{"guid": "8ccab207-0ac1-4830-ab54-aa555cba1b71:331e6efd-39c4-428e-a216-2ff37ee3dd5c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7013200151.1", "spisova_znacka": "6S/18/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/18/2013 z 24. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 24. februára 2016, sp. zn. 6S/18/2013, ECLI:SK:KSKE:2016:7013200151.1", "identifikacne_cislo": "7013200151", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Anna Bejdová", "sudca_id": 1286, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-bejdova-1286", "datum_vydania": "2016-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/331e6efd-39c4-428e-a216-2ff37ee3dd5c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7013200151.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7013200151.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7013200151.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/18/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200151
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7013200151.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Valéria Mihalčinová a členov
senátu JUDr. Milan Konček a JUDr. Eva Baranová, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. M. U. C. B. R. G.,
bytom U. C., F. č. XX, zastúpený advokátkou: JUDr. Iveta Rajtáková, Advokátska kancelária so sídlom
Košice, Štúrova č. 20, proti odporcovi: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky Banská Bystrica,
Lazovná ul. 63, o p r e s k ú m a n i e rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/573826-1283076/2012/5081
z 27. novembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Podanou žalobou žalobca žiadal súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného z 27.11.2012
č. 1100303/1/573826-1283076/2012/5081, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
v nadväznosti na §  165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice č.
9800305/5/2615401/2012 z 28.09.2012, ktorým daňový úrad uložil podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č.
511/1992 Zb. pokutu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 vo výške 353,50 Eur
daňovému subjektu JUDr. Ing. M. U., potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správca dane určil daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie
február až december 2001 daň podľa pomôcok, o čom vyhotovil Protokol č. 709/320/29604/2006 zo
04.09.2006. Následne vydal správca dane platobný výmer č. 709/320/36927/06/ZIM z 03.11.2006,
ktorým určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za za zdaňovacie obdobie júl 2001 vo výške 74.734,00 Sk,
t. j. 2.480,71 Eur. Rozdiel dane bol určený na základe pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992
Zb.. Platobný výmer o určení dane podľa pomôcok nadobudol právoplatnosť 02.11.2007. Na podklade
právoplatného platobného výmeru o určení dane podľa pomôcok vydal správca dane odvolaním
napadnuté rozhodnutie o uložení pokuty vo výške 353,50 Eur. Rozhodnutie č. 9800305/5/2615401/2012
z 28.09.2012 bolo vydané podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb..

Proti rozhodnutiu správcu dane podal včas odvolanie žalobca a žalovaný rozhodnutím z 27.11.2012
č.1100303/1/57386-1283076/2012/5081 potvrdil rozhodnutie správcu dane z 28.09.2012.

Na odvolaciu námietku týkajúcu sa vecnej správnosti vydaného platobného výmeru z 03.11.2006
č.709/320/36927/06/ZIM o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie júl 2001 uviedol,



že platobný výmere je právoplatný, bol predmetom samostatného odvolacieho konania, ale bol aj
preskúmavaný súdom.

Žalovaný neakceptoval odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej správca dane pri vydaní rozhodnutia
o uložení pokuty nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/19691/2010-81 z
13.01.2011, ktorým súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo 16.04.2010, ako aj rozhodnutie Daňového
úradu Košice I z 09.11.2009, ktorým už raz bola uložená pokuta podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č.
511/1992 Zb. na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001, pričom podľa § 250j ods. 6 O.
s. p. sú správne orgány viazané právnym názorom súdu. K tejto námietke uviedol, že pri rozhodovaní
vychádzal zo zmenenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Poukázal na rozsudok
NS SR sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26.10.2010, v ktorom vyslovil právny názor, že: ak podľa zákona č.
150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou
osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou a zároveň daňové orgány takouto plnou právnou
subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov
pracovnoprávnych je oprávnené konať len  Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví
štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR
reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu Košice V využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona
o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového
úradu Košice V nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná
na iného vecne príslušného správcu dane. Ústavnú sťažnosť podanú proti tomuto rozsudku Ústavný
súd SR uznesením sp. zn. II.ÚS 159/2011-19 z 12.04.2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd SR právny názor v uvedenom uznesení ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych
orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny nespochybnil, ale vyjadril sa, že predmetný právny
názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného
aplikovaného relevantného zákonného predpisu.“ V súlade s týmto právnym názorom postupoval
Najvyšší súd SR aj pri rozhodovaní o pokute napríklad za zdaňovacie obdobie marec 2001 (rozsudok NS
SR 8Sžf/57/2011 z 27.09.2012), v ktorom námietky daňového subjektu týkajúce sa zloženia kontrolnej
skupiny vyhodnotil ako nedôvodné. Vzhľadom na tieto právne názory Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR k aplikácii nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. 118/2008 z 10.12.2009 hodnotil uvedenú
odvolaciu námietku o nerešpektovaní právneho názoru súdu ako nedôvodnú.

Vo včas podanej žalobe žalobca sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného z 27.11.2012
č. 1100303/1/573826-1283076/2012/5081, ako aj rozhodnutia správcu dane z 28.09.l2012 č.
9800305/5/2615401/2012. Namietol, že správca dane - Daňový úrad Košice, ako aj žalovaný pri
vydávaní svojich rozhodnutí nerešpektovali právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v
rozsudku sp. zn. 6S/19691/2010 z 13.01.2011, ktorým boli zrušené rozhodnutia Daňového úradu
Košice I z 09.11.2009 č. 695/231/88645/09, ako aj rozhodnutie žalovaného zo 16.04.2010 č.
I/223/7524-45095/2010/992517-r. O vyrubení pokuty za to isté zdaňovacie obdobie, pričom podľa §
250j ods. 7 O. s. p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu. Nesúhlasí s právnym názorom
žalovaného, podľa ktorého viazanosť s právnym názorom súdu neplatí absolútne, ale je možné sa od
právneho názoru odchýliť, napr. keď dôjde k zásadnej zmene právneho prostredia, zistenia odlišného
skutkového stavu, alebo prijatia protichodného zjednocujúceho stanoviska.“ Uviedol, že nie je mu známe
čo má žalovaný na mysli pod pojmom „právne prostredie“. Ak žalovaný má na mysli zmenu právnej
úpravy, potom je potrebné podľa neho poukázať na to, že k takejto zmene právnej úpravy nedošlo.
V danej veci nenastala ani situácia, aby došlo k zisteniu odlišného skutkového stavu. Pokiaľ bolo
dôvodom nerešpektovanie právneho názoru súdu, prijatie „protichodného zjednocujúceho stanoviska“
uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadne protichodné zjednocujúce stanovisko neoznačil
a v skutočnosti ani takéhoto stanovisko neexistuje.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval na právnom hodnotí veci z dôvodov
uvedených v preskúmavanom rozhodnutí. Dodal, že právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v
rozsudku č. k. 5Sžo/101/2010 vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa a mieste príslušného daňového
úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej
správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po
predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného
orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti bol Ústavným  súdom
SR v jeho uzneseniach, č. k. I.ÚS 192/2008-27 zo 04.06.2008 č. k. III.ÚS 386/2008-24 z 25.11.2008,
č. k. II.ÚS 137/2010-28 z 24.03.2010, č. k. II.ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne



akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti. V tomto ohľade a s
prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru
vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 118/2008-61 z 10.12.2009 za
ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uvedené
právne závery uviedol Najvyšší súd SR aj v ďalších svojich rozsudkoch, ktorými rozhodoval v právnej
veci žalobcu JUDr. Ing. M. U. proti Finančnému riaditeľstvu SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
o určení dane podľa pomôcok a uložení pokút, konkrétne ide o rozsudky vo veciach 5Sžf/68/2011
z 23.02.2012, 4Sžf/8/2012 z 26.06.2012, 8Sžf/46/2011 z 28.06.2012, 4Sžf/15/2012 z 26.06.2012,
5Sžf/23/2012 z 31.01.2013, 8Sžf/57/2011 z 27.09.2012, 5Sžf/21/2011 z 26.01.2011, 5Sžf/23/2011 z
26.01.2011, 2Sžf/61/2011 zo 04.07.2012, 8Sžf/58/2011 z 27.09.2012, 5Sžf/43/2011 z 23.02.2012. Vo
všetkých uvedených rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sa konštatuje, že nález Ústavného súdu SR č.
k. II.ÚS 118/2008-61 z 10.12.2009 predstavuje ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu SR. Právny názor prezentovaný v týchto
rozsudkoch predstavuje protichodné a aj zjednocujúce stanovisko  v otázke aplikácie právneho názoru
podľa nálezu Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. II.ÚS 118/2008 z 10.12.2009. V neposlednom rade
poukázal aj na to, že za zdaňovacie obdobie február, marec, máj, august, september, november,
december 2001 a december 2000 Najvyšší súd SR potvrdil rozsudky Krajského súdu v Košiciach,
ktorými boli zamietnuté žaloby o preskúmanie rozhodnutí žalovaného, ktorými žalovaný potvrdil
rozhodnutie správcu dane o uložení pokút. Všetky pokuty boli uložené na rovnakom skutkovom a
právnom základe, preto mal správca dane, ako aj žalovaný za to, aby bol postup pri ukladaní pokút na
dani z pridanej hodnoty u žalobcu za všetky zdaňovacie obdobia rovnaký.

Súd v konaní  podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok
stanovených v § 250f ods. 2 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa
so žalobou žalobcu, písomným vyjadrením žalovaného, administratívnym spisom žalovaného ako aj
správcu dane, pripojeným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/13/2013-44 zo 16.10.2013
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžf/143/2013 z 25.02.2015 a dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná.

Z predložených administratívnych spisov žalovaného ako aj správcu dane súd zistil, že Daňový úrad
Košice V platobným výmerom  z 03.11.2006 č. 709/320/36927/06/ZIM určil platiteľovi dane Ing. Mgr.
M. U. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume 74.734,00 Sk. Daňové
riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím z 12.10.2007 č. I/223/3970-77380/2007/991545-r podľa
§ 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. platobný výmer Daňového úradu Košice V č. 709/320/36927/06/
ZIM z 03.11.2006 vydanému podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ktorým bol určený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume 74.734,00 Sk podľa § 29 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb. daňovému subjektu Ing. Mgr. M. U. zamietol pre nedôvodnosť.

Rozhodnutie daňového riaditeľstva zo dňa 12.10.2007, ako aj platobný výmer Daňového úradu Košice
V z 03.11.2006 Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 7S/106/2007-120 z 18.06.2008 žalobu zamietol
a Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 3Sžf/74/2008 zo 04.12.2008 rozsudok Krajského súdu v Košiciach
ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v
sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej sadzby NBS/ECB a dane alebo rozdielu dane určenej
správcom dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6 citovaného zákona).

Pri ukladaní pokuty  sa uplatňuje základná úroková sadzba NBS/ECB platná v deň doručenia rozhodnutia
(§ 35ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 110h zákona č. 511/1992 Zb., ak do  31.12.2008 nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej
úrokovej sadzby pri výpočte pokuty (§ 35 ods. 1 a 3 citovaného zákona) sankčného úroku (§ 35 ods. 1
a 6), úroku z podloženej sumy (§ 59 ods. 7) a úroku (§ 63 ods. 3) po 31.12.2008 sa použije základná
úroková sadzba  podľa zákona účinného do 31.12.2008.

Žalobca v podanej žalobe sa obmedzil iba na jeden jediný žalobný dôvod, a to nerešpektovanie právneho
názoru Krajského súdu v Košiciach uvedeného v rozsudku č. k. 6S/19691/2010 z 13.01.2011, čím podľa



neho došlo k porušeniu ustanovenia § 250j ods. 7 O. s. p. z dôvodu, že správca dane, ako aj žalovaný
nerešpektovali právny názor súdu, ktorý podľa uvedeného ustanovenia je pre správne orgány záväzný.

Krajský súd v Košiciach v odôvodnení  rozsudku č. k. 6S/19691/2010 z 13.01.2011 poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 118/2008 z 10.12.2009, z ktorého vyplýva, že postupom daňovej
kontroly, keď daňovú kontrolu u žalobcu vykonávali zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane,
došlo k obídeniu § 3 a § 4 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a k
porušeniu  práva žalobcu zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádzal zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR prezentovanej napríklad v rozsudkoch vo veciach č. k. 5Sžf/68/2011 z 23.02.2012,
4Sžf/8/2012 z 26.06.2012, 4Sžf/15/2012 z 26.06.2012 a konkrétne Najvyšší súd SR v rozsudku č. k.
5Sžf/68/2011 z 23.02.2012 uviedol:

„Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd SR dáva
do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 159/2011- 19 z 13.04.2011, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku  Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/101/2010 z
27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného
Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie a rozhodnutie...“.

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý
v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010:

V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane
- Daňového úradu Košice V., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.
Preto v ďalšom konaní treba  dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov 1 výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V. (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
Ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a
poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť.  Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec
bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým aj ich právny
základ plynie práve zo vzájomných  vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z.
z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňového riaditeľstvo SR je právnickou osobou,
teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou
nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych
je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci
vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet
riaditeľa Daňového úradu Košice využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z
Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu Košice nič
vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna  príslušnosť nebola  delegovaná na iného vecne
príslušného správcu dane.

Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 03.11.2006 správca dane
vychádzal okrem iného zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového
úradu Prešov 1 došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly,
ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal zo skutkového záveru,  že k určeniu osôb na vykonanie
daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní, (v ktorom sa rozhoduje o



právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom
v rozhodujúcom období).

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010 ohľadne
zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny ústavný súd
SR vo svojom rozhodnutí č. k. II.ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že
predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu  riaditeľa miestne
príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako
zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného
správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného
orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových  úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR
v jeho uzneseniach č. k. I.ÚS 192/2008-28 zo 04. 06. 2008, č. k.I II.ÚS  386/2008-24 z 25.11.2008, č.
k. II.ÚS 137/2010-28 z 24.03.2010 a č. k. II.ÚS 159/2011-19 z 13. 04. 2011 považovaný za ústavne
akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané
porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie
právneho názoru vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 118/2008-61 z 10.12.2009 za
ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR.

V tejto súvislosti krajský súd ešte dodáva, že pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné
postupovať tak, aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne
nedochádzalo k porušeniu princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR
bola vyvolaná ďalšími rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku
46 ods. 1, 2 Ústavy SR v súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí
neboli organizačne začlenení k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu
SR vyplývajúce z rozsudku č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012 ako aj ďalších rozsudkov Najvyššieho
súdu SR uvedených vo vyjadrení  žalovaného k žalobe si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím
mení svoju doterajšiu rozhodovaciu prax prezentovanú aj rozsudkom č. k. 6S/19687/2010-41 zo dňa
13.01.2011. Krajský súd má za to, že s prihliadnutím na zmenu svojej rozhodovacej praxe nedochádza k
porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, resp. porušeniu princípu právnej istoty. Zmenu
svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil.

Za situácie, keď právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v rozsudku č. k. 6S/19691/2010
z 13.01.2011 bol už prekonaný nasledujúcou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, nemožno
dospieť k záveru, že jeho nerešpektovaním  došlo k porušeniu ustanovenia § 250j ods. 7 O. s. p..

Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených
uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby bol
v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní, žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi nepriznal právo na náhradu
trov konania, lebo v konaní nebol úspešný.

Senát krajského súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.
z. v platnom znení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.



V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne  rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:509108d9-f8b5-4030-8d38-5b434c4d6fe6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 159/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:509108d9-f8b5-4030-8d38-5b434c4d6fe6"}, {"guid": "ussr:ea0a9cfe-d73b-47ec-bb0d-030e5ed63733", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/2010 z 24. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-24", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea0a9cfe-d73b-47ec-bb0d-030e5ed63733"}], "citovane_v": []}