Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Sa/21/2016 z 23. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 23. februára 2017, sp. zn. 9Sa/21/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7016200979.2 Krajský súd Košice | 9Sa/21/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7016200979.2 | 2017-02-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP, zákon č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/58372a43-77fe-4140-afeb-28a0ad051d66 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7016200979.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Sa/21/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200979
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7016200979.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Jurajom Tymkom, v právnej veci žalobcu Advokátska kancelária
JUDr. Vladimír Stanko, Obrody č. 25, Košice, proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny,
Špitálska č. 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného Č. s. 2016/13276
Č. z. 2016/115598 zo dňa 28.07.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku z r u š u j e opatrenie žalovaného Ústredia
práce, sociálnych vecí a rodiny Č. s. 2016/13276 Č. z. 2016/115598 zo dňa 28.07.2016 a vec v r a c
i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný napadnutým opatrením označeným ako odvolanie proti návrhu správy z výkonu kontroly
pred vypracovaním dohody sp. zn. č. z. 2016/458910 - odpoveď, zo dňa 28.07.2016 uviedol, že Ústrediu
práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej aj „ústredie“) bolo z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice
(ďalej aj „úrad“) postúpené na priame vybavenie odvolanie žalobcu proti návrhu správy z výkonu kontroly
pred vypracovaním dohody, ktorú vypracoval a zaslal úrad, a to vzhľadom na skutočnosť, že v závere
odvolania sám navrhuje, aby úrad predložil vec nadriadenému správnemu orgánu na konanie o odvolaní.

2. V predmetnej veci žalovaný uviedol, že na základe podkladov, ktoré mu k predmetnej problematike
poskytol úrad možno konštatovať, že v jeho odvolaní proti návrhu správy z výkonu finančnej kontroly pred
uzatvorením dohody je možné súhlasiť iba s námietkou voči predloženiu dokladu miestne príslušného
úradu o zmene účelu užívania stavby. O skutočnosti, že takýto doklad úrad nemá od žiadateľov
vyžadovať, boli všetky úrady medzičasom usmernené. Na margo ostatných zistených nedostatkov, k
odstráneniu ktorých žalobcu úrad vyzval, možno konštatovať, že sú opodstatnené a úrad má právo ich
odstránenie požadovať.

3. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v reakcii na žalobcove rozsiahle vymedzenie toho, aký je rozsah
pôsobnosti zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a na čo sa jeho ustanovenia
vzťahujú, žalovaný uviedol, že zákon o službách zamestnanosti v § 70 ods. 1 taxatívne vymedzuje, v
ktorých prípadoch sa na konanie úradu vzťahuje správny poriadok. Na poskytovanie príspevku podľa
§ 56 zákona o službách zamestnanosti sa správny poriadok nevzťahuje, okrem iného aj preto, že na
tento príspevok nie je právny nárok a jeho poskytnutie posudzuje podľa § 18 ods. 1 písm. b/ zákona
o službách zamestnanosti výbor pre otázky zamestnanosti úradu. Výbor pre otázky zamestnanosti sa
pri posudzovaní žiadosti o príspevok riadi Zásadami použitia finančných prostriedkov na uplatňovanie
aktívnych opatrení na trhu práce, na ktoré nie je právny nárok, ktoré podľa § 12 písm. h/ zákona o



službách zamestnanosti vypracúva ústredie a schvaľuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky.

4. V závere opatrenia žalovaný uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj na skutočnosť, že
ústredie nefiguruje v predmetnom prípade ako odvolací správny orgán, ktorý má právo zrušiť vydané
rozhodnutie, pričom úrad žiadne rozhodnutie v predmetnej veci ani nevydal, nie je možné žalobcovmu
návrhu na zrušenie rozhodnutia, resp. opatrenia, vyhovieť.

5. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia opatrenia Ústredia práce, sociálnych vecí a
rodiny v Bratislave sp. zn. Č. s. 2016/13276 Č. z. 2016/115598 zo dňa 28.07.2016 o nepriznaní príspevku
na zriadenie chráneného pracoviska a vrátenia veci tomuto orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie.

6. V podanej žalobe žalobca k porušeniu § 56 zákona č. 5 zo dňa 04. decembra 2003 o službách
zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov uviedol, že v správe z výkonu finančnej
kontroly o vykonaní kontroly po neodstránení nedostatkov sp. zn. Č. z. 2016/458910 úrad práce ako
prvostupňový správny orgán oznámil žalobcovi, že vykonaním finančnej po vykonaní kontroly jeho
žiadosti o poskytnutie finančných prostriedkov boli zistené nedostatky. Ďalej úrad práce v označenom
opatrení oznámil žalobcovi, že predložená žiadosť nie je v súlade s ust. § 6 zákona č. 357/2015 Z. z. o
finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

7. Žalobca citoval § 6 zákona č. 357/2015 Z. z. a uviedol, že v odvolaní preto žalobca uviedol, že z
„Návrhu správy k výkonu finančnej kontroly“ nie je zrejmé, ktorá povinnosť zakotvená v ust. § 6 zákona č.
357/2015 Z. z. o finančnej kontrole bola porušená a z akých skutočností úrad vychádza, keď konštatuje
porušenie zákona. K uvedenému žalobca uviedol, že žiadne ustanovenie § 6 zákona č. 357/2015 Z.
z. o finančnej kontrole a o audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov neustanovuje náležitosti a
prílohy k žiadosti o poskytnutie príspevku, a preto nemohlo ani dôjsť k jeho porušeniu.

8. V podanej žalobe žalobca ďalej citoval § 56 zákona č. 5 zo dňa 04. decembra 2003 o službách
zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a poukázal na to, že v dôvodovej správe k
tomuto zákonu navrhovateľ zákona uvádza: „Týmto ustanovením sa navrhuje poskytovať príspevok na
úhradu preukázaných nákladov súvisiacich so zriadením chránenej dielne alebo chráneného pracoviska
pre občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a/ v prípade, ak chránenú dielňu alebo
chránené pracovisko právnická osoba alebo fyzická osoba zriaďuje na základe uzavretej písomnej
dohody s úradom. Poukázal na to, že podrobnosti sa navrhujú upraviť vyhláškou, ktorú vydá Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré však vykonávací právny predpis do dnešného
dňa nevydalo. V uvedenom smere žalobca poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR.

9. Žalobca konštatoval, že jediným hmotnoprávnym predpisom upravujúcim podmienky poskytovania
príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska je zákon č. 5 zo dňa 04. decembra
2003 o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a preto tvrdil, že pri
poskytovaní príspevku na zriadenie chráneného pracoviska došlo k porušeniu § 56 zákona a čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.

10. K aplikácii zákona o správnom konaní žalobca uviedol, že zásady (pravidlá) správneho konania
sú záväzné pre všetky druhy správnych konaní bez ohľadu na to, či sú vedené podľa osobitného
právneho predpisu alebo podľa všeobecného procesného právneho predpisu (zákon č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní v znení neskorších predpisov). Patria medzi ne zásada zákonnosti, materiálnej pravdy,
aktívnej súčinnosti účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, dvojstupňového konania, voľného
hodnotenia dôkazov, informovanosti.

11. Žalobca ďalej poukázal na to, že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 07. decembra 2010,
sp. zn. 7Sžso/11/2010).



12. Žalobca mal zato, že nedostatok právnej úpravy nezbavuje správny orgán povinnosti riadne
rozhodnutie odôvodniť, čím je založený jeho nedostatok v jeho nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti
pre nedostatok dôvodov, keďže nemá náležitosti vymedzené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

13. Žalobca citoval § 47 ods. 3 správneho poriadku a konštatoval, že povinnosťou správneho orgánu
s poukazom na vyššie uvedené, je zaoberať sa pri odôvodnení rozhodnutia všetkými skutkovými
okolnosťami, vykonanými dôkazmi, vyvodiť z týchto dôkazov skutkové a právne zistenia a potom
voľným správnym uvážením pri rešpektovaní zmysle a účelu zákona o službách zamestnanosti vo veci
rozhodnúť. Žalobca mal za to, že došlo k porušeniu § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v
znení neskorších predpisov.

14. K prezumpcie priority záujmov účastníka žalobca uviedol, že ak má podanie nedostatky, táto
skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom pre odmietnutie podania správnym orgánom, keďže by to bolo
v rozpore s princípom súčinnosti (§ 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní). Poukázal na
ustanovenie § 19 ods. 3 správneho poriadku, ktoré predstavuje špecifickú formu pomoci účastníkovi
správneho konania. Jej podstata spočíva v odstraňovaní nedostatkov podania, ak nemá predpísané
náležitosti.

15. V podanej žalobe žalobca ďalej poukázal na porušenie čl. 46 ústavy a ust. § 1, 3 správneho
poriadku a uviedol, že vydanie riadneho rozhodnutia v prípade, ak orgán rozhoduje o právnom nároku,
je naplnením zámeru čl. 46 ústavy, v ktorom je garantované jedno zo základných práv - právo
na spravodlivý proces. Žalobca ďalej poukázal na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy Rec
(2007)7 z 20.06.2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia
formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie
obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané.

16. Žalobca tvrdil, že o schválení príspevku, resp. neschválení príspevku mal úrad práce vydať riadne
rozhodnutie a žalobca ako žiadateľ mal mať právo sa voči takémuto rozhodnutiu odvolať, a preto bol
toho názoru, že došlo k porušeniu čl. 46 ústavy a § 1, 3 správneho poriadku.

17. Žalobca ďalej poukázal na to, že z obsahu zákona o službách zamestnanosti je zrejmé, že
nemá žiadne ustanovenie, ktoré upravuje procesný postup úradu. Z tohto dôvodu, ak sa úrad práce
nemohol riadiť procesnými ustanoveniami osobitného zákona a neriadil sa ani všeobecným predpisom
o správnom konaní - správnym poriadkom, jeho postup nespĺňa podmienku zákonnosti.

18. Žalobca konštatoval, že konanie o žiadosti o poskytnutie príspevku na zriadenie chráneného
pracoviska je správnym konaním, a preto sa naň vzťahujú zásady správneho konania uvedené v
ustanovení § 3 správneho poriadku. O schválení príspevku a aj o odňatí príspevku, mal úrad práce vydať
riadne rozhodnutie a podávateľ by mal mať právo sa voči takémuto rozhodnutiu odvolať, pričom takéto
rozhodnutie úradu je tiež preskúmateľné súdom. Uviedol, že list, ktorý nespĺňa náležitosti rozhodnutia,
ale svojím obsahom je rozhodnutím o nároku, by mohol byť preskúmaný, to však máloktorý z jeho
adresátov, bez riadneho poučenia o opravnom prostriedku vie a zrejme práve preto, aby sa úrady práce
vyhli možnosti preskúmania svojich rozhodnutí o nároku, radšej posielajú listy, než riadne rozhodnutia.
Takýto postup orgánov verejnej správy je však na úkor základných práv osôb.

19. V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že verejné orgány musia konať v súlade so zákonom a
nesmú prijímať svojvoľné opatrenia, a to ani pri výkone svojej správnej úvahy. Právna úprava ustanovuje
právne skutočnosti, ktoré musí správny orgán pri rozhodovaní zohľadniť. Zo správneho rozhodnutia musí
vyplývať záver, ktoré skutočnosti vytvárali predpoklad pre rozhodnutie. Ak v rozhodnutí chýba spôsob
zdôvodnenia postupu správneho orgánu - konania v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky -
dopúšťa sa správny orgán svojvoľného konania. Žalobca považoval postup žalovaného za svojvoľný,
nemajúci oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisov.

20. V závere podanej žaloby žalobca poukázal na to, že samotný druh, resp. formálne označenie
rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé o sebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre
odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, preto ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 O.s.p.
vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého



zo základných práv alebo slobôd. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. októbra 2001, z výkladu ktorého vyplýva, že napadnuté opatrenie
je preskúmateľné súdom.

21. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 11.10.2016 uviedol, na konania podľa § 12 písm.
l/, t/, ae/ a af/ a § 13 ods. 1 písm. e/ podľa zákona o službách zamestnanosti sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní. Z pozitívneho vymedzenia pôsobnosti správneho poriadku na niektoré
z konaní podľa zákona o službách zamestnanosti v § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti
vyplýva, že na konania a postupy úradu alebo ústredia podľa zákona o službách zamestnanosti,
ktoré nie sú taxatívne vymenované v § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, sa pôsobnosť
správneho poriadku nevzťahuje. Nevzťahuje sa teda ani na priznanie postavenia chránenej dielne
alebo chráneného pracoviska podľa § 55 zákona o službách zamestnanosti, resp. ani na mechanizmus
poskytovania príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti.

22. Žalovaný ďalej uviedol, že príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska
podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti môže úrad poskytnúť zamestnávateľovi, ktorý na
zriadené pracovné miesto v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku, príjme do pracovného
pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, vedeného v evidencii
uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac, ak zamestnávateľ o príspevok písomne požiada.
Žalovaný konštatoval, že na príspevok podľa § 56 a § 57 zákona o službách zamestnanosti nie je právny
nárok (§ 70 ods. 6 zákona o službách zamestnanosti). Podkladom na poskytnutie príspevku na činnosť
pracovného asistenta podľa § 59 zákona o službách zamestnanosti pre samostatne zárobkovo činnú
osobu, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím je zmluva o poskytovaní pracovnej asistencie pri
vykonávaní samostatnej zárobkovej činnosti, ktorú uzatvára OSZČ, ktorá je občanom so zdravotným
postihnutím s pracovným asistentom podľa § 51 a 853 OZ. Medzi OSZČ a pracovným asistentom
nevzniká pracovnoprávny vzťah.

23. V písomnom vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že na základe podkladov, ktoré k predmetnej
problematike poskytol úrad, žalovaný konštatoval, že v odvolaní žalobcu proti návrhu správy z výkonu
finančnej kontroly pred uzatvorením dohody je možné súhlasiť iba s námietkou voči predloženiu dokladu
miestne príslušného úradu o zmene účelu užívania stavby. O skutočnosti, že takýto doklad úrad nemá
od žiadateľov vyžadovať, bol medzičasom úrad upovedomený.

24. V ostatných bodoch tejto časti žaloby považoval žalovaný reakciu žalobcu za bezpredmetnú, a
to vzhľadom na skutočnosť, že úrad po predložení žiadosti o poskytnutie príspevku vykonal finančnú
kontrolu predloženej žiadosti, pričom zistil nedostatky, k odstráneniu ktorých žalobcu v návrhu správy
z výkonu finančnej kontroly pred uzatvorením dohody vyzval. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca
v ustanovenej lehote zistené nedostatky neodstránil, ani nepodal námietky k zisteným nedostatkom,
či odporúčaniam, navrhnutých úradom, tiež k opatreniam alebo k lehote na predloženie písomného
zoznamu splnených opatrení prijatých na nápravu zistených nedostatkov a na odstránenie príčin ich
vzniku, úrad príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska neschválil.

25. K výhrade, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR doposiaľ nevydalo vykonávací právny
predpis, ktorým by boli upravené podrobnosti poskytovania príspevku tak, ako sa to uvádza k dôvodovej
správe k zákonu o službách zamestnanosti, žalovaný poznamenal, že vydanie vykonávacieho právneho
predpisu je v kompetencii Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

26. Žalovaný poukázal na to, že v prípade, ak sa žalobca nestotožňuje so stanoviskom ústredia v tom,
že zákon o službách zamestnanosti v § 70 ods. 1 ustanovuje, v ktorých prípadoch sa na konanie úradu
vzťahuje zákon o správnom konaní, pričom na poskytovanie príspevku podľa § 56 zákona o službách
zamestnanosti sa zákon o správnom konaní nevzťahuje, aby sa žalobca obrátil na ministerstvo, ktoré
má kompetenciu vykonať zmeny v doterajšej právnej úprave, týkajúcej sa poskytovania príspevkov na
aktívne opatrenia na trhu práce v zmysle zákona o službách zamestnanosti.

27. K porušeniu čl. 46 Ústavy SR a ust. § 1, 3 správneho poriadku a k svojvôli postupov úradov
práce, teda v reakcii na tvrdenie žalobcu, že úrad mal, resp. má vo veci schválenia, resp. neschválenia
príspevku vydať riadne rozhodnutie, žalovaný uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle platnej
legislatívy sa na poskytovanie príspevkov v zmysle aktívnej politiky trhu práce správny poriadok



neaplikuje, keďže na príspevky nie je právny nárok, nie je v kompetencii úradu takéto rozhodnutie
vydať. Žalovaný opätovne poukázal na to, že na konania podľa § 12 písm. l/, t/, ae/ a af/ a § 13 ods. 1
písm. e/ podľa zákona o službách zamestnanosti sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Z
pozitívneho vymedzenia pôsobnosti správneho poriadku na niektoré z konaní podľa zákona o službách
zamestnanosti v § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že na konania a postupy úradu
alebo ústredia podľa zákona o službách zamestnanosti, ktoré nie sú taxatívne vymenované v § 70 ods.
1 zákona o službách zamestnanosti, sa pôsobnosť správneho poriadku nevzťahuje.

28. V závere písomného vyjadrenia žalovaný uviedol, že má za to, že dôvody uvedené žalobcom
v žalobe nemajú vplyv na zrušenie, a preto navrhol, aby súd žalobu, ktorou sa napáda postup a
opatrenie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. opatrenie sp. zn. čs. ČS 2016/13276
Čz 2016/115598 zo dňa 28.07.2016, v celom rozsahu zamietol.

29. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 16.11.2016 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v plnom
rozsahu trvá na podanej žalobe a jej dôvodoch.

30. Žalobca s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nález ústavného súdu sp. zn.
PL ÚS 67/07 zo dňa 06. februára 2008, Zbierku stanovísk NS a súdov SR 6/2011 68 II. ÚS 48/97,
PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 uviedol, že v žiadnom prípade
nemožno pripustiť, aby orgán štátnej správy si prisvojoval kompetencie, ktoré mu nepatria a sám podával
vydávaním metodických pokynov a stanovísk výklad právnych noriem.

31. Žalobca poukázal na to, že v dôvodovej správe k zákonu o službách v zamestnanosti navrhovateľ
zákona uviedol: „Týmto ustanovením sa navrhuje poskytovať príspevok na úhradu preukázaných
nákladov súvisiacich so zriadením chránenej dielne alebo chráneného pracoviska pre občanov so
zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a/ v prípade, ak chránenú dielňu alebo chránené
pracovisko právnická osoba alebo fyzická osoba zriaďuje na základe uzavretej písomnej dohody s
úradom.“. Konštatoval, že teda podmienkou, ktorá sa dokazuje a ktorá vyplýva z ust. § 56 zákona č.
5 zo dňa 04. decembra 2003 o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov je
zriadenie chráneného pracoviska. Ostatné podmienky žalovaný ustanovil v internom predpise.

32. Žalobca uviedol, že už z názvu Internej normy č. IN -011/2015 s názvom: „Základný metodický pokyn
na realizáciu ustanovení § 55 a § 56 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“, ktorú vydal žalovaný vyplýva, že žalovaný si
prisvojoval kompetencie, ktoré mu nepatria a sám realizuje vydávaním metodických pokynov a stanovísk
výklad právnych noriem.

33. V závere písomného vyjadrenia žalobca uviedol, že má za to, že došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 a
3 a čl. 13 ods. 1 ústavy.

34. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po
preskúmaní napadnutého opatrenia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného, bez
nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP, dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná.

35. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon č. 5/2004 Z. z.“), úrad môže
poskytnúť príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska (ďalej len „príspevok“)
zamestnávateľovi, ktorý na zriadené pracovné miesto v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku
prijme do pracovného pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím,
vedeného v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac, ak zamestnávateľ o príspevok
písomne požiada.

36. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z., na konanie podľa § 12 písm. l/, t/, ae/ a af/ a § 13 ods. 1
písm. e/ sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,63) ak tento zákon neustanovuje inak.

37. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), tento zákon sa
vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom



chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon
neustanovuje inak.

38. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

39. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

40. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

41. V predmetnej preskúmavanej veci Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice priznal písomnosťou
Č. z. 2016/360078 zo dňa 29.04.2016 žalobcovi postavenie chráneného pracoviska podľa § 13 ods.
2 písm. c/ a § 55 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobca následne v zmysle ustanovenia § 56 zákona
o službách zamestnanosti požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice o príspevok na
zriadenie chráneného pracoviska, pričom Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice písomnosťou Č. z.
2016/458910 žalobcovi oznámil, že mu nebol schválený príspevok na zriadenie chráneného pracoviska.

42. Voči neschváleniu príspevku na zriadenie chráneného pracoviska podal žalobca odvolanie, na
základe ktorého žalovaný opatrením Č. s. 2016/13276 Č. z. 2016/115598 zo dňa 28.07.2016 žalobcovi
oznámil, že na poskytovanie príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti sa správny
poriadok nevzťahuje okrem iného aj preto, že na tento príspevok nie je právny nárok a zároveň uviedol,
že ústredie nefiguruje v predmetnom prípade, ak odvolací správny orgán, ktorý má právo zrušiť vydané
rozhodnutie, pričom úrad žiadne rozhodnutie v predmetnej veci ani nevydal, nie je možné žalobcovmu
návrhu na zrušenie rozhodnutia, resp. opatrenia, vyhovieť.

43. Podstatou rozsiahlych žalobných námietok žalobcu bolo jeho tvrdenie, že o schválení príspevku,
resp. neschválení príspevku mal úrad práce vydať riadne rozhodnutie a žalobca ako žiadateľ mal mať
právo sa voči takémuto rozhodnutiu odvolať, a preto mal žalobca za to, že došlo k porušeniu čl. 46
ústavy a § 1, § 3 správneho poriadku.

44. K nevydaniu rozhodnutia o schválení, resp. neschválení príspevku na zriadenie chráneného
pracoviska vyplývajúceho z § 56 zákona č. 5/2004 Z. z. tak, ako to namietal žalobca v podanej žalobe
správny súd uvádza nasledovné.

45. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.

46. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

47. Neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného podľa čl. 1ústavy, je aj princíp právnej
istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že
príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú
správne vykladať a aplikovať (nález Ústavného SR II. ÚS 48/97 zo dňa 07. januára 1998).

48. Správne súdnictvo predstavuje inštitút súdnej ochrany zákonnosti právoplatných (aj
neprávoplatných) rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj kontroly zákonnosti postupu týchto
orgánov, ktorá sa vykonáva v individuálnych správnych veciach fyzických osôb (tiež právnických osôb).
Pri vydávaní individuálnych správnych aktov musia byť splnené určité zásady, ktoré tvoria základ
európskeho štandardu všeobecných pravidiel správneho práva.



49. Správne súdnictvo je súčasťou ochrany základných ľudských práv a slobôd, ktorá ochrana je
zabezpečená a vyjadrená v mnohých medzinárodných dokumentoch. Právo na vydanie rozhodnutia a
jeho riadne odôvodnenie a jemu zodpovedajúca povinnosť správneho orgánu je jedným zo základných
princípov právneho štátu a je nástrojom pre zaistenie predvídateľnosti aplikácie práva, právnej istoty
a vylúčenie ľubovôle. Zásada zákazu ľubovôle je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na
riadny proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je nevyhnutná nadväznosť medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Povinnosť vydať rozhodnutie a oznámiť dôvody tohto rozhodnutia, ktoré môže záporne ovplyvniť práva
alebo záujmy súkromnej osoby, je tiež jedným z dôležitých princípov dobrej správy. Základy európskeho
štandardu všeobecných pravidiel správneho práva, ktoré sú súčasťou súboru princípov dobrej správy,
tvorí najmä základná rezolúcia č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy, podľa ktorej by mali byť
správne akty odôvodňované. Povinnosťou správnych orgánov vydať a odôvodňovať svoje rozhodnutia
je súčasne obsiahnutá i v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, ktorý ustanovuje právo na riadnu
správnu prax. Možno teda zhrnúť, že pokiaľ majú súdy v správnom súdnictve preskúmavať zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy, je z povahy veci nutné aby
z nich bolo zrejmé z čoho správny orgán vychádzal a akými skutkovými a právnymi úvahami sa riadil.

50. K nevydaniu rozhodnutia o schválení, resp. neschválení príspevku na zriadenie chráneného
pracoviska tak, ako to namietal žalobca, správny súd uvádza, že už podľa vyššie citovaného § 1 ods.
1 Správneho súdneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom oblasti verejnej správy
správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

51. Správny poriadok je treba použiť na konanie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou správneho
orgánu aj v prípade, že osobitný zákon výslovne aplikáciu správneho poriadku nevylučuje.

52. Konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí dodržiavať
pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako prejavu výkonu verejnej moci
správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na právne postavenie fyzických a
právnických osôb. Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter. Ak
osobitný zákon úplne nevylúčil uplatňovanie správneho poriadku, správny orgán pri rozhodovaní podľa
tohto osobitného zákona použije zákon o správnom konaní v plnom rozsahu.

53. Z ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. vyplýva, že na konanie podľa § 12 písm. l/, t/,
ae/ a af/ a § 13 ods. 1 písm. e/ sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,63) ak tento zákon
neustanovuje inak, pričom týmto zákonom nebolo úplne vylúčené uplatňovanie správneho poriadku.

54. Ak orgán verejnej správy rozhoduje o právnom nároku, je povinný vydať riadne rozhodnutie,
ktoré obsahuje všetky náležitosti. Takéto rozhodnutie orgán verejnej správy vydá nie len v prípade,
ak sa jeho procesný postup riadi všeobecným predpisom o správnom konaní (správny poriadok) ale
aj v prípade, ak sa riadi postupom ustanoveným v špeciálnom právnom predpise, akým je aj zákon
o službách zamestnanosti. Z obsahu zákona o službách zamestnanosti je zrejmé, že nemá žiadne
ustanovenie, ktoré upravuje procesný postup úradu. Z tohto dôvodu ak sa úrad práce nemohol riadiť
procesnými ustanoveniami osobitného zákona a neriadil sa ani všeobecným predpisom o správnom
konaní (správnym poriadkom) jeho postup nespĺňa podmienku zákonnosti.

55. Konanie o žiadosti o poskytnutie príspevku na zriadenie chráneného pracoviska je správnym
konaním, a preto sa naň vzťahujú zásady správneho konania uvedené v § 3 správneho poriadku.

56. Z vyššie uvedeného vyplýva, že o schválení, resp. neschválení príspevku na zriadenie chráneného
pracoviska mal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vydať rozhodnutie, voči ktorému by mal
žalobca právo sa odvolať, pričom aj takéto rozhodnutie úradu by bolo preskúmateľné súdom.

57. Podľa názoru správneho súdu mal správny orgán v predmetnej veci postupovať v súlade so zákonom
č. 71/1967 Zb. (správnym poriadkom) a vo veci vydať rozhodnutie.



58. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd opatrenie žalovaného Č. s. 2016/13276 Č. z. 2016/115598
zo dňa 28.07.2016 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ správneho poriadku zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie.

59. Po vrátení veci žalovanému bude úlohou žalovaného postupovať v súlade s právnym názorom
správneho súdu. Právnym názorom správneho súdu je žalovaný v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods.
6 SSP).

60. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi
voči žalovanému právo na náhradu trov konania, nakoľko mal žalobca vo veci celkom úspech. O výške
náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od
doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského
súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.



Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.