{"guid": "be798eb0-f7c2-4d60-8c72-9c271c47d0dd:1d9efc59-ebbe-493d-8c49-7610275f0f55", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7104898647.1", "spisova_znacka": "5Co/651/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/651/2015 z 2. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 2. mája 2016, sp. zn. 5Co/651/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7104898647.1", "identifikacne_cislo": "7104898647", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Ján Slebodník", "sudca_id": 1306, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-slebodnik-1306", "datum_vydania": "2016-05-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1d9efc59-ebbe-493d-8c49-7610275f0f55", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7104898647.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7104898647.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7104898647.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/651/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7104898647
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7104898647.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcov 1) E. J.J., H. XX, J. O. X) K. N.,
J. XXX/XX, J., obe zast. JUDr. Vladimírom Zeleňákom, advokátom, so sídlom Letná 45, Košice, proti
žalovaným 1) METRO Group Properties SR, s.r.o., IČO: 45 951 594 so sídlom, Senecká cesta 1881,
Ivanka pri Dunaji, zast. alianciaadvokátov ak, s.r.o. so sídlom Vlčkova 8/A, Bratislava a 2) Mesto Košice,
IČO: 00 691 135, Trieda SNP č. 48/A, Košice, za účasti vedľajšieho účastníka: CCU SLOVAKIA s.r.o.,
IČO: 36 685 344 so sídlom Za školou 2, Ivanka pri Dunaji, zast. JUDr. Máriou Švestkovou, Štúrova 82,
Modra, v konaní, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Košice I, č.k. 22C/203/2004-352 z 13.5.2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne
po právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia tvrdili, že rozhodnutím Obvodného národného výboru v Košiciach,
odbor výstavby ÚPa zo dňa 20.10.1986 č. 0/1753/86-GO, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným
12.1.1987 v znení rozhodnutia č. 0/1753/86/87 zo dňa 25.2.1987 v položke pod por. č. 73 došlo k
vyvlastneniu parcely č. 2844 o výmere 2244 m2 katast. územie Ť., LV-PK 54V1/8 z celku voči K. Ž.V.,
W.. F., v ktorej položke je uvedená poznámka, že jedná sa o vlastníka zdržiavajúceho sa na neznámom
mieste. K. Ž., W.. F., nar. 9.4.1989 zomrela dňa 9.5.1989, a po menovanej poručiteľke pripadajú do
úvahy ako dedičia žalobkyňa v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade a to namiesto svojej matky K. J., W.. Ž., R..
XX.X.XXXX, ktorá zomrela 24.12.1985. Ďalším dedičom po poručiteľke bol jej syn N. Ž., nar. 6.3.1927,
ktorý zomrel 3.10.1998, po ktorom výlučnými dedičmi sú žalobkyňa v 1. a 2. rade.

Predmetná vyvlastnená nehnuteľnosť na žiadosť žalovaného v 2. rade bola v roku 2000 zapísaná na LV
č. XXX katast. úz. Ť.. Na základe kúpnej zmluvy uzavretej 10.7.2000, resp. 29.7.2000 žalovaný v 2. rade
odpredal časť predmetnej nehnuteľnosti vedľajšiemu účastníkovi. Geometrickým plánom č. 11/2000 zo
dňa 20.4.2000 bol od parcely č. 2844- orná pôda odčlenený diel č. 55 o výmere 1727 m2, ktorý bol
pričlenený k parc. č. 3392/28, katast. úz. Ť.. Tento vedľajší účastník kúpil z uvedenej pôvodnej parcely
č. 2844 diel č. 55 o výmere 1727 m2 a zvyšok parcely č. 2844 o výmere č. 517 m2 zostal naďalej
vedený na LV č. XXXX vo vlastníctve žalovaného v 2. rade, pričom vedľajší účastník kúpnou zmluvou zo
dňa 31.7.2000 a 13.8.2000 odpredal predmetnú nehnuteľnosť ako súčasť parcely č. 3392/28 o výmere
53700 m2 - ovocné sady žalovanému v 1. rade. Vklad vlastníckeho práva v jeho prospech bol povolený
22.11.2000 pod č. V 2451/2000. Pobyt K. Ž. W.. F. nemohol byť v čase vyvlastňovacieho rozhodnutia
známy. Z uvedeného dôvodu došlo zo strany vyvlastňovateľa k závažnému pochybeniu. K. Ž. nebola



podľa vyvlastňovacích rozhodnutí účastníčkou správneho konania a vyvlastňovacieho rozhodnutia vo
vzťahu k Č.P 2844 v pomere 1/8 z celku nemohlo nadobudnúť právoplatnosť keďže v tejto časti sa vôbec
so spoluvlastníčkou nekonalo.

Súd dôvodil, že vedľajší účastník spoločnosť CCU Slovakia s.r.o. kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol
povolený 22.11.2000 odpredal predmetnú nehnuteľnosť žalovanému v 1. rade spoločnosti Metro Group
Properties SR, s.r.o., v ktorého vlastníctve je doposiaľ. Pôvodná vlastníčka ako uvádzajú žalobkyne v
1. a 2. rade voči ktorej bolo vedené vyvlastňovacie konanie zomrela dňa 9.5.1989. Žalovaný v 2. rade
Mesto Košice, ktorý nadobudol vlastnícke právo na základe vyššie uvedeného zákona, dal si vlastnícke
právo zapísať do Katastra nehnuteľností v roku 2000, pričom k tomu dátumu napriek prebiehajúcemu
dedičskému konaniu po K. Ž. nikto neuplatňoval a nenamietal vlastníctvo štátu a následne Mesta Košice,
a o. i. žalobkyne v 1. a 2. rade teda minimálne od roku 2000 vedeli alebo mohli vedieť, že na spornom
pozemku je zapísané vlastníctvo Mesta Košice a následne na základe kúpnych zmlúv vedľajší účastník
CCU Slovakia s.r.o. a žalovaný v 1. rade spoločnosť Metro Group Properties SR, s.r.o., nakoľko kataster
nehnuteľností a výpisy z LV sú verejnými listinami a sú dostupné každému, kto preukáže právny záujem
získať z nich informácie.

V obdobnej veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach dňa 13.10.2004 pod sp. zn. 15C 794/00 a v
odôvodnení uznesenia uvádza „oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnej dobe
bez právneho dôvodu, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov,
najmä však ust. § 126 ods. 1 O.o.z. a to ani formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c)
O.s.p., ak mohla žiadať o vydanie veci, napr. podľa § 6 ods. 1, písm. i) Zákona o pôde. To platí v prípade,
ak oprávnená osoba tento nárok uplatnila, ale v reštitučnom konaní o ňom ešte nebolo rozhodnuté.
Vyslovený právny názor deklaruje, že žiadny nárok, ktorý vychádzal z reštitučných predpisov nemožno
uplatniť podľa tzv. všeobecných predpisov a to ani žalobou na určenie vlastníckeho práva. Toto
platí pri všeobecných reštitučných nárokoch. Platí záver, že pokiaľ oprávnené osoby reštitučný nárok
neuplatnili alebo ho uplatnili neúspešne, zaniká ich vlastnícke právo náhlym uplynutím lehoty uplatnením
nároku, prípadne právnou mocou rozhodnutia, ktorým nebol uplatnený nárok priznaný. Ide teda o zánik
vlastníctva v dôsledku pasivity vlastníka, ktorý neuplatnil nárok na vydanie veci v stanovenej lehote.
Žalovaný v 2. rade sa odvoláva na tento právny názor Krajského súdu v Košiciach.

Žalovaný v 1. rade nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy
uzatvorenej s predávajúcim - spoločnosťou  CCU Slovakia s.r.o. ktorej vklad do katastra nehnuteľností
bol povolený dňa 22.11.2000. Spoločnosť CCU Slovakia s.r.o. riadne preukázal vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti výpisom z LV č. 2058. Podrobne spoločnosť CCU Slovakia s.r.o. ako
predávajúci nadobudla predmetnú nehnuteľnosť dobromyseľne na základe kúpnej zmluvy od pôvodného
vlastníka - Mesta Košice, ktorý preukázal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti výpisom z LV,
pričom kupujúcemu teda nemohla vzniknúť ani najmenšia pochybnosť o nespornosti vlastníctva Mesta
Košice k predmetnej predávanej nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. rade uzatváral predmetnú kúpnu zmluvu
v dobrej  viere, že nehnuteľnosť kupuje od jej pravého, teda nesporného vlastníka, ktorý jej bol ako
taký riadne zapísaný na príslušnom liste vlastníctva. S poukazom na uvedené a právne doloženú
argumentáciu je nesporné, že žalovaný v 1. rade riadne uzatvoril danú kúpnu zmluvu a odo dňa
nadobudnutia jej účinnosti bol a doposiaľ je nesporným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

Žalovaný v 1. rade v ďalšom poukazuje aj na subsidiaritu zákona č. 71/1967 Zb. z. o správnom konaní v
znení účinnom v roku 1986 a 1987. Samotní žalobcovia vo svojom návrhu prezentujú, že pobyt pôvodnej
vlastníčky nemohol byť pri relevantnej dobe príslušnému stavebnému úradu neznámy. Z uvedenej
argumentácie možno jednoznačne vyvodiť, že v zmysle tvrdení žalobcu sa pôvodná vlastníčka v dobe
doručovania rozhodnutia v mieste doručovania zdržiavala. V zmysle platného správneho poriadku a
stavebného zákona je dostatočne odôvodnený záver, že je v prípade neprevzatia doručovanej listiny,
nadobudla táto právoplatnosť a to na základe právnej fikcie doručenia. Ak by však súd po vykonanom
dokazovaní dospel k záveru, že pobyt pôvodnej vlastníčky nebol v relevantnej dobe známy, resp.
zdržiaval sa na neznámom mieste, má za to, že predmetné rozhodnutie bolo riadne doručené verejnou
vyhláškou a nadobudlo právoplatnosť uplynutím stanovenej lehoty 15. dní odo dňa jeho vyvesenia na
príslušnej úradnej tabuli.



Ak by za akéhokoľvek dôvodu nenadobudli uvedené rozhodnutia právne účinky voči zúčastneným
subjektom, resp. by sa jednalo o neplatné právne úkony, uvedené by nič nemenilo na skutočnosti,
že na základe vyššie uvedených skutkových a právnych okolností bola predmetná nehnuteľnosť v
oprávnenej držbe subjektu, ktorý ju v dobrej viere nadobudol. Uvedené vyvlastňovacie rozhodnutia, teda
nesporne zakladajú právny titul, na základe ktorého sa dobromyseľný držiteľ (štát) mohol domnievať,
že sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a teda zakladá domnienku dobromyseľnosti držiteľa.
Samotnú skutočnosť, že sa štát správal k predmetnému pozemku ako vlastník potvrdzuje aj skutočnosť,
že tento bol určený na investičnú výstavbu, ktorá sa v podobe výstavby príjazdovej komunikácie pre
druhý sídelný obvod Košice - Ťahanovce aj realizovala a zároveň vzhľadom na dobromyseľnosť a
nikým nespochybnené vlastnícke právo štátu, bola predmetná nehnuteľnosť na základe ust. § 2 ods. 5
Zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov prevedené do vlastníctva Mesta
Košice. Z oznámenia Mesta Košice, pracovisko Košice - Staré Mesto, Hviezdoslavova č. 7 ako príslušný
stavebný úrad 1. stupňa vedie archív stavebného úradu od roku 2002. Žiadosti súdu ohľadne zaslania
kompletného vyvlastňovacieho spisu nemohli vyhovieť, a na základe oznámenia Ministerstva vnútra SR
zo dňa 13.8.2009 ohľadne zaslania vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru Košice
I odbor výstavby z archívneho fondu bolo zistené, že predmetné rozhodnutie, prípadne spisový materiál
sa tam nenachádza a teda žiadny spis k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu č. Výst. 0/1753/86-GO týkajúci
sa vyhlásenia parc. č. 2844 o výmere 624 m2 za účelom výstavby príjazdovej komunikácie.

Podľa ust. § 49 OZ, účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má
právo od zmluvy odstúpiť.

Podľa ust. § 868 OZ účinného od 1.1.1992, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami
tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj
nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Súd citoval §§ 133, 134 OZ v spojení s § 410 OZ a dôvodil, že vlastnícke právo k veci možno v zmysle
platných právnych predpisov nadobudnúť viacerými spôsobmi a to kúpou, darom alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Jedným z nich je vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona.
K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dochádza pri splnení zákonom stanovených podmienok,
ktorými sú: spôsobilosť predmetu vydržania, držba musí byť oprávnená, držba musí byť nepretržitá
počas celej zákonom stanovenej doby.

Právna úprava vydržania pred 1.1.1992, t.j. pred účinnosťou zákona č. 509/91 Zb. zásadne
neumožňovala vydržanie právnickou osobou, lebo táto právnická osoba nebola spôsobilým subjektom
vydržateľa. Podľa § 132a ods. 1 OZ v znení platnom do 31.12.1991 sa právnická osoba mohla stať
oprávneným držiteľom, ak s vecou nakladala ako so svojou a bola so zreteľom na všetky okolnosti v
dobrej viere, že jej vec patrí. Zákon výslovne žiaden subjekt práva z držby nevylučoval, ale napriek
tomu oprávnená držba právnickej osoby nemohla vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva na
základe vydržania s ohľadom na znenie § 135a OZ v znení platnom do 31.12.1991. Až na základe
zrovnoprávnenia všetkých foriem vlastníctva a subjektov občianskoprávnych vzťahov je možné dospieť
k záveru, že právnická osoba sa stala za účinnosti platného OZ v zmysle § 134 ods. 1 OZ spôsobilým
subjektom vydržania. Vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc 1.1.1992 stane právnická osoba, ktorá má
nehnuteľnosť v oprávnenej držbe po dobu 10 rokov a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom
pred 1.1.1992, lebo do vydržacej doby treba započítať aj dobu oprávnenej držby vykonávanej pred
týmto dňom.  Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v roku 1986 začal užívať parc. č.
2844 o výmere 2244 m2 a to na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Československý štát. Uvedenú
skutočnosť o užívaní pozemku od roku 1986 potvrdili aj žalobkyne v 1. a 2. rade. To znamená, že už
v roku 1986 vstúpil štát do držby predmetného pozemku. Skutočnosť, že štát užíval pozemok takým
spôsobom, že ním nakladal ako vlastník, svedčí to, že bol v dobrej viere o tom, že mu daný pozemok
patrí.

Skutočnosť, že vo vyvlastňovacom spise sa po viac ako 29 rokoch od vydania vyvlastňovacieho
rozhodnutia a od nadobudnutia jeho právoplatnosti nenachádza niektorá doručenka ešte neznamená,
že vyvlastňovacie rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť a to obzvlášť v prípade, keď dlhú dobu vôbec
nebolo jasné, kde sa vlastne vyvlastňovací spis nachádzal, komu bol zapožičaný, v akom stave bol
vrátený a teda o jeho úplnosti po viac ako 29 rokoch od nadobudnutia právoplatnosti vyvlastňovacieho



rozhodnutia sú na mieste dôvodné pochybnosti. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 2.3.2005 Z.z. sp. zn. 22 Cdo 1400/2004, v ktorom Najvyšší súd ČR vyslovil názor,
že v sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodnej skutočnosti podstatne prekračuje i vydržacie
lehoty alebo lehoty skartačné, nie je na mieste extenzívnym spôsobom spochybňovať, či otvárať
záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy, čo platí rovnako pri spochybňovaní
správnosti správneho rozhodnutia vrátane správnosti postupu správneho orgánu v konaní, ktoré jeho
rozhodnutiu predchádzalo, preto pokiaľ niekto tvrdí, že sa určité veci v dávnej dobe neuskutočnili
obvyklým, či úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade tomu tak nebolo na
ňom (obdobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.11.2005 sp. zn. 22 Cdo 2384/2005). Medzi
účastníkmi bolo nesporné, že predmetom vyvlastňovacieho konania bola nehnuteľnosť špecifikovaná
vo vyvlastňovacom rozhodnutí č. Výst. 0/1753/86 - Go, rovnako tak medzi účastníkmi bolo nesporné,
že najneskôr nadobudnutím právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia prevzal túto nehnuteľnosť
právny predchodca žalovaného, že prevzal túto nehnuteľnosť žalovaný v 2. rade tak, že najneskôr
nadobudnutím právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia prestali túto nehnuteľnosť pôvodný vlastníci
užívať a tento stav trvá aj v súčasnosti (§ 134 O.s.p.). Z obsahu vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplýva,
že vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti ako celku prešlo na žalovaného v 2. rade, t.j. prešlo na právneho
predchodcu žalovaného v 2. rade, t.j. na Československý štát dňom právoplatnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia a to bez ohľadu na to, či táto zmena bola premietnutá do evidencie nehnuteľností. Súd
upozorňuje aj na skutočnosť, že ak bez akéhokoľvek dôvodu nedošlo k prechodu vlastníckeho práva
k predmetnej nehnuteľnosti, resp. k niektorému spoluvlastníckych podielov na právneho predchodcu
žalovaného v 2. rade na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k prechodu vlastníckeho práva na
právneho predchodcu žalovaného v 2. rade by došlo z dôvodu vydržania najneskôr dňom 12.1.1997
a teda, že aj keď štát v čase vstupu do oprávnenej držby v roku 1987 (t.j. 12.1.1987 nadobudlo
právoplatnosť vyvlastňovacie rozhodnutie nebol spôsobilým subjektom nehnuteľnosti vydržať, bol len
oprávneným držiteľom po uplynutí 10-ročnej vydržacej lehoty sa stal vlastníkom sporného pozemku).
Toto tvrdenie podporujú aj závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 200/2005,
nakoľko Najvyšší súd SR judikoval, že podľa § 132a ods. 1 O.z. v znení platnom od 1.1.1992 sa právnická
osoba mohla stať oprávneným držiteľom ak s vecou nakladala ako so svojou a bola so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že jej vec patrí s tým že si do tejto doby vydržania mohla započítať
aj oprávnenú držbu do 1.1.1992. Skutočnosť, že právnická osoba nebola zapísaná v bývalej evidencii
nehnuteľnosti ako vlastníčka nehnuteľnosti, nevylučuje so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že vlastníčkou bola.

Súd dôvodil, že z dôvodu prechodu veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom,
rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla zakladateľská a zriaďovateľská funkcia
na ústredný orgán štátnej správy, alebo na príslušný orgán miestnej štátnej správy z majetku Slovenskej
republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí je zrejmé, že majetok pôvodne Slovenskej republiky prešiel do vlastníctva žalobcu dňom
účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. t.j. k 1.5.1991. To znamená, že žalovaný v 2. rade svoje vlastníctvo
nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho
práva svojho predchodcu. Pre účely posúdenia vydržania daného pozemku je nutné konštatovať, že
konkrétne žalovaný v 2. rade vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností
než jeho právny predchodca a to dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. t.j. 1.5.1991, kedy
svoju dobromyseľnosť odvodzoval od citovaného zákona ako titul vstupu do držby. Existencia alebo
neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočnosti na základe ktorých sa účastník, ktorý sa
domáha určenia vlastníckeho práva získal vec držby - svojej faktickej moci t.j., či sa so zreteľom na
všetky okolnosti domnieval, že vec mu vlastnícky patrí a nakladal s ňou ako s vecou vlastnou. Žalovaný
v 2. rade teda vstúpil do držby dňa 1.5.1991 a po uplynutí 10 ročnej vydržacej lehoty k 1.5.2001 sa stal
vlastníkom predmetného pozemku žalovaný v 1. rade (kúpna zmluva zo dňa 10.7.2000), nakoľko tento
pozemok nerušene držal, užíval, nakladal s ním ako so svojim vlastníctvom po celý tento čas. Jeho držba
nebola nijakým spôsobom napadnutá ani zo strany žalovaného v 1., 2. rade. Nechceli žiaden nájom ani
inú odplatu za užívanie pozemku.

Podľa názoru súdu žalobkyne mali naliehavý právny záujem na určení, že vec patrí do dedičstva po
poručiteľke K. Ž.X. W.. F., R.. X.X.XXXX U.. X.X.XXXX v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., nakoľko tak v
čase podania žaloby ako aj v čase rozhodovania súdu na príslušnom LV sú ako podielový spoluvlastníci
spornej nehnuteľnosti vedený práve žalovaný v 1. a 2. rade a teda právne postavenie žalobkýň bolo
neisté. Vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti patrilo žalovanému v 2. rade a jeho právnemu



predchodcovi titulom vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Výst. 0/1753/86 - Go a pokiaľ by aj uvedené
vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ďalším
titulom je vydržania a to či už jeho právnym predchodcom, t.j. právnym predchodcom žalovaného v 2.
rade, ktorého doba držby sa započítava do držby samotného žalovaného v 2. rade, resp. aj len samotným
žalovaným v 2. rade. Následne žalovaný v 2. rade predmetnú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy
predal žalovanému v 1. rade.

V odvolaní žiadali žalobkyne z dôvodu právneho názoru v rozhodnutí NS ČR 28Cdo/1762/2006
(absencia dokladov o doručení vyvlastňovacieho rozhodnutia, na základe ktorého štát nadobudol
vlastnícke právo k predmetu vyvlastnenia) po prípadných vadách konania, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Považujú napadnuté rozhodnutie za nesúladné s právami na ich súdnu ochranu a jeho
odôvodnenie za ústavne nekonformné, čo je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. Žalobcovia v 1. a 2. rade
poukazujú na uvedenú skutočnosť z dôvodu, že Čsl. štát nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby
nehnuteľnosti, nakoľko neexistoval právne relevantný titul nadobudnutia, čo vylučuje dobromyseľnosť
držby. Čsl štát podľa vedomosti žalobcov, ani nikdy na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nebol
zapísaný, ako vlastník spornej nehnuteľnosti,  čo taktiež vylučuje dobromyseľnosť držby aj z hľadiska
objektívnej povahy. Podľa názoru žalobcov, 1. stupňový súd sa nedostatočne vysporiadal s týmito
zákonnými predpokladmi vydržania i napriek tomu, že Csl. štát, nemohol vstúpiť do dobromyseľnej
držbv dňom nadobudnutia právoplatnosti napadnutého vyvlastňovacieho rozhodnutia, pretože to bol
práve Čsl. štát, ktorý zavinil neplatnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, pretože nezabezpečil pred
vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia dohodovacie konanie so skutočnou vlastníčkou v zmysle zákona
o stavebnom konaní a nakoniec samotné vyvlastňovacie rozhodnutie jej nikdv nedoručil. To znamená,
že so skutočnou vlastníčkou nekonal. Z týchto dôvodov, preto nemožno považovať vyvlastňovacie
rozhodnutie za titul, ktorý by zakladal dobromyseľnosť štátu, ktorá sa vyžaduje pre oprávnenú držbu.
Nakoľko žalobcovia zastávajú názor, že napadnuté vyvlastňovacie rozhodnutie, vo vzťahu k ich právnej
predchodkyni, pôvodnej vlastníčke podielu 1/8 z parcely č. 2844, je ničotný právny akt a nebolo v konaní
preukázané, že by Čsl. štát bol vôbec vstúpil do držby predmetnej nehnuteľnosti a už vôbec nie, že by
jeho držba bola dobromyseľná, pričom táto držba nedosiahla v žiadnom prípade do 1.5.1991, zákonom
stanovenú lehotu 10 rokov, Čsl. štát preto nemohol byť vlastníkom tejto nehnuteľnosti a uvedená
nehnuteľnosť nemohla na základe zákona č. 138/iQQi Zb. prejsť do majetku žalovaného v 2. rade, keďže
nebola v maietku Čsl. Štátu, ku dňu účinnosti zákona. I napriek tomu, že zákon č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, ukladá obci, ktorá nadobudla majetok štátu, aby do 12 mesiacov od jeho nadobudnutia vykonal
zápis vlastníckeho práva, k takto , nadobudnutým nehnuteľnostiam v príslušnom katastri, tak/ neurobil.

Nakoľko, ani žalovaný v 2 rade si svoju zákonnú povinnosť nesplnil a až do doby predaja nehnuteľnosti
vedľajšiemu účastníkovi, nevykonal zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
žaloby, ani žalovaný v 2. rade nemohol byť, za predpokladu, že by bol mal nehnuteľnosť v držbe,
dobromyseľný, nakoľko mu absentoval právne relevantný titul nadobudnutia. I napriek tomu, že
žalobcovia zastávajú názor, že ani Čsl. štát ani žalovaný v 2. rade, nepreukázali existenciu držby a už
vôbec jej dobromyseľnosť k parcele č.2844, žalobkyne vylučujú dobromyseľnosť držby zo strany štátu a
žalovaného v 2. rade. Konajúci súd sa vôbec nevysporiadal s vyhodnotením dôkazu, že spoluvlastníkovi
Prešovskému, na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice I. č.k. 20 C 674/01 z 18.6.2002 v znení
Rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 17 Co 198/03, bolo priznané spoluvlastníctvo k 7/8 tej istej
parcely, z dôvodu neplatnosti toho istého vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho
sporu. Ani s týmto dôkazom sa 1. stupňový súd nevysporiadal.

O. i. namietali, že podľa názoru NS SR v uznesení 6MCdo/1/2011 z 30.4.2012 dobrá viera znamená,
že niekto s ohľadom na na určitý právny vzťah pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti môže byť
vnútorne presvedčený o správnosti a poctivosti svojho konania. Ide o dobromyseľnosť, ktorá je mravnou
kategóriou (tento právny princíp rešpektovala súdna prax na území Slovenska, pozri bývalá Uhorská
Kráľovská kúria RPJ zo dňa 27.11.2913 č. 3 (dr. Vladimír Fajnor a dr. Alojz Záturecký, Zásadné
rozhodnutie býv. uh. kráľ. kúrie do 29.X.1918 a Najvyššieho súdu ČSR do roku 1926 z odboru práva
súkromného platného na Slovensku a Podkarpatskej rusi).

Vo vyjadrení žalovaný v 1. rade navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať trovy odvolacieho
konania 294,87 € (vyčíslené na č. l. 421 spisu).



Žalovaný 1 si dovoľuje uviesť, že podľa jeho právneho názoru žalovaný 2 nadobudol vlastnícke právo
od Československého štátu, ktorý bol vlastníkom nehnuteľností. Ak by však aj žalovaný 2 nenadobudol
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od jej vlastníka, vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržal z
dôvodu, ktorý je uvedený nižšie. Aby mohol držiteľ vec vydržať musí byť v dobrej viere (t.j. musí byť
dobromyseľný), že jeho držba je oprávnená. Držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým
okolnostiam daného prípadu.
Dobrej viere držiteľa veci musí okrem vnútorného subjektívneho presvedčenia o tom, že je vlastníkom
vydržiavanej veci svedčiť aj existencia objektívneho nadobúdacieho titulu (od ktorého odvodzuje
subjektívne presvedčenie o svojom vlastníckom práve).
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 3 Cdo 117/1994 zo dňa 28.02.1995:
„...Na rozhodné okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala aj konštantná judikatúra súdov ešte
pred účinnosťou novely Obč. zákonníka - zák. č. 509/1991 Zb. konštatovaním, že \"Na rozdiel
od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom
je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby.\"\"
Podobne sa neskôr vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn.: 2 Cdo 271/2007
zo dňa 16.12.2008 keď uviedol nasledovné: „Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo
zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec
prisvojuje. Ide o psychický stav, o i jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z
ktorého možno vyvodiť že sa  dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o i oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký
oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie,
ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva, a rozdiel
od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra
nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné
presvedčenie že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.“
Nadobúdacím titulom od ktorého žalovaný 2 odvodzoval svoje presvedčenie o tom, že sa stal vlastníkom
nehnuteľností je všeobecne záväzný právny predpis.
Žalovaný 2 nemal dôvod pochybovať o tom, že sa stal vlastníkom nehnuteľností - hoci nehnuteľnosti
boli vyvlastnené už v roku 1986 (teda ešte za socialistického režimu) a zákon č. 138/1991 Zb, ktorým
žalovaný 2 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol platnosť a účinnosť až v roku 1991
(teda už za demokratického režimu).
Podľa právneho názoru žalovaného 1 je zrejmé, že žalovaný 2 bol odo dňa účinnosti zákona č.
138/1991 Zb dobromyseľný, že k nehnuteľnostiam nadobudol vlastnícke právo a tvrdenie žalobcov, že
žalovaný 2 nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe vydržania pre absenciu
dobromyseľnosti sa preto nezakladá na pravde.
K uvedenému žalovaný 1 uvádza, že vyššie uvedený súdny spor pána Prešovského sa týkal skutkovo aj
právne absolútne odlišných okolností - v danom prípade sa v rámci vyvlastňovacieho konania konalo s
neexistujúcou (zosnulou) osobou, preto rozsudok Okresného súdu Košice č.k. 20 C 674/01 a Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č.k. 17 Co 198/03 nemožno na predmetný prípad vôbec aplikovať, keď
akékoľvek rozhodnutie kde je účastníkom už mŕtva osoba je absolútne neplatné, neexistenčné (práve
toto bol jediný argument pre Krajský súd v Košiciach). Avšak toto nie je prípad tohto konania, keď
pani K.W. Ž. W.. F. (predok žalobcov), v čase Vyvlastňovacieho rozhodnutia žila, takže Vyvlastňovacie
rozhodnutie nemôže byť s tých istých dôvodov neplatné, ako sa stále domáhajú žalobcovia.
K uvedenému žalovaný 1 uvádza, že vyššie uvedený súdny spor pána Prešovského sa týkal skutkovo aj
právne absolútne odlišných okolností - v danom prípade sa v rámci vyvlastňovacieho konania konalo s
neexistujúcou (zosnulou) osobou, preto rozsudok Okresného súdu Košice č.k. 20 C 674/01 a Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č.k. 17 Co 198/03 nemožno na predmetný prípad vôbec aplikovať, keď
akékoľvek rozhodnutie kde je účastníkom už mŕtva osoba je absolútne neplatné, neexistenčné (práve
toto bol jediný argument pre Krajský súd v Košiciach). Avšak toto nie je prípad tohto konania, keď pani K.
Ž. W.. F. (predok žalobcov), v čase vyvlastňovacieho rozhodnutia žila, takže Vyvlastňovacie rozhodnutie
nemôže byť s tých istých dôvodov neplatné, ako sa stále domáhajú žalobcovia.
V ďalšom stanovisku žalobkyne (č. l. 434 - 435 z 13.10.2015) poukázali na prípad preukázania existencie
držby nehnuteľností, keď sa vylučuje oprávnenosť držby, či už žalovaných v 1. a 2. rade, resp.
Československého štátu z dôvodu absencie dobromyseľnosti držby.



Vo vyjadrení právnej zástupkyne JUDr. Švestkovej, zástupkyne CCU Slovakia, s.r.o., vedľajší účastník
(ďalej len VÚ) vyplýva, že navrhuje potvrdiť rozsudok ako vecne správny a stotožňuje sa s vyjadrením
žalovaného v 1. rade.

Odvolací súd postupom podľa § 214 ods., 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1,3
O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p., lebo je vecne správny a súd úplne zistil skutkový
stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a
s týmto odôvodnením sa aj odvolací súd stotožňuje.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.
s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú
i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

Odvolací súd súhlasí s názorom súdu nižšej inštancie, že podľa zák. č. 138/1991 Zb., § 2a, žalovaný
v  2. rade odo dňa účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. bol dobromyseľný v tom, že nadobudol vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam, inak žiadnym spôsobom jeho dobromyseľnosť neovplyvnil fakt,
že ani nebol podaný návrh na vklad jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pritom aj k
ďalším námietkam v odvolaní treba uviesť, že X.. N. O. N. E. J.á žiadali zrušenie vyvlastňovacieho
rozhodnutia, a tým sami jednoznačne preukázali tú skutočnosť, že žalobkyne v 1. a 2. rešpektovali
existenciu Vyvlastňovacieho rozhodnutia, to ale znamená, že nijakým spôsobom nemohli spochybňovať
dobromyseľnosť držby. Mesto Košice je podľa § 1 zák. č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení
neskorších predpisov samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, má svoje
orgány a keďže žiadosť bola podaná na okresný úrad (rozumej žiadosť o zrušenie vyvlastňovacieho
rozhodnutia) ako na orgán štátnej správy a nie žalovanému v 2. rade, ani orgánom, ktoré za žalovaného
v 2. rade konajú, nemohlo ovplyvniť podanie žiadosti Okresnému úradu Košice I v nijakej miere
dobromyseľnosť žalovaného v 2. rade ako celku územnej samosprávy. O. i. bolo preukázané, že
žalobcovia na Okresný súd Košice I podali žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
poručiteľovi dňa 13.12.2004, vtedy sa aj žalovaný v 2. rade dozvedel o pochybnostiach vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam. K ďalším námietkam je treba uviesť, že spor pána N. sa týka



skutkovo a právne absolútne odlišných okolností vo veci 20C/674/01 Okresného súdu Košice, nebolo
možné aplikovať potom rozsúdenú vec.

Jednoznačne bolo preukázané, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam patrilo žalovanému v 2. rade
a jeho právnemu predchodcovi titulom vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Vist 0/1753/86-Go a ak by aj
uvedené vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ďalším titulom je vydržací titul, a to so zreteľom na zistený skutkový stav, či už u jeho právneho
predchodcu žalovaného v 2. rade, ktorého doba držby sa započítava do držby samotného žalovaného v
2. rade, alebo aj len vydržaním vlastníckeho práva samým žalovaným v 2. rade. Žalovaný v 2. rade potom
predmetnú nehnuteľnosť po uzavretí kúpnej zmluvy odpredal žalovanému v 1. rade. Závery rozsudku
platia, NS SR 2Cdo/200/2005 pri výklade § 132a ods. 1 OZ v znení platnom od 1.1.1992, aj právnická
osoba nemôže byť diskriminovaná a mohla sa stať oprávneným držiteľom, ak s vecou nakladala ako so
svojou a bola so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej vec patrí. Do doby vydržania sa musela
započítať aj oprávnená držba do 1.1.1992, je len nepodstatná okolnosť, že právnická osoba nebola
zapísaná v bývalej evidencii nehnuteľností ako vlastníčka nehnuteľností (nie je vylúčené so zreteľom
na skutkový stav a všetky okolnosti prípadu, že sa správala v dobrej viere, že sama je vlastníčkou a
ňou aj bola).

Odvolací súd pripomína, že výklad podávaný súdnou praxou i v určovacích žalobách a pri preukazovaní
naliehavého právneho záujmu o určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je, NS SR vyložil v rozhodnutiach
2Cdo/110/2009, 3Cdo/204/2005, 6Cdo/192/2010 a aj vzhľadom na uznesenie 6MCdo/17/2010 žalovaní
v 1. a 2. rade preukázali, že pri existencii zákonom stanovených podmienok pre vydržanie vlastníckeho
práva, čo je nepochybne oprávnená držba, trvajúca po stanovenú dobu a spôsobilý predmet vydržania,
pričom pri dokazovaní bremeno ťažilo pri dôkazoch práve ich, aktuálna skutková a dôkazná situácia
vyplynula do záveru, že všetky zákonné podmienky vydržania boli splnené a odvolacie námietky
vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené.

S poukazom na § 213 ods. 1, 3 O.s.p. ani nové návrhy na dokazovanie žalobkyne nemali a odvolací súd
pripomína, že v konaní pred súdom prvej inštancie je spojené s konaním odvolacím, predstavuje jeden
celok a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd v zhode so záverom prvoinštančného
súdu potvrdil rozsudok jeho ako zákonný a správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi,  ktorý mal  vo veci  plný úspech,  súd prizná náhradu  trov
potrebných  na  účelné  uplatňovanie alebo bránenie práva  proti účastníkovi,  ktorý vo  veci úspech
nemal.

Žalobkyne nemali v odvolacom konaní úspech, preto mu ich nebola priznaná, a žalovaní v odvolacom
konaní vyčíslili, ale podľa v §§ 224 ods. 4, 151 ods. 3 O.s.p. o nich rozhodne súd prvého stupňa.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/203/2004", "guid": "4a81468a-2a05-4df6-976f-cce0e21d3287:c09496f9-ad4a-4d30-87ec-4c5e1d97b22d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "f5083e1d-657f-4633-bf39-a679a066a518:1af04a3e-3d28-4a5d-801d-4188ca1a55d7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2011 z 29. 4. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-04-29", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1"}, {"guid": "1ef20abc-adfe-48c0-b887-8a1b45082d48:a3050954-f54d-4d12-ad9b-5bc11f309ce8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1", "spisova_znacka": "6MCdo/17/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/17/2010 z 27. 3. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-03-27", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1"}, {"guid": "be798eb0-f7c2-4d60-8c72-9c271c47d0dd:4e09164e-a938-481a-bc61-a5c41d4a7234", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7104898647.1", "spisova_znacka": "5Co/651/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/651/2015 z 2. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-05-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7104898647.1"}], "citovane_v": []}