Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/131/2014 z 26. 5. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 26. mája 2015, sp. zn. 7S/131/2014, ECLI:SK:KSKE:2015:7014201385.1 Krajský súd Košice | 7S/131/2014 | ECLI:SK:KSKE:2015:7014201385.1 | 2015-05-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: OSP, zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5b894034-5ca9-400f-a6fb-ddc9b9853110 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7014201385.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/131/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201385
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014201385.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu
JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu Y. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R.Ä.
XX, F. M., podnikajúci do 31.12.2012 pod obchodným menom Y. A. - EAST - WEST TRANSPORT, IČO:
10 796 819 s miestom podnikania Svätušská 34, 077 01 Kráľovský Chlmec, zastúpeného advokátskou
kanceláriou VIA LEGE, s.r.o., so sídlom Veterná 1093, Pata, IČO: 36 866 415, proti žalovanému
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/393273/2014/14008 zo dňa 17.09.2014, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 17.11.2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.11.2014 sa žalobca domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/393273/2014/14008 zo dňa 17.09.2014, ako aj rozhodnutia
Daňového úradu Košice č. 9810401/5/2330755/2014 zo dňa 29.05.2014 a vrátenia veci žalovanému na
ďalšie konanie.

Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce, ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č.
9801401/5/2330755/2014 zo dňa 29.05.2014, podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení
neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu Y. A., EAST - WEST TRANSPORT, Svätušská 34, 077
01 Kráľovský Chlmec, dátum narodenia XX.XX.XXXX, IČO: 10 796 819, rozdiel dane v sume 22 516,80
eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010. Daňový úrad Košice nepriznal
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 228,17 eur a vyrubil vlastnú daňovú
povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 22 288,63 eur.

Rozdiel dane v sume 22 516,80 eur, pozostávajúci z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie
február 2010 v sume 228,17 eur a z vyrubenej vlastnej daňovej povinnosti v sume 22 288,63 eur
je splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet Daňového úradu
Košice, vedený v Štátnej pokladnici, číslo účtu R. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, variabilný symbol
XXXXXXXXXX.

Odôvodnenie citovaného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je obsahom podrobného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.



V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie č.
9801401/5/2330755/2014 zo dňa 29.05.2014, ktorým správca dane vyrubil daňovému subjektu rozdiel
dane vo výške 22 516,80 eur za zdaňovacie obdobie február 2010.

Odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce,
č. 9801401/5/2330755/2014 zo dňa 29.05.2014 korešpondujú so žalobnými námietkami proti
napadnutému rozhodnutiu žalovaného a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového
úradu Košice č. 9801401/5/2330755/2014 zo dňa 29.05.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov správca dane vyrubil rozdiel dane v sume 22 516,80 eur za zdaňovacie obdobie
február 2010 daňovému subjektu Y. A., EAST - WEST TRANSPORT, Svätušská 34, 077 01 Kráľovský
Chlmec, IČO: 10 796 819, dátum narodenia XX.XX.XXXX, potvrdil.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že daňový subjekt v podanom odvolaní
uvádza, že správca dane nezákonne postupoval pri výkone daňovej kontroly. Správca dane vyzval
daňový subjekt na predloženie chýbajúcich dokladov ku kontrole. Daňový subjekt oznámil správcovi
dane, že požadované doklady nepredloží, pretože boli odcudzené a priložil aj potvrdenie odcudzených
dokladov. Správca dane napriek tomu opakovane vyzval daňový subjekt na predloženie dokladov,
daňový subjekt z dôvodu ich odcudzenia nepredložil doklady ani po tejto výzve. Žalovaný konštatoval,
že správca dane rozhodol, že neprizná právo na odpočítanie dane z chýbajúcich dokladov, pretože
daňový subjekt má právo na odpočítanie dane len vtedy, ak má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa §
70 zákona o DPH. Poukázal na to, že daňový subjekt v odvolaní uvádza, že tento postup správcu dane
považuje za postup v rozpore so zákonom. Postup, pri ktorom správca dane potvrdí daňovú povinnosť
z uskutočnených zdaniteľných obchodov v plnom rozsahu a tieto obchody sú aj daňovou kontrolou
reálne preukázané, nejedná sa o fiktívne obchody alebo podozrivé obchody a k reálne uskutočneným
obchodom neprizná daň na vstupe, nie je možné nazvať správnym určením dane.

Podľa názoru daňového subjektu, správca dane mal postupovať v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 písm.
c/ Daňového poriadku a určiť daň podľa pomôcok. Žalovaný ďalej uviedol, že daňový subjekt namieta
postup správcu dane vo vyrubovacom konaní. Konštatoval, že daňový subjekt predložil v zmysle zákona
vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole o daňovej kontrole, pričom správca dane dňa 27.02.2014
spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní z prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým
subjektom, v ktorej sa nevysporiadal s námietkami daňového subjektu, keďže neuviedol, prečo je postup
navrhovaný daňovým subjektom (vyrubenie dane podľa pomôcok) nesprávny a prečo je postup správcu
dane (nepriznanie dane z nepredložených dokladov) správny.

Daňový subjekt ďalej namietal samotný postup daňového úradu pri nepriznaní práva na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty. V predmetnom zdaňovacom období si daňový subjekt uplatnil právo na
odpočítanie dane, pričom mal splnené podmienky stanovené zákonom. Konštatoval, že správca dane
nespochybnil existenciu všetkých dokladov v čase uplatnenia si práva na odpočítanie dane, naopak,
tým, že ich exaktne vymenoval v rozhodnutí podľa názoru daňového subjektu potvrdil ich existenciu a
oprávnenosť ich uplatnenia v kontrolovanom období. Poukázal na to, že daňový subjekt v dobe medzi
uplatnením odpočítania dane a výkonom daňovej kontroly porušil ustanovenie § 35 zákona č. 431/2002
Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, preto sa daňový subjekt domnieva, že mu treba uložiť
pokutu podľa zákona o účtovníctve a nie sankcionovať nepriznaním práva na odpočítanie dane podľa
zákona o dani z pridanej hodnoty.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že daňový subjekt podal dňa
06.02.2014 vyjadrenie k protokolu č. 9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa 20.12.2013, v ktorom
uviedol, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok. Dňa 27.02.2014 sa splnomocnený zástupca
daňového subjektu dostavil ku správcovi dane, za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov
predložených splnomocneným zástupcom daňového subjektu zo dňa 06.02.2014 k protokolu z daňovej
kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010. Splnomocnený



zástupca daňového subjektu považoval tento postup správcu dane v rozpore so zákonom, pričom
poukázal na § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku.

Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane zaslal výzvu zo dňa 25.04.2014, v ktorej žiadal daňový subjekt
predložiť dôkazy k vyjadreniu k protokolu z daňovej kontroly, pričom výzva bola daňovému subjektu
doručená dňa 07.05.2014. Vzhľadom na to, že daňový subjekt ani po výzve správcu dane nepredložil
pripomienky a dôkazy, nastali skutočnosti na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní v zmysle §
68 Daňového poriadku, o čom správca dane spísal úradný záznam č. 9810401/5/2250623/2014/Hory
zo dňa 27.05.2014.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný k uvedeným zisteniam a vyvodeným záverom správcu
dane a k námietkam odvolávajúceho sa uviedol, že dňa 08.01.2013 doručilo Okresné riaditeľstvo
Policajného zboru v Trebišove - odbor kriminálnej polície, M. R. Štefánika 2319/180, 075 01 Trebišov,
žiadosť o vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január - december 2010 u daňového
subjektu. Správca dane zaslal daňovému subjektu oznámenie o výkone daňovej kontroly k dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010 č. 9810401/5/252938/2013/Hory
zo dňa 21.01.2013, v ktorom začiatok určil na deň 04.02.2013. Daňový subjekt prevzal zásielku s
predmetným oznámením dňa 04.02.2013. Dňa 11.02.2013 sa správca dane dostavil na adresu sídla
daňového subjektu za účelom vykonania daňovej kontroly a spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní,
pričom daňový subjekt v priebehu ústneho pojednávania poskytol požadované informácie správcovi
dane. Dňa 22.02.2013 daňový subjekt predložil správcovi dane doklady potrebné na vykonanie daňovej
kontroly k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010. Správca dane
zaslal výzvu na predloženie dokladov zo dňa 08.04.2013, v ktorej žiadal chýbajúce doklady a iné
doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január -
december 2010. Daňový subjekt zaslal dňa 24.04.2013 mail, v ktorom oznámil správcovi dane, že nie je
schopný predložiť doklady na kontrolu podľa výzvy z dôvodu odcudzenia dokladov. Prílohou mailu bola
kópia potvrdenia o odcudzení dokladov zo dňa 31.01.2013. Správca dane zaslal výzvu na predloženie
dokladov č. 9810401/5/4689526/2013/Hory zo dňa 17.10.2013, ktorou opätovne žiadal predloženie
chýbajúcich dokladov a iných dokladov potrebných k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január - december 2010.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že správca dane v protokole č.
9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa 20.12.2013 uviedol dôvody vyrubenia rozdielu dane. Poukázal
na to, že kontrolou predložených dokladov boli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a to § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. a
§ 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Konštatoval, že daňový subjekt nepredložil správcovi dane chýbajúce doklady ani po opätovnej výzve,
v dôsledku čoho správca dane neuznal odpočítanie dane. Uviedol, že výsledkom daňovej kontroly za
zdaňovacie obdobie február 2010 bol rozdiel dane v sume 22 516,80 eur, pozostávajúci z nadmerného
odpočtu, uplatneného v podanom daňovom priznaní za február 2010 v sume 228,11 eur a z vyrubenej
vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane v sume 22 288,63 eur.

Žalovaný k námietkam odvolávajúceho sa daňového subjektu (nezákonný postup správcu dane pri
výkone daňovej kontroly - správca dane mal určiť daň podľa pomôcok, použitie evidencie DPH ako
pomôcky, správca dane nevyhodnotil pripomienky daňového subjektu vo vyrubovacom konaní, splnenie
všetkých podmienok pre odpočítanie dane) uviedol, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové
subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými právnymi predpismi.
Poukázal na to, že Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže
ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu
dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti
daňového subjektu.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenia § 70 ods. 1, § 71 ods. 3, 9 zákona č. 222/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov, § 24 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku a uviedol, že z
predloženého spisového materiálu vyplýva, že daňový subjekt po začatí výkonu daňovej kontroly nesplnil
svoju dôkaznú povinnosť a nepredložil všetky požadované doklady potrebné na vykonanie daňovej
kontroly. Poukázal na to, že správca dane odpočítanie dane z dokladov, ktoré odvolávajúci sa daňový



subjekt predložil, uznal, neuznal odpočítanie dane, ktoré odvolávajúci sa daňový subjekt nepreukázal
faktúrami, ktoré by správca dane mohol preveriť, a na základe ktorých mohol vykonať dokazovanie
v zmysle ustanovenia § 24 Daňového poriadku, preto nie je pravdivé tvrdenie daňového subjektu o
neuznaní celej odpočítanej dane.

K požiadavke odvolávajúceho sa, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok, žalovaný uviedol, že v
zmysle § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, platiteľ dane môže uplatniť právo na
odpočítanie dane podľa § 49, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71. Konštatoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods.
1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaž nárok na odpočítanie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže
to zákon neustanovuje), ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú
zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok,
ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľských faktúr, musí byť schopný tieto faktúry predložiť a preukázať, že zdaniteľné obchody
boli reálne uskutočnené. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť
úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej konštatoval, že odvolávajúci sa takéto faktúry
nemá, čím nesplnil základnú podmienku pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v
znení neskorších predpisov. Konštatoval, že uvedený postup (preukázanie splnenia podmienok) platí
aj v procese určenia dane podľa pomôcok. Povinnosťou platiteľa dane bolo viesť záznamy podľa §
70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Uviedol, že v zmysle § 24 ods. 4
Daňového poriadku možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Poukázal na to, že Daňový poriadok dôkazy, ako aj pomôcky, vymenúva fakultatívne, nie
taxatívne. Ak správca dane použil predložené doklady ako dôkaz, neporušil tým zákon, naopak, daňový
subjekt disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť a
nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny.

Námietku daňového subjektu, že v predmetnom zdaňovacom období mal splnené všetky podmienky
na uplatnenie práva na odpočítanie dane považoval žalovaný za neopodstatnenú, pretože podľa
dostupných informácií správcu dane nebola u daňového subjektu v predchádzajúcom období vykonaná
žiadna daňová kontrola za zdaňovacie obdobie január - december 2010, ktorou by bolo splnenie
zákonných podmienok preverené. Konštatoval, že v zmysle ustanovenia § 35 ods. 3 písm. b/ zákona
č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, účtovné doklady sa uchovávajú počas
piatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú.

K námietke odvolávajúceho sa ohľadom postupu správcu dane vo vyrubovacom konaní, v ktorom správa
dane nevyhodnotil pripomienky odvolávajúceho sa, žalovaný uviedol, že správca dane postupoval
v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Poukázal na to, že odvolávajúci sa dňa
06.02.2014 vyjadril k protokolu č. 9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa 20.12.2013 a predložil svoje
pripomienky, správca dane dohodol s daňovým subjektom deň prerokovania pripomienok (úradný
záznam zo dňa 21.02.2014, zo dňa 27.05.2014). Konštatoval, že správca dane spísal s odvolávajúcim
sa zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9810401/5/773368/2014/Hory zo dňa 27.02.2014, v ktorej sa
vysporiadal s pripomienkami uvedenými vo vyjadrení k protokolu. Poukázal na to, že správca dane
po vyhodnotení tvrdení daňového subjektu poskytol daňovému subjektu priestor a čas, počas ktorého
bolo možné zaobstarať a predložiť vo vyrubovacom konaní ďalšie dôkazy k jeho tvrdeniam a to tým, že
daňovému subjektu zaslal výzvu č. 9810401/5/1625757/2014/Hory zo dňa 25.04.2014 na predloženie
dôkazov, na ktorú daňový subjekt nereagoval. Preto považoval žalovaný vyššie uvedenú námietku za
neopodstatnenú.

V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že z predloženého spisového materiálu dospel
k záveru, že všetky námietky daňového subjektu, sú neopodstatnené, lebo správca dane postupoval v
súlade s platnými právnymi predpismi.



Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
1100303/1/393273/2014/14008 zo dňa 17.09.2014, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice č.
9810401/5/2330755/2014 zo dňa 29.05.2014 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

V podanej žalobe žalobca uviedol, že od roku 1992 až do 12.02.2014 podnikal v oblasti cestnej
nákladnej dopravy, pričom k 31.12.2012 došlo k definitívnemu zániku jeho živnostenského oprávnenia a
ďalej podnikal prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Dňa 04.02.2013 sa daňový subjekt
dozvedel o tom, že správca dane chce u neho vykonať daňovú kontrolu k DPH za zdaňovacie obdobie
január až december 2010. Ešte predtým však u neho došlo k odcudzeniu účtovných dokladov a to
pokladničných dokladov predstavujúcich podklady k pokladni, t.j. pokladničných dokladov od tankovania
PHM, diaľničných známok, mýta, parkovného, atď., čo nahlásil policajnému orgánu v deň krádeže
- dňa 31.01.2013. Aj napriek tomu sa domnieval, že keďže okrem odcudzených dokladov, ktoré sú
riadne zaznamenané v jeho evidencii a zaúčtované a má všetky účtovné doklady v poriadku, v prípade,
ak by daňová kontrola neuznala jeho ostatné účtovné záznamy z dôvodu, že nepredloží odcudzené
pokladničné doklady, dôjde k určeniu dane podľa pomôcok, a teda k určeniu obdobného výsledku, ako
je to v skutočnosti, t.j. v daňových priznaniach. Správca dane však k určeniu dane podľa pomôcok
nepristúpil a len znovu žiadal o predloženie tých dokladov, ktoré mu boli odcudzené. Správca dane
neuznal žalobcovi žiadne výdavky, ktoré zodpovedali odcudzeným pokladničným dokladom, pričom je
objektívne nemožné, aby mal žalobca príjem z nákladnej cestnej dopravy, keby nenakupoval PHM do
nákladných vozidiel. Správca dane odmietol bez udania dôvodu postupovať tak, aby určil daň podľa
pomôcok, neuznal výdavky na PHM, diaľničné známky, mýto a ostatné drobné náklady z dôvodu, že tieto
neboli žalobcom predložené, a to aj napriek tomu, že v predchádzajúcej daňovej kontrole za zdaňovacie
obdobie apríl a máj 2011 sa jeho kontrolóri fyzicky oboznámili s odcudzenými pokladničnými dokladmi.
Napriek tomu, že je štandardným postupom správcu dane vyzvať kontrolovaný daňový subjekt na
predloženie aj iných dokladov a navrhnutie aj iných dôkazov preukazujúcich oprávnenosť výdavkov,
správca dane o tom práve žalobcu nijako neinformoval. Väčšej aktivite a iniciatíve žalobcu bránila
jeho hospitalizácia. Žalobca poukázal na skutočnosť, že vždy vykonával podnikateľskú činnosť riadne
a v súlade so zákonom a nikdy nezneužíval systém a správca dane nenadobudol podozrenie, že by
realizoval fiktívne obchody a nijako nespochybnil reálne dosahovanie riadne zdanených príjmov z
prepravy, ktoré by však žalobca nemohol dosiahnuť, keby nemal výdavky na PMH. Pri zisťovaní aj
vyrubení DPH sa má brať do úvahy materiálna pravda, skutočný stav veci, čo však správne orgány
nerešpektovali a v rozpore s touto zásadou vyrubili žalobcovi daň tak, že mu nepriznali žiadne výdavky na
PHM a iné, pričom mu uznali všetky príjmy z vykonanej cestnej nákladnej dopravy. Je všeobecne známe,
že nákladné vozidlá bez PHM nejazdia, a teda nemožno vykonať cestnú nákladnú dopravu a mať z nej
príjmy bez výdavkov na PHM a iných. Už to svedčí o tom, že v danom prípade nedošlo k správnemu
určeniu dane, a teda došlo k porušeniu zákona. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že dôkazné
bremeno je na strane daňového subjektu, nakoľko s poukazom na § 24 ods. 3 Daňového poriadku
daňový subjekt nebol povinný preukazovať skutočnosti všeobecne známe, a to, že nákladné vozidlá
jazdia na PHM, ako aj skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti, a to, že žalobca pred krádežou
mal pokladničné doklady potvrdzujúce tankovanie PHM. Správca dane nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá
by spochybňovala pravdivosť záznamov žalobcu predložených v rámci daňovej kontroly s výnimkou, že
žalobcovi chýbali doklady, ktoré mu boli odcudzené. Žalovaný nikde neuviedol, že má za to, že žalobca
nemal príslušné faktúry - pokladničné doklady pri odpočítaní príslušnej dane. Ak by tak žalovaný, resp.
správca dane v prvom stupni urobil, žalobca by mal možnosť predložiť aj ďalšie dôkazy svedčiace o
tom, že tieto pokladničné doklady pri odpočítaní dane mal. Zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva
na odpočítanie dane však nie je, aby platiteľ mal faktúru v čase, kedy daň odpočítava a nie neskôr -
napr. pri daňovej kontrole. A túto zákonnú podmienku v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
žalobca splnil a správca dane jej splnenie nespochybnil. Okrem toho, keď správca dane uložil žalobcovi
za porušenie § 35 ods. 1 zákona o účtovníctve ako sankciu neuznanie práva na odpočítanie dane,
postupoval v rozpore s Ústavou SR, ako aj s ustanovením § 38 ods. 1 písm. n/ a ods. 2 písm. c/ zákona
o účtovníctve. S uvedenou námietkou sa žalovaný nevysporiadal už v odvolaní proti prvostupňovému
správnemu rozhodnutiu. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ nemožno prenášať na
daňové subjekty neprimerané vecné bremeno a žiadať od nich dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré
nemôžu zabezpečiť, ako aj to, že zdaniteľným osobám nemožno upierať práva na odpočet zaplatenej
DPH z dôvodu nezákonnosti konania iných osôb. Ak správca dane nemohol uznať právo žalobcu na
odpočet dane na vstupe tak, ako to bolo uplatnené podaným daňovým priznaním, potom mal postupovať
podľa § 48 Daňového poriadku a určiť daň podľa pomôcok, čo odôvodňuje aj ustálená judikatúra NS SR.



Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 06.02.2015 navrhol žalobu zamietnuť. Dôvody uvedené v tomto
písomnom vyjadrení korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Žalovaný ďalej uviedol,
že žalobca nepredložil také doklady, ktoré by správca dane mohol počas daňovej kontroly preveriť,
prípadne spochybniť, ako to uvádza v podanej žalobe a zistiť, či žalobca správne určil daň a dodržal
tak ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Konštatoval, že žalobca mal k
výkonu daňovej kontroly predložiť všetky doklady, nie len časť dokladov a kedykoľvek počas výkonu
kontroly poskytnúť správcovi dane akékoľvek dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a nie byť vo vzťahu k
dokazovaniu pasívny. Tvrdenie žalobcu, že správca dane od neho sústavne požadoval len pokladničné
doklady, o ktorých vedel, že mu boli odcudzené sa nezakladá na pravde. Správca dane vyzýval žalobcu
na predloženie účtovných a iných dokladov, preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady.
Žalovaný ďalej uviedol, že nemá informácie, podľa ktorých sa u žalobcu konala daňová kontrola za
obdobie január - december 2010, a preto správca dane ani nemôže mať informácie, či predmetné
doklady v minulosti existovali. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie apríl
2011 a máj 2011, ale vtedy správca dane nekontroloval existenciu dokladov za zdaňovacie obdobie
február 2010. Žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil všetky faktúry, na základe ktorých
si žalobca uplatňoval právo na odpočítanie dane, ale len tie, ktoré neboli predložené ku kontrole.
Daňová kontrola bola u žalobcu vykonaná na podnet orgánov činných v trestnom konaní z dôvodného
podozrenia, že žalobca mal používať do motorových vozidiel naftu zakúpenú bez DPH, pričom mal
deklarovať jej legálny nákup s DPH a na základe fiktívnych bločkov uplatňovať neoprávnené odpočty
DPH. Žalobca si nesplnil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 45 Daňového poriadku a aj keď
disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť, bol vo
vzťahu k dokazovaniu pasívny. V zmysle § 71 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z. z. záznamy podľa ods. 1 až
6 sa uchovávajú do konca kalendárneho roka, v ktorom uplynie desať rokov od skončenia roka, ktorého
sa týkajú, pričom takúto povinnosť mal žalobca aj podľa § 35 ods. 3 písm. b/ zákona č. 431/2002 Z. z.
(v dĺžke piatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú), a preto nie je opodstatnená námietka
žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom a aj Ústavou SR. Žalovaný poukázal na to,
že podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, ak sa žalobca odvoláva v daňovom konaní, prípadne
v súdnom prieskumnom konaní na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom
preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora a
nie len uvádzať niektoré právne závery tam uvedené. Navyše v prípadoch, na ktoré poukazuje žalobca
boli počas daňových kontrol riadne predložené faktúry, ako aj zmluvy a ďalšie dôkazy, čo je dôležitou
odlišnosťou od skutkového stavu v tejto prejednávanej veci. Obdobne aj v prípade judikatúry Najvyššieho
súdu SR, na ktorú sa žalobca odvoláva bol skutkový stav odlišný, pretože počas daňovej kontroly
daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne daňové a účtovné doklady, a preto správca dane
použil ako pomôcku iba jemu dostupné dokumenty kontrolovaného daňového subjektu, čo boli v danom
prípade jeho daňové priznania k DPH. V tomto prípade žalobca predložil časť dokladov, ktoré správca
dane preveril a uznal. Správca dane neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca počas daňovej kontroly
nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť a na základe ktorých by mohol vykonať
dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku. Aj napriek tomu, že žalobca nepredložil časť účtovných
dokladov, správca dane vedel daň správne zistiť a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane
podľa pomôcok. Aj v procese určenia dane podľa pomôcok platí rovnaký postup pri posúdení splnenia
podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.,
ktoré sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie.

Na uvedené vyjadrenie žalovaného reagoval svojím písomným podaním žalobca zo dňa 19.05.2015 a
v ňom okrem skutočností, ktoré uviedol už v žalobe ďalej uviedol, že žalovaný objektívnu nemožnosť
žalobcu predložiť účtovné doklady preukazujúce nákup PHM, ktorá bola spôsobená zavineným konaním
inej osoby zneužil na to, aby uprel žalobcovi právo na zníženie daňovej povinnosti o všetky výdavky
na PHM, čím žalovaný porušil povinnosť správcu dane zisťovať skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane a povinnosť postupovať tak, aby správne zistil daň. Žalovaný v rozpore s jeho povinnosťou
zisťovať skutočný stav veci - nevykonal ani jediný dôkaz, ktorý by mohol potvrdiť bezdôvodný záver
žalovaného, že žalobca vôbec nenakupuje PHM s DPH do nákladných vozidiel, ktorými vykonáva
nákladnú cestnú dopravu. Vyhľadávaciu povinnosť má správca dane uplatniť s cieľom správneho
zistenia dane aj vtedy, ak by zistenia boli v prospech daňového subjektu a nie len v jeho neprospech.
Túto povinnosť však správca dane porušil. Žalobca poukázal na to, že faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71 mal, a preto mu vzniklo právo na odpočítanie dane.



Krajský súd v Košiciach v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania (za splnenia
zákonných podmienok v zmysle 250f ods. 1, 2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a
oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), (§ 244 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj
ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Daňový úrad Košice oznámil listom zo dňa 21.01.2013 daňovému subjektu Y. A. EAST - WEST
TRANSPORT, R. XX, XXX XX F. M., IČO: 10 796 819, začatie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január - december 2010 s dátumom začatia tejto kontroly dňa 04.02.2013 o
10.00 hod..

Oznámenie o začatí daňovej kontroly z 21.01.2013 bolo daňovému subjektu, žalobcovi, uložené na
pošte Kráľovský Chlmec dňa 24.10.2013 a žalobcom prevzaté až dňa 04.02.2013, pričom žalobca
dňa 31.01.2013, to znamená počas úložnej lehoty, oznámil daňovému úradu krádež daňovým úradom
žiadaných dokladov. O vykonanie daňovej kontroly požiadal správcu dane policajný orgán listom zo
dňa 02.01.2013 na základe vykonávania operatívneho preverovania vo veci podozrenia zo spáchania
trestného činu - neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona, z ktorého spáchania
je hore uvedený daňový subjekt podozrivý.

O výsledku tejto kontroly, z ktorej vyhotovil správca dane protokol č. 9810401/5/5677287/2013/Hory zo
dňa 20.12.2013. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2010 uplatnil nadmerný
odpočet vo výške 228,17 eur, pričom za uvedené zdaňovacie obdobie nepodal dodatočné daňové
priznanie. Správca dane po kontrole zistil u žalobcu vlastnú daňovú povinnosť vo výške 22 288,63 eur.
Z tohto dôvodu preto správca dane neuznal právo žalobcu na odpočítanie dane vo výške 22 516,80
eur. Výzvami zo dňa 08.04.2013 a zo dňa 17.10.2013 bol žalobca vyzvaný na predloženie účtovných
dokladov, ako aj iných dokladov preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady, konkrétne
pokladničných dokladov potrebných k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 1-12/2010, ktoré žalobca eviduje v zozname DPH.

Na základe výsledkov daňovej kontroly bolo vydané rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka
Michalovce, zo dňa 29.05.2014 č. 9810401/5/2330755/2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č.
563/2009 Z. z v znení neskorších predpisov tento vyrubil daňovému subjektu - Y. A. EAST - WEST
TRANSPORT, R. XX, XXX XX F. M., nar. XX.XX.XXXX, IČO: 10 796 819, rozdiel dane v sume 22 516,80
eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010, nepriznal nadmerný odpočet za



uvedené zdaňovacie obdobie v sume 228,17 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej
hodnoty v sume 22 288,63 eur. Toto rozhodnutie žalobca napadol odvolaním a žalovaný rozhodnutím
zo dňa 17.09.2014 č. 1100303/1/393274/2014/14008 napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdil.

Podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo
odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže
odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú
alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie
dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 3 veta prvá zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je zdaniteľná osoba
povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do
konca obdobia na uchovávanie faktúry.

Podľa § 24 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie,
pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 563/2009 Z.z. daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže
predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia.

Podľa § 35 ods. 1 a ods. 2 veta druhá zákona č. 431/2002 Z.z. účtovná jednotka je povinná
zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu.
Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov
informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými
zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením. Na nakladanie s účtovnou
dokumentáciou sa vzťahujú všeobecné predpisy o archívnictve.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.
Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov,
ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci
daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex
lége, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ uvedený v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.),
ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového
subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe
judikatúry Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie
platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.

Povinnosťou účtovnej jednotky je viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne.
Preukázateľnosť znamená, že všetky účtovné záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. V
prípade, že daňový subjekt na kontrolu nepredloží požadované doklady v zákonom stanovenom rozsahu
a účtovné zápisy teda nie sú podložené a preukázané, daňový úrad ho vyzve, aby chýbajúce doklady
v stanovenej lehote predložil. Ak daňový subjekt ani po výzve chýbajúce doklady nepredloží, nesplní
si základnú povinnosť pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Správca dane v priebehu daňovej kontroly zrozumiteľne
popísal skutočnosti, ktoré žiadal od žalobcu preukázať a presne označil doklady, ktoré uložil žalobcovi
predložiť. Z postupu žalobcu v priebehu daňovej kontroly je zjavné, že tento s daňovým orgánom



nespolupracoval a nesplnil si všetky povinnosti, ktoré mu správca dane na základe zákona ukladal. Súd
v tejto situácii zároveň dáva do pozornosti žalobcu, že závažnosť porušenia zákona o účtovníctve sa
posudzuje vzhľadom na všetky okolnosti. Len ak sú porušenia zákona závažnejšie, správca dane môže
okrem dorubenia dane uložiť aj osobitnú pokutu za nedodržanie zákona o účtovníctve.

Podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie
nie je možné odpustiť, pričom zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Dôkazné bremeno je v tomto
prípade na daňovom subjekte, čo vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. III. US 78/2011-17
zo dňa 23.02.2011. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a
dokladov predkladaných daňovým subjektom. Preto ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno
svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

K námietke žalobcu o povinnosti správcu dane určiť daň podľa pomôcok súd uvádza, že správca
dane jedine v prípade, keď s ním daňový subjekt vôbec nespolupracuje, na oznámenie o výkone
daňovej kontroly nereaguje a v deň, ktorý bol v oznámení uvedený ako deň začatia daňovej kontroly
sa bez ospravedlnenia nedostaví, resp. neskôr po začatí kontroly inak znemožňuje vykonanie daňovej
kontroly, postupuje odlišne a prejde do procesu určenia dane podľa pomôcok. To však nebol prípad
žalobcu. Nepredloženie dôkazov nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie. Samotná neexistencia účtovného dokladu, prípadne
nedostatok jeho náležitostí, ešte nevylučuje možnosť a schopnosť správcu dane preukázať skutkový
stav aj inak.

V priebehu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z ustanovenia
§ 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. a zároveň mu správca dane vytvoril dostatočný časový priestor
na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože
v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady i napriek
výzvam správcu dane nepredložil.

Súd vychádzajúc so skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu s poukazom na závery
uvedené vyššie považoval žalobné námietky za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť
žalobného návrhu. Preto z vyššie uvedených dôvodov súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol
stotožniac sa s dôvodmi žalovaného rozhodnutia, keď pri nedostatku relevantných žalobných dôvodov
pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.

Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nebol v konaní úspešný. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.