{"guid": "f04c7904-d8f9-4cc2-9e8d-da1a62f9145d:d0d8c47d-ac11-498c-bc1e-4b31f8a70584", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7208216975.1", "spisova_znacka": "9Co/165/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/165/2015 z 15. 3. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 15. marca 2016, sp. zn. 9Co/165/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7208216975.1", "identifikacne_cislo": "7208216975", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "Mgr. Ján Bednár", "sudca_id": 955, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-jan-bednar-955", "datum_vydania": "2016-03-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0d8c47d-ac11-498c-bc1e-4b31f8a70584", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7208216975.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7208216975.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7208216975.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/165/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208216975
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7208216975.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov
JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Popovičovej vo veci žalobcu K. I., R., J. X, zast. JUDr. Sergejom
Romžom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Hrnčiarska 5, proti žalovanej JUMP, s.r.o., Košice,
Bauerova 1, IČO: 36 576 751, zast. JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou, Advokátska kancelária,
Košice, Štúrova 20, o zaplatenie 17.712,02 eur istiny s prísl., o odvolaní žalovanej a žalobcu proti
rozsudku 18C/82/2008-356 z 13. 10. 2014 a odvolaní žalobcu proti uzneseniu o nepripustení zmeny
žaloby z 13.10.2014 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

O d m i e t a   odvolanie proti uzneseniu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom  žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 17.712,02
eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení, o. i, vychádzajúc z tvrdení žalobcu a žalovanej , uviedol, že medzi účastníkmi v konaní
nebola spornou skutočnosť, že 13. 3. 2004 uzavreli Zmluvu o obstaraní predaja veci, z obsahu ktorej
(čl. 3) zistil, že ňou žalovaná ( časť I zmluvy ) prevzala záväzok prevziať od žalobcu veci špecifikované
v „súpise“ a zabezpečiť pre žalobcu ich predaj, a to za „nákupnú cenu, určenú žalobcom podľa
súpisu“ (časť III bod 1 zmluvy). V časti III bod 1 zmluvy sa podľa zistenia súdu účastníci dohodli
na cene za sprostredkovanie predaja (odmene) vo výške 10-15% z nákupnej ceny. V časti III bod
3 zmluvy sa podľa zistenia súdu dohodli účastníci na možnosti žalovanej po dohode so  žalobcom,
nevyžadujúcej písomnú formu, znížiť predajnú cenu nepredajného tovaru a pre tento prípad tiež na
zachovaní percentuálnej výšky odmeny žalovanej. Pre prípad ak nedôjde k odpredaju tovaru ani do 30
dní, sa účastníci v časti III bod 4 zmluvy dohodli na práve žalovanej znížiť cenu tovaru o 10 % pôvodnej
ceny, a to i opakovane po každých uplynulých 30-tich dňoch, až do odpredaja veci. V časti IV zmluvy
účastníci podľa zistenia súdu dohodli na možnosti skončiť zmluvu výpoveďou s mesačnou výpovednou
lehotou, plynúcou od doručenia výpovede druhej zmluvnej strane,  z dôvodu tiež hrubého porušenia
ustanovení zmluvy a v prípade žalobcu tiež, ak by žalovaná konala v rozpore s jeho pokynmi a „morálne“
ho poškodila. Konštatoval, že v časti II bod 1 a 2 zmluvy prevzala žalovaná povinnosti chrániť oprávnené
záujmy  žalobcu v súvislosti s predajom vecí, bez zbytočného odkladu informovať žalobcu o všetkých
okolnostiach  súvisiacich s predajom  a povinnosť tiež uschovať všetky doklady a účty. V časti V zmluvy
účastníci podradili právny vzťah režimu úpravy Obč. zák. a dohodli sa tiež na písomnej forme dodatkov
k zmluve. Ďalej uviedol, že medzi účastníkmi nebola spornou skutočnosť, že „súpisom“ vymedzujúcim
podľa odkazu v časti I  Zmluvy o obstaraní predaja veci  z 13.3.2004, veci, ktoré sa žalovaná zaviazala



prevziať od žalobcu na predaj, sú dodací list bez číslovania (čl. 8) a dodacie listy č. 1 až 19 (čl. 11
až 43), že všetky tieto dodacie listy podľa zistenia súdu obsahujú presný popis tovaru (napr. dodací
list bez čísla, por. č. 1, popis 15-699 Makaba 0016), počet kusov z toho ktorého tovaru, jednotkovú
cenu tovaru i celkovú cenu všetkých kusov z toho ktorého tovaru. Na každom z dodacích listov  podľa
zistenia súdu bola vyjadrená celková cena všetkého na dodacom liste uvedeného tovaru, pričom všetky
dodacie listy sú podpísané stranou odovzdávajúceho i preberajúceho. Cena všetkých vecí, ktoré mala
žalovaná podľa dodacích listov  prevziať od žalobcu na predaj, je podľa zistenia súdu 95.535,88 eur
(2.878.114,- Sk). Zistil, že listom zo 14. 6. 2005 (čl. 7) žalobca Zmluvu o obstaraní predaja veci z 13. 3.
2004 vypovedal a  požiadal žalovanú o vyčíslenie množstva a cien predaného tovaru, ako aj o vydanie
tovaru nepredaného. Konštatoval, že žalovaná v konaní potvrdila, že list žalobcu zo 14. 6. 2005 v tento
deň i prevzala. Na základe zhodných tvrdení účastníkov si súd s použitím § 120 ods. 3 O.s.p. skutkovo
osvojil, že zo zmluvy o obstaraní predaja veci žalovaná vyplatila žalobcovi 53.442,21 eur (1.610.000,-
Sk) a že 30. 5. 2012 vrátila žalobcovi  časť prevzatých vecí, špecifikovaných v odovzdávacom protokole
z rovnakého dňa (č.l. 313) , ktorých cena (predajná cena podľa dodacích listov) bola 12.475,88 eur
(375.848,29 eur).  Ďalej uviedol, že zmluvami o pôžičke  z XX. XX. XXXX (č.l. 259),  z XX. XX. XXXX
(č.l. 260), z XX. X. XXXX (č.l. 261) a z XX. XX. XXXX (č.l. 262) mal za preukázané, že žalobca poskytol
Q.. I. N. (konateľovi spoločnosti žalovanej ) peňažné pôžičky spolu v sume 89.955,52 eur (2.710.000,-
Sk) a z dodatkov k zmluvám o pôžičke (čl. 248 a čl. 249) mal tiež za preukázané, že žalobca sa s Q.. I.
N. dohodli na splnení záväzkov Q.. I. N. zo zmlúv o pôžičke prevodom vlastníckeho práva k hnuteľným
veciam ( „nepeňažnou formou, t.j. vyrovnaním formou tovaru“), špecifikovaným v prílohách k dodatkom k
zmluvám o pôžičke. V tejto súvislosti nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že tovarom, ktorým
mal Q.. I. N. vyrovnať svoje záväzky,  zo zmlúv o pôžičke boli hnuteľné veci zverené  žalobcom žalovanej
na predaj Zmluvou o obstaraní predaja veci  z 13. 3. 2004. Dňa 30. 3. 2005 Q.. I. N. podľa zistenia
súdu (čl. 257) písomne uznal voči žalobcovi dlh zo zmlúv o pôžičke v zostatkovej výške 36.513,31 eur
(1.100.000,- Sk). Zo znaleckého posudku č. 6/2006   z 12. 6. 2006, vypracovaného Ing. Ladislavom
Burkovským, znalcom v odbore Ekonómia a manažment, odvetvie Účtovníctvo a personalistika pre účely
konania vedeného Okresným riaditeľstvom PZ v Košiciach  pod ČVS: ORP-895/OEK-K2-2005, ktorý
súd vykonal ako listinný dôkaz zistil, že znalec sa v rámci riešenia znaleckých úloh zaoberal, mimo
iného, tiež otázkou, či tovar uvedený v dodacích listoch v skutočnosti i zodpovedal tomu, čo  Q.. I. N.
odovzdal žalobcovi, pričom skúmal tiež súlad medzi účtovným a fyzickým stavom tovaru, ktorý prevzala
žalovaná od žalobcu na komisionálny predaj. Z obsahu znaleckého posudku podľa zistenia súdu v
rozsahu uvedených skutočností mu vyplynulo, že z účtovných dokladov, ktoré mal znalec k dispozícii,
medzi ktorými chýbala tiež skladová evidencia zásob, nie je možné zistiť, aký tovar v skutočnosti Q.. I.
N. „predal“ žalobcovi,  pričom nemožno vylúčiť ani to, že medzi tovarom, ktorý mal byť podľa protokolov
odovzdaný žalobcovi sa nachádzali veci už predané, či vrátené dodávateľovi. Rovnako i súlad medzi
účtovným a fyzickým stavom tovaru, ktorý prevzala žalovaná od žalobcu na komisionársky predaj, znalec
podľa obsahu znaleckého posudku nemohol preskúmať z dôvodu nepredložených tržieb evidovaných
registračnou pokladňou. Poukázal na to, že tieto závery vo svojej podstate korešpondujú s tvrdením
žalovanej, že fyzická inventúra  tovaru  pred jeho odovzdaním žalobcovi nebola urobená a, že evidencia
konkrétneho predaného tovaru sa neviedla. Ďalej uviedol, že Zmluvou o postúpení pohľadávky  z 23. 3.
2008 (čl. 104) postúpil žalobca pohľadávku zo skončenej zmluvy o obstaraní predaja veci voči žalovanej
Q.. K. I., že  ten  zmluvou o postúpení pohľadávky  z 18. 8. 2010 (č.l. 166) uvedenú  pohľadávku
postúpil žalobcovi , ktorý podľa zistenia súdu je jej veriteľom i toho času.  Vychádzajúc z § 488, § 489,
§ 492, § 494, § 559, § 737, § 738, § 739, § 740, § 420 ods. 1,§ 442 ods. 1 Obč. zák.( ich znenie
citoval) a z takto zisteného skutkového stavu, uplatnený nárok žalobcu posúdil ako dôvodný v celom
rozsahu. Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru vyšiel z preukázania existencie občianskeho
záväzkového vzťahu účastníkov zo zmluvy o obstaraní predaja veci podľa § 737 a nasl. Obč.  zák.,
ktorý bol medzi žalobcom a žalovanou založený písomnou zmluvou  z 13. 3. 2004, že  na základe
tejto zmluvy prijala žalovaná od  žalobcu na predaj súbor individuálne vymedzených hnuteľných vecí,  s
právnou povinnosťou  vo svojom mene na účet žalobcu a predať ich za dohodnutú cenu, spolu v sume
95.535,88 eur a túto sumu žalobcovi  vyplatiť. Nesporným medzi účastníkmi bolo, že žalovaná časť
zverených vecí  predala, pričom z výťažku z  predaja zaplatila  žalobcovi  53.442,20 eur. Preukázanou
v konaní bola i skutočnosť,  že  po skončení zmluvy výpoveďou žalobcu vrátila žalovaná  (v priebehu
konania) ostatné nepredané veci, cena ktorých, predstavovala podľa dohody účastníkov v zmluve o
obstaraní predaja veci 12.475,88 eur. Dôvodil, že v konaní tak šlo vlastne o posúdenie , či má žalobca
nárok na zaplatenie peňažného vyjadrenia hodnotového rozdielu medzi dohodnutou predajnou cenou
zverených vecí, cenou veci vrátených a zaplatenou peňažnou sumou v kontexte obrany žalovanej,
založenej na tvrdení, že k vzniku tohto rozdielu došlo následkom uplatnenia zmluvného ustanovenia,



oprávňujúceho ho znížiť žalobcom určenú a i zmluvou dohodnutú predajnú cenu,  ďalej následkom
nakladania s tovarom inak ako predajom tretím osobám (v tomto zmysle žalovaná tvrdila , že časť
tovaru si žalobca vzal) , ako aj následkom dohodnutého zníženia tržby za predaj tovaru o vlastné
náklady. Poukázal na to, ako konštatoval už na inom mieste tohto odôvodnenia, že právnym základom
predaja zverených vecí žalovanou aj pod cenu určenú žalobcom bolo ustanovenie časti III bod 3 zmluvy,
oprávňujúce ju znížiť predajnú cenu  na základe  dohody so žalobcom (hoc ústnej) a ust. časti III bod
4  zmluvy, zakladajúce právo žalovanej v prípade , ak nedôjde k odpredaju tovaru ani do 30 dní, znížiť
cenu tovaru o 10 % pôvodnej ceny, a to i opakovane po každých uplynulých 30-tich dňoch, až do
odpredaja veci. Uviedol, že realizáciou týchto oprávnení, predovšetkým však oprávnenia znižovať cenu
tovaru až o 10 % z pôvodnej ceny po uplynutí každých 30-tich dní, nepochybne mohlo dôjsť k vzniku
disproporcie medzi žalobcom určenou cenou, za ktorú mala žalovaná  zverené veci predať a žalobcovi
vyplatenou sumou (so započítaním ceny vrátených vecí). Považoval za potrebné mať však na zreteli,
že rovnako i neoprávneným postupom  žalovanej , či už nevyplatením kúpnej ceny predaného tovaru
žalobcovi , predajom tovaru za cenu zníženú nad rámec oprávnenia daného žalovanej zmluvou alebo
prisvojením si tovaru žalovanou , mohlo dôjsť k vzniku takéhoto rozdielu. Nevyhnutne potrebným za
týchto okolností mu bolo preukázanie, že žalovaná pri nakladaní so zvereným tovarom postupovala
podľa zmluvných dojednaní a správala sa tiež s náležitou starostlivosťou, zahŕňajúcou v sebe i príkaz
ochrany ekonomických záujmov žalobcu (časť II bod 1 zmluvy), ktorým jediným spôsobom bolo možné
zároveň i bezpečne vylúčiť porušenie právnych povinností, či zneužitie práv žalovanou pri realizácii
zmluvy na úkor žalobcu . Nezastupiteľným v tomto zmysle bolo ustálenie, či vôbec a pokiaľ áno, kedy a
za koľko žalovaná odpredala tú - ktorú jej zverenú vec. Poukázal na to, že žalovaná však, ako v konaní
sama tvrdila, o predaji tovaru nevyhotovovala účtovné doklady, nezaznamenávala ho  v účtovných
knihách a tým pádom ho ani nezúčtovávala a fyzicky stav tovaru nekontrolovala, že  o predaji jednotlivých
vecí  neviedla ani inú evidenciu, pričom jediným údajom, s ktorým v súvislosti s predajom zvereného
tovaru  pracovala a oznamovala ho žalobcovi, bol údaj o denných tržbách, ktorý však nemá akúkoľvek
výpovednú hodnotu ani k času, ani k druhu a ani k cene konkrétneho predaného tovaru. Dôvodil, že
žalovaná  tým, okrem toho, že porušila nielen celý rad povinností, vyplývajúcich zo zákona o účtovníctve
(zák. č. 431/2002 Z. z. ), ale tiež i zmluvnú povinnosť uschovať všetky doklady a účty, prevzatú v
ust. časti II bod 2 zmluvy o obstaraní predaja veci, prakticky vylúčila možnosť objektivizovať spôsob
predaja jej zvereného tovaru, z hľadiska jeho súladu so zmluvou a záujmami žalobcu. Nevyhnutne
preto ani v konaní nevedela preukázať pravdivosť svojho tvrdenia, že jedným z dôvodov, pre ktoré
došlo k vzniku rozdielu medzi žalobcom určenou cenou, za ktorú mala  žalovaná zverené veci predať
a žalobcovi  poskytnutými hodnotami, bola realizácia oprávnenia predávať zverené veci za nižšie ako
určené ceny.  Už vôbec, za daných okolností,  nebolo z pohľadu žalovanej  možné v konaní exaktne
vyjadriť a preukázať mieru, v akej sa predaj vecí za zľavnenú cenu, pokiaľ by k nemu aj došlo, podieľal
na rozdiele medzi žalobcom určenou cenou, za ktorú mala žalovaná zverené veci predať a žalobcovi
vyplatenou sumou (so započítaním ceny vrátených vecí). Inak povedané, pokiaľ by v konaní aj bolo
preukázané, že žalovaná predávala tovar aj za znížené ceny, bez vymedzenia času  predaja a ceny
konkrétneho predaného tovaru, správnosť takéhoto jej postupu nemožno preskúmať. Z tohto dôvodu
súd nepripustil dokazovanie výsluchom žalovanou navrhovanej svedkyne S. N., ktorá sa mala podľa nej
vyjadrovať práve k skutočnosti predaja za zľavené ceny ako takej. Uvedené sa bezozbytku vzťahovalo
aj na tvrdenie žalovanej, že časť tovaru si vzala sám žalobca, že časť tovaru bola odpredaná známym
a kamarátom a že časť tovaru jej na predaj ani nebola odovzdaná. Za neopodstatnenú považoval súd
i obranu žalovanej založenú na tvrdení vplyvu tiež vlastných nákladov na výšku žalobcovi vyplácaných
súm za predaj tovaru. Zdôraznil, že žalovaná právny základ pre znižovanie súm vyplácaných žalobcovi
za predaný tovar o vlastné náklady vo výške 10 - 15 % odvíjala od ust. časti III bod 1 zmluvy, že z
formulácie tohto ust. zmluvy „obstarávateľ predá zverenú vec za nákupnú cenu podľa súpisu + cena
za sprostredkovanie predaja“ však podľa úvahy súdu vyplýva, že o výšku odmeny žalovanej mala byť
podľa dohody navýšená predajná cena určená žalobcom a nie znižovaná suma vyplácaná za predaj
tovaru  žalobcovi, ako to v konaní nesprávne uvádzala žalovaná . Uvedené mal nakoniec za zrejmé tiež
z formulácie ust. časti III bod 2 veta druhá zmluvy, v zmysle ktorého „Odmenu si obstarávateľ (žalovaná )
zrazí sama po odpredaji veci a nákupnú cenu vyplatí objednávateľovi , do 3 dní od jej predaja“. Z tohto
ust. zmluvy je  podľa názoru súdu nepochybne zrejmé, že žalobcovi sa mala po predaji veci dostať
„nákupná cena“, ktorou je v kontexte ostatných ust. zmluvy žalobcom určená cena a teda  nie cena
neznížená o náklady žalovanej. Dovedením týchto úvah do dôsledkov, podľa záveru súdu peňažné
vyjadrenie rozdielu  medzi dohodnutou predajnou cenou zverených vecí, cenou veci žalobcovi vrátených
a žalobcovi zaplatenou peňažnou sumou predstavuje hodnotu, ktorá sa do majetku žalobcu a nedostala
(či už v podobe tovaru alebo v podobe peňazí) v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovanej ,



bez ohľadu na to, či tento stav je následkom porušenia právnej povinnosti žalovanej predať tovar za
určenú cenu, povinnosti utŕženú cenu za predaj vyplatiť žalobcovi v dohodnutej výške alebo povinnosti
vrátiť zverený tovar po skončení zmluvy o obstaraní predaja veci. Tým  žalovaná spôsobila žalobcovi
škodu vo výške 24.037,40 eur, z ktorej si žalobca uplatnil 17.712,02 eur (pozn. súdu: zmenu žaloby
spočívajúcu v rozšírení žaloby na sumu 24.037,40 eur nepripustil) a v tomto rozsahu žalobcovi postupom
podľa § 153 ods. 2 O.s.p. uplatnený nárok i priznal. Citujúc znenie § 100 ods. 1 a ods. 2 prvá veta, §
106 Obč. zák. posúdil dôvodnosť námietky premlčania uplatneného nároku žalobcu, vznesenú v konaní
žalovanou . Vzhľadom na to, že súd právne posúdil uplatnený nárok žalobcu ako nárok zo zodpovednosti
za škodu vo svojich úvahách o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania vyšiel predovšetkým z toho,
že k vzniku škody na majetku žalobcu v danom prípade došlo najskôr okamihom skončenia zmluvy o
obstaraní veci (14. 7. 2005), kedy bola žalovaná povinná vyúčtovať predaj tovaru a zaplatiť žalobcovi
rozdiel medzi tým, čo žalobcovi dovtedy zaplatila a tým, čo podľa zmluvy zaplatiť mala (zároveň i vydať
nepredaný tovar). Pokiaľ preto žalobca uplatnil peňažný nárok (hoc ako eventuálnu časť žaloby) na súde
27. 6. 2008, urobil tak ešte pred uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej doby. Pokiaľ sa jedná o
subjektívnu premlčaciu dobu, podľa úvahy súdu, nakoľko k ustáleniu škody objektívne nemohlo dôjsť
pred vydaním nepredaných vecí  žalovanou,  až od ktorého momentu bolo zrejmé aké hodnoty sa do
majetku žalobcu nedostanú, žalobca sa o škode dovtedy ani nemohol dozvedieť, a preto subjektívna
premlčacia doba v rámci objektívnej premlčacej doby nezačala plynúť. O trovách konania rozhodol s
použitím § 151 ods. 3 veta pred bodkočiarkou O.s.p. tak,  že o nich  rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a žalobca.

Žalovaná navrhla rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, prípadne rozsudok zrušiť a
vrátiť vec súdu na nové konanie a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.

Mala za to, že súd nesprávne vo veci rozhodol, tým, že nezistil úplne skutkový stav veci, nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedla, že je pravdou, že ich  vzťah so žalobcom bol založený písomnou zmluvou z 13. 3. 2004, avšak
išlo v podstate o jej veci, ktorými  chceli vyplatiť žalobcu, keďže mu mali vrátiť peniaze a následne sa
dohodli so žalobcom, že veci v hodnote pôžičky bude postupne predávať a žalobcovi z nich vyplácať
kúpnu cenu. Poukázala na to, že žalobca  už v tom čase vedel, že ide o tovar, ktorý starne a že to
nemusí byť vrátené v takej výške ako bola pôžička, pretože sa odpočítavali aj režijné náklady, on však
s takouto formou vrátenia jej dlhu súhlasil. Súhlasil aj so znížením kúpnej ceny na jednotlivom tovare,
išlo o to, aby sa tovar postupne predal a aby mu postupne mohli splatiť dlh. Z tejto skutočnosti vyplýva,
že v nijakom prípade nemohli ani nemôžu doplatiť žalobcovi 17 712,02 eur, keďže predmetný tovar sa
nepredal v takej hodnote, v akej bol na začiatku prijatý, aká hodnota sa na začiatku určila, teda aby u
nej išlo o bezdôvodné obohatenie. Ďalej uviedla, že žalobcovi z výťažku predaja zaplatili 53 442,20 eur
a zvyšok tovaru ostal u nej na sklade, ktorý následne žalobcovi vydali. Z uvedeného vyplýva, že žiadny
iný tovar na sklade nemali , iba ten, ktorý predali a ktorý mu následne vrátili. Rozdielna hodnota, ktorá
vznikla žalobcovi vo výške 17 712,02 eur vyplýva zo skutočností, že tovar sa predával za oveľa nižšiu
cenu, v akej hodnote bol prijatý, s čím žalobca jednoznačne súhlasil, aby sa takto tovar predával, ktorú
skutočnosť nepoprel ani samotný žalobca, ani čo sa týka režijných nákladov, ani toho, že mohli znižovať
cenu tovaru, za ktorú ho predávali a to jedenkrát mesačne. Finančné prostriedky za predaný tovar
dávali žalobcovi priamo do ruky, pričom si tieto preberal skoro denne a nijaký doklad jej žalobca nikdy
nevystavil, ani nechcel a nemal záujem robiť evidenciu predaného tovaru a to, že mu dávali peniaze, im
nechcel potvrdiť, žalobcovi v tomto smere dôverovali a chceli čo najskôr všetok tovar predať, aby touto
formou boli žalobcovi vrátené finančné prostriedky. Žalobca mal prístup k predmetnému tovaru, mohol
na neho dohliadať, robiť si inventúry, keďže išlo o jeho tovar, avšak žalobca žiadny záujem o to nemal.
V podstate celú tržbu za tovar odvádzali žalobcovi  po odrátaní režijných nákladov a znížení cien a v
podstate  nechceli za to žiadnu odplatu.

Žalobca a v odvolaní  namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
t. j., že procesným postupom súdu v priebehu konania sa mu odňala možnosť konať pred súdom
tým, že súd v uznesení na pojednávaní konanom 13. 10. 2013 nepripustil zmenu žaloby, spočívajúcej
v rozšírení uplatňovaného nároku na sumu 24.307,40 eur, čím podľa jeho názoru mu znemožnil
realizáciu procesných práv priznaných v § 95 ods. 1 O.s.p., t.j. konkrétne práva disponovať (meniť) so



žalobou počas konania, že neexistovali žiadne dôvody namietaného procesného postupu rozhodnutia
súdu tak, ako sú tieto normatívne deklarované v § 95 ods. 2 O.s.p., že doterajšie výsledky konania
boli dostatočným podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Ďalej uviedol, že uplatnený odvolací
dôvod spočívajúci v neúplnom zistení skutkového stavu veci, nakoľko súd nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.) vidí v tom, že podaním zo
6. 2. 2013 formálne označeným ako „späťvzatie žaloby (čiastočne)“ navrhol  konajúcemu súdu, aby tento
pribral do konania znalca za účelom posúdenia, či tovar vydaný žalovanou vykazuje poškodenie, ak áno,
aké sú príčiny tohto poškodenia, aký je rozsah tohto poškodenia, vyjadrený vo finančnom ekvivalente, že
súd o jeho návrhu na doplnenie dokazovania nerozhodol, v dôsledku čoho neúplne zistil skutkový stav
veci a preto navrhuje rozhodnúť spôsobom, tak ako je to špecifikované v jeho  odvolaní z 24. 10. 2014.

Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní 13.10.2014 (zápisnica na č.l. 350) zmenu návrhu na
začatie konania navrhnutú právnym zást. žalobcu spočívajúcu v rozšírení uplatneného nároku zo sumy
24.037,40 € nepripustil. Uznesenie odôvodnil a dal poučenie o popravnom prostriedku.

Z podania žalobcu z 24. 10. 2014, došlého súdu 27. 10. 2014 , vyplýva, že navrhol uznesenie, ktorým
súd nepripustil zmenu návrhu navrhnutú zástupcom žalobcu na pojednávaní 13. 10. 2014 spočívajúcu
v rozšírení uplatneného nároku zo sumy 24.037,40 eur nepripustil, zrušiť a vec vrátiť súdu na opätovné
prejednanie a rozhodnutie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods. 1, možno o  odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolania v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je
vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má
podklad  v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odvolaním v celom rozsahu stotožňuje,  pretože
dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie žalobcu a žalovanej. Žalovaná v
podstate iba opakuje skutočnosti a dôvody uvádzané už pred súdom prvého stupňa, s  ktorými sa súd
v odôvodnení rozsudku presvedčivo vysporiadal.

Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p., t.j.,
že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a , že vec nesprávne právne posúdil.

Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Žalovaná vytýka súdu, že nevypočul ňou navrhnutých svedkov, ktorí mali vedomosti o tom, aká bola
dohoda so žalobcom aj o tom, akým spôsobom sa predmetný tovar predával a o tom, že nijaký iný tovar,
ktorý prevzala od žalobcu nemala, len ten, ktorý sa predal a ktorý mu vrátila, teda že v žiadnom prípade
nemôže od nej dostať 17.712,02 eur, keďže by malo ísť o rozdiel hodnoty tovaru predaného a vráteného,
že výpoveďami svedkov je možné potvrdiť, že  žiadny iný tovar neexistoval a že nemôže ani žalobcovi
za neexistujúci tovar zaplatiť, a to aj napriek tomu, že sa nerobila finančná evidencia predaného tovaru a
ani evidencia predaných vecí, že súd jej návrh na výsluch svedkyne S. N. a ďalších svedkov napr. V. C.
zamietol, že by ich výpovede prispeli k objektívnemu objasneniu skutočností o predanom a zaplatenom
tovare.

Odvolací súd dodáva, že vykonané dôkazy boli postačujúce na úplné zistenie skutkového stavu, že
žalovanou navrhnuté dokazovanie nebolo spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť, pretože



nie je možné ho považovať za rozhodujúce pre vec. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku
na to, akými  úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že nie je potrebné vykonať dokazovanie výsluchom
žalovanou  navrhovanej svedkyne S. N., príp. ďalších svedkov,  o. i. , tým, že žalovaná neviedla žiadne
účtovníctvo ohľadom prevzatého tovaru, jeho rozsahu, ako aj predaja, sama sa dostala do dôkaznej
núdze a vzhľadom na množstvo položiek prevzatého tovaru, nemožno zistiť cenu, za ktorý bolo tovar
predaný, príp., ktorý tovar zostal na predajniach, ktorý tovar a v akej hodnote bol odovzdaný, že výpoveď
navrhovaných svedkov by nebola spôsobilá preukázať tvrdenia žalovanej.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, pokiaľ ide o vyhodnotenie skutkového
stavu súdom prvého stupňa, ktorý vyčerpávajúco dáva odpovede na všetky spochybňované skutočností
uvádzané žalovanou v odvolaní, na ktoré dôvody poukazuje aj odvolací súd.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval,
tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného, v ktorom sa
v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo
a výstižne vyrovnal.

K presvedčivým dôvodom uvedeným v rozhodnutí je potrebné dodať, že u žalovanej je daná nielen
zodpovednosť za škodu podľa § 420 Obč. zák., ale že jej zodpovednosť vyplýva aj z § 421 Obč. zák.
(škoda na prevzatých veciach).

Podľa § 421 Obč. zák. každý, kto od iného prevzal vec, ktorá má byť predmetom jeho záväzku,
zodpovedá za jej poškodenie, stratu alebo zničenie, ibaže by ku škode došlo aj inak.



Odvolací súd výzvou 9Co/165/2015-380 z 2. 3. 2016 vyzval žalobcu a žalovanú, aby sa v lehote 5 dní
vyjadrili k možnému použitiu § 421 Obč. zák. a zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve.

Žalobca podaním z 9. 3. 2016, došlým odvolaciemu súdu 10. 3. 2016 oznámil odvolaciemu súdu, že
nesúhlasí s použitím § 421 Obč. zák. a zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve.

Právny zást. žalobcu podaním z 11. 3. 2016, došlým odvolaciemu súdu 17. 3. 2016 uviedol, že žalobcom
uplatňovaný nárok v predmetnom sporovom konaní prichádza do úvahy právne posúdiť aj ako nárok
uplatňovaný titulom náhrady spôsobenej škody podľa § 421 Obč. zák., nakoľko žalovaná prevzala od
neho veci na komisionálny predaj, pričom tieto v dohodnutej dobe nevrátila, nakoľko ich poškodila, resp.
stratila, že teda prevzala od neho veci, ktoré boli predmetom jej záväzku podľa uzatvorenej zmluvy o
komisionálnom predaji, pričom tieto po zániku jej záväzku nevrátila a nevydala s odôvodnením, že došlo
k poškodeniu (absolútnemu) a strate.

Odvolací súd dodáva, že zodpovednosť žalovanej je daná aj podľa § 421 Obč. zák.), vychádzajúc
zo skutočností, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o komisionálnom predaji, že
žalovaná  prevzala veci od žalobcu za účelom ich predaja ,  ktoré veci mali byť predmetom jej záväzku
a preto zodpovedá aj za ich poškodenie, stratu alebo zničenie.

Zo znaleckého dokazovania nariadeného súdom vyplynulo, že z účtovných dokladov, ktoré mal znalec
k dispozícii, medzi ktorými chýbala tiež skladová evidencia zásob nebolo možné zistiť, aký tovar
v skutočnosti konateľ žalovanej predal žalobkyni, pričom nebolo možné vylúčiť ani to, že medzi
tovarom, ktorý má byť podľa protokolov odovzdaný žalobcovi sa nachádzali veci už predané, či vrátené
dodávateľovi, že rovnako i súlad medzi účtovným a fyzickým stavom tovaru, ktorý prevzala žalovaná
od žalobcu na komisionársky predaj znalec podľa obsahu znaleckého posudku nemohol preskúmať
z dôvodu nepredložených tržieb evidovaných registračnou pokladňou, ktoré závery korešpondovali s
tvrdením žalovanej, že fyzická inventúra tovaru pred jeho odovzdaním žalobcovi nebola urobená a že
evidencia konkrétneho predaného tovaru sa neviedla, že nie je možné zistiť ani rozsah škody, ktorá
vznikla z titulu rozdielu medzi tovarom prevzatým na predaj a hodnotou tovaru predaného za nižšiu cenu,
resp., ktorý tovar bol predaný, resp. stratený, resp. po predaji ktorého tovaru nebola žalobkyni uhradená
cena za jeho predaj, že možno len predpokladať, že škoda, ktorá bola spôsobená na tovare prevzatého
za účelom jeho predaja v komisionárskom predaji, tvorí časť zodpovednosti žalovanej na prevzatých
veciach z titulu škody.

Zodpovednosť za škodu podľa § 421 Obč. zák. je objektívnou zodpovednosťou a podmienkou vzniku
tejto zodpovednosti nie je zavinenie škodcu. Prvotným predpokladom tejto zodpovednosti je existencia
záväzkového vzťahu medzi zodpovedným subjektom a poškodeným, na základe ktorého došlo k
prevzatiu veci, ktorá je predmetom záväzku. Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa
§ 421 je  škodová udalosť, ktorá spôsobila poškodenie, stratu alebo zničenie veci a ktorá nastala v dobe,
keď bola vec prevzatá za účelom plnenia záväzku do okamžiku, keď vec mala byť vrátená, škoda na
prevzatej veci a príčinná súvislosť medzi nimi.

V prejednávanej veci zodpovednosť za škodu žalovanej podľa § 421 je objektívnou zodpovednosťou,
bez ohľadu na jej zavinenie, lebo prevzala veci, ktoré boli predmetom jej záväzku, za účelom ich
komisionálneho predaja podľa súpisu, a to  hnuteľné vecí špecifikované v dodacích listoch v celkovej
hodnote 95.535,88 eur so záväzkom tieto veci predať za dohodnutú cenu. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalovaná dobrovoľne vydala žalobcovi iba časť hnuteľných vecí, ktoré od neho prevzala.
Z vyjadrenia samotnej žalovanej vyplýva, že ostatné veci už nie sú v jej moci. Z uvedených dôvodov
bola naplnená zodpovednosť za škodu žalovanej aj podľa § 421 Obč. zák., ktorá je objektívnou
zodpovednosťou za prevzaté veci na komisionálny predaj, za ktoré zodpovedá a to okamihom od ich
prevzatia za účelom ich predaja .

Z vykonaného dokazovania vyplynulo,  že žalovaná porušila aj zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z.z.

Žalovaná je právnickou osobou, ktorá má sídlo na území SR a podľa § 1 ods. 2 cit. zák.  je účtovnou
jednotkou.



Podľa § 2 ods. 1, 2 cit. zák. účtovná jednotka účtuje v sústave podvojného účtovníctva alebo v sústave
jednoduchého účtovníctva.

Predmetom účtovníctva je účtovanie o skutočnosti o a) stave a pohybe majetku, b) stave a pohybe
záväzkov, c) rozdelenie majetku a záväzkov, d) výnosov, e) nákladoch, f) príjmoch, g) výdavkoch, h)
výsledku hospodárenia účtovnej jednotky (ďalej len účtovné prípady).

Podľa ods. 3 cit. ust. predmetom účtovníctva je aj vykazovanie skutočností o účtovných prípadoch podľa
odseku 2 v účtovnej závierke, pričom predmetom vykazovania v účtovnej závierke sú aj iné aktíva a
iné pasíva.

Žalovaná si neplnila povinnosti vyplývajúce jej z § 2 ods. 1,2., 3 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve,
čím prakticky sama vylúčila možnosť objektivizovať spôsob predaja jej zvereného tovaru z hľadiska jeho
súladu so zmluvou a záujmami žalobcu.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením  námietky premlčania podľa § 100 ods. 1, 2 prvá veta
a § 106 Obč. zák.,  pokiaľ žalobcom uplatnený nárok nepovažoval na námietku žalovanej za premlčaný,
keď začiatok plynutia premlčacej lehoty odvíjal od okamihu skončenia zmluvy o obstaraní veci 14. 7.
2005, kedy bola žalovaná povinná vyúčtovať predaj tovaru a zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi tým, čo
žalobcovi dovtedy zaplatila a tým, čo podľa zmluvy zaplatiť mala (zároveň mu vydať nepredaný tovar),
že pokiaľ žalobca uplatnil svoj nárok 27. 6. 2008, urobil tak ešte pred uplynutím objektívnej 3 ročnej
premlčacej lehoty. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti uzneseniu o nepripustenie zmeny žaloby, vyhlásené súdom
na pojednávaní 13. 10. 2014 (zápisnica na č.l. 350), ktoré bolo na pojednávaní predsedom senátu
odôvodnené a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku,  vzhľadom na prítomnosť účastníkov
konania a ich zást. na pojednávaní, nebolo potrebné ho vyhotovovať, bolo potrebné odvolanie proti
uzneseniu odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm.  c) O.s.p.

Podľa § 202 ods. 3 písm. f) O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo
nepripustila zmena návrhu.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Odvolanie smeruje proti uzneseniu o nepripustení zmeny návrhu, proti ktorému odvolanie nie je
prípustné, preto bolo odvolanie proti nemu odmietnuté.

Z uvedených dôvodov, námietky žalobcu uvádzané v odvolaní proti rozsudku, ktoré sa týkali nároku,
ktorý nebol predmetom tohto  konania ( nebola pripustená zmena žaloby), sú bez právneho významu.

Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania, keďže rozhodnutie o trovách konania si súd
podľa § 151 ods. 3 veta pred bodkočiarkou O.s.p. vyhradil až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej a preto rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.



Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti  rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/82/2008", "guid": "9a7cc741-5f94-4faf-ae6f-4b40c3c13375:e4152b72-0bd8-4ad0-8185-d3f540c05695", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}