Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/136/2015 z 26. 1. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 26. januára 2016, sp. zn. 7S/136/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7015201204.1
Krajský súd Košice | 7S/136/2015 | ECLI:SK:KSKE:2016:7015201204.1 | 2016-01-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8660dbf-283d-4c0b-997c-156af7a8fb99
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7015201204.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/136/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015201204
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015201204.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr.
Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobkyne T.. I. Y., bytom L.. K.D. XXXX/XX, F.
L., proti žalovanému Okresnému úradu Košice, odboru opravných prostriedkov, so sídlom Komenského
52, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP1-2015/034743/GEC zo
dňa 08.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Žalobu   z a m i e t a .

Žalobkyni  právo na náhradu trov konania   n e p r i z n á v a  .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 20.10.2015 doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.10.2015 sa žalobkyňa domáhala
zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP1-2015/034743/GEC zo dňa 08.10.2015
v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Košice, odboru všeobecnej vnútornej správy, č. OU-KE-
OVVS2-2015/012882, 2015/381/ZAO zo dňa 24.07.2015 a navrhla  zastaviť konanie.

Okresný úrad Košice, odbor všeobecnej vnútornej správy rozhodnutím č. OU-KE-OVVS2-2015/012882
zo dňa 24.07.2015, ako príslušný prvostupňový správny orgán podľa Čl. I § 2 zákona č. 180/2013 Z.
z.  o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení
v nadväznosti na ustanovenie § 6 ods. 1 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“), s poukázaním na ustanovenie § 52 a
§ 55 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „priestupkový
zákon“) rozhodol tak, že T.. I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.. L.. K. XXXX/XX, XXX XX F. L., sa
uznáva vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm.
a/ priestupkového zákona, ktorého sa dopustila tým, že dňa 13.02.2015 v čase pribl. o 11.30 hod. na
pojednávaní v súdnom konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. 19C/73/2012,
v právnej veci navrhovateľa T.. T. U., správca úpadcu PROFITUBE, spol. s r.o., v konkurze proti SR
- Ministerstvo financií SR, o náhradu škody, na pojednávaní v miestnosti č. 123/I. posch., Štúrova 29,
Košice, slovami cit: „...takéto veci vyťahuje, resp. spomína človek bez akejkoľvek morálky a cti, ktorý
bezdôvodnými žalobami voči štátu, táto žaloba nemá žiadny právny základ“ a „...si tá istá osoba dovolila
podať túto predmetnú žalobu bez nejakého právneho základu, takýmto spôsobom sa snažiť rozkrádať
štátny majetok a majetok štátu“, ublížila navrhovateľovi na cti tak, že ho urazila.

Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ priestupkového zákona
obvinenej za spáchaný priestupok uložil sankciu: pokutu vo výške 30 eur. Zároveň obvinenej T.. I.
Y. uložil podľa § 79 ods. 1 priestupkového zákona v spojení s ustanovením § 1 písm. a/ vyhlášky
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 411/2006 Z. z., ktorou sa stanovuje paušálna suma trov



konania o priestupku, v znení neskorších predpisov povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16
eur.

Odôvodnenie citovaného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, je obsahom podrobného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.

V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobkyňa navrhla rozhodnutie
Okresného úradu Košice, odboru všeobecnej vnútornej správy, spis. č. OU-KE-OVVS2-2015/012882,
č. priestupku: 2015/381/ZAO zo dňa 24.07.2015 zrušiť a konanie zastaviť.

Odvolacie námietky žalobkyne proti rozhodnutiu Okresného úradu Košice, odboru všeobecnej vnútornej
správy, č. OU-KE-OVVS2-2015/012882 zo dňa 24.07.2015 korešpondujú so žalobnými námietkami proti
napadnutému rozhodnutiu žalovaného a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní odvolanie obvinenej
zamietol a rozhodnutie Okresného úradu Košice, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU-KE-
OVVS2-2015/012882, 2015/381/ZAO zo dňa 24.07.2015, potvrdil.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na výrok rozhodnutia správneho orgánu
prvého stupňa a uviedol, že obvinená podala proti vyššie uvedenému rozhodnutiu v zákonnej
lehote odvolanie. V odvolaní uviedla, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní nezohľadnil tú
skutočnosť, že k výrokom na adresu navrhovateľa došlo na súdnom pojednávaní, kde na priebeh
súdneho pojednávania dohliada zákonná sudkyňa, ktorá má možnosť uložiť poriadkovú pokutu.
Obvinená v podanom odvolaní ďalej tvrdila, že prvostupňový správny orgán vyhodnotil určité výroky bez
toho, aby bol s prípadom oboznámený, pretože Ministerstvo financií SR eviduje päť súdnych sporov, v
ktorých žalobcom je T.. U. - správca konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r.o.. Prvostupňový
správny orgán nepreveroval, ako pojednávania prebiehali, akým urážlivým spôsobom sa T.. U. vyjadril na
adresu štátnych zamestnancov a ako na pojednávaní zdôrazňoval, či vedia, kto je „on“. Obvinená ďalej
uviedla, že prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia poukázal na elektronickú  nahrávku
zo súdneho spisu, avšak zo strany kompetentných zamestnancov okresného súdu bolo potvrdené,
že dňa 13.02.2015 sa vôbec nevyhotovoval elektronický záznam. Z okresného súdu bolo následne
telefonicky oznámené, že elektronická nahrávka sa po niekoľkých mesiacoch našla v inom spise a bola
vyhodnotená ako neplatná, pretože oficiálne sa súdne pojednávania nahrávajú od 02.03.2015, a pokiaľ
sa niečo nahrávalo, jednalo sa o záznam počas skúšobnej prevádzky, ktorý sa v spise ani nenachádza.
Podľa obvinenej preto na tento zvukový záznam nie je možné prihliadať a ako dôkaz ho nie je možné
akceptovať. Obvinená v odvolaní ďalej uviedla, že sudkyňa podrobne protokolovala prednesy a potvrdila
všetko, čo odznelo na pojednávaní a žiaden jej výrok nevyhodnotila spôsobom, že obvinená narušila
dôstojnosť pojednávania a dokonca výroky, ktoré vyhodnotil prvostupňový správny orgán z „elektronickej
nahrávky“ za urážlivé, nie sú v písomnej zápisnici ani uvedené. V závere odvolania obvinená uviedla,
že naďalej zastáva svoj názor, že výroky na adresu navrhovateľa nemohli nijakým spôsobom ovplyvniť
postoj okolia voči osobe navrhovateľa a nie sú naplnené znaky priestupku, pretože výroky nesmerovali
k narušeniu občianskeho spolunažívania, ale bola to reakcia na vyjadrenia navrhovateľa na súdnom
pojednávaní.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citoval ustanovenia § 2 ods. 1, § 3, § 49 ods. 1
písm. a/ zákona o priestupkoch,  § 32 ods. 1, § 34 ods. 5, § 46 zákona o správnom konaní a uviedol,
že prvostupňový správny orgán pri vydaní rozhodnutia č. OU-KE-OVVS2-2015/012882, 2015/381/ZAO
zo dňa 24.07.2015,  vychádzal z návrhu na prejednanie priestupku a tiež zo zápisníc o prejednávaní
priestupku zo dňa 15.04.2015, 04.06.2015 a 22.07.2015. Po výsluchu navrhovateľa, ktorý sa nebránil
uzatvoreniu zmieru s obvinenou a po výsluchu obvinenej, ktorá uzavretie zmieru s obvineným odmietla
a tiež na základe priloženej zvukovej nahrávky zo súdneho pojednávania konaného dňa 13.02.2015,
bolo dostatočne preukázané, že obvinená použila výroky, ktorými navrhovateľa urazila na cti tak, ako
to vo svojej výpovedi a tiež v návrhu na prejednanie priestupku uviedol navrhovateľ. Žalovaný ďalej
uviedol, že prvostupňový správny orgán považoval za preukázané, že obvinená konala zavinene a
svojím konaním naplnila všetky znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch, teda že predmetné výroky na adresu
navrhovateľa predniesla tak, ako sú uvedené v návrhu na prejednanie priestupku. Žalovaný konštatoval,



že pri druhu sankcie a jej výmery v hornej hranici prvostupňový správny orgán prihliadal na závažnosť
spáchaného priestupku, kedy sa obvinená skutku dopustila s následkom narušenia objektu priestupku,
ktorým je občianske spolunažívanie nedbanlivostným konaním s následkom ujmy na cti iného. Poukázal
na to, že závažnosť spáchaného skutku bola zvýšená tým, že obvinená skutok spáchala na miestne
verejnosti prístupnom a pred viacerými prítomnými osobami.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že pri priestupkoch proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ priestupkového zákona na vyslovenie výroku o vine
páchateľa zákon o priestupkoch stanovuje, že je postačujúce zavinenie z nedbanlivosti. Uviedol, že
podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o priestupkoch je priestupok spáchaný v nedbanlivosti, ak páchateľ
vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných
dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo nevedel, že svojím konaním
môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné
pomery vedieť mohol a mal. Žalovaný bol toho názoru, že obvinená konala zavinene a svojím konaním
naplnila všetky znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1
písm. a/ priestupkového zákona, pretože bolo dostatočne preukázané, že predmetné výroky na adresu
navrhovateľa predniesla tak, ako sú uvedené v návrhu.

Tvrdenia obvinenej, uvedené v odvolaní, že výroky na adresu navrhovateľa nemohli nijakým spôsobom
ovplyvniť postoj okolia voči osobe navrhovateľa a že nie sú naplnené znaky priestupku, pretože
jej výroky nesmerovali k narušeniu občianskeho spolunažívania, ale boli reakciou na vyjadrenia
navrhovateľa na súdnom pojednávaní, žalovaný považoval za účelovú obranu obvinenej v snahe vyhnúť
sa zodpovednosti za spáchaný skutok. Konštatoval, že pre naplnenie pojmových znakov priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch nie je potrebný verejný
spôsob obvinenia a je irelevantné, či bola urážka prednesená verejne a pred viacerými ľuďmi. Uviedol,
že výroky obvinenej, ktoré sú predmetom konania, ako napr. „osoba bez cti a morálky“, boli spôsobilé
uraziť a ponížiť iného, preto ich nemožno kvalifikovať ako primeranú reakciu obvinenej alebo ako jej
konanie, smerujúce k odvráteniu priamo hroziaceho útoku na zákonom chránený záujem, nakoľko takýto
útok v čase, kedy obvinená výroky predniesla, nehrozil.

V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že obvinená si mohla byť vedomá,
že použité výroky môžu byť hanlivé, teda že iného môžu uraziť na cti, resp. že môžu iného vydať
na posmech, pretože v čase ich prednesenia sa v pojednávacej miestnosti nachádzalo viacero osôb,
ktorých postoj voči osobe navrhovateľa mohol byť týmto ovplyvnený.

Včas podanou žalobou sa žalobkyňa  domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného  č. OU-KE-
OOP1-2015/034743/GEC zo dňa 08.10.2015 v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Košice, odboru
všeobecnej vnútornej správy, č. OU-KE-OVVS2-2015/012882, 2015/381/ZAO zo dňa 24.07.2015 a
navrhla konanie zastaviť.

Žalobkyňa v podanej žalobe poukázala na rozhodnutie Okresného úradu Košice, odboru opravných
prostriedkov, č. OU-KE-OOP1-2015/034743/GEC zo dňa 08.10.2015 a uviedla, že odvolací orgán sa
stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu. Konštatovala, že odvolací orgán sa
nevysporiadal s argumentáciou uvedenou v podanom odvolaní a podané odvolanie vyhodnotil ako
účelovú obranu. Uviedla, že na dôstojnosť súdneho konania poriadok v pojednávacej miestnosti zo
zákona dohliada zákonný sudca a napriek tomu, že zákonná sudkyňa k žiadnym jej výrokom nemala
pripomienky a ani ju neupozornila na nedôstojné vystupovanie, správny orgán bez znalosti prípadu
(súdneho sporu) a bez relevantných dôkazov svojím rozhodnutím rieši a hodnotí priebeh pojednávania.
Konštatovala, že na súdnom pojednávaní boli podrobne zaprotokolované prednesy. Výroky, ktoré
vyhodnotil správny orgán „z elektronickej nahrávky“ za urážlivé, nie sú v písomnej zápisnici ani uvedené.
Pokiaľ jej výroky T.. U. považoval do takej miery za urážlivé, že následne inicioval začatie konania
vo veci priestupku, je otázne, z akého dôvodu nie sú uvedené ani v písomnej zápisnici a z akého
dôvodu nenamietal nepresnú protokoláciu priamo na pojednávaní. Žalobkyňa poukázala na to, že
správny orgán nepreveroval ako pojednávania prebiehali, akým urážlivým spôsobom sa T.. U. vyjadril
na adresu štátnych zamestnancov a čo všetko odznelo na pojednávaní. Konštatovala, že správny
orgán sa nevysporiadal ani s jej námietkou, ktorým spochybnila pravosť elektronickej nahrávky, pričom
elektronickú nahrávku si nevyžiadal správny orgán, ale správnemu orgánu „nahrávku“ predložil priamo
T.. U.. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v podanom odvolaní poukázala na to, že aj vedúci zamestnancovi



Ministerstva financií SR mali záujem o vypočutie elektronickej nahrávky, ale zo strany okresného súdu
bolo potvrdené, že dňa 13.02.2015 sa vôbec nevyhotovoval elektronický záznam. Z okresného súdu
bolo následne oznámené, že sa elektronická nahrávka po niekoľkých mesiacoch našla v inom spise a
bola vyhodnotená ako neplatná. Oficiálne sa súdne pojednávania nahrávajú od 02.03.2015 a pokiaľ sa
niečo nahrávalo - jedná sa o záznam počas skúšobnej prevádzky, ktorý sa v spise ani nenachádza.
Poukázala na to, že správny orgán teda rozhodol na základe neexistujúceho (neplatného) dôkazu,
pričom predmetný dôkaz si správny orgán zo súdu ani nevyžiadal zrejme z dôvodu, že bol uzrozumený
s tým, že sa v súdnom spise nenachádza a je vyhodnotený ako neplatný.

V podanej žalobe žalobkyňa ďalej uviedla, že pri vydaní predmetného rozhodnutia správny orgán
nepostupoval v zmysle zákona a konal bez znalosti právnej problematiky (súdneho sporu), do ktorej mal
záujem zasiahnuť a vychádzal z dôkazov, na ktoré ako dôkaz nie je možné ani prihliadnuť. Výroky počas
pojednávania, v ktorom sa rieši náhrada škody voči štátu za viac ako 25 miliónov eur, nemôže okresný
úrad vytrhnuté z celého kontextu prípadu riešiť v zmysle zákona o priestupkoch a vyhodnotiť ako výroky
smerujúce k narušeniu občianskeho spolunažívania.

V závere podanej žaloby žalobkyňa uviedla, že výroky na adresu T.. U. nemohli nijakým spôsobom
ovplyvniť postoj okolia voči jeho osobe a nie sú naplnené znaky priestupku.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 10.12.2015 navrhol, aby súd žalobu zamietol a trovy
konania znášala žalobkyňa. Dôvody uvedené v tomto písomnom vyjadrení žalovaného korešpondujú s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalovaný ďalej uviedol, že prvostupňový správny
orgán pri vydaní rozhodnutia č. OU-KE-OVVS2-2015/012882, 2015/381/ZAO zo dňa 24.07.2015
vychádzal z návrhu na prejednanie priestupku a tiež zo zápisnice o pojednávaní priestupku zo dňa
15.04.2015, 04.06.2015 a 22.07.2015. Po výsluchu navrhovateľa, ktorý sa nebránil uzatvoreniu zmieru
s obvinenou a po výsluchu obvinenej, ktorá uzavretie zmieru s obvineným odmietla a tiež na základe
priloženej zvukovej nahrávky zo súdneho pojednávania konaného dňa 13.02.2015 bolo dostatočne
preukázané, že obvinená použila výroky, ktorými navrhovateľa urazila na cti tak, ako to vo svojej
výpovedi a tiež v návrhu na prejednanie priestupku uviedol navrhovateľ. Prvostupňový správny orgán
považoval za preukázané, že obvinená konala zavinene a svojím konaním naplnila všetky znaky
skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm.
a/ zákona o priestupkoch, teda že predmetné výroky na adresu navrhovateľa predniesla tak, ako sú
uvedené v návrhu na prejednanie priestupku. Konštatoval, že v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o
priestupkoch pri určení druhu sankcie a jej výmery v hornej hranici prvostupňový správny orgán prihliadal
na závažnosť spáchaného priestupku, kedy sa obvinená skutku dopustila s následkom narušenia
objektu priestupku, ktorým je občianske spolunažívanie nedbanlivostným konaním s následkom ujmy
na cti iného. Závažnosť spáchaného skutku bola zvýšená tým, že obvinená skutok spáchala na mieste
verejnosti prístupnom a pred viacerými prítomnými osobami.

V písomnom vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa počas konania prvostupňového správneho
orgánu, v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu a ani v predmetnej žalobe
nepoprela, že navrhovateľovi T.. U. počas súdneho pojednávania dňa 13.02.2015 povedala predmetné
výroky uvedené v návrhu na prejednanie priestupku, iba argumentovala tým, že výroky na adresu
navrhovateľa nemohli nijakým spôsobom ovplyvniť postoj okolia voči osobe navrhovateľa, a že nie sú
naplnené znaky priestupku, pretože výroky nesmerovali k narušeniu občianskeho spolunažívania, ale
bola to reakcia na vyjadrenia navrhovateľa na súdnom pojednávaní. Vzhľadom na to, že obvinená
vyslovenie urážlivých výrokov uvedených v návrhu na prejednanie priestupku nepoprela, žalovaný je
toho názoru, že dokazovanie prostredníctvom zvukovej nahrávky, ktorej pravosť žalobkyňa namietala,
nebolo pre toto konanie tak podstatné.

V závere písomného vyjadrenia žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru žalobkyňa v žalobe neuvádza
žiadne nové skutočnosti, žaloba sa opiera o tie isté dôvody, ktoré boli uvedené v odvolaní, žalovaný sa
s nimi vysporiadal v druhostupňovom rozhodnutí, a preto trvá na argumentácii uvedenej v napadnutom
rozhodnutí.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného z
dôvodov uvedených v žalobe a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného, ako aj správneho



orgánu prvého stupňa, za splnenia podmienok uvedených v § 250f O.s.p. bez nariadenia pojednávania
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“), priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí
alebo vydá na posmech.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo
ohrozuje záujem spoločnosti, ktoré je za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone, ak
nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

Podľa § 3 zákona č. 372/1990 Zb., na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak
zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ

a) vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných
dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo
b) nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom
na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., za priestupok možno uložiť tieto sankcie:

a) pokarhanie,
b) pokutu,
c) zákaz činnosti,
d) prepadnutie veci.

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na
závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol
spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom
bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.

Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb., ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú
sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.4)

Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie
obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu, najmä o tom, či

a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona,
b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku,
c) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku
postačí samotné prejednanie priestupku,
d) uloží ochranné opatrenie,
e) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.

Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., podkladom na začatie konania o priestupku je správa
o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácie alebo občana o
priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v
trestnom konaní.

Podľa § 34 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi
sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť
na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti.



V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkoch zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Pre súd
je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd prihliadne len na
tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
(§ 250i ods. 1, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej
veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú
pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady
správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver,
ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a
postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný
právny predpis.

Skutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu je zakotvená v ustanovení § 49 zákona
o priestupkoch. Súd sa zaoberal skutkovou podstatou priestupku podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm.
a/ zákona o priestupkoch, pretože sa vzťahuje na predmetnú právnu vec. Podľa citovaného ustanovenia
sa priestupku dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech. Za priestupok
podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. možno uložiť pokutu do 33 eur.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
č. OU-KE-OOP1-2015/034743/GEC zo dňa 08.10.2015,  ktorým odvolanie žalobkyne zamietol a
potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým Okresný úrad Košice, odbor všeobecnej vnútornej správy,
rozhodnutím č. OU-KE-OVVS2-2015/012882 zo dňa 24.07.2015 uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ priestupkového zákona a uložil
jej pokutu vo výške 30 eur a súčasne jej uložil povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16 eur.

V predmetnej veci správny orgán pri uznaní viny žalobkyne vychádzal z návrhu na prejednanie
priestupku a tiež zo zápisníc o prejednávaní priestupku zo dňa 15.04.2015, 04.06.2015 a 22.07.2015,
ako aj zvukovej nahrávky zo súdneho pojednávania konaného dňa 13.02.2015. Správny orgán
považoval za preukázané, že obvinená konala zavinene a svojím konaním naplnila všetky znaky
skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm.
a/ zákona o priestupkoch, teda že predmetné výroky na adresu navrhovateľa predniesla tak, ako sú
uvedené v návrhu na prejednanie priestupku. Pri určení druhu sankcie a jej výmery v hornej hranici
správny orgán prihliadal na závažnosť spáchaného priestupku, kedy sa obvinená skutku dopustila s
následkom narušenia objektu priestupku, ktorým je občianske spolunažívanie nedbanlivostným konaním
s následkom ujmy na cti iného.

Žalobkyňa v podanej žalobe namietala, že zákonná sudkyňa k žiadnym jej výrokom na pojednávaní
nemala pripomienky a ani ju neupozornila na nedôstojné vystupovanie, pričom správny orgán bez
znalosti prípadu a bez relevantných dôkazov svojím rozhodnutím rieši a hodnotí priebeh pojednávania.
Namietala, že jej výroky nie sú uvedené v písomnej zápisnici, pričom spochybnila pravosť elektronickej
nahrávky, pretože oficiálne sa súdne pojednávania nahrávajú od 02.03.2015, a pokiaľ sa niečo
nahrávalo, jedná sa o záznam počas skúšobnej prevádzky. Zároveň uviedla, že predmetný dôkaz si
správny orgán zo súdu ani nevyžiadal ale správnemu orgánu nahrávky predložil priamo T.. U..

K žalobnej námietke, že na súdnom pojednávaní zákonná sudkyňa k žiadnym výrokom žalobkyne
nemala pripomienky a ani ju neupozornila na nedôstojné vystupovanie, súd uvádza, že táto žalobná
námietka nemá žiadny vplyv na posúdenie, či navrhovateľka svojimi výrokmi na pojednávaní súdu voči
T.. T. U. ho urazila na cti a teda či sa dopustila priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa
ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb..  Podľa názoru súdu nemá taktiež žiadny vplyv
na posúdenie veci ani námietka žalobkyne, že na pojednávaní súdu boli podrobne zaprotokolované
prednesy, pričom výroky, ktoré vyhodnotil správny orgán za urážlivé, nie sú v písomnej zápisnici ani
uvedené, pretože nebolo povinnosťou zákonnej sudkyne tieto výroky žalobkyne protokolovať, nakoľko
nemali žiaden súvis s meritom veci.



V administratívnom spise správneho orgánu prvého stupňa sa nachádza zvukový záznam zo súdneho
pojednávania konaného dňa 13.02.2015. Súd v rámci prípravy na pojednávanie sa oboznámil s obsahom
tohto zvukového záznamu, o čom spísal úradný záznam a zistil, že tento zvukový záznam obsahuje
výroky žalobkyne tak, ako to citoval správny orgán prvého stupňa vo výroku svojho rozhodnutia, ktorým
uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1
písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb.. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že sa jednalo o záznam počas skúšobnej
prevádzky, a teda správny orgán rozhodol na základe neexistujúceho (neplatného) dôkazu, k tomu súd
uvádza, že sa jednalo o zvukový záznam v rámci povinnej pilotnej prevádzky, pričom z tohto záznamu sú
nesporné preukázané výroky žalobkyne na pojednávaní súdu konaného dňa 13.02.2015 voči osobe T..
T. U.. V tomto smere súd považuje za potrebné poukázať na Inštrukciu Ministerstva spravodlivosti SR z
22. decembra 2014 č. 33160/2014/110 o postupe pri vyhotovovaní zvukového záznamu z pojednávania,
ktorá nadobudla účinnosť 01.01.2015. Podľa čl. I ods. 2 citovanej inštrukcie, technické zariadenia určené
na vyhotovovanie zvukového záznamu z pojednávania sú ku dňu účinnosti tejto inštrukcie inštalované
na všetkých súdoch. Súdy postupujú podľa tejto inštrukcie pri vyhotovovaní zvukového záznamu z
pojednávania
a) v období od 01. januára 2015 do 28. februára 2015 v rámci povinnej pilotnej prevádzky,
b) od 01. marca 2015 v rámci povinnej riadnej prevádzky.
Z citovanej Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nevyplýva, žeby zvukové
záznamy z pojednávania v období od 01. januára 2015 do 28. februára 2015 v rámci povinnej pilotnej
prevádzky sa nemohli použiť, a teda slúžiť ako dôkaz až aj so zreteľom na tú skutočnosť, že Inštrukcia
nadobudla účinnosť 01.01.2015.

Z vyššie uvedených  dôvodov podľa názoru súdu možno považovať zvukový záznam z pojednávania
súdu konaného dňa 13.02.2015 ako prostriedok, ktorým možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a
ktorý je v súlade s právnymi predpismi. Taktiež nemôže byť v rozpore s právnymi predpismi, že tento
zvukový záznam predložil účastník konania, nakoľko z ust. § 34 ods. 1, 3 Správneho poriadku vyplýva,
že na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci,
a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi a že účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich
tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Preto pokiaľ účastník konania T.. T. U. predložil na podporu svojich
tvrdení dôkaz, ktorý mu bol známy, a to zvukový záznam z pojednávania a tento dôkaz aj správny orgán
vyhodnotil, takýto postup účastníka konania, ako aj správneho orgánu možno považovať za súladný s
ustanovením § 34 Správneho poriadku.

Podľa názoru súdu v predmetnej právnej veci bol presne zistený skutkový stav, ktorý viedol k objasneniu
priestupku a jeho skutkovej podstaty, a to že priestupku sa dopustila žalobkyňa (subjekt), keď na
pojednávaní súdu dňa 13.02.2015, ktoré je vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19C/73/2012,
v právnej veci navrhovateľa T.. T. U., správca úpadcu PROFITUBE, spol. s r.o., v konkurze, proti SR -
Ministerstvo financií SR, o náhradu škody, vyslovila (subjektívna stránka) „takéto veci vyťahuje, resp.
spomína človek bez akejkoľvek morálky a cti, ktorý bezdôvodnými žalobami voči štátu, táto žaloba nemá
žiadny právny základ“ a „...si tá istá osoba dovolila podať túto predmetnú žalobu bez nejakého právneho
základu, takýmto spôsobom sa snažiť rozkrádať štátny majetok a majetok štátu“, pričom to vyslovila na
mieste verejnosti prístupnom a pred viacerými prítomnými osobami (objektívna stránka), jej konaním
bolo narušené občianske spolunažívanie (objekt).

Konanie žalobkyne nemožno vyhodnotiť inak, než, že žalobkyňa vedome, že tým môže porušiť
záujem chránený zákonom, svojim konaním naplnila subjektívnu stránku priestupku, teda bolo
preukázané, že sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu tak, ako to vyplýva z výroku rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu, žalobkyňa dopustila.

Ústava Slovenskej republiky okrem slobody prejavu zakotvuje základné právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (čl.  19 ods. 1 Ústavy SR), s poukazom
na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch konštatoval, že konflikt uvedených
dvoch ústavou chránených hodnôt, nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t.j. na
všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad, je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým
všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu, zisťovaním miery dôležitosti oboch v
kolízií stojacích ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich, ktorý názor
korešponduje s judikovaným názorom Ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody



sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k
neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07).

Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného
práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona a
zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a
primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí
ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality.

V danom prípade ide nepochybne o obmedzenie slobody prejavu žalobkyne na zákonnom podklade
tvorenom ustanoveniami §§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom ide o obmedzenie, ktoré
sledovalo ochranu práva na občianskej cti T.. T. U., majúc za to, že nepochybne možno považovať za
legitímny cieľ, s poukazom na to, že kľúčové bolo posúdenie, či bol zásah do slobody prejavu žalobkyne
primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality a preto bolo potrebné pristúpiť k preskúmaniu
proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu žalobkyne a ústavnými garanciami základného práva
T.. T. U. na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Test proporcionality sa vykonáva
hľadaním odpovedí na otázky „KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY A AKO V DANOM PRÍPADE POVEDAL
(uverejnil informáciu)“, zaoberajúc sa jednotlivými skutočnosťami, súd mal za preukázané, že v tomto
prípade uvedený princíp porušený nebol.

Podľa názoru súdu žalobkyňa svojimi výrokmi na adresu T.. T. U. prekročila ústavou jej garantovanú
slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv T.. T. U., pretože jej výroky
nemožno v žiadnom prípade hodnotiť za neutrálne. Práve naopak ide o výroky, ktorými vyslovuje
presvedčenie, že konkrétna osoba je bez akejkoľvek morálky a cti, pričom toto presvedčenie vyslovuje
za účasti iných osôb. Týmito výrokmi aj podľa názoru súdu došlo k zníženiu občianskej cti T.. T. U., čím
žalobkyňa spáchala priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 372/1990 Zb..

Z vyššie uvedených dôvodov je preto nepodstatná aj námietka žalobkyne, že výroky na adresu T.. U.
nemohli nejakým spôsobom ovplyvniť postoj okolia voči jeho osobe a nie sú naplnené znaky priestupku.
Z tejto námietky žalobkyne však možno vyvodiť, že žalobkyňa nepopiera, že predniesla výroky na adresu
T.. U. tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa.

Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými  zákonnými
ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Žalobkyňa v konaní úspešná nebola, preto jej súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho  doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.