{"guid": "f5dd93b6-b064-4ee7-b4f0-61066e506da1:b276eecb-1156-41a4-b591-fd7a31a7c8e6", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7110217366.2", "spisova_znacka": "4Cob/69/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/69/2014 z 29. 10. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 29. októbra 2014, sp. zn. 4Cob/69/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7110217366.2", "identifikacne_cislo": "7110217366", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "Mgr. Ing. Judita Gabonaiová Hrenčuková", "sudca_id": 658, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ing-judita-gabonaiova-hrencukova-658", "datum_vydania": "2014-10-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b276eecb-1156-41a4-b591-fd7a31a7c8e6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7110217366.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7110217366.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7110217366.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/69/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110217366
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7110217366.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu U.. N. O. a členov senátu P.. P. M. a
U.. H. H. v právnej veci žalobcu: X., s.r.o., T. cesta 3, W., G.: XX XXX XXX zastúpeného advokátom Y.
T., P. nivy XX/a, W. proti žalovaným: l. F., s.r.o., C. XXXXX/XXX, F., G.: XX XXX XXX, 2. G.. F. O., nar.
XX.X.XXXX, S. XXXX/X, F., obaja zastúpení advokátom U.. P. O., M. XX, F., o náhradu primeraného
zadosťučinenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku E. súdu O. I zo dňa XX.XX.XXXX č. k. XXCb/XX/
XXXX-XXX, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému v l. rade priznal náhradu
trov konania za právne zastúpenie X.XXX,XX eur, ktoré uložil žalobcovi zaplatiť právnemu zástupcovi
žalovaného v l. rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému v 2. rade priznal náhradu
trov právneho konania za právne zastúpenie X.XXX,XX eur, ktoré uložil žalobcovi zaplatiť právnemu
zástupcovi žalovaného v 2. rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobca žiadal podanou žalobou uložiť žalovanému v 1.
rade povinnosť zaplatiť mu ušlý zisk  XX.XXX eur a primerané zadosťučinenie XX.XXX eur a žalovanému
v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie XX.XXX eur a nahradiť mu trovy
konania. Uviedol, že žalobca podniká v oblasti predaja, výroby, inštalácie a opráv výpočtovej techniky
a poskytovania softvéru podnikateľským subjektom a fyzickým osobám, pričom sa zameriava aj na
oblasť školstva, vzdelávania a zdravotníctva, kde poskytuje klientom špeciálnu výpočtovú techniku a
softvér. Žalovaný v 2. rade bol zamestnancom žalobcu a na základe pracovnej zmluvy z XX.X.XXXX
pracoval ako obchodný riaditeľ, mal prístup k informáciám o obchodnej politike žalobcu a k databáze
jeho klientov. Poukázal na bod 9 pracovnej zmluvy, podľa ktorého bol žalovaný v 2. rade povinný
chrániť obchodné tajomstvo, do ktorého patrili všetky dokumenty všeobecného a zásadného charakteru
o podniku v obchodnom, technickom alebo organizačnom zmysle, tiež obchodné technické alebo iné
informácie alebo postupy, ktoré sa týkali zamestnávateľa alebo mali interný alebo dôverný charakter
a podliehali rozsiahlej mlčanlivosti a prísnemu utajeniu. Okrem svojej činnosti pre zamestnávateľa
nesmel zamestnanec poskytovať tretím osobám alebo pre ne používať obchodné a firemné podklady
akéhokoľvek druhu (napríklad postupy, výpočty nákladov, kalkulácie, štatistiky); zamestnanec sa
zaviazal, že nebude samostatne, nesamostatne alebo inak činný v podniku, ktorý je so žalobcom
v priamej alebo nepriamej hospodárskej súťaži, ani nezaloží a nenadobudne konkurenčný podnik a
nebude sa ani priamo či nepriamo podieľať na takomto podniku. Táto povinnosť podľa pracovnej zmluvy



mala trvať počas existencie pracovného pomeru a počas jedného roka po skončení pracovného pomeru
sa zamestnanec zaviazal, že nezaloží, ani nenadobudne konkurenčný podnik, ktorý je so spoločnosťou
v priamej alebo nepriamej hospodárskej súťaži, ani nebude samostatne činný a tak byť v priamej
alebo nepriamej hospodárskej súťaži so žalobcom. Uviedol, že žalovaný v 2. rade bol na základe
splnomocnenia zo X.X.XXXX oprávnený zastupovať žalobcu okrem iného vo všetkých záväzkovo-
právnych vzťahoch týkajúcich sa prevádzkarne žalobcu na H. XX a K. X v F.. Z predložených listinných
dôkazov súd prvého stupňa zistil, že pracovný pomer so žalovaným ukončil žalobca k XX.X.XXXX po
tom, ako štatutárny zástupca žalobcu náhodným kliknutím do obchodného registra zistil, že žalovaný
v 2. rade ako zamestnanec žalobcu založil obchodnú spoločnosť F., s.r.o. so sídlom na H. 22 v F. dňa
XX.X.XXXX, je jej jediným spoločníkom a konateľom, čím podľa žalobcu porušil zákonnú povinnosť v
zmysle § 81 písm. e/ Zákonníka práce. Uviedol, že podľa tvrdenia žalobcu je žalovaný v l. rade v priamej
hospodárskej súťaži so žalobcom, lebo ako predmet činnosti má zapísané počítačové služby súvisiace s
počítačovým spracovaním údajov a výrobu komunikačných zariadení, spotrebnej elektroniky, počítačov
a kancelárskych strojov, teda obdobné činnosti ako žalobca, a taktiež sa zameriava na oblasť školstva a
zdravotníctva. Žalobca považoval interné informácie o klientoch žalobcu, ako sú databáza kontaktov na
klientov, obchodná stratégia žalobcu vo všeobecnosti a vo vzťahu k jednotlivým klientom a dodávateľom,
know-how, za svoje obchodné tajomstvo, s ktorým sa žalovaný v 2. rade oboznámil ako zástupca
žalobcu pri riadení pobočky v F. a poznatky získané v rámci pracovného pomeru využil na založenie a
vedenie obchodnej spoločnosti pre vlastné komerčné účely. Obchodná stratégia podľa žalobcu znamená
vymedzenie obchodných partnerov, zákazníkov, posúdenie potrieb, spôsob komunikácie so zákazníkmi,
spôsob vykonávania marketingu, rozhodnutie o podobe webovej stránky a o tom, aké budú cenové
relácie, ktoré však neboli zverejnené na webe, a tiež databáza obchodných partnerov. Žalobca predložil
e-mailovú komunikáciu zo XX.X.XXXX, z ktorej súd prvého stupňa zistil, že žalovaný v l. rade zasielal
klientom žalobcu e-mail s textom: „Vážení zákazníci, dovoľte, aby sme vás informovali o presťahovaní
nášho miesta pôsobenia z firmy X. na H. XX (F.) do sídla novootvorenej firmy F. sídliacej na N. ulici
XX. Veríme, že budete naďalej s našimi službami spokojní, aspoň tak, ako doteraz ... a snáď ešte
viac. .... Určite budete mať v súvislosti s našim presťahovaním množstvo otázok - radi ich zodpovieme
na telefónnom čísle XXX XX XXX XX a ešte radšej vás osobne privítame v našich nových priestoroch.
Tešíme sa na ďalšiu spoluprácu, P. O.: a@b.c, mobil XXXX XXX XXX, F. O.: a@b.c, mobil XXXX XXX
XXX, E. Q.: a@b.c, mobil: XXXX XXX XXX, T. P.: a@b.c, mobil: XXXX XXX XXX“ Na konci e-mailu bolo
meno osoby, ktorá ho odosielala (P.. P. O.), jej telefónne číslo a e-mailová adresa. Žalobca  uviedol, že
k XX.X.XXXX skončili okrem žalovaného v 2. rade pracovný pomer so žalobcom aj ďalší zamestnanci
prevádzky v F., a to obchodník - produkt manažér G.. E. Q., obchodník - predajca T. P. a predavač
v maloobchodnej predajní P.. P. O.. Žalobca predložil prehľad obratov svojich prevádzok v F. za roky
XXXX až XXXX, z ktorých súd prvého stupňa zistil, že v roku XXXX došlo k poklesu obratu zo sumy X
XXX XXX,XX eur v roku XXXX na obrat XXX XXX,XX eur v roku XXXX. Súd prvého stupňa poukázal
na to, že prehľad sa týkal oboch prevádzok v F., ktoré do XX.X.XXXX vykonávali činnosť, pokiaľ došlo
k výraznému poklesu tržieb, považoval za otázne, či a akou mierou sa na poklese obratu podieľalo
ukončenie činnosti prevádzky na H. ulici. P. za to, že ani žalobcom predložený prehľad tržieb a ziskovosti
za prevádzku F. za obdobie od januára do júna a od júla do decembra XXXX, podľa ktorého v druhom
polroku poklesol zisk o XX XXX,XX eur, bez ďalšieho nepreukazuje, či a akou mierou sa na poklese
zisku žalobcu v F. podieľalo ukončenie činnosti prevádzky na H. ulici. Žalobca tiež predložil prehľad
poklesu tržieb a  ziskovosti žalobcu v roku XXXX pri obchodných partneroch, ktorí sa stali obchodnými
partnermi žalovaného v l. rade, z ktorého vyplýva, že pokles zisku predstavuje XX XXX,XX eur. Súd
prvého stupňa vyzval obchodné spoločnosti, ktoré žalobca označil ako svojich väčších obchodných
partnerov a prestali s ním obchodovať v roku XXXX, aby oznámili, odkedy a z akých dôvodov nie sú
klientmi žalobcu. Spoločnosť T., s.r.o. oznámila, že so žalobcom obchodovali v rokoch XXXX až XXXX
a prestali obchodovať v roku XXXX, lebo firma nebola pre nich cenovo zaujímavá; spoločnosť C. W.,
s.r.o. oznámila, že so žalobcom obchodovala v roku XXXX a od roku XXXX našla nových dodávateľov;
spoločnosť C.-computer s.r.o. a S. I. zhodne oznámili, že so žalobcom prestali obchodovať v roku XXXX
z dôvodu vysokých cien a spolupráce s importérmi v C.. Z organizačnej štruktúry prevádzok žalobcu v
F. súd prvého stupňa zistil, že pred odchodom p. O. tam bolo zamestnaných XX osôb (z toho dve na
materskej dovolenke) a po jeho odchode žalobca zamestnával na týchto prevádzkach X osôb (z toho dve
na materskej dovolenke). Žalobca uviedol, že z prevádzky odišlo celé vedenie, pretože prijatie nových
zamestnancov s primeranou odbornou kvalifikáciou a ich zaškolenie by trvalo určitý čas, žalobca usúdil,
že nebude mať možnosť predmetnú prevádzku zachrániť. Mal však za to, že neprijatie ďalších osôb do
pracovného pomeru na prevádzku v F., neznižuje zodpovednosť žalovaných za nekalosúťažné konanie.



Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 81 písm. e/ a § 83 ods. 1 Zákonníka práce, podľa § 19b
Občianskeho zákonníka, § 17, § 41, § 42, § 44, § 48, § 51, § 53, § 379                                                   a
§ 381 Obchodného zákonníka a vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný v 2. rade ako
zamestnanec žalobcu bez súhlasu zamestnávateľa založil spoločnosť F., s.r.o, ktorá bola zapísaná
do obchodného registra XX.X.XXXX a G.. O. je jej jediným spoločníkom a konateľom. Zdôraznil, že
uvedená spoločnosť podniká v rovnakej oblasti, ako žalobca. Poukázal na to, že v pracovnej zmluve
sa žalovaný v 2. rade zaviazal chrániť obchodné tajomstvo a zaviazal sa nezaložiť konkurenčný podnik
počas trvania pracovného pomeru, podmienky pracovnej zmluvy však nedodržal, čím porušil povinnosti
vyplývajúce                                z § 81 písm. e/ a § 83 ods. 1 Zákonníka práce. Súd prvého stupňa
uviedol, že žalovaný v 2. rade ako obchodný riaditeľ žalobcu od X.X.XXXX mal možnosť oboznámiť sa
a nepochybne sa aj oboznámil so skutočnosťami, ktoré tvoria predmet obchodného tajomstva žalobcu v
súvislosti s vykonávaním jeho podnikateľskej činnosti  - a obchodnou stratégiou, know-how, posúdením
potrieb a spôsobom komunikácie so zákazníkmi, spôsobom vykonávania marketingu, rozhodnutím
o podobe webovej stránky, určením cien, databázou obchodných partnerov a konštatoval, že tieto
informácie majú skutočnú materiálnu hodnotu, pretože napríklad databázy klientov a údaje o klientoch
sú často predmetom predaja medzi podnikateľskými subjektmi, žalobca prejavil vôľu tieto skutočnosti
utajovať a zabezpečil ich utajenie, čo vyplýva z bodu 9 pracovnej zmluvy uzavretej so žalovaným v
2. rade.  Z e-mailovej komunikácie predloženej žalobcom mal súd prvého stupňa za preukázané, že
žalovaný v 2. rade poskytol informácie tvoriace predmet obchodného tajomstva žalovanému v l. rade, a
to minimálne v rozsahu databázy klientov a obchodných partnerov, z čoho vyvodil, že žalovaný v 2. rade
sa dopustil nekalosúťažného konania, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi ako súťažiteľovi. Súd
prvého stupňa konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný použil vo svoj prospech alebo
v prospech tretích osôb aj pripravované rozvojové programy žalobcu v oblasti školstva a zdravotníctva.

Obsah e-mailov žalovaného v l. rade zo dňa XX.X.XXXX podľa záveru súdu prvého stupňa naplnili
skutkovú podstatu nekalosúťažného konania, a to parazitovania na povesti, pretože žalovaný v l. rade
využil povesť podniku žalobcu s cieľom získať pre výsledky vlastného podnikania prospech, ktorý by
ako súťažiteľ inak nedosiahol.

K návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovaným zaplatiť mu primerané zadosťučinenie každý po XX
XXX eur z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi mala vzniknúť stratou trhu a ukončením prevádzky
na Východnom Slovensku, súd prvého stupňa                           s poukazom na ustanovenie
§ 53 Obchodného zákonníka súd uviedol, že cieľom primeraného zadosťučinenia je kompenzovať
nemajetkovú ujmu spôsobenú nekalosúťažným konaním, nemožno ju však zamieňať s náhradou škody,
pretože kým náhrady škody nahrádza majetkovú ujmu, teda reálne zmenšenie majetku poškodenie,
ušlý zisk a pod.,  primerané zadosťučinenie nahrádza nemajetkovú ujmu, ktorou môže byť poškodenie
jedinečnosti, strata prestíže či dobrej povesti. V prípade právnickej osoby dobrá povesť vzniká dňom
jej vzniku a trvá dovtedy, kým ju na základe určitých skutočností nestratí. Dobrú povesť súd prvého
stupňa charakterizoval  ako súhrn nehmotných hodnôt, ktoré z hľadiska externého pohľadu neprispievajú
k záporným pocitom a vnímaniu subjektu. Zdôraznil, že rozsah zníženia dobrej povesti nie je úmerný
rozsahu zníženia predaja a pokles predaja alebo obratu žalobcu nie je meradlom rozsahu zníženia jeho
dobrej povesti. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vstup ďalšieho konkurenta na trh môže priniesť zníženie
predaja alebo obratu, ak je dopyt určitým spôsobom limitovaný, táto okolnosť však neznamená zásah
do dobrej povesti konkurujúceho subjektu a vznik nemateriálnej ujmy, ale ujmu materiálnu.

Súd prvého stupňa uviedol, že primerané zadosťučinenie môže byť poskytnuté                                              v
peniazoch alebo aj v inej forme, voľba formy  zadosťučinenia závisí od žalobcu, na ktorom spočíva aj
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti a oprávnenosti voľby. Zdôraznil,
že ak má súd v prípade nekalej súťaže priznať účastníkovi právo na primerané zadosťučinenie v
peniazoch, musí byť v konaní preukázané, že tento účastník utrpel v súvislosti s nekalosúťažným
konaním nemajetkovú ujmu a to v takom rozsahu alebo takého druhu, že nestačí vyrovnanie primeraným
zadosťučinením v nepeňažnej forme. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nemajetková ujma mu mala vzniknúť
stratou trhu a ukončením prevádzky na Východnom Slovensku nekalosúťažným konaním žalovaných,
súd prvého stupňa mal za to, že žalobca nepreukázal, že k strate trhu a k ukončeniu jeho prevádzky na
východnom Slovensku došlo v konaní preukázaným nekalosúťažným konaním žalovaných.  Zdôraznil,
že žalobcom predložené prehľady obratu za prevádzky F. za roky XXXX až XXXX, tržieb a ziskovosti za



rok XXXX a tržieb a ziskovosti pri obchodných partneroch žalobcu za rok XXXX, ktorí sa stali obchodnými
partnermi žalovaného v l. rade, nepreukazujú uvedené tvrdenie žalobcu, lebo do XX.X.XXXX vykonávali
činnosť obidve prevádzky žalobcu v F. a napriek tomu došlo k výraznému poklesu medziročných
tržieb žalobcu v F., preto vyslovil pochybnosť, či a akou mierou sa podieľalo na poklese obratu
ukončenie činnosti prevádzky na H. ulici. Súd prvého stupňa poukázal na výpoveď štatutárneho zástupcu
žalobcu, ktorý uviedol, že už v marci XXXX vedel o tom, že niektorí zamestnanci žalobcu pracujúci
na pobočke na H. ulici v F. sa rozhodli ukončiť pracovný pomer, preto nepovažoval za pravdivé
tvrdenie žalobcu, že z dôvodu nedostatku času na prijatie a zaškolenie nového personálu, nemal
možnosť predmetnú prevádzku zachrániť. Považoval za logické, že zatvorením uvedenej prevádzky
nevyhnutne došlo aj k zníženiu obratu a ziskov žalobcu, lebo ak žalobca neprijal nových zamestnancov
na voľné pracovné miesta, nemohol očakávať rovnaký obrat a zisk, ako vykazovali jeho prevádzky v
F. v čase, keď mali potrebný počet zamestnancov. Na základe uvedeného súd prvého stupňa uzavrel,
že žalobca nepreukázal, že konaním žalovaných mu vznikla nemajetková ujma, ktorá je podmienkou
priznania primeraného zadosťučinenia. Pokles obratu a zisku žalobcu a údajná nevyhnutnosť zatvorenia
prevádzky podľa súdu prvého stupňa neznamená poškodenie dobrej povesti žalobcu, ale preukazuje
ujmu materiálnej povahy a iné dôkazy na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy žalobca nepredložil,
ani neoznačil, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovaným, ktorí boli v
konaní úspešní, priznal náhradu trov.  Žalovanému v l. rade priznal náhradu trov konania v sume X
XXX,XX eur, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia určené súdom prvého stupňa podľa § 10, § 13
ods. 2, § 14, § 15 a § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb. Priznané trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za sedem úkonov právnej
služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné vyjadrenie, účasť na štyroch pojednávaniach, porada
s klientom) po XXX,XX eur (čo je XX% z tarifnej odmeny XXX,XX eur) a režijný paušál 2x po X,XX
eur a 5x po X,XX eur. Súd prvého stupňa uviedol, že pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny
vzal za základ len sumu XX XXX,- eur, pretože uznesením zo dňa XX.X.XXXX bolo konanie o žalobe o
zaplatenie ušlého zisku v sume XX XXX,- eur proti žalovanému v l. rade zastavené a právny zástupca
žalovaného v l. rade prevzal právne zastúpenie X.X.XXXX.

Súd prvého stupňa úspešnému žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov konania vo výške X XXX,XX
eur. Trovy konania tvoria trovy právneho zastúpenia v sume X XXX,XX eur pozostávajúce z odmeny za
sedem úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné vyjadrenie, účasť na štyroch
pojednávaniach, porada s klientom) po XXX,XX eur (t. j. XX% zo sumy XXX,XX eur), z režijného paušálu
2x po X,XX eur a 5x po X,XX eur, z náhrady za stratu času v súvislosti s cestami na štyri pojednávania
z F. do O. a späť v sume XXX,XX eur (X polhodiny po XX,XX eur a XX polhodín po XX,XX eur) a z
cestovného na štyri pojednávania osobným motorovým vozidlom z F. do O. a späť podľa špecifikácie
celkom v sume XX,XX eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku
ktorým dospel súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov a nesprávnym právnym posúdením
veci súdom prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O. s. p.). Žalobca poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozsudku, z ktorého nepochybne vyplýva, že žalovaný v 2. rade ako zamestnanec žalobcu
sa dopustil nekalosúťažného konania, ktoré bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu a žalovaný v l. rade
svojim konaním naplnil skutkovú podstatu nekalosúťažného konania, a to parazitovaním na cudzej
povesti, lebo úmyslom žalovaného v l. rade bolo neoprávnené využitie povesti podniku žalobcu s
cieľom získať pre výsledky vlastného podnikania prospech, ktorý by žalovaný v l. rade ako súťažiteľ
inak nedosiahol. Súd prvého stupňa napriek týmto záverom podľa žalobcu prekvapivo nárok uplatnený
žalobou zamietol z dôvodu nepreukázania vzniku nemajetkovej ujmy. Žalobca vytýkal súdu prvého
stupňa, že konal v rozpore so zásadou predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby účastníci neboli
zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť
skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy a
nemali by byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe
súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami. Mal za to, že napadnutým rozhodnutím



súd prvého stupňa založil nebezpečný precedens, ktorým zvýhodňuje subjekty dopúšťajúce sa
nekalosúťažného konania, zakladá ich beztrestnosť a tým vnáša do hospodárskej súťaže neistotu, lebo
súťažitelia, ktorých práva boli nekalou súťažou ohrozené alebo porušené, sa nebudú môcť spoľahnúť na
súdnu ochranu. Z týchto dôvodov považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za arbitrárne a v rozpore s
právom na spravodlivý proces, za nepresvedčivé a zmätočné. Žalobca namietal, že súd prvého stupňa
vychádzal                                 z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo mylne aplikoval právnu
normu na zistený skutkový stav, keď na základe vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by
žalobcovi vznikla nemajetková ujma, a to aj napriek tomu, že jej existencia sa nevyžaduje, na rozdiel od
nároku na náhradu škody z nekalosúťažného konania. Mal za to, že                          v prejednávanej veci
boli splnené zákonné podmienky na priznanie primeraného zadosťučinenia, pretože bolo preukázané
nekalosúťažné konanie žalovaných vo vzťahu                                      k žalobcovi a došlo k
ohrozeniu i porušeniu práv žalobcu nekalou súťažou žalovaných. Žalobca zdôraznil, že v konaní uniesol
dôkazné bremeno a dostatočným spôsobom preukázal nielen nekalosúťažné konanie žalovaných,
ale aj dôvodnosť výšky požadovaného primeraného zadosťučinenia. Uviedol, že nekalé konanie v
hospodárskej súťaži je vymedzené dvoma kumulatívne stanovenými znakmi - súťažné konanie musí
byť v rozpore s dobrými mravmi súťaže a súčasne spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo
spotrebiteľom. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že pre priznanie primeraného
zadosťučinenia v peniazoch musí účastník v konaní preukázať, že v súvislosti s konaním nekalej súťaže
utrpel nemajetkovú ujmu v takom rozsahu alebo takého druhu, že nestačí vyrovnanie primeraným
zadosťučinením v nepeňažnej forme. S poukazom na ustanovenie                                   § 53 Obchodného
zákonníka a súdnu prax, konkrétne na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Obo XXX/XXXX uviedol, že
stačí, ak ujma potenciálne hrozí, nemusí aj reálne nastať. Zdôraznil, že zámerom nekalosúťažného
konania žalovaných bolo odlákať klientelu žalobcu s cieľom uľahčiť si začatie podnikania a využiť
obchodné tajomstvo žalobcu, čím vznikla bezprostredná hrozba ujmy v podobe straty zákazníkov a
súvisiacich ďalších strát (očakávaného zisku, strata trhu). Žalobca tvrdil, že v konaní predloženými
dôkazmi preukázal, že takáto ujma aj reálne nastala, lebo stratil časť klientely, pretože niektorí sa stali
klientmi žalovaného v l. rade a preukázal tiež výrazný pokles ziskovosti v roku XXXX. Poukázal tiež na to,
že primerané zadosťučinenie v peňažnej forme je vyrovnaním ujmy a určitou sankciou za nekalosúťažné
konanie a pomáha prekonať dôkaznú núdzu, v ktorej sa žalobca môže ocitnúť, ak sa domáha náhrady
škody spôsobenej nekalou súťažou, keďže primeranosť zadosťučinenia nie je potrebné preukazovať
ako výšku škody alebo bezdôvodného obohatenia. Žalobca zdôraznil, že zásah do jeho nemateriálnej
sféry mal dôsledky v jeho majetkovej sfére, lebo bol nútený ukončiť existenciu prevádzky v Prešove,
hoci z objektívnych dôvodov nedokáže prekonať dôkaznú núdzu a preukázať, ktorí konkrétni zákazníci
žalobcu v dôsledku nekalosúťažného konania žalovaného v l. rade ukončili so žalobcom obchodnú
spoluprácu na prevádzke F. a v akom presnom rozsahu sa konanie žalovaného v l. rade prejavilo na
poklese ziskovosti prevádzky F.. Preto výšku požadovaného primeraného zadosťučinenia odôvodnil
najmä intenzitou, agresivitou nekalosúťažného konania žalovaných, osobnými pohnútkami žalovaného
v 2. rade ako štatutárneho orgánu žalovaného v l. rade, ako aj postojom žalovaných, ktorí nemali záujem
odstrániť závadný stav spôsobený ich konaním, prípadne sa žalobcovi ospravedlniť.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili, ich právny zástupca odvolanie prevzal XX.X.XXXX.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia                             §
212 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.,
pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu o veci samej podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie
ktorého je potrebné nariadiť pojednávanie, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konštatuje správnosť napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie
odôvodnenia napadnutého rozsudku, a k odvolaniu žalobcu odvolací súd udáva nasledovné:

Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa predovšetkým prekvapivosť jeho rozhodnutia, namietal,
že súd prvého stupňa konal v rozpore so zásadou predvídateľnosti rozhodnutia súdu a mal za to, že
účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby  mohli
navrhnúť na preukázanie svojich tvrdení dôkazy.



Z judikatúry súdov vyplýva, že prekvapivým rozhodnutím súdu je také rozhodnutie, ktoré nebolo možné
na základe zisteného skutkového stavu predvídať. Je to najmä v prípade, ak by súd prvého stupňa
založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré účastníci konania netvrdili alebo nepopierali, alebo
účastníkom (alebo niektorému z nich) neboli známe, alebo  o nich síce vedeli, ale nepovažovali ich podľa
doterajších výsledkov konania za rozhodujúce pre právne alebo skutkové posúdenie veci. Za prekvapivé
však nemožno považovať rozhodnutie len preto, že skutočnosti zistené dokazovaním súd prvého stupňa
hodnotil inak, ako účastníci, resp. niektorých z nich, predpokladali.

V odvolaní žalobca namietal prekvapivosť napadnutého rozhodnutia, jeho odvolacie dôvody sú však
všeobecné. Pokiaľ tvrdil, že v dôsledku postupu súdu prvého stupňa, ktorý konal v rozpore so zásadou
predvídateľnosti rozhodnutia súdu, mu nebolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska
sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy, ani v odvolaní neuviedol iné
skutočnosti, ako boli predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa a nenavrhol ani vykonať
ďalšie dôkazy, ktoré by boli významné a chcel nimi reagovať na právny názor sudcu vyjadrený v
napadnutom rozhodnutí. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že súd prvého stupňa vykonával dokazovanie
podľa návrhu účastníkov konania, žalobca mal možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a robiť návrhy
na doplnenie dokazovania, pričom žalobca v odvolaní ani netvrdil, že v súvislosti s uplatneným nárokom
mu súd prvého stupňa neumožnil predkladať, či navrhovať vykonanie dôkazov, ktorými preukazoval
svoje tvrdenia. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa ku skutkovým i právnym
záverom, ktoré jasne a zrozumiteľne vysvetlil v napadnutom rozhodnutí, nejde preto o rozhodnutie
nepresvedčivé či zmätočné. Okolnosť, že právny záver súdu prvého stupňa nezodpovedá žalobcom
predpokladanému výsledku sporu, neznamená bez ďalšieho, že ide o prekvapivé rozhodnutie. Túto
odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Primerané zadosťučinenie v zmysle § 53 Obchodného zákonníka je právnym prostriedkom  ochrany
proti nekalej súťaži a je nárokom satisfakčným, ktorý slúži na reparáciu nemateriálnej ujmy. Zo znenia
citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon uprednostňuje nemateriálnu satisfakciu, pripúšťa však
poskytnúť zadosťučinenie aj                                     v peniazoch a nie je vylúčený ani súbeh
obidvoch foriem zadosťučinení. Ide o nárok, ktorý podlieha voľnej úvahe súdu, z čoho vyplýva, že súd
v prejednávanej veci posudzuje konkrétne zistenia a preukázané konanie v nekalej súťaži a určí, či
požadovaná satisfakcia je primeraná.

Odvolací súd poukazuje na judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že nárok na primerané zadosťučinenie v
peniazoch nevzniká len preukázaním nekalosúťažného konania, ako                               v odvolaní
tvrdí žalobca. Pre priznanie finančného zadosťučinenia musí byť nepochybne zistené, že účastník utrpel
v súvislosti s nekalosúťažným konaním nemajetkovú ujmu v takom rozsahu alebo takého druhu, že
nepostačuje jej vyrovnanie primeraným zadosťučinením             v nepeňažnej forme. Až potom možno
posudzovať, aká suma požadovaná na zaplatenie, je primeraná na vyrovnanie vzniknutej nemateriálnej
ujmy (Vrchný súd F. R XCmo XXX/XXXX). Rovnako Najvyšší súd SR v rozhodnutí X E. X/XXXX rozhodol,
že zadosťučinenie v peniazoch je namieste vtedy, ak oprávnenému vznikla aj iná, než majetková ujma
a ak by jeho nepeňažná forma neposkytovala primerané zadosťučinenie, ktoré je jednak vyrovnaním
ujmy a jednak určitou sankciou za nekalosúťažné konanie.

Z uvedeného vyplýva, že je na žalobcovi, ak požaduje primerané zadosťučinenie                        v
peniazoch, aby preukázal, aká nemajetková ujma mu nekalosúťažným konaním žalovaných vznikla a
ako sa nepriaznivo prejavila v jeho majetkovej oblasti.

V posudzovanej veci žalobca uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch                        z dôvodu
nekalosúťažného konania žalovaných, ktorého dôsledkom mala byť strata klientely a následné zrušenie
prevádzok v F. a tým aj strata značného zisku.



Za nemajetkovú ujmu možno považovať nepochybne tiež stratu postavenia súťažiteľa na trhu a
stratu zákazníkov v dôsledku nekalosúťažného konania iného súťažiteľa. Vzhľadom na okolnosti
prejednávanej veci, odvolací súd zastáva názor, že žalobca bez pochybností v konaní nepreukázal, že
tvrdená nemajetková ujma mu vznikla práve nekalosúťažným konaním žalovaných.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že zmeny v prevádzke žalobcu na H. ulici v F. nastali po X.X.XXXX,
kedy žalovaný v 2. rade a ďalší traja pracovníci z tejto prevádzky odišli po uplynutí výpovednej
lehoty pracovať k žalovanému v l. rade. O odchode týchto zamestnancov, ktorí zrejme zabezpečovali
hlavnú činnosť tejto prevádzky, vedel žalobca od marca XXXX. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa, že ak žalobca v čase bežania  výpovednej lehoty odchádzajúcich
zamestnancov nezabezpečil ich kvalifikovanú náhradu, pokles tržieb a obratu v druhej polovici roku
XXXX a následné zrušenie prevádzky z dôvodu jej stratovosti a tým aj stratu postavenia žalobcu
na trhu na Východnom Slovensku, nemožno pričítať nekalosúťažnému konaniu žalovaných, keď
zabezpečenie činnosti prevádzky ostalo na menšom počte zrejme menej kvalifikovaných zamestnancov.
S obsadením prevádzky kvalifikovanými zamestnancami súvisí aj záujem klientov                           o
poskytované služby. Je pravdou, že časť zákazníkov, ktorí v l. polroku XXXX obchodovali so žalobcom,
sa nachádza v zozname klientov predloženým žalovaným v l. rade v roku XXXX.                            V
konaní však bolo preukázané aj to, že žalovaným v 2. rade označení veľkí odberatelia, ktorí v prvom
polroku XXXX obchodovali so žalobcom, neskôr (v priebehu jedného - dvoch rokov) s ním ukončili
spoluprácu, ale nestali sa  klientmi žalovaného v l. rade. Žalovaný v 2. rade poukázal aj na to, že sú
spoločnosti, s ktorými pôvodne obchodovala prevádzka žalobcu v F. a žalobca s nimi obchoduje aj
naďalej, ale prostredníctvom iných prevádzok. Tieto tvrdenia žalovaného v 2. rade žalobca nenamietal,
ale ani nespochybnil dôkazmi o celkovej svojej činnosti.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že žalobca v konaní nepreukázal, že práve
nekalosúťažné konanie žalovaných malo za následok vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane (strata
postavenia na trhu Východného Slovenska a strata zákazníkov) a to za takých okolností, že to
odôvodňuje priznať mu primerané zadosťučinenie v peniazoch. Pokiaľ žalobca vychádzal z poklesu
tržieb a obratu od druhého polroku XXXX, súd prvého stupňa správne uviedol, že ide o ujmu materiálnu
na strane žalobcu, ktorá pre rozhodnutie                                o primeranom zadosťučinení má len
podružný význam.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa v súlade
s platnou právnou úpravou.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1a § 142 ods. 1 O. s. p. a
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol                         v tomto
konaní úspešný a žalovaným preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:87cc6822-de4a-4836-be7a-0ee0446bfb33", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.735.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 735/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 735/2016 z 29. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.735.2016.1"}]}