{"guid": "2021cf80-cb92-4c04-8f50-849ec3f899cd:7d7006e6-7c9d-4a2e-a3bd-f40952b3ffd1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7215200527.1", "spisova_znacka": "8CoP/310/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/310/2015 z 28. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 28. januára 2016, sp. zn. 8CoP/310/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7215200527.1", "identifikacne_cislo": "7215200527", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Iveta Slebodníková", "sudca_id": 518, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-iveta-slebodnikova-518", "datum_vydania": "2016-01-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d7006e6-7c9d-4a2e-a3bd-f40952b3ffd1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7215200527.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7215200527.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7215200527.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/310/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215200527
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7215200527.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek
senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého
R. C. nar. XX.X.XXXX bývajúceho u matky zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Košice detašovaným pracoviskom Košice II dieťaťa rodičov H.. B. C. rod. V.
nar. X.XX.XXXX bývajúcej v F. na D. ulici č. XXX/X a E. C. nar. X.X.XXXX bývajúceho na D. ulici č. X
v F. v súčasnosti v obci J. č.d. XX v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností o odvolaní
matky proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 29.5.2015 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutých výrokoch o výživnom a zamietnutí návrhu na určenie výživného za
obdobie od 1.9.2014 do 31.12.2014.

Zrušuje rozsudok v napadnutom výroku o dlžnom výživnom za obdobie od 1.1.2015 a v rozsahu zrušenia
vracia vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zveril maloletého R. do osobnej starostlivosti matky s
právom obidvoch rodičov zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok. Určil vyživovaciu povinnosť
otca voči maloletému R. 30 Eur mesačne, ktoré ho zaviazal platiť matke maloletého vždy do 15-teho
dňa v mesiaci dopredu, dlžné výživné za obdobie od 1.1.2015 do 31.5.2015 neurčil a zamietol návrh
na určenie výživného od 1.9.2014 do 31.12.2014. Konanie o úprave styku otca s maloletým dieťaťom
zastavil. Rozhodnutie odôvodnil tak, že otec maloletého bol zamestnaný od 7.12.2012 do 15.10.2014 s
príjmom 410 Eur, tento pracovný pomer s ním zamestnávateľ skončil bez jeho zavinenia z organizačných
dôvodov a od 1.1.2015 napriek jeho snahe sa mu podarilo zamestnať sa iba na základe dohody s
mesačným príjmom 39,50 Eur. Konštatoval, že so zreteľom na odôvodnené potreby maloletého, ktorý
navštevuje 9. ročník, považuje za primerané výživné v rozsahu 30 Eur mesačne, ktoré napriek svojmu
príjmu sám otec navrhol. Zamietnutie návrhu matky od 1.9.2014 do 31.12.2014 odôvodnil tak, že matka
neuviedla žiaden relevantný dôvod pre určenie výživného od 1.9.2014 a preto určil vyživovaciu povinnosť
otca až od prvého dňa mesiaca, v ktorom podala návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
voči maloletému. Dlžné výživné od 1.1.2015 do posledného dňa v mesiaci, v ktorom vyhlásil napadnutý
rozsudok neurčil po zistení, že otec za toto obdobie zaplatil na výživu maloletého v januári 2015 50 Eur
a následne mu dal mince, ktoré maloletý speňažil za 130 Eur, a pretože mal za preskúmavané obdobie
zaplatiť 150 Eur, dlh na výživnom mu nevznikol.

Proti tomuto rozsudku podala matka maloletého v zákonnej lehote odvolanie, konkrétne proti výroku o
výživnom, o dlžnom výživnom a o zamietnutí návrhu od 1.9.2014 do 31.12.2014 z dôvodov uvedených
v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. tvrdiac, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov



k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Vytkla konajúcemu súdu, že pri rozhodovaní vychádzal z jej príjmu od zamestnávateľa, ktorým je
Centrum právnej pomoci 658,23 Eur a tiež z príjmu na základe dohody o vykonaní práce u G. A. R., s.r.o.
so sídlom v Rožňave vo výške 219 Eur tvrdiac, že jej príjem na základe dohody o vykonaní práce bol
iba 29,25 Eur a bol jednorazový. Vyjadrila nesúhlas so záverom konajúceho súdu, ak pri rozhodovaní o
výživnom vychádzal z priemerného mesačného zárobku otca od 1.1.2015, t.j. 40 Eur mesačne ignorujúc
§ 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, v ktorých sú presne uvedené kritériá určovania výživného, podľa
ktorých je súd povinný skúmať a prihliadať na možnosti a potencionálne príjmy povinného teda na to,
čo je objektívne možné, aby povinný, v tomto prípade otec maloletého zarobil s ohľadom na jeho vek,
zdravotný stav, odbornosť, zručnosť, kvalifikáciu, pracovné skúsenosti, situáciu na trhu práce atď., ak
možným vyšším príjmom nebráni žiadna prekážka na jeho strane. Vytkla tiež súdu prvého stupňa, že
sa vôbec nezaoberal výdavkami na maloleté dieťa a skutočnosťou, že niekoľko rokov výlučne sama
zabezpečuje komplexnú starostlivosť o maloletého. Vyjadrila názor, že účelové konanie odporcu a jeho
snaha „nezamestnať sa“ smeruje k určeniu vyživovacej povinnosti v nižšej sume, čo ona považuje za
rozpor so záujmom maloletého dieťaťa a so zásadami Zákona o rodine. Týmto uvedeným konaním
otca sa súd prvého stupňa nezaoberal a preto zamietol jej návrh na určenie výživného od 1.9.2014
do 31.12.2014. Za absurdné považuje skutočnosť, že súd pri rozhodovaní  o dlhu na výživnom za
obdobie od januára 2015 až do konca mája 2015 započítal hodnotu mincí, ktoré otec maloletému daroval,
pretože dar nesmeroval k uspokojovaniu odôvodnených potrieb maloletého, ale išlo iba o konanie nad
rámec výživného. V závere odvolania poukázala na ustálenú prax súdov, ktorá pri určení výživného
za rozhodujúci považujú príjem povinného rodiča, ktorý by mohol reálne dosahovať a nie príjem, ktorý
fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity. Povinnosťou súdu
pri rozhodovaní o výživnom je podľa jej názoru a ustálenej súdnej praxe prihliadnuť k zjavne nevyužitým
schopnostiam povinného rodiča. Navrhla odvolaciemu súdu rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že
odporca je povinný prispievať na výživu maloletého od 1.9.2014 150 Eur mesačne matke maloletého
vždy do 15-teho dňa v mesiaci dopredu a dlžné výživné zaplatiť matke do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Otec ani kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadrili.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd
prvého stupňa vo vzťahu k výroku o výživnom a zamietnutí návrhu na určenie výživného za obdobie
od 1.9.2014 do 31.12.2014 dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení
Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a starostlivo prihliadal na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie
napadnutého rozsudku vzťahujúce sa k týmto výrokom presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dostatočne aj keď stručne vysporiadal s námietkami
matky uplatnenými v odvolaní, pretože tieto vo vzťahu k napadnutým výrokom tvorili jej obranu už v
priebehu konania pred súdom prvého stupňa a ani v odvolacom konaní neuviedla žiadne relevantné
skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu
konania na súde prvého stupňa boli dostatočne zistené a preukázané všetky relevantné skutočnosti
pre rozhodnutie o rozsahu výživného a o zamietnutí návrhu matky na určenie výživného pred podaním
návrhu. Matka neprodukovala žiadne relevantné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné zákonne
priznať výživné od 1.9.2014 a ňou tvrdená skutočnosť, že pred podaním návrhu akceptovala nepriaznivú
finančnú situáciu otca maloletého, ktorý nebol zamestnaný, nie je možné akceptovať podľa ust. §
77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine, ktorá zdôrazňuje výnimočnosť priznania výživného spätne a
uvedený dôvod matky nie je akceptovaný ani doterajšou ustálenou súdnou praxou pri posudzovaní
dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odvolací súd tiež v tejto súvislosti konštatuje, že matkou uvedený
dôvod, pre ktorý nepodala návrh ihneď potom, ako si otec prestal plniť vyživovaciu povinnosť voči
maloletému, je uplatňovaný prakticky v každom obdobnom prípade, preto jeho posúdením ako dôvodu



hodného osobitného zreteľa by sa minula účinku obmedzujúca klauzula uvedená v § 77 ods. 1 vety tretej
Zákona o rodine, aby si oprávnení rodičia uplatňovali výživné čo najskôr, a aby sa zamedzilo možným
špekuláciám a zneužívaniu možnosti priznať výživné spätne po začatí konania. Z uvedených dôvodov
súd prvého stupňa zákonne rozhodol ak návrh matky na určenie výživného od 1.9.2014 do 31.12.2014
zamietol. Vo vzťahu k rozsahu určeného výživného odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania
pred súdom prvého stupňa boli dostatočne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre
rozhodnutie  a ani v priebehu odvolacieho konania nevyplynuli žiadne skutočnosti odôvodňujúce iné
rozhodnutie o výživnom a v tejto súvislosti dodáva, že zo zákonných ustanovení citovaných v odôvodnení
napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že možnosti a schopnosti rodičov sú popri odôvodnených
potrebách dieťaťa rozhodujúcimi hľadiskami pre určenie výživného. Odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré
súd zohľadňuje pri určení výživného, sú rôzne, podľa okolností každého konkrétneho prípadu. Sú závislé
od veku dieťaťa, jeho fyzickej a psychickej vyspelosti, zdravotného stavu, spôsobu a obsahu jeho
prípravy na budúce povolanie. Nota bene miera uspokojovania týchto potrieb dieťaťa je ovplyvňovaná
schopnosťami a možnosťami rodičov, to znamená, že uspokojovanie odôvodnených potrieb dieťaťa je
vždy limitované možnosťami a schopnosťami rodičov ich uspokojovať. Dôvody skončenia pracovného
pomeru otca aj odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa považoval za objektívne (zamestnávateľ
s otcom skončil pracovný pomer z organizačných dôvodov - nadbytočnosti), preto neboli splnené
podmienky pre aplikáciu ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, t.j. o potencionalite príjmu otca, ktorého
jediným zdrojom príjmu je príjem na základe dohody o vykonaní práce, málo prevyšujúci  určené
výživné súdom prvého stupňa.  Odvolací súd konštatuje, že je nepochybné, že určené výživné 30 Eur
mesačne predstavujúce 1 Eur na deň, zohľadňuje iba minimálnu časť nevyhnutných potrieb maloletého
pre jeho všestranný vývoj, ale so zreteľom na príjmové pomery otca nebolo možné určiť výživné vo
väčšom rozsahu. Za danej situácie je matka povinná tak, ako doposiaľ, naďalej doplňovať zdroj výživy
maloletého na hranicu jeho odôvodnených potrieb. Vo vzťahu k odvolacej námietke matky týkajúcej sa
nesprávneho vyčíslenia jej priemerného mesačného zárobku odvolací súd dodáva, že tento vo vzťahu k
určeniu vyživovacej povinnosti otca nie je relevantný, pretože matka si spontánne a v rozsahu potrebnom
plní vyživovaciu povinnosť voči maloletému okrem osobnej starostlivosti, na ktorú je súd povinný pri
rozhodovaní taktiež prihliadnuť. Z uvedených dôvodov a úvah odvolací súd výroky o určení výživného
a zamietnutí návrhu matky za obdobie od 1.9.2014 do 31.12.2014 ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 potvrdil a na zdôraznenie správnosti odôvodnenia týchto výrokov súdom prvého stupňa odôvodnenie
doplnil podľa ods. 2.

Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o dlžnom výživnom podľa § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, pretože nemal poznatky o tom, či a v akom rozsahu odporca platil výživné  po januári
2015. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie výsluchom účastníkov
konania, poprípade aj výsluchom maloletého, koľko otec na jeho výživu od vyhlásenia napadnutého
rozsudku zaplatil, či mince mu otec podaroval a opäť rozhodnúť o dlžnom výživnom aj o spôsobe jeho
zaplatenia vychádzajúc dôsledne zo zásady vyplývajúcej z § 160 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplýva,
že určenie dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám
nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či je povolenie takejto výhody vhodné so zreteľom na
pomery toho, komu sa povinnosť ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu.
Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému podľa § 160 ods. 1 O.s.p. v
konaniach týkajúcich sa výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, ktoré je okrem iného
prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži a s prihliadnutím na
zvýšenú ochranu poskytovanú maloletému dieťaťu. Po vykonanom dokazovaní v naznačenom smere
bude tiež povinnosťou súdu opäť rozhodnúť o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia a svoje
rozhodnutie odôvodniť v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby bolo spätne preskúmateľné.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov
konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}