Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/292/2012 z 13. 11. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 13. novembra 2013, sp. zn. 6S/292/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7012201212.4 Krajský súd Košice | 6S/292/2012 | ECLI:SK:KSKE:2013:7012201212.4 | 2013-11-13 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/497a639f-49e0-4808-aecb-9e91834feaa8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201212.4 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/292/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201212
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012201212.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, členov senátu
JUDr. Valérie Mihalčínovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: TOKAJ FURMINT SK s.r.o., Malá
Tŕňa 105, zastúpeného JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom, Moldavská cesta č.21/A, Košice, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, ul. Lazovná č.63, Banská Bystrica, o žalobe na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 2.8.2012 č.1020503/1452484-1108634/2012/5309 takto
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím podľa § 48 ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej
iba zákon o správe daní a poplatkov) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trebišov zo
dňa 13.12.2011 č.740230/230/42364/11/THU, ktorým podľa § 44 ods.6 písm.b/ bod 1 zákona o správe
daní a poplatkov nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie august 2010 v sume 15.960 Eur.

Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov daňovej kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty,
vykonanej Daňovým riaditeľstvom SR, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole zo dňa 27.10.2011
č.I/332/18476-113448/2011/CHy. Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom
období august 2010 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty v sume spolu 15.960 Eur, a to z faktúry
č. 110810/V1 od dodávateľa Q. B. - VENIKOM za dodávku jablčného vína v množstve 40 tisíc litrov v
sume 78.540 Eur a z faktúry č.020810/J1 z 2.8.2010 od dodávateľa JOMADO s.r.o. za dodávku 6 tisíc
kusov drevených bedničiek typu B v sume 21.420 Eur. Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti
s uvedenými obchodmi nepreukázal existenciu práva na odpočítanie dane a ani použitie uvedených
tovarov na svoje účely ako platiteľ dane z pridanej hodnoty, čím porušil ust. § 49 ods.1, 2, písm.a/ zák.č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o DPH).

Správca dane uviedol, že žalobca ku kontrole oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet po doručení
upovedomenia o začatí daňovej kontroly nepredložil ku kontrole všetky požadované účtovné daňové
a iné doklady, a preto kontrolná skupina vyzvala žalobcu v súvislosti s dodávateľskou faktúrou, ktorá
sa týka nákupu 40 tisíc litrov jablčného vína od jediného dodávateľa Q. B. - VENIKOM, výzvu (zo



dňa 14.6.2011) na predloženie dokladov a dôkazov podľa § 15 ods.6 písm.g/ zákona o správe daní a
poplatkov. Žiadali, aby žalobca vysvetlil ktorá spoločnosť vlastní vinársku technológiu na výrobu vína
a ktorá spoločnosť vyrába jablčné víno, spôsob skladovania, t.j. v akých nádržiach bolo jablčné víno
skladované a na akom mieste, účel nákupu jablčného vína vzhľadom na to, že podľa predloženej
skladovej karty žalobca s touto komoditou ďalej ku koncu roka neobchodovala a spôsob prepravy vína
od firmy Q. B. - VENIKOM, Q. I. XXX. Žalobca na túto výzvu nereagoval, žiadne doklady nepredložil a ani
nepožiadal o predĺženie lehoty na predloženie dôkazov vyjadrenia a vysvetlenia. Žalobcovi bola preto
zaslaná opakovaná výzva (22.7.2011), aby sa žalobca na uvedené otázky vyjadril a podal vysvetlenia.
Žalobca ani na opakovanú výzvu nereagoval a požadované dôkazy preukazujúce dodanie tovaru
nepredložil.

Kontrolná skupina v súvislosti s fakturáciou komodity jablčné víno preverovala pohyb fakturovaného
tovaru, skladovacie priestory, oslovila tretie osoby a nahliadla aj do spisových zložiek daňových subjektov
TOKAJ INVEST SK s.r.o., TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o. a ROYAL TOKAJ SK, u ktorých boli vykonané
daňové kontroly za zdaňovacie obdobie august 2010, pričom bolo zistené, že spoločnosti personálne
prepojené osobou Q. B. vedú na jednej skladovej karte komoditu jablčná šťava - víno. Nahliadnutím
do spisových zložiek spomínaných spoločností bol zisťovaný pohyb komodity jablčná šťava - víno za
obdobie od 1.1.2010 do 31.8.2010. Pohyb tovaru poukazuje na skutočnosť, že jednotlivé spoločnosti
sú v jednom zdaňovacom období alebo v ďalších zdaňovacích obdobiach dodávateľmi a zároveň aj
odberateľmi. Žalobca využíval ako skladové priestory budovu skladu ovocia v areáli Veľaty v obci J.
Č..XX, ktorú mal prenajatú od spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia s.r.o. (spoločnosť personálne a
ekonomicky prepojená osobou Q. B.). Tovar neopustil sklady tejto spoločnosti. Skladové priestory boli
využívané na skladovanie tokajského vína samorodého suchého, ale aj jablčnej šťavy, resp. Celková
kapacita nádrží nachádzajúcich sa v sklade je 686.600 litrov. Podľa skladovej evidencie, ktorá bola
predložená ku kontrole za všetky spoločnosti, ktoré boli v čase, kedy malo dôjsť k dodaniu tovaru
ekonomicky a personálne prepojenou osobou Q. B. bol stav zásob všetkých komodít skladovaných v
tomto sklade ku 31.8.2010 1,968.360 litrov všetkých komodít. Evidované skladové zásoby tak prekročili
skladovú kapacitu o 1.281.760 litrov tekutého tovaru.

Kontrolná skupina zisťovala aj podmienky za akých musí byť skladované víno. Dňa 6.5.2011 bolo
vykonané v spoločnosti FOOD FARM s.r.o. Hlohovec miestne zisťovanie, pri ktorom bolo zistené, že
sklad vína musí byť odizolovaný od vonkajšieho prostredia, aby teplota v sklade bola počas celého
roka rovnaká, bez veľkých teplotných výkyvov. Steny a podlaha skladu musia byť umývateľné. Sklad
vo Veľatoch tieto kritériá nespĺňa. Stavba nie je odizolovaná od vonkajšieho prostredia a pri funkčnom
klimatizačnom zariadení je teplota v sklade rovnaká ako teplota vonkajšieho prostredia. Steny skladu sú
plechové a podlaha je betónová. Antikorové nádrže boli hrdzavé a plastové nádrže boli silno znečistené.
Podľa vyhlásenia hlavného vincúra spoločnosti FOOD FARM s.r.o. Hlohovec, všetky nádrže, ktoré sa
používajú pri výrobe, kvasení a skladovaní vína, musia mať takzvané vyhlásenie o zhode. Plastové
tanky sú absolútne nevhodné na skladovanie vína, avšak na krátkodobé uskladnenie červeného vína
sú použiteľné.

Kontrolná skupina zisťovala vo Východoslovenskej energetike a.s. Košice odber elektrickej energie na
odbernom mieste J. XX, zistila, že je na tomto odbernom mieste je prihlásený odberateľ NAFT - SM
Gastro Slovakia s.r.o., Veľká Bara. V období od 24.6. do 19.12. bol odber 0,00 kWh. Z uvedeného
vyplýva, že v druhom polroku nebol takmer žiadny odber elektrickej energie a klimatizačné zariadenie
bolo mimo prevádzky. Neboli teda vytvorené podmienky na skladovanie tekutých produktov v uvedenom
sklade.

Zo zistení kontrolnej skupiny ďalej vyplynulo, že spoločnosti prepojené osobou Q. B. nie sú registrované
ako výrobcovia jablčného vína, jablčnej šťavy, resp. jablčnej drene. Nahliadnutím do zápisnice o
miestnom zisťovaní č. I/332/11340/2011/CibZ z 1.2.2011 kontrolná skupina zistila, že Q. B. okrem
iného uviedol, že v Slovenskom Novom Meste sa drvia jablká na jablkovú dreň a potom sa lisujú,
z čoho vzniká jablčná šťava, ktorá sa preváža do skladov vo Veľatoch, z ktorej sa potom vyrába
jablčné víno. Šťava sa preváža vlastnými dopravnými prostriedkami umiestnenými v Slovenskom Novom
Meste (TV XXXBD - Avia), na ktorej je 5tisíc litrová nádrž na prepravu jablčnej šťavy (úradný záznam



č.I/332/18472/93244/2011/VojJ zo dňa 19.9.2011. Daňový subjekt však nepredložil žiadne doklady,
preukazujúce prepravu jablčnej šťavy.

Z vyjadrenia spoločnosti McCarter a.s. Bratislava, ktorá je výrobcom nápojov (zápisnica
č.I/332/26381/2011/Kos zo dňa 4.3.2011 vyplýva, že na výrobu produktov (džús a dreň) sa využívajú
priemyselné jablká, ktoré nie sú určené na konzum, sú nižšej kvality. Výťažnosť - výlisnosť muštu závisí
od použitej technológie. Pokiaľ sa používa tá najmodernejšia technológia, je výlisnosť až o 80 %, pri
starších technológiách, tzv. vinárskych, je úroveň 60 - 70 %. Výlisky sa môžu používať na skŕmenie, napr.
pre hovädzí dobytok, zvery v lese a podobne. V priebehu troch alebo štyroch dní začína fermentácia
- alkoholové kvasenie. V prípade spracovania vo veľkom, pri nákupe technológie by jej obsluhu mala
zabezpečovať osoba kvalifikovaná a zaškolená. Z vyjadrenia ďalej vyplynulo, že ten kto vie spracovať
hrozno na víno, nemusí vedieť zvládnuť spracovať jablká na kvalitné jablčné víno, cukornatosť hrozna
a jabĺk nie je rovnaká.

Kontrolná skupina požiadala o súčinnosť Regionálnu veterinárna a potravinovú správu v Trebišove pri
výkone miestneho zisťovania v skladovacích priestoroch spoločností, ktorých konateľom je Q. B. a to v
obci Veľaty a v obci Malá Tŕňa, kde podľa vyjadrenia Q. B. sa malo skladovať jablčné víno. Dožiadaný
subjekt uviedol, že v deň kontroly dňa 16. februára 2011 sa majiteľ kontrolovaných objektov nedostavil
na miesto kontroly a informáciu poskytol O. R. po telefonickej konzultácii s majiteľom, že v uvedených
priestoroch prebieha iba lisovanie jabĺk a výroba jablčnej šťavy, ktorá slúži na kŕmne účely pre zvieratá
a v skladovacích priestoroch ovocného sadu Veľaty je tiež uskladnená jablčná šťava slúžiaca iba na
kŕmne účely. Na základe týchto zistení kontrolná skupina skonštatovala, že vecné plnenie - dodanie
tovaru jablčné víno a jeho skladovanie v sklade ovocia vo Veľatoch nemohlo byť z týchto dôvodov v
kontrolovanom období uskutočnené.

Kontrolná skupina v súvislosti s fakturáciou komodity bedničky zistila, že daňový subjekt JOMADO s.r.o.,
ktorý mal byť podľa preverovanej faktúry dodávateľom tohto tovaru pri daňovej kontrole za zdaňovacie
obdobie február 2010 a marec 2010 predložil okrem iných skladových kariet aj dve skladové karty zásob
komodity drevené bedničky ktoré neboli vedené v časovom slede, t.j. podľa dátumu vyskladnenia tovaru.
Na skladovej karte s názvom jednorázové bedničky typu A, B, C, v jednotkovej cene 3,30 €/ks tento
daňový subjekt na začiatku kalendárneho roka 2010 nevykazoval počiatočnú zásobu. V mesiaci január
2010 mal označenú vlastnú výrobu v počte 20 000 kusov, ktoré dňa 30.01.2010 predal spoločnosti
GALAFRUJT & CO s.r.o.. Daňový subjekt JOMADO s.r.o. v mesiaci február 2010 podľa tejto karty už
nevyrábal, ale nakupoval drevené bedničky jednorázove od dodávateľa Q. B. - VENIKOM v celkovom
množstve 526 315 kusov. V mesiacoch február - máj bol evidovaný predaj v celkovom počte 97 000
kusov bedničiek pre spoločnosť GALAFRUIT & CO s.r.o. a konečný zostatok na tejto karte ku dňu
30.05.2010 bol vykázaný v počte 429 315 kusov. Druhá skladová karta s názvom drevené bedničky
typ B v jednotkovej cene 3,00 Eur/ks, bola vedená od augusta 2010 s počiatočným stavom 426 315
kusov. Pohyb na skladovej karte nastal dňa 02.08.2010 predajom drevených bedničiek typu B daňovému
subjektu J. B. a spoločnostiam, v ktorých bol Q. B. konateľom, v celkovom počte 34 000 kusov. Táto
skladová karta bola vedená len v mesiaci august 2010. Kontrolná skupina nahliadla aj do zložky z
kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2008 a u daňového subjektu BRSC s.r.o., Streda nad
Bodrogom, kde vtedajší konateľ daňového subjektu Q. B. do zápisnice č. I/182/12541-66956/2010/Kaná
zo dňa 31.05.2010 k preverovanej komodite uviedol, že drevené výrobky (drevené ploty, drevené bránky,
jablčné bedničky), sa vyrábali vo výrobných halách DREVO SK s.r.o., kde sa v polovici haly reže a v
polovici sa zbíjajú ploty, bránky a jablčné bedničky. Debničky vyrábali zamestnancami firmy JOMADO,
na výrobu ktorých sa používali obliny, ktoré boli zakúpené na výrobu drevených plotov, ale boli kratších
rozmerov, tieto sa použili ďalším porezom na pásových pílach a z nich sa vyrábali drevené bedničky.
Bedničky sa vyrábali aj z iných materiálov, ktoré dostali zadarmo. Na výrobu jedného kusa drevenej
jablčnej bedničky (jednorázovky) je potrebný jeden zamestnanec, ktorý vyrobí jednu bedničku za 5 - 10
min. Rozdiel medzi bedničkou A a B je v bočnej stene, ktorá je pri type A vyššia o 5 - 10 cm. Kontrolná
skupina vykonala aj prepočet výroby bedničiek, pri ktorom brala do úvahy čas potrebný na výrobu jednej
bedničky, počet zamestnancov spoločnosti JOMADO s.r.o. a odpracované hodiny a z neho vyplynulo, že
ak by v roku 2010 všetci zamestnanci JOMADO s.r.o. vrátane administratívnych pracovníkov, čašníkov,
pracovníkov živočíšnej výroby, a ďalších vyrábali iba drevené bedničky, tak uvedené množstvo bedničiek



nevyrobia za celý rok 2010. Na výrobe 526 315 kusov bedničiek by potrebovali všetci zamestnanci
pracovať takmer 3 roky.

Z uvedeného vyplynulo, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy a vysvetlenia k faktúre od dodávateľa
spoločnosti JOMADO s.r.o., nepredložil žiadne doklady preukazujúce pôvod tovaru a dodávku tovaru,
prepravu tovaru, manipuláciu s tovarom, podmienky a spôsob nakládky, vykládky tovaru, podmienky
skladovania tovaru a teda nepreukázal, že došlo k reálnemu dodaniu tohto tovaru. Žalobca teda
nepreukázal skutočný nákup tovaru, tak ako to deklaroval dodávateľskými faktúrami a nebol preukázaný
vznik daňovej povinnosti u dodávateľa v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, t.j. nebolo preukázané
splnenie základnej podmienky vzniku práva na odpočítanie dane ustanovenej v § 49 ods. l, 2 zákona o
DPH. Z uvedeného dôvodu žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie danie z dodávateľských faktúr č.
110810/V1 a č.020810/J1 v celkovej výške 15.960 Eur.

Žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia po zosumarizovaní skutkového stavu zisteného daňovou
kontrolou a uvedeného v dodatočnom platobnom výmere poukázal na zákonnú úpravu vzniku daňovej
povinnosti predpokladu uplatnenia práva platiteľa na odpočítanie dane a formálnu stránku uplatnenia
práva na odpočítanie dane. Pretože zákon o dani z pridanej hodnoty určil pre dokazovanie vzniku nároku
na odpočítanie dane prísnejšie podmienky pre dokazovanie, majú sa zo strany platiteľa dodržať, pretože
dôsledky z iného postupu dopadajú naňho. Konštatoval, že v daňovom konaní je ťažisko dôkazného
bremena na daňovom subjekte (§ 29 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb.). Pre vznik práva na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty nepostačuje len existencia konkrétnej faktúry, ale je nevyhnutné splniť aj hmotnoprávne
podmienky. Dôkazná povinnosť pre daňovníka - platiteľa dane nie je iba povinnosťou, ale aj významným
právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia
o skutočnostiach uvedených na faktúrach od daňového subjektu Q. B. - VENIKOM a JOMADO s.r.o.,
nepredložil požadované dôkazy a nepodal vysvetlenie, ani vyjadrenia v zmysle zaslaných výziev zo dňa
8.2.2011, 14.6.2011 a 22.7.2011. Žalovaný vo svojom rozhodnutí reagoval na všetky odvolacie námietky
žalobcu, ktoré sú totožné so žalobnými námietkami.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že na výzvu správcu
dane predložil relevantné účtovné doklady k daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie, napriek
tomu bol opätovne vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlení a to už
v čase, keď vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti sa nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu a
subjektov personálne prepojených Q.R. B. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci
vykonávaných domových prehliadok. Žalobca namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne, bez
spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a žalobca do dnešného dňa nemal vedomosť
o tom aké doklady mu boli odňaté. Uviedol, že zaistenie dokladov je úkonom trestného konania, o
ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti
v zmysle § 58 Trestného poriadku. Pri zaistení dokladov bola prítomná U. J., ktorá pre žalobcu
spracovávala účtovníctvo, ale podľa jej udania, nebola jej odovzdaná žiadna kópia zápisnice o tomto
úkone. Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu,
že nie je procesnou stranou v trestnom konaní, vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu Q. B..
Konštatoval, že nemožnosť si splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov, preukazujúcich
uskutočnenie zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala Advokátska kancelária
Kolesár a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.5.2011 smrťou štatutárneho zástupcovi
a do dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam neboli spomínanou advokátskou
kanceláriou vydané odovzdané doklady. Napriek tomu, že sa žalobca snažil splniť svoju povinnosť v
rámci predmetnej daňovej kontroly a predložiť relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení, žalovaný
konštatoval, že žalobca nevyužil svoje právo, ktoré mu priznáva ust. § 2 ods.8 a § 15 ods.5 písm.c/
zák.č. 511/1992 Zb. a zároveň porušil povinnosť, ktorú mu ukladá ust. § 2 ods.8, § 15 ods.6 písm.e/ a §
29 ods.8 tohto zákona, keďže nereagoval na doručené výzvy správcu dane.

Žalobca ďalej namietal, že žalobou napadnuté rozhodnutie je neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné,
pretože nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods.1 a 3 a § 48 ods.6 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, lebo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na



zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so
zákonom.

Žalobca v žalobe ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí
medzi základné princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal
tiež na Judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov
je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou
povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje
práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa
do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť
žalobcu a spoločnosti personálne prepojené s Q. B. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní, ústnych
pojednávaní, na ktorých daňové orgány vyžadovali účasť Q. B. ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali
od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto skutočnosti je aj napr. fakt, že
30.3.2010 bolo Q. B. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly z dvanástich obchodných
spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri 2009 sa u daňových subjektov
personálne prepojených Q. B. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol.

Žalobca v žalobe ďalej tvrdil, že ťažiskovým a jediným dôkazom na ktorom správca dane postavil svoje
rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo
k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa
uskutočňovali medzi spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa priamo
ani nepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Žalobca ďalej tvrdil, že
Q. B. v súlade s článkom 2 ods.3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nie je možné nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá tým, že založil viacero
obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, ale naopak využil právo slobodne
podnikať. Skutočnosť, že Q. B. bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností, mu
nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, ide
o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane
opomenúť. Uviedol, že nie je zakázané obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými
subjektami, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk bez bezhotovostným platobným stykom.
Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie),
neznamená to, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na
uskutočnenie reálnych zdaniteľných obchodov. Keďže Q. B. riadil ako štatutárny zástupca niekoľko
spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom
telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú
podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto podnikateľské subjekty v podstate
fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal
zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky vyvodiť, že
uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukázaním na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.2.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc" žalobca
uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán a to, že hlavným
cieľom predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že Q. B. ako bývalý konateľ a spoločník
žalobcu a tiež iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám
sebe. Uviedol, že žalovaný si neuvedomuje skutočnosť, že obchodné spoločnosti a teda aj spoločnosti
personálne prepojené osobou Q. B. sú samostatnými právnymi subjektmi, odlišnými od osôb, ktoré sú
ich spoločníkmi, ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných
nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti spoločností personálne prepojených Q. B., ale
tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k



záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný
a ani riadne odôvodnený záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, že prostredníctvom
dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril Q. B.
podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu
podnikania. Žalobca zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli
následne investované do zveľaďovania spoločností. Tvrdil, že strata spoločnosti neodráža skutočný stav
efektivity podnikania spoločností, išlo len o účtovnú stratu (spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého
majetku). Napokon žalobca vytýkal správcovi dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne
vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a dodatočného
platobného výmeru Daňového úradu Košice a s administratívnym spisom k vzťahujúcim sa na
preskúmavanú vec dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 žalobca si uplatnil
nadmerný odpočet v sume 15.960 Eur. V podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie
obdobie žalobca nevykázal a nepriznal žiadne dodania tovarov alebo služieb podliehajúcich dani alebo
oslobodených od dane.

Žalobca na výzvu správcu dane zo 6.12.2010 predložil ku kontrole účtovné a daňové doklady, ale na
ďalšie opakované výzvy správcu dane zo dňa 08.02., 14.06. a 22.07.2011, ktorými bol vyzývaný na
predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdení žalobcu v predložených dokladoch a na podanie vysvetlení
žalobca nereagoval.

Prezídium policajného zboru, úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii východ Košice v liste
z 23.12.2011 č. ČVS: PPZ-152/BPK-V-2010 oznámilo konateľke žalobcu P. O., že v dňoch 1.3.2011 a
2.3.2011 boli vykonané domové prehliadky v spoločnostiach, ktorých konateľom bol Q. B.. Na uvedených
prehliadkach boli prítomní zamestnanci spoločností, ktorí podpisovali zápisnice z vykonaných prehliadok
a kópie týchto zápisníc prevzali, pričom zápisnice boli odovzdané aj Q. B. a v tom čase zvoleným
obhajcom.

Podľa § 49 ods.1 zák.č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm.a/ cit. zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 2 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a
služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 71 ods.1, 6 cit. zákona, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú
osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak
platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa
tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods.2 zák.č. 511/2002 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.



Podľa § 165 ods.2 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Súd na základe dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise dospel k záveru, že žalobca
v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 15.960 Eur na základe dodávateľských faktúr od dodávateľov
Q. B. - VENIKOM a JOMADO s.r.o..

Uskutočnený nákup tovaru od týchto dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami
a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry, ako aj
pokladničné doklady vystavoval Q. B.. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného, že
posudzovanie plnenia transakcií, týkajúcich sa komodít v uvedených sporných faktúrach nesledovali
skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo
štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov a
podaní vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štátny zástupca nachádzal vo väzbe
a dokumenty daňového subjektu a subjektu personálne prepojených osobou Q. B. boli zaistené orgánmi
činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Žalobca upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2010 prevzal dňa 12.11.2010. V tomto
upovedomení boli uvedené doklady požadované k výkonu daňovej kontroly. Žalobca na základe
výzvy na predloženie a zapožičanie dokladov zo dňa 6.12.2010 predložil dňa 14.12.2010 a 17.1.2011
účtovné a daňové doklady. Kontrolná skupina zaslala žalobcovi opakovanú výzvu na predloženie
dokladov a podanie vysvetlení zo dňa 08.02.2011, ktorá mu bola doručená dňa 22.02.2011 a ďalšie
výzvy zo 14.06.2011, ktorá mu bola doručená 28.06.2011 a ďalšiu výzvu 22.07.2011, ktorá mu bola
doručená 29.07.2011. Terajší žalobca Q. B. bol vzatý do väzby dňa 1.3.2011. Z uvedeného vyplýva,
že do dňa vzatia vtedajšieho konateľa žalobcu do väzby mal žalobca možnosť reagovať na výzvy
správcu dane a mal možnosť reagovať na výzvy aj na ďalšie výzvy, ktoré mu boli doručované
po jeho vzatí do väzby. Preto súd je toho názoru, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly
nebol ukrátený na svojich právach, uvedených v ust. § 15 ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. Nesplnenie
povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm.e/ tohto zákona
(povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia
kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s poukázaním na nesplnenie
si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril zastupovaním v daňovom konaní.
Vzťah medzi advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri s.r.o. a zastúpeným žalobcom je súkromno-
právnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci a kontrolovaný daňový subjekt
upraveným zákonom č. 511/1992 Zb., ktorý je normou verejného práva.

K žalobnej námietke, týkajúcej sa nerešpektovania ust. § 58 Trestného poriadku v súvislosti so zaistením
dokladov žalobcu pri domovej prehliadke súd uvádza, že v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať
zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom domovej prehliadky, pričom už zo
spomínaného listu vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa 23.12.2011 vyplýva, že kópie zápisníc o
zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločností obvinenému Q.R. B. a jeho obhajcom.
Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou žalobcu orgánmi polície nemá právny
výzvam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, pretože terajšia konateľka žiadala
poskytnúť tieto informácie až po ukončení daňovej kontroly. Žalobnú námietku, podľa ktorej rozhodnutie
žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže nezodpovedá požiadavkám uvedeným
v ust. § 30 ods. 1, 3 zák.č. 511/1992 Zb., súd nepovažuje za opodstatnenú. Žalobca túto žalobnú
námietku ani bližšie nekonkretizoval, neuviedol ktoré skutkové zistenia správcu dane nie sú súčasťou
dôvodov rozhodnutia v čom spočívalo nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, s ktorými návrhmi,
pripomienkami a vyjadreniami od žalobcu sa žalovaný nevysporiadal, resp. ich nezhodnotil po právnej
stránke. Preto sa k tejto námietke súd môže vyjadriť len tak, že rozhodnutie žalovaného obsahuje
konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé



skutkové zistenia vyhodnocoval aj z pohľadu uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej
hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný podrobne sa vysporiadal aj s jednotlivými odvolacími
námietkami. Uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, odôvodnil akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácií právnej úpravy.

K žalobnej námietke ohľadom porušenia zásady proporcionality súd uvádza, že tento princíp je
normatívne zakotvený v čl. 52 ods. 2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných
právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi
Súdneho dvora EÚ aj Ústavného súdu SR, ktorý v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že „obmedzenie,
resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak
je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v
demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej
spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a
sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že Q. B. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné
obchody. Vtedajší konateľ žalobcu Q. B. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti
súvisiace s obchodnoekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa
vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých
obchodných spoločností, ktorých spoločníkom a konateľom bol Q. B. bol dostatočne zdôvodnený v
dodatočnom platobnom výmere správcu dane a v rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľom bol konateľ aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, u ktorého to tak nie je.
Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu dane len z toho dôvodu, že jeho konateľ
je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných
spoločností, ktoré sú personálne prepojené osobou konateľa. Poznatky zistené pri daňových kontrolách
odôvodnili nutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov personálne
prepojených osobou Q. B.. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním
pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých Q. B. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť
pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci
obchodných spoločností, v ktorej je Q. B. konateľom sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar
a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol
v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom sledovaným (účelom sledovaným štátom bolo zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie
prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné. Dospieť k uvedenému cieľu
bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených
osobou Q.U. B. ale nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných
spoločností.

Q. B. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že
pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť
uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto
daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenia.

Nemožno preto akceptovať námietku, týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových
kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol Q. B., pretože veľkému počtu spoločností
personálne majetkovo prepojených s touto osobou musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.



Nie je sporné to, že Q. B. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Ďalšie tvrdenie žalobcu v žalobe, že jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje
rozhodnutie je totožnosť Q. B. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k
uskutočneniu zdaniteľných plnení, nie je opodstatnená. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR, ktorí
vykonávali daňovú kontrolu, vykonali rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným
zdaniteľným plneniam, a svoj záver o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil
iba zo skutočností, že žalobca neúčtoval o režijných nákladov (vodné, stočné, spotreba elektrickej
energie, plyn, telefón a pod.). Týmito zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca
nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť, ale túto činnosť iba predstieral.

Súd sa preto stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené Q.
B. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania
daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného mohol
žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných plnení.
Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru súdu
neadekvátna, pretože konateľ žalobcu je konateľom vo všetkých svojich obchodných spoločnostiach,
ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami a preto objektívne musel mať
vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného o skutočnosti, že Q. B. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu, ako aj iných
obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe, sú plne
odôvodnené za situácie, že Q. B., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral obchody
medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom, dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a prijímal platby
za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s podnikaním. Z
uvedených dôvodov súd považoval rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu I. stupňa za
vydané v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1
O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.