.“\nOpomenutie kľúčových účtovných chýb znaleckým ústavom\nVo vzťahu k nechronologicky vedenému účtovníctvu a spätnému účtovaniu\nZ jednotlivých znaleckých posudkov vyplýva:\n- A. J. na stranách záveru (cca 247–251) popisuje, že:\n- ručná pokladničná kniha vedená konateľom nespĺňa náležitosti účtovného dokladu a nemá žiadnu\nvypovedaciu schopnosť,\n- inventarizácia k 31. 12. 2014 neobsahuje skutočný stav hotovosti, ale len účtovný zostatok,\n- v účtovníctve sú zjavné nesúlady medzi počiatočnými a konečnými stavmi v jednotlivých mesiacoch.\n- A. E. v závere posudku č. 3/2018 (strany 72–73) konštatuje, že:\n- časť výdavkových pokladničných dokladov nebola vôbec zaúčtovaná,\n- účtovníctvo „nebolo vedené preukázane a správne“.\nZ toho logicky vyplýva, že:\n- účtovníctvo nie je vedené chronologicky,\n- časť účtovania sa robila spätne, podľa toho, ako sa dohľadávali doklady,\n- a v čase, na ktorý mieri obžaloba (najmä rok 2015), nie je možné spoľahlivo sledovať priebeh\nhotovostných operácií po mesiacoch.\nČo (ne)robí znalecký ústav\nV posudku znaleckého ústavu:\n- vidno detailné tabuľky a výpočty schodku,\n- vidno výber VPD, ktoré znalecký ústav uznáva / neuznáva,\n- ale nevidno samostatnú analytickú časť, kde by znalecký ústav:\n- pomenoval nechronologickosť účtovníctva,\n- zhodnotil dopad spätne zaúčtovaných položiek na možnosť určiť schodok,\n- vysvetlil, ako s týmito chybami metodicky naložil.\nPre trestné konanie je to zásadný problém:\n„Ak znalec stavia výpočet škody na účtovníctve, ktoré je podľa iných posudkov nechronologické a\nspätne dopisované, musí sa s tým otvorene vysporiadať. Ak to neurobí, jeho číselný záver o schodku je\npostavený na podklade, ktorému sám systém účtovných zásad nedôveruje.“\nInventarizácia pokladne a počiatočné stavy\nČo hovoria J. a E.\n- J. v závere (cca 247–249) uvádza, že inventarizačný zápis k 31. 12. 2014:\n- neobsahuje skutočný stav hotovosti,\n- ide len o prepis účtovného stavu,\n-chýbajú podpisy zodpovedných osôb a náležitosti podľa zákona o účtovníctve.\n- E. pri výpočte nezaúčtovaných dokladov a „schodku“ dospieva k tomu, že po zarátaní všetkých\npredložených VPD žiadny schodok nevzniká – čo implicitne znamená,\nže:\n- inventarizácie a účtovné počiatočné stavy nie sú spoľahlivým východiskom,\n\n- rozhodujúci je reálny tok dokladov, nie inventúrne číslo.\nK uvedeným argumentom pristupuje výpoveď svedkyne A. L., ktorá výslovne uviedla, že inventarizácia\npokladne bola v skutočnosti vykonávaná iba „ústne“, teda:\n- nikto fyzicky nespočítal hotovosť,\n- stav pokladne sa len „odkomunikoval“ podľa účtovných zostatkov.\nPostoj znaleckého ústavu k uvedeným hypotézam bol však opomenutý, nakoľko v závere ZP\nznaleckého ústavu:\n- nenájdeme vysvetlenie, ako sa znalecký ústav metodicky vyrovnal s tým, že počiatočné stavy pokladne\nsú založené na takto chybnej inventarizácii,\n- znalecký ústav berie inventarizačné údaje a zostatky na účte 211 ako fakt, s ktorým ďalej pracuje pri\nvýpočte schodku.\nV intenciách uvedeného poukazujeme na protiargumentáciu obhajoby, ktorá znie nasledovne.\n- Ak inventarizácia nie je skutočnou inventúrou hotovosti, ale len odrazom účtovných\nčísel, potom:\n- počiatočný stav pokladne nie je nezávislý údaj,\n- je to len ďalšie číslo z toho istého chybného účtovníctva.\n- Ak znalci J. a E., ako aj svedkyňa L., priznávajú, že inventarizácie neboli vykonávané podľa zákona:\no výpočet schodku, ktorý sa od nich odvíja, nemá potrebnú presnosť pre trestné právo,\no ide teda len o „účtovné cvičenie“ v prostredí, kde základné podklady nie sú hodnoverné.\nMesiac máj 2015 ako chyba v počte účtovaných položiek v rámci ktorej nikto nezodpovedal otázku. kam\nsa tieto finančné operácie „stratili, resp. kde konkrétne, resp. v ktorom mesiaci boli skutočne zaúčtované“\nZ výkonného dokazovania preukázateľne vyplýva, že:\n- je preukázaná chyba v znaleckom posudku (J. / znalecký ústav) ohľadom počtu zaúčtovaných položiek\nza máj 2015 – teda:\n- niektoré operácie sú započítané dvakrát,\n- iné chýbajú,\n- alebo sú zaúčtované pod iným mesiacom.\nVážený súd, akcentujeme, že ide o kľúčový problém, nakoľko ani znalecký ústav, ani A. J. nikde výslovne\nneuvádzajú,\n- v ktorom mesiaci sú tieto chybné položky po korekcii reálne zaúčtované,\n- kde je vidno ich „druhú stopu“ v účtovníctve.\nInak povedané:\n„Síce vieme, že v mesiaci máj 2015 účtovníctvo ľudovo povedané nesedí, ale nevieme, do ktorého\nmesiaca alebo účtu tento deficit/ rozdiel vlastne patrí.“\nZdôrazňujeme, že Trestné právo obligatórne vyžaduje pre zistenie skutkového stavu bez dôvodných\npochybností jasný reťazec, t.j. dátum – suma – operácia – účel – zostatok.\n- Ak nevieme:\n- v ktorom mesiaci je výdavok reálne zaúčtovaný,\n- či bol posunutý dopredu alebo dozadu,\n- či nejde len o časový posun účtovania\npotom akékoľvek tvrdenie, vznikol schodok vo výške 26 320,22 €“ je čistá štatistika, nie dôkaz reálnej\nškody.\nZnalecký ústav síce pracuje s májovými číslami, ale:\n- neanalyzuje ich v duchu otázky „či nemohlo k vzniku manka dôjsť iba v dôsledku časovo nesprávnej\núčtovnej evidencie?“,\n- nepovie: tieto tri doklady mali byť v máji, ale účtovníčka ich v skutočnosti zaúčtovala v júni – tu sú\nkonkrétne účty, dátumy, čísla.\n\nBez tohto kroku zostáva schodok postavený na nezodpovedanej otázke, A. J. a Ekonomickou univerzitou\n(znalcami) postavenej na úmyselne skrášlenej kombinatorike množstva do úvahy prichádzajúcich\nvariant, z ktorej si prokurátor iba a výlučne za použitia štatistiky zvolil, resp. vykonštruoval domnelý\npriebeh skutku a to všetko z neoverenej skutočnosti.\nZhrnutie\n„Vážený súd, znalecký ústav síce podrobne počíta schodok v pokladni, ale prakticky ignoruje kľúčové\nzistenia, že účtovníctvo MŠK je vedené nechronologicky, inventarizácie pokladne boli len „ústne“ a časť\núčtovania sa robila spätne. A. J. aj A. E. pritom otvorene hovoria o nepreukázanom a nesprávnom\núčtovníctve; znalecký ústav tieto zistenia nevyvracia, len ich obchádza. Navyše, ani znalecký ústav, ani\nJ. – hoci je preukázaná chyba v počte účtovaných položiek za máj 2015 – nikde neuvádzajú, v ktorom\nmesiaci sú tieto operácie po korekcii vlastne zaúčtované. Ak nevieme, kde v účtovníctve reálne „ležia“\ntieto položky, potom ani nevieme, či ide o skutočný schodok alebo len o dôsledok účtovného chaosu.\nAkcentujeme, že z účtovného chaosu sa v trestnom práve sprenevera urobiť nedá.“\nPríloha č. 2\nVo vzťahu k správe od A. L. A. C.\n(ďalej iba ako „správa“)\n1. Prokuratúra medzi navrhnutými dôkazmi poukázala na e-mail A. L. adresovaný obžalovanému,\nv ktorom účtovníčka upozorňuje na evidenciu neprimerane vysokej finančnej hotovosti v pokladni\nspoločnosti. Tento dôkaz je prezentovaný ako argument podporujúci tvrdenie, že obžalovaný si mal\nbyť vedomý údajných abnormalít v pokladni a napriek tomu nekonal alebo tento stav toleroval. Takáto\ninterpretácia je však jednostranná a neúplná a zároveň nie je v súlade so zvyškom dôkaznej situácie.\nPredmetný e-mail nepreukazuje úmysel obžalovaného spôsobiť škodu ani jeho nečinnosť. Naopak,\nzapadá do rámca konania, ktoré je transparentné a smeruje k riešeniu problému.\n2. Z obsahu e-mailu vyplýva, že účtovníčka informovala konateľa o tom, že v pokladni je evidovaná\npríliš vysoká hotovosť a že je potrebné stav riešiť alebo o ňom informovať vedenie či zriaďovateľa. Ide\no bežné interné účtovné upozornenie, keď odborný pracovník signalizuje nesúlad účtovných zostatkov,\nupozorňuje na disproporciu a predkladá návrh postupu v súlade s účtovnými a internými predpismi.\nZ e-mailu nevyplýva, že evidovaná hotovosť je výsledkom trestnej činnosti, ani že by obžalovaný\númyselne manipuloval účtovníctvo alebo si prisvojoval finančné prostriedky spoločnosti. Ide o informáciu\nzo štandardného priebehu práce účtovníctva, ktorá má viesť k prevereniu stavu, k vnútornej kontrole a\nk prijatiu nápravných opatrení, nie k\ntrestnoprávnym záverom.\n3. Reakcia obžalovaného na e-mail účtovníčky je pri hodnotení dôkazov kľúčová. Obžalovaný dlhodobo\na konzistentne uvádza, že na upozornenie reagoval zvolaním dozornej rady spoločnosti a návrhom na\nvykonanie kompletného auditu. Bol pripravený, aby nezávislý subjekt preveril stav pokladne, účtovníctva\na celého hospodárenia. Takýto postup nie je správaním osoby, ktorá chce čokoľvek skrývať, ale konateľa,\nktorý má záujem na transparentnom vyjasnení stavu, je pripravený podrobiť účtovníctvo kontrole a chce,\naby akékoľvek nezrovnalosti boli objektívne pomenované. Skutočnosť, že audit napokon neprebehol, nie\nvinou obžalovaného, ale preto, že orgány spoločnosti alebo zriaďovateľ audit nezabezpečili, nemožno\npripísať obžalovanému. Ten splnil svoju povinnosť iniciovať preverenie stavu.\n4. E-mail A. L. je potrebné hodnotiť v kontexte reálneho fungovania účtovníctva. Účtovníčka je\nodborníčka zodpovedná za správnosť účtovných záznamov, jej povinnosťou je sledovať zostatky\npokladne a účtov a pri zistení nezrovnalostí navrhnúť riešenia. Obžalovaný vnímal e-mail ako\núčtovnú informáciu oznamujúcu stav, ktorý osoba zodpovedná za účtovníctvo považuje za problém,\npričom očakával aj návrh riešenia. Jeho reakcia nijako nespochybňovala návrh účtovníčky informovať\nzriaďovateľa či vedenie; naopak, podporoval jej postup tým, že sám inicioval zasadnutie dozornej rady a\npožadoval audit. Ak by mal záujem čokoľvek zakryť, logické by bolo odmietnuť informovanie kontrolných\norgánov alebo obmedziť komunikáciu na internú rovinu. Namiesto toho sa obžalovaný rozhodol problém\notvoriť pred dozorným orgánom.\n\n5. Orgány činné v trestnom konaní pri hodnotení tohto dôkazu porušili zásadu komplexného hodnotenia\ndôkazov podľa § 2 Trestného poriadku. Táto zásada vyžaduje posúdenie všetkých skutočností, nielen\ntých, ktoré potvrdzujú obžalobu, ale aj tých, ktoré nasvedčujú nevine obžalovaného alebo znižujú\nzávažnosť skutku. V tomto prípade bol e-mail účtovníčky vytrhnutý z kontextu, pričom sa pozornosť\nsústredila výlučne na konštatovanie o vysokej hotovosti v pokladni. Ignorované zostali tvrdenia\nobžalovaného o tom, že na e-mail reagoval, zvolal dozornú radu a inicioval audit. Neexistuje dôkaz,\nže by obžalovaný účtovníčke bránil informovať vedenie alebo ju od týchto krokov odrádzal; neexistuje\nani náznak pokynu, že by nemala konať. Naopak, existujú dôkazy potvrdzujúce postup obžalovaného\nsmerujúci ku kontrole a prevereniu stavu, čo je nezlučiteľné s obrazom osoby, ktorá sa snaží skryť manko\nalebo protiprávny stav.\n6. E-mail A. L., ak je hodnotený objektívne a v kontexte ostatných dôkazov, nepreukazuje úmysel\nobžalovaného dopúšťať sa trestnej činnosti ani jeho pasivitu. V spojení s jeho následnými krokmi,\nzvolaním dozornej rady a iniciovaním auditu, naopak potvrdzuje snahu problém riešiť otvorene a v\nsúlade s právnymi povinnosťami. Tento dôkaz môže byť zaradený do skutkového stavu len v celosti\na so všetkými súvislosťami, ktoré z neho logicky vyplývajú, pričom tieto skutočnosti vyznievajú skôr\nv prospech obžalovaného než v jeho neprospech.\nPríloha č. 3\nK dôkazu – výpisu bankového účtu poškodeného\n1. Uznesenie o vznesení obvinenia na stranách 8 a 9 síce podrobne uvádza jednotlivé hotovostné\nvýbery z bankového účtu MŠK, vrátane ich dátumov, výšky a stručných poznámok, avšak absentuje v\nňom akékoľvek vysvetlenie, ktoré z týchto výberov a na základe čoho prokuratúra spája s existenciou\ntzv. jednotiaceho úmyslu. Orgán činný v trestnom konaní tak opisuje iba sériu čiastkových úkonov, no\nneindividualizuje subjektívnu stránku vzťahujúcu sa ku každému z nich, ani nevysvetľuje, prečo by práve\ntieto výbery mali tvoriť jeden logický celok predstavujúci pokračovací trestný čin.\n2. Obsah uznesenia je v uvedenej časti redukovaný len na konštatovanie, že výbery sa uskutočnili,\nbez toho, aby bolo preukázané, že jednotlivé dispozície s prostriedkami boli uskutočnené s jednotným\nzámerom smerujúcim k spôsobeniu škody v súhrnnej výške. Strany 8 a 9 uznesenia tak predstavujú iba\ndeskriptívny výpočet platných, účinných a bezvadných právnych úkonov obžalovaného, teda bežných\ndispozícií s účtom MŠK, nie však dôkaz preukazujúci existenciu úmyslu potrebného pre naplnenie\nznakov pokračovacieho trestného činu. Prokuratúra síce uvádza dátumy a sumy výberov a občas\nstručnú poznámku o spôsobe disponovania hotovosťou, avšak nevymedzuje, ktoré z týchto výberov\nmajú byť súčasťou pokračovacieho trestného činu, akým spôsobom sú navzájom subjektívne spojené,\nani kedy a ako mal jednotiaci úmysel vzniknúť. Neponúka ani dôkaz, ktorý by jeho existenciu podporoval.\n3. Je zrejmé, že cieľom obžaloby bolo najmä aritmetické sčítanie všetkých výberov, aby tak výsledná\nsuma mohla poslúžiť na kvalifikáciu skutku ako jedného pokračovacieho trestného činu. Tento postup\nvšak nemožno nahradiť dodatočným „zlepením“ jednotlivých úkonov len preto, že v konečnom dôsledku\nposkytujú vyšší súčet. Pokračovací trestný čin totiž nepredstavuje matematickú kategóriu, ale právnu\nkonštrukciu založenú na objektívnej a subjektívnej jednote konania. Vyžaduje preukázanie časovej,\nvecnej a subjektívnej súvislosti nad všetku rozumnú pochybnosť. Ak orgány činné v trestnom konaní\nneidentifikujú presný okamih vzniku jednotiaceho úmyslu, neoznačia výbery, na ktoré sa tento úmysel\nvôbec vzťahuje, a nepredložia dôkazy potvrdzujúce jeho existenciu, nemôžu tvrdiť, že ide o pokračovací\ntrestný čin. V najlepšom prípade môžu hovoriť len o tom, že obžalovaný v určitom období realizoval\nviacero výberov, čo je však iba opis určitej ekonomickej činnosti, nie dôkaz o trestnom konaní.\n4. Z uvedeného dôvodu nemožno prijať záver, že obžaloba dokázala spojiť jednotlivé výbery do jedného\nskutku v zmysle pokračovacieho trestného činu. Uznesenie o vznesení obvinenia na stranách 8 a 9\nvytvára síce dojem systematického spracovania, avšak ide iba o jednoduchý zoznam dispozícií s účtom,\nktorému chýba akékoľvek prepojenie jednotiacim úmyslom či individualizovaná subjektívna stránka pri\nkaždom čiastkovom útoku. Tieto nedostatky zároveň znamenajú, že prokuratúra neuniesla dôkazné\nbremeno v jednej z najzásadnejších otázok, či vôbec možno hovoriť o jednom kontinuálnom skutku\nzjednotenom vnútorným úmyslom obžalovaného.\n\n5. Bez preukázania jednotiaceho úmyslu zostáva obžalobe iba to, čo sama v uznesení uvádza: že\nobžalovaný vykonal viacero výberov v určitom období. Takýto opis však bez ďalšieho preukázania\nsubjektívnej stránky nestačí na to, aby bolo možné vyvodiť vinu za pokračovací trestný čin sprenevery\npodľa § 213 v spojení s § 122 ods. 10 Trestného zákona.\nNa verejnom zasadnutí prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že okresný súd dostatočne a presvedčivo\nodôvodnil všetky výroky napadnutého rozsudku, vrátane hodnotenia dôkazov, dospel k správnym\nskutkovým a právnym záverom, teda rozsudok ako taký je celkovo správny a zákonný. Vzhľadom k tomu\nnavrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného zamietol ako nedôvodné.\nSplnomocnenkyňa poškodeného uviedla, že pokiaľ ide o povinnosť uloženú obžalovanému na náhradu\nškody poškodenej spoločnosti, tento výrok považovala za zákonný a správny. Navrhla potvrdiť rozsudok\nokresného súdu.\nObhajca obžalovaného v plnom rozsahu poukázal na dôvody podaného odvolania, vrátane jeho\ntroch príloh, kde boli analyzované všetky dôkazy, ktoré zároveň obsahovalo aj vyjadrenia z hľadiska\nskutkových zistení, ako aj právneho posúdenia veci. Vzhľadom k tomu navrhol, aby krajský súd\nnapadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a rozhodol rozsudkom sám tak,\nže obžalovaného spod obžaloby oslobodí alebo vec vráti okresnému súdu na nové prejednanie\na rozhodnutie.\nObžalovaný uviedol, že sa snažil a aj dosiahol zlepšenie výsledkov Mestského športového klubu Žiar\nnad Hronom pod jeho vedením a riadením. V oblasti športu mal bohaté skúsenosti, čo sa prejavilo aj vo\nvýsledkoch tohto klubu. Nepáchal žiadnu trestnú činnosť a určite nespôsobil žiadnu škodu. Vzhľadom\nk tomu sa pripojil k návrhu svojho obhajcu a žiadal, aby bol v konečnom dôsledku spod obžaloby\noslobodený.\nKrajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolania obžalovaného zistil, že toto bolo\npodané oprávnenou osobou v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne\nv zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku\no vine, o treste a o náhrade škody, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby,\nktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa\n§ 371 ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že\nodvolanie obžalovaného bolo podané čiastočne dôvodne a to proti výroku o treste.\nPokiaľ ide o výrok o vine, súd prvého stupňa pri dodržaní zákonného procesného postupu a rešpektovaní\npráva obžalovaného na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní v súlade s výsledkami vykonaného\ndokazovania. V tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne,\nodôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá všetkým hľadiskám obsiahnutým v § 168 ods. 1 Tr. por.,\nprejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné\nvyčítať. Podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia\noprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom\nčiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi\núvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného\nustanovenia zákona v otázke viny obžalovaného a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku\nuznal za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák., v znení\núčinnom od 06.08.2024, a to na tom skutkovom základe, ako je predtým uvedený, nakoľko ako osoba,\nktorá mala osobitne uloženú povinnosť chrániť záujmy poškodeného, si prisvojil cudziu vec, ktorá mu\nbola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Z hľadiska zavinenia išlo u neho o tzv.\npriamy úmysel podľa § 15 písm. a) Tr. zák. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku okresným súdom na stranách č. 2 až 23, vrátane hodnotenia dôkazov na\nstranách č. 14 až 22, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a ktoré považoval nielen za správne, ale\naj presvedčivé.\nV rámci odvolacieho konania bola venovaná pozornosť aj rozsiahlym odvolacím námietkam\nobžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému\nmeritórnemu rozhodnutiu vo výroku o vine, naviac sa s ich rozhodujúcimi časťami náležite vysporiadal\nuž prvostupňový súd, a z tohto dôvodu jeho argumentáciu nebude odvolací súd nadbytočne opakovať.\nPo uvedených záveroch odvolací súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne\npreukázané, že skutok kladený obžalovanému za vinu sa ako taký stal. Jeho obhajoba v podstate\n\nspočívala v tom, že nemôže niesť trestnoprávnu zodpovednosť za uvedený prečin, nakoľko ho nezavinil\na nezodpovedá ani za jeho následok, keďže medzi jeho konaním a následkom neexistovala žiadna\npríčinná súvislosť. Ním produkovanú obhajobu považoval odvolací súd v prevažnej časti za účelovú,\nvykonanú v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti, čiže v konečnom dôsledku za nedôvodnú, pretože\nju vyvracia súhrn dôkazov, ktoré vyznievali v jeho neprospech.\nAko nosné dôkazy v tomto smere vyhodnotil výpoveď svedkyne A. K. L., ktorá nemala žiadny relevantný\ndôvod priťažovať obžalovanému a už vôbec nie v takej miere, najmä ak s ním nemala v rámci pracovných\nvzťahov výraznejšie konflikty. Naviac, ak by sa mala sama dopúšťať protizákonného konania, resp.\npredmetnej trestnej činnosti, ako to do určitej miery naznačovala obhajoba, bolo by nelogické, aby sama\niniciovala vyšetrenie, resp. kontrolu pohybov na bankovom účte a v pokladni poškodenej spoločnosti,\nnakoľko by sa tak sama vystavila riziku trestného stíhania. Práve naopak z jej postoja nepochybne\nvyplývala snaha, aby sa určité nezrovnalosti a jej podozrenia ohľadne použitia peňažných prostriedkov\nriadne preverili.\nPokiaľ ide o presné preskúmanie, zistenie a objasnenie jednotlivých finančných a pokladničných\ntransakcií vyplývajúcich z príslušných listinných dôkazov a to vo vzťahu k náležitému zisteniu\na ustáleniu skutkového stavu v tomto smere, vrátane výšky spôsobenej škody, za rozhodujúci dôkaz\nmožno považovať znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou – Ekonomickou univerzitou\nv Bratislave, o správnosti a úplnosti ktorého nemal ani odvolací súd žiadne pochybnosti.\nV danom prípade okrem toho neboli splnené zákonné podmienky na to, aby konajúce súdy aplikovali\nzásadu „in dubio pro reo“, ani princíp „ultima ratio“, pričom došlo k naplneniu aj tzv. materiálneho\nkorektívu.\nPo komplexnom zhodnotení relevantných skutočností a okolností mal odvolací súd za to, že súhrn\nvykonaných dôkazov vyznievajúcich v neprospech obžalovaného, ktoré na seba nadväzovali a dopĺňali\nsa, berúc do úvahy ich rozsah, hodnotu a celkovú dôkaznú silu, nielenže vyvracia jeho obhajobu, ale\nzároveň spoľahlivo preukazuje, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako bol ustálený okresným súdom,\nktorý ho v napadnutom rozsudku náležite právne kvalifikoval, pričom obžalovaný naplnil aj subjektívnu,\naj objektívnu stránku stíhaného prečinu a je zaň trestne zodpovedný.\nPreskúmavajúc zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste, dospel krajský súd čiastočne k inému záveru\nako okresný súd a keďže odvolanie obžalovaného v tomto smere považoval za dôvodné, nakoľko mu\nbol uložený neprimerane prísny trest, podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok\nv celom výroku o treste zrušil a následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. o treste sám.\nPri úvahách o určení druhu trestu a jeho výmery mal krajský súd za to, že okresný súd správne\nu obžalovaného zistil 1 poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák., t.j., že viedol pred spáchaním\ntrestného činu riadny život, taktiež u neho správne nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, teda ich pomer\nbol 1:0. Obžalovanému bolo možné uložiť trest odňatia slobody až na 4 roky, pričom odvolací súd okrem\npomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zároveň podľa ust. § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadol aj na\nmieru závažnosti poľahčujúcej okolnosti, ktorá významne vyznievala v prospech obžalovaného. Taktiež\nbolo potrebné zobrať do úvahy aj odstup času a to viac ako 10 rokov, ktorý uplynul od spáchania prečinu,\nhoci sa na neprimeranej dĺžke súdneho konania presahujúcej 8 rokov podstatnou mierou podieľal aj\nsamotný obžalovaný, najmä ak aj počas tejto doby viedol riadny život.\nVzhľadom k tomu odvolací súd dospel k záveru, prihliadajúc aj na typovú závažnosť prečinu premietnutú\ndo trestnej sadzby, že na dosiahnutie účelu trestu u obžalovaného nebolo nevyhnutne potrebné pôsobiť\nuložením najprísnejšieho druhu trestu, a to trestu odňatia slobody, keď u neho išlo len o ojedinelé\nvybočenie z vedenia riadneho života. Obžalovaný je rozvedený, poberá starobný dôchodok vo výške\n675,- eur mesačne, nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, ani hodnotnejších hnuteľných vecí, resp.\niných aktív. Po prihliadnutí na jeho osobné a majetkové pomery, ako sú predtým uvedené, mu odvolací\nsúd uložil jeden z alternatívnych druhov trestov a to peňažný trest vo výmere 500,- eur. Pre prípad\númyselného zmarenia výkonu tohto trestu mu zároveň uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere\n2 mesiace.\nTakto uložený druh trestu, vrátane jeho výmery, obsahuje v dostatočnom rozsahu prvok represie, ako aj\nprvky generálnej a individuálnej prevencie, súčasne postačuje na zabezpečenie dosiahnutia účelu trestu\nv zmysle ust. § 34 ods. 1 Tr. zák. a zodpovedá aj všetkým ďalším zákonným ustanoveniam Trestného\nzákona, ktoré upravujú zásady pre ukladanie trestov.\nPokiaľ ide o výrok o náhrade škody, okresný súd rozhodol o uplatnenom nároku poškodeného MŠK\nŽiar nad Hronom, spol. s r.o. vo výške 26 320,22 eur v súlade so zákonom, keď obžalovanému uložil\npovinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 23 550,22 eur, nakoľko spôsobenie škody v takejto\nvýške obžalovaným bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, pričom túto skutočnosť\n\nobsahoval aj ustálený skutkový stav. Zároveň okresný súd správne odkázal poškodeného so zvyškom\njeho nároku na náhradu škody na civilný proces, keďže v tejto časti už nebolo spôsobenie škody\ndostatočne preukázané. Obžalovaný spôsobil škodu poškodenej spoločnosti s ručením obmedzeným\nako jej štatutárny orgán – konateľ porušením svojich povinností pri výkone svojej pôsobnosti a to\nspôsobom aký je predtým uvedený výlučne svojim zavinením, pričom za ňu zodpovedá podľa § 135a\nods. 2 Obchodného zákonníka.\nK odvolacím námietkam procesného charakteru krajský súd poznamenáva, že nezistil žiadne podstatné\nchyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, ani to, že by boli porušené\nustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, pričom poukazuje na\nodôvodnenie napadnutého rozsudku na stranách č. 21 až č. 23.\nOdvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať\nna každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o ňom, prípadne, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v druhostupňovom konaní. V tejto súvislosti\npoukazuje na to, že v dvojinštančnom súdom konaní rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu\ntvoria jednotu a z tohto dôvodu by bolo nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí\nsprávne a zákonné skutkové a právne závery okresného súdu. V širších súvislostiach dáva do pozornosti\nrozhodnutia Ústavného súdu SR (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho\nsúdneho dvora pre ľudské práva, podľa ktorej pri zamietaní odvolania sa môže odvolací súd obmedziť\ni na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko zo dňa 19.12.1997, sťažnosť\nč. 20772/92, body 59-60). Predpoklad tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že\nsamotné rozhodovanie podriadeného súdu možno považovať za dostatočne odôvodnené, čo v danom\nprípade splnené bolo.\nKrajský súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti všetkých napadnutých výrokov rozsudku,\nako aj správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo, z vyššie uvedených dôvodov o odvolaní\nobžalovaného, považujúc ho za čiastočne dôvodné a to proti výroku o treste, rozhodol tak, ako je to\nuvedené vo výrokovej časti rozsudku.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4T/6/2018", "guid": "abaea2ba-1818-4ca6-ae56-c8e0612d6310:ba1b02f3-e724-433a-aa11-dffd674912fc", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7e9125d0-2e19-4485-9186-25fc07232dc3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.300.2025.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 300/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 300/2025 z 7. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.300.2025.2"}, {"guid": "ussr:cb6a1af0-d331-438f-be88-e1982d6a9bb8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.679.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 679/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 679/2024 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.679.2024.1"}, {"guid": "ussr:7bc9bae5-7104-42d7-9f61-77b18d4e8c17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.153.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2021 z 13. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-13", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.153.2021.2"}, {"guid": "ussr:baeede29-c975-4f90-aac8-34338a94d394", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 382/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2"}, {"guid": "ussr:387aff3c-d611-45a9-ba6f-79f030fb8346", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.9.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2017 z 24. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.9.2017.1"}, {"guid": "ussr:821fb09c-d900-4db8-9f63-2eed66c5cb29", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.688.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 688/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 688/2016 z 8. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.688.2016.1"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:31306abb-6f26-4453-a6e6-21770ba5e8d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 285/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 285/07 z 14. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31306abb-6f26-4453-a6e6-21770ba5e8d9"}, {"guid": "ussr:a43222ce-eca6-4d6c-94ed-142715a539e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 195/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 195/05 z 28. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a43222ce-eca6-4d6c-94ed-142715a539e5"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:34816441-b2af-455a-aa7b-615bb1c28a0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/04 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34816441-b2af-455a-aa7b-615bb1c28a0d"}, {"guid": "ussr:2cf3cd1c-f2f0-45d6-a93f-4753cf667ec3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 1201, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cf3cd1c-f2f0-45d6-a93f-4753cf667ec3"}, {"guid": "5696fbdc-d194-497e-8c5b-ae04effa1716:c48e5e85-e039-4011-a853-c9da0e75fe52", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8511010105.1", "spisova_znacka": "4To/8/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4To/8/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8511010105.1"}], "citovane_v": []}