Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4CoE/110/2011 z 28. 9. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 28. septembra 2011, sp. zn. 4CoE/110/2011, ECLI:SK:KSKE:2011:7611201871.1
Krajský súd Košice | 4CoE/110/2011 | ECLI:SK:KSKE:2011:7611201871.1 | 2011-09-28 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0584a297-49cf-4954-9726-78d58027f1b8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7611201871.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4CoE/110/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611201871
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7611201871.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Údernícka č. 5, IČO: XX XXX XXX, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Údernícka č.5, proti povinnej T. S., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v X. Č.. XXX, vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č.62, pod sp.
zn. EX 1668/11u, pre vymoženie istiny 1.852,54 eura s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 21. marca 2011, č. k. 16Er/77/2011-25 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený svojím návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa  2.02.2011  domáhal sa  proti povinnej
vykonania exekúcie na  vymoženie  1 852,54 eura (55 809,62 Sk pri konverznom kurze 30,126 Sk/
1 euro)  s 8,5 %  ročným úrokom z omeškania   od 31.5.2008  do zaplatenia  a trov konania 426,31
eura (12 843,02 Sk),   na základe rozsudku  Stáleho rozhodcovského súdu  Spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., Karloveské rameno  č. 8, Bratislava, zo dňa 24.11.2010,  sp. zn.:  SR 12451/10, ktorý
sa stal právoplatným dňa 13.12.2010  a vykonateľným dňa 16.12.2010.

Súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.

Vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2, 3 zák. č. 233/95 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 2, § 45 ods. 1, 2 zák. č.
244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 39, §  495 a §  558  Občianskeho
zákonníka, ako aj z predloženej na jeho výzvou Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX uzavretej
dňa 18.5.2006 medzi Ľudovou bankou, a.s. Bratislava a povinnou ako jej klientkou, Všeobecných
obchodných podmienok Ľudovej banky, a.s. vrátane ich dodatku č.1 účinného od 1.12.2004, Dohody
o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 14.4.2008 uzavretej medzi oprávneným a povinným, ako aj
splátkového kalendára, uzavrel, že predložený titul nie je spôsobilým exekučným titulom, na odklade
ktorého by bolo možné viesť exekúciu voči povinnej, nakoľko  ju  zaväzuje na plnenie, ktoré je v rozpore
so zákonom a v neposlednom rade aj s dobrými mravmi. Poukázal na to, že rozhodcovský súd vo
svojom rozsudku konštatoval, že v Dohode o úhrade pohľadávky(zo dňa 14. apríla 2008) uzavretej
medzi účastníkmi, sa pri uznaní dlhu povinnou nachádza len vyjadrenie „čo do dôvodu“ a to bez bližšej
špecifikácie. Takto vyjadrený dôvod vzniku záväzku, ktorým zrejme má byť Zmluva uzatvorená medzi
Ľudovou bankou, a.s., Bratislava a žalovanou (povinnou), dňa 18.5.2006, pokladal rozhodcovský súd
za neurčitý a teda podľa § 39 Občianskeho zákonníka. za neplatný. Zároveň bol však toho názoru,
že neplatnosť uznania dlhu nespôsobuje neplatnosť celej Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach,
a to z toho dôvodu, že ide o neplatnosť len časti záväzku, ktorú je možné oddeliť od jeho zvyšku
(§ 41 Občianskeho zákonníka ). Keďže Dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach vyjadruje záväzok



dlžníka zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu v lehotách, ktoré z nej vyplývajú, túto dohodu považoval za
spôsobilý právny titul  žalobcu na uplatnenie nároku a tiež konštatoval, že absencia právneho dôvodu
vzniku záväzku bráni platnému vzniku záväzku len v prípade vzniku sporu o tejto otázke. Vo vzťahu
k uvedenému záveru rozhodcovského súdu uzavrel, že s týmto sa nemôže stotožniť, pretože už z
obsahu Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach je zrejmé, že by mala  byť postavená na uznávacom
prejave povinnej, adresovanom oprávnenému a inú kauzu, ani pri výklade v čo najširšom slova zmysle
ustanovení tejto Dohody nie je možné vyvodiť. Pokiaľ teda chýba platné uznanie dlhu, nemôže byť platná
ani tá časť dohody, ktorá pojednáva o splátkovom kalendári, nakoľko táto je výslovne naviazaná na
uznávací prejav povinnej, čo je zrejmé aj z bodu 2. Dohody, ktorý odkazuje na bod 1. uvedenej Dohody.
Abstraktnosť vyjadrenia kauzy právna úprava pripúšťa jedine v prípadoch osobitných právnych vzťahov
vyplývajúcich  z cenných papierov (napr. zmenky),  čo však nie je tento prípad. S prihliadnutím aj na
to, že i samotný rozhodcovský súd nepovažoval Zmluvu o postúpení pohľadávok medzi oprávneným
a pôvodným veriteľom povinného za spôsobilý právny titul, z ktorého by si mohol oprávnený odvíjať
svoj uplatňovaný nárok voči povinnej, uzavrel, že oprávnený v rozhodcovskom konaní nepreukázal
ekonomický dôvod záväzku, ktorý má voči povinnému, aj keď podľa 495 Občianskeho zákonníka to
bolo jeho povinnosťou. Uvedené ustanovenie totiž názoru nehovorí o tom, že záväzok nemá mať žiadnu
kauzu (s výnimkou už spomenutých abstraktných záväzkov, ktorými sa rozumejú záväzky z cenných
papierov), ale len to, že táto kauza nemusí byť výslovne vyjadrená. To však nie je totožné s absenciou
kauzy, navyše v prípade, ak sa jej absencia v plnom rozsahu prejaví, tak ako to bolo aj v tomto prípade.
Inými slovami oprávnený tento svoj nárok nemohol postaviť na abstraktnosti  záväzku vyplývajúceho
z uvedenej Dohody o úhrade pohľadávky, pretože táto dohoda svoju kauzu mala a ňou bol uznávací
prejav povinného v bode 1. uvedenej  dohody a ak bol tento neplatný v dôsledku nedodržania zákonom
predpísaných náležitostí, nemohla ostať v platnosti ani ostatná časť dohody na ňu naviazaná a týkajúca
sa splátkového kalendára, s výnimkou rozhodcovskej doložky, nakoľko pre túto platí úprava § 5 ods.
2 cit. zák. č. 244/02  Z. z. podľa ktorej, ak je súčasťou inak neplatnej zmluvy rozhodcovská doložka,
tá je neplatná len vtedy, ak sa naň vzťahuje dôvod neplatnosti zmluvy. Poukázal na to, že pokiaľ ide
o samotný prejav o uznaní dlhu obsiahnutý v odseku 1 spomínanej dohody, samotný rozhodcovský
súd konštatoval jeho neplatnosť a k tomu len dodal, že uznanie dlhu nie je samostatným zaväzujúcim
dôvodom, na základe ktorého dlh vznikol, a ďalej, že pokiaľ dlžník uzná v určitej výške, napr. svoj
dlh z dôvodu náhrady škody, zostáva právnym dôvodom vzniku jeho záväzku zodpovednosť za túto
spôsobenú škodu. Nemožno teda uznaním dlhu založiť nový záväzok, ale len uznať už existujúci
záväzok. Aj keď nie je potrebné uviesť v uznávacom prejave výslovne dôvod dlhu, uznávací prejav musí
obsahovať také údaje, z ktorých za prípadného použitia výkladu podľa § 35 Občianskeho zákonníka
dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Uvedenie dlhu znamená označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo
v čom dlh skutkovo spočíva, že uznanie dlhu nie je novým právnym dôvodom záväzku, ale len uľahčuje
veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, pretože nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku
v čase uznania. Poukázal tiež na to, že i podľa odbornej literatúry je zrejmé, že k platnosti uznania
dlhu je potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky,
pričom dôvod dlhu nemusí byť vždy na listine obsahujúcej uznanie práva uvedený výslovne, ale musí
byť jednoznačne vyvoditeľný (Nejvyšší soud ČR, 33Odo 507/2001). Vzhľadom aj na tieto skutočnosti
je zrejmé,  prečo bolo potrebné uznanie dlhu obsiahnuté v dohode vnímať ako neplatné, tak ako to
urobil aj rozhodcovský súd. V konečnom dôsledku uzavrel, že rozhodcovsky súd nesprávne aplikoval
§ 495 Občianskeho zákonníka  na vzťahy medzi oprávneným a povinnou, vyplývajúce  z  Dohody o
úhrade pohľadávky v splátkach a zaviazal tak povinnú na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a v
neposlednom rade aj s dobrými mravmi. Vychádzajúc z prieskumnej právomoci titulu, danej mu cit. ust.
§ 44 ods. 2,3  Exekučného poriadku v spojení s cit. ust. § 45 ods. 1,2 zák. č. 244/02 Z. z.,  žiadosť
exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu sa včas odvolal oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní  vo výške 57,69 eura
s DPH, pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo
výške 48,80 eura s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 8,89 eura (t.j. 7,41 eura
+ 20 %) za podanie odvolania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, a to
predovšetkým z dôvodu, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej   činnosti,
ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Citujúc znenie § 35 zák. č. 244/02 Z. z. a § 159  Občianskeho
súdneho poriadku  v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte iba: „O.s.p.“) uviedol, že zákon
o rozhodcovskom konaní upravuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku rovnako ako ich



upravuje pre rozsudky všeobecných súdov Slovenskej republiky  O.s.p., z čoho vyplýva, že je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda
je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva,
že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie len zastaviť, nemôže však
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vo vzťahu k dôvodom podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní namietal, že pri
výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je
príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a preto skúma len vlastnosti uloženej
povinnosti, nie rozhodnutie  samotné. Cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia
je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle tohto ustanovenia by bolo, ak by
rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom,
pričom existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie je priamo zistiteľná z výroku
rozhodcovského rozsudku. Toto potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
30.10.2009 sp.zn. 33Cdo 2675/2007. Neprípustný je taký výklad, že exekučný súd  by mohol meritórne
skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok z hľadiska, či je v súlade s hmotným
právom, lebo potom by exekučný súd pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu,
ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Právny poriadok SR priznáva  redukovanú
kontrolnú jurisdikciu pre súd konajúci o zrušení rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, ktorý
môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 40 ods. 1 písm. a/
až j/ zákona o rozhodcovskom konaní). To znamená, že  ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť
skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo
veci samej. Rovnako  mu neumožňuje skúmať zákonnosť procesného postupu rozhodcovského súdu.
Tento záver platí aj pre konanie o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného
poriadku. Ani podľa judikatúry Súdneho dvora právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu
aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť,
aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným
rozhodnutím. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 6.10.2009
vo veci C-40/08.  Zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval
nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a tiež, aby exekučný
súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami.  Ani komunitárne právo
neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.

Záverom poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorej, ak by rozhodcovská doložka zakladala výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, takáto doložka by bola neprijateľnou a dodávateľ a spotrebiteľ by mohli svoje prípadné
spory riešiť nielen na rozhodcovskom súde, ale aj na súde všeobecnom. Citované ustanovenie však
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia
pojednávania, preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa aj s konaním ktoré mu predchádzalo (§ 212
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné. Odvolací súd sa stotožnil
aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), preto len na zdôraznenie správnosti
dôvodov  uznesenia súdu prvého stupňa s poukazom na odvolacie námietky oprávneného, považuje
za potrebné dodať :

Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného  poriadku  súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.



Citované ustanovenie Exekučného poriadku obsahuje úpravu tzv. ostatnej preventívnej kontroly
zákonnosti (v rámci exekučného konania), podstatou ktorej je preskúmanie, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom.
Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje udelenie poverenia, kým naopak
nesúlad i len jednej z nich so zákonom  udelenie poverenia vylučuje.

V posudzovanej veci preto nemožno súhlasiť s odvolaním oprávneného v časti, v ktorej namietal, že
exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavanej činnosti zverenej mu  Exekučným poriadkom.
Práve citované ust. § 44 ods. 2 tohto zákona totiž zakotvuje nielen možnosť, ale i povinnosť exekučného
súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu tejto žiadosti
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

V nadväznosti na uvedené, keďže v posudzovanom prípade exekučným titulom (§ 41 a nasl.
Exekučného poriadku) je rozsudok rozhodcovského súdu, nebolo možné stotožniť sa s odvolaním
oprávneného ani ohľadom namietanej obmedzenej možnosti skúmania rozhodcovského rozsudku
exekučným súdom (v štádiu rozhodovania o udelení poverenia), či v podstate namietanej nemožnosti
zamietnutia žiadosti o poverenie aj z dôvodov uvedených v zákone o rozhodcovskom konaní (zákon č.
244/2002 Z.z.). Aj  pri výkone exekúcie na základe rozhodnutia, ktorým je rozsudok rozhodcovského
súdu je potrebné vychádzať z toho, že kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, materiálna
právoplatnosť rozhodnutia nie je  bezvýnimočná, ale  z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Určenie
týchto dôvodov patrí zákonu. Takouto v zákone stanovenou výnimkou je aj ustanovenie § 45 zák.
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút a ustanovuje
prieskumnú právomoc exekučného súdu, keď umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie:
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40  písm. a/ a b/ alebo  c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade
zistených nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ súd zastaví exekučné konanie aj bez návrhu
(ods. 2 cit. ustanovenia). Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dáva teda
exekučnému súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a
to posudzovať ho z hľadísk uvedených  v tomto ustanovení.

Odhliadnuc od toho, že pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým nie je rozhodnutie súdu  (v rámci
skúmania podmienok na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) nie  vždy je ustanovená  viazanosť
len výrokom rozhodnutia a rozpornosť exekučného titulu so zákonom je často tak zjavná, že na ňu možno
usúdiť  z jednoduchého porovnania výroku titulu s príslušnou právnou normou, v exekučných konaniach
na základe rozsudku rozhodcovského súdu sa preto exekučný súd nevyhne skúmaniu zmlúv jednak pre
potrebu vyhodnotenia rozhodcovskej doložky, ako aj za účelom posúdenia charakteru právneho vzťahu
a z toho vyplývajúceho určenia práva rozhodného na skúmanie súladu samotného exekučného titulu
(jeho výroku a niekedy aj odôvodnenia) so zákonom.

Pokiaľ zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo  (a povinnosť) preveriť a vecne posúdiť
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené jeho výrokovou časťou je dovolené a
nie je v rozpore s dobrými mravmi a exekučný súd už v rámci postupu podľa ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku zistí, že sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zodpovedá zákonu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Naopak postup súdu,
pokiaľ by napriek splneniu podmienok na zastavenie exekúcie  v zmysle cit. ustanovenia zákona o
rozhodcovskom konaní, poverenie na vykonanie exekúcie udelil (a exekúciu zastavil až následne) by
bol v rozpore so zákonom.

V nadväznosti na uvedený právny záver rozhodnutie  súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zodpovedá zákonu, keďže z rozsudku rozhodcovského súdu,
ktorý  je podkladom exekúcie, nevyplýva, že rozhodcovský súd sa zákonným spôsobom vysporiadal s
vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím v konečnom dôsledku predpisy určené
na ochranu spotrebiteľa porušil.



Práve z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako
vecne správne.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov  3:0  (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. (v znení
účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.