Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/11/2012 z 27. 11. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 27. novembra 2012, sp. zn. 5Saz/11/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7012201036.1 Krajský súd Košice | 5Saz/11/2012 | ECLI:SK:KSKE:2012:7012201036.1 | 2012-11-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250q ods. 2 OSP, § 250k ods. 1 OSP, § 250l ods. 2 OSP, § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z., § 12 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/534b38d6-dd50-4195-93d3-fcd259475070 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7012201036.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/11/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201036
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012201036.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky: U. J. R. R.,
M.. XX.XX.XXXX F. U.-M., G. C. B., B. D. (Ď. C. „.), B. Š.A. U., B. M., B. F., P., P. K. R. Č.. J. P. U.
R. XX.XX.XXXX, U. A. U. F. S. L. Š. L. B., U.-M., G. C. B. B., toho času miesto pobytu U. A. G. M. F.,
zastúpenej na základe plnomocenstva JUDr. Lenkou Čechovou Pisarčíkovou, U. U. P. Ľ. R. F., L. Č..
XX, XXX XX B., proti odporcovi: Migračný úrad L. F. P. D., U. X, Q., o preskúmanie rozhodnutia odporcu
ČAS: MU-425-13/PO-Ž-2012 zo dňa 07.08.2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 07.08.2012 ČAS: MU-425-13/PO-Ž-2012.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím zo dňa 07.08.2012 ČAS: MU-425-13/PO-Ž-2012 zamietol žiadosť
navrhovateľky o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky
(ďalej len „SR“) v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) ako
zjavne neopodstatnenú.

Počas nelegálneho pobytu na území SR navrhovateľka pred pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“) požiadala dňa 17.07.2012 o udelenie azylu
alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu, že ani v B. a ani na
Ukrajine nemôže kľudne žiť. Nemá tam žiadne prostriedky na prežitie a nemôže tam ani študovať.

Za účelom zdôvodnenia podanej žiadosti bol s navrhovateľkou dňa 19.07.2012 vykonaný vstupný
pohovor, v rámci ktorého navrhovateľka uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou ani sympatizantkou
žiadnej politickej strany ani organizácie. Ako uviedla, o politiku sa vôbec nezaujímala. Trestne stíhaná
taktiež nebola. Za dôvod podanej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
na území SR označila skutočnosť, že nemá finančné prostriedky a nemôže sa vrátiť na Ukrajinu,
lebo tam ako zahraničná študentka nemala žiadne práva. Z uvedeného dôvodu prejavila záujem o
štúdium a normálny život na území SR. Navrhovateľka uviedla, že hoci študovala aj v B., zamestnanie
si tam nájsť nevedela. Hodnota európskeho vysokoškolského diplomu je podľa jej slov v porovnaní s
domácimi vysokoškolskými diplomami neporovnateľne vyššia. Vďaka nim sa dajú údajne získať oveľa
lepšie pracovné pozície. Navrhovateľka zároveň priznala, že z uvedeného dôvodu odišla na Ukrajinu za
štúdiom. Keďže však nemala dostatok finančných prostriedkov na štúdium na Ukrajine, tak tam ostať
nemohla. Navrhovateľka na pohovore prejavila záujem nájsť si zamestnanie a zarobiť si peniaze na



ďalšie štúdium. Domov sa vrátiť nechcela, nakoľko uviedla, že tam by peniaze na štúdium a ani na
živobytie nezískala.

Iné dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľka
v priebehu konania pred odporcom neuviedla.

Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých navrhovateľkou uvedených skutočností dospel k záveru,
že navrhovateľka nesplnila zákonom ustanovené podmienky a svoju žiadosť zakladala na iných
dôvodoch ako tých, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle.

Správny orgán v prvom rade argumentoval, že navrhovateľka v B. nemala žiadne problémy s oficiálnymi
štátnymi orgánmi, v krajine pôvodu nebola nikdy trestaná, väznená či iným spôsobom prenasledovaná.
Odporca považoval za zrejmé, že navrhovateľka v B. nemala opodstatnené obavy z prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a zároveň v B. nebola ani prenasledovaná za
uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v ustanovení § 8 zákona o azyle.
Na podporu svoji tvrdení odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v konaní sa
nepreukázala perzekúcia voči navrhovateľkinej osobe v zmysle Ženevskej konvencie 1951 a teda
správny orgán navrhovateľku nepovažoval za utečenca. Ustanovenie § 10 zákona o azyle sa podľa
názoru správneho orgánu na osobu navrhovateľky nevzťahovalo.

Nakoľko podľa názoru odporcu u navrhovateľky neboli zistené navyše ani také skutočnosti, ktoré by
viedli k udeleniu azylu z humanitných dôvodov, odporca konštatoval nesplnenie podmienok na udelenie
azylu z humanitných dôvodov.

Správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej dôvodil, že navrhovateľka krajinu pôvodu
opustila za účelom štúdia na Ukrajine, ktoré však musela ukončiť kvôli nedostatku finančných
prostriedkov. Svoju žiadosť zakladala na nedostatku finančných prostriedkov potrebných na lepší život.

Po prehodnotení dôvodov žiadosti navrhovateľky dospel odporca k záveru, že v prípade navrhovateľky
nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Absentoval tu
samotný pojem prenasledovania, ako i preukázanie pôvodcu prenasledovania. Navrhovateľke sa v
krajine pôvodu nikto nevyhrážal, ani ju nikto fyzicky nenapadol, ba dokonca ona osobne nemala s nikým
žiadne problémy. Odporca taktiež uviedol, že navrhovateľka nakoniec sama počas pohovoru uviedla, že
v prípade návratu do B. by jej tam nič nehrozilo, avšak sa tam nechce vrátiť, pretože by sa nemala z
čoho postarať o svoju dcéru. S ohľadom na Ženevskú konvenciu z roku 1951, kapitolu II., ods. B, písm.
f) odporca navrhovateľku označil za prisťahovalca, konkrétne ekonomického, nakoľko navrhovateľka
podľa názoru správneho orgánu na území SR nehľadala žiadnu formu ochrany, ale snažila sa o zlepšenie
svojej ekonomickej situácie.

V nadväznosti na skúmanie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle ustanovení §
13a alebo § 13b zákona o azyle odporca záverom poznamenal, že navrhovateľka svoju žiadosť
neodôvodňovala takými dôvodmi a skutočnosťami, ktoré by spĺňali zákonné podmienky na poskytnutie
tejto formy medzinárodnej ochrany.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej
ochrany odôvodňovala inými skutočnosťami a dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v ustanoveniach §
8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle, prvostupňový správny orgán zamietol žiadosť navrhovateľky
v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle ako zjavne neopodstatnenú.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka dňa 04.09.2012 prostredníctvom svojej splnomocnenej
zástupkyne v zákonnej 20-dňovej lehote opravný prostriedok a žiadala rozhodnutie Migračného úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-425-13/PO-Ž-2012 zo dňa 07.08.2012 o zamietnutí
žiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej v plnom rozsahu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na nové
konanie.



Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky s rozhodnutím odporcu nesúhlasila, nakoľko sa domnievala,
že odporca nesprávne vyhodnotil navrhovateľkinu žiadosť o azyl, nedostatočne zistil skutočný stav
veci a navyše je rozhodnutie odporcu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Domnievala sa, že navrhovateľka spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle
ustanovenia § 13a zákona o azyle z dôvodu hrozby vážneho bezprávia. Rovnako trvala na tom, že
správny orgán nemal navrhovateľkinu žiadosť zamietnuť ako zjavne neopodstatnenú a mal skúmať, či
spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Argumentovala zlou a nestabilnou bezpečnostnou
situáciou v B..

Ďalšou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že odporca vo svojom rozhodnutí neuviedol, čo všetko
bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu podľa
názoru splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky vyplynulo iba to, že správny orgán za podklad vydania
rozhodnutia považoval iba dotazník žiadateľky zo dňa 19.07.2012. Aj tomu však údajne nevenoval
náležitú pozornosť, nakoľko opomenul zaoberať sa navrhovateľkou vyjadrenou obavou o bezpečnosť
v B..

Záverom splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky poukázala i na rasové problémy, s ktorými sa
navrhovateľka stretla počas štúdií na Ukrajine.

Z obsahu vyjadrenia odporcu zo dňa 04.10.2012, doručeného odvolaciemu súdu dňa 10.10.2012,
vyplynulo, že odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť.

Správny orgán úvodom podrobne argumentoval dôvodmi žiadosti navrhovateľky, uvedenými
navrhovateľkou na vstupnom pohovore dňa 19.07.2012, s tým, že navrhovateľka počas azylového
konania nepreukázala ani jeden z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle.

Vo vzťahu k rasovým problémom, ktoré navrhovateľka mala na Ukrajine odporca poznamenal, že tie
nepredstavovali dôvody na udelenie azylu.

V krátkosti odporca poukázal i na zápisnicu, spísanú pri podaní vysvetlenia k neoprávnenému vstupu na
územie SR zo dňa 11.07.2012, v rámci ktorej navrhovateľka udala, že v B. jej nehrozí žiadne neľudské
správanie a že jej cieľom je získať diplom a vrátiť sa domov. Odporca teda považoval za zrejmé,
že navrhovateľka na nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu poukázala účelovo, na účel
sťaženia posudzovania žiadosti o udelenie azylu.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom, nakoľko
v zmysle § 250f ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“)
splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky, ako i odporca zhodne súhlasili s rozhodnutím bez nariadenia
pojednávania.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s
ustanovením § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.11.2012 o 09:10 hod..

V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 citovaného zákona ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní
nezistia dôvody podľa § 8.



V zmysle § 10 ods. 1, 2 a 3 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a
azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej
republiky.

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému
bol azyl udelený podľa § 8.

V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo
aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa
písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako
18 rokov.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej
republiky.(§ 13b ods. 1 a 2 zákona o azyle)

Podľa § 12 ods. 1 zák. o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne
neopodstatnenú, ak žiadateľ:

a) odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú
uvedené v § 8, 10, 13a alebo § 13b,

b) pochádza z bezpečnej krajiny pôvodu; to neplatí, ak v jeho prípade nemožno túto krajinu považovať
za bezpečnú krajinu pôvodu, alebo

c) nesplní povinnosť spolupracovať s ministerstvom podľa tohto zákona, najmä ak sa opakovane a bez
vážnych dôvodov nedostaví na pohovor, čím znemožní posúdenie žiadosti.

Ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť
o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. (§ 12 ods. 3 zákona o azyle)

Z ustanovenia § 20 ods. 5 zákona o azyle vyplýva, že do lehoty na vydanie rozhodnutia podľa tohto
zákona sa čas potrebný na doručenie rozhodnutia nezapočítava.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľky, uplatnenými v opravnom
prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keďže
v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle zamietol navrhovateľke žiadosť
o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky ako zjavne
neopodstatnenú.



Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania
ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu
prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f)
citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov,
pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať
len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či
prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný
alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina
základných práv a slobôd ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika
viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.

V ustanovení § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle sú vymedzené zákonné podmienky, za splnenia
ktorých môže byť žiadosť žiadateľa o azyl zamietnutá ako zjavne neopodstatnená v prípade, ak žiadateľ
svoju žiadosť zakladá na iných dôvodoch alebo skutočnostiach ako sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo
§ 13b citovaného zákona, pričom také rozhodnutie musí byť vydané do 60 dní od začatia konania.

Vyplývajúc z administratívneho spisu odporcu odvolací súd považoval za preukázané, že odporca
rozhodol o žiadosti navrhovateľky v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 zákona o azyle v lehote 60 dní od
začatia konania o udelenie azylu, ktoré sa začalo dňa 17.07.2012, kedy navrhovateľka pred pracovníkmi
ÚPZC Sečovce vyhlásila, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území
Slovenskej republiky a preto v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre zamietnutie
jej žiadosti ako zjavne neopodstatnenej.

Odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľky na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec
správne právne posúdil podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle, keďže
navrhovateľka svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodnila
existenciou takých dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany. Navrhovateľka skutočnosť, že bola v krajine pôvodu prenasledovaná
z dôvodov relevantných podľa zákona o azyle a Ženevského dohovoru z roku 1951 v konaní
žiadnym spôsobom nepreukázala a samotná prítomnosť obáv o svoju bezpečnosť bez objektivizácie
opodstatnenosti, je pre rozhodnutie o azyle irelevantnou.

Navrhovateľka v priebehu azylového konania neuviedla žiadne podstatné skutočnosti a nepredložila
žiadne hodnoverné dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jej žiadosti. Ako sama potvrdila, v
B. nevyvíjala žiadnu činnosť, pre ktorú by jej hrozila akákoľvek perzekúcia, do styku s políciou, armádou
či inými zložkami štátu nikdy neprišla a ani nikdy nečelila žiadnemu prenasledovaniu zo strany týchto
orgánov. Samotný fakt, že sa obávala prípadného návratu do krajiny pôvodu, nakoľko by sa tam necítila
bezpečne, ešte nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany.
Bezpečnosť navrhovateľky v krajine pôvodu nebola nijakým spôsobom ohrozená a teda navrhovateľka
mohla aj naďalej bez akýchkoľvek vážnejších problémov v B. zotrvať. Navyše zo žiadneho ustanovenia
zákona pritom nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby si sám domýšľal právne
relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľkou neuplatnené (ako tomu bolo i v tomto prípade) a
následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

V predmetnej veci odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre
poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a a 13b zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľkine
dôvody za dôvody, pre ktoré by bola navrhovateľka v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená
reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Odporca podľa názoru
odvolacieho súdu nepochybil, ak s ohľadom na výpovede navrhovateľky v konaní vyhodnotil, že



navrhovateľke v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí žiadne vážne bezprávie tak, ako to definuje
ustanovenie § 2 písm. f) zákona o azyle, nakoľko jej nehrozí trest smrti ani jeho výkon, ani mučenie
alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Taktiež navrhovateľke nehrozí ani vážne
a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Za dôvod podanej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR
navrhovateľka postupne označila skutočnosť, že by chcela kľudne žiť, študovať, nájsť si zamestnanie,
pracovať a tým si zlepšiť svoju finančnú situáciu (ambície k štúdiu boli i dôvodmi odchodu navrhovateľky
z krajiny pôvodu). S ohľadom na vyššie zmienené skutočnosti i krajskému súdu v zhode so závermi
odporcu vyplynulo, že u navrhovateľky neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by bola v prípade
návratu do krajiny pôvodu vystavená hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to definuje zákon o azyle.

Vo vzťahu k navrhovateľkou tvrdeným (ekonomickým) dôvodom žiadosti o udelenie azylu odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že za relevantný dôvod na udelenie azylu nemožno bez ďalšieho
považovať ťaživú situáciu navrhovateľky (navrhovateľka niekoľkokrát v rámci azylového konania
poukázala na snahu zabezpečiť kľudný, ekonomicky stabilný, ako i na snahu študovať), vyplývajúcu zo
zlej ekonomickej situácie v krajine pôvodu. I z rozhodovacej činnosti súdov, rozhodujúcich o opravných
prostriedkoch žiadateľov o udelenie azylu (Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Bratislave),
pritom jednoznačne vyplýva, že základným východiskom pri určovaní, čo nie je prenasledovaním, je
téza, že prenasledovanie nie je chudoba, či inak označované ekonomické problémy v krajine. Je pritom
dôležité zdôrazniť, že nie je rozhodujúce, pod akým označením sú tieto ekonomické dôvody v priebehu
konania uvádzané.

V prejednávanej veci teda odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľky na základe náležite zisteného
skutkového stavu a vec správne právne posúdil podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona
o azyle, keďže navrhovateľka svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
na území SR odôvodnila existenciou (prevažne ekonomických) dôvodov, ktoré nemožno považovať za
dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR.

Vo vzťahu k odvolacej námietke, týkajúcej sa skutočnosti, že odporca v rozhodnutí nešpecifikoval, čo
tvorilo podklad napadnutého rozhodnutia, krajský súd poznamenáva, že súdu bolo zrejmé, z akých
dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí odporca vychádzal, že celé konanie riadne vyhodnotil a
že toto vyhodnotenie následne vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri
svojom rozhodovaní o tom, či v prípade navrhovateľky existujú dôvody pre udelenie azylu, respektíve
dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle.

Vyplývajúc z obsahu administratívneho spisu odvolací súd považoval za preukázané, čo predstavovalo
podklad napadnutého rozhodnutia odporcu. Hoci primárny podklad vydania napadnutého rozhodnutia
odporcu tvoril dotazník zo vstupného pohovoru s navrhovateľkou zo dňa 19.07.2012 (tak, ako to v
podanom opravnom prostriedku špecifikovala splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky), odvolací súd
sa nestotožnil s odvolacou námietkou, že odporca tomuto dotazníku nevenoval náležitú pozornosť a
opomenul zaoberať sa určitými vyjadreniami odporkyne. Odporca totiž podľa názoru súdu vyhodnotil
všetky vyjadrenia navrhovateľky samostatne, najmä však vo vzájomných súvislostiach, pričom tieto
vyjadrenia navrhovateľky ho správne viedli k záverom, v zmysle ktorých žiadosť navrhovateľky o
udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky zamietol ako
zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného krajský súd poznamenáva, že pohovor so žiadateľom o azyl je základom každej
jednej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Je to príležitosť pre rozhodovača vypočuť si dôvody žiadosti o
udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany a následne rozhodnúť, či tieto dôvody umožňujú
vyhovieť žiadosti podľa Ženevského dohovoru z roku 1951 a zákona o azyle.

Podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci
a navrhovateľkou uvedené skutočnosti boli správne a logicky vyhodnotené. Dôvody uvedené



splnomocnenou zástupkyňou navrhovateľky v opravnom prostriedku neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko ani v jednom prípade nezakladali relevantný dôvod pre
udelenie azylu, respektíve poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR.

Skutočnosť, že navrhovateľka prejavila obavy z rasistických útokov na Ukrajine, respektíve z nedostatku
finančných prostriedkov, nie sú podľa názoru krajského súdu zákonnými dôvodmi na udelenie azylu. Z
uvedeného dôvodu preto krajský súd i túto námietku navrhovateľa považoval za nedôvodnú. Navyše
je pravdou, že navrhovateľka pred odchodom z krajiny pôvodu žiadne konkrétne problémy neuvádzala,
nakoľko ich (ako to sama niekoľkokrát uviedla) ani nemala.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle
ako vecne správne potvrdené.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka bola v konaní neúspešná, nemala preto právo na náhradu trov
konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V
odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.