{"guid": "e5fcd0fc-65f5-4ff7-934c-aed824e5ccc3:8a05a3a3-2d48-49fd-b791-96f2b361f867", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7017201093.1", "spisova_znacka": "1Sa/51/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/51/2017 z 18. 12. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 18. decembra 2017, sp. zn. 1Sa/51/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7017201093.1", "identifikacne_cislo": "7017201093", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jaroslav Skyba", "sudca_id": 515, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jaroslav-skyba-515", "datum_vydania": "2017-12-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a05a3a3-2d48-49fd-b791-96f2b361f867", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7017201093.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7017201093.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7017201093.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/51/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017201093
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017201093.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: V. L. Z., D..
XX.XX.XXXX, Š. A. L. F., bez dokladov totožnosti, trvale bytom C., L., toho času umiestnený v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, zastúpený Centrom právnej pomoci,
Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3,
040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina,
Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe zo dňa 29.11.2017 o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-154-014/2017- AV zo dňa 16.11.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e  rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície  Banská Bystrica,  Oddelenie cudzineckej  polície PZ
Žilina,  Kuzmányho 26,  012 23 Žilina,  č. PPZ-HCP-BB7-154-014/2017- AV zo dňa 16.11.2017 týkajúce
sa žalobcu V. L. Z.,  D.. XX.XX.XXXX,  štátna príslušnosť Iracká republika, bez dokladov totožnosti,
trvale bytom  C.,   L.,  toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce,
Bitúnková 14.

II.  N a r i a ď u j e  žalovanému, aby žalobca V. L. Z.,   D.. XX.XX.XXXX  bol bezodkladne prepustený
zo zaistenia.

III. Žalobcovi  p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 29.11.2017  sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-
HCP-BB7-154-014/2017 - AV zo dňa 16.11.2017 a vrátenia  veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň
navrhol, aby  bolo nariadené jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a žalovaný bol zaviazaný uhradiť
žalobcovi  trovy konania. S napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný
nedostatočne zistil skutkový stav veci,  napadnuté rozhodnutie vychádza  z nesprávneho právneho
posúdenia  a rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné.

2.  V  žalobe  uviedol,  že  na základe napadnutého rozhodnutia bol zaistený  na účel  zabezpečenia
prípravy alebo výkonu  jeho prevozu podľa osobitného predpisu,  ktorým je  Nariadenie Európskeho
parlamentu  a Rady (EÚ) č.  604/2013  z  26. júna 2013, ktorým sa stanovujú  kritéria a mechanizmy
na určenie  členského štátu zodpovedného  za posúdenie žiadosti  o medzinárodnú ochranu  podanej
štátnym  príslušníkom tretej krajiny  alebo osobou  bez štátnej príslušnosti  v jednom z členských štátov
(ďalej aj :  „Dublin III, resp. Dublinské nariadenie III.“).  Poukázal na ustálenú súdnu prax Ústavného
súdu Slovenskej republiky ako aj všeobecných súdov SR, vyjadrenú  v názore,  že  medzi zaistením  a
jeho účelom  ( t.j. konaním  o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná



nadväznosť a v žiadnom  prípade nemožno hovoriť  o oddelených konaniach  bez vzájomných
súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR  sp. zn. 1Sža/31/2014, 1Sza/7/2016, 9Sža/23/2010,
10Sža/35/2014, 1Sza/6/2016, 1Sza/8/2015, 10Sza/2/2015,  Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 264/09 a
sp. zn. II. ÚS 147/2013).  Zdôraznil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky  vo svojom rozhodovaní
podčiarkuje  povinnosť policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať
reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky.  Najvyšší
súd  vo svojich rozhodnutiach poukazuje  aj  na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle §
7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V zmysle ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné,
musí byť efektívne a účelné. Teda ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí
byť vydané zákonom stanoveným spôsobom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky
musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení
osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom
jeho odovzdania do iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii
účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu
zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. V tej súvislosti poukázal
na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn.
1Szak/19/2016 z 03.01.2017, sp. zn. 1Szak/1/2017 z  24.01.2017). Vzhľadom na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mal za to, že žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o zaistení v
predmetnej veci nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania v
zmysle Dublinského nariadenia III, ale mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného
postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte, t. j. Rumunsku. Žalovaný tak
nespravil, čím pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. V tomto smere je jeho rozhodnutie
zároveň nepreskúmateľné. Rovnako v zmysle konštantnej judikatúry bolo povinnosťou žalovaného
zaobstarať si dostatok informácií o krajine kam má byť žalobca transferovaný a dostatočne ustáliť, či
je dožiadaná členská krajina schopná a ochotná žalobcu  prevziať (rozsudok sp. zn. 1Szak/1/2017 z
24.01.2017). Ďalej  namietal, že žalovaný dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci vo
vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku.  Bol povinný zisťovať aktuálne správy o
krajine,  do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený, resp. odovzdaný bez ohľadu na to, či sa
jedná o výkon administratívneho vyhostenia, odovzdanie v zmysle Dublinského nariadenia III, prípadne
inú formu odsunu z územia SR. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je absolútne zrejmé,
aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Rumunska nedošlo k
porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný preto nedostatočne zistil skutkový
stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia  žalobcu do
Rumunska s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Členský štát nemožno považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť
cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia v oblasti
prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl. Považoval preto napadnuté rozhodnutie žalovaného
za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti
dublinského transferu  žalobcu  do Rumunska a teda účelnosti  zaistenia, ako aj z dôvodu absencie
zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku.
V závere  vyslovil názor, že že nedostatky  v  odôvodnení  rozhodnutia nemôžu byť konvalidované
prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením  žalovaného, a ani súdu neprislúcha
spôsobom presahujúcim  akceptovateľnú mieru  dopĺňať, resp.  absentujúce argumenty  žalovaného
nahrádzať  svojimi a vyvodzovať z nich  závery, ku ktorým  mal dospieť žalovaný, ktorého postup  a
úvahy  mali byť obsahom  odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože  takáto aktivita presahuje  rámec
preskúmavacej  právomoci súdu a zároveň zasahuje  do sféry kompetencie  správnych orgánov v agende
vymedzenej  zákonom o pobyte cudzincov.

3.  Žalovaný napadnutým rozhodnutím  č. PPZ-HCP-BB7-154-014/2017 - AV  zo dňa 16.11.2017 podľa
§ 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobcu V.
L. Z., D.. XX.XX.XXXX,    štátna príslušnosť L. F.,  bez dokladov totožnosti,  trvale bytom  C.,  L.,   na
základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa
osobitného predpisu.  Podľa § 88 ods. 4  zákona o pobyte cudzincov  stanovil dĺžku doby zaistenia do
odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov,  najdlhšie



však do 27.12.2017. Zároveň podľa § 88 ods. 5 rozhodol o jeho umiestnení v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC Sečovce“).

4. V odôvodnení  rozhodnutia žalovaný  poukázal na to, že dňa 14.11.2017 boli príslušníkmi Národnej
jednotky boja proti nelegálnej migrácii Stred  Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného
zboru zadržané dva kamióny s tureckými evidenčnými číslami, v ktorých  sa nachádzalo cca  80 štátnych
príslušníkov Iraku a Iránu, ktorí sa snažili dostať do Nemecka  a  medzi ktorými sa nachádzal aj
žalobca.  Jeho totožnosť  bola zistená zo  spísanej Zápisnice o podaní vyjadrenia, kde tento čestne
vyhlásil svoje údaje o totožnosti a štátnej príslušnosti. Následne lustráciou bolo zistené, že nemá
na území SR udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo
na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Z informačných systémov MIGRA (EURODAC) na základe papilárnych línií  na prstoch bola zistená
pozitívna zhoda s Rumunskou republikou a konaním o azyle. Totožnosť a prvotné azylové konanie v
Rumunskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, pričom
bolo zistené, že Rumunská republika zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich území.
Dňa 15.11.2017 bolo písomne kontaktované Dublinské stredisko Slovenskej republiky z dôvodu prijatia
opatrení, pridelenia identifikačného čísla dublinského konania a oboznámenia sa s prípadom účastníka
konania.

5. Žalovaný ďalej v rozhodnutí konštatoval, že účastník konania sa nachádza na území SR neoprávnene
z dôvodu, že nedisponuje fyzicky žiadnym cestovným dokladom, vízom alebo povolením na pobyt,
ktoré by ho oprávňovalo na vstup a pobyt. Ide o štátneho príslušníka Iraku,  ktorý nie je oslobodený
od vízovej povinnosti. Na základe zistenia, že požiadal prvotne o udelenie štatútu azylanta na území
Rumunskej republiky,  príslušný správny orgán SR  začal konanie za účelom zabezpečenia prípravy
alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu keďže Rumunská republika je príslušná na konanie
o jeho žiadosti o udelenie azylu. Správny orgán ďalej uviedol históriu postupu, akým sa dostal štátny
príslušník tretej krajiny z územia krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky. Tento sa mal zdržiavať
na území Rumunskej republiky a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať
na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. Rumunská republika, ako zodpovedný štát, je
povinná v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť štátneho príslušníka
tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v
inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.
Nevyhnutným podkladom pre zaistenie a pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. c)
zákona o pobyte cudzincov je preukázanie existencie prvotného konania podľa Dublinského nariadenia
III a skutočnosť, že Rumunská republika je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o azyl. Počas
konania o azyle sa mal zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine, túto povinnosť nedodržal, opustil územie
štátu v ktorom požiadal o udelenie azylu a vycestoval z územia hostiteľskej krajiny na územie SR, kde bol
zadržaný v úkryte nákladného automobilu, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene
vycestoval do inej krajiny bez oprávnenia.  Ďalej  mal správny orgán za to, že účastník konania je osobou,
u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný odchod z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v
spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený
samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné
mať účastníka konania k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z
uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej,
zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez  finančných prostriedkov,
nedokázanie sa vrátiť späť  na územie Rumunskej republiky, snaha o presun  do iného štátu za pomoci
prevádzača).  Z uvedených skutočností  správny orgán vyvodzoval   aj nemožnosť uplatniť u účastníka
konania  alternatívne donucovacie opatrenia, s dôrazom na to, že účastník konania  nemá dostatočné
finančné prostriedky, nevie si zabezpečiť základné životné potreby  a ani ubytovanie.  Pokiaľ sa týka
stanovenia doby zaistenia uviedol, že v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ako aj na
základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia III stanovil
dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 27.12.2017, pričom táto doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti
dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu
konania v zmysle Dublinského nariadenia III. Stanovenú dĺžku zaistenia ovplyvnila aj súčasná situácia
v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov
tretích krajín v zmysle Dublinského nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie
azylu a je dôvodom na určenie stanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu.



6. Doplnil, že správny orgán na základe dostupných informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver, že Rumunská republika nie je bezpečnou krajinou. Ide o demokratický a právny štát,
členský štát Európskej únie, ktorý plne rešpektuje ľudské práva a slobody. Konštatoval, že sa   zaoberal
aj  rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom účastník konania nemá na území SR žiadnu blízku
rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže
žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území  Rumunskej republiky.  Rovnako aj jeho zaistenie je
v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia
prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na
územie členského štátu Únie.

7. Záverom dodal, že považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1
písm. c) ZoPC, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
podľa osobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol o jeho zaistení z dôvodu,
že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území SR by bol neznámy, existuje značné riziko
úteku za pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať a skrývať a tým
by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle
Dublinského nariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu
v zmysle uvedeného nariadenia. Tento nepožiadal a ani nemal v úmysle požiadať na správnom orgáne
o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho nelegálnom pobyte
a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na ustálenú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo
kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia.

8. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 05.12.2017 navrhol, aby sa správny súd stotožnil
s napadnutým rozhodnutím a v plnom rozsahu ho potvrdil. Poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol v
preskúmavanom rozhodnutí a doplnil, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že nedostatočne zistil skutkový
stav a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie vychádza s nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko lustráciou v informačných
systémoch bolo zistené, že účastník konania na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt
(trvalý, prechodný resp. tolerovaný) ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o
udelenie azylu na území SR, pričom bola na základe odtlačkov prstov zistená pozitívna zhoda v systéme
Migra (Eurodac) s Rumunskou republikou a konaním o azyle, ktorá aj zaevidovala účastníka konania
ako žiadateľa o azyl na ich území. Preto bolo aj začaté konanie za účelom zabezpečenia prípravy alebo
výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, keďže Rumunská republika je príslušná na konanie o jeho
žiadosti o udelenie azylu. Rumunská republika ako zodpovedný štát je povinná v zmysle čl. 18 ods.
1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť účastníka konania.  Konštatoval, že účastník konania
je osobou, u ktorej existuje značné riziko úteku (svojvoľný odchod na územie iného štátu, vyjadrenia
účastníka konania v zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že
bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto
je potrebné ho mať k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III.  Dodal, že na
základe dostupných informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že Rumunská
republika nie je bezpečnou krajinou. Ide o demokratický a právny štát, členský štát EÚ, ktorý plne
rešpektuje ľudské práva a slobody. K námietke, že neuznal dostatok informácii ohľadom krajiny, do ktorej
má byť odovzdaný uviedol, že vychádzal z verejne dostupných rozsudkov krajských súdov, resp. NS
SR a aplikačnej praxe Migračného úradu MV SR. V týchto sa uvádza, že Rumunská republika funguje
ako plnohodnotný partner, je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho vyplývajú
rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a je to členský štát, ktorého príslušný správny orgán
potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu účastníkovi konania a vyslovil súhlas
s jeho odovzdaním na svoje územie. Migračný úrad uvádza, že vzhľadom na všeobecnú povinnosť
členských štátov skúmať podmienky vo vzťahu ku faktu, že právo EU zakazuje aplikáciu nevyvrátiteľnej
domnienky, že členský štát, ktorý je na základe čl. 3 ods. 1 Dublinského nariadenia III určený ako
zodpovedný automatický dodržiava základné práva EÚ, zaoberal sa situáciou v azylových a detekčných
zariadeniach v Rumunsku. Migračný úrad dôkladne preskúmal, či podmienky v rumunských táboroch pre
cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní, neindikujú neľudské či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi
o azyl, nachádzajúcimi sa v Rumunsku. Taktiež preveruje informácie, ktoré poskytuje Európsky azylový
podporný úrad, ktorý podľa dostupných informácií zintenzívnil podporu Rumunska a taktiež preveroval
aj aktuálne informácie od UNHCR, kde nezistil zo strany Rumunska žiadne pochybenia.  Záverom dodal,



že zaistenie je aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pričom k výkonu odovzdania účastníka
konania na územie Rumunska priamo slúži inštitút zaistenia, aby mohol byť po preštudovaní podporných
dokumentov orgánom Rumunska odovzdaný.  Podľa správneho orgánu je  zaistenie účastníka konania
nevyhnutné  a účel zaistenia stále trvá,  pretože je potrebné ho odovzdať do krajiny, kde prvotne požiadal
o udelenie azylu.

9.  Krajský súd v Košiciach  ako vecne a miestne  príslušný súd preskúmal  napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo  na nariadenom  pojednávaní  podľa  ust. § 206 a
nasl. SSP a dospel k záveru,  že  argumentácia žalobcu v správnej  žalobe  je dôvodná, preto rozhodnutie
žalovaného zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné  prepustenie žalobcu zo zaistenia.

10. Podľa § 2 ods. 1 písm. j/ zákona č. 404/2011 Z.z.  o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov na účely tohto zákona sa rozumie  neoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo
vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo
určených prevádzkových hodín alebo v čase jeho uzatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez
vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, tento zákon alebo osobitný predpis.

11. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie
je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa
rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

12. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny  na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

13. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

14. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

15. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

16. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný  útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť  hlásenia pobytu alebo   zložiť peňažnú záruku.

17. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný  skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

18. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

19. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.



20. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

21. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

22. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

24. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

25. Podľa § 46 Správneho poriadku,  rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

26. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

27. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

28.  V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej
slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.

29. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým podľa § 88a
ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu na základe oznámeného a začatého konania
na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu a   podľa § 88 ods.
4  zákona o pobyte cudzincov, stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Dublinského
nariadenia  III  a zároveň podľa § 88 ods. 5  zákona o pobyte cudzincov rozhodol o jeho umiestnení
žalobcu v útvare policajného zaistenia cudzincov.

30. Z obsahu ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že predpokladom
zaistenia  cudzinca je  naplnenie účelu  zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho
výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a
Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

31. V prípade žalobcu  bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území
Rumunskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 15.11.2017 Dublinskému
stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu.

32. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií
a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas



konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených
v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko,
kde žalobca  požiadal o azyl. Žalobca sa teda mal  zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a
nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.

33.  Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca  požiadal o udelenie azylu na území
Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia -
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

34. Správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát  vo svojich rozhodnutiach
zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune. vyhostení, tzv. dublinským
transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených
konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR  sp. zn.  lSža/31/2014,
lSZa/7/2016, 9Sža/23/2010, l0Sža/35/2014, lSZa/6/2016 lSza/8/2015, l0SZa/2/2015,  nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010,  nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.  ÚS
147/2013-50 z 09.10.2013).

35. V zmysle rozhodovacej praxe  Najvyššieho  súdu Slovenskej republiky  je povinnosťou policajného
orgánu  preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia, teda  skúmať reálnosť vykonania odsunu  štátneho
príslušníka tretej krajiny  z územia Slovenskej republiky.  V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej
republiky  vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal  na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v
zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a podľa
ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy,
ak ide o zákonné  zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom
a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii
niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány
sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu
skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia, a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne
alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou
podmienkou zákonnosti zaistenia.  Najvyšší súd  vo viacerých doterajších rozhodnutiach (napr.  sp. zn.
1Sža/31/2014) zdôraznil  nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník  tretej
krajiny vrátený.

36. Podľa názoru správneho súdu, zodpovedajúceho  súdnej praxi v danej oblasti žalovaný  pri
rozhodovaní  o zaistení  žalobcu bol povinný nielen poukazovať na  právnu úpravu zaisťovania cudzincov
za účelom ich odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III., ale  mal sa zaoberať i dôsledkami
uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími   podmienkami v dožiadanom členskom štáte,
ktorým je Rumunsko.   Žalovaný  však v tomto prípade tak nepostupoval, čím pochybil a nedostatočne
zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné.
V zmysle vyššie uvedeného bolo povinnosťou  správneho orgánu  si zaobstarať dostatok informácií o
krajine, kam má byť  žalobca  transferovaný  a dostatočne ustáliť, či  dožiadaná členská krajina  je
schopná a ochotná žalobcu prijať.  Takémuto postupu zodpovedá aj právny názor NS SR vyslovený
v rozsudku  sp. zn. 1Szak/1/2017,  ktorý  v odôvodnení výslovne uviedol, že : „  V kontexte  vyššie
citovaných  rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach administratívneho zaistenia
je povinnosťou žalovaného  obstarať dostatok  informácií  ohľadom krajiny, do ktorej má byť  štátny
príslušník tretej krajiny  odovzdaný, ako aj schopnosť  daného štátu prevziať  takúto osobu.  Na základe
týchto skutočností  potom žalovaný  môže pri rozhodovaní  o zaistení cudzinca  zvážiť, či je dosiahnutie
účelu zaistenia  aspoň potenciálne možné.“

37.  V rámci preskúmavania  rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa  vo svojich jednotlivých
rozhodnutiach vyjadril  aj k otázke  skúmania prijímacích  podmienok  pre žiadateľov o azyl  v členskom
štáte,  do ktorého má byť  zaistený žiadateľ vrátený ( napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp.
zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého  za účelom zabezpečenia  prípravy alebo prevozu
cudzinca  podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či



je krajina  zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III.  ochotná a schopná
cudzinca prijať, pretože od postoja  tejto krajiny  závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť
( realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou  podmienkou zákonnosti  zaistenia, a taktiež je povinnosťou
žalovaného skúmať  aj podmienky,  do akých má  byť u zaistená osoba  vrátená a či  takýmto vrátením
(odovzdaním)  osoby nedôjde  k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd  v odôvodnení tohto
rozhodnutia uzavrel, že bez  zaujatia stanoviska  k vyššie uvedeným skutočnostiam  nie je možné dať
jednoznačnú odpoveď  na základnú otázku,  či by  v prípade zistenia  takýchto skutočností  nešlo
o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom
by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné
realizovať.

38. Z obsahu  preskúmavaného rozhodnutia  žalovaného, ako aj z obsahu  administratívneho spisu
vyplýva, že  žalovaný  pri svojom rozhodovaní o zaistení žalobcu splnenie vyššie uvedených podmienok
neskúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu  vo
vzťahu k prijímacím podmienkam  žiadateľov o azyl v Rumunsku.

39. V tej súvislosti je potrebné poukázať  aj na právny  názor  Ústavného súdu SR  vyslovený  v
náleze III. ÚS 110/2011 - 39 zo dňa 31.05.2011, vo veci   sťažnosti žiadateľa o azyl  ohľadom jeho
dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom  konštatoval,  že : „ v rámci konania bolo
potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z Dohovoru čl.  3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah
ústavných práv a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu
zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru  a čl. 16 ods. 2 ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu
zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa
predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“

40. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti  správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku  žalobcu o
absencii  zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej  situácie žiadateľov  o azyl a ich  prijímacích podmienkach
v Rumunsku  a z  rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé,  aké dôkazy vykonal (a ako  ich vyhodnotil)
za účelom zistenia, že by transferom žalobcu  na územie  Rumunska  nedošlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru
a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky.

41.  Záverom súd konštatuje, že zaistenie žalobcu  za situácie,  že žalovaný nedostatočne zistil skutkový
stav veci, teda nemal ani  dostatok skutkových zistení na prijatie záveru o realizovateľnosti účelu
zaistenia žalobcu  nie je   v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

42. Správny súd  preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia  správnej  žalobe vyhovel a rozhodnutie
žalobcu  označené v úvodnej časti  tohto rozsudku  podľa § 230 ods. 1 písm. a/  z dôvodov uvedených
v ust. §  191  ods. 1  písm. c/, d/ a e/ Správneho súdneho poriadku  zrušil a nariadil žalovanému
bezodkladné  prepustenie žalobcu zo zaistenia.

43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal právo na
ich náhradu žalobcovi voči žalovanému, pretože žalobca bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( §
175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
\"sťažnostné body\") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).



Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 147/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 381, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef"}, {"guid": "ussr:3b36f318-e1bd-4f56-bf17-eaeead894ea0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 110/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 110/2011 z 31. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-31", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3b36f318-e1bd-4f56-bf17-eaeead894ea0"}, {"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "0a6c3985-0c07-4042-97b4-ea7ff0b8809e:70b621dc-f092-4c23-b680-6f0ca6d3ca3b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:7016201279.1", "spisova_znacka": "1Szak/1/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/1/2017 z 23. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-23", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7016201279.1"}], "citovane_v": []}