Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11CoE/68/2012 z 30. 7. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 30. júla 2012, sp. zn. 11CoE/68/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7607202383.1
Krajský súd Košice | 11CoE/68/2012 | ECLI:SK:KSKE:2012:7607202383.1 | 2012-07-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 45 ods. 1 ZRK, § 219 ods. 1 OSP, § 45 ods. 2 ZRK, § 57 ods. 2 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/413f0b1f-d603-45aa-95af-f83d376c693e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7607202383.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoE/68/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607202383
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7607202383.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej H., s.r.o., T., H. XX, IČO: 35 807 598 zast. Doc. JUDr.
Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom so sídlom na Moyzesovej 8, Bratislava, proti povinnému
R. D., bytom J. F. R., G. XXXX/X, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 846,44 € s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu 2Er/99/2007 - 17 z 6.3.2012 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len „Exekučný súd“) uznesením exekúciu zastavil a účastníkom nepriznal
právo na náhradu trov exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe žiadosti súdneho exekútora vydal dňa 13.3.2007 poverenie
na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského
rozsudku, Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 4690/06 z 20.10.2006. Citujúc § 57 ods. 2, § 58 ods. 1
zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1, 2, 3 zák.
č. 244/2002 Z. z.. o rozhodcovskom konaní, § 2, § 3, § 4 zák. č.  258/2001 o spotrebiteľských úveroch,
§ 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník(ďalej len „OZ“), § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z. z. a
po oboznámení sa s obsahom spisu, dokladov založených v spise, najmä obsahom rozhodcovského
rozsudku, na základe ktorého oprávnený žiada výkon exekúcie, tiež s obsahom úverovej zmluvy č.
7160525 z 6.2.2006 a jej neoddeliteľnými prílohami zistil, že medzi oprávneným a povinným bola
uzavretá vyššie uvedená úverová zmluva, ktorou sa povinný zaviazal splácať úver v pravidelných
mesačných splátkach a že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, pričom
je potrebné konštatovať, že táto úverová zmluva a na ňu nadväzujúce zmluvné podmienky je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere a to ako v zmysle § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tak
i v zmysle § 52 a nasl. OZ. Je teda zrejmé, že na vzťah účastníkov konania založený touto zmluvou
bolo potrebné aplikovať príslušné ustanovenia spotrebiteľskoprávnej úpravy obsiahnuté v OZ. Súd v
odôvodnení poukázal na niekoľko nedostatkov danej zmluvy. V zmluve o úvere absentoval údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov a teda v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z.z. platí, že povinný
mal záväzok uhradiť oprávnenému len skutočne poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov. Z uvedených
dôvodov považoval vymáhanie časti istiny 381,72 € pozostávajúcej z poplatku za poskytnutie úveru a
poplatku za upomienku za exekúciu v rozpore so zákonom. Súd poukázal aj na rozpor dohodnutého
úroku z omeškania vo výške 0,25% denne s § 517 ods. 2 OZ ako aj s dobrými mravmi. Súd zistil, že
od povinného bolo celkovo vymožených 1.674,51 €, pričom táto suma bola poukázaná oprávnenému
a sumy 520,77 €, na základe čoho mal preukázané, že istina, ktorá sa mala vymáhať je už vymožená.
Vzhľadom na to, že súdny exekútor náhradu trov nežiadal a účastníkom trovy nevznikli, rozhodol súd
tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov exekúcie nepriznal.



Uznesenie napadla včas podaným odvolaním oprávnená a navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnila niekoľkými skutočnosťami. V prvom rade
podľa jej názoru súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože všeobecný súd konajúci v
pozícii exekučného súdu nie je schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Podľa jej názoru všeobecný súd nemôže dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom
mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom
konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z.
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a s
právom na spravodlivý súdny proces. Exekučný súd ani nemohol interpretovať § 44 ods. 2 EP a to preto,
že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení
bol už exekučným súdom platne vykonaný. Je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Zákon o
rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt napadnúť, pokiaľ táto lehota
uplynie platí, že je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Všeobecný súd nebol povinný sa
zaoberať skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani
v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný , nemôže
exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade, že sa súd nestotožní
s vyššie uvedenou argumentáciou, oprávnená žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b) O. s. p prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2
EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a s princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V druhom rade namietala, že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný. Podľa názoru oprávnenej § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002
Z.z. explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a
nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa vykonanej revízie je povinný vo výhodnejšom postavení
ohľadom dôkazného bremena a zároveň dochádza aj k vylúčeniu dvojinštančnosti konania, čiže povinný
nemusí čeliť právu protistrany domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia. Exekučný súd môže pristúpiť
k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia len na základe návrhu účastníka konania. Ďalej namietala,
že súd svojím konaním odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom. Exekučný súd podľa jej názoru
vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie
a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu na súdnu ochranu. Exekučný súd vo veci
aplikoval smernicu 93/13/EHS, ktorá nie je všeobecne záväzná a neprichádza do úvahy jej priamy
účinok, pretože bola správne transponovaná do právneho poriadku SR. Porušením princípu rovnosti
zbraní bol oprávnený uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie
iných strán konania. Ďalej namietala, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležite dokazovanie k čomu uviedla, že súd dospel k záverom len na základe domnienok bez zistenia
skutočného stavu, účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie
dokazovanie. Ako posledný dôvod uviedla nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa k
čomu uviedla, že súd si svojvoľne rozšíril okruh prieskumu na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom
konaní riešiť. Namietala názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého je predmetná zmluva o úvere zmluvou
spotrebiteľskou. Zmluva o úvere je podľa jej názoru uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. OBZ, mala v
danom čase povahu absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami OBZ bez ohľadu na povahu
zmluvných strán. Aj účastníci konania si v zmluve dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Predmetná
zmluva obsahuje podstatné náležitosti podľa § 497 Obchodného zákonníka a v predmetnej zmluve
nemusela byť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Samotná voľba tejto zmluvy však
nespôsobuje nerovnováhu zmluvných strán a nevylučuje ochranu spotrebiteľa. K úrokom z omeškania
oprávnená uviedla, že takýto úrok má sankčný charakter a účtuje sa len v prípade, že dlžník poruší
zmluvné podmienky, pričom sankcia vo výške 0,25% denne nie je neprimeraná vzhľadom na skutočnosť,
že oprávnená poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie a s ohľadom na ďalšie
obchodné riziko oprávnenej.  Oprávnená poukázala na skutočnosť, že pre obchodné záväzkové vzťahy
nie je možné odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť,
pričom poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo 3/96. Oprávnená poukázala aj na ďalšiu judikatúru



NS SR, z ktorej vyplynulo, že moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho
postavenia účastníkov konania. Podľa názoru oprávnenej sa na dobré mravy nemôže odvolávať ten, kto
ich ako prvý svojím konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok.
Dlžník mal možnosť platenie úrokov z omeškania odvrátiť tým, že by si záväzok riadne a včas splnil. V
závere zhrnula, že otázku, či bol exekučný titul vydaný v súlade so zákonom už exekučný súd posudzoval
a právoplatne o nej rozhodol v rámci vydania poverenia na vykonanie exekúcie, preto je opätovná revízia
v rozpore s princípom právnej istoty.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne
správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za správne, čo sa týka výroku rozhodnutia,
a preto ho potvrdil avšak za podstatný dôvod  pre neprípustnosť exekúcie považoval nespôsobilosť
exekučného titulu, ktorý bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky.

Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „cit. zákon“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na
návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo

c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 cit. zákona súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Vychádzajúc z ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený
a povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda
posudzuje rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský
rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom,
alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu, exekučné konanie
zastaviť. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský
rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v
rozpore s dobrými mravmi. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že spotrebiteľ nepodal žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Aj keď rozhodcovský rozsudok nadobúda účinky rozsudku súdu,
zákonodarca však upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak
okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje,
že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd,
ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava v exekučnom konaní na základe § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Uvedené ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút -
prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní



je tak potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu.
Súd teda skúma, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je
oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol
urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá
na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej
veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah
povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie
právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke
v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19). So zreteľom na uvedené,
odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného
titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a zákonom
o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd v zmysle ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku mal za to,
že exekúcia je neprípustná po zistení, že rozhodcovský rozsudok, ako exekučný titul, bol vydaný na
základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorá síce výslovne nevyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory zo zmluvy o úvere riešil výlučne v rozhodcovskom konaní avšak právo výberu
ponecháva žalujúcej strane, čo v praxi znamená, že rozhodcovská doložka smeruje k účinkom, ktoré
OZ v § 53 ods. 4 písm. r) zakazuje. Takýto rozhodcovský rozsudok je neplatným právnym aktom,
pretože bol vydaný bez právomoci rozhodcovského súdu. V danom prípade ide nepochybne o vzťah
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ku ktorému záveru exekučný súd dospel po preskúmaní úverovej
zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a úverových zmluvných podmienok oprávneného, ktoré sú
súčasťou tejto zmluvy. Podľa odvolacieho súdu, prvostupňový súd podrobne odôvodnil, ako dospel k
záveru o povahe zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy, vychádzajúc pritom z vyššie uvedených
listinných dôkazov a v tejto súvislosti aj k záveru o potrebe aplikovať na daný právny vzťah zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách
(§ 52 a nasl. O.Z.). Odvolateľom vytýkané nesprávne právne posúdenie veci, ak súd posúdil vzťah
medzi účastníkmi konania ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval na daný vzťah ustanovenia
Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. neobstojí. V zmysle
ust. § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné
podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 O.Z.).

V zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O.Z. neprijateľnou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve je
aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 O.Z.).

Z toho vyplýva, že medzi neprijateľné podmienky Občiansky zákonník príkladne zahŕňa aj dojednanie
rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa výlučné riešenie sporov s dodávateľom v
rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka zakotvená v časti všeobecné podmienky poskytnutia
úveru bod 17, ktorá je súčasťou uzavretej úverovej zmluvy medzi účastníkmi konania, je takouto
neprijateľnou podmienkou, pretože zakotvuje dohodu, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté z úverovej
zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad, zrušenie budú riešené pred stálym rozhodcovským súdom
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Takto formulovaná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, pretože aj keď priamo príslušnosť rozhodcovského súdu neprikazuje, ponecháva jeho
príslušnosť na vôli žalujúcej strany, ktorou bude spravidla veriteľ(oprávnený), ktorý bude mať záujem
na získaní exekučného titulu, čím zabraňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponecháva ho výlučne na dodávateľa, ktorý vybral rozhodcu, ktorý by mal riešiť prípadné
spory, teda svojim účinkom smeruje k tomu, čo zákon zakazuje. Týmto je fakticky odopretá možnosť



spotrebiteľa brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá návrh na
rozhodcovský súd. Navyše rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardnej zmluvy, je súčasťou úverových zmluvných podmienok oprávneného, a teda zo
vzťahu fakticky nerovnovážneho. Spotrebiteľ nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami a mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym
spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda
je zrejmé, že dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať.

Pokiaľ odvolateľ vytýka, že rozhodnutie exekučného súdu je nepreskúmateľné a nesprávne, lebo priamo
vychádza zo smernice, ktorá nie je priamo aplikovateľná a zastáva len úlohu interpretačného pravidla,
odvolací súd sa s tým nestotožňuje, pretože z odôvodnenia exekučného súdu je dostatočne zjavné,
že neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky vyvodil súd  z ust. § 53 ods. 4 OZ a že poukázal na
rozsiahlu judikatúru Európskeho súdneho dvora a na existujúce interpretačné pravidlo Smernice Rady
93/13/EHS 5.4.1993, ktorá bola transponovaná do právneho poriadku zák. č. 150/2004 Z.z. účinným od
1.4.2004. Je tak zrejmé, že exekučný súd priamo zo Smernice Rady 93/13/EHS nevychádzal, použil ju
len ako interpretačné pravidlo.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) súd konanie preruší ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

V danom prípade sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou oprávnenej, že § 44 ods. 2 zák. č.
233/1995 Z. z. je v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a to konkrétne pre rozpor s princípom právnej
istoty a ochranou dôvery všetkých subjektov práva a právny poriadok. Oprávnenosť postupu vysvetľuje
odvolací súd vyššie.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., a keďže
účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli s tým, že oprávnený v konaní nebol úspešný, bolo
vyslovené, že účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.