Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Sp/11/2015 z 29. 11. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 29. novembra 2015, sp. zn. 4Sp/11/2015, ECLI:SK:KSKE:2015:7015201303.1 Krajský súd Košice | 4Sp/11/2015 | ECLI:SK:KSKE:2015:7015201303.1 | 2015-11-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., § 250q ods. 3 OSP, § 250k ods. 1 OSP, § 250l ods. 2 OSP, /SK/ZZ/0/0, /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8214d388-6d93-449e-8a49-72a086f7f150 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7015201303.1 Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Sp/11/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015201303 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015201303.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľky: Q. B., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. W., P.Ý. J. D., Q. K. R., toho času umiestnená v Ú. U. S. U. K., Q. XX, XXX XX P., zastúpená Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-BB7-193-026/2015-AV zo dňa 25.10.2015 takto r o z h o d o l : I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BB7-193-026/2015-AV zo dňa 25.10.2015. II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB7-193-026/2015-AV zo dňa 25.10.2015 zaistil navrhovateľku podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) na základe začatého konania o readmisii podľa medzinárodnej zmluvy dňom 25.10.2015 na účel jej vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa § 88 ods. 4 ZoP zaistil navrhovateľku na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku doby zaistenia do času odovzdania v rámci Dohody medzi vládou Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) a vládou Maďarskej republiky (ďalej len „MR“) o readmisii osôb na spoločnej hranici, najdlhšie do 25.01.2016 a v zmysle § 88 ods. 5 ZoPC ju umiestnil v H. (ďalej len „H.“). V odôvodnení uviedol, že táto bola dňa 25.10.2015 odovzdaná a prevzatá na bývalom hraničnom priechode medzi Českou republikou (ďalej len „ČR“) a SR príslušníkom správneho orgánu. Odovzdanie bolo vykonané na základe Článku 2 ods. 6 Dohody medzi vládou SR a ČR o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici z dôvodu, že táto neoprávnene vstúpila na ich územie bez platného cestovného dokladu a pobytového oprávnenia. Po jej prevzatí vzniklo podozrenie, že sa dopustila priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC, keďže má neoprávnený pobyt na území SR a nelegálne vstúpila z územia MR, pričom lustráciou bolo zistené, že táto na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, respektíve tolerovaný pobyt) a nie je žiadateľkou o azyl na území azyl na území SR. Rovnako bolo zistené, že nemá záznam v Maďarskej utečeneckej a imigračnej evidencii. Správny orgán preto dňom 25.10.2015 začal výkon readmisie v zmysle článku 4 ods. 1 citovanej Dohody medzi vládou SR a MR. Z podkladov, ktoré predložila polícia ČR v žiadosti o prevzatie navrhovateľky bolo zistené, že táto dňa 22.10.2015 okolo XX:XX hod. prekročila štátnu hranicu zo SR do ČR cez bývalý hraničný priechod P. - L. E. T. a to tak, že bola ukrytá v nákladnom priestore návesu kamióna A. D.. Podľa výpovede vodiča kamiónu so štátnou príslušnosťou A. D., ich trasa viedla z A., cez Q., D., L., P., Č. a U. s cieľovou krajinou Š.. Navrhovateľka bola zadržaná políciou Poľskej republiky dňa 23.10.2015, odovzdaná policajným orgánom ČR dňa 24.10.2015 a následne v rámci readmisného konania odovzdaná na územie SR. Odporca konštatoval, že navrhovateľka, ako štátny príslušník P., nie je oslobodená od vízovej povinnosti v zmysle ZoPC, ako aj v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov (ďalej len „ČŠ“) a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). Navrhovateľka vo svojej výpovedi pred správnym orgánom uviedla, že zo P. odcestovala spolu s matkou a sestrou v roku 2011 do I.. Po štyroch rokoch boli za poplatok nelegálne prevezené do A., kde sa zdržali asi jeden mesiac a za ďalší poplatok bol zorganizovaný ich prevoz z A. do M., kde žije jej brat. Cestovali tri dni a to, že sú v M., mali zistiť po otvorení dverí. V prívese mali málo miesta a nemali ani dostatok vody a jedla a po zastavení preto začali búchať. Po otvorení prívesu nevedeli kde sa nachádzajú. Následne boli odovzdané poľským policajným orgánom. V Českej republike takisto nechceli zostať, chceli sa dostať do M. a až tam požiadať o azyl a ani na Slovensku nechcú azyl. Rovnako navrhovateľka uviedla, že do P. sa nechce vrátiť, lebo je tam vojna a tiež zo strachu pred Islamským štátom a chce ísť do M.. Nemala záujem ani o asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny a o tom, že k vycestovaniu potrebuje platné cestovné doklady a víza vedela. Správny orgán ďalej uviedol, že boli kontaktované príslušné orgány Maďarskej republiky a odovzdanie navrhovateľky je navrhnuté na deň 09.11.2015. Mal za to, že boli splnené podmienky podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC, pretože účastníčka konania má neoprávnený pobyt na území SR a členských štátov. Dňa 25.10.2015 preto vydal účastníčke konania rozhodnutie o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu na územie SR na dobu dva roky pod č. p. : PPZ-HCP-BB7-193-022/2015-AV. Konštatoval, že navrhovateľka má na území SR neoprávnený pobyt, pretože sa na jej území zdržiava v rozpore so zákonom č. 404/2011 Z.z., osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Na území SR z územia MR neoprávnene vstúpila dňa 22.10.2015 a preto príslušný správny orgán začal konanie vo veci readmisie, teda o jej navrátení na územie MR podľa medzinárodnej zmluvy. S poukazom na nález Ústavného súdu SR (ďalej len „ÚS SR“) zdôraznil, že aj keď konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení (ďalej len „AV“) sú dve odlišné konania, v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované (Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19.10.2010). Poukazoval na to, že v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC je predmetnou medzinárodnou zmluvou Dohoda medzi vládou SR a vládou MR o readmisii osôb na spoločnej hranici č. 30/2004 Z. z. a správny orgán zhromaždil dostatočné dôkazy a podklady, na základe ktorých bolo dokázané, že navrhovateľka má za území SR a ČŠ neoprávnený pobyt a je potrebné vykonať jej vrátenie do krajiny, odkiaľ pricestovala nelegálne. Následne v odôvodnení svojho rozhodnutia správny orgán poukazoval, akým postupom stanovil dĺžku zaistenia, najdlhšie do 25.01.2016 s tým, že táto doba zaistenia je nevyhnutná a oprávnená na vykonanie úkonu vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy vzhľadom aj na nepriaznivú súčasnú situáciu v oblasti nelegálnej migrácie na území MR a okolitých ČŠ. Počas tejto doby správny orgán v spolupráci s inými útvarmi PZ vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k zabezpečeniu jej odovzdania na územie MR, pričom táto doba sa môže skrátiť a presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, nakoľko závisí od viacerých faktorov, ako je zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu. Podotkol, že počas celej doby zaistenia bude postupovať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a skúmať, či trvá účel zaistenia, pričom sa zaoberal aj podmienkou uvedenou v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v zmysle ktorého logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. K tomu uviedol, že navrhovateľka bola oboznámená, že bude odovzdaná na územie štátu z ktorého nelegálne pricestovala, pričom touto krajinou je Maďarská republika, čo bolo preukázané. Správny orgán mal za to, že nie sú tu závažné dôvody, aby readmisia do MR nebola zrealizovaná a možná, pričom jej zaistenie je účelné a efektívne, pretože navrhovateľka je osobou, ktorá nelegálne prekročila štátnu hranicu z MR do SR a ďalej pokračovala do iného štátu únie. Efektívnosť spočíva hlavne v bezproblémovom odovzdávaní účastníka konania v konkrétnom čase za prítomnosti orgánu PZ, čím sa dosiahne riadne a fyzické odovzdanie a zabezpečí sa jej odchod z územia SR, kde sa nachádza nelegálne, ktoré by nezaistením nebolo možné. Zdôraznil, že navrhovateľka sa nemieni dobrovoľne vrátiť na územie MR, ale chce ďalej cestovať nelegálne, pričom efektívnosťou a účelnosťou zaistenia je aj ochrana záujmov SR vo vzťahu k nelegálnosti pobytu a povinnosťou odovzdania účastníka konania v rámci readmisného konania na územie iného štátu. Ak by tento nebol zaistený, pokračoval by do iných krajín únie rovnako nelegálne, keďže to mal v úmysle a nebolo možné by jej riadne odovzdanie, ktorého čas závisí od vyjadrenia požadovanej strany a z toho dôvodu je potrebné jej zaistenie. Správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal aj alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 ZoPC a k tomu uviedol, že účastníčka konania nepreukázala finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ZoPC, pričom z doterajšieho spôsobu životu je zrejmé, že táto nie je schopná zabezpečiť si primeranú nehnuteľnosť, prípadne ubytovanie počas pobytu na území SR a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Nevytvorila si dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území SR, čo vyplýva z jej súčasnej finančnej situácie a nelegálneho pobytu, pričom ako sama uviedla, tieto si ani sama nevie zabezpečiť, čím tu reálne existuje riziko, že sa bude naďalej pohybovať v ČŠ nelegálne a neoprávnene, pretože sa na území SR nachádza bez oprávnenia, bude sa skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jej pobytu nebude správnemu orgánu známe. Navrhovateľka vycestovala na územie iného ČŠ a nemienila zotrvať na území SR. Pri zaoberaní sa inými normatívnymi prostriedkami na dosiahnutie účelu sa správny orgán opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že táto je bez dostatočných finančných prostriedkov, čo by mohlo mať za následok jej ujmu na verejný poriadok a zdravie. Konštatoval, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľky v zmysle článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) a tieto správny orgán neupiera a plne rešpektuje. K tomu dodal, že navrhovateľka nemá na území SR žiadne záväzky, žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, pričom jeho postupom jej nebola spôsobená ujma, ktorá by mala negatívny následok na jej život, zdravie a sociálnu existenciu, keďže táto sa nachádza na území SR bez cestovného dokladu, bez víz, bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, ktorými by vedela zabezpečiť svoju existenciu a pobyt na území SR. Rovnako správny orgán dôvodil, že rešpektoval pri svojom rozhodovaní článok 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o zaistení na účel jej vrátenia v zmysle medzinárodnej zmluvy bola zaistená v súlade s citovaným článkom, pričom k výkonu odovzdania účastníka konania v zmysle readmisnej dohody priamo slúži inštitút zaistenia, aby mohla byť po preštudovaní dokumentov orgánmi MR a stanovisku k prevzatiu aj odovzdaná. Po preskúmaní veci správny orgán zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC. Rovnako bola poučená navrhovateľka o svojom práve podľa § 120 ods. 7 ZoPC a bola jej doručená výzva, aby využila svoje právo a vyjadrila sa k podkladom rozhodnutia a podala nové návrhy a dôkazy a takisto bola poučená o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci. - V zákonom stanovenej lehote navrhovateľka podala voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila z dôvodu, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonané dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že účel readmisných dohôd, uzatváraných medzi jednotlivými štátmi, je urýchlené, respektíve bezodkladné a neformálne vrátenie cudzieho štátneho príslušníka z územia žiadajúceho štátu na územie dožiadaného štátu a za tým účelom stanovuje aj readmisná dohoda uzatvorená medzi vládou SR a MR presný postup v záujme bezodkladného vrátenia cudzieho štátneho príslušníka z územia Slovenska na územie Maďarska. V zmysle neho bolo vrátenie navrhovateľky podľa tvrdení odporcu naplánované na deň 09.11.2015, avšak k jej vráteniu nedošlo. Preto mala za to, že účel jej zaistenia tým odpadol a jej ďalšie pozbavenie osobnej slobody v zariadení pre cudzincov je nedôvodné a nezákonné a v rozpore s článkom 17 Ústavy SR, ako aj § 90 ZoPC. Konštatovala, že v zariadení pre cudzincov sa nachádza spolu so svojou matkou (B. B.) a sestrou (P. B.). Jej matka je v zraniteľnom postavení v značne pokročilom veku a s ťažkým zdravotným stavom. Po podrobení sa odborným vyšetreniam v zariadení pre cudzincov bolo zistené, že matka navrhovateľky (B. B.) trpí diabetes mellitus na liečbe perorálnymi antidiabetikami s komplikáciami - poruchy zraku, ischemickou chorobou srdca, hypertenziou a anopiou vpravo (protéza oka). Zo P. vycestovali spoločne z dôvodu všeobecnej známej zlej bezpečnostnej situácie. Cieľovou krajinou navrhovateľky, jej sestry a matky bolo M., kde už 10 rokov legálne žije ich brat, na ktorého starostlivosť sú odkázané, pričom tento podľa zistení jej zástupkyne je ochotný pricestovať na územie SR za ňou a dopraviť ju do M. za účelom podania žiadosti o azyl a zlúčenia rodiny. Zároveň žiadala, aby súd rozhodnutie odporcu zrušil a nariadil jej bezodkladné prepustenie zo zaistenie. Záverom konštatovala, že účel jej zaistenia odpadol dňa 09.11.2015, keďže nedošlo k jej odovzdaniu na územie Maďarska, čím je jej zaistenie neprimerané a nedôvodné. + Z rozhodnutia správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-BB7-192-022/2015-AV zo dňa 25.10.2015 súd zistil, že správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu pre navrhovateľku podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC a navrhovateľku administratívne vyhostil z územia SR, pretože má neoprávnený pobyt na území SR a podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC jej uložil zákaz vstupu na územie SR na dobu 2 rokov s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Zároveň jej neurčil lehotu na vycestovanie z územia SR. Predmetné rozhodnutie sa stalo právoplatné dňa 09.11.2015. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 30.11.2015. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) a g) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou, g) neoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo určených prevádzkových hodín alebo v čase jeho uzatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. + Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľky súd právne uzatvára: Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.). G. F. R.F. D. U. P. P. uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa navrhovateľky. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP- BB7-193-026/2015-AV zo dňa 25.10.2015, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC zaistil navrhovateľku dňom 25.10.2015 na účel jej vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ju umiestnil do Ú. F. P.. Podľa § 88 ods. 4 ZoP zaistil navrhovateľku na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku doby zaistenia do času odovzdania v rámci Dohody medzi vládou SR a vládou MR o readmisii osôb na spoločnej hranici najdlhšie do 25.01.2016. Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľky. - Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že odporca nezohľadnil, že navrhovateľka v zariadení pre cudzincov sa nachádza spolu so svojou matkou (B. B.) a sestrou (P. B.), pričom jej matka je v zraniteľnom postavení v značne pokročilom veku a s ťažkým zdravotným stavom, súd zdôrazňuje, že každý prípad zaistenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov musí byť posudzovaný individuálne. Z danej námietky nevyplýva, že by navrhovateľka sama v opravnom prostriedku (a ani v priebehu správneho konania) netvrdila, že sú u nej splnené predpoklady na to, aby bola posudzovaná ako zraniteľná osoba v zmysle § 2 ods. 7 ZoPC. Preto nebolo povinnosťou správneho orgánu sa danou skutočnosťou zaoberať v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že správny orgán mal posudzovať prípad zaistenia navrhovateľky aj z pohľadu možného zaistenia jej matky ako zraniteľnej osoby, súd má za to, že táto skutočnosť nesúvisí z akého dôvodu bola zaistená navrhovateľka v tomto konaní. Teda nemá vplyv na skúmanie zákonnosti zaistenia navrhovateľky. Odporca zaistil navrhovateľku po tom, čo táto bola najprv transferovaná z územia Poľska do ČR a následne na základe vzájomnej dohody medzi vládou SR a ČR na územie Slovenska. Je nepochybné, že navrhovateľka vstúpila na územie uvedených ČŠ nelegálne a na území Slovenska má neoprávnený pobyt podľa § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC, pričom z jej výpovede pred správnym orgánom vyplynulo, že táto cestovala v kamióne cez územie L., P., Č. D. až do U. a jej cieľovou krajinou bolo a je M. a to, že sa tam chce dostať svedčí aj jej postoj, že nežiadala o udelenie azylu v žiadnej z vyššie uvedených krajín a chce ísť k bratovi do M., ktorý je podľa vyjadrenia zástupkyne navrhovateľky ochotný sa po ňu aj dostaviť na územie SR. Správny orgán v zmysle napadnutého rozhodnutia zaistil navrhovateľku najdlhšie do 25.01.2016 s prihliadnutím na to, aké úkony majú byť v súvislosti s jej odovzdaním do Maďarskej republiky zabezpečené v zmysle dohody medzi vládou SR a MR, pričom súd považuje danú dobu zaistenia za adekvátnu. Keďže navrhovateľka sa pohybovala po území ČŠ a v rámci tzv. schengenského priestoru neoprávnene, pričom neoprávnene viackrát prekročila hranice vyššie uvedených štátov súd má za to, že jej zaistenie bolo nevyhnutné. V konaní bolo preukázané, čo navrhovateľka nenamietala, že na územie Slovenska sa dostala v kamióne z územia L., pričom následne pokračovala v ceste do N. a do U.. Na územie Slovenskej republiky bola odovzdaná orgánmi Českej republiky dňa 25.10.2015 príslušníkom správneho orgánu v súlade s dohodou medzi vládou ČR a SR o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto bola zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC na účel jej vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Dohoda medzi vládou SR a vládou MR o readmisii osôb na spoločnej hranici, pričom v zmysle predmetnej Dohody začal správny orgán dňa 25.10.2015 výkon readmisie. Týmto bola splnená podmienka zaistenia navrhovateľky za účelom jej vrátenia podľa medzinárodnej dohody v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC, ktorým Dohoda medzi vládou ČR a SR o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici nepochybne je. Rovnako bolo v konaní preukázané, že navrhovateľka neoprávnene prekročila vonkajšiu hranicu SR a na území SR má neoprávnený pobyt v zmysle § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC, nakoľko na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt a rovnako nie je žiadateľkou o azyl na území SR. Nemožno sa stotožniť so záverom prezentovaným v opravnom prostriedku, že účel zaistenia zanikol dňa 09.11.2015 z toho dôvodu, že nedošlo k odovzdaniu navrhovateľky na územie Maďarska a teda ďalšie zaistenie navrhovateľky je v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, nakoľko proces readmisie v zmysle bilaterálnej dohody môže trvať dlhší čas a na zabezpečenie tejto readmisie správny orgán stanovil adekvátnu lehotu, v zmysle ktorej aj zaistil navrhovateľku (najdlhšie do 25.01.2016) a súčasne s dňom zaistenia navrhovateľky začal realizovať úkony smerujúce k jej odovzdaniu, pričom táto doba zaistenia je nevyhnutná na realizovanie týchto úkonov. Súd poukazuje na to, že v danej veci je nepochybné, že výkon správneho vyhostenia navrhovateľky je potenciálne možný v zmysle vyššie uvedenej dohody medzi SR a MR, čím je naplnený aj logický predpoklad jej zaistenia, že účel zaistenia môže byť naplnený. Rovnako sa súd stotožňuje s tvrdením odporcu, že nezaistením navrhovateľky by nebolo možné odstrániť protiprávny stav spočívajúci v jej nelegálnom vstupe na územie SR a je nevyhnutné na samotnú realizáciu jej fyzického odovzdania v zmysle citovanej dohody medzi SR a MR. Navyše táto nemá v záujme dobrovoľne sa vrátiť na územie MR, ale chce pokračovať do M., kde žije jej brat. V prípade jej nezaistenia zo strany orgánov SR by bolo umožnené navrhovateľke nelegálne sa pohybovať po ČŠ Európskej únie, čo nemožno akceptovať a preto možno konštatovať, že účel zaistenia aj z tohto dôvodu trvá. - Správny orgán, aj keď to navrhovateľka priamo nenamietala, ale súd považuje za potrebné uviesť, pokiaľ sa týka samotného zaistenia, aplikovaného odporcom podľa § 88 ZoPC, sa zaoberal aj možnými alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, pričom súd konštatuje, že správny orgán správne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že v prípade navrhovateľky tieto nemohli byť uplatnené, nakoľko účastníčka konania nepreukázala finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ZoPC a z toho dôvodu nie je ani schopná preukázať zabezpečenie ubytovania počas trvania alternatívne uloženej povinnosti (§ 89 ods. 3 ZoPC). - Správny orgán náležitým spôsobom v zmysle § 47 Správneho poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľky je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC z dôvodov uvedených vyššie, čím správny orgán správne aplikoval zákonné ustanovenie na zistený skutkový stav. - Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľky za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľky týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BB7-193-026/2015-AV zo dňa 25.10.2015 v zmysle § 250q ods. 3 O.s.p. ako zákonné potvrdil, majúc za to, že napadnuté rozhodnutie zohľadňuje požiadavku efektívnosti a účelnosti a nie je v rozpore s Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách z dôvodov uvedených vyššie. Rovnako postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľka nebola v konaní úspešná a odporcovi žiadne nevznikli. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde. Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).