Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/246/2016 z 29. 3. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 29. marca 2017, sp. zn. 7CoP/246/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7115200932.2 Krajský súd Košice | 7CoP/246/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7115200932.2 | 2017-03-29 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Rozvod Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f8e41e81-441b-4601-8b29-968b4662e246 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7115200932.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/246/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115200932
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7115200932.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov
senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľky Ing. M. W. nar.
XX.X.XXXX bývajúcej v G.L. na ul. M. Č.. XXX/XX zastúpenej JUDr. Martinou Hopferovou advokátkou
Advokátskej kancelárie Hopferova s.r.o. so sídlom v Košiciach na ul. Bajzovej č. 2 proti manželovi
Bc. F.N. W. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu O. W. XXX M. A. - R. Č. F. zastúpeného JUDr. Jolanou
Fuchsovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Štúrovej č. 20 v konaní o
rozvod manželstva, o odvolaní manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa
29.6.2016 č.k. 21P 7/2015-268 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozviedol manželstvo navrhovateľky s jej manželom a
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Návrh na prerušenie konania
zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal odvolanie manžel
navrhovateľky s návrhom, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a zároveň žiadal, aby bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia trestnej
veci vedenej proti nemu ako obvinenému za trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa §
208 ods. 1 písm.a/, b/ Trestného zákona (OR PZ Košice ČVS: ORP-882/2-VYS-KE-2015).

3. Namietal, že vo veci nie je daná právomoc slovenských súdov. Túto skutočnosť namietal od začiatku
konania keď konštatoval, že slovenské súdy majú právomoc rozhodnúť nanajvýš o rozvode manželstva,
i keď v tomto smere ich právomoc nenamieta. Uviedol, že do úvahy prichádza v časti týkajúcej sa
rozvodu manželstva právomoc slovenských súdov podľa kapitoly II. oddiel 1 čl. 3 ods. 1 písm.d/
Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, avšak z nariadenia Brusel II kapitola II oddiel 1 čl. 3 ods. 1 písm.a/ je
jednoznačne možné vyvodiť, že v predmetnej veci nie je daná právomoc slovenských súdov, nakoľko to
nevyplýva ani z jedného z kritérií uvedených v čl. 3 ods. 1 písm.a/ predmetného Nariadenia. Právomoc
podľa písm.b/ je až sekundárna. Konštatoval, že súd, ktorý rozhodne o rozvode manželstva, bude
rozhodovať aj o vyporiadaní BSM, čím sa konanie o vyporiadanie BSM komplikuje. Z týchto dôvodov
primárne má za to, že konanie je potrebné v zmysle § 9 CSP zastaviť. V prípade, ak odvolací súd
má za to, že právomoc okresného súdu je daná, žiada návrh zamietnuť, pretože pre rozhodnutie
je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, preto je namieste rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie podľa § 389 ods. 1 písm.c/ CSP. Uviedol, že rozvodu sa bráni a je jeho právom s rozvodom
nesúhlasiť. Rovnako má právo žiadať, aby boli riadne preskúmané dôvody a príčiny rozvratu manželstva
tvrdených navrhovateľkou. Konštatoval, že navrhovateľka ako príčinu rozvratu manželstva označila



jeho údajné správanie spočívajúce v obmedzovaní návštev navrhovateľky a jej rodiny, odopieraní
lekárskej starostlivosti, obmedzovaní prístupu k financiám, obmedzovaní prístupu k internetu, ponižovaní
a fyzickom napadnutí. Tieto tvrdenia boli dôvodom, pre ktorý navrhovateľka podala trestné oznámenie
a tieto dôvody sú predmetom dokazovania v trestnom konaní, pričom prípravné konanie bolo ukončené
a pokiaľ bola vo veci podaná obžaloba, bude vykonané dokazovanie súdom na hlavnom pojednávaní.
Z uvedeného dôvodu pravdivosť tvrdení navrhovateľky ktoré popieral, mal možnosť súd prvej inštancie
dôkazy vykonať sám a po vykonaní ich vyhodnotiť a urobiť záver o tom, či tvrdenia navrhovateľky
obstoja alebo či ňou tvrdené príčiny rozvratu manželstva sú dané alebo mal konanie prerušiť a počkať
na výsledok trestného konania. Konštatoval, že pokiaľ v rámci trestného konania súdy dospejú k záveru,
že je nevinný a navrhovateľkou tvrdeného konania, ktorým zapríčinil rozvrat manželstva, sa nedopustil,
neobstoja tvrdenia navrhovateľky o príčinách rozvratu manželstva a pôjde z jej strany o nedôvodne
tvrdený svojvoľný rozvrat manželstva, ktorý nemôže požívať súdnu ochranu a pokiaľ v rámci trestného
konania orgány dospejú k záveru, že je vinný a navrhovateľkou tvrdené konanie zapríčinilo rozvrat
manželstva, ktorého sa dopustil, bude preukázané, že návrh na rozvod manželstva bol podaný dôvodne.
Konštatoval, že preskúmanie a stanovenie príčin rozvratu manželstva je absolútne zásadné jednak pre
posúdenie dôvodnosti návrhu na rozvod, ale aj z dôvodu ďalších dôsledkov, ktoré z toho môžu plynúť, a
to posúdenie nároku na manželské výživné, na príspevok na výživu rozvedeného manžela, môže mať
dopad na vyporiadanie BSM a na užívanie nehnuteľností a podobne. Súd tým, že odmietol vykonať
navrhované dokazovanie, alternatívne mal prerušiť konanie do skončenia trestného konania, odňal mu
možnosť brániť sa tvrdeniam navrhovateľky a vyvrátiť ich a tým v konečnom dôsledku mu odňal možnosť
konať pred súdom. Súd zamietol aj jeho návrh, aby sa s vykonaným dokazovaním oboznámil aspoň
tak, že si pripojí trestný spis, z ktorého oboznámi výpovede svedkov, preto je neprijateľné, aby súd
urobil záver o trvalom a vážnom rozvrate manželstva na základe sporných a nepreukázaných tvrdení
navrhovateľky len na tom základe, že už dva roky nežijú v spoločnej domácnosti, nehospodária spolu
a nevychovávajú spolu deti. Poprel tvrdenie súdu, že na výživu detí neprispieval po dobu 10 mesiacov,
pretože minulý rok prispel za mesiac február a marec na výživu detí v zmysle slovenského predbežného
opatrenia a následne riadne platil od novembra 2015 doposiaľ. Od apríla 2015 do októbra 2015 vrátane,
je to 7 mesiacov, avšak aj počas tohto obdobia na výživu detí prispieval prostredníctvom rôznych
nákupov. Konštatoval, že vážnym záujmom na zachovaní manželstva z jeho strany okrem manželského
sľubu sú aj maloleté deti, a preto chce manželstvo zachovať.

4. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, že sa nestotožňuje s tvrdením manžela
navrhovateľky podľa čl. 3 ods. 1 písm.d/, že právomoc je až sekundárna a opiera sa o praktickú príručku
na uplatňovanie nového Nariadenia Brusel II, ktorá bola vydaná Úradom pre publikácie Európskej
komisie, Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť, európsku justičnú sieť v občianskych a obchodných
veciach. Z obsahu príručky vyplýva, že kritériá právomoci v manželských veciach dané čl. 3 Nariadenia
sú alternatívne, neexistuje medzi nimi žiadna hierarchia ani stanovené poradie. Konštatoval to aj
Okresný súd Košice I, že kritériá právomoci v zmysle čl. 3 Nariadenia sú v zásade rovnocenné a teda
dané na výber a k rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí zo dňa 13.7.2015.
Konštatuje, že pokiaľ ide o otázku právomoci súdu Slovenskej republiky, v tejto veci už bolo rozhodnuté
právoplatne, a teda v zmysle § 230 CSP nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova, je daná prekážka
veci právoplatne rozhodnutej a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku Okresného súdu
Košice I zo dňa 29.6.2016 sp.zn. 21P 7/2015-268 v časti právomoci slovenského súdu na konanie o
rozvod manželstva. Konštatovala, že inštitút rozvodu manželstva je zakotvený v ust. § 22 a nasl. Zákona
o rodine. Na to, aby súd mohol rozhodnúť o rozvode manželstva, kumulatívne musia byť naplnené dve
podmienky, 1. vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvale rozvrátené, že manželstvo nemôže
plniť svoj účel, 2. od manželov nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Konštatovala, že rozsiahle
dokazovanie jednoznačne preukázalo, že v tomto prípade sú splnené obe podmienky na to, aby súd
mohol manželstvo rozviesť. Súd síce zisťuje aj príčiny rozvratu vzťahu medzi manželmi, ale zo samotnej
povahy tohto konania, kde ako účastníci konania vystupujú dvaja manželia, ktorých častokrát dlhoročný
vzťah sa narušil do takej miery, že jeden z nich podal návrh na rozvod, možno len v ojedinelých prípadoch
konštatovať, že sa zhodnú na príčinách rozvratu manželstva. Každý z manželov vo väčšine prípadov
vidí dôvody rozvratu manželstva odlišne a pohľad každého z nich je subjektívny. Práve úlohou súdu je
zhodnotiť tvrdenia každého z manželov, z objektívneho hľadiska posúdiť, či sú naplnené podmienky pre
rozhodnutie o rozvode manželstva. Uviedla, že v priebehu konania predložila súdu rozhodnutia súdu
konštatujúce, že rozvrat manželských vzťahov je potrebné posudzovať objektívne. Súd síce vypočuje
manželov k príčinám rozvratu ich vzťahov a tí nemusia v tých príčinách sa zhodnúť a súd ako nezávislý a
nestranný orgán zhodnotí jednotlivé tvrdenia manželov objektívne a na základe toho príjme rozhodnutie,



či manželstvo rozvedie alebo návrh zamietne. Uviedla, že vzhľadom na to, že príčiny rozvratu vzťahov
medzi manželmi vidia subjektívne, musí súd vychádzať predovšetkým z takých skutočností, ktoré
jednoznačne navonok poukazujú na vzniknutý rozvrat, napríklad, že manželia spolu nežijú v spoločnej
domácnosti, že nemajú žiadny intímny vzťah, a teda ich manželstvo neplní svoju spoločenskú funkciu,
čo v danom prípade trvá dva roky. Z toho dôvodu nemôže byť ich manželstvo harmonickým a trvalým
životným spoločenstvom. Takisto je nevyhnutne potrebné prihliadať aj na záujmy maloletých detí, ktoré
nemôžu byť riadne chránené, ak ich rodičia žijú v disfunkčnom manželstve aj to, že podala na manžela
navrhovateľky trestné oznámenie vo veci týrania blízkej a zverenej osoby je skutočnosť nasvedčujúca
závažnému rozvratu manželstva a nie je potrebné čakať na právoplatné ukončenie trestného konania,
pretože výsledok tohto konania žiadnym spôsobom nemôže zmeniť jej názor na spolužitie s manželom
navrhovateľky. Uviedla, že aj keby bol oslobodený spod obžaloby, nie je možné, aby manželstvo bolo
obnovené. Uviedla, že žiadny z dôkazov navrhovaných manželom navrhovateľky nič by nezmenil na tom,
že objektívne nastal rozvrat manželstva a súd správne konštatoval, že sa jedná len o formálny zväzok,
ktorý neplní svoju spoločenskú funkciu a ani plniť nemôže po tom všetkom, čo sa medzi nimi udialo a ani
jeden z nich reálne nepripúšťa obnovu manželského spolužitia. Preto súd v rámci rozvodového konania
nemal skúmať, či manžel navrhovateľky je vinný, resp. je nevinný zo skutku, ktorý mu je kladený za vinu
v podanej obžalobe. Táto úloha patrí orgánom činným v trestnom konaní a trestnému súdu. Ak by súd v
rozvodovom konaní mal vykonať navrhnuté dôkazy, teda pripojenie vyšetrovacieho spisu, predvolávať
veľké množstvo svedkov a podobne, nahrádzal by tým úlohu trestného súdu a tieto požiadavky presahujú
povinnosti, ale aj kompetencie rozvodového súdu. Domnieva sa, že manžel navrhovateľky len úmyselne
sa snaží predlžovať toto súdne konanie bez toho, aby mal reálny záujem na ďalšej existencii manželstva.
Uviedla, že z toho dôvodu neuviedol konkrétne odvolacie dôvody v zmysle § 365 CSP, o ktoré svoje
odvolanie opiera, preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

5. Manžel navrhovateľky v stanovisku k vyjadreniu navrhovateľky na odvolanie manžela poukázal
na to, že nesúhlasí s jej argumentáciou, že súd pri zisťovaní rozvratu manželstva musí vychádzať
predovšetkým z takých skutočností, ktoré jednoznačne navonok poukazujú na vzniknutý rozvrat,
napríklad, že manželia nežijú v spoločnej domácnosti, nestýkajú sa intímne a podobne. Tieto navonok
objektívne dané skutočnosti ako nezdieľanie spoločnej domácnosti, absencia intímneho spolužitia a
podobne sú len dôsledkom príčin, ktoré k rozvratu manželstva viedli. Pravé príčiny rozvratu sú tou
skutočnosťou, ktorú súd musí osobitne v prípade, ak druhý manžel s návrhom na rozvod manželstva
nesúhlasí, podrobne skúmať a posúdiť, či tieto sú skutočne významné tak, že manželstvo treba
rozviesť. Preukázanie a ustálenie príčin rozvratu manželstva môže mať vplyv na budúce právne nároky,
napríklad priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Konštatoval, že ak bude spod obžaloby
oslobodený, bude preukázané, že tvrdenia navrhovateľky o príčinách rozvratu boli nepravdivé a v
skutočnosti išlo len o oddialenie detí od neho. Keďže civilný súd nenahrádza súd trestný, navrhol prerušiť
rozvodové konanie do právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti nemu. Uviedol, že
pokiaľ navrhovateľka namietala, že jeho odvolanie nespĺňa náležitosti uvedené v § 365 CSP, keďže
neuviedol konkrétne odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP, o ktoré svoje odvolanie opiera, s
jej názorom nesúhlasí, pretože odvolacie dôvody uviedol celkom konkrétne, z ktorých je zrejmé, pod
ktorý právny odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 CSP tieto spadajú. Konštatoval, že odvolacie dôvody
uviedol konkrétne a z ich obsahu je zrejmé, pod ktorý právny odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 CSP
tieto spadajú. Podstatný je práve konkrétny obsah odvolacej námietky a nie to, pod ktoré písmeno § 365
ods. 1 CSP účastník (strana) tento dôvod subsumuje. Podľa názoru navrhovateľky zrejme postačuje
podané odvolanie označiť tak, že toto podáva z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.a/, b/, c/
CSP. Práve takto podané odvolanie bez konkrétneho uvedenia odvolacích dôvodov by bolo odvolaním
nespĺňajúcim požiadavky § 365 CSP. Uvedená úvaha navrhovateľky o konkretizáciu odvolacích dôvodov
ich označením, resp. právnou kvalifikáciou v zmysle § 365 ods. 1 CSP je vo svojej podstate identická
s jej argumentáciou o nepotrebnosti zisťovania príčin rozvratu manželstva. Stačí konštatovanie, že
manželstvo je rozvrátené bez ohľadu na to, prečo tomu tak je a rovnako zrejme postačuje podľa názoru
navrhovateľky, ak v odvolaní sú odvolacie dôvody vymedzené príslušnými ustanoveniami § 365 ods.
1 CSP bez bližšej konkretizácie.

6. Navrhovateľka vo vyjadrení k stanovisku manžela navrhovateľky poukázala na to, že svoju
argumentáciu týkajúcu sa príčin skúmania rozvratu manželstva opiera o rozhodnutie súdov SR, ktoré boli
v konaní predložené a z nich jednoznačne vyplynulo, do akej miery je potrebné skúmať príčiny rozvratu
manželských vzťahov. Rozvrat manželských vzťahov musí byť v konaní objektivizovaný, súd berie do
úvahy najmä vzájomný vzťah medzi manželmi a ich spolužitie, dĺžku, mieru vzájomnej odkázanosti,



možnosti poskytovať osobnú, mravnú a materiálnu pomoc. Súd zisťuje príčiny rozvratu manželstva len
do tej miery, aby mohol vytvoriť úsudok, či tu existuje objektívny dôvod na rozvod manželstva. Za týchto
okolností by súd mohol prijať rozhodnutie o rozvode manželstva práve v prípade, ak by mal za to,
že vzťah manželov sa narušil natoľko, že už nie je možné ich manželské spolužitie obnoviť, a to aj
proti vôli manželky, ktorá s rozvodom manželstva nesúhlasila. Nie je účelné, aby súd umelo udržiaval
disfunkčné manželské vzťahy, ktoré by aj tak v končenom dôsledku dospeli k tomu, že manželia spolu
nebudú žiť a viesť spoločnú domácnosť, no naďalej bude manželstvo formálne pretrvávať. Vyslovila
názor, že ani manžel navrhovateľky nemá skutočný záujem na ďalšom trvaní manželstva a účelom ním
podaného odvolania a argumentácie je len umelé predlžovanie konania a ďalšie trvanie BSM, v rámci
ktorého úmyselne vytvára dlhy, ktoré by mala po rozvode prevziať aj ona. Pokiaľ argumentuje manžel
navrhovateľky tým, že preukázanie a ustálenie príčin rozvratu manželstva môže mať vplyv na budúce
právne nároky, domnieva sa, že táto skutočnosť by mala byť skúmaná v konaní, ktorého predmetom
bude napríklad určovanie výživného.

7. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bol zrušený Občiansky súdny
poriadok v znení platnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP) a zároveň 1.7.2016 nadobudol účinnosť aj zákon
č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Podľa § 395 ods. 1 CMP, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

13. Podľa § 23 ods. 1, 2 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť,
ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré
viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd
pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
podľa § 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods.
3 CSP a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa
správnych ustanovení Zákona o rodine, správne a zákonne vo veci rozhodol o úprave styku na čas po
rozvode, pričom v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s
jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

15. Odvolací súd po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania
dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že manželstvo účastníkov konania
nemôže a ani neplní svoj účel vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je vážny a trvalý,
bez možnosti obnovenia jeho základných funkcií a so zreteľom na jednoznačný postoj navrhovateľky
ani nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia. Vzájomné vzťahy manželov, ktoré
sa vytvárali počas ich dlhodobého spolužitia, boli nepochybne zložité a rešpektovanie práv a plnenie
povinností z nich vyplývajúcich, ako aj ich správanie súviselo s mnohými okolnosťami, ktoré mali svoj



pôvod nielen vo vzájomnom vzťahu manželov, ale boli závislé aj na skutočnostiach existujúcich mimo
ich manželstva. Rozvrat manželstva, ako objektívny stav vzájomných vzťahov medzi manželmi, je
výsledkom mnohých rôznych príčin, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a znásobovali. Z ust. § 23 Zákona
o rodine citovaného v napadnutom rozsudku vyplýva, že zásada objektívneho hľadiska posúdenia
podmienok pre rozvod manželstva, t.j. či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Pri skúmaní
vážnosti rozvratu manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne zistiť a následne vyhodnotiť najmä
vzájomný vzťah medzi manželmi, t.j. ako aj dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahov medzi nimi
a rovnako prihliadnuť na odkázanosť jedného a pomoc druhého manžela. Na zrušenie manželstva
rozvodom nie je právny nárok a Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal
povinnosť manželstvo rozviesť. Rozvod manželstva je dôvodný, len ak sú vzťahy medzi manželmi
tak vážne narušené a trvale rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov
nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Objektívny a kvalifikovaný rozvrat vzťahov medzi
manželmi je daný intenzitou rozvratu, tiež jeho dĺžkou, ktoré sú zahrnuté do požiadavky vážnosti a
trvalosti rozvratu. Rozvod má byť takým opatrením, ktoré má umožniť rozchod manželov len vtedy, ak
iné riešenie už nezostáva. Z výpovede účastníkov konania, najmä výpovede navrhovateľky jednoznačne
vyplýva, že majú medzi sebou dlhoročné problémy, ktoré sa im nepodarilo vyriešiť. Záujem manžela
o zotrvanie v manželstve nemôže byť sám osebe dôvodom, aby súd nútil navrhovateľku zotrvávať vo
vzťahu, ktorý považuje za neperspektívny, pretože na naplnenie účelu manželstva je potrebná snaha
obidvoch strán, vzájomné pochopenie a citové zblíženie. Vážnosť a trvalosť rozvratu manželstva
účastníkov konania vyplývajú zo skutočností, že nebývajú v spoločnej domácnosti, nežijú spolu ako
manželia. Odvolací súd k odvolacím námietkam manžela poznamenáva, že ani doplnenie dokazovania
nemôže ovplyvniť jednoznačný postoj navrhovateľky k manželstvu a nemôže ani preukázať eventuálnu
skutočnosť, že by manželstvo s manželom mohlo v budúcnosti plniť svoj účel, ako sa on domnieva a
v predmetnom prípade nie je možné trvať na zachovaní manželstva, ak dlhodobo neplní ani jednu zo
svojich základných funkcií a očakávať zlepšenie vzájomných vzťahov účastníkov konania len na základe
zamietnutia návrhu na rozvod manželstva, ak sa v priebehu konania o rozvod manželstva problémy
účastníkov konania nevyriešili (správanie manželov v priebehu konania je jedným z ukazovateľov
intenzity vážneho narušenia a trvalého rozvratu ich vzťahov) a neobnovili ani spolužitie a medzi sebou
ani nekomunikujú. Odvolacia námietka manžela o nedostatku právomoci slovenských súdov v časti
týkajúcej sa rozvodu manželstva je nedôvodná, pretože v tomto prípade je daná právomoc súdov
Slovenskej republiky vo veci rozvodu manželstva navrhovateľky a manžela v súlade s čl. 3 ods. 1
písm.b/ Nariadenia, nakoľko obaja sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Ďalšia odvolacia námietka
o odňatí možnosti brániť sa obvineniam navrhovateľky tým, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho návrhu
na prerušenie konania je neopodstatnená, pretože ust. § 164 CSP (predtým § 109 ods. 2 písm.c/
O.s.p.) upravuje fakultatívne prerušenie konania. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v
ktorých môže súd konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Výber vhodného opatrenia slúžiaceho účelu
racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke
rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní a spomedzi viacerých opatrení použiť to,
ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim
hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo
všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Z týchto dôvodov už ostatné odvolacie námietky manžela nie
sú opodstatnené, preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s
jeho odôvodnením.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 57 CMP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože návrh na ich priznanie
nebol predložený.

17. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).