Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sp/34/2014 z 5. 8. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 5. augusta 2014, sp. zn. 3Sp/34/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7014200877.1
Krajský súd Košice | 3Sp/34/2014 | ECLI:SK:KSKE:2014:7014200877.1 | 2014-08-05 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, /SK/ZZ/0/0/#paragraf-250q, predpis č. 604/2013 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2eb8aac2-4a33-464a-b56b-8de18e4c9251
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7014200877.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sp/34/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200877
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200877.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou v právnej veci navrhovateľa: L. U.,
W.. X.X.XXXX, M. F. K. C., M..Č.. Ú. T. A. T. Z., L., zastúpený: JUDr. Marianna Lechmanová,
advokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 42 249 163, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad
hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej
kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-
PO9-287-013/2014 zo dňa 3.7.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 zo dňa 3.7.2014.

Účastníkom sa   n e p r i z n á v a   právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 zo dňa 3.7.2014 v zmysle §
88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 3.7.2014 o 17:00 hod. na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 3.12.2014, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho
úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len
„ÚPZC Sečovce“).

Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol vrátený z územia Veľkej Británie podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EÚ/ č. 604/2013 Z. z. zo dňa 26.6.2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom
z členských štátov. Navrhovateľ bol prvýkrát zadržaný hliadkou poriadkovej polície a predvedený na
Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava dňa 1.7.2006. Následne dňa 2.7.2006 požiadal o udelenie
azylu, na základe čoho bol presunutý do Pobytového tábora Gabčíkovo, odkiaľ dňa 26.7.2006 ušiel
a konanie o udelenie azylu bolo zastavené. Navrhovateľ po tomto úteku vstúpil na územie Veľkej
Británie a bol vrátený na územie Slovenskej republiky. Dňa 20.9.2010 sa dostavil do Záchytného
tábora v Humennom. Dňa 10.10.2010 svojvoľne opustil záchytný tábor, kam sa opätovne dostavil v
sprievode hliadky OCP PZ Michalovce. Dňa 27.10.2010 bol vyradený z evidencie z dôvodu opätovného
svojvoľného odchodu zo záchytného tábora dňa 20.10.2010. Konanie o udelenie azylu bolo právoplatne
ukončené dňa 10.11.2010. V zmysle Dublinského dohovoru bol navrhovateľ transferovaný s eskortou
späť na územie Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie dňa 3.7.2014, kedy bolo začaté konanie
o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.



Odporca uviedol ďalej právnu úpravu - Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, Smernicu
EP a Rady 2013/33/EÚ zo dňa 26.6.2013, čl. 18 Charty základných práv EÚ, čl. 14 Všeobecnej
deklarácie o ľudských právach, poukázal na rozsudok NS SR 8 Sža 52/2008. Podkladom pre vydanie
rozhodnutia boli informácie o Dublinskom transfere, zápisnica o vyjadrení účastníka, výsledok z lustrácie
v IS MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 10.11.2010, z ktorých vyvodil, že u
navrhovateľa existuje vysoké riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky, s prihliadnutím na
skúsenosti s utečencami po podaní žiadosti o azyl.

Vo svojom rozhodnutí odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že
tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky,  nemá na území SR
rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil
povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby,
nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie
ubytovania.

Odporca dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je nevyhnutné, nakoľko je vysoké riziko jeho úteku,
a preto rozhodol, vzhľadom na  podanú žiadosť o azyl podľa  ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov. Zaistenie určil od 3.7.2014 do 3.12.2014  a odôvodnil lehotami, ktoré sú uvedené v ust. §
20 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a aplikačnou praxou
Migračného úradu MV SR. Ďalej poukázal na ust. §  88 ods. 3, 4, § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte
cudzincov, ako aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenej advokátky podal v zákonnej lehote opravný prostriedok.

N á m i e t k y   :

1/ nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci, vo vzťahu k čl. 5 ods. 1
písm. f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Za závažný nedostatok považoval aj
nezistenie dôvodu odmietnutia podpísania písomností navrhovateľom,

2/  správny orgán nezisťoval motív úteku z pobytového tábora v roku 2006 a 2010 a preto absentuje
úvaha správneho orgánu k ďalšiemu riziku úteku navrhovateľa, odvolávajúc sa na všeobecnú prax,
týkajúcu sa ostatných utečencov,

3/  alternatívy zaistenia skúmal iba formálnym spôsobom, nezisťoval majetok navrhovateľa na území
Veľkej Británie, nezaoberal sa ani vzťahom k jeho priateľke vo Veľkej Británii,

4/ neprimerane dlhá doba zaistenia, s poukazom na príručku UNHCR,

V závere citoval nález Ústavného súdu, publikovaný pod č. II. ÚS 147/2013.

Navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť a bezodkladne navrhovateľa prepustiť zo zaistenia.

K opravnému prostriedku sa dňa 30.7.2014 vyjadril odporca. Odvolal sa na podklady uvedené v
napadnutom rozhodnutí, ktoré odôvodňovali zaistiť navrhovateľa podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona
o pobyte cudzincov s odkazom na právnu argumentáciu v rozhodnutí.  Neprítomnosť navrhovateľa v
azylovom konaní na území SR preukazuje, že navrhovateľ nemal v úmysle zostať na území SR, ale
svojvoľne migroval medzi štátmi EÚ,  až kým  nebol zadržaný vo Veľkej Británii a prijatý na územie SR.

Podľa odporcu mal navrhovateľ dostatok priestoru a možnosť, aby v konaní o jeho zaistení uviedol všetky
skutočnosti, ktoré tvorili podklad na vydanie rozhodnutia.



Skutočnosti zisťované k alternatívam zaistenia potvrdili, že navrhovateľ nie je finančne zabezpečený,
pričom citoval vyhl. č. 499/2011 Z. z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných pre pokrytie
nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR. Jeho väzby na
rodinných príslušníkov v rámci EÚ sú nepreskúmateľné a neoveriteľné aj z hľadiska časových dôvodov,
čo potvrdzujú v tomto konkrétnom prípade aj rozporuplné vyjadrenia navrhovateľa v zápisniciach o
vyjadrení účastníka konania. Skúmanie navrhovateľovho majetku na území Veľkej Británie považuje
odporca za irelevantné.

Uviedol tiež, že navrhovateľ za obdobie od 2.8.2006 do 3.7.2014 sa nezaujímal o stav azylového konania
na území SR. Tomuto nasvedčujú aj skutočnosti, že navrhovateľ opakovane ušiel do zahraničia a
nečakal na rozhodnutie o jeho žiadosti. Navrhol rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f
ods. 1 O.s.p., nakoľko splnomocnená advokátka navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v
rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
6.8.2014 o 10:00 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O.s.p.,
sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocnenej advokátky navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 3.7.2014,
ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa
dňom 3.7.2014 o 17:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 3.12.2014 na účel zistenia tých
skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné
získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom
konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocnenej
advokátky, nie je dôvodný.

Podľa názoru  krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

V zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, na
účel zaistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Konanie o azyl sa začalo vstupom navrhovateľa na územie Slovenskej republiky dňa 3.7.2014 (podľa
§ 4 ods. 6 zákona o azyle).



Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu,
že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého
žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne
neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca
na územie SR.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ vo svojom vyjadrení v konaní vo veci zaistenia
rozdielne uvádzal, že na území SR, ani v krajinách EÚ, nemá nejaké rodinné väzby, ani iné väzby
- zápisnica č. PPZ-HCP-PO9-287-012/2014 zo dňa 3.7.2014, pričom na jednu z otázok uviedol, že
„pracoval ako stavebný robotník a býval spolu s priateľkou v prenajatom dome.“

Dňa 2.7.2006 navrhovateľ požiadal o azyl z dôvodu obavy o svoj život a bol umiestnený v Záchytnom
tábore v Rohovciach. Po preložení do Pobytového tábora Gabčíkovo, odkiaľ dňa 26.7.2006 svojvoľne
odišiel, sa zdržiaval vo Veľkej Británii. Z Veľkej Británie bol vrátený na územie SR. Dňa 20.10.2010 opäť
svojvoľne opustil Záchytný tábor Humenné. Na základe  informácie o dublinskom transfere z Veľkej
Británie do SR (MÚ MV SR č.p. MÚ-191/DS-DŽ-2014) bol v zmysle Dublinského nariadenia vrátený
späť na územie SR z Veľkej Británie. Je  pozitívne lustrovaný v IS EURODAC, IS MIGRA a IS AFIS. O
výsledky azylového konania sa nezaujímal.

Navrhovateľ dňa 3.7.2014 podal policajnému orgánu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že má len 670 Libier,
81 pencí  a 88 Kč. Uviedol, že na území SR nezotrval, pretože nevedel, že po podaní žiadosti o azyl
je potrebné zostať na Slovensku. Na záver dodal, že to je všetko, čo chcel uviesť a viac sa nechce
vyjadrovať k tejto veci.

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym
prejavom správania sa cudzinca, ktorý v podstate k svojmu odchodu z domovskej krajiny neuviedol nič
nové, oproti prvému zaisteniu v roku 2006. Jeho trasa úteku po Belgicku a Veľkej Británii preukazuje, že
nemal v úmysle ostať na území Slovenskej republiky, aj  keď požiadal o azyl. Azylové konanie na území
SR bolo zastavené, pretože z Pobytového tábora v Gabčíkove utiekol dňa 26.7.2006 a zo Záchytného
tábora v Humennom utiekol dňa 10.10.2010 a od tohto času sa ani nezaujímal o výsledok azylového
konania. Navrhovateľ sa sám vyjadril, že nič iné už nechce uviesť, ani doplniť a berie na vedomie
zaistenie ako žiadateľ o azyl, najmä z dôvodu existujúceho rizika jeho úteku.

Navrhovateľ namietal, že odporca neskúmal dôvod odopretia podpisu zápisnice o vyjadrení účastníka
konania zo dňa 3.7.2014. Odmietnutie podpisu zápisnice odporca uviedol v zápisnici. Všetky
predchádzajúce úkony boli odporcom podpísané. Odporca neuviedol dôvod odopretia podpisu, a to ani
v návrhu na preskúmanie rozhodnutia o zaistení zo dňa 16.7.2014. Nenamietal skutočnosti uvedené
v zápisnici, nenavrhol ani jej doplnenie alebo opravu. Preto má krajský súd za to, že navrhovateľ si
bol vedomý dôvodov svojho zaistenia a v tomto štádiu konania ich bral na vedomie, tak ako to uviedol
aj v zápisnici. Súd nemá pochybnosti o pravdivosti a úplnosti obsahu zápisnice. Neskúmanie dôvodov
odopretia podpisu odporcom nemá za následok takú vadu, ktorá by spôsobovala nedostatočné zistenie
skutkového stavu veci odporcom.

Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod č. 1/,  2/ a 3/ za
opodstatnené.

K námietke 4/, týkajúcej sa doby zaistenia súd uvádza, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s
platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie,
s poukazom na ust. § 90  ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa
nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľom
v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č.
480/2002 Z.z. o azyle.



Zákonná dikcia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov upravuje oprávnenosť na
zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v prípade, ak je potrebné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku.

Riziko úteku upravuje  ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa rizikom úteku
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Krajský súd je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané, aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ
túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa
navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám opakovane ušiel z
príslušných zariadení na území SR a bol vrátený z územia Veľkej Británie späť.

Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod bodom 4/ za opodstatnené,
pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v
súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.

Na záver k spomínanému nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013 krajský súd dopĺňa, že nemožno
súhlasiť s paušálnym a inak bližšie neodôvodneným záverom navrhovateľa, že zaistenie navrhovateľa
zo všetkých uvedených dôvodov nemôže spĺňať požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v
zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocnenej
advokátky za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach
a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel
a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 zo dňa 3.7.2014 v zmysle § 250q
ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V
odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,



c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené  (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.