Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/133/2010 z 26. 9. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 26. septembra 2012, sp. zn. 4Co/133/2010, ECLI:SK:KSKE:2012:7205208441.1 Krajský súd Košice | 4Co/133/2010 | ECLI:SK:KSKE:2012:7205208441.1 | 2012-09-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b2052e19-b584-4965-b019-91945c71130d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7205208441.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/133/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205208441
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šoltýsová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7205208441.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šoltýsovej a členov
JUDr. Pavla Tkáča a JUDr. Ludviky Bodnárovej , v právnej veci žalobcu: Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s., so sídlom Dostojevského rad č. 4, Bratislava, IČO: XXXXXXXX, proti žalovanému I.. C. C., J. E.
T., C. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Michalom Treščákom ml., advokátom so sídlom AK v Košiciach,
Slovenskej jednoty č. 8, o zaplatenie 348,04 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Košice II zo dňa 20.1.2010, č.k. 15C 16/2005 - 134 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe žalobcu vyhovel.

O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa:

1/ u l o ž i l povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 348,04 eur s 9% úrokom z omeškania ročne
od 21.8.2004 do zaplatenia,

2/ u l o ž i l povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 17,26 eur, to všetko do 15
dní od právoplatnosti rozsudku a

3/ v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t o l .

Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy
10.485,- Sk s prísl. (348,04 eura pri konverznom kurze 30,1260 Sk/1 euro) titulom vydania
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného tým, že žalobca dňa 12.3.2002 zaplatil
za žalovaného daňový nedoplatok v žalovanej výške príslušnému správcovi dane.

S poukazom na ust. § 451 Obč. zákonníka súd žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, keď uzavrel, že v
prejednávanej veci boli splnené zákonné predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia - existencia
právnej povinnosti na strane povinného subjektu - žalovaného ( nie je pritom rozhodujúce, či táto
povinnosť vyplýva zo zákona alebo zo zmluvy), neexistencia takej právnej povinnosti na strane



oprávneného subjektu - žalobcu ako aj to, že oprávnený plnil namiesto povinného. Poukázal na
odborného stanoviska Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty v Bratislave zo dňa 22.10.2009,
z obsahu ktorého vyplýva, že výška daňového nedoplatku v ročnom zúčtovaní preddavkov na daň za
zdaňovacie obdobie roku 2001 zo dňa 8.3.2002 zo strany žalobcu bola vypočítaná správne a teda aj
zistený nedoplatok vo výške 10.485,- Sk bol správny. Daňový nedoplatok žalovaného bol realizovaný
platbou zo strany právneho predchodcu žalobcu - Slovenskej poisťovne, a.s., ústredie Bratislava v
tom čase miestne príslušnému správcovi dane Daňovému úradu Bratislava I. Uhradením nedoplatku
bola uspokojená pohľadávka štátu voči žalovanému, pretože ten bol povinný daňový nedoplatok za
obdobie roku 2001 vysporiadať a daň odviesť príslušnému daňovému úradu, pričom jeho povinnosť
vyplývala z príslušných ustanovení zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov. Z uvedených okolností
prejednávanej veci potom vyplynulo, že medzi tým, kto plnil (platil daň) a tým, komu sa plnilo (správca
dane) neexistoval daňovo - právny vzťah, teda žalobca platil daň za iného a tak mu vznikol nárok na
vrátenie plnenia od daňovníka - žalovaného v zmysle ust. § 454 Obč. zákonníka.

Súd priznal žalobcovi z priznanej istiny aj zákonný úrok z omeškania platný v čase vzniku omeškania
žalovaného, t.j. 21.8.2004 a v prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Žalobca žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 13% ročne od podania žaloby až do
zaplatenia. V konaní však hodnoverným spôsobom nepreukázal doručenie výzvy na plnenie pred
podaním žaloby na súd žalovanému, preto nebolo možné uzavrieť, že sa žalovaný dostal do omeškania
s platením peňažného dlhu už po doručení takejto výzvy. Do omeškania sa žalovaný podľa záveru súdu
prvého stupňa nedostal ani dňom podania žaloby, ale až dňom nasledujúcim po prevzatí žaloby, t.j.
dňom 20.8.2004 (túto považoval za výzvu na plnenie podľa § 563 Obč. zákonníka). V prevyšujúcej
časti uplatneného príslušenstva pohľadávky preto žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. (žalobca mal neúspech iba v pomerne
nepatrnej časti príslušenstva pohľadávky) a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania za zaplatený
súdny poplatok pri podaní žaloby v sume 17,26 eura.

Proti tomuto rozsudku (všetkým jeho výrokom) podal odvolanie žalovaný. Žiadal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

Odvolanie odôvodnil tým, že prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne a vec aj
nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že žalobca na základe poistného vzťahu od 1.4.2012 vyplácal
jeho nároky z titulu utrpeného pracovného úrazu z roku 1994 a 1996. Tieto (predovšetkým stratu na
zárobku) však vyplácal nepravidelne a neprehľadne. Vznikla preto u neho pochybnosť o správnosti
výpočtu preddavkov na daň následkom čoho požiadal žalobcu o ročné zúčtovanie preddavkov, ktoré
žalobca vykonal dňa 8.3.2002. Zdôraznil, že z podanej správy Daňového úradu Košice I nepochybne
vyplýva, že žalobca porušil striktnú povinnosť (postup) stanovenú zákonom v ust. § 46 ods. 4 zákona
č. 366/1999 Z.z. o dani z príjmov, pretože nepostupoval tak, ako mu to bolo zákonom uložené. Toto
ustanovenie ukladalo povinnosť žalobcovi zaslať doklady správcovi dane (podľa trvalého bydliska
daňovníka) tak, aby ten rozhodol o existencii nedoplatku alebo preplatku u konkrétneho daňovníka a či
v prípade nedoplatku je daná povinnosť na jeho zaplatenia. V rozpore s tým tak žalobca nepostupoval,
preto priamo jemu, t.j. žalobcovi vznikla povinnosť odviesť tento nedoplatok na dani správcovi dane
v termíne do 30.03.2002. Žalobca svojim protiprávnym postupom spôsobil vznik svojej povinnosti
na zaplatenie ním zisteného nedoplatku správcovi dane. Nedoplatok tak nezaplatil za žalovaného, ale
ako následok porušenia svojej povinnosti. Ak by dodržal zákonný postup, nebol by totiž povinný
uhradiť za žalovaného ani len časť zo sumy, ktorej zaplatenie si uplatnil v tomto konaní. Nie je preto
naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia (podľa ust. § 454 Obč. zákonníka), teda, aby
konanie oprávneného nemalo znaky povinnosti a konanie povinného malo znaky, že je povinný plniť
sám. Žalovaný bol konaním žalobcu obmedzený vo svojom práve, byť účastníkom správneho konania,
ak takýto orgán (orgán štátnej správy) mal rozhodovať v jeho právach a povinnostiach. Rozhodnutie
správcu dane o tom, či v danom prípade bol alebo nebol u žalovaného nedoplatok na dani je v danom
prípade už nepodstatné.



Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť, pretože súd prvého stupňa sa s námietkami žalovaného správne
vysporiadal a rozhodnutiu súdu vrátane jeho odôvodnenia, niet čo vyčítať. Zdôraznil, že dôvody
žalovaným podaného odvolania sú totožné s jeho argumentáciou v priebehu konania, pričom tieto sú vo
vzťahu k predmetu sporu irelevantné a nespôsobilé preukázať neodôvodnenosť nimi podaného návrhu.

Na základe podaného odvolania odvolací súd vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia
pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je z hľadiska odvolacích dôvodov
uplatnených žalovaným vecne správny, preto podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok potvrdil v celom
rozsahu. Rozsudok odvolacieho súdu verejne vyhlásil podľa ust. § 156 ods. 1 O.s.p. dňa 27.9.2012,
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach dňa 21.9.2012.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru,
že žaloba žalobcu je dôvodná a tejto žalobe vyhovel. Vzhľadom na skutočnosť, že ani počas odvolacieho
konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu veci, odvolací súd na skutkové zistenia súdom
prvého stupňa a na jeho právne závery poukazuje a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie
jeho odôvodnenia a ki odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné (§ 219 ods. 2 O.s.p.):

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

O osobitnú úpravu bezdôvodného obohatenia ide v prípade, ak niekto poskytne plnenie za iného.
Bezdôvodne sa obohatí ten, za koho bolo plnené, čo podľa práva mal plniť sám. Ide o prípady, pri ktorých
existuje právna povinnosť na konkrétne plnenie u toho, za koho bolo plnené a naopak, neexistuje takáto
právna povinnosť na strane toho, kto plnil. Naplnenie skutkovej podstaty tohto ustanovenia predpokladá:

a) existencia právnej povinnosti na strane povinného subjektu ( právna povinnosť na plnenie môže
vyplývať zo zákona alebo zo zmluvného vzťahu ),

b) neexistencia takejto povinnosti na strane oprávneného subjektu ,

c) uskutočnené plnenie ( peňažné alebo nepeňažné) oprávneným subjektom namiesto povinného
subjektu a

d) plnenie sa nesmie stať proti vôli povinného subjektu.

V zmysle tohto ustanovenia právneho predpisu subjekt, ktorý plnil zákonnú alebo zmluvnú povinnosť
iného, má právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil a nie
od toho, komu plnil.

Neobstojí odvolacia námietka žalovaného, spočívajúca v jeho tvrdení, že porušením postupu žalobcu,
t.j. platiteľa dane upraveným v ust. § 46 ods. 4 zákona číslo 366/1999 Z.z. o dani z príjmov priamo
žalobcovi vznikla povinnosť odviesť tento nedoplatok na dani správcovi dane v termíne do 31. 3. 2002.
Označené ustanovenie zákona (platného do 31.12.2003, od 1.1.2004 nadobudol účinnosť zákon č.
593/2003 Z.z. o dani z príjmov) takúto sankciu vo vzťahu platiteľovi dane nepozná, práve naopak,
povinnosť zaplatiť nedoplatok dane (za predpokladu, že správca dane túto povinnosť vykonať nemôže)
ukladá daňovníkovi. Zisťovať preto, kto vznik daňového nedoplatku zavinil je pre toto konania právne
nepodstatné a rozhodujúcou je skutočnosť, že daňový nedoplatok (v žalovanej výške) vznikol a
tento bol uhradený príslušnému správcovi platiteľom dane, t.j. žalobcom, namiesto žalovaného.
V prípade, ak by žalobca takto nepostupoval, povinnosť zaplatiť daňový nedoplatok by zostala na
žalovanom. Tým, že žalobca zaplatil nedoplatok na dani za žalovaného ( aj keď nedodržaním
postupu upraveného v ust. § 46 ods. 4 zákona č. 366/1999 Z.z.) , na strane žalovaného vzniklo



bezdôvodné obohatenie. Žalobca má nepochybne nárok na jeho vydanie, pretože tým, že zaplatil
daňový nedoplatok za žalovaného v žiadnom prípade nekonal proti jeho vôli, pretože ročné zúčtovanie
dane z príjmu ako aj zaplatenie nedoplatku vykonal na základe žiadosti žalovaného zo dňa 18.2.2002.

Vzhľadom na tieto podstatné skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým prvostupňový súd v prevyšujúcej časti
uplatneného príslušenstva žalobu zamietol , pretože v tejto časti výroku rozhodnutia súdu žalovaný
nebol na svojich právach dotknutý, preto mu nepatrí právo podať odvolanie proti tomuto výroku (ust. §
218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1
O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalovaný v odvolacom konaní
úspešný nebol, a úspešný žalobca trovy odvolacieho konania nežiadal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z. v znení
účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.