Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE/100/2011 z 30. 1. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 30. januára 2012, sp. zn. 3CoE/100/2011, ECLI:SK:KSKE:2012:7608215745.1
Krajský súd Košice | 3CoE/100/2011 | ECLI:SK:KSKE:2012:7608215745.1 | 2012-01-30 | Uznesenie
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/44ac4a77-d3f2-496b-aa87-96d517c995bc
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7608215745.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoE/100/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608215745
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7608215745.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave
na ulici Pribinovej 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpenej JUDr. Martinom Máčajom, advokátom
advokátskej kancelárie Advocate, s.r.o. so sídlom v Bratislave na ul. Pribinovej 25, proti povinnej N.
O., P.. XX.XX.XXXX, bývajúcej J. Z. XXX, o vymoženie 474,44 eur s príslušenstvom a trov exekúcie,
vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na
ul. Záhradníckej 62, pod sp.zn. EX/9298/2008, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu
Spišská Nová Ves z 19. novembra 2010, č.k. 9Er/568/2008-33 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie.

N e p r i z n á v a   účastníkom a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“) preskúmavaným uznesením z 19.
novembra 2010, č.k. 9Er/568/2008-33 exekúciu zastavil a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 31,60 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného titulu, ktorým
je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 21.07.2008, sp. zn. SR 06370/08, ktorý nadobudol
právoplatnosť 11.08.2008 a vykonateľnosť 14.08.2008, bolo zistené, že povinná bola zaviazaná zaplatiť
oprávnenej sumu 735,34 € (22.153,- Sk) spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 347.87
€ (10.480,- Sk) od 24.05.2008 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 217,12 € (6.541,- Sk).
Predmetný rozhodcovský rozsudok bol podľa jeho odôvodnenia vydaný na základe zmluvy o úvere č.
XXXXXXX zo X. N. XXXX. Priznaná istina podľa odôvodnenia rozsudku predstavuje nesplatený úver s
poplatkom za jeho poskytnutie vo výške 347,87 € (10.480,- Sk), úrokov z omeškania vo výške 63,50 €
(1.913,- Sk), poplatok za upomienku vo výške 11,95 € (360,- Sk). Zo zmluvy o úvere prvostupňový súd
zistil, že povinnej bol oprávneným poskytnutý úver vo výške 531,10 € (15.440,- Sk). V zmluve o úvere
nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN).

Súd s poukázaním na ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, ako
aj § 45 ods. 1, 2, 3  zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK), ďalej § 2 písm.
a/, § 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného v
čase uzatvorenia zmluvy medzi účastníkmi) a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 vládneho
nariadenia č. 87/1995 Z. z. uzavrel, že vyššie uvedená zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi je
spotrebiteľským úverom. Povinná je spotrebiteľom v zmysle ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.,
keďže uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba a zo zmluvy o úvere nie je zrejmé, aby jej bol poskytnutý
úver na výkon jej zamestnania, povolania alebo podnikania.



Nakoľko v zmluve absentuje RPMN a povinná do rozhodnutia rozhodcovského súdu zaplatila oprávnenej
sumu 695,74 € (20.960,- Sk), súd exekúciu zastavil. V tejto časti ide totiž o vymáhanie právom
nedovoleného plnenia poukazujúc na zákon o spotrebiteľských úveroch. V takom prípade v zmysle §
4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného v čase uzatvorenia
zmluvy medzi účastníkmi) platí, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že úrok z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy
súd považuje za úrok v rozpore s ust. § 517 ods. 2 OZ, ale aj s dobrými mravmi. Dohodnutý úrok totiž
predstavuje úrok z omeškania vo výške 91,25% ročne (0,25% x 365 dní) a tento úrok značne prevyšuje
úrok určený v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Zároveň súd prvého stupňa poukázal aj na
smernicu Rady ES č. 93/19/EHS, v zmysle ktorej za nekalú podmienku možno považovať podmienku,
ktorej zmyslom alebo účelom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil
neprimerane vysokú náhradu.

Rozhodnutie o trovách exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 196, § 197, § 200 ods. 2 a § 203
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) a § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov, v znení platnom v čase začatia exekučného konania a exekútorovi
priznal odmenu v sume 31,60 €. Povinná zaplatila oprávnenej poskytnutý úver do podania návrhu na
vykonanie exekúcie (pred rozhodnutím rozhodcovského súdu). Vzhľadom k tomu, ako aj vzhľadom na
rozpor zmluvy o úvere so zákonom, súd zaviazal k úhrade trov exekúcie oprávnenú.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená,  pričom navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil.

Na zdôvodnenie svojho odvolania oprávnená uvádza, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na
základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tento druh
zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (platnom a účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere, teda ku 30.4.2007). Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d/  Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo
zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu
zmluvných strán. Navyše, aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. V predmetnej
zmluve o úvere uzavretej podľa § 497 Obchodného zákonníka nemusela byť ako podstatná náležitosť
dohodnutá, okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Ďalej v odvolaní poukázala oprávnená
na to, že v zmysle § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 30.4.2007, pri zmluvách o
spotrebiteľskom úvere sa spotrebiteľ zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3-ina je dohodnutý úrok a 2/3-iny
náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. klientom sú peňažné
prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. nemôžu
obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. S poukázaním na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávnenej,
nie je možné, aby oprávnená poskytovala úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
jej činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

Pokiaľ ide o záver súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnená v odvolaní uvádza, že
úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Podľa názoru oprávnenej takto stanovená výška úrokov nie je neprimeraná
a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnená
poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru. Ďalej v odvolaní
poukazuje na ust. § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení platnom a účinnom



v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere, ktoré malo dispozitívnu povahu. Nebolo možné odvodiť
pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany
dohodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. mája 1996, sp. zn. 3Obdo/3/96). Poukázal aj na ďalšiu
judikatúru Najvyššieho súdu SR, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich
z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný
splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov
v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v
dojednanej výške. Oprávnená v odvolaní zdôrazňuje, že u nebankových subjektov nie je možné obvyklú
výšku úrokov odvodzovať z výšky úrokov požadovaných bankami (judikát Vrchného súdu v Prahe, sp.zn.
12Cmo/95/2005).

Povinná a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods,. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala oprávnená v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods.
1, 3 O.s.p., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd dospel k
záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné.

Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 7. augusta 2007, čo znamená, že práva a povinnosti z tejto zmluvy,
ako aj všetky ostatné súvisiace okolnosti je potrebné posudzovať podľa hmotného práva platného v čase
jej uzavretia.

Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvárania zmluvy  sa spotrebiteľským úverom rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej
forme.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona veriteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský
úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Keď teda oprávnená poskytla peňažné prostriedky v rámci svojho podnikania povinnej, ktorá je fyzickou
osobou a úver vo forme pôžičky bol poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania, pričom povinná sa zaviazala splatiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach, je potrebné
tento vzťah posúdiť ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy tak, ako to urobil súd prvého stupňa.

V súlade s ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 25.11.2004,
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

V súlade s ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Aj keď vnútroštátna úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku bola plne zosúladená s
právom Európskej únie až novelou Občianskeho zákonníka od 1.1.2008, k zosúladeniu vnútroštátnej
právnej úpravy došlo už skôr (od 25.11.2004) v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (novelou
vykonanou zákonom č. 616/2004 Z.z.), ako aj vyššie citovaným ustanovením  § 23a. V rozhodnom
období (07.08.2007) bolo preto bez právneho významu, že zmluva bola uzavretá podľa Obchodného
zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že aj keby bola predmetná zmluva uzavretá pred účinnosťou



novely Zákona o ochrane  spotrebiteľa, už v období od 1.5.2004 (pristúpenie SR k Európskej únii) malo
na území SR prednosť uplatňovanie komunitárneho práva pred vnútroštátnou právnou úpravou v otázke
ochrany spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.

Na vecnej správnosti rozhodnutia exekučného súdu nič nemení ani tá skutočnosť, že povinnej boli
poskytnuté oprávnenou peňažné prostriedky a nie tovar, alebo služba, pretože aj v tomto prípade ide o
spotrebiteľský úver (§ 2 písm. a/ b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v platnom znení).

Keďže súd prvého stupňa správne posúdil zmluvný vzťah medzi oprávnenou a povinnou ako vzťah zo
spotrebiteľskej zmluvy, rovnako správne je jeho konštatovanie o tom, že uzavretá zmluva neobsahuje
uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov s tým, že ak táto nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Za situácie, že zákon stanovuje pre prípad neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov fikciu, že
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, rozhodol súd prvého stupňa správne,
ak zastavil exekúciu v časti úrokov z omeškania, ktoré oprávnenej patria iba vo výške uvedenej v § 3
nariadenia vlády  č. 87/1995 Z.z..

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že Exekučný poriadok nevylučuje, aby súd najprv udelil poverenie na
vykonanie exekúcie a neskôr ju zastavil, ak zistí, že sú splnené podmienky pre úplné, alebo čiastočné
zastavenie exekúcie, lebo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku res iudicata
pre neskoršie úplné alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách exekúcie, odvolací súd sa s ním stotožňuje a v
podrobnostiach poukazuje na dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa  ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.. Oprávnená bola v odvolacom konaní neúspešná a povinnej trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.