{"guid": "4c622e2b-7907-49fc-8b50-7fd27121d1f1:bdd18b68-e61f-4dc5-b8aa-273a079d32b9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7712216175.2", "spisova_znacka": "2Co/26/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/26/2015 z 27. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 27. januára 2016, sp. zn. 2Co/26/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7712216175.2", "identifikacne_cislo": "7712216175", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jozef Škrab", "sudca_id": 153, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-skrab-153", "datum_vydania": "2016-01-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bdd18b68-e61f-4dc5-b8aa-273a079d32b9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7712216175.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7712216175.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7712216175.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/26/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712216175
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712216175.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.
Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 6C/236/2012-48
zo dňa 15.10.2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej aj súd prvého stupňa alebo súd) rozsudkom označeným v záhlaví
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Michalovce v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 10Er/538/2010, ktorý spočíva v tom, že súd nerozhodol o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej lehote 15 dní v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len Exek.
poriadok). Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že v konaní na tomto súde vedenom vedeného pod sp.
zn. 10Er/538/2010, bolo zistené, že u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, sa vedie exekučná
vec pod sp. zn. Ex15280/2010. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho
exekútora vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava proti povinnému X.
D.  o vymoženie 438,00 Eur, bola doručená súdu dňa 10.12.2010. Návrh na vykonanie exekúcie bol
spísaný zápisnične u súdneho exekútora dňa  5.10.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu sp.zn. SR 06614/10. Súd dňa 11.1.2011 vydal poverenie na vykonanie exekúcie
podľa návrhu oprávneného. Dňa 26.9.2011 súdny exekútor vrátil poverenie, pretože exekučné konanie
sa skončilo vymožením pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva vrátane trov exekučného konania.

Právne súd posudzoval vec podľa ust. §§ 3, 5, 6, 9, 15 a 19 zák. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná. Konštatoval, že tvrdenie žalobcu, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie
po 6 mesiacoch, sa nezakladajú na pravde, pritom táto skutočnosť je základom nároku žalobcu na
náhradu škody podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a v náväznosti na to aj základom
nároku na nemajetkovú ujmu.   Žalobca sa domáhal náhrady škody na tom základe, že súd nevydal



poverenie v 15.dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 1 Exekučného poriadku a konštatoval
prieťahy súdu 6 mesiacov. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola
súdu doručená  10.12.2010 a poverenie bolo vydané 11.1.2011.  Teda po 1  mesiaci a nie po 6
mesiacoch, ako konštatoval žalobca. Žalobca nijakým spôsobom  nevysvetlil ani nepreukázal, čo ho
viedlo ku konštatovaniu 6 mesačného prieťahu.  Neuviedol,  kedy bola doručená žiadosť o udelenie
poverenia tunajšiemu súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítal.
Ako sám tvrdil v žalobe, touto informáciou nedisponoval a odkázal na exekučný spis súdu, ktorého
spisovú značku v návrhu ani neuviedol a dokazovanie  v tomto smere preniesol na súd. Lehota na
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. Ak súdny exekútor doručil
žiadosť o udelenia poverenia súdu po lehote stanovenej v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, za
prípadný prieťah od začatia exekučného konania do doručenia žiadosti o udelenie poverenia súd
nezodpovedá. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania súd poukázal na to, že argumentácia
žalobcu neobstojí v žiadnej rovine, pretože jeho tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu,
kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie,
je zavadzajúce. Žalobca je účastníkom exekučných konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi
nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka
súdu bola prvotne zistiteľná  od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie.  Táto povinnosť zo
strany žalobcu absolútne absentuje. Dôvody uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového
stavu konkrétnej exekučnej veci. Z priebehu exekučného spisu vyplýva, že pohľadávka oprávneného
bola vymožená ešte v  roku 2011, a to vrátane trov exekúcie. Súdu preto nie je zrejmé, aká škoda
a následne nemajetková ujma žalobcovi vznikla, ak už v čase uplatnenia nároku na náhradu škody
proti štátu, bol nárok žalobcu z exekučného konania vrátane jeho trov uspokojený viac ako rok. Nárok
žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie  tohto nároku podľa
zák. č.  514/2003 Z.z., a preto nie je daný ani samotný základ jeho nároku.  Súd sa z uvedeného
dôvodu  nezoberal správnosťou vyčíslenia výšky náhrady škody, či výšky nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobca požadoval a žalobu, ako neopodstatnenú, zamietol. Ďalším dôvodom, pre ktorý bola žaloba
zamietnutá je to, že žalobca nepreukázal splnenie  hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na
náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., pred súdom, a to podmienku predbežného prerokovania
nároku pred príslušným orgánom. V žalobe žalobca síce uviedol, že v súlade s ustanovením § 15
ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z., písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho
nároku, ale do spisu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej uplatnil, a
kedy, a dokazovanie odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaná síce nepoprela, že jej
žalobca návrh adresoval, avšak uviedla, že žaloba vykazoval množstvo nedostatkov, spočívajúcich v
jej všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody,
neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nárok mal týkať a pod. Nemožno akceptovať, aby doručenie
žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu dokazoval súd, alebo žalovaná. Nejde o listinný dôkaz, ku
ktorému nemá žalobca prístup, alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal
ani kópiu návrhu, sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania, ale ani z toho
dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania. Súd ďalej
mal za preukázané, že skutkové tvrdenia žalobcu o nevydaní poverenia alebo rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia,  v zákonom stanovenej lehote, od ktorých odvodzoval svoj nárok na náhradu škody
podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,  sa nezakladajú na pravde.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu nepriznal žiadnemu
z účastníkov, keďže úspešná žalovaná náhradu trov nežiadala a neúspešnému žalobcovi náhrad trov
konania nepatrí.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p. a navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že
prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 101 ods.
2 O.s.p.  Uviedol, že požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny
spájané s označenými dôvodmi. Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jeho neprítomnosti, odňal
mu tým právo konať pred súdom. Namietal ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórne
rozhodnutie vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému



pripustil odvolanie. V čase rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Žalobca tvrdí, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z
ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a tým došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania
a práva žalobcu na súdnu ochranu. Nemal možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietal ďalej, že vo veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej
žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam,
nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej
škody. Vytýkal súdu, že vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným
z vlastnej iniciatívy súdom mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa. Namiesto toho súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne
meritórne rozhodol. Nakoniec vytýkal nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti rozhodovania o skutočnej
škode, kedy súd sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a ignoroval tvrdenia žalobcu o škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií a na poštové a telekomunikačné výdavky. Z rozsudku súdu nie je zrejmá úvaha,
na základe ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako chýbajú dôvody aj
pri nemajetkovej ujme. Podľa jeho názoru súd odôvodnil svoje rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak
v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Vytýkal tiež súdu, že nebol poučený
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom hodlal predložiť na pojednávaní dôkazy o výške škody. Nakoniec
namietal, že súd nevysvetlil svoj záver, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Sám pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote a pre
tento nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívny dôvod. Takto je jeho rozhodnutie vnútorne
rozporné. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou
osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.1.2016 o 09.15 hod., pričom
miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach dňa 21.1.2016 v zmysle ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobca v odvolaní uvádza všetky odvolacie dôvody, okrem odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobca konkrétne namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v



zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne
v neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 101 ods.
2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa
nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa
15.10.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobcovi (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 15.10.2014 bolo doručené žalobcovi
a jeho právnemu zástupcovi dňa 3.9.2014 a žalovanej dňa 2.9.2014.

Bola tak zachovaná lehota na prípravu pojednávania v zmysle citovaného ustanovenia § 115 ods. 2
O.s.p..

Dňa 13.10.2014 bola súdu doručená žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Namietal tiež, že mu nebolo doručené
rozhodnutie o (ne)vylúčení sudcov Okresného súdu Michalovce z prejednávania a rozhodovania v
tejto veci. Zároveň v tomto podaní navrhol doplniť dokazovanie na výšku vzniknutej škody znaleckým
posudkom, na ktorého vypracovanie zadal objednávku.

Žalobca ani jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili, svoju neúčasť neospravedlnili a keďže
o nevylúčení zákonného sudcu už bolo rozhodnuté nadriadeným súdom, pričom toto rozhodnutie je
právoplatné, nepovažoval súd žalobcom tvrdený dôvod za dôležitý v zmysle ust. § 119 O.s.p., a
preto vec prejednal v neprítomnosti účastníkov. Žalovaná sa z neúčasti ospravedlnila a súhlasila s
prejednaním a rozhodnutím veci v jej neprítomnosti. Na tomto pojednávaní súd oboznámil výsledky
prípravy pojednávania a vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou tohto
spisu, ako aj oboznámením spisu sp. zn. 10Er/138/2012 Okresného súdu Michalovce. Následne poučil
účastníkov podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti
žalobcu, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom, pretože pre tento postup boli splnené podmienky
v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Zároveň bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu v odvolaní, že ho súd nepoučil
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a tým mu znemožnil realizáciu jeho procesného práva navrhovať dôkazy.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný
vtedy, ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca.



V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa JUDr. Agáta
Štefanovičová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom rozhodol Krajský súd
v Košiciach uznesením č.k. 1NcC/27/2014-35  zo dňa 25.7.2014.

Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 16 O.s.p.
rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie
je náležitá námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobcom namietané odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/
a f/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého
stupňa, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle
zákona 514/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom na tomto súde pod sp.zn.10Er/538/2010, z ktorého
dôvodu základ nároku nie je daný.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že Okresný súd Michalovce sa v konaní
vedenom pod sp. zn. 10Er/538/2010 nedopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol o
žiadosti o udelenia poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia súdu, a to aj vzhľadom na skutočnosť,
že vo vyššie uvedenom konaní exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, na ktorý sa lehota 15
dní pre vydanie poverenia nevzťahovala v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exek. poriadku v spojení s ust. §
41 ods. 2 písm. d/ Exek. poriadku a zároveň súd zistil nedostatky samej žiadosti o udelenie poverenia,
ktoré musel odstrániť.

Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor  žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ (notárske zápisnice a vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených - poznámka
odvolacieho súdu). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že lehota 15 dní je určená na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v prípade, že súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V ostatných prípadoch, t.j. ak takýto rozpor
súd zistí, nie je viazaný lehotou 15 dní a nie je ani povinný v tom prípade vydať poverenie pre exekútora.
Naopak v tom prípade musí takúto žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. Určená lehota 15 dní však
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, a teda ak ide o notárske zápisnice, ktoré



obsahujú právny záväzok a ak ide o vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

V prejednávanej veci exekučným titulom je práve rozhodcovský rozsudok, z ktorého dôvodu súd nebol
viazaný lehotou 15 dní, preto nedodržanie vyššie uvedenej lehoty, ktorá sa nevzťahuje na prejednávanú
vec, nemôže mať za následok nesprávny úradný postup súdu.

Je pravdou, že rozhodcovský rozsudok ako samostatný exekučný titul bol do zákona č. 233/1995 Z.z.
zapracovaný na základe novely č. 102/2011 účinnej od 1.6.2011, ako však vyplýva z dôvodovej správy
k tomuto zákonu, išlo iba o odstránenie interpretačných pochybností ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exek.
poriadku, kde ako exekučný titul boli dovtedy uvedené rozhodnutia rozhodcovských komisií a nie súdov.
Zákonodarca v dôvodovej správe vysvetľuje, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ust.
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exek. poriadku, a preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť chápaný ako exekučný
titul v zmysle ust. § 41 ods. 1 Exek. poriadku v nadväznosti na ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom
konaní ani pred novelou ust. § 41 ods. 2 Exek. poriadku, pretože sám zákonodarca vysvetlil, že jeho
úmyslom bolo pod exekučné tituly uvedené v ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zahrnúť rozhodnutia všetkých
rozhodcovských konaní, a to či už súdov alebo komisií. Rozhodcovský rozsudok bol teda exekučným
titulom v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exek. poriadku aj do 31.5.2011, aj keď to nebolo výslovne
uvedené v znení citovaného ustanovenia.

Je treba konštatovať, že aj za situácie, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ako aj
za situácie, že súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, je povinný rozhodnúť v primeranej
lehote. Vzhľadom na znenie ust. § 9 ods. 2 zákona 514/2013 Z.z. od 1.1.2013, teda aj v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa, však otázku prieťahov môže súd posudzovať len vychádzajúc z
výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal existenciu žiadneho relevantného rozhodnutia, ktorým by
bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani nepreukázal,
že by jeho sťažnosť na prieťahy v konaní bola vybavená spôsobom, z ktorého by existencia prieťahov
bola preukázaná.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn.
10Er/538/2010, a teda záver o nesplnení podmienok pre zodpovednosť žalovanej za vznik škody
žalobcovi v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je vecne správny.

Vzhľadom na správny záver súdu, že v danom prípade nie je daný základ nároku, nebolo povinnosťou
súdu skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere dokazovanie. Nenáležitá
je preto odvolacia námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj všetky ostatné odvolacie námietky, týkajúce sa tejto otázky.

K ostatným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nerozhodoval o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania, preto odvolacie námietky vzťahujúce sa k tomuto rozhodnutiu sú bez právneho významu.

Pokiaľ žalobca namieta, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdal sám tým, že sa nedostavil na
pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.
Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú
obsiahnuté v spise, ako aj oboznámením celého obsahu spisu Okresného súdu Michalovce sp.zn.
10Er/538/2010 a pokiaľ by sa žalobca bol tohto pojednávania zúčastnil, mal možnosť sa k vykonaným
dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na pojednávaní, vrátane



možnosti vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo žalobcu na súdnu ochranu porušené
neboli.

Nenáležitá je námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní za splnenia podmienok v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p.,
ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.

Rovnako nenáležitá je aj námietka o vykonaní dokazovania listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný. Z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd vykonal dokazovanie
listinami obsiahnutými v spise Okresného súdu Michalovce sp.zn. 10Er/538/2010 a tento záver
nepochybne vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, preto odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách
konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi, trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a žalobca nemá právo
na ich náhradu, preto súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/236/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}