{"guid": "b2c2afaa-0133-4d17-a2b9-7b98ffe7f4ba:802d0b62-1f7c-484d-a683-f6a4da80e6be", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2011:7209201310.2", "spisova_znacka": "3Co/23/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/23/2011 z 17. 10. 2011", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 17. októbra 2011, sp. zn. 3Co/23/2011, ECLI:SK:KSKE:2011:7209201310.2", "identifikacne_cislo": "7209201310", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Natália Čekanová", "sudca_id": 328, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-natalia-cekanova-328", "datum_vydania": "2011-10-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/802d0b62-1f7c-484d-a683-f6a4da80e6be", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7209201310.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2011:7209201310.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2011:7209201310.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/23/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209201310
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7209201310.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Y. X. a členov senátu V.. V. M. W.
a JUDr. Ľ. N. v právnej veci žalobcu W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, I. Ľ., zastúpeného JUDr. Y.
M., advokátom so sídlom v M.M. I. O., M. XX, proti žalovanému V. H. M..L..T.., so sídlom v N., B. X, IČO:
XXX XX XXX, zastúpenému JUDr. G. M., advokátkou so sídlom v Košiciach, B. X, v konaní o zaplatenie
1.300 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 21. októbra 2010,
č.k. 29C 53/2009-88 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 82,58 eur  na účet advokáta JUDr.
Y. M. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa  uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.300
eur s 8,5% ročným úrokom  z omeškania, a to zo sumy 700 eur od 11.08.2008 do zaplatenia a  zo
sumy 600 eur od 11.9.2008 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 814,01 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na
účet právneho zástupcu žalobcu.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy
z titulu nevyplateného zostatku diét za dobu trvania pracovného pomeru od 1.7.2008 do 18.8.2008,
pretože počas trvania pracovného pomeru bol žalobca vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu do
Francúzska. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pracoval u žalovaného na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.2008 ako sadrokartonista s nástupom do práce 1.7.2008 a s
miestom výkonu práce v Košiciach. Pracovný pomer mal dohodnutý na dobu určitú a mzdové podmienky
boli stanovené  sumou 9.000,-Sk mesačne + 1.000 eur diéty vždy k 10. dňu  nasledujúceho mesiaca.
Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že prevzal od konateľa žalovaného  V. G. zálohu stravného v sume
300,- eur. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval od 1.7.2008 do 18.8.2008. Súd prvého stupňa
poukázal na ust. § 13 ods. 1,2, 6, §34 a § 36 zák. č.283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení
platnom do 31.12.2008 a skonštatoval, že žalobca spoločne s ďalšími zamestnancami žalovaného mal
vykonávať práce pre žalovaného výlučne v zahraničí. Pri pracovných cestách vykonaných v zahraničí
má zamestnanec právo na stravné v cudzej mene. Toto stravné je stanovené v závislosti od času
trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia SR v kalendárnom dni. Podľa opatrenia Ministerstva
financií SR č. 625/2007 Z.z. o základných sadzbách stravného z roku 2008 pri zahraničných pracovných
cestách, základná sadzba stravného v mieste výkonu práce žalobcu, teda pre Francúzsko predstavovala



45 eur. Zákon o cestovných náhradách umožňuje zamestnávateľovi paušalizovať náhrady priznávané
zákonom, avšak iba v tom prípade, ak z povahy povolania vyplýva potreba častej zmeny pracoviska
zamestnanca. Súd prvého stupňa posúdil dohodu o výplate paušálnej sumy náhrad stravného za
neplatnú, pretože je v rozpore s citovaným zákonom. Na pracovnoprávny vzťah účastníkov konania
sa vzťahuje Zákonník práce. Keďže dohoda účastníkov pracovnoprávneho vzťahu v časti stravného je
neplatná, patrí zamestnancovi stravné vo výške vyplývajúcej zo zákonnej úpravy. Táto je vymedzená v
ust. § 13 zák. č. 283/2002 Z.z. za každý kalendárny deň pracovnej cesty v rozsahu základnej sadzby
stravného pre Francúzsko vo výške 45 eur. Súd prvého stupňa skonštatoval, že pracovná cesta bola
vymedzená v čase od 7.7.2008 do 18.8.2008. V tomto období žalovaný strávil na pracovnej ceste v
každom kalendárnom dni čas presahujúci 12 hodín, za ktorý mu patrí základná sadzba stravného v
rozsahu 45 eur denne. Trvaniu pracovnej cesty v rozsahu 43 dní zodpovedá právo zamestnanca na
výplatu stravného v sume 1.935 eur, z čoho mu bolo vyplatených 300 eur. Uplatnený nárok žalobcu
na doplatok stravného v sume 1.300 eur zodpovedá zákonu vymedzenému právu zamestnanca na
stravné, preto mu ho súd prvého stupňa priznal. Obrana žalovaného spočívala v tom, že podľa ním
predloženého potvrdenia uhradil žalobcovi zálohu na stravné za mesiac júl 2008 vo výške 1.000 eur,
akontáciu vo výške 300 eur a sumu 163 eur, celkovo teda sumu 1.463 eur. Túto skutočnosť poprel
žalobca a zároveň jeho tvrdenie o tom, že prevzal od žalovaného iba zálohu vo výške 300 eur, potvrdili
aj ďalší vypočutí svedkovia. Súd prvého stupňa nemal dôvod neveriť výpovediam svedkov, ktorí boli
vypočutí v konaní, rovnako aj záverom dokazovania, ktoré boli vykonané v konaniach Okresného súdu
Košice II pod sp. zn. 14C 52/2009 a 42C 72/2009. Žalovaný nevedel uviesť, čo predstavuje suma 163
eur na potvrdení, ktoré súdu predložil a súd prvého stupňa skonštatoval, že je vylúčené, že by to bolo
cestovné, pretože potvrdenie malo byť vystavené 16.8.2008 a cestovné lístky boli kupované až o deň
neskôr. Žalovaný ďalej namietal, že cestovné náhrady nevyplatil z toho dôvodu, že žalobca nevyúčtoval
pracovnú cestu a neodovzdal zamestnávateľovi originál cestovných dokladov. K tomu súd prvého stupňa
v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca a ďalší zamestnanci v dôsledku vzájomných nedorozumení
nenechali cestovné doklady žalovanému a pokiaľ ide o stravné vychádzali z dohody o paušálnej
náhrade. Za takýchto okolností podľa jeho názoru nepredloženie vyúčtovania zo strany zamestnanca
nie je  ospravedlniteľným dôvodom pre nevyplatenie cestovných náhrad zo strany žalovaného, zvlášť
za situácie, ak sa na tom rovnakou mierou podieľal zamestnávateľ. Súd prvého stupňa preto žalobe
vyhovel a žalovaného zaviazal aj na úhradu úrokov z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov v rozsahu vyčíslenom v odôvodnení rozsudku.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a
f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Odvolateľ nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa z dôvodu, že tento pri určení nároku žalobcu
vychádzal jednostranne len z povinnosti určenej pre zamestnávateľa a nevzal do úvahy, že sú tu aj
povinnosti zamestnanca. Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že zo strany žalobcu nedošlo k splneniu
povinností vyúčtovať pracovnú cestu do 10 dní podľa ustanovenia § 36 zákona o cestovných náhradách.
Žalobca vyúčtovanie nevykonal, na druhej strane požadoval vyplatenie cestovných náhradách bez
meškania, a to bez predloženia cestovných lístkov. Odvolateľ uvádza, že dvaja zamestnanci, ktorí riadne
predložili žalovanému originály účtovných dokladov, W. M. a L. Q., mali zo strany žalovaného riadne
preplatené náhrady v zmysle dohodnutej pracovnej zmluvy. Žalobca nemal záujem záležitosť riešiť a
nebol ochotný predložiť cestovné doklady, ani potvrdiť prevzatie zálohy 1.463 eur. Žalovaný tvrdí, že
záloha v takejto výške bola žalobcovi poskytnutá. Súd prvého stupňa nevzal do úvahy dôkaz na č. l.
15 spisu, kde vlastnou rukou podpísal žalobca prevzatie takejto sumy od svedka G.. Žalobca pritom
nepoprel prevzatie sumy 300 eur ani to, že podpísal toto prevzatie. Žalovaný je ochotný uhradiť a
vyúčtovať cestovné po predložení cestovných dokladov, čo vždy tvrdil.  Žalovaný sa domnieva, že ust. §
13 ods. 6 zák. č. 283/2002 Z. z. umožňuje pre osobitnú skupinu zamestnancov určiť iné podmienky pre
poskytovanie stravného, preto trvá na tom, že pri uzatváraní pracovnej zmluvy boli platne dohodnuté
paušálne náhrady vo výške 1.000 eur mesačne. Žalobca v konaní nenamietal neplatnosť pracovnej
zmluvy v tejto časti a uplatnil si výšku náhrady podľa dohodnutej pracovnej zmluvy. Žalobca nemal
korektný prístup k plneniu svojich povinností, nepredložil zamestnávateľovi vyúčtovanie, uplatnil si
nároky iba súdnou cestou a nepredložil žiadne cestovné doklady.



Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.
Poukazuje na to, že rovnaké argumenty žalovaný uvádzal už v odpore proti platobnému rozkazu.
Žalobca si uplatňoval doplatok stravného, pretože cestovné náhrady na cestu do Francúzska a späť mu
žalovaný uhradil. Žalobca mal uzatvorenú v pracovnej zmluve paušálnu mesačnú odmenu, preto nebol
povinný urobiť vyúčtovanie pracovnej cesty. Je povinnosťou zamestnávateľa pri skončení zamestnania
vyplatiť zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie  v deň skončenia pracovného pomeru. Toto
ustanovenie sa vzťahuje aj na vyplatenie cestovných náhrad.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.

Žalovaný odôvodnil podané odvolanie odvolacími dôvodmi podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/.  e/ a
f/ O.s.p.. Ani jeden z týchto odvolacích dôvodov odvolacím súdom zistený nebol .

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. spočíva v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pod vadou v zmysle tohto ustanovenia je potrebné
rozumieť inú vadu, ako sú dôvody zmätočnosti, zakladajúce odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
a/ O.s.p a tento odvolací dôvod je daný predovšetkým v prípadoch, ak je konanie postihnuté vadou
predovšetkým procesnej povahy. Z obsahu odvolania nie je možné zistiť, akú konkrétnu vadu odvolateľ
vytýka rozhodnutiu alebo procesnému postupu pred súdom prvého stupňa. Tento odvolací dôvod preto
nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 21.10.2010 na č. l. 79 spisu vyplýva, že žalovaný
pred vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
Žalovaný ani v odvolaní neoznačil také dôkazy, ktoré by súdom prvého stupňa vykonané neboli. V
takomto prípade je vylúčená aplikácia spomínaného odvolacieho dôvodu.

Odvolací dôvod podľa  § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. tu rovnako nie je daný. Tento odvolací dôvod je
použiteľný iba v prípade, ak sú zároveň splnené procesné podmienky pre uplatnenie nových skutočností
alebo dôkazov podľa § 205a/ O.s.p.. Odvolateľ je povinný uviesť všetky okolnosti, ktorými odôvodňuje
použitie prípadných nových skutočností alebo dôkazov vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu. V
dôvodoch odvolania však žalovaný neuvádza žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by odôvodňovali
tento odvolací dôvod.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ide predovšetkým o prípady
nesprávneho postupu súdu pri hodnotení dôkazov v tom zmysle, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z dokazovania nevyplynuli alebo, naopak, neprihliadne na skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplývajú.

Z obsahu odvolania je možné vyvodiť jedinú námietku žalovaného vo vzťahu k zistenému skutkovému
stavu, ktorá sa týka skutkovej okolnosti súvisiacej s výškou sumy, ktorú žalobca prevzal od konateľa
žalovaného na základe ním predloženého potvrdenia. Žalovaný na rozdiel od skutkových záverov súdu
prvého stupňa naďalej tvrdí, že žalobca prevzal sumu 1.463 eur.



Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal
okolnosťami, za ktorých mala byť žalobcovi poskytnutá záloha a dospel k záveru, že skutočne prevzal
žalobca iba sumu 300 eur.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, bez toho, aby doplňoval vykonané dokazovanie, že doklad,
ktorý sa vo fotokópii nachádza na č. l. 15 spisu, bol predložený aj v originále a nachádza sa v tento
prílohovej obálke na č. l. 45 spisu. Z obsahu tohto potvrdenia je aj bez odborných znalostí viditeľné,
že písmo je vyhotovené dvoma rozličnými perami. Jedným perom je napísané meno žalobcu, text
„PRIMIO AKONTACIJU 300 €“, „U TOULONU 16.08.2008“, „POTPIS“, ako aj podpisy žalobcu a konateľa
žalovaného. Perom inej farby je napísaný text „ZÁLOHA ZA 07.2008 1000 €“ a ďalej text „163“ a „1463
eur“. Odvolací súd konštatuje, že skutkové zistenie súdu prvého stupňa v tom, že žalobca od žalovaného
prevzal sumu iba 300 eur je riadne podložený vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa.

Rovnako nie je daný odvolací dôvod  podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., ktorý spočíva v tom, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pod nesprávnym
právnym posúdením sa rozumie taký postup súdu, ktorý na prejednávanú vec aplikuje nesprávnu právnu
normu, prípadne ju nesprávne interpretuje.

K námietke žalovaného, že podľa zákona č. 283/2002 Z. z. mohol určiť rozsah cestovných náhrad
paušálne, poukazuje opäť odvolací súd na správne dôvody, uvedené v odôvodnení rozsudku súdu
prvého stupňa v tom, že odchylne od zákona o cestovných náhradách je možné paušálne dohodnúť
náhradu stravného v cudzine iba v prípade, ak častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy
povolania zamestnanca, pričom takýto charakter práce žalovaného v prejednávanej veci preukázaný
nebol.

K odvolacej námietke žalovaného, že žalobca netvrdil neplatnosť dohody o paušálnom odmeňovaní
odvolací súd dodáva, že absolútnu neplatnosť právneho úkonu je povinný súd skúmať ex offo, teda z
úradnej povinnosti, aj bez výslovného návrhu účastníka konania .

Odvolací súd konštatuje, že nie je daný ani jeden z odvolacích dôvodov, uplatnených žalovaným. Súd
prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav veci, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne
právne závery. Odvolací súd sa celkom stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a
konštatuje jeho  správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov bol rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdený podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím § 224 ods. 1
O.s.p.. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov proti žalovanému. Trovy
žalobcu pozostávajú z odmeny zastupovania advokátom, určenej podľa  vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v
znení neskorších predpisov, a to za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu), za ktorý patrí
tarifná odmena v sume 61,41 eur, k úkonu bol priznaný režijný paušál v sume 7,41 eur a DPH vo výške
20% v sume 13,76 eur. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. trovy v celkovej sume 82,58 eur je žalovaný povinný
zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "29C/53/2009", "guid": "e1bc4a76-0587-4b83-a4b4-f0efaa0e8ba9:b9e8afb8-bc87-4bd6-9fe9-253eb9d8bd80", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}